ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte nám zora nesvitla,
už ju hasí dážď a mraky,
ešte ruža nerozkvitla,
už ju moria slnca zraky.
Bože, ľudu nášho otcom ťa zovieme
a nad hrobom jeho nádeje plačeme;
z prachu sme vyšli, nad prachom stojíme,
Otče náš večný, tebe sa modlíme.

Videli ste hynúť kvet na púšti,
keď mu steblo vietor nalomí?
Znáte, ako slávik umre v húšti,
keď mu spevy streľba ohromí?
Počuli ste stíchnuť harfy hlasy,
keď jej struny puknú udrením?
Znáte, ako hasne hviezda krásy,
deň uchádza s nočným zvonením?
Oj, tak znáte, ba ešte neznáte,
ako umiera mládenec,
ale nadarmo k Bohu nevoláte,
bo on bol jeho milenec.

Ako hviezda z neba padajúca,
ako duby víchrom vyvalené,
ako lode v búrke zatopené,
ako obeť vetrami hasnúca,
ako orol bleskom porazený,
ako prorok ohňom umučený,
tak umiera boží milenec,
svätý národu mládenec.

Duchu zvečnelý, odpusť duši mojej,
že tvoje muky a bôle spomína.
nedá pokoja svätej tôni tvojej
a slabým slovom tvoj osud odklína!
Vykvitol si ako zora ranná,
nad Tatrami vysokými,
vyletel si, ako orly letia
nad svetami deľakými.
Videl si slávne mestá a krajiny,
videl si hradov našich zrúcaniny,
plakal nad Nitrou a Sálou zneuctenou,
plakal nad slávou rodu zhanobenou.
Tam s' už národu žiť i mreť začínal
a hroby otcov myšlienkou odklínal.
Po hrobách otcov a zhynutých svetov
zbieral si vence neuvadlých kvetov.
Vence mu kvitnú – ale ruka zvadla,
myšlienka žije – ale hlava padla.

Ešte ťa vidím, brat môj oslávený,
ako sa púšťaš so smrťou v zápasy,
volá ťa v život národ potupený,
volajú jeho budúcnosti hlasy.
I mať a sestry, i bratia zmŕtvelí,
ale nadarmo – nadarmo svet celý.
Ja sám zvukami hromov bych zavolal,
aby ťa vzkriesil, aby ťa privolal.
Ale si zmizol ako zora ranná,
keď na ňu slnce pozerá,
a ako anjel, keď sa zemi klania
a piesňou od nej odberá,
čo na božie zvania
piesňou sa od nás odberá.

Na krílach piesne letíš oslávený
vo svet nebeský hviezdami venčený.
Odtiaľ už jasne vídavaš tie časy,
po ktorých rod tvoj túžieva,
tam už načúvaš pieseň večnej krásy,
po ktorej brat tvoj omdlieva.
Osvieť bleskom tvojej večnej zory
rodné doliny i tatranské hory.
Prenikni bleskom života večného
syn zakliatych rodu slovenského,
aby z tej zemi, z tej zemi znectenej
slzami sestár a bratov skropenej
duchovia otcov k životu povstali,
zmenili v chrámy pustých Tatier skaly.

Duchu zvečnelý, pokoj prachom tvojim,
pokoj a svätá tisina.
Len vietor Tatier nech vzdychaním svojím
nám stratu našu spomína.
Váh smutne šumí kvetnými brehami
a nebo plače tichými hviezdami.
Bože, ľudu nášho otcom ťa zovieme
a nad hrobom jeho nádeje plačeme.
Z prachu sme vyšli, nad prachom stojíme,
Otče náš večný, tebe sa koríme.