ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudia boží, ľudia, nechže vás prebudia
husličky biedneho žobráka chorého.
Dajte milostinu, preboha živého,
na plač matky vdovy dačim obdarte ho.
Dajte dary zeme na tela liečenia,
dajte dary neba na duše spasenia.
Odplatí vám Pán Boh i cirkev vdovica,
slnce i mesiačik i božia dennica.
Odplatia vám hviezdy svetla výdychami,
odplatí vám more drahými perlami.
I zem matka živná svojimi úrodami,
hory zlatom, žiznivodou a zeleň pastvami.
Ľudia boží, ľudia, nechže vás prebudia
husličky biedneho žobráka chorého.
Ak vás neprebudia žiaľostrún stenania,
nechže vás prebudia srdca nariekania.
A plač kajúceho,
hriešnika starého.
Oči mi temnejú od slnca zerania,
hlava rozbolela od pravdy hľadania,
srdce sa mi trasie od lásky čakania,
prsia sa zvierajú od Praducha lkania,
nohy lámka lomí od zloputovania.
Nohy opúchajú
a oťažievajú
od zloducha hrania,
na hory behania
z božieho skárania.
Od prvodetinstva
nevinonevinstva,
vieru, lásku žiadam,
prameň svetla hľadám,
až mi prahnú kosti.
Na tvár hriešnu padám
pred Otcom milosti.
A hnev jeho prísny
žrie mi vnútornosti,
od hlavy do päty
satanom ranený,
všetkými čuvami
siem oheň pekelný.
Srdce sa mi trasie,
že je už po časie,
prsia mi pukajú,
že darmo volajú,
pol stoletia kričím
k Prabohu svetlosti,
duch sa predsa zvíja
v satanskej temnosti.
Lkajte za mňa, bratia, sestry, s cirkvou božou do kolesa,
dajte rosy pokajania na zamretý kvet, nebesá.
Zmilujte sa, zmilujte sa!
Ľudia slova, ľudia, nechže vás prebudia
husličky biedneho Slováka chorého.
Znesteže mu lieky, preboha živého,
a pre slzy matky hojne obdarte ho.
Nemá svojho domu
tisíc rokov tomu.
Otcovské dedičstvo,
Slavian prvosielo,
vrahom cudzím, svojím
spustlo mu, zvlčelo.
Otcovské dedičstvo
vrazi mu odňali,
otca mu i mater
živkom pochovali.
Darmo tisíc rokov volá
bratov sestry dookola.
Na Tatru je prikovaný,
oči žerú mu havrany,
srdce živé čudské kane
a on modlieva sa za ne.
Žertví slzy za tých katov,
i za vás nečulých bratov.
Bratia, sestry, rozčujte sa,
vlády rodné i nebesá.
Ak vás nevzbudili struny Kollárove,
ak vás nezbratili volania Štúrove,
nechže vás rozčujnia plače žobrákove,
slzy brata vášho, otcovské stenania
a pramatky Slávy žiaľne nariekania,
zo živého hrobu.
Dedič Slavian Bohu
kňazocárskych stolov,
chlebom plaču žije,
sĺz horúcich soľou.
Krvi mojej krása,
duše mojej spása,
najmladšie to dieťa,
prenajkrajšie kvieťa,
rúchom sa a brudom žobráckym odieva,
vo dne v noci kvieli, že Boh tak predlieva.
Že mu bratia, sestry dračie srdce majú,
s vrahom sa na zlato a krv rodnú hrajú,
keď im bratia hladom, hladom smrtí,
počujteže, deti, smrtné stony jeho,
opatrite brata na smrť si chorého.
Dajte žertvy Bohu za jeho spasenia,
dajte dary lásky na celoliečenia.
Zmilujte sa, deti moje, šíre diale do kolesa,
že i nad ním i nad vami Boh praotec zmiluje sa,
pohne za vás zem i nebo, zmilujte sa, zľutujte sa.
Ľudia slova, ľudia, nechže vás prebudia
husličky biedneho Slováka chorého.
Dajte dary lásky, preboha živého,
a pre srdce matky hojne obdarte ho.
Štedro merajte mu, bratú najmladšiemu,
slávorýdze zlato a poľ žírno blato.
Postaví si rajhrad a chrám boží za to,
odtiaľ pustí hlasy do štyr vetrov zeme
a pozve na píry každé bratné plemä,
na píry a tryznu Bohu bohov svatú,
za všedušu Slávy žertvu dá bohatú
a celopálenia na vševoskriesenia
sláva Otcu, Synu, Duchu svätému,
mier, víťazstvu radosť bratstvu slavianskemu.
Vladári slavstva, cárovia a kňazi,
biskupi svätí, bojari, víťazi,
državní správci všeslavských oblastí,
vodcovia ducha a zemianstvo vlasti.
Vojínov, žiakov, učiteľstva broje,
vráčov a černcov a remesiel roje.
Zástupy kupcov, pastierov, roľníkov,
umcov a veštcov, sudcov, úradníkov,
ľud pracujúci a boží sluhovia,
občania verní a Slávy synovia,
všerodov, krajov, všestavov Slávovia,
všetcia minulí, terajší, budúci,
čujte žobráka, brata plač horúci,
všezborom slepcov, žobrákov plačúci.
Prispejte darmi ducha, srdca, ruky,
ukrátiť divné duše, tela muky.
Stvorte sa v národ a v državu svatú,
vo vlasť slaviansku vo Prabohu sňatú.
Bo kým nedýchnem na slobodnej zemi,
nemám prístupu do prabožstva siemi.
Čujteže, ľudia, bohovia i tvory,
i priepasť morská i nebies horhory,
i šírka zeme, nesmier svetov, vekov,
žiaľ srdca môjho, hlas duše nárekov.
Ach, počujže ma, mater všelkajúca,
duša všetvorstva v boli všechmohúca,
zalkaj pradušou všebolesti, Bože,
len to jej v pôrod svätsveta pomôže.
Ľudia boží, ľudia, nechže vás prebudia
husličky biedneho žobráka chorého.
Dajte milostinu, preboha živého,
na plač matky vdovy hojne obdarte ho.
Mala som na svete jediného syna,
za živa je mŕtvy strelou Hospodina,
hrobom si je živým, smrť na prsiach vlečie,
už pravici božej ďalej neutečie.
Ľutujte ho, ľudia, všetky božie stvory,
zem čierna i skaly, i nebeské zory,
plačte nad ním, hviezdy, lkajte, môr potvory.
Upri naňho, slnce, oslzené oko,
už tvoj orol temnie, padnutý hlboko.
Stenaj, druh mesiačik, žiaľom noci tklivým,
skry ho, čierna chmára, duchom necitlivým.
Žalmuj nad ním, vtáctvo, zrosi ho svitania,
zbliakajte, ovečky, i vlci tyrania.
Ľutujte ho, svati, i všetek svet boží,
azda mu to ešte pred Bohom osoží.
Syn môj, žiaľom ostarený,
živkom vohrobený,
sám nad sebou zľutujže sa,
s otcom Slávy pomerže sa.
Skloň sa bôľom prakajania,
nesmierneho ľutovania,
že s' urazil Otca, Syna,
Svato-ducha Hospodina.
Azda príjme všechmohúci
z hrobu hrobov, žiaľ tvoj vrúci.
V smrti. Bože, dokonalej,
v žertve božej vekostálej,
domri, synak, hriechu môjmu,
domri, domri hriechu svojmu.
Jedným pramúk božských razom
staň sa navždy svojvíťazom.
Hriechu mŕtvy, Bohu živý,
vznes prapejan žiaľoclivý,
nesmier túžby christoviery,
vznes v prabožstva prenesmiery
a v hĺbke sebavzdania,
v priehlbine vierovania
žiadaj číro zmilovania.