ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prívetivé slniečko nakukávalo škárou pomedzi zápole tam od Vlčej ponad Zbojnícku do Lipového, ktoré si práve oči vytieralo. A už celý húf čerstvých ranostajov sa tam hemžil.

Pred mašou bola trma-vrma, celý to radvanský výročitý trh.

Strelci, rozmanitým krojom odení a zbrojou rozličného druhu opatrení, veličili malebnú rozmanitosť poľovníckeho obrazu.

Aké sa len tvorili skupeniny!

Tam baník s práchnovou^[20], vlastnoručne robenou čiapkou na hlave a v žltočervenou hlinkou zamazaných puliderách skúma vážnym zrakom pušku. Puška tá patrí čiernemu uhliarovi so širočizným klobúkom. Keď mu baník stroj chválou obsýpa, prisvedčuje radostne hlavou i vyciera cez červené pery zuby, biele sťaby žabice. Opravdivý strelec je hrdý na svoju pušku ako zaľúbenec na svoju milenku. Tam zase rubár so širokým opaskom a na ňom s blýskavými mosadznými prackami kľačí na jednom kolene i zapeká si pípku. Dym sa mu kudlí do očí, a on, metajúc hlavou, mraští počernú tvár. Podľa neho priťahuje si valach v čiernej hunke návlaky na krpcoch. Ej, veď sa už dnes dokonale vybehal, keď prebehol hentam od priehybského salaša, ktorý je dobré dve hodiny vzdialený. Tam pod lipou, ktorá nám je od včerajška známa, pokrajuje si šedivý upískaný mašiar biely oštiepok s čiernym chlebíkom. Robí to tak pokojne a s takou chuťou, že mu to králi môžu závidieť. Za ním pocengáva si suchým hrdlom trápený horár z tej medovej „gramatiky“. V pozadí stoja pohotove honci s dlhými cedilami na chrbte a valaškami v pästi, chlapci to ako kvet a samá roztopaš. Jedni sa za prsty ťahajú, druhí šibenice preskakujú, kolesá lámu, pasujú a tomu podobnú peleš stvárajú. No, kamkoľvek zrak obrátiš, všade na pôvodných, pevných postavách svalovitých Slovákov s úľubou sa zastaví.

Nemenej čulý život, ako tu pred mašou, panoval i v dome a na dvore pána Dymákovom. Hostia a významnejší poľovníci vystrájali sa tu na pohon. Vrázdeniu dverami, behaniu a motanine nebolo už konca-kraja. Ten vyťahoval nábitok, onen čistil cievu, tamten strebal kávu, iný slivovicu, štvrtý pochutnával si na kapustnici s klobáskou a tak ďalej, každý dačím inším bol zamestnaný. Pánu farárovi nesvedčil ramár, pán polesný nemohol si nájsť klobúk, a mal ho na hlave. Nadpolesný sa veľmi hneval, lebo mu niekto miesto patrónov, malých klobások vložil do kapsy. Lekár, ktorý väčšiu časť noci pri ferbličke presedel, ospanlivý nijako nemohol vliezť do nohavíc.^[21] Ako by i vliezol, keď mu kamaráti nohavice nitkami pozašívali! Lesní vo dvore psov na svorky kládli, tlč im dávali, rozkazy prijímali a dávali.

Každý mal dajakú robotu. Aby bolo huku ešte viac, psi vrčali, zavýjali, druhí sa ruvali, brechali, štekali a skolili.

Nechybel v tejto strakatine ani Ravasy.

Zelený klobúk s hlucháním perom, zelený kabát a dupľovka na pleci ho ozdobovali. Takto vyfintený presúšal sa s veľkou obľubou a blaženým úsmevom. Akoby aj nie, veď mal predsa zabezpečenú ruku najkrajšieho dievčaťa!

Anička bola bledá. Plač obrúbil jej nebeské oči červenou farbou. S tichou oddanosťou konala svoje domáce povinnosti. Úctivo vystupovali jej všetci z cesty, kade prechodila.

Nie tak Ravasy!

On sa jej všade na oči staval, a čo ako mu ona pri svojom mnohonásobnom sem-tam behaní vyhybovala, on sa jej vše a vše v ceste vyškieral.

Beží s plnou, čajom naloženou tácňou. Úlisný Ravasy použije toho okamihu, i podal sa, chtiac ju objať, za Aničkou. Čo tu robiť? Ujsť nemohla, tácňu pustiť nesmela, v rozpakoch postavená chce kričať. Vydúr a Dolina, veľkí na svorke uviazaní psi, za kúriacim sa žrádlom skočia jedným mykom na dvor, svorka sa okolo nôh Ravasyho okrúti, a on, aký je dlhý, padne pod schod, kde práve morka na vajciach sedela. Morka vzletom a krikom zachovala si život; ale vajcia, len pred troma dňami podsypané, bez nádeje na výsledok vyliahnutia, rozišli sa žltou farbou na nohaviciach Ravasyho a na tej čiastke tela, ktorá prírodou a právomocnosťami zdá sa byť zvlášť určená na telesný trest.

Anička bola oslobodená. Nasledoval všeobecný smiech. Najväčšmi, vtiahnuc hlavu medzi plecia, chichotal sa na dvore o kôlňu opretý Štefan.

„Len ho,“ povedá, „múkou obsypte a hoďte do horúcej masti, a máte hneď vyprážanú teľacinu.“

Celému kriku urobilo koniec zjavenie sa domového pána, ktorý v sprievode svojich hostí vykročil na pitvor. Zberali z rámu pušky, kapsy a celý húf zo dvora a z domu pobral sa pred mašu. Tu pozbierali sa rozložené zástupy, pozdravujúc príchodzích a točiac sa okolo pána maše, vydávajúceho rozkazy.

Pán Dymák je muž najlepšieho veku, chlap udatný, v sivej halienke, ťažkých čižmách a sivom podperenom širáku. Vysoké čelo vráskami je preorané, pozor mútny ako podhôľne, v pozdných novembrových dňoch ťahavou hmlou zahalené bane.

Otčenáš priblížil sa k Pobožnému.

„Ej, veru,“ riekol, „ten náš pán vyzerá akýsi smutný! Aké má tie obrvy stiahnuté a fúzy mu odvisli ako šúľky na smreku. Či je nevyspatý, či ho tie nešťastné karty pomútili, a či mu je ký hrom?“

Jano Pobožný, hlásnik v mercúnovej čiapke, kývnuc hlavou, poznamenal na to:

„Keď som v noci práve dvanástu vypískal, tu sa zrazu blyskne a ohnivá metla iskry sypúc, ako keď liatina do mokrého piesku vrazí, tam kdesi nad uhľomeračovým komínom vyletela, potom letela, letela ponad mašu, až konečne tam kdesi za Besníkom s veľkým rachotom sa rozpadla. A to veru, bodaj ma stislo, nič dobrého neznamená!“

Krivý uhliar Rakyta, dopočujúc ten rozhovor, doložil:

„Ba mne valach z priehybského salaša rozprával, že počul nad Gajdošovým potokom po rozkálaných zápoliach celú noc vietor ustavične stenať a kuvika kuvikať. Aby nás len Pán Boh od zlého a škody ochránil, žeby dakoho zver nepošpintala.

Vtom pristúpili štyria puškami ozbrojení chlapi, včera vyslaní obkolesiť medveďa. Kým ho kolesili a už vychodiť mienili, zjavil sa on na druhej strane pod samou hoľou. Tam pásli paholci stádo volov. Tu sa zrazu v noci vyrúti na ne; najkrajšiemu z nich vyhodí sa na predné lopatky a jedným silným úderom vrazí mu pazúry láb do krku. Silný vôl zareve a vlečie zaťatého ťažkého medveďa za svojimi pasúcimi sa druhmi. Na volovo ručanie pricválalo všetkých tridsať i šesť širokorohatých kusov a začal sa krutý zápas na život a na smrť. Pastieri kričali, voly ručali a medveď mumlal, len sa tak doliny ozývali. Voly, zohnúc šije, hnali sa rohmi doň. Medveď popustí krvavú žertvu i postaví sa, rozdávajúc ťažké zauchá, na zadné nohy. Ale i jeho trebárs hrubou bundou zaodiate a nepriam útlocitné rebrá nemôžu odolať opakovanému útoku dlhých, končitých rohov. Jeden z volov vrazil mu tak silne rohom do boku, že ho ledva von vytiahol. A keď na to pastieri s fakľami a kyjmi dobehli, prinútený bol cúvnuť, spásu v úteku hľadať a utiahnuť sa nazad do tmavého lesa. Voly tak boli zdivené, že sa sami pastieri pred nimi až za vatru utiahnuť museli.

Pán maše naslúchal pozorne túto správu i porobil potrebné poriadky. Na radu skúsených strelcov zmenili pôvodný plán pohonu. A že už raz navnadený medveď, ktorý iste zamýšľal nový nápad zo svojho ložiska, ďaleko sa neoddialil, ustanovilo sa honcov pustiť od Gajdošovho potoka hore. Odrážky mali stáť grúňom na Pliešky a Čerťaž, z druhej strany však Klátnym grúňom až po Salašníky a Korytársko na Strunčenô. Strelcom vykázali stanoviská na vrchu Korytárskeho. Takto bol utvorený štvorhran, v ktorom bolo treba obohnať medveďa.

Naložiac ešte prísny dozor honcom, pán maše rozkázal strelcom, aby pre lepšiu istotu nestrieľali na medveďa ďalej od tridsať krokov, aby mu tým bezpečnejšie klovy vyšparchať^[22] mohli. Obrátil sa ešte ku svojim hosťom a so smiechom poznamenal, aby bdeli a mackovi uvrznúť nedali, keď i cez noc málo alebo nič nespali, ináč že vinní bez výnimky budú trestaní štyriadvadsiatimi ramármi, vyčítanými hlásnikom Pobožným.

A tak stúpali napred s heslom: „Pán Boh požehnaj!“

Pobožný, hlásnik s mercúnovou čiapkou a jazvečou kapsou, ako riaditeľ išiel vopred, za ním oddielni lesní, potom nasledovalo panstvo, za panstvom dlhý rad rozličných tried strelcov, ako mašiari, uhliari, baníci, rubári, valasi — ako bol kto práve puškou zaopatrený a medzi strelcov počítaný; až potom kráčala s cedilami cez chrbát, o valašky sa opierajúc, poskakujúca mladá chasa, veľký zbor honcov.

No, bola to opravdivá križiacka výprava Godfrieda Boullona^[23] proti — medveďom.

Upískané malé deti cez škamravé oblôčiky kukajúc, väčšie v modrých kitličkách a červených čiernolemovaných čiapkach, územčisté dievčatá a ženy vo vrátach vyzerajúc, sprevádzali pochod zvedavým okom. Kychtári na okná maše vybehnúc, vyparení topiari však zhromaždiac sa pred mašu, obzerali tento ináč im nie nový ani prvý poľovnícky výjav.

Hneď za vieskou, za sivými jelšami, podal sa zástup, prebádkajúc hučiaci úpust, vpravo bok, medzi kapustnicami, potom známym nám Závozom popod Malinkú do vrchu a uberal sa do tmavého lesa, kde sa dlhý hýbavý poľovnícky rad krátil, až konečne posledný z honcov zmizol špehavému oku divákov, zaostalých v dedinke.

Zdravý voňavý zápach smolového stromovia zavial a potúžil prsia putujúcich v tichom tieni viacstoročných smrekov.

Sprava i zľava zjavujú sa jamy a priepadliská zapustených, už dávno bučinou a jedlinou zarastených baní a hálnisk.

Rezký krok postupujúcich hatený je hustým, čerstvotmavozeleným čučoriedím a v ňom ukrytými, šikmo popreťahovanými húžvatými koreňmi.

„Hop, hop!… bisťuvýbohu!“

A už ležal skĺznutý Ďuro v jame.

„Bodaj by si skamenel i s koreňom,“ vykríkne zas Paľo a kus krpca ostalo mu tam na koreni.

A tak to šlo s potkýnaním až po samú skalu, Junčiarka nazvanú. Tuto vystupovali strmým chodníkom len ľahunko. Rozprávky nebolo počuť, ale tým lepšie ostré dýchanie, ba bolo vídať chládkom i paru z úst zadychčaných pútnikov. Chlapi sa viac plazili, ako chodili. Chodník bol úzky. Haluze smrekov, vypínajúcich sa z hlbiny, hatili priechod cez úzky chodník, a tak sa stávalo, že keď predchodca zavadzajúcu haluz zohol a potom neopatrne privčas vypustil, jeho nástupca za podiel dostal dokonalé zaucho, ba nejednému pružná haluz i širák zrazila z hlavy.

Junčiarka trčala ponad stromy. Výhľad z nej bol naokolo voľný. Pekné, krásne bolo široké-ďaleké more čiernych lesov, popretkávané všakovými pásmi, značiacimi dolinky. Dolinou na brehu chytrého potoka bolo vídať sem-tam zahýbajúcu cestu, vedúcu do roztratených uhlísk až hen ďaleko pod samé podholie.

Ravasy utieral si hojný znoj z čela i zastal na chvíľku. Sprvu bol ľahostajný, zrazu sa mu pozor rozosvietil. Hľadí na dolinu celou napnutosťou zraku. I samému, batožinu nesúcemu uhliarskemu učňovi Fafirovi bolo to nápadné. I pozrel tým istým smerom a vidí cestou tam dolu pomaly kráčajúcu chlapskú postavu. Vyniesol dlaň ponad oči i pozerá, pozerá.

„Kto je tamto, či ho poznáš?“ pýta sa Ravasy.

„Ja vám, mladý pánko, rozoznám tamto na Solisku komára. Keď chcete vedieť, nech tu skameniem, ak nie je pravda, ale to je Janko Kučeravý.“

Zášťou zažiarili oči Ravasymu. Prostosrdečný Fafira nepozoroval to ani najmenej, ako ani tie slová nedopočul, čo Ravasy mrmlal medzi zubami.

„Počkaj, ty holomok, však ja tebe zasvietim; zrežeme si naraz rováš!“ I zaškúlil Ravasy ešte raz v tú stranu, kade nepovedome Janko kráčal, i poponáhľal sa za ostatnými.

Vyhriati, s rozpusteným ručníkom, s klobúkom v ruke vykyvkali sa meštiaci na polianku za Junčiarkou. Čochvíľa celý odfukujúci zástup zaujal priestrannú lúčku s utešeným výhľadom na chlm Ďumbiera a jeho vrstovníkov.

Na polianke stál košiarom rozložený lipoviansky salaš.

Vysoký valach, ktorý práve umýval putierky, spieval si:

Keď sa zjavili prví strelci na rovinke, vyskočili strážni Dunaj, Tisa, Sáva, Lapaj a šteňa Belko, privítajúc štekotom cudzích ľudí. Jeden hvizd valacha pokoril psov. Chvostmi prívetivo uháňajúc, so sklonenou hlavou a pokýchavajúc vrátili sa k valachovým nohám.

V nízkych salašných dverciach zjavila sa statná širokoplecnatá postava bačova.

Ihneď preplnená bola koliba hosťmi.

Bača plní črpáky žinčicou i rozdáva ich medzi príchodzích. Ledva mu kotol stačí, ba niektorým honcom dostala sa už len psiarka.

Občerstvení kyslou hustou žinčicou, ponabíjali si strelci pušky, pripravili do hotovosti stroje. Strelci oddelili sa od honcov. Títo v dlhom rade, ponechávajúc za sebou po tráve dlhý zarosený pás, pobrali sa bokom napravo do tieňavého lesa.

Strelci ťahali ďalej dohora vážne a mlčanlivo vykázanou cestou.

Peň za pňom je krajší. Tu prestiera svoje krásy akoby nikým nemýlená príroda, ďaleko od ľudského huku, vo vlastnom príbytku. Štíhla jedľa so šedivou kôrou a rapavý červenastý smrek sa tu zjavovali; tam preráža sťa lesná mátoha strieborná, sklonená, velikášmi vo vzraste predbehnutá, už-už udusená breza. A hen zase ako blížence jaseň a javor prepletajú vetvy dovedna i vypínajú sa, akoby sa namáhali v pretekaní sa, by jeden druhého stlačili. Každý strom sa ťahá hore, aby svoju korunu mohol pozlátiť slnečným bleskom. A keď sa títo lesní velikáši v závisti ozávod do popredia tisnú, úbohé nízke bylinky túlia sa skromne v tmavom úkryte k mohutným nohám pyšných stromov, ako žltá Senecio nemorensis (lomihnát hájny), Filago arvensis (úplavičník nivný), Prenanthes purpurea (srnečník krvavý) a osamotená bledá Parnassia pallustris (ľalia bahenná)^[24].

Čiara junáckych strelcov prekrúcala sa sem-tam, hore-dolu, podľa toho, ako — či vývraty preskakovať, či hranaté, machom a sladičom pokryté žulové balvany a husté cárachy obchádzať prišlo.

Keď už po trudnom pochode vyšli na určenú výšku, rozťahovali sa kosom. Pobožný podľa obyčaje a bedlivej rozvahy určil každému jeho stanovisko, na ktorom mal bez odporu ostať a svoju streleckú úlohu svedomite plniť. Každých štyridsať-päťdesiat krokov nechajúc jedného puškára, pokračoval s ostatnými ďalej. Zrazu vykĺzne sa mu krpec a milý Pobožný, ako bol dlhý, tvárou strepal sa dolu do čučoriedok. Mercúnova čiapka ostala visieť na mladej oskorušinke. Vychrámil sa hore, pokryl si hlavu, poškriabal si nos a riekol:

„Ej, prisámbohu, tu ostanete vy, urodzený pane! Tu, nech som Kubo, budete istotne strieľať.“

Pán Dymák podrobil sa streleckým pravidlám a zastal si na vykázanom mieste. Kým ostatní ďalej odchádzali a každý sa na svojom stanovisku ocitol, preskúmal si miesto a blízke okolie.

Ako všade našimi lesmi, pokrývalo i tu súmerné rebričie (Filices^[25]) — tá naša malá severná palma — zem i drobnejšie skálie. Stromy, ako to v pralesoch býva, stáli obredné, pomiešané, hrubé a tenké, na niektorých miestach krížom-krážom bez skladu na vysokú kopu naváľané vývraty, pod nimi a medzi nimi kyprina a husté cárachy. Vedľa neho ležal ozrutný vyštiepený žulový balvan, machom ako pohovka obrastený; znamenité to sedisko, čo pán Dymák múdro použil i sadol si unavený naň. Tu potom hrdlo naťahuje a skúma susedov.

Vyše neho jasnozeleným lístím skorušiny a rozpletenou kyprinou ukrytý čupí Ravasy.

Niže neho stál o smrečka opretý na drevenej nohe uhliar Rakyta.

Dymák natiahne oba kohútiky, preloží ružovú damascénku^[26] cez kolená a oddá sa dumať. Zatriaslo ho celým telom. Smrť ho preskočila. Šuchne rukou cez tvár v domnienke, že zimničné zatrasenie je následok nevyspatého tela. A predsa nebolo to tak. A čože bolo? Či ho snáď mráz prejímal pred nastalým medvedím pohonom? Oj nie, však on bol na všetky poľovnícke dobrodružstvá oddávna privyknutý.

Obkľučujúca hrobová tichosť a krása velebnej prírody ukolembali ho do hlbokých myšlienok. Rozmýšľal o svojej chovanici, ktorú otcovsky miloval. Staral sa o jej budúcnosť. Hoci Ravasymu zo srdca oddaný nebol, predsa bol s ním tak zapletený, že svoju spásu videl len v Ankinom sobáši s ním. Záležitosť maše nestála totižto po rovnom; vec prešibanosťou uhľomerača tak ďaleko dospela, že keby on, ktorý niť všetkého v rukách držal, nepovoľnosťou Dymákovou bol odpudený, neomylne by musel nasledovať úpadok pána maše. Toto smutné presvedčenie tlačilo jeho myseľ.

Už chvíľu bolo počuť hore grúňom krik a šramot lomoziacich honcov.

Zahrúžený v hlbokých myšlienkach, pozdvihne zrak cez otvoreninu zelenej pokryvy vysoko nad hlavu, i sleduje okom strieborné, južným vetrom proti chlmu Ďumbiera hnané obláčky, akoby tam v tej výšine chcel vyčítať osud svojej chovanice.

I začuje chrapot.

Čelo sa mu vyhladí. I uprie zrak v tú stranu, kde chrapot zaslúchol. Všetky zmysly má v zraku a sluchu sústredené. Napína sa, bo voľnému videniu prekáža raždina a cárach. Skúsený strelec postaví sa do hotovosti; a veru načase, lebo spoza prehnitej klady vyvalí sa čierny, široký, chlpatý chrbát. Chrbát sa vypína z malinčiaka sťa vlny z mora a zatým sa vymelie kotrba, veľká ako mýtovnica. Za nadurenou kotrbou nasledovali ohromné laby s pazúrmi, vrazenými do nahnitej klady. A akoby mihol, už stála predná časť širokoprsého medveďa nad kladou, povýšená ako socha. Čierny bol, ach, strašne krásny zver, len otvorená, paru v obláčikoch vypúšťajúca tlama odrážala sa červenou mäsitou farbou, z ktorej sa vycierali sťaby palisády biele klovy.

Teraz strieľať, alebo nikdy!

Tento moment dobre chápal i pán maše.

S radostným úsmevom zdvihne prichystanú pušku, pritisne k lícu, zažmúri ľavé oko, kukne na mušku a — rrrr!... zahučí výstrel široko-ďaleko po dolinách a grúňoch. Dym ľahký vetrík odniesol.

Strela bola dobre namierená, no práve v okamihu, ako kohútik spustil, vykĺzla sa mu o vlhkú, machom obrastenú skalu opretá noha a guľa šuchla popod ľavé oko. Ranila ho ťažko, ale nie smrteľne. Toto sa môže stať len vtedy, keď je trafený lebo do mozgov, do srdcovej komory alebo aspoň do chrbtice na krku.

Medveď striasol hlavou, zosekal akoby v stupách zubami a zareval, až sa zem zatriasla. Všetko to dialo sa v okamihu. Hybko preskočí medveď kladu a berie sa prosto skokom v tú stranu, odkiaľ padol výstrel a kde sa skúrilo.

Diaľka medzi strelcom a medveďom bola asi štyridsať krokov. A tak, keď pán Dymák videl nedostatočný výsledok výstrelu a zúriaceho zvera proti sebe sa valiť, nakoľko bolo možné v tak krátkom a kritickom čase, chytro, no bez potrebnej duchaprítomnosti, prenáhlene zase namieri a spustí druhú cievu. Čas na pokojné mierenie bol prikrátky a jeho predmet bol v cvale. I nieto sa čo diviť, že guľka nie tam, kam bola mierená, lež mimo cieľa padla. Prasklo, guľa roztrepala ozrutnej „mamune“ ľavú lopatku, čo ohavu len k tým väčšej zúrivosti pohlo.

Nieto toho koňa, ktorý by bol vstave postrieľaného medveďa predbehnúť.

„Hu, hu!“ zahučí hlbokým basom, nasledujú tri alebo štyri obrovské skoky… chytí labami pušku a takou silou mrští ňou o blízky smrečok, že sa až do vrcholca zachveje. Cieva sa zohla, akoby nie z ružového damasku, ale z rožňavského vosku^[27] bola robená. Drevené čiastky dvojky rozmrvili sa na triesky…

Hrôza!

Nastal strašný krik.

Kosti a špik prenikajúci a o pomoc volajúci ľudský hlas miešal sa s revom divokej šelmy...

Susediaci strelci nevedeli sa v prvom okamihu spamätať, boli celkom pomútení i nevedeli, čo robiť.

Keď zo zarazenia prišli k sebe, hrnuli sa skálím a huštiakmi, hatiacimi ich krok, na miesto nešťastia.

Pán maše leží na zemi a zápasí s medveďom... Ako tu pomáhať? Strieľať?

Ako tu strieľať do chlpu, kde chlap s medveďom objatí sú v klbku? Namiesto medveďa ľahko možno pána zastreliť.

Do súboja pustiť sa je neradno. Kým výdatná pomoc príde, rozdrúzgané budú kosti nešťastníka na múku.

Bože, tu rady niet!...

Akoby cherub z neba zletel, zjaví sa na javisku junácky náš — Janko.