ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mohyly otcov, pobútlené kosti,
preletuj bleskom piesni rozohnená!
Nech sa v tôňach duchov slávnych
zažne ohňom duch mladosti,
nech nádeja budúcnosti
z čiernej noci vekov dávnych
na nebi svätom hviezdokvetne zaplamená.
Nech aj tam podliak nadutý
na svoju kožu telivom si klesá,
nech i slepý vrah si plesá,
že nás o zem bije osud krutý:
mladosti, ty sa od zeme
jak ranná zora k nebu viň,
osvecuj slavianske plemä
a večným slncom nad ním plyň.
Viď, jak pod tebou hradov rozvaliny,
i hory sväté, mrákavy zastreli –
to hroby otčiny!
Vidíš tie slzy, krvavo čo plynú?
Čuješ tie vzdychy, čo v nebi až hynú?
To slzy sestár – do pút ich zovreli,
to vzdychy bratov do jarma sklonených.
Nečuješ kriky víťazov surových?
Rachot reťazí a truhál umrlčích?
To pohreb otcov, maták zavraždených!
Za synmi sa Tatra zrúti do poroby,
prekliate zavalí hroby.
Mladosti! Ty sa z rozvalín,
z priepasti, hrobov a skalín
ohňom vulkána k nebu krúť,
prúdom lávy po vlasti prúď.
Spáľ duše zradné, zaplav nepriateľov,
spáľ zem tú starú by zrebe s kúdeľou.
Hej, bratia, zem tá nová krvou posvätená,
tie háje a tie polia slzami skropené,
tie hroby našich otcov vrahom zhanobené,
odejú sa hviezdokvetom jak duša oblohy.
Tá vlasť v priepastiach Tatier do hrobu zavrená
rozmetá skál balvany i strážne mátohy
a z plameňov vykvitne s anjelovou tvárou,
tisíc jej zo skál Tatier zdvihneme oltárov,
do neba sa ponesú chrámy svätokrásne,
veže počúvať pôjdu harfy hviezdohlasné.