Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov

Od chladných skál cez vekovité mraky
pusť sa, Orol náš, na krídla!
Nes sa vážnym voľným letom
sťa čierne v búrke oblaky.
Otáčaj blýskavé zraky,
keď šírym poletíš svetom
a strážiť budeš večné rodín Tatry sídla!
Nech po hradoch rozvalinách
sovy hlboko pod tebou húkajú,
nech na mŕtvoly zlietajú
havrany hladné v pustatinách:
     Orol náš, ty sa s víchricou
     krúť do nebeskej výšiny,
     a z čierňavy blýskavicou
     osvecuj Tatier doliny.
Orol náš. Orol! nejeden rok minul,
čo si ty zaspal na vysokej stráni,

nejedna hviezda človečenstvu zhasla,
nejeden národ skvitol a zahynul,
nejedna búrka hniezdo ti zatriasla:
a ty na svätom driemal si Kriváni,
rozprávaj že nám sen svoj dlhý, krásny,
zjav duše svojej nám tajné videnie,
z neho nám skvitne vek, čo nebe jasní
a život pekný jak božské nadšenie.
Tebe sa Tatry duša večnomladá
jak miláčikovi zjavila,
     ona snom tvojím sťa hviezda ligotná
     noci mrákotnej svietila.
     Oj, ty vídavaš tvár jej anjelovu,
     keď sa nad plesom poletujúc smeje,
     a do hmly sivej hanblivo odeje.
     Ty ju vídavaš, ako perly vkladá
     a sype iskry do snehu menivé,
     jak venčí kvetom skaliny šedivé;
     na kremenné strmín boky
     leje jarkov striebrotoky
     do priepasti sa peniace;
     a hneď s vetrom na oblaky sadne
     a smelým okom do slnca pohliadne
     a metá hady bleskami sipiace
     a trasie chmáry hrmotom hučiace.
     Orol náš, i ty vsadni na oblaky
     a leť v ďaleké končiny!
     Keď sa ponesieš nad synmi vernými
     nech prebleskujú chmárou rozdelenou
     hviezdy nádeje z výšiny;
     stras duše hriešne bleskami hroznými,
     slzami pokrop dávne zboreniny.
Od hôr k horám, kde zakliaty duch driemal od tisícletia,
porozpínaj kriela, kriela čierne ako rúšku smutkovú,
a šuchotom víchrolomným spievaj dumu hrobovú.
Duma pôjde s duchom božím, od stoletia do stoletia,
pôjde po tom svete našom, ako vlny morom letia.
Od hôr k horám, kde duch stlieva na budúce tisícletia,
jak srditý skalolomec naváľaj balvany chmár,
krupobitím a perúnmi nad kolískou ducha žiar;
a keď hory ohňom prasknú, do priepasti vleť hrmotnej,
vyletíš s tvárou anjela na krielach zory ligotnej.