ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kochaniciach plač a hrúza. Pán Martin so ženou zkameneli, vidiac svojho miláčka u sebä. Pred rokom vyzeralo to všetko krásne, príroda sa usmievala, obloha sa zdala v svojej čistote požehnávať pokoj domáci, a Malinka, dievčatko ako srnka bystré, ako zrak slniečka, usmievavé, občerstvovalo, potešovalo srdce rodičov; a k tomu výhľady šťastným vidieť dieťa svoje v spolku dobrého mládenca, ktorého rodičia od malička svojej dcére ustanovili, a ktorý plným srdcom, otvorenýma ramenama ju žiadal šťastnou učiniť, ktorý neznal vyššieho blahoslavenstva ako dni života svojho v jej spoločnosti stráviť — a teraz? teraz sa všetko premenilo. Ích dieťa leží zničené, vyhodené po smrti z domu vlastného muža, ktorý ho sám zniesol zo sveta; oni tým viac želejú, bo ím to leží ako kameň na srdci, že zapredali zrenicu očí svojich, nádeju dní staroby, divochovi, ulakomiac sa v svojej úzkoprsosti na jeho vysoké postavenie. A tma v ích duši, a pustota v ích prsiach.

A Kochanickovci, celá rodina, sa zhrozili nad dvojakým osudom, čo ích familiu potkal. Ženy behaly do domu Martina, kričaly, nariekaly, klialy Blatnickému; mužovia začali šable ostriť, škrípali zubami, hrozili a vadili sa, bo najbližší pokrevní Gregora začali nadávať rodine Martinovej, na ňu celú vinu nešťastia zvalovať, čo tejto práve teraz tak trpko padlo, že z toho skoro ruvačka povstala.

Jeden jediný čo sa vážne držal, čo neztratil hlavu, bol starý Gregor. Nemyslel dobrý starček ani najmenším slovkom viac na svoje víťazstvo, nie na hanu svoju, zabudol na svoje, mnohoráz smiešne zvláštnosti, povolal pánov bratov k sebe na rozhovor, vyrozprával ím, čo sa s ích „harmálesy“ stalo úradne, vyložil ím, ako Blatnický ženu svoju otrávil, čo ím z výpovedí starej slúžky a z osinutia mrtvoly dokázal a prehovoril konečne: „páni bratia! tak vidíte, na čom stojíte; teraz ale ticho, pokoj, svornosť a priateľstvo medzi nami všetkými; nech není Kochanický, kto druhému len najmenším čo na oči vyhadzovať bude! Nie páni, nie, nik neni na príčine nešťastiu našmu, a keď koho srdce slabosť a márnomyselnosť zaviedla, to tisíc a tisícnásobne neborák, chudák odpokutovať musí. Pokoj s vami páni! pochovajme si našu Malinu tak, ako sa na Kochanických svedčí, pokropme jej hrob slzou našou — a potom o druhých vecách myslieť budeme.“ — Keď kedy, tak teraz pocítili Kochanickovci statočnosť svojho predstaveného; boliby ho na rukách nosili, keby okamih tak zdušný, tak tlačiaci nebol býval. —

Gregor pripravil všetko ku pohräbu.

A bol to pohräb presmutný! Srdce človeka sa pukať muselo nad pohľadom postáv tak zadumených, tak docela smútkom sklonených. I zahrabali Malinu pri plači, vykladaní, zpomínaní časov predošlých. Gregor jej dal poslednie požehnanie keď už i kňaz odišiel, a keď všetci odišli zarmútení z hrobitova. — Len jedna postava sedela celú noc na novonavrženom hrobe. Nič nehovorila, nič nestvárala, ale tam trvala ako stĺp zahrabaný na novonavrženej zemi; ráno ale, keď zornica na nebi vyšla a ružovou svojou perou pobozkala okolie: sem i tam, na pravo i na ľavo prežehnala rukou hrob tri razy, obzrela sa na všetky štyri uhly peknej turčianskej stolice — a zmizla. Zornica vystupovala ďalej na sinolesklom površí neba, slniečko, priateľ i radosti i žalosti, zaligotalo sa od Fatry ku Žiarom — a na kochanickom hrobitove ticho, pusto, bo i ostatní strážnik noci na hrobe Maliny zmizol bez toho, žeby kto bol vedel, kto to bol. Ľudia tušili že to musel byť Bohuš — Bohuš, čo tak Malinu miloval — bo ho od tých čias nik viac nevidel v turčianskej stolici.

*

Blatnický ohradil svoje hradby, starý zpôsob života znovu započal, chodil po poľovke, hubiac klasonosné lány svojich susedov za pár dní, a odobral sa na Slovenskú Lupču. — Sotvá pominul mesiac, rozletel sa chýr po celom vidieku, že sa Blatnický žení. O krátky čas sa na Blatnici začaly ozívať plesy a zábavy. V Kochaniciach tak žiaľne vyzerá, a Blatnica omládla; Kochanice umĺkly, a Blatnica hučí i snuje sa to tam ako roj včiel, od ľudí, pyšných veľkých pánov, pristrojených pekných paní, hemží sa od sluhov vo dne v noci, — bo prišla svadba, zasadla si na zámku, a celé týždne jedni prichádzajú, druhí odchádzajú, celé noci svetlá nezhasínajú, bo celé noci sa tam hoduje, plesá. V prostried všetkých vyniká Mikuláš Blatnický; zdá sa že jeho postava ešte raz nerástla, bo on pozdvihuje hrde čelo do vysoka, oko jeho panovitosťou blíska, a keď pozre na svoju ženu: to sa zdá zahorieť plameňom nekonečnej rozkoše nad povedomím, že stvorenie toto len preňho prozretelnosť stvoriť musela. V pocítení tomto nie láska, nie oddanosť ku žene, ale zas len sobeckosť jeho zaujímala prvšie miesto.

Ale bolo to aj pekné, utešené stvorenie. Nenajdeš na ďaleko na široko tak dokonalej krásy, ako bola Elena, dcéra Vološína, pána lupčianského zámku a polovice zvolenskej stolice, druhá žena Mikulášova. Pekná bola Malina, ale peknejšia Elena, žebys riekol, že len v povestiach o krásnych pannách, alebo v ihravých snách možne dač podobného uhliadnuť. Nebolo treba Blatnickému len ju zhliadnuť, a už opovrhol celým svetom, každou ženou okrem nej. Keď Ilgo len mimochodom o nej zpomenul, nemohol sa Mikuláš ďalej zdržať, aby ju nevidel, a preto sa aj vybral na poľovačku — do susednej stolice, a zhliadnuc ju, — tam bolo po Maline, jej osud bol ustanovený. A teraz srdce Mikuláša sa kochá v pohľade na svoju Elenu; a ona sdeľuje s ním všetky radovanky, a sadnúc si na koňa vyzerá jej hybká postava tým krajšia, jej tiahly krk sa kolíše s každým skokom žrebca, jej tvár dostáva tým viacej ligotavej jasnoty, čím ju viac vietor hladká. —

Neraz sa nosili tak spolu na koníkoch i cez Kochanice; Mikuláš sa ani najmenej nezastavil nad tým, že tu býva rodina, ktorú zlomil a znivočil, a len pustota po dedine prezradzovala obyčajne, že tu zdušné veje povetrie; bo každý dospelý sa utiahol do dvora, každá ženská obrátila chrbát k oknu, kedykoľvek tadiaľto Blatnickí prechádzali, — a len kliatba tu i tu, potichu i na hlas vyrečená oznamovala, že Kochanickí Blatnických uzreli. —