ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského II.

(Výber listov z rokov 1890 — 1916)

Edícia Korešpondencia a dokumenty

Zväzok 11

Slovenská akadémia vied. Ústav slovenskej literatúry

Recenzenti:

PhDr. Karol Rosenbaum, CSc.

PhDr. Viliam Turčány CSc.

Materiál zozbieral, pre tlač pripravil a poznámky napísal univ. doc. PhDr. Pavol Petrus, CSc.

Vydavateľstvo Slovenskej akademie vied

Bratislava 1972

Úvod

Druhý zväzok Korešpondencie Svetozára Hurbana Vajanského obsahuje výber z listov, ktoré písal alebo dostal od roku 1890 až do svojej smrti 17. augusta 1916. I keď rozčlenenie materiálu vyplynulo z vydavateľských možností a požiadaviek, teda viac z vonkajšku než z vnútornej logiky životných a literárnych osudov, predsa len je rozdiel medzi náplňou listov. Istotne ich pisateľ alebo adresát bol už od konca sedemdesiatych rokov centrálnou osobou celého nášho literárneho i spoločensko-politického života a vždy bol človekom so stanoviskom, ktoré rád a temperamente tlmočil. No najprv to boli roky názorového a umeleckého formovania sa, hľadania životnej postati a postupného uvedomovania si svojho miesta v literatúre a v živote porobeného slovenského národa. Všetko toto veľmi úzko súviselo s biografiou Svetozára Hurbana a s literárnym dielom Vajanského. Bezprostrednejšie a priamejšie ako v literárnych prejavoch sa v listoch odrážajú nádeje, túžby i sklamania predstaviteľa „problematických pováh“ v slovenskej literatúre.

Zmena náplne listov v priebehu deväťdesiatych rokov neznamená oslabovanie ich významu. Úspešný autor, ktorý v podstate už dovŕšil svoje generačné poslanie, čoraz viac sa stával literárnou, kultúrnou a národnou inštitúciou. Z listov sa síce vytrácajú hľadania výberových príbuzností, existenčné starosti osobné, tvorivé pochybnosti a plány, no namiesto nich vstupuje do korešpondencie celá problematika všeobecných kultúrnych, národných, spoločensko-sociálnych aj politických otázok vtedajšieho Slovenska. Pred nami sa odhaľuje rovnako jeho vnútorná štruktúra, ako aj vzťahy Vajanského a Slovenska k iným národom. Aj v tomto období boli však protirečivejšie, ako sa to tradovalo. Konzervatívny Vajanský mal úzke spojivá nielen s Ruskom, ale aj s Čechami a „príbuzných“ tohto druhu si vedel nájsť aj inde. Ináč sa však utiekal do Ruska i do Prahy ako starostlivý otec Svetozár Hurban, ktorý pre svoju núdzu nemohol sám zo svojich prostriedkov dať deťom takú výchovu, akú by si bol želal (v tomto smere bol voči hrdinom a hrdinkám svojich próz a ich názorom emancipovaný). Nestráca sa však Vajanský ani ako umelec, znášanlivý a chápavý, bez rozdielu národnej a generačnej príslušnosti. Po tejto stránke je príznačná a priamo zarážajúca dosiaľ skoro neznáma skutočnosť, s ktorou sa stretávame v jeho posledných listoch. Myslím na to, ako prirodzene a bez pompy prekladá starý Vajanský báseň mladého Ivana Krasku Vesper dominicae do nemčiny na žiadosť prichádzajúcu z Budapešti, aby ju pred cudzím svetom mohol spievať chorvátsky tenorista Vlahovič.

Jednotlivosti však nevyvracajú, že Vajanský sa konzervativizuje na širokom fronte svojej bohatej a mnohostrannej činnosti. Listy ukazujú zložitosť, a nebojme sa povedať, že neraz aj nevyhnutnosť tohto procesu. V korešpondencii bez zásteriek poznávame zúfalú situáciu slovenského národa, často izolovaný post Vajanského, z ktorého nebolo možné útočiť, hľadať a nachádzať nových spojencov. Dala sa zachytiť len najbližšia ponúkajúca sa pomocná ruka. Či to bude popri vysvetlení aj ospravedlnenie, o tom musí rozhodnúť historik týchto čias za pomoci nielen filozofa, sociológa, psychológa, ale aj ekonóma a najmä politika. Všetci spolu však tu nájdu pre seba množstvo dokumentárneho materiálu prvoradej dôležitosti. Najmä pre poznanie zápasu Martinčanov s hlasistami je tento zväzok Korešpondencie Svetozára Hurbana Vajanského nevyhnutným prameňom. Možno tu totiž sledovať nielen okolnosti, argumenty, ale aj osobné a osobničkárske pohnútky, činy, zbieranie a organizovanie spojencov pre jednu i druhú stranu. Emócie sa tu odhaľujú neraz aj expresívnym, drastickým výrazom. Aký je dojem z tohto všetkého? Neúprosná prehra, osudová tragédia starnúcej osobnosti, ktorá už dovŕšila svoje generačné posolstvo. Likvidujú jej dielo aj tam, kde nové neznamená lepšie.

Zostávajú pritom, pravdaže, aj osobné a literárne veci. Ide najmä o okolnosti vzniku neskorých diel Vajanského. Prevažná časť z nich vznikla počas jeho väzení; v nich — hoci to vyznieva paradoxne — rozširovalo sa aj jeho poznanie. Na slobode zavalený mnohými robotami dobrovoľne na seba prijatými nemal Svetozár Hurban čas ani na poznávanie nových ľudí, ani dostatok sústredenia na zažitie toho nového, čo prinášala kultúra, literatúra — či už to boli nálady a názory fin de siecle (uplatnil ich v Kotlíne) alebo dielo Antona Pavloviča Čechova (mal ho na mysli pri písaní románovej novely Blížence). Listy mladým (Ľudmile Riznerovej-Podjavorinskej, Ivanovi Kraskovi a Martinovi Rázusovi), jeho spolupráca s predstaviteľmi iných umení — už nie iba s výtvarníkmi, ale aj s hudobníkmi (mladým, vtedy ešte nemecky žijúcim Fricom Kafendom) — svedčia výrazne, že Vajanský ani v starobe nestrácal umeleckú vnímavosť a že najmä tu prelamoval generačné i národné obmedzenie, lebo keď ide o umenie, „aprehenzie by nemali byť medzi ľuďmi dobre chcejúcimi“ (v liste Ivanovi Kraskovi 16. apríla 1912). Korešpondencia v mnohých súvislostiach potvrdzuje, že Vajanský to s umením nielen dobre myslel, ale sa aj dobre v ňom vyznal, a to aj vtedy, keď jeho slová vyznievali príkro. Vyplývali však vždy z vkusu kultivovanej i vyhranenej osobnosti, preto neboli chladné, „objektívne“, literárnohistorické, ale vrúcne, osobné, literárno-kritické.

Šírkou záberu „inštitúcie“ Svetozár Hurban Vajanský znova zvýrazňuje nevyhnutnosť vydania tretieho, doplnkového zväzku, o ktorom písal Pavol Petrus v edičnej poznámke k prvému zväzku veľmi hypoteticky. V prvom rade ide o to, že naša historiografia (v tom aj literárna) musí znova zhodnotiť dejiny slovenského buržoázneho národa, vývin jeho kultúry, literatúry a určiť miesto jednotlivých osobností v tomto procese. Všetko to sa donedávna skoro výlučne hodnotilo podľa hlasistických generačných interesov, ktoré sa len natierali dogmatickými akoby marxistickými poučkami. Skutočnému marxizmu, jeho opravdivému historizmu, je však vlastná dôkladná znalosť materiálu. Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského je tu jedným zo základných materiálnych pilierov ďalšieho výskumu. Okrem toho vydanie istého súboru — čím úplnejšie, tým podnetnejšie — iniciuje ďalších bádateľov a riešenie problému stáva sa skutočne kolektívnym. Výstižným príkladom na to sú nielen stále objavujúce sa doplnky k Listom Ľudovíta Štúra, ktoré sa objavili po Ambrušovom vydaní, ale aj skúsenosti s týmto zväzkom korešpondencie. Potreba vydania materiálu v ňom obsiahnutého je taká akútna, že dielo sa študovalo už v rukopise, a tak napr. divadelný historik mohol doplniť a spresniť údaje, ktoré ušli literárnym historikom. Pre záber spoločenskej „inštitúcie“, nepochybne oprávnený, vypadli z tohto zväzku tzv. rodinné listy, a to jednak so synom Vladimírom, ktorý však bol aj básnikom Slovenskej moderny a generačným antipódom svojho otca, a jednak s dcérou Vierou, vydatou Markovičovou; Markovičovci však neboli pravoverní Martinčania. To znamená, že aj v tejto najintímnejšej korešpondencii možno poznávať spoločensko-politické ovzdušie tých čias.

Vydávanie korešpondencie Svetozára Hurbana Vajanského znova potvrdzuje, ako sme sa donedávna ochudobňovali o skutočné vedecké poznanie našej minulosti, keď sme nechávali bokom a nevydané pramene prvoradej dôležitosti. Neprenikalo sa veľa ráz za oficiálne prejavy, za javovú stránku vecí a problémov. Život literárny a spoločenský bol aj vtedy zložitý a zložité boli aj osudy a názory Svetozára Hurbana Vajanského. Niektoré sú už dávno prekonané, ale vykonali aj pozitívne historické poslanie, iné nestratili aktuálnosť až dodnes. Ale nech sú akékoľvek, vždy ich vyslovovala osobnosť, ktorá sa usilovala byť mravnou a prospieť zo všetkých síl svojmu národu. Preto vydanie korešpondencie Svetozára Hurbana Vajanského je nielen vedeckou potrebou, ale i gestom vďaky.

Edičná poznámka

Listy včlenené do druhého zväzku Korešpondencie Svetozára Hurbana Vajanského sa nachádzajú vo viacerých domácich i zahraničných archívoch. Najväčšiu časť tvorí súbor listov zo súkromného archívu pi. Márie Lackovej (SAPL), Vajanského vnučky, žijúcej v Liptovskom Mikuláši. V tu publikovanej kolekcii sú to listy č. 2, 4, 6 — 8, 9, 11 — 12, 17 — 19, 21 — 23, 25 — 27, 29 — 32, 34 — 35, 38, 41 — 45, 49 — 50, 52 — 54, 56, 59, 63 — 70, 72 — 78, 80 — 81, 83 — 84, 87 — 92, 94 — 101, 103 — 105, 107 — 111, 113 — 114, 117 — 118, 121, 126 — 127, 128 — 131, 135 — 136, 138 — 140, 147 — 151, 153 — 155, 158 — 159, 160 — 168, 170 — 172, 175 — 181, 185 — 187, 189, 191 — 197, 199 až 200, 202 — 203, 205, 208 — 209, 212 — 215, 217 — 219, 221 — 223, 226 — 227, 229, 231 — 237, 239, 241, 243 — 254, 258 — 260, 264, 268, 270 — 272, 275, 278 — 286, 288 — 289, 293 — 294, 296, 299 — 300, 303, 306 — 307, 309 — 310, 312 — 315, 320 — 321, 323 — 324, 330, 334 — 337, 339 — 340, 342 — 345, 348, 351 — 352, 355 — 358, 360 — 362. Pomerne značná časť listov publikovaných v tomto zväzku je uložená v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (AMS). Listy č. 1, 5, 14, 16, 20, 28, 33, 37, 40, 47 — 48, 51, 55, 57 — 58, 60 — 61, 85 — 86, 93, 106, 115, 120, 125, 132, 143, 145 — 146, 152, 156 — 157, 159, 169, 184, 190, 198, 201, 204, 206 — 207, 216, 224, 230, 242, 261 — 262, 295, 302, 304, 311, 318, 333, 346 — 347, 349 — 350, 354 a 359. Listy č. 3, 10, 15, 46, 79, 82, 137, 141 — 142, 144, 182, 210 — 211, 220, 225, 228, 238, 265 — 267, 319, 326, 328 sú uložené v Literárním archíve Národního musea v Prahe (LANM). Vajanského listy písané ruským adresátom sa nachádzajú v nasledujúcich archívoch: č. 13, 24, 36, 39, 62, 116, 322 a 353 v Archíve Akadémie vied SSSR v Leningrade (AAN SSSR); č. 71, 112, 174, 240, 257, 325, 339 v Archíve Institutu russkoj literatury — Puškinskij dom v Leningrade (AIRL-PD) a listy č. 102, 305, 308 v Gosudarstvennom istoričeskom archive Leningradskoj oblasti (GIALO). Listy č. 255 — 256 sú uložené v Archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave (ASSV) a listy č. 160, 173, 269, 273 — 274, 277, 297 — 298, 316, 317 ? 341 v Státním archíve v Brne (SAB). V rodinnom archíve Boženy Riznerovej-Obrovej v Prahe (RARO) sú opatrované listy č. 119, 263 a v archíve pi. Petrivaldskej v Lučenci (APP) list č. 134. V Archíve mesta Plzne (AMP) sa nachádza list č. 133 a v Archíve Národopisného musea v Plzni (ANMP) list č. 188. List č. 276 je uložený v Archíve Univerzitnej knižnice v Oslo (AUKO). Listy č. 287, 291, 292, 301, 327, 331 — 332 opatruje v rodinnom archíve pi. E. Bottová-Krasková (APB) v Piešťanoch.

Archívne uloženie, podobne ako v prvom zväzku, signujeme jednotlive pri každom liste.

Všetky listy pretláčame z originálov. Podľa našich vedomostí sa doteraz publikovali listy č. 276, 287, 301, 327, 331 a 332. (List č. 276 odtlačil Josef B. Michl v Sborníku prací Filosofické fakulty Brněnské university. Ročník IX. Řada literárněvědná (D) č. 7. Brno 1960, s. 177 — 178. Listy č. 276, 287, 301, 327 a 332 vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku. Zväzok prvý. Poézia. Na vydanie pripravil a komentár napísal Michal Gáfrik. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Bratislava 1966. Listy v uvedenom poradí vyšli na ss. 263, 266, 351, 352 — 353.)

Označenie list používame i pre dopisnice, telegramy a vizitky. Korešpondenčnými lístkami sú č. 9, 15, 113, 148, 149, 190, 218, 222, 242, 246, 252, 253, 268, 284, 311, 333, 334, 338 a 355, vizitkou list č. 179, telegramom list č. 100 a listom — básňou list č. 101.

*

Do druhého zväzku Korešpondencie S. H. Vajanského zaradili sme 362 listov z rokov 1890 — 1916. Je to iba torzo z pomerne obsiahleho materiálu sústredeného editorom z domácich i zahraničných archívov. Publikovanie alebo nepublikovanie ďalšieho súboru Vajanského listov bude závisieť od vydavateľských možností.

Pred edítorom — podobne ako, pri prvom zväzku — stála otázka výberu listov. Snažili sme sa znovu sem včleniť také listy, ktoré majú význam pre biografiu spisovateľa, objasňujú podmienky, v akých sa rozvíjala umelecká, literárno-kritická, redaktorská i publicistická činnosť Svetozára Hurbana. Z bohatých kolekcií sme vybrali i súbory zo spisovateľovej väzenskej korešpondencie (Segedín, B. Bystrica, Vacov), ktorá by si zaslúžila, aby spolu s rukopisnými denníkmi vyšla v osobitnom knižnom vydaní.

Materiál pretláčame zo zachovaných rukopisov, pričom ponechávame dobové i individuálne zvláštnosti jazyka a štýlu pisateľov. V textovej úprave zachovávame zásady vyznačené v prvom zväzku Korešpondencie S. H. Vajanského (SAV, 1967, str. 606). Z jednotlivých, najmä hláskoslovných úprav, uvádzame:

boľným — bôľnym (1), vlastnieho — vlastného (1), za zredigovania — za zredigovanie (1), do Viedňa — do Viedne (2), francúska — francúzska (2), pomocť — pomôcť (5), mňou — mnou (6), vzáctny — vzácny (12), spiaci — spací (18), ekipáže — ekvipáže (18), cyrilicou — cyrilikou (18), zesť — zjesť (18), z pod — spod (19), dófam — dúfam (22), hôtelu — hotelu (29), kdešto — kdežto (29), prauda — pravda (29), plakátmi — plagátmi (31), niesme — nie sme (32), fijalky — fialky (33), pojdem — pôjdem (37), s Bohom — zbohom (37), jedon — jeden (40), z Revúci — z Revúce (40), počte — pošte (40), neviné — nevinné (44), Kolára — Kollára (44), kdo — kto (44), neregestroval — neregistroval (45), požičky — pôžičky (46), Šoltészky — Šoltésky (53, 75), pojdeme — pôjdeme (53), svatové — svetové (53), Dullu — Dulu (55), ponevádž — poneváč (60), marcovho — marcového (61), dôvodami — dôvodmi (62), ne vyšla — nevyšla (76), ne znala — neznala (76), konzervátora — konzervatória (79), perlov — periel (86), nepojde — nepôjde (92), šanse — šance (12), mezi — medzi (95), opetnému — opätnému (95), obostranne — obojstranne (95), hladál — hľadal (95), positie — pozície (95), niesom — nie som (108), o nejaký — o nejakú (119), skor — skôr (125), výnde — vyjde (127, 132, 140, 160, 289, 297, 331, 332, 354), nazpät — naspäť (135), šestnácť — šestnásť (136), novelly — novely (137), raddy — rady (141), privábať — privábiť (145), hovadstva — hovädstvá (146), Soltésom — Šoltésom (147), ľahodu — lahodu (150), z Aetny — z Etny (151), predočasne — predčasne (162), itak — i tak (185), nevoľu — nevôľu (185), a by — aby (192), a bych — abych (192), ne dovolá — nedovolia (192), pomocť — pomôcť (192), ne pochopitelne — nepochopiteľné (192), požitok — pôžitok (194), blisky — blízky (195), vobec — vôbec (199), podajný — poddajný (199), kapitole — kapitoly (204), vanna — vaňa (204), vyderač — vydierač (207), prijateľu — priateľu (212), delá — diela (212), čverstvá — čerstvá (212), pesni — piesne (212), jiesť — jesť (212), do Pešte — do Pešti (212), reelnej — reálnej (215), bysom — by som (251), abysi — aby si (253), vôli — vôle (254), do opateri — do opatere (255), račej — radšej (263), vatší — väčší (295), této — tieto (300), zaisť — zájsť (330), živôt — život (345), vzáctny — vzácny (356), choci — hoci (357), nazpet — naspäť (357).

Vajanského korešpondenčný súbor sme aj v druhom zväzku zoradili chronologicky, a to z dôvodov, ktoré uvádzame v edičnej poznámke k prvému zväzku. Listy v druhom zväzku majú samostatné číslovanie. Takýto postup vyplynul medziiným aj z úvahy o ďalších možnostiach publicity Vajanského korešpondencie, vydávanej ako rad organicky zostavených súborov, kompletizujúcich doterajšie knižné vydania. V dôsledku toho odvolávací systém obmedzujeme na minimum.

Aj v tomto druhom zväzku nasledujú po listoch obsiahle komentáre, ďalej Menoslov autorov a adresátov, Zoznam listov a Menný register. Svojou celkovou koncepciou je spracovanie Vajanského korešpondenčného materiálu v druhom zväzku obdobné ako v predchádzajúcom, no napriek tomu, že je organickým pokračovaním prvého, tvorí relatívne samostatnú knižnú publikáciu.