Návštevou u Smrti

Sľub daný vyplniť je cnosťou a nahodilé sa snáď prekážky, ktoré by sľub daný vyplniť a uskutočniť prekážaly, mužne odstrániť, ešte zväčšuje statočnosť a charakter človeka. Naproti tomu nesplnenie sľubov hádže veľmi špatné svetlo na muža a poškvrňuje charakter jeho. — Preto plňme sľuby dané, aby ľudia o nás mali dobrú mienku.

Laskaví čitatelia mojich predošlých spisov budú sa snáď vedeť rozpamätať, že pred pár rokmi, z príležitosti nahodilého sa sídenia s kráľovnou Smrťou v podzemnej ríši kniežaťa temnosti Lucifera,^[1] dal som kráľovnej Smrti sľub, že ju časom, keď mi okolnosti dovolia, v jej residencii navštívim a poctu moju osobne jej tam vzdám.

Kráľovná Smrť môj sľub ochotne prijala a snaď sa naň i častejšie rozpamätovala, až konečne prišiel čas, že moje slovo stalo sa skutkom.

Sľub teda Smrti daný som splnil a ju navštívil.

O prevedení môjho sľubu a s tým spojenými dobrodružstvami na ceste, ako i v rozhovore, ktorý som pri príležitosti mojej tam návštevy so Smrťou mal, chcem láskavých čitateľov tohoto spisu zovrúbnejšie soznámiť.

*

— Števo, sober sa! kamsi ideme! riekol som ku Štefanovi Vrždialikovi, môjmu to tajomníkovi, keď už všetko na cestu pripravené som mal.

— Ale Bože môj! kamže zase? — pýtal sa ma udiveno Števo.

— Vieš sa rozpamätať na to, keď byvše pred pár rokmi návštevou v podzemí, dali sme tam kráľovnej Smrti sľub, že ju v príhodnom čase v jej residencii navštívime, čo ona blahosklonne prijala.

— Hm! Viem, viem, — riekol Števo — nuž ale načo hľadať Smrť, keď vieme, že ona i bez invitovania k nám prijde?

— Pravda že prijde, keď bude tom čas, ale to už potom bude koniec všetkým našim cestám. Teda, milý Števo! za života nášho vykonáme ešte túto jednu cestu.

— Nuž a či znáte, kde tá tetka Smrť býva? — tázal sa Števo.

— Jakobych sa mohol vybrať len tak nemilobohu do sveta, navštíviť niekoho, nevediac kde býva a neznať jeho istú adressu?

— Nuž kde?

— Na ostrove Islande, Števo! Tam v istej podzemnej jaskyni, pri oheň chrliacom vrchu, sopke Hekly. Pozri na mapu, ktorá vyobrazuje ostrov Island.

— Jaj! veď je to zase tam hore, blízo severnej točny.

— No nie celkom! Ostrov Island leží ešte hodne nižšie pod severným polárnym kruhom, asi v tej zemepisnej výške, ako Serdovala vo Finsku, kde sa ti raz tak dobre bolo viedlo. Zamrznutia sa nemáš čo obávať.

— Ale jako sa ta dostať?

— Ľahká vec, — riekol som — per pedes, per Achse a per Damofschiff! — Teraz na mape ukázal som Števovi prstom skoro rovnú čiaru, smer cesty, ako sa od nás na ostrov Island človek najsnadnejšie dostať môže.

— Ďaleko je to, ďaleko! — krútil Števo hlavou — ale keď je tak, teda poručenaboha, už teda len pôjdem…

— Nestrachuj sa! — posmeloval som ho — veď sme oba na život assekurovaní.

Števo s týmito slovami uspokojený, pristal na nový výlet, ktorý sľuboval sa nám byť príjemným a poučným, lebo u kráľovnej Smrti iste radi videní budeme!