ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vráťme sa trochu nazad.

Po chvíli, keď už všetci strelci stáli na svojich stanovištiach, ktoré im Pobožný vykázal, a všetci začúchli, striehol Ravasy pozorne na všetky strany. Keď sa presvedčil, že ho nikto nepozoruje, kradol sa štvornožky ako líška cez bujnú kyprinu a rebríčie. Sprvu ťahal sa tichučko ako had, i vyhyboval opatrne šramotu; no keď sa oddialil od strelcov na hodný kus, vystrel sa a strmým krokom uháňal na dolinu.

Čertom hnaný švihal pomedzi haluze ako kopov.

I netrvalo to dlho a už dosiahol vyhorený bán, samú to a pustú holotu.

Na smutnom pohorenisku stálo dakoľko čiernych, šibeniciam podobných pniakov; navôkol boli cintorným náhrobkom navlas podobné výskydy a na nich čneli suché, oškvrknuté haluze vyvalených velikášov, brvná pozbavené kôry, biele, sťaby rozmetané rebrá obrov.

Toto vítané rajdovisko krahulcov zodpovedalo úplne rozorvanej duši Ravasyho.

Chytro, no opatrne vyhol sa labyrintu drevených kostier.

Za každým vrzgom halúz, za každým, nohami zapríčineným, druzgom trhol sebou i nedôverivo jastril očami okolo seba.

Keď ešte prebehol mladinu, červenou bazou prerastenú, spustil sa do samej doliny, na breh hučiacej Bystrej. Z náprotivnej strany viedla, v tejto rozprávke už spomenutá, uhliarska cesta.

Hlboko vylízaný jarok obrúbený je strmými brehmi a žulovými balvanmi.

Tam, kde sa dve hladké zápole najviac zbližovali, tvoriac úzky priesmyk, kade voda úsilím blbotala, skákajúc šumotom zo skaly na skalu a stade do krútňavej žumpy — tam bol z tamtej strany na túto priechod, alebo lavica pre peších.

Dve nebárs hrubé dosky bez operadla spájali dva protiležiace brehy.

Hĺbka z tejto chatrnej lavice do riečky mohla mať asi päť siah.

Len silné, na také cesty naozaj navyknuté čuvy mohli túto krátku, ale vysokú lavicu bez zakrútenia hlavy prekročiť.

A preto lavica táto nosila meno „Besník“.

Tu zastal Ravasy.

Vetriac sprvu na všetky strany, ľahol si, priložil ucho k zemi, zatvoril oči a pilne naslúchal. No nič podozrivého sa mu nezdalo.

„Toto je jeho chodník, keď sa na cestu vydáva, aby zeliny zbieral. Videl som ho a dobre videl, že hore dolinou ťahá, najdiaľ musí o pol hodiny dôjsť a touto lavicou prejsť. To je najlepšia príležitosť, aby som sa ho bez podozrenia zbavil. Vypomstím sa bez hluku a kriku.

Takto rozjímal Ravasy, pošúchal si ruky a dal sa do diabolskej práce.

Oprel pušku o skalu, vzal valašku a začal tenké slzajky úzkymi ívermi rúbať. Ostrá valaška konala chytro službu; ostrý rez hlboko vpaľoval do nadbútleho dreva. Keď bol na jednom boku s podtínaním hotový, oddal sa do druhého. Obe doštičky preťal odspodku natoľko, že sa práve vlastnou váhou samy neskydli. Oproboval potom poriskom, či sa lavica prehybuje, a natešený nad zdarom, uškeril sa diabolsky a pošúchajúc si dlane, pozrel dolu do priepasti.

„Huj-huj! Keď sa tu zmelie na tie tvrdé skaly, živý von viac nevyjde!…“

Prehodil pušku cez plece, pokročil na jedno strelenie hore, kde sa dolu strmým brehom medzi skalami a pichľavými kríčkami namáhavo do jarku začal spúšťať. Tam sa vtiahol pod skalu, ktorá bola vystrčená ako strecha. Široké listy mazornatého^[28] javora zakrývali túto podmoľu tak úplne, že ho zhora nikto nemohol vidieť. No on mal pred sebou ničím nehatený výhľad do podhlavičnej škuliny. Učupený ľahol si teda na postriežku, namieriac okále ako divý máčik do priepasti.

V hustých podhôľnych lesoch, kde sa časté sihlice, močariny, žriedla, mokrade, spariská, potôčiky ako i snehy po dolinách a temenách hôľ vplyvom slnca paria, nastáva náhle i premena počasia; následkom čoho pomútenou rovnováhou povetria povstávajú periodické vetry, ktoré ako ľahko vznikli, tak miestne zase zaniknú.

Práve vtedy, keď sa Ravasy na postriežke uhniezdil, zahrmel slniečkom podlízaný úšust v ďumbierskych bralách. Šuchol sa skalinami ponad príbytky mercúňov, vybehnúc s bielym kúrom silou-mocou z hlbokého úplazu ešte vysoko na náprotivnú stranu. Zvrtol sa v polkole, zhodil stromiská, akoby ich hrebeňom sčesal, viezol skaliská na chrbte a konečne na doline sa zastavil.

I čistého svedomia človek nad toľkým hrmotom v odľahlých holiach musí sa preľaknúť. A zlého svedomia človeka, aký bol Ravasy, a v tom položení hriešnom, v akom bol, muselo to trhnúť! No nie, toho sa Ravasy nezduril, bo vedel, že to jeho pletkám nie je nebezpečné, že ho to neprezradí.

Ledva sa stratil temný, zemou zatriasajúci hlas, viacnásobne odrážaný šedivými tvrdými bralami, zdvihol sa spomenutý vietor. I skáče z vrcholca na vrcholec ihlín. Ráňané šúľky, semä rozsievajúc, z haluze na haluz klepocú. Semä, to dlhé, to krátkokrídlaté, poletuje roznášané vetrom na ďaleký priestor, krútiac sa vrtko okolo svojej osky. Kým vo vrchovcoch mrmlavých stromov haruší vietor, pod ich rozprestretými ochrannými ramenami panuje tichosť a pokoj, ledvaže štíhla foremná bika preveľká (Luzula maxima)^[29] hlavičkou zakníše.

Od lavice, ako pokračovanie dvoch strmých zápoľ, ťahal sa protiľahlou stranou hore grúňom hrebeň kolmo vystrčených skál. Týmto hrebeňom vinul sa chodník spoza hôľ z Liptova ako priesmyk do Lipového a blízkeho mesta.

V šumení duniaceho vetra čuť ostré kroky dolu hrebeňom spúšťajúceho sa chlapa.

Hlas sa blíži...

Ťažkým krokom vykročí chlapská postava z tmavého lesa na otvorenú cestu...

Tu vidí krížne cesty nahor — nadol a pred sebou chodníček.

Pocestný zastane a zamyslí sa.

Polapí kapsu, vytiahne z nej balík v červenej šatke, vykrúti z nej tobolku, nazrie do nej, ukladá bankovky, prisviedča hlavou. I akoby netrúfal bezpečnosti, poobzeral sa placho a zase poukladal všetko a vstrčil do kapsy. Pravou rukou držal palicu, ľavou pritískal o hlavu širák pred vlniacim sa vetrom.

Akoby nič zlého netušil, vystúpil neznámy na osudnú lavicu...

Niekoľko krokov — slzaje^[30] zapraštia a nešťastník zletí do priepasti...

„Ježiš!“ vykríkne nešťastný pútnik.

Vietor odnáša prach povstalý z lavice; i ako tento zmizne, tak stratí sa i ohlas krátkeho strašného výkriku.

A bolo zase ticho.

Vietor fučal úzkostlivo a voda ďalej šumela svoju jednohlasnú pieseň.

Jedovatý pavúk sedí ukrytý v diere, pred dierou rozťahujú sa ním upletené siete. Akonáhle strojca osídiel pobadá muchu v nitkách zamotanú, vyrúti sa na žertvu, aby svoju žízeň mohol uhasiť jej krvou. Práve tak vybehol zo svojho úkrytu ľúty ústrojník osídiel, pavúk — Ravasy.

Ako keď chlapci sýkorku na lep chmatnú, dlaňami radostne zatľapkajú, takú radosť mal i on. Držiac sa vymolených koreňov a vetvín visiacich nad vodou, skákal zo skaly na skalu i pospiechal do priesmyku. Zohol sa a naslúchal nad vystretým telom. Ono ležalo horeznakom, nohy viseli vo vode, hlava spočívala na tvrdej skale, tvár bola zakrytá ľavým, priečky prehodeným ramenom, klobúk a palica plávali dolu vodou.

Zhovädilý Ravasy rozkročil sa naširoko pred žertvou svojho oplanstva a s rukami založenými na kríž pasie si oči na dolámanom chudákovi.

„Tu si, tu, pod mojimi nohami, spupný chlapče! Hej, abys´ vedel, že si ma darmo nevystavil posmechu! Nebudeš mi viac v ceste stáť pri krásnej Aničke. Už je po všetkom. Áno, včera si ma na haluz vyvesil, ako dáke cedilo, a teraz tu ležíš, kým ťa raky nepohltia!“

Na väčšiu potupu kopol mŕtvolu, mŕtvola sa zatrasie a rameno, čo tvár zakrývalo, sa zošuchne.

Ravasy zhíkne! Chytí sa za vlasy a oči vytreštené ako plánky vyvalí na bledú tvár mŕtvoly.

Nuž ale, zázrak na zázraky!

Nebol to vyžiadaný, očakávaný Janko, lež istý, často do mesta chodievajúci čipkár.

Ravasyho prechodil nevýslovný strach, vlasy mu dupkom vstávali. Prejímal ho i žiaľ, ale nie žiaľ nad zmárneným človekom, no žiaľ nad tým, že ten nešťastník nebol jeho sok, nenávidený Janko.

Čo tu robiť?

„To, čo sa z omylu stalo, odstáť sa už nemôže!“ pomyslí si.

A tak, aby i z toho osoh mal a lakomosti zadosťučinil, oddal sa do prehliadania kapsy. Prvé, čo mu do ruky padlo, bola tobolka. Keď sa oboznámil s jej obsahom, tvár sa mu radostne roztiahla.

„Ach!“ povedá, „to veru stálo za prácu, to bude do vena!“

I strčil tobolku do kabáta.

I zavadí do Jankovho končiara, uschovaného od včerajšej roztržky vo vrecku...

Zastane, bodne prstom do čela.

„Och, och, to myšlienka znamenitá, prevýborná. Tá sa vyplatí. Ravasy, ty si chlap! No počkaj, Janíček môj roztomilý, keď si ty mne teraz takto uvrzol, musíš to predsa svojou kožou zaplatiť. Chi-chi! Je to rozum, je to zlatá myšlienka! Tu na črienkoch zreteľne tvoje meno stojí vybité!“

Vytiahol blýskavý nôž, skúmal ho ostražite, pohladil dvoma prstami jeho rez a chladnokrvne vstrčil až po samú rukoväť do srdca zabitého čipkára.

A oplanské dielo bolo zakončené...

No neradno bolo sa tu dlho baviť.

Po tom hriešnom čine vrhol sa akoby pekelnými mátohami naháňaný nazad a škriabajúc sa, kade zišiel dolu, na breh, utekal ako veverica hore grúňom.

Už či naplašený zlým svedomím a či len náhodou pochybil cestu a po krátkom behu ocitol sa na prti. I stúpal chvatom ako splašený zver nahor. Keď vyplašený drozd zatrepotal krídlami, učupil sa, skrýval, bojac sa i vlastnej tône. Prť, čím diaľ strmšia a užšia, zametaná bola miestami poprevaľovanými kladami. Pomedzi do zeme zapchnuté haluze a popod klady musel sa preťahovať ako cez bránu. Nuž ale strach dodáva nohy. Všetko to prevýšil a prekonal okrem dvoch ohromných, jedna na druhú zavalených klád. Na hrubšom konci ležali tieto klady do uhla, na tenšom boli rozopiaté silným, asi tri stopy vysokým stĺpcom.

Bol to slopec, ustrojený na medveďa. Z oboch strán slopca — husté nepremožiteľné rárožiny.

Náhlivému zločincovi neostávala inšia cesta, než alebo sa navrátiť, alebo cez slopec sa štverať.

Volil posledné.

Vyloží ruky na spodnú kladu a ľahkým posunkom sa vyšvihne na ňu.

Hlava a prsia prevažovali sa už na druhú stranu.

Priťahuje za sebou pravú nohu — ale nešťastná, z ľavého pleca hore cievou obrátená puška zavadí o stĺpec... ten sa vyvalí — a vrchná klada celou svojou váhou ovalí Ravasyho cez pás^[31].

Ravasy zbľačí.

Bola by ho klada zaraz na poly roztrhla, no mohutná, na površí dolnej klady čnejúca hrča prekážala úplnému jej schopeniu...

Chripľavý vresk, krvou zaliaty, vyfŕkol mu z pŕs.

Hlava, ruky z jednej, nohy viseli mu z druhej strany. Tvár modrala, žily napuchli, nosom kvapkala krv, jazyk vyplazený, na ústach biele peny.

Biedny to obraz duseného, nie živého, nie mŕtveho človeka!

Čas po čase volal o pomoc, hlasom slabým, chrapľavým.

No, ktože ťa tu, hriešny človeče, ďaleko v pustom lese pod hoľami počuje?... Ktože ti tu pomocou prispeje? Tu ti len Pán Boh pomôže, ak ti skorou smrťou hrozné muky ukráti; ináč darmo voláš o pomoc, lebo ťažké klady nemajú srdca!

Trup zvíja sa kŕčovite, sťahuje, modré zapuchnuté ruky škrabú zúfale nechtami drapľavú kôru; zase omdleté dolu visia, kým túlavé veľké mravce po tele nešťastníka pobehujú.

Či sa tento v pekelných bôľoch postavený človek má tu usušiť a pažravé mravce majú ho zjesť?

Ťažká ho veru dosiahla ruka božia!

Tam, kde mal divý zver zahynúť, zahynie on!

Ten, čo druhému úklady staval, zahynie sám v úkladoch.

Položenie to hroznejšie nad všetky hrôzy!