ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(ČIERNE OČI CHOĎTE SPAŤ)
Už zapadá slniečko, vädne moje srdečko,
už slniečko zapadlo, už srdečko uvadlo.
Prileť, smutná pesnička, do smutného srdečka
do srdečka ku milej, holubičce spanilej.
Tam kde svietia hviezdičky, leťte, moje piesničky!
Ej, nie sú to hviezdičky, ale čierne očičky.
Kde čierne oči svietia, tam moje piesne letia,
s nimi sa zhovárajú a takto im spievajú:
„Čierne oči, nespite, na šuhajka myslite.
Ach, ten šuhaj ďaleký, túži po vás naveky,
volá piesne na pomoc, posiela vám dobrú noc.“
Keď tá nôcka preletí, zas slniečko zasvieti.
Pošle dievča pesničku, po raňajšom vetríčku.
Na kvet padne rosička, do srdečka pesnička,
kvietok sa zas rozvije a srdečko ožije.

(NA TÝCH NAŠICH HORÁCH)
Letí sokol, letí, z ďalekej krajiny,
letí, doletuje na rodné skaliny.

Kdeže mati naša? bratov sa spytuje:
„Lebo jej nebolo, lebo v hrobe hnije?“

Čierna zem, čierna zem! pusť moju matku ven,
nech sa mojej matke horko požalujem.

Synáček môj milý, akúže krivdu máš,
keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš?

Veď mňa tvoji bratia sami vrahom dali,
s čiernymi havrany na kusy šarpali.

I tí, čo vernými ešte mi zostali,
nič ma nebránili, len horko plakali.

Mať moja, mať moja! sokol horekuje
a len Tatra pustá sa mu ohlasuje.

Veď našu mamičku dávno pochovali
a s prachom mohyly vetry ju rozviali.

Vetry ju rozviali od sveta do sveta,
za ňou duša naša po slovanstve lieta.