ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V malej, tichej dedinke, v ktorej narodil som sa, mal som ako chlapec viacerých súdruhov, kamarátov, s ktorými som sa doma a na ulici rád hrával, rád po poli a po lese behával, a potom zas na zimu s nimi spoločne v škole sedával. Moji súdruhovia však neboli všetci dobrí chlapci. Jedni, poslušní napomenutia pána učiteľovho, chovali sa slušne, ale druhí boli rozpustilí, nezbední a dovádivi. Niektorí chlapci mali menovite tú špatnú a hriešnu obyčaj, že radi zvieratá trápievali. Medzi iným mučievali mladých psíkov a mačky. Kováčov Kubík a kolárov Matej boli zo všetkých tí najrozpustilejší, s ktorými kamarátiť nechceli sme sa ani ja, ani druhí chlapci. Beda bolo tým psíkom a mačkám, ktoré oni niekde zazreli, tu už alebo hádzali do nich kameňmi alebo ich bili paliciami. Ani nechcem rozprávať všetko, čo natropili títo ukrutníci so zvieratkami.

Len jeden príbeh chcem vám predniesť, milé dietky, a ukázať, aká špatná vec je zvieratká trápiť, a spolu i to: ako krásne a spolu i osožné je zaujať sa za trápené zvieratká.

Kubík a Matej, oba trápitelia zvieratiek, vzali kdesi malého buravého psíčka, a nemali pomeškania umoriť toho nevinného neboráčka. Preto uviazali mu provieslo okolo hrdla a ťahali ho sem i tam cez vodu, kaluž a blato. Úbohý psíček zavíjal bolesťou, ale zlého srdca chlapci trápili ho len ďalej. Konečne riekol Kubík súdruhovi svojemu: „Utopme toto šteniatko v močidle!“ Hneď boli oba k tomu hotoví a išli za dedinu, kde ležaly hlboké močidlá. Do jednoho z tých chceli uvrhnúť toho malého psíčka a tešiť sa z jeho trápenia.

„Ej, čože vám previnil, chlapci, ten malý psíček?“ spýtal sa ich navracajúci sa z poľa Janko, „že ho tak nemilosrdne trápite?“

„Nestar sa ty do nás!“ odsekol mu spurne Kubík.

„A či je to tvoj psík, že máš oň starosť?“ dodal ešte Matej.

„Nie je môj, ale špatne je zvieratká trápiť bez viny,“ poučoval ich Janík; „či neviete, že zvieratá tak cítia bolesť ako my? Ako vidím, chlapci, vy chcete tohoto krásneho psíčka zkaziť, snáď ho chcete utopiť?“

„Čo teba do toho, Jano? Choď si svojou cestou a nechaj nás na pokoji!“

Zarmútený Janík pošiel od zlých chlapcov niekoľko krokov ďalej, ale zrazu postál. Jemu bolo ľúto toho malého psíčka a bol by ho rád osvobodil z rúk nezbedných chlapcov.

„Počkajteže trochu, chlapci!“ ozval sa zase obďaleč stojaci Janík. „Nezmárnite toho psíčka, darujte ho radšej mne. Ja si ho budem chovať a neublížim mu!“

„Coky tebe, Jano!“ zvolal Kubík, ukazujúc mu prstami figu.

„A čože si nám ty kedy dal?“ volal Matej.

„Viete čo chlapci!“ hovoril blížiaci sa k nim Janík; „keď mi dáte toho psíka, dám vám zaň dva groše!“ a vytiahnúc z vačku peniaz, ukázal im ho.

Chlapci váhali trochu, nevediac chytro, čo majú urobiť. Ale peniaze maly pre nich príťažlivú, vábivú moc. Pozreli jeden na druhého, pošuškali si niečo do uší a Kubík riekol:

„Pristávame, ale z ruky do ruky!“

Janík, tešiac sa tomu opravdove, že s malým peniazom mohol zachrániť malému psíčkovi život, podal nezbedníkom ochotne peniaz, a oni dali mu toho psíčka. Umyjúc šteniatko z blata, vzal si ho Janík pod kabanicu a odniesol domov ku svojej mamke. Poneváč bol buravý a kučeravý, nazvali ho „Burkom“. Janík Burka svojho dobre choval, čistotne držal a urobil mu búdku z doštičiek, aby mal kde spávať. Psíček rástol očividne a bol k Janíkovi prívetivý a prítuľný. Bol i verný, lebo strážieval po celú noc domček a nepripustil v noci nikoho do dvora. Janík tešil sa Burkovi veľmi, poneváč, kam ho len poslala mamka, psíček chodieval s ním všade.

Takto odmeňoval sa Burko Janíkovi za poskytnutú mu ochranu. Ale odmenil sa mu aj ďaleko významnejšie. —

Jednoho letného dňa — práve bolo po daždi — riekla mamka k Janíčkovi: „Vezmi si košíček a choď do hája; nasbieraj húb, uvaríme si na večer hríbovej polievky.“

Chlapec rád poslúchnul matku. Sobral sa hneď a nezabudnul zavolať so sebou i svojho milého psíčka. Burko veselo poskakoval popred Janka, kýmkoľvek neprišli do hája, kde chlapec, poznajúc dobré jiedlé huby od jedovatých, sbieral chutné bukovce, tančeky, kuriatka; ale muchotrávky sa ani len nedotknul. Mal už hodnú zásobu húb v košíčku, keď zachcelo sa mu ešte hlbšie do lesa, aby tam doplnil svoj košík. Janík zamotal sa do húštiny, a tu stala sa mu tá smutná nehoda, že stupiac na hromadu suchej raždiny, prelomila sa táto náhle pod ním a on úbožiak, ani nevediac, čo robí sa s ním, spadnul do hlbokej jamy!…

V predošlú zimu totiž dal polesný vykopať v lese viacej jám, do ktorých chytal vlkov a inú zverinu. Na jar dal síce jamy tie zase zatarasiť a poprikrývať raždinou, aby ľudia lesom chodiaci do nich nepopadali, ale ráždina skoro zhranela (zdrvela) a ľahko prelomila sa pod nohama. Do takejto jednej hlbokej vlčej jamy padnul i náš dobrý chlapec Janík. Padnutím nepoškodil si síce, ale môžete si mysleť, ako krušno mu bolo okolo srdca, keď našiel sa v temnej podzemnej diere, z ktorej bez pomoci ľudskej nebolo vysvobodenia. Chudák volal na ratu, ale darmo. Potom pustil sa do usedavého plaču, spomínajúc na svoju dobrú matku, a konečne, keď videl, že daromne plače, sopjal ruky k nebu a skrúšene vzdychnul si k Pánu Bohu, prosiac Ho za vysvobodenie z tej zemskej diery.

A čož robil za ten čas ináč Janíkovi vždy verný psíček Burko?

Ztratiac zrazu s očí Janíka, počal Burko hľadať ho po stope; sbehal hodný kus hája a zastavil sa konečne pri otvore, ktorým chlapec do jamy padnul. Tu začal brechať a hrabať nôžkami, akoby mu bol chcel pomôcť, ale darmo, brechaním a hrabaním Janka z jamy vysvobodiť nemohol. Preto, keď presvedčil sa o márnosti svojho počínania, pokrútil chvostíkom, zabrechal ešte raz a hybaj, bežal rovnou cestou do dediny.

Janíčkova mamka sedela práve v chyži pri práci, keď vonku niečo na dvere zaškrabalo. Odchýlila dvere a tu vbehnul do chyže celý upachtený psík Burko. „Aha,“ myslela si mamka, „Burko je už tu z lesa, preto i môj synček nebude ďaleko s hubami.“ Ale Janík sa neukazoval. Medzitým počal psíček vystierať svoje predné labôčky na mamku, skučal a brechal a zas utekal ku dverom. Matka pustila ho von, ale tam zase len do vnútra sa pýtal. A tak opätovalo sa to viac ráz. To bolo jej konečne nápadné.

„Ale, Pane Bože!“ riekla starostlive Jankova matka, „čo len chce tento psíček? Jednostajne chodí dnu a von, ako by ma volal so sebou. I začala byť nepokojnou. Vyšla von a psíček predbehnul ju, dajúc sa smerom ku lesu. Opäť vrátil sa ku žene, skučiac a obehujúc ju. Keď videla, že ju psíček takto vábi, napadlo jej: či jej milému synkovi neprihodilo sa niečo zlého? I pustila sa za Burkom, ktorý rovným smerom zaviedol ju do lesa.

„Janko môj, Janíčko!“ volala lesom, ale neozýval sa jej nikto. Psík odrazu zabrechal neďaleko nej. Pospiešila tam, a ku svojmu veľkému potešeniu zazrela na dne jamy sedeť a vzdychať viachodinovým plačom zomdletého Janka.

„Mamko, mamko ľúba!“ volal Janík z jamy, „pomôžte mi von!“ a vystieral ruky proti matke, ale pre veľkú hĺbku nemohla mu ona podať ruku. I začala hľadať po lese a našla onedlho dlhú žrď, ktorú spustila do jamy. Po nej vydriapal sa Janík na povrch, kde objala ho matka a so slzami v očiach ďakovala Pánu Bohu, že poprial jej vysvobodiť milého synka z nebezpečného miesta. Potom rozprávala Jankovi, ako jej dal psíček náveštie a doložila: „Veru krásne odplatil sa ti za to, že si ho bol od smrti osvobodil!“ Janík od dneska ešte radšej mal svojho Buríka a nikdy nezabudnul na túto príhodu.

Tak pravdivou byť dosvedčila sa i tu tá zkúsenosť, že nie len pekné je to, ale i osožné zaujať sa za úbohé zvieratká. Preto privolávam vám, dietky naše: „netrápte nikdy zvieratá!“