ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dosť mi je pusto na pustej doline,
bez domu v dome, bez rodu v rodine.
Bo duše otcov nemôžu zniesť žiale
a boje ducha hrozné, neustále.

Dosť mi je pusto v mej pustej stodole,
v záhrade zrytej, v zakliatom kostole,
kde srdcu môjmu nik sa neozýva,
trebas prahlasom v nebo sa prerýva.

Dosť mi je pusto i na poli v lete,
že som neužil jari na tom svete.
Dosť mi je pusto, nedobre samému,
v slobode božej vždy len nevoľnému.

Dosť mi je pusto, duchovia, verte mi,
že som nenašiel devojny na zemi,
že nemám kriela vyletieť k vám hore,
ani kde zastať – všade more, more.

Dosť mi je pusto na stratenej stráži,
kde sa smrť večná so životom váži
a za mnou tábor dvaja-traja bratia,
i tí sa oku v mraku duše tratia.

Dosť mi je pusto i na božej hore,
začím nevýndu svetu môjmu zore.
Kým jeden človek, jeden Boh, jeden svet,
neskvitne srdcu ako slnečný kvet.

Dosť mi je pusto. Bože môj, bez teba,
bo nemám zeme, nemám ani neba;
ani ma peklo nechce, chcieť nemôže,
bo s' i ty stratil mieru zo mňa, Bože.

Dosť mi je pusto, národ môj, bez teba,
bo nemám Boha, nemám ani seba.
A vesmier boží všetek sa mi stratí,
kým sa mi Pán Boh v národe nevráti.

Dosť mi je pusto v roztratenom rode,
kým zem i peklo s nebom nie je v zhode
Za vševšerodom, za bratmi, sestrami,
darmo vystieram ruky všesvetami.

Dosť mi je pusto, nemôž pustejšie byť,
musím pustotu v prepasť perepustiť.
I v pekle nebo, v nebi zem si vustiť,
a Bohom v Bohu všesvet v srdce sustiť.

Dosť mi je pusto, kým sa nezažijem,
dokiaľ Praboha nezjem, nevypijem,
a kým sa nedám do skoku s Tatrami,
do danospevu s Bohom i svetami.

Dosť mi je pusto, kým verím bez viery
a seba i svet meriam bezo miery.
Dosť mi je pusto, Jezu môj, bez teba,
bo s' ty ver mera pekla, zeme, neba.

Jedna je viera, nemôž ich viacej byť,
jeden Veriteľ, tomu treba veriť.
Bo on sám sebe len verí v dlžníku,
i v tom prekliatom večnom ničomníku.

Ak sa tou vierou, čleku, neuveríš,
ak sa tou mierou, Boho, nepremeríš,
máš sa načakať, kým vekovek časom
a tortor zmeriaš svojim duchotasom.

No snadno Bohu vek vo chvíľku včasiť,
v jednu hrsť ľudskú svet na hračku vtasiť.
Keby sa našlo dieťa takej dole,
čo s Bohom ihrá by s tatom svavole.

No ale jesto, jesto také dieťa,
i v perepuste zakvitlo by kvieťa.
V tú perepustu prepusť i mňa. Pane,
tam sa mi večná milmera dostane.