ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko hodín po opísanej udalosti.

Bledý mesiac tajným svojím bleskom osvetľuje krásny dedinský obraz.

Hlboký pokoj panuje široko-ďaleko a je len kedy-tedy prerušený šplechotom štebotavého, chladného, iskriaceho potôčika a cengotom meridzajúceho statku po maštaliach.

Veľmi dojímavý to obraz!

Dedinka v náručí velebnej prírody podobá sa ozaj dieťatku, bývajúcemu pri prsiach starostlivej matičky. Príjemný zápach lipového kvetu a rôznofarbistých fialiek niesol sa povetrím, aby už tak nielen oči, uši, ale všetky čuvy boli milo dojaté, očarené.

Predsa však v odpore s pokojom a krásou krajobrazu stojí rozčúlenosť myslí tých osôb, ktoré sme pod lipou v ihre a v náruživostiach poznali, bo tieto posledné idú za človekom i do tých najodľahlejších pustatín.

Janko kráča hore závozom ľahkým krokom na obľúbený kopec Malinec, jemu po boku ide verný, vždy veselej mysle priateľ, bodrý šuhaj Štefan Kolojovie.

Rozhovor vedú živý, hlasom zavše temným, zavše povýšeným.

Ich reč sa točí okolo Jankovej minulosti a osudov jeho lásky.

Janko chodil s najlepším prospechom do škôl, oddal sa dušou vedám, pestujúc nadovšetko prírodovedu. Otec umrel mu náhle. Bola to pre nášho šuhaja strela z jasného neba. Nešťastná strata pretrhla i pokračovanie vo vedách. Matka na obe oči temná, vlčou tmou porazená, potrebovala podporu; a aby i majetok pilným otcom nadobudnutý na mizinu nevyšiel, prinútený bol Janko školy zanechať a domov sa navrátiť. Poklady školských vied i tu dobre zúrokoval, rozmnožiac rozumným hospodárením dôchodky svojho majetku tak, že on i jeho starká, chromá mať mohli pohodlne, keď i nie nádherne žiť. Poučovaním prispel i obyvateľstvu či už dobrou radou, či príkladom a skutkom ku hmotnému i mravnému dobrobytu. K tomu jeho vľúdnosť oproti každému, jeho národný kroj a pekná, v každom ohľade bez škvrny postava získali mu náklonnosť všetkého obyvateľstva. Výnimku v tom robili dve osoby, a to pán Dymák a jeho uhľomerač Ravasy.

Anička, pekná dušička — vnučka pána Dymákova — nesúhlasila v tomto smere so svojím strýkom.

Krásna, v peknom tele i peknou dušou obdarená sirota, už dávno opanovala úplne do posledného kútika srdce Jankovo.

Jej tŕnistý, ba nadmier odvislý stav roznietil hrdinské a básnické srdce Jankovo.

No i Anička jeho v srdiečku svojom nosila; i snila o ňom, ako v noci, tak vo dne. Ach, vinula sa okolo neho ako ten nežný brečtan okolo silného duba.

Bola to láska obapolná, hlboká, láska v hlbinách duše zakorenená, hotová i k tým najväčším obetiam.

Nuž ale medzi zem a slnko vohnal sa čierny oblak, zatemnil svetlo, aby nasledovala búrka.

Ravasy zaľúbil sa do Aničky celým ohňom svojej náruživej povahy. A keďže bol ľstivý, ihneď svojho soka na dne srdca Aničkinho spozoroval a seba telesne a mravne s Jankom porovnávajúc, dobre videl a vedel, že ho tak ľahko, a aspoň na dobrý spôsob odtiaľ nevytisne, umienil si, že použije všetky prostriedky, čoby aké zlé boli, len si k cieľu povedú.

„Finis sanctificat media,“ čiže cieľ posväcuje prostriedky, pomyslel si, a „Aničku dostať“ rozprášilo i poslednú váhavosť.

Ravasy bol, ako to Pobožný pred mašou dobre uhádol, oplan, a to oplan od rodu, a preto planstvo vyviesť mu ťažko nepadlo; ba tak sa zdalo, že bez neho — čímsi vnútorne nútený — ani dobre žiť nemohol.

Keď svojimi fígľami, sladkým dvorením priazeň Ankinu zadovážiť si nedoviedol, ba otobôž len väčšmi nenávideným sa stal, obrátil všetky pletky a siete na ľahkoverného, vo svojich priemyselných povinnostiach kus nedbanlivého predstaveného, pána Dymáka.

Mal on svojho pána, ako sa hovorí, úplne vo vačku. Bez jeho rady nerobil nič; on mal ruky vo všetkom. Čo pri maši chcel vykonať, tomu istotne pán Dymák prisvedčil. Nadužijúc túto dôveru, vyhovel svojej pomste na robotníkoch. Kto si z nich prevrhol hrnček u pána všemohúceho uhlomerača, ten sa istotne pozbavil priazne i u Dymáka a prepadol osudu. Účty viedol on, kľúče od pokladnice zväčša u neho bývali v opatere. Slovom úlisný chlapík, hoci mu od srdca nikdy nebol naklonený, stal sa predsa nevyhnutným „totumfac“ Dymákovým.

Na poľahodu vyvedenia jeho nekalých zámerov prispelo Ravasymu i to, že pán Dymák, ačkoľvek od prírody dobrým srdcom vystrojený, predsa predpojatosťou oproti iným národnostiam zachvátený, stáleho vo svojom svätom presvedčení Slováka nenávidel, akoby Slovák tú istú vlasť milovať nemohol, alebo ani práva nemal, aby s vlastimilstvom i lásku k svojej národnosti mohol spájať. Slovom, napáchnutý bol tou tak obyčajnou, ako nepravou zásadou, že v národnostnom ohľade Slovák len iného milovať má, seba samého nie. V očiach Jankových bol Dymák potlačovateľom Slovákov, „maďarón“, ale v očiach Dymákových bol Janko nebezpečným „panslávom“. Sú to dve tak rozličné mienky, ako oheň a voda, sever a juh, a skorej sa Bystrá hore na Ďumbier, na svoje strmé žriedlo vráti, ako by sa tieto protichodné mienky v súhlas mohli uviesť. Veď sme toho zakúsili dosť a ešte i zakusujeme!

Najhoršia pre Janka bola tá okolnosť, že roku 1848 ako dobrovoľník chytil sa zbrane.

Ravasy, tieto okolnosti použijúc, huckaním, podpaľovaním zrodenú nevôľu Dymákovu oproti Jankovi vedel roznietiť v opravdivú nenávisť.

Hoci Janko cítil, najmenej rečeno, chladné chovanie sa pána Dymákovo oproti sebe, predsa túžiac za uskutočnením svojho šťastia a chtiac ukončiť neistotu, chytil a odvážil sa k odhodlanému, čo i menej šťastlivému kroku.

S mocne bijúcim srdcom predstúpil Janko pred pána maše, strýka Aničkinho.

Osud celej budúcnosti ležal mu v rukách, keď sa chytal kľučky.

Na okamih zastal, potom na krídlach lásky, otvoriac rezko dvere, vstúpil do izby.

Úctivým spôsobom, vľúdnym hlasom predkladal stručne a prirodzenou farbou svoj stav, i uchádzal sa o ruku Ankinu.

Odpoveď pána Dymákova, od ktorej nebolo veľa dobrého očakávať, bola nad všetko pomyslenie neslušná.

Čím viac Janko prichodil ku koncu reči, tým tuhšie sa vnútorná búra Dymákova, to červenou farbou tváre, to iskrením očú alebo trhaním svalov dávala najavo.

Odveta bola krátka, navrlá, pyšná, v tom zmysle, že Anička pre človeka iného zmýšľania, iného predžitia a stavu je určená. Dal mu na vedomie, že ho úplne za nehodného považuje, aby sa mohol uchádzať o ruku jeho vnučky.

Čím ďalej pán Dymák hovoril, tým viac sa sám roznecoval, upozorňujúc opovážlivého pytača, aby si to koniec-koncov z hlavy vyhodil, Aničky sa vystríhal, ináč že bude prinútený ukázať mu dvere.

Táto určitá nemilosrdná odpoveď zranila myseľ, ale urazila i šľachetnosť Jankovu.

Ako oparený, do hlbín duše skormútený sa oddialil; no jeho láska nielenže nebola udusená, ale tajná, v útrobách ukrytá, tým tuhšie plápolala.

Láska je výmyseľná, zvláštnou rečou očú nájde si tisíc spôsobov porozumenia. Toto zahatať, to prekaziť je vec nemožná! Kde by si ani za svet nemyslel, vykutí si chodníček, na ktorom sa zíde. Magnetická príbuznosť zaľúbených duší nemá miestnej prekážky. Nesie sa vzduchom do najďalších krajov, do nebies, a keď hmota hrobom hranicu dosiahla, opravdivá láska prekračuje i medze hrobom položené.

Mesiac, dobrý ladný mesiac bol odjakživa priateľom zaľúbencov, alebo popravde rečeno, zaľúbenci bývali a bývajú jeho priateľmi. Mesiac má príťažlivosť a pôsobí na velikánske, nekonečné more prítokom a odtokom, má magnetickú príťažlivosť na istých, citlivejšími čuvami opatrených ľudí, na spáčov jeho plným svetlom osvietených, na útle, z klíkov pnejúce sa bylinky a — na zaľúbených. Týchto tak rád von vyťahuje do tajného, čarovného svojho svetla, ťahá do hája, kde slávik spieva, ta, kde červenooká červienočka milú pozdnú melódiu mesiačiku žaluje, ťahá von, ťahá — a preto, že ťahá, nazvali dajedni mesiac — iste nie zaľúbení žartovníci — vizikátorom zaľúbencov.

Táto príťažlivá moc účinkovala i na našich zaľúbencov.

Janko a Anička uzrozumení zišli sa ukradomky na dohovorenom mieste.

Tam, kde sa Bystrá krútňavou do tajných podzemných priepastí tratí, aby na druhej strane kopca prúdom sotená na svetlo sa vírila, boli pod hustými jedľami biele, machom a rebričím porastené zápole. Keď náprotivná strana belela sa v plnom svetle mesiaca, úkryt zaľúbencov v jedľovej tôni len kde-tu obsypaný bol pomedzi haluze predravším sa strieborným svetlom podivných mátožných pásov. Dolu zápoľami hojdali sa na machu modré zvonce hôľnej vetviny — Atragene alpina^[18], a na liste blyšťali sa rosné slzy. Pod nohami temno šumela krútňava, nad hlavou, ľahkým vetríkom hladkané, objímali sa šuškajúce si tmavé jedľové a tisinové vetvy, na vysokom vrcholci pískala si do neba hľadiaca trskota^[19] sólo, čomu celá príroda s úchvatom načúvala.

Všetko vôkol dýchalo láskou!

V tom idylickom položení, v malebnom rámci podhôľneho večierka stoja Janko a Anička.

Ľavou rukou Janko drží štíhlu Aničku okolo pása objatú, pravicu mu ona rukami stíska. Hatiaca jedľová haluz uchýli sa zvedavému mesiacu a on nakuknúc štrbinou, zaleje mäkkým svetlom krásne dve postavy. Ústa sú nemé, no oči, dovedna vtekajúc, prelievajú blaženosť z duše do duše.

Utešená vidina!

Odznel ostatný fujarujúci hlas trskoty po vlhkých húštinách.

Anke kanuli dve slzy z modrých očiek, stratiac sa v mori blýskavej rosy.

Po chvíli otvorila ružovému puku podobné ústa i šeptom vypráva príbehy dňa, ach, príbehy smutné!

Uhľomerač oznámil pánovi škriepku pred mašou, ktorá podvečer v jeho posmech vypadla. I nechybovalo na hane a ohováraniach, ktoré boli metané na Janka. A smelým zvratom použijúc okamih pánovej rozhorčenosti, uchádzal sa dotieravec urputne o ruku Aničkinu.

Dymák zarazený šúchal si čelo a nerozhodnutý sa zamyslel. Ale keď mu Ravasy stav maše vysvetlil a seba predstavil ako budúceho spolupracovníka, ako jediný spôsob na pozdvihnutie železného priemyslu upadnutej maše, do tesného vohnatý Dymák — pristal.

Predvolanej Aničke bez okolkov predstavil Ravasyho ako jej ženícha. Keď sa tomu Anička dôrazne a s opovržením vzoprela, odpovedal, že sa jeho vôli musí podrobiť, ináč že ju z dedičstva vytvorí a von z domu vypráši, zakazujúc jej obcovanie s Jankom, ktorého, ak sa prah jeho domu prekročiť opováži, dá vraj psami von vyhnať.

Nápraskom to šlo všetko, nápraskom stavali sa odpory zaľúbencom.

Anička prostosrdečne uisťovala milovaného Janka, že si ona radšej mlynský kameň na šiju zavesí a do pahltnej krútňavy tam pod nimi blbotajúcej sa hodí, než by mala byť Ravasyho spoločnicou.

Obávajúc sa strýkových zlostných výstredností a aby jej oddialenie sa z domu nebolo zbadané, musela sa lúčiť a odbehnúť domov.

Musela obslúžiť hostí, prišlých z mesta na zajtra vydržiavať sa majúcu poľovačku na medvede.

A tak dala „zbohom“ smutnému Jankovi.

Keď sa Janko kormútil nad svojím neprajným osudom, Štefan preháňal mu veselým spôsobom muchy.

Priateľský rozmar účinkuje na ťažkú myseľ tak uspokojivo, ako keď nám dakto na boľačku fúka.

Medzitým prejdú závoz, ďalej zapadnuté hálne starých zapustnutých baní — vyšli na rovinku, rozloženú pod širokým bukom.

Táto rovinka ležala práve kosom oproti krútňave, nám známej zo schôdzky zaľúbencov.

Štefan uhne sa zrazu, pozorujúc ostrovidovým okom, že sa pred nimi čosi čierne plazí po zemi.

Janko, ktorého myseľ inde blúdi, zadumaný nebadá nič.

Príduc pod buka, umiestili sa na mäkkom machu.

Opatrný Štefan nakukáva, založiac si ruku nad oči, do hustých haluzí.

A nie nadarmo!

Vskutku čosi podivného zočil tam hore na buku. No, nepovedal nič, lež zdvihol sa pozorne, naznášal hŕbu raždia a na to kopu sviežej čečiny.

Janko sa ho pýta, čo s tou míľou zamýšľa.

Štefan mu šepne:

„Chcem ohňa rozložiť.“

„Načo ti ten oheň?“

„Chcem plcha vykúriť.“

„Plcha? Plch nebýva na buku, skorej na jabloni.“

„S výnimkami,“ povie Štefan s potuteľným úsmevom. „Teraz je na buku, opacha; len sa, prosím ťa, ticho drž, a hneď sa presvedčíš, že je tomu tak.“

I vytiahne spoza opaska kresivo.

Čosi-kamsi zapáli práchno, vloží to do lístia, krúti dookola rukou a lístie blčí. I strčí ho do nakopenej raždiny, ktorá v okamihu plápolá a praská.

Dym sa valí ako z uhliarskej míle cez haluze buka, tučný ako sudy, a celá rovinka stojí ožiarená červeným plamenným svetlom.

V haluziach na buku hniezdi sa, fučí a praští čosi, až zrazu v págeľ skrútený človek s buchotom blízo blčiaka dolu padne.

„Jaj, zadusím sa!“ kričí zúfale.

Janko chcel mu na pomoc prispieť i vyskočí.

Odpadlec sa švihle pozbiera, jajkajúc a preklínajúc pokuľháva i poberá sa dolu kopcom ďalej.

Janko stojí zadivený.

Štefan rehoce sa celým hrdlom.

„Plcha som vykúril!“ kričí po chvíli.

Ravasy vypátral Jankovo obľúbené dostaveníčko. Prišiel ta, plazil sa ako had, aby aspoň rozhovor priateľov mohol vypočuť. I vyliezol na buka; no bol spozorovaný bystrým okom Štefanovým a — ako známe — náležite vykúrený.

Priatelia sa ešte zabavili a už pozde rozišli sa domov na odpočinok.

Jankovi nebola tá noc na odpočinok, lež na trápenie. Pritesno bolo mu v chyžke. Nemohol zaspať, vyšiel do záhradky pod stenu. I usnul pozde nad ránom pod jabloňou, kde sa bol vystrel do vlhkej studenej trávy.