ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U pána Martina Kochanického sa všetko žive pohybuje. Na večer dali k sebe poprosiť mnoho hosťov z okolia i z dediny, a mrzko by bolo, keby zemän mnoho na svoj chýr a svoju starú familiu držiaci nebol pripravený k prijatiu povolaných pánov bratov. Pani Kochanická behá po komorách, kuchyni, dvore, dáva rozkazy, prizerá k všetkému, dá drhnúť kurence, husy, morky, označuje práce slúžkam; pán Martin zas sedí za stolom, rozkazuje sluhom, káže sa ím pekne poobliekať po poludní, aby z cudzích nik hovoriť nemohol, že nemá ani len toľko, aby sluhov svojich dobre zašatiť mohol. Tak sa to mele a hýbe celý dom pána Martina.

Ale čo najviac pobúrilo celý dom, bol príchod jednoho slávneho hosťa, ktorý sa ešte pred obedom sem dostavil. Bol to pán Mikuláš Blatnický, najmožnejší, najpyšnejší, ale i najhroznejší zeman v celej turčianskej stolici. On bol dlhé časy preč zo stolice, slúžac u vojska, kde bol náčelníkom celého pluku. Teraz ho málo kto viac v Turci znal, ale si ľudia mnoho rozprávajú o jeho mladých časoch, kde nebolo človeka, s ktorým by sa nebol do hádok pustil, a mu na taký lebo onaký zpôsob uškodil. Tak sa stalo, že sa ho obzvlášte susední zemänia báli, a z druhej strany mu i vôľu hľadali, aby ím alebo silou ích majetok nepobral, lebo ím ho docela nezničil, alebo aby ím v čas nebezpečenstva, keď by sa nepriateľ do stolice dostal, pomoc neodoprel.

Keď prišiel k pánu Martinovi, i svoje meno povedal, a do jeho priateľstva sa porúčal; to bolo tu výlevov priateľstva, že bys ích ani na štyri kone nepobral.

„Ako že ma teší, že vaša mylosť poctila môj chudobný príbytok; ako že ma teší, že máme šťastie vašu milosť u nás uvítať; ako že ma teší — —“

„No dobre, dobre" odpovie Mikuláš, „že vás takto hore koncom, a pri dobrom zdraví nachádzam. Vaša pani ešte žije, a hádam, nás mladších, tak ako aj vy, tiež ešte svojou krepkosťou zahanbí?“

„Starí ľudia, tak ako slnce na západe!“ vzdychne Martin, „hoc sa dnes ešte i hore koncom držia, nevedia, či zajtrá nebudú museť mladším miesto ustúpiť.“

„Pravdu má síce vaša milosť,“ odvetí Blatnický, „ale to na vás ešte nevídať.“

„Keby bola vaša milosť len predošlé leto doma bývala, nuž by iste za môj život nebola ani babky dala. Už mi skoro odspievali; bo od tých čias čo môj Peter zahynul, pán Boh mu daj slávu večnú, som chradol a chradol, až som s predošlým letom mal zísť zo sveta; ale taká bola vôla božia, abych sa ešte tu na zemi smútil za mojim synom.“

„Potešte sa len pán sused, vo vaších druhých dietkach,“ a potom sa usmejúc prehovorí ďalej pán Mikuláš „bo prisahám Bohu, máte dcéru, ktorá by nezahanbila ani trún kráľovský.“

A pán Martin počujúc to, hlavu vzniesol do hora, a pomaly, jakoby tým vätšmi slovám svojim chel dať výrazu, vyslovil: „neviem, či sa nežartuje vaša milosť; moja dcéra sa len na svoju rodinu udala. Ale kde ste ju videli, že tak o nej hovoriť ráčite?“

„Práve teraz na postriežke, idúc z hája, videl som ju s jedným mladochom —“

„Aha“ skočil do reči Martin „to bol Bohuš Mladič jej sverenec.“

„Teda je už sverená?“

„Vlastne ešte nie, ale od mladi už boli jeden druhému sľúbení — dnes má byť sverenie, a ufám sa, že vaša milosť nás poctí svojou prítomnosťou.“

„Hm! — mňa tu práve netreba.“

„Ale akože by sa tešil i Gregor, zná vaša milosť, ten Gregor Kochanický, čo s vaším pánom otcom tak tuho držal, i Matiaš, čo s vami vyrástol, i druhí z našej familie.“

„Ak i mne dáky úrad a hodnosť sveríte — tak áno; ku príkladu za pytača.“

Pán Martin pokrútil hlavou, udrel oči do zeme, odpľuval a nesmele vyriekol: „neznám, či na to Gregor pristane, lebo ten je tak zamilovaný do svojej známosti, ktorú má v rečníctve, súc pytačom, že by to bolo obrazenie pre jeho osobu, keby ho dakto za pytača nepovolal; — a viem že sa od včerajška učí, aby zas dačo nového aspon za hodinu o Adamovi, Abrahámovi, Isákovi a Jakubovi hovoriť mohol.“

„Keď len Gregor, dobre: ja viem, že mi to k vôli urobí.“

„Ktože môže čo vašej milosti odoprieť,“ pokrčiac plecmi vyrečie Martin. Zostalo pri tom a rozprávka sa na druhé veci obrátila. Keď sa uzavrelo, že pán Mikuláš zostane v dome celý deň, nebolo behanici konca kraja; bo tak veľký pán musel sa uctiť po pansky.

Poludnie minulo, o pár hodín sa hostia schádzali. Tu páni bratia zo susedstva pokrúcali fúzami, tam pani sestry naprávaly čepce, tam si zas mladí pričesávali dlhé vlasy, tam paničky poťahovaly životky, aby tým milejšie ích postava mladým pánom do očí padala. Prišiel i pán Gregor vo svojej starootcovskej mentiečke, líškou pramovanej a strebornými gomby ozdobenej, i s vážnou tvárou, ako sa to na tak znamenitú osobu svedčí. Dnu vstúpäc pekne sa poklonil, premeral očima prítomných a vidiac človeka v zelenom každodennom kabáte, pokrútil hlavou, a opýtal sa pána Martina: „kto je to, čo sa tu ustanovil neodený rúchom svadobným?“

„Ha ha, pán Gregor! vy ste veľký biblista, a preto zabúdate, že ten človek neodený rúchom svadobným nie je druhý, iba pytač pri dnešnej slávnosti“ so smiechom hovoril pán Mikuláš, ktorý reči Gregorove dopočul.

Ale keď tento počul, že sa tu o pytačstve hovorí, zostal ako zkamenelý, bo sa nazdal, že sa mu celá spoločnosť vysmieva; a preto sa roztúžil, a prudkým hlasom zavolal: „kto tu pytač, druhý okrem mňa?“

„Ja, vaša milosť, ja“ odpovie celkom z ľahka Mikuláš. —

„A kto ste vy, nehanebný človek vy, čo si sem prichádzate zo šedivej hlavy a statočných ľudí posmechy robiť?“

V tom prítomní dávali znaky Gregorovi, aby prestal, ale on nič nedbal na ích kývanie, a len vyriekol reči svoje bez všetkých okolkov. Mikuláš odpoviedal: „Čo sa hanby dotýka, nehajte tú teraz na strane a pomyslite, či ste k vaším šedinám tak statočne prišiel, ako vravíte.“

Gregorovi prechádzala trpelivosť, čo vidiac pán Martin, chtiac obe strany udobriť, hlasne povedal: „dajte pokoj pán brat! pán Mikuláš Blatnický sa len žartuje, a tešil sa už dávno na váš príchod.“

Gregor sa síce zarazil počujúc meno odporca, ale neztratil ducha, lež potrel si čelo dvarazy, a povzdychnúc, i akoby sám so sebou hovoriac preriekol: „poctivosť, poctivosť!“ i potupne uprel oko na Mikuláša. Chcel odísť, ale ho uprosili, aby zostal, — i zostal, a viac ani slova nehovoril.

O krátky čas prišli i páni z Laskároviec, Bohuš i Malinka. Zhliadol Bohuš Mikuláša a shŕždené jeho obočie prezradzovalo, ako nemilé mu je sídenie sa s tým človekom, a Malinke stislo dačo prsia i nemohla v izbe obstáť a vyšla vonká k matke. Táto zarmútenosť mladých týchto obyčajne veselých ľudí, i celú spoločnosť urobila tichou, neveselou. Až keď sa všetci spolu sišli, stal Mikuláš Blatnický, a prehovoril: „vaša milosť pán Martin Kochanický, s pani manželkou i všetci prítomní! Ako znáte, prišli sme všetci vaše milosti požiadať o ruku vašej dcéry, a prosiť o vaše priateľstvo. Prosí vás tedy tu v prítomnosti tak mnohých vážnych pánov o ruku vašej dcéry a vaše priateľstvo Mikuláš Blatnický, z blatnického zámku!“

Ako začal hovoriť, učúchlo celé shromaždenie, a keď dokonal, to bys bol počul klepanie srdca v ích prsiach, tak bolo ticho, tak veľké bolo ích začudovanie. Nik neodpovedal, nik sa neohlásil. Až na ostatok podivený Martin vyriekol: „nežartujte pane s nami, a nekaľte našu veselosť rečmi nepríhodnými.“

„Nežartujem, a prisahám Bohu, nikdy som vážnejšie nehovoril, ako teraz. Mikuláš Blatnický vás pýta o ruku vašej dcéry — a očakáva od vás odpoveď,“ pyšne doložil k tomu Mikuláš.

Pán Martin nie je v stave odpovedať a prítomní z čiastky neveria slovám mocného pána, z čiastky závidia šťastie Kochanickému, že s tak silným pánom do rodiny vstúpi. Len dve osoby sú tu, ktorých srdcom i hnev, i bolesť, i nenávisť, i zlosť zatriasla. Bol to Bohuslav a Gregor.

V pomútení mysli, ktoré teraz nasledovalo, nik sa neohlásil, len Gregor skočil zo stolice, zamračil sa, ku stolu pristúpil, buchol naň rukou, i zavolal okom po Mikulášovi mrštiac: „pane z toho nebude nič!“

Mikuláš, ako obyčajne, keď chcel potupne odpovedať na hnevlivú reč slabého nepriatela, sa usmial, i prehovoril celkom po tichu, akoby bez všelikého pohnutia mysli: „ak vy to rozkážete, pán Gregor, tak áno.“

„Rozkážem, nerozkážem, všetko jedno; ale čo vy všetku stolicu na ruby obrátite, a čo večnú pomstu Gregorovi Kochanickému zaprisaháte, predca on nedovolí aby ste vy zkrvavili dvoch ľudí srdcia, ktoré samé nebo spojilo.“

„Ej, ej, pán Gregor stojí s nebom vo spojení, že vie čo sa tam spojuje a čo nie,“ — v predošlom spôsobe hovoril Mikuláš, a potom dodal: „a čo sa zkrvavenia dotýka, môž byť, žeby som mohol zkrvaviť srdce pána Gregora, keby som ku príkladu jeho familie ,harmáles‘ chytil do ruky, a na oheň položil.“

Za starých časov, kde bezpečnosti v krajine nebolo, zemänské rodiny listiny svoje, výkazy zemänské, a druhé vážnejšie veci skrývaly u majiteľov mocných zámkov, kde bezpečnejšie boly, ako v ích neohradených domoch. I Mikuláš tu na zemänský list Kochanických, ktorý u neho bol skrytý, narážal.

„Vy ste sa už i horších skutkov dopustili,“ odpovie Gregor „nuž ale to nič. Vy sa nazdáte, že starého, šedivého muža tu ako blázna odpravíte; bo sa nazdáte, že sa on osobnými ohľady dá omámiť i tam, kde mu svedomie ináčej káže. — A ty Martin braček! čo sa rozmýšľaš? — sem Malinu, polož jej ruku do ruky Bohušovej, a Bôh nám bude na pomoci.“ Martin premýšľal, nevediac sa pohnúť; Gregor mu hľadel do očí, chytil ho za ruku, i narážal naň, aby sa vyslovil; vidiac ale jeho neodhodlanosť, pustil jeho ruku, i zpýtal sa matky nevestinej, čo myslí; lež i tá sklopila oči. — Zatriasla sa gamba starému Gregorovi, oči starobou oslablé hnevom zaiskrily, a slová v strašnom hlase z pŕs sa vyvinuly: „i vy pán Martin, i s vašou celou rodinou ste tiež ľudia stáli v slove, kde vás nič nestojí; ale počkajte, keď vám lichotí stav a moc Blatnického, keď teraz v slepote ničíte sväzok dvoch ľudí nebom sebe obecaných: počkajte, budete trpieť, keď zvädne dieťa vaše, ako na prsiach hada, v náručí — bratobijca.“ A potom, obrátiac sa k Bohušovi, vyvolal: „čo stojíš syn môj ako zkamenelý v bezmyslnom hneve? poď — vidíš! nečaká v tomto dome viac pre tebä radosť — poď za mnou, budem ti rozpráväť, — čo keď počuješ, beda tebe, — ale beda i druhým ľuďom.“

V tom zahrozil sa, Bohuša, akoby prirodzeným púdom hnaného, vzal so sebou, a zmizol z domu Martina Kochanického.

*

Ale čo budem mnoho rozprávať? budete po predku tušiť, čo sa stalo. Otec sa od všetkého odtiahol, matka prehovorila dcéru, aby nasledovala šťastie, čo sa jej ukazuje — a dievča mladé, nezkúsené, nevediac si rady dať, plakalo, až si skoro očká vyplakalo, triaslo sa ako osyka, keď si len pomyslelo na budúci stav — a predca na nahovárania matky, priateľov, povedalo — „áno!“ a bolo všetkému koniec.

Svadba bola veselá — spievalo sa, tančilo sa a slovom bolo to tam ako v raji — len jedno srdce, srdce nevesty sa zdalo byť práve z raja vyhnatým. A po svadbe pán Mikuláš sa stal celkom druhým človekom. Hory sa neozívajú jeho krokmi, štekaním psov, zvukom trúby — a zver si pokojne vykračuje po zelených hájoch, kúpa sa v rannej rose, i smelým, čistým okom pozerá na jarnie dvíhajúce sa polia. Pán Mikuláš sedí pri svojej mladej žene, i túli sa k nej, i dáva jej pekné slová — celý jeho život, každé pohnutie, každý klepot srdca sa zdá byť len za ňu a za ňu. — A ona? Ona sedí ticho, neodporuje mužovmu hláskaniu, neodďaluje ho od sebä, ale nikdy nezačína, nikdy sa sama k nemu netúli, a čím je jej muž horúcejší, rozdráždenejší, tým je ona tiššia, zamyslenejšia. Mikuláš nemyslel na svet, nemyslel, žeby čo zkaliť mohlo jeho prv nikdy neznanú spokojnosť; — a predca sa stalo tak.