ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako už vieme, usnul Janko len nakrátko oproti ránu po prežitých búrnych udalostiach.

Vychádzajúce slnko našlo dychtivých strelcov hotových už pred mašou i vkradlo sa, pobozkajúc Jankovi zunované mihalnice, cez tieňavé haluze preddomovej jablone do jeho zelenej „spálne“. Prebudenie nesúhlasilo s modrým nebom. Hneď prvá myšlienka točila sa okolo včerajších výjavov a hoci čerstvý raňajší vzduch jeho líca ofúkal rumencom, predsa jeho čelo bolo zahalené smútočným obláčikom ako hentá homoľa na Solisku.

A keď tam — tak povedajú — za rána hmla sa vláči, nasledovať má búrka.

Vstúpil do čistotnej chyžky, kde ho za stolom čakala poriadne vyobliekaná dobrá matka, krútiac nohou vrčiaci kolovrat.

Ozaj pekný obraz statočnej, milej slepej babičky, hodný pera výtečnej Boženy Němcovej.

Keď počula synov krok, zastala v priadzi a obrátila, ako to pri slepých obyčajne vídavame, zádumčivú, ale veľmi peknú matrónsku tvár oproti Jankovi.

„Syn môj, už ťa dávno čakám. Kde si bol cez noc? Lôžko tvoje stálo prázdne.“

I podáva mu ruku, potiahnuc ho útlo k sebe na lavicu — čomu sa on vľúdne podvolil.

„Syn môj, ruky sa ti trasú,“ riekla opäť.

A keď mu tvár pošúchala, preriekla:

„Tvár ti horí, čo sa ti stalo? Duša tvoja nie je v pokoji! Zdôverže sa svojej matke, ktorej slncom a jediným svetlom si ty, syn môj drahý.“

Janko, ktorý svoju matku veľmi ľúbil a ctil, vyrozprával pôtku s Ravasym, hádku s Dymákom a všetky prekážky hlboko zakorenenej svojej lásky.

Dobrotivá matka srdečne ho ľutovala, ale, neborká, inšej potechy preňho nemala, ako ho odkázať na tú ostatnú apelátu, na pomoc božiu, ktorá vraj skôr-neskôr bohabojným istotne nevystane.

Po smutnom rozhovore vybral sa Janko von, do krásnej, a kto jej rozumie, vždy vernej prírody. A už to pravda: čo ťa všetko na svete opustilo, ošialilo, ona nie, ona ti vždy vďačne a rovnou mierou všetky svoje vnady, všetky krásy otvára.

Na pohon ísť nemal ani chuti, ani mu ta v spoločnosti pána Dymákovej ísť neprichodilo. A tak teda prehodiac cez plece plechovú pušku a s valaškou v ruke, vybral sa do doliny Lomnistej, aby zbieral byliny.

Bola to jeho obľúbená zábava.

S klobúkom na hlave a do očí vtlačeným, so zrakom upretým do zeme kráčal v myšlienkach zahrúžený. Pekné skupeniny prírodnín, výtvory skál, pestrosť bylín, čo ho predtým tak veľmi zaujímali, teraz málo alebo nič nepútali jeho pozornosť.

Dlho sa bez cieľa plietol brehom čľapkajúceho potoka, keď ho z Junčiarky šuhaj Fafira a Ravasy zbadali a poznali.

Netušiac ani najmenej, čo sa okolo neho deje, netušiac strojené úklady, približuje sa sťa nevinné jahňa k jatke, k osudnému miestu.

Nebol azda ďalej ako štvrťhodinku od Besníka, práve tam, kde sa krúti cesta okolo malého, do doliny vybehujúceho uhla, keď mu tuhý veterný prúd širák z hlavy o zem mrští. Klobúk hnaný vetrom kotúľa sa, kotúľa. Janko beží za ním, aby ho prikvačil poriskom. Ale klobúk dobehne na kraj, zváži sa a čosi-kamsi padne strmým brehom do veselej Bystrianky.

Nehnevaj sa, Janko, nehnevaj! Táto pletka môže ti slúžiť na spásu. Božia vôľa má rozličné cesty, ktorými nás chráni.

Často, ba veľmi často to, čo sa nám v prvom vzniku zdalo škodným, dosviedča sa v následkoch osožné.

Z dumky vytrhnutý musel dobre nohami preberať, aby plaviaci sa širák mohol predbehnúť. Dobehol ku vhodnému, viac prístupnému miestu; skočil dolu a pritiahol k sebe poriskom svoj umočený klobúčik. Aničkou včera darovaná kytka skvela sa na ňom teraz ešte živšie, keď ju Bystrianka občerstvila.

A už sa chcel poberať tou istou cestou ďalej napred, keď mu zrak padne na náprotivnú stranu.

Tam oproti vyviera v hustej krovine červenošmuntavý medokýš, berúc pôvod v starej zarútenej štôlni. A tam, kde sa táto Slatinka s Bystriankou mieša, rastie na hustej pažiti utešená, bujná ako kožuch, rôznofarebná nezábudka. Tento milý, to nebomodrý, to slaboružový a žltkavý kvietok mala Anička vo zvláštnej obľube. Modrá jeho farba uvádzala Jankovi na myseľ Ankine oči, červená jej líca a žltkastá jej vlasy. Nedivme sa teda, keď vidíme Janka nepriam pohodlne po hladkých a končitých skalách valaškou rovnováhu udržujúceho putovať na druhú stranu nezábudkového raja. Nedbal nič na to, že si nohy zarosil. Keď už mal hlavu mokrú, prečo nie i nohy?

Po krátkom namáhaní stál Janko v kvetinách a mal náležitú žatvu.

Keď ich hojne natrhal, sadol si pozvýš na húžvatý koreň pod buk a uvil dva ozaj podarené vence. Jeden bol mienený do malej lipovianskej kaplnky, druhý však Anke, ktorý jej doručiť mal Štefan.

A sebe?

Práve mu padol do lona široký, žltý, zaschnutý klenový list.

„Ach, to je moja predtucha!“ pomyslí si a pozdvihnúc sa, vstrčí vence do plechovej pušky.

I začuje praskot.

Obzrúc sa v tú stranu, skade počul buchot, videl, že sa sprášilo.

Bolo to tam v kraji Besníka.

Domnieval sa, že sa vetrom rozklátený bútly strom do vody skydol, i nepovšimol si toho.

Stadiaľto poberal sa z nohy na nohu hore lesom, i neznal sám, kam ide. A hodnú chvíľu plietol sa sem-tam lesom a ani nevedel, kde vlastne je. Zrazu šuchne čosi pod ním. I uprel zrak v húšťavu. A čo bolo? Hnedá líška, cigánka rečená, uháňala ponad rárožinu. Stúpa kus ďalej, tu zas uteká druhá líška, v tú stranu kam i prvá. Nápadné mu bolo, že videl bežať dve líšky jednu za druhou v takom krátkom čase. No domnieval sa, že dakde neďaleko bude ležať újesť.

Poobzeral miesto vôkol seba a tu videl, že sa dostáva už do vyhoreného bána^[32]. Smutné hrobové miesto súhlasilo s jeho srdcom, i to vyzeralo ako vyhorený bán.

Oprel sa o valašku i skúmal žiaľnym okom spustošenie.

Čo to bolo?

Tak sa mu zdalo, akoby z tej strany vetra, kam sa líšky tratili, počul stonanie.

Načúva pozorne a skutočne doráža mu k uchu hlas temný, jajkanie akoby zo zeme.

Už poberá sa na miesto, skade čudný hlas zaznieva — tu mu zahrmí výstrel za chrbtom z bočného lesa; krátko zatým druhý... a nato čuje prenikavý hlas vo veľkom nebezpečenstve postaveného človeka.

Zvrtne sa ako strela a viac letkom ako behom prebíja sa ta, kde hučala streľba.

Ani vietor — a už bol na tom mieste, kde Dymák strieľal na medveďa.

A čo sa zjaví jeho predesenému zraku? Dymák volá o pomoc, i leží zakrvavený horeznačky a zázračný, tiež krvácajúci čierny medveď lomcuje na ňom.

Zabudol Janko na svojho nepriateľa. Jeho šľachetné srdce nevidelo v ňom inšie, len v nebezpečenstve postaveného svojho blížneho a pestúna Aničkinho, ktorú tak vrúcne miloval.

Nebolo tu času na rozmýšľanie.

Ako anjel z neba zlietly zdvihne chytrosťou blesku ostrú valašku. Valaška blysne a Janko ju silnou rukou zatne do čela opachy... Zver odpovie revom, až sa zápače ohlášali. I vytiahne krásna táto chlapská postava tuho, hlboko zaťatú valašku s kusom vyštiepenej kosti a zaženie ju k druhému úderu. Oceľová valaška zahvizdne.

„Valaška, rúbaj!“ zavolá náš Jánošík.

Ale hrôza! Medveď sa pohodí a porisko udrie o nehybnú „gigaňu“ opachy. Porisko sa zlomilo sťaby hrachová palica a valaška odfrkla a zacvendžala na žulovej skale.

Dobehnuvší strelci úžasne zhíkli.

Nasledoval boj, ľúty boj pekného mládenca s ozrutným medveďom. Medveď, pustiac Dymáka, vrhol sa na Janka. Jeho tlama sa otvorila a z nej, tmavočervenej, krvou zaliatej, vycierali skazonosné biele strašné klovy. Horúci dych s krvavou penou fŕkal do tváre bezbrannému Jankovi.

Chlapi, obstúpivší javisko, kričali, híkali, no streliť netrúfal si ani jeden, aby chlapa nepostrieľal. Štefan mal sa zblaznieť, keď videl druha v pomykove. Zhodil zo seba pušku, kapsu, kabanicu a všetko, čo by mu zavadzalo, i vytiahol nôž z opaska a vyrútil sa zatisnúc zuby na záhybeľ.

I Janko chopí sa opaska, že ostrým končiarom medveďovi jamku pošteklí, ale nebesia! — Končiara nebolo...

Už sa cítil stratený.

Ohava otvorila nanajvýš horúcu tlamu…

Ešte okamih a Jankova hlava schrapští na črepy zmrvená.

Janko sa odváži a vstrčí ruku až vyše lakťa šelme do pažeráka; chmatne silnou rukou jazyk a ťahá, že to až puká vnútri. Medveď žviaka, no silné mužské rameno nedopustí, aby zatvoril tlamu, i nemôže zuby do svalov vtláčať. Janko obrovskou mocou ťahá a krúti mu jazyk tak, že za jazykom celý chripák, ba i pľúca sa poddávajú.

Štefan dlhý nôž vrazil medveďovi medzi rebrá a Rakyta oprel mu cievu svojej pušky o oko a namiešal mu ohňom dokonale mozog.

Premožený velikán sa zvalil, vystrel a zdochol.

Nastala surma, jasot strelcov i honcov.

Janko bol zachovaný. Ruka jeho bola, hoci nie nebezpečne ranená, no značne dostískaná.

Bledému a do omdletia zunovanému Jankovi prispel prvý na pomoc Štefan, podajúc mu sklenku slivovice.

„Sláva ti, Janko môj! Hrmien vozov okovaných a jazerných, nože si drgni tej čečiny! Nechže ti poslúži, lebo si zbledol ako nový oštiepok.“

A utieral krvavý nôž o zelený mach.

„Ej, prisámjánu, rúbal si doň ako do dreva,“ pokračoval Štefan.

Keď sa Janko občerstvil glgom slivovice, poberal sa i s ostatnými na pomoc omdletému a na zemi ležiacemu Dymákovi.

Ležal, chudák, v kyprej prsti zatlačený, opravdivý to obraz umučenia. Zo širokej, pazúrom zadrapenej rany na vrchhlave cedila sa krv. Koža, v objeme dlane až po kosť zdrapená, visela mu ponad pravým okom. Pravé rameno, vyše lakťa zlomené, sa mu bombáľalo. Telo bolo mu na viacej miestach sinavé.

Jeden z honcov zohol na klobúku particu, skočil k blízkej studničke a doniesol plný klobúk vody.

„Hoj, bisťuvýbohu! Tu ti toľko vody doniesol, že v nej pre všetkých honcov halušiek navariť môžeš,“ riekol Štefan.

I nastriekal omdletému do tváre vody, a keď precitol, dal sa mu napiť.

Janko vyumýval mu opatrne ľavou rukou ranu, priložil oddrapený strap pekne-rúče na miesto a zaviazal obratne šatkou.

Dvaja šuhajci vybrali sa hľadať prítomného lekára. Hľadajú, volajú — no lekár zmizol. Po dlhom volaní a trúbení hľadaný doktor ohlásil sa blízo svojej stanice. Bol vtiahnutý v bútľom, veľmi tlstom kadlube^[33].

Keď lekár za dlhý čas nechodil, dal Janko zhotoviť nosidlo z osekancov obložených mäkkou chvojinou, ložisko to, aké v lese pohodlnejšie ani byť nemôže. A len potom, keď opatrený pán maše celkom pohodlne ležal na nosidle, myslel Janko i na seba. Preskúmal si zosinalú, zapuchnutú ruku. Niže lakťa v mohutných svaloch mal vtlačený trojhranný znak medvedieho klovu. Kosť nebola ranená. Okrem náležitého domiesenia, opuchliny a — rozumie sa — bôľu, nebolo sa obávať nijakého nebezpečenstva.

Podochodili i obdiaľnejší strelci a honci a každý, vyrozumejúc i vidiac, čo sa prihodilo, tisol sa dopredku a obdivoval i vítal hrdinu Janka.

Došiel konečne i lekár. Po preharašenej noci hľadal pokoj v bútľom strome a — zaspal. Vydurený dvoma honcami priknísal sa, zívajúc, a ani netušil, že mu z bútliaka odpadnutý veľký hríb spod kabáta na krku von trčí. Hľadí, hľadí, vytiera si oči. A keď s podivením vidí pred sebou dvoch poranených a počuje dej nešťastnej príhody, oddá sa svojmu všade potrebnému povolaniu. Poobzeral pravidelne rany a všetky úrazy, pochválil Jankom urobené dočasné poriadky i velil bystro odísť.

Zviazali medveďovi laby, pretiahli pavúzom a ôsmi chlapi vyložili na plecia ťažkého „macka“. Ej, podlamoval im on nohy dolu vrchom; nuž ale silné plecia to len uniesli. Druhí osmorí pribrali sa k Dymákovmu nosidlu. Tým naložil lekár prísny pozor, a to, aby ho nosením nepotriasali a na planej ceste dakde nevyvrhli. Pre väčšiu istotu kráčal z jednej strany lekár, z druhej strany sám ranený Janko.

Pobožný kreše si do zapekačky a dudre medzi zubami:

„Hja, surovina je surovina a láme sa, akoby nie pánske kosti, keď sa, hľaďže, toľká opacha po nich miesi… Hľa, kuvik v noci — už vykuvikal. No, a či som darmo na nos padol? Ba ešte ma i teraz rypák páli. No ja na pletky neverím, ale kde ja na túto moju špaldu raz tresknem, tam streľba neminie... Ale Ravasík, kde je Ravasík? Či ho čerti pohltili?“

Dymák stratil prítomnosť ducha hneď pri prvom vrhnutí a údere o zem. Nevedel, čo sa deje a čo sa s ním dialo, až kým ho zimná voda neprebrala. Bôľ na hlave, zlomené rameno, dotlčené telo, pri ňom vystretý dorúbaný zver, ako i rozprávky chrabrých strelcov, ich chvála a obdivovanie udatného Janka, vysvetlili mu dosť jasne celé jeho zúfale položenie. Keď videl krvou zastriekanú tvár a zaviazané Jankovo rameno, stal sa náhly, veľký obrat v duši jeho. Zo Šavla stal sa Pavlom. Toho, čo predtým nenávidel, prinútený bol teraz ctiť a z celého srdca si vážiť. Nemým, no výrečným pohľadom ďakoval Jankovi, podajúc a stisnúc mu zdravú ruku. Janko s radosťou odvetil podanému znaku priateľstva. A tak bez šírenia slov zmierili sa a porozumeli si dve doteraz rozdvojené chlapské duše.

Planá zvesť skorej sa rozširuje ako dobrá. A tak i teraz. Keď sa približoval pochod k Lipovému, zvedavý ľud vyčakával príchodzích až pri samej hati.

Anka, dobrá, pekná Anka ponáhľala sa bez dychu v ústrety zástupu. I hodila sa na nosidlo a objímala prostosrdečne strýka, až mu po tvári jej horké slzy kvapkali.

„Uspokoj sa, dieťa moje! Hoci ma medveď nešeredne vyobjímal, cítim predsa, že z toho môjmu životu nebezpečenstvo nehrozí.“

Tak ju tešil Dymák.

Keď tomu mimoidúci lekár prisvedčil, pokračoval Dymák ďalej:

„Nuž ale, dieťa moje, neboli by ma teraz títo statoční ľudia živého niesli, ale len kusy rozcaparteného mäsa, keby… keby ma táto šľachetná duša, Janko, s odvážením vlastného života, nebol obhájil.“

Na tieto slová, ešte len teraz zbadajúc slzavými očami prítomného Janka, hodila sa Anka, premožená citom vďačnosti, štíhlemu mládencovi okolo krku.

Janko nebol pripravený na túto sladkú odmenu. Vrelým objatím na zapuchnutom ramene urazený, vykríkol i z radosti i z bolesti. To upamätalo Aničku, čo robí a kde je. I sklopila oči, zakryla si zásterkou zahanbenú tvár a túlila sa ku Dymákovi.

Medzitým približovali sa pomaly k obci i došli k panskému domu.

Dymáka uložili do postele. Medveďa zavesili vo dvore na reber. Väčšia časť honcov a strelcov sa rozišla, i mestskí páni sa poberali. Lekár, ktorý sa bral pravidelne zaviazať rany a zlomenú kosť, zaumienil si tu prenocovať, aby mohol chorého pozorovať. Meštiaci sa mu vysmievali, keď odchádzali.

Psi na dvore skučali. Mašiari stiahli medveďa a rozsekané mäso, ako obyčajne, rozdali medzi účastníkov honby.

Janko uklonil sa Dymákovi i poberal sa tiež domov. Dymák chopil ho za ruku a veľmi vľúdne ho prosil, aby túto noc pri ňom ostal. Keď sa k jeho prosbe pripojila i Anička, nemohol nijako odporovať, i ostal.

Nepokoj v dome začal sa tíšiť, ľudia sa rozchodili. Každý niesol kus mäsa či v klobúku, či v košíku, či v šatke.

Zrazu vstúpili dvaja celkom ozbrojení čatníci do pána Dymákovej chyže. Po krátkej poklone pýta sa prvý z nich:

„Či ste vy Janko Dubec?“

„Áno.“

„Či je tento nôž váš?“

Na noži bolo vybité Jankovo meno.

„Áno,“ znela odpoveď prekvapeného Janka, „áno, to je môj nôž, a dnes som ho práve hľadal, keď som zápasil s medveďom.“

„Tak vás uväzňujem v mene zákona!“

Prekvapenie prítomných nedá sa opísať.

Na Jankovu otázku, ako a z akej príčiny by mal byť uväznený pre nájdenie svojho strateného noža, čatník odôvodnil vec skrátka nasledovne:

Keď vraj patrolujúc išli dolinou poniže Besníka, zazreli na vode pristavenú palicu a klobúk. Upozornení týmto znakom, idúc popri brehu pilne skúmali koryto Bystrianky, i našli pod mostom mŕtvolu. V srdci mŕtvoly bol zapichnutý až po črienky nôž, ku ktorému sa Janko čo k svojej vlastnosti priznal.

Svojej nevinnosti povedomý Janko upieral doprosta účastenstvo pri vražde.

„Uhliarsky učeň Fafira išiel za pánom Ravasym na poľovačku a videl vás, ako ste stúpali hore dolinou niže Besníka. Priznávate sa k tomu?“

„Či ma kto videl, neznám, no je pravda, že som predpoludním tou cestou išiel. Nemám príčiny to tajiť.“

„Ďalej bude vás vyšetrovať súd, a na základe týchto obžalujúcich okolností a vlastného zoznania naskutku musím vás odviesť pod strážou do žalára.“

I nastalo veľké pohnutie. Anička nariekala, lekár zdesený zalomil rukami, Dymák bedákal horšie, ako keď ho medveď dlávil.

Pohoršený a ako stena bledý Janko sprvu sa vzpieral, ale keď videl premoc a svoje daromné počínanie, spoliehal sa na svoju nevinnosť a poddal sa svojmu osudu: dal si ruky nakríž železným pútkom zviazať a dal sa odviesť. Obrátil sa ešte k Dymákovi a ku horekujúcej Anke a trasúcim hlasom preriekol:

„No, idem, lebo sile a zákonu musím ustúpiť; no Boh je mojím svedkom, že z tajnej vraždy nie som vinný!“

A zdvihnúc železom obťažené ruky k nebu, doložil:

„To tu pred vami a Bohom vševedúcim prisahám!“

Užitoční, no najviac — a nie vždy bez príčiny — nenávidení čatníci zapríčinili nemalú zvedavosť lipovianského obecenstva, a keď sa ono dozvedelo o príčine ich príchodu do domu pána maše, preplnilo za krátky čas dvor a pitvor. Ako čatníci s Jankom von vystúpili, nastalo šomranie a vyhrážky. Štefan, vidiac jeho poviazané ruky, skočil, že ho ide vyslobodiť, za ním niekoľko odhodlaných šuhajov. Čatník búšil ručnicou do pŕs smelého mladíka a len zakročením a prosbou rozumného Janka predišlo sa väčším výtržnostiam.

„Neboj sa, priateľ môj Štefanko, uvidíme sa skoro. Teraz ticho, jazyk za zuby a päsť za opasok!“

Štefan zaškrípal zubami a vyhrážal sa odchodiacim už čatníkom.

„Sto hrmien sa do vás páralo! Čo nás trýznite? Ešte mi nábitok ostal, čo mal medveďovi, ,gigaňu’ roztrepať…“

Tak ešte dlho zúril priateľ Jankov, Štefan.