ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za onoho času bol som učiteľom v jednom malom mestečku na Pohroní. Môj učiteľský plat obnášal práve toľko, čo mi postačovalo ku zadováženiu si k výživnosti potrebných „pečených zemiakov;“ toľko by mi ináč bolo bývalo potrebného ku mäsitému pokrmu!

Môj celý roční plat obnášal 100 zl. sirum, 3 centy zemiakov, 5 centov ovsenej slamy a 2 metre dreva.

Z toho, milý čitateľu, ľahko posúdiš, že platu môjho bolo mi na vyžitie málo, na zomretie však veľa.

A preto nebárs často smel som nakuknuť do mestského hostinca, chýrečného svojím octu podobným vínom.

Tento v mestečku najporiadnejší a prvej triedy hostinec navštívil som teda len jeden jedinký kráť v roku, a to i len v deň môjho mena.

Asi pre dvoma rokmi, in vigilia, spomenutého dňa sedel som v miestnosti hostinca, aby som si žajdlíkom vína rozveselil môj neblahý život. V hostinci zasadol som si ku zelenému stolíku s dobre známym mi pánom Rezníkom, uzenkárskym to majstrom, ktorý mi ku dňu mena to najsrdečejšie blahoprianie vyjaviť nepremeškal.

Poďakoval som mu.

Už asi dobrú hodinu sedeli sme spolu, čo medzitým časom rozlúšťoval som pred páno Rezníkom théma o záživných čiastkach, vynachádzajúcich sa v zemiakoch, vo vode a v škrobe, keď zrazu pán Rezník pretrhnúc mi reč — náhle povstal a riekol:

— „Ale — sakramenský planý čas máme tam von!“

Slyšiac to, znamenitý jeden nápad zkrsol mi v hlave, a ja nasledkom toho veľkú vôľu dostal som, zaopatriť si jednu šunku — za darmo, v ktorých pripravovaní bol pán Rezník výborným majstrom.

—„Pane Rezník!“ riekol som, „chcete-li mi veriť, žebych sa ja napriek tomu špatnému počasiu osmelil na cintorín a tam na umrlčiu komoru zaklopal?“

„Ej nech vám to blázon verí, nie ja!“ odpovedal pán Rezník. „U učiteľov, jako mám zkúšenosť, ja veru toľko smelosti nepredpokladám!“

—„Nechcete mi veriť? Stavme sa!“

—„Nedbám, stavme sa teda!“

— „O čo?“

— „O desať zlatých!“

— „Viete vy čo, pane Rezník,“ riekol som, „ťažko je to stavovať sa na peniaze tomu, kto jich nemá, ale proponujem vám: vyhrámli ja túto stávku, vy dáte mne jednu varenú šunku.“ —

„Stojí!“ riekol majster, „a aby som sa presvedčil, či naozaj na umrlčiu komoru zaklopete, pôjdem i ja s vami.“

— „Dobre tak!“

Práve keď sme náš úmysel uskutočniť chtiac povstali, vstúpil do dvorany pán Smelý komisár bezpečnosti i s jedným ozbrojeným mužom, a keď sa s pár pohárikami toho výborného vínka posilnili, potišku a potajne dal sa nám vyprávať, že prišiel na stopu dvom z väzenia uskočivším zlodejom a že pravdepodobno oboch úskokov ešte tejto noci v jejich úkryte vystopuje a za horúca poľapí. A sotvy že sa mužovia bezpeku oddialili, aj my dvá zanechali sme hostinec, cieľom vyvedenia môjho podujatia, ku ktorému ma moja ľakomyselnosť doviedla.

Tma bola ako v rohu.

Spustivší sa dážď práve nebol tomuto podujatiu priaznivý.

Mne pritom vždy stáli na mysli oní dvaja z väzenia ušlí zlodeji. Preto navrhol som pánu Rezníkovi naše podujatie na priaznivejší čas odložiť.

Pán majster však zdráhal sa proti tomu a trval na tom, aby sa to tejto noci previedlo.

A ja, poneváč som o šunku prísť nechcel, musel som konečne pristať a ísť.

Nazadlho vyšli sme z mestečka a dostali sme sa do nikdy nezatvoreného cintorína. Dlho potkýnali sme sa tam na hroby, až konečne zhliadli sme slabé obrysy umrlčej, z dosák sbitej komory.

Súc asi na päťdesiat krokov od nej, preriekol pán Rezník:

— „Ja vás tu počkám, pane učiteľu, vy len sám choďte ku komore a zabúchajte na ňu, ale tak mocne, aby vás až sem ku mne očuť bolo.“

— „Ach nie tak drahý priateľu!“ riekol som ja, „alebo pôjdete aj vy so mnou až ta, alebo ja odstupujem od stávky.“

Pán Rezník povolil. Kráčali sme ďalej. Ja držal som spoločníka môjho mocne za kabát, až sme ku komore došli.

Prijdúc tam, mocne som trepol päsťou na dvere búdy…!

V tom okamžení s velikým hurtom otvorily sa na komore dvere a dve tmavé postavy s vytiahnutými šabľami vyrútili sa na nás, ktorých my hrozne sa preľaknúc na zem sme popadali.

— „Hurrá! — ale vás už máme vtáčkovia!“ slyšal som zvolať pána Smelého, komisára bezpečnosti, ktorý dozaisrta domnieval sa, že to my sme tí útočníci, a sotvy minuta uplynula, už nás mali pochytaných.

Najkrajšie pri tom bolo to, že sme sa jim nechceli dať poznať, lebo ináč táto príhoda bola by išla po celom mestečku z úst do úst a s tým naša česť by veľmi utrpela. Nevrkli sme teda ani len slovíčkom, napriek všetkým otázkam pána kominára.

My dvaja, totiž ja a pán Rezník, jako sme mohli tajne potichu, tak sme sa ushovorili, že stoj čo stoj, musíme ujsť, čo v tak tmavej noci nebolo nemožnou vecou. V krátkom čase sme sa už opäť vynachádzali medzi domami mestečka.

Tu drgne ma pán Rezník, aj ja hneď som zrozumel, čo on chce. Na daný znak, slabé zakašľanie, odrazu podložili sme nohy nás zprevádzajúcim mužom — a bums! už tam obá váľali sa v blate za ten čas ale my nabyli sme času ufrknuť každý inou stranou. — Ako šíp tak letel som blatnivými ulicami, abych čím skôr bydlisko moje dosiahnul. A jako práve pribehnem na uhol jednoho domu, v tom ohromne buchol som ja do kohosi, ktorý podobne železničnému rušňu chrčiac proti mne utekal.

Pravdepodobne to bol pán Rezník.

V strachu, a poneváč som i okuliare i klobúk na úteku ztratil, to som sa ponazdával, že je to pán komisár Smelý, do nehož som sa bol buchnul, a preto nerozmýšľajúc veľa, hneď druhým smerom utekať som sa pustil.

Odrazu zase trepnem sa do iného predmetu, dobre že som si brucho neprerazil. V tom zbadal som, že sa nachádzam u hodnej käde, ktorú v čas požiaru na privážanie vody užívajú.

— „Postoj!“ pomyslel som si, „ta sa môžeš na chvíľku ukryť.“

A skutočne vliezol som do kädi, ktorá následkom dážďa do poli vodou naplnená bola.

Krik stopovateľov a náhončích slyšal som až veľmi z blíza, a byl bych už snaď i von vyliezol z úkrytu, keď tu dobu… bums! opäť nekto trepol sa o käďu.

— „Jasná strela,“ počul som zakliať, — „čo je to? Ha! to je nádržka na vodu. Mhm! tu sa skryjem!“

A skôr ako bych mu to mohol prekaziť, už vliezol ku mne do kädi — p. Rezník.

Tu sme teda boli opäť oba kamarádi spolu, vtisnutí do käde, ako harinky do súdka. V kädi sedeli sme tíško, nemohúc sa ani pohnúť, poneváč jej vrch bol užšší, nežli spodok boli sme v opravdivom smysle slova ako zabednovaní.

Zrazu počujeme výkriky: „Horí! Horí!“ V Piripovcách horí!“

Červenú čiaru požiaru videli sme nad Piripovcami, blízkou to dedinou. Očuli a videli sme utekať ľudí, klusot koní, a skôr ako by sme boli zbadali, čo sa s nami robí, boli sme štyrmi mocnými koňmi ťahaní rýchlosťou blesku — von z mestečka, za nami ale hnali sa hasiči zo sykačkami a inými nástroji ku haseniu ohňa potrebnými.

Nás však v kädi vtisnutých dosiaľ v tej trme-vrme žiadon nespozoroval.

Prídúc na miesto deju, bez všetkého otálania vtiahli nás do potoka, aby käďu čím skôr vodou naplnili.

No — a teraz len ešte dostali sme sa z dážďa pod odkap.

Voda počala sa liať na hlavy naše ako príval z oblohy, čo my dlho vydržať nemohúc, veľkým hlasom odrazu sme vykríkli.

Zdesenie zmocnilo sa hasičov, ktorí domnievajúc sa v kädi videť nočné strašidlá s rozcuchanými vlasmi, v okamžení sa rozutekli.

Kone sa tiež splašily, a zpiatočnou cestou ako divé — s nami i s käďou do mesta hnaly.

Čo sme my dva v ten čas v kädi vystály — a jak nám bolo okolo srdca: to si milý čitateľu predstav sám.

Neďaleko od mesta utrpeli sme „ztroskotanie našej lode“, poneváč käďa, do poli vodou naplnená, trepla sa o kamenný medzník, tak že na sto kusov sa rozbijúc, s nami spolu do potoka odletela, kone ale, zprostené ťarchy, ďalej utekaly.

S veľkým namáhaním sme sa akosi pozbierali z vody, a skoro polomrtví s rozdrganými údami, mokrí ako myši, po prestátí toľkých nebezpečenství konečne dorazili sme do mestečka.

Pán Rezník odprevadil ma až ku môjmu príbytku. Po dlhom búchaní a klopaní na dvere, konečne otvorila mi moja domáca gazdiná.

Zhliadnuc však moje položenie, domnievajúc sa mať pred sebou nejakého nočného tuláka, veľmi sa preľakla vykríknuc:

— „Ľudia boží! Ježišmaria!“ a dvere pred nosom mi zachlopila, tak že mi skoro do ních nos zavrzla.

Na miesto nosa však zasekla mi kabát — a ja takto u dverí so zaseknutým kabátom stojac, bol som prinútený vytrvať až do božieho rána, trasúc sa zimou celý premožený.

Na túto hrôzyplnú noc nezabudnem nikdy. Ale hodnú šunku od p. Rezníka som predsa len vyhral!