ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Netrval dlho požitok a rozkoš Mikuláša. Starý Gregor teraz málo hovoril, ale mnoho konal. Neraz chceli Kochanickí Mikuláša, keď išiel cez Kochanice, alebo aj na šírom poli zastaviť, a ho znivočiť; ale Gregor vždy hovorieval: „nie tak páni bratia, nie tak; keď je on zbojník, my nesmieme byť zbojníci, a musíme ukiazať, že sme zemänia skutkom; a potom by to malá pomsta bola za tak veľké previnenie. Čakajte času páni bratia! Blatnického musí svet odsúdiť, a nám musí svet naše práva prinavrátiť.“

Celá familia ho poslúchala, bo teraz každý v neho veril.

Pán Ilgo sa navrátil po dlhých cestách do stolice. Prvý, ktorý ho privítal, bol Gregor, od neho prijatý byvší na najvrúcnejšie, na nejpriateľskejšie. I dlho sa spolu radili, dlho vyprával Gregor o všetkých príhodách čo sa v stolici nedávno stály, a obšírnejšie ešte vypravoval o každom kroku, každom skutku Blatnického. Ilgo zkamenel pri vypravovaní všetkého, i začal si sám sebe robiť výčitky že, hoc nechtiačky, zadal príležitosť smrti Malininej a budúceho nešťastia Eleninho.

Premýšľali potom obidva; ale ešte tej noci vystrojil pán Ilgo honca s písmami do Budína. Na druhý deň dal svolať zemänstvo celej stolice, a tam vyrozpráväjúc, čo sa so zemänským listom Kochanických stalo, osvedčil sa, že celú familiu túto sám adoptuje, kým jeho milosť pán kráľ zemänstvo Kochanickým neprinavráti.

I bolo nad tým mnoho radosti v turčianskej stolici. Páni bratia obstúpili Kochanických, podávali ím ruky, ích direktora do hora dvíhali, a kliali všetci na Blatnického, lebo hrúza to len počuť, zemänovi nič po nič znivočiť jeho najvätší poklad, znak jeho práva, jeho slobody. A čo mne dnes, to zajtrá tebe.

Bolo vyvolávané na zdravia pána Ilgu, až prestať hlasy nechcely; Gregor sa celý doplakal, objímal pánov bratov i ku shromaždeným hovoril: „ďakujem vaším milostiam za vaše priateľstvo, a prosím vás, aby ste ak radou, tak i rukou boli Kochanickým na pomoci, keby túto kedy potrebovali!“

„Len rozkážte pán brat, hoc kedy!“

„Ďakujem vaším milostiam na tisíckrát a zaväzujem sa i z našej stránky, kedykoľvek by ste pomoc potrebovali, že do jednoho muža celá naša familia, dobre ozbrojená i s celou svojou pokrevnosťou je vám vždy pomáhať hotová.“

„I to sa rozumie!“ zavolá viac hlasov, „načože je zemän na svete, ako aby svoju zem, svoju kolíbku a svojho brata, zbroj v ruke, bránil?“

„Tak je, tak je vaše milosti!“ zavolá zas Gregor, „a myslím, že keby bolo treba, vás nebude nik na vaše slová upomínať.“ „Ej do strielskej materi“ zavolá zas jedon „kedyže nás kto upomínal? či vy neznáte, že sme už dávno nemali roboty?“

„No teda dobre, páni bratia,“ dokonáva Gregor „zaujmite sa Kochanických, a ukiažte, že vo vás vrie krú zemänská, znajúca sa zaujať ukrivdeného, potlačeného.“ S tým sa rozišli. Gregor viedol Kochanických domov, a tu ích zas k sebe povolal, lebo keď sa čo u nás počínať má: to sa musí o tom spoločne poradiť a uzavrieť; ináčej žiaden ani rukou nehne, keď sa to týmto starootcovským zpôsobom nestáva. Prehovoril Gregor: „páni bratia!“ teraz si hotujte zbroje, rozíďte sa potom po stolici a nehovoriac ani slova ďalej, ustavične zpomínajte pánom bratom, aby sa hotovili tiež; lebo možno, že skoro príde čas Kochanických.“

„Dobre, keď to bude len na Blatnického!“ zavolajú shromaždení.

„Hm, na koho na toho, to ja vám povedať nemôžem“ odvetí Gregor „môž byť že i na tohoto, ale ja to len tak hovorím, lebo znáte, že každej piesničke býva koniec.“

Dva týždne po držanej congregacii zemänstva turčianskeho prišli na Blatnicu dvaja poslovia, vyslanci od kapitáňa stolice, pána Ilgu. Bol to pán Vladár, zemän z dávnych časov, ktorý zemänstvo svoje odvodzoval ešte z časov, kde o príchodzích „Uhroch“ ani chýru nebolo a pán Ivanka, tiež zemän starého rodu. Prišli až do svetlice Mikuláša, kde sa tento s krásnou ženou svojou v dúvernom rozhovoru bavil. Zhliadnuc cudzých, hoc ináčej nie neznámych príchodzých, stal hore, a opýtal sa: „čo mi donášate, páni?“

„Prichádzame v mene jeho milosti kráľa uhorského Vladislava, ktorý dal pánu Ilgovi, kapitáňovi a županovi našej slávnej stolice turčianskej plnomocenstvo, vás z nasledujúcich vecí pred súd stoličný postaviť:

1. Že ste vášho vlastného mladšieho brata zabili, aby ste sa Blatnice a jeho celého dedictva zmocniť mohli.

2. Že ste od časov Belu II. zemänskej familie Kochanických zemänský list zpálili.

3. Že ste vlastnú ženu, Malinu Kochanickú otrávili.

Dvadsať štyri hodiny máte lehotu; zajtrá o takomto čase sa máte pred súd stoličný v Martine pred jeho milosť pána kapitáňa a župana, a pred celé shromaždenie stoličné ustanoviť.“ Kým hovorili, Blatnický ích meral zrakom, z ktorého sršaly iskry i čudovania i opovrhovania i hnevu i zloby i zdory, a keď dohovorili, zpýtal sa; „nemáte ešte dačo mi povedať?“

„Toľko nám je poručené viac ani slova.“

„Povedzte teda vášmu chýrečnému kapitáňovi,“ odpovedá trpko Blatnický „aby on pred svoj súd žobrákov, židov a nevoľníkov povolával, ktorí sa trasú, keď len jeho meno počujú; bo to je preňho ľud, háveď z celého sveta sobratá, hodný jeho sudcovstva, jeho rozumu, jeho moci: keď ale chce Blatnického súdiť, teda nech príde a nech si, ak sa mu prsty pritom nepopáľa, tu na Blatnici zasadne k súdu, a potom nech si robí čo chce.“

„My mu to povieme pred celou stolicou“ poznamená pán Vladár „u vás sa ale musíme ohradiť pred vašimi rečmi: nie háveď, ale každý zemän, a tak i vy, je povinný podrobiť sa súdu kráľovskému a županovmu a súdu stoličnému.“

„No no páni“ hovorí Blatnický, „keďby sa i vám takto zachcelo nad Mikulášom Blatnickým súdcovstvovať, dobre príďte a súďte; teraz ale Michale!“ zavolá na sluhu „vezmi si pár hodných spoločníkov s dobrými päsťami, a vyhoď týchto bedárov von zo zámku, daj ím pár buchnátov do chrbta na cestu, a vymaľujte ím na chrbát obrázok zámku blatnického, žeby nezabudli, ako vyzerá, a nezmýlili cestu, keď sa ím zachce s Mikulášom Blatnickým zahrávať!“

„Milosť Kristova!“ zavolá pán Vladár „teda ty zlopovestný človeče, takto zachádzaš s uhorskými zemäni?“ i začal šablu z pošvy ťahať, v tom ale skočila zo stolca Elena, cez celú rozprávku ako na uhliach sediaca, vykríkla i vrhla sa medzi Vladára a svojho muža.

Tento sa zasmial: „ty bláznivý, bojazlivý stvor! nazdáš sa, že sú takéto páňatká v stave čo Mikulášovi urobiť? — Do svídania pánici!“ Poklonil sa posmešne velice hlboko, vzal ženu za ruku, a odišiel do bočnej izby.

Vladár stál tu, nevediac čo sa mu robí, potom ale, pohliadnuc ešte raz na dvere, cez ktoré Mikuláš odišiel, a hoc rozlobený, vzdychol, pomyslel si na Elenu i vyriekol: „škoda ťa pekné stvorenie! zhynieš s ním, a oplačeš hodinu, v ktorej si sa narodila.“

Odišli obidva poslanci Ilgovi z Blatnice; vyrozprávali pred celým shromaždením ích prijatie na Blatnici, zemänstvo sa zbúrilo, vyhrážalo, i kričalo na pána Ilgu, aby ích viedol na Blatnicu, pomstiť sa nad ustavičnými urážkami a potupami zemänstva. Pán Ilgo kázal mlčať, utíchli všetci, a začal hovoriť:

„Páni bratia!“ Blatnický sa neustanovil, opovrhol nariadeniami jeho milosti kráľa i mojim i vaším právom a tak z nariadenia jeho milosti kráľa Vladislava vám tu sdeľujem, že:

1. Mikuláš Blatnický je od dnešnieho dňa všetkých práv zemänských pozbavený, a tak je rovný každému nevoľníkovi.

2. Kochanickí tu znovu dostali od jeho kráľovskej milosti nové „armales“; a mimo toho sa naridzuje: aby sa všetky statky v turčianskej stolici ležiace Mikulášovi Blatnickému odňaly, a všetko to Kochanickým odovzdalo; za túto dotáciu ale sa od ních vernosť k trúnu a neobmedzená oddanosť osobe a rodine jeho milosti kráľa Vladislava očakáva.“

Sotvá tieto slová prednesené boly: tu sa Gregor viac zdržať nemohol, lebo rástol až do neba, dožil čoho dožiť nikdy nemyslel; a potom počul, že sám pán kráľ zná o Kochanických, o ních hovorí, o ních píše! I vyzdvihol ruku do hora, a v najvätšom rozihraní citu s najvätšou skrúšenosťou vyvolal: „vivat kráľ Vladislav, vivat! nech ti je každé srdce tak verné, tak oddané, ako sú ti a budú Kochanickovci!“ Za ním celé shromaždenie zakríklo: „vivat kráľ Vladislav!“

„Vivat kráľ Vladislav! i ja hovorím“ ozval sa pán Ilgo, „ale páni moji, počkajte ešte málo, kým všetko čo nám je nariadené od jeho milosti prednesiem, a síce:

3. V tom páde, keby sa Blatnický zdráhal Blatnicu a svoj majetok vydať, rozkazuje sa Ilgovi, kapitánovi turčianskej stolice, brannou mocou nariadenie kráľovské uskutočniť, zemänstvo ale stolice má jemu pritom pomáhať, všetkým jeho ustanoveniam poslúchať, a zbroj v ruke jeho nasledovať.“

„Vivat Ilgo!“ ozvali sa prítomní.

Tento zaďakujúc, povedal: „teší ma, páni, že ste tak hotoví, a sdeľujem vám tedy, poneváč, ako ste počuli od jeho milosti pána Vladára, Blatnický sa v ničom poddať nechce, že už o týždeň potiahneme proti Blatnici. Každý dospelý zemän sa teda ustanoví na ten den v Mošovcach. Ďakujem vám páni za vašu ochotu.“

Poklonil sa a odišiel. Dlho mu ešte pokrikovali shromaždení na zdravie, Gregor ale objímal v svojej radosti každého, i oddialil sa tiež so svojou familiou.