Zlatý fond > Diela > Básne sedemdesiatych a osemdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Samo Bohdan Hroboň:
Básne sedemdesiatych a osemdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 159 čitateľov

Čo verím


Nuž čo verím? Čo je sama viera,
žrielo, vrielo a tok života,
tá, čo merí, meria, mieri miera,
vše, čo vesmier rôznom kolotá:
pra, čo prúc sa len peklu odopiera,
mra, čo mrúc len smrti odumiera,
dbá, čo jej vek doba, dobrota,
svetlo, ktorým svetlo moje svieti,
ktorým vidnie moja temnota,
veda, čo mi do svedomia vetí,
urna, ňouž mi šumie raj v zásvetí.
Že ja verím! a len vierou onou
veriem, ako slnca svetleje
samojasnou ten svet rozoslonou,
keď sa po ňom sama rozleje;
ja v tom svetle som si sebe tôňou,
kým ju viery svetlo smrti skonou
podejnosťou v seba rozdeje;
ja len viem, že verím verejúci,
a tým duch môj večne vädneje
v ríši tiel a duchov, sám si skvúci
svet je, zhynom sveta nezhynúci.
Že ja verím? Sama nadprítomne
viera vrie, zrie, vie sa osobou,
ona sa to sama verí vo mne
touto bytu môjho nádobou;
na môj všebyt vrie, kým napotomne
tento byt môj časný nerozomne
vidovedomosti všedobou.
Že ja verím!? ach! sám sebou zverie
človek telomrytej spôsobou!
Viera sama sebou vo mne verie,
nad zverstvo ma sebou zo mňa berie.
Tu som, čo som, jak ma z vidu-divu
svetských dejín viera dohrala,
ako z neba, zeme v jednotlivú
osobnosť ma pozozbierala,
smrťou lomiac hriešnu teloživu,
svojnosť ducha samospravodlivú
na pokojnosť vrúcnu skárala.
Pevnou nohou hada hriechu šliapem,
ona len ma na to navdala,
v žiadnom vide dive nezakapem,
bo sa v Kristu zo všezkápu chápem.
A kto Kristus? nuž on – vierosebia,
jak on ho sám sebou spôsobil,
šuhaj brat-Boh, ktorý z ponadnebia
vzal sa dolu nebom, do bezsebia
ľudomry sa našej vosobil,
večné nebo mysli vnútrobil
vkrúžiac peklo vôli do znetrebia
nad cezeň ta prešiel do všesebia,
a hriech a smrť tuto zahrobil.
Nech mi povie vesmier slovom, ruchom,
že pred-za ním ktos' urobil,
nech som vesmier sám si hlasom, sluchom
nečujem sa, nehnem, nemnem duchom.
To je ten súd: na svet prišlo svetlo,
lež tmu ľudia radšej videli,
lebo svetlo to ich práve hnietlo,
že naň večne zanehodneli.
Prírody tej svetlo sa im splietlo,
hrobný prach len zmietať na ometlo
vo skúmavom ich vied zúčelí.
Svetlo sveta! ó, len tys' mi svitnul
vo prírododušnom zreteli.
Tebou som sa vekosvetlu skytnul,
nad prírodu, hriech, smrť rozprecitnul.
Príroda je meno nepristajnô,
ja ju „Rôda“ zdarne menujem,
i tak, čo je rody bytia majnô
a čo dajnô, rozoceňujem.
I ja, matky tejto blahosajné
dieťa, znám jej lono ľúboprajné,
i ja rád sa doňho skloňujem,
lebo práve do toho mi lona,
v jehož tôni časne stanujem,
rozoslona jasná svieti ona,
ktorou človek cestu k Bohu koná.
Rôda mi je meno pravdojavné,
zárod, úrod má jej prírodu,
človek-národ, dieťa samosprávne
jej, ten má z nej svoju národu,
ktorú božstvo rodotvorne správne
vzalo na sa, preto smrti zbavné.
Pre dieťa nás na tú prierodu
našu z ducha, čo nás večne svati,
zmývajúc hriech, čo nás z rôdy špatí,
seba roniac na nás jak vodu,
vdýchnuc do nás svätú slobodu
božích detí, ktorým nás postati
časnej samá milosť božia platí.




Samo Bohdan Hroboň

— básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.