ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Ravasyho príbytku bolo pusto a temno po celý ten čas, len myši nikým nemýlené harušili v policiach a súsekoch.

Medzitým ťažké, míľodlhé oblaky prisťahúvali sa obrovským letom na zjazd na chlmoch hôľ; nakopiac a rozložiac sa tam, rákošili sprvu len temno, ale čím diaľ, najmä keď sa už pevne do hrče zbili, hučali, až im splašené doliny odpovedať nestačili. Pridružil sa k tomu víchor a hrom so strelami. Nasledovala hrmavica, akú často, velebne krásnu, v našich holiach so strachom obdivujeme. Bolo to, akoby sa nebo so zemou pomiešať malo. Dážď lial sa ako z kúp, krúpy skákali ako lieskovce, blesky krížom-krážom behali a hrom dunel, akoby sa ten Ďumbier s koreňom mal vyvrátiť. Dažďom zmývané a víchrom česané stromy nevedeli už v hlbokej pokore, na ktorú stranu pred veliacimi nebeskými živlami majú svoje hlavy skloniť. Zvíjali sa a šumotali, keď zutekať nemohli.

Bystrianke, skromnému to ináč potôčiku, lejakom teraz posilnenému, naduril sa chochol, a ona s hrmotom a šumotom zmývala stromy do svojej postele a váľala ťažké skaly dolinou.

Lipové, už v sebe dosť malé, teraz ešte menšie, čušalo ako ten chrobáčik pod smrekovou kôrou.

Ťažké, v reťaz spojené, novými vrstvami zveličené oblaky nestačili sa už udržať vo výške hôľnych končiarov, tlačené vlastným bremenom, rozložili sa až na vrcholcoch ihličnatých stromov, aby mohli tým pohodlnejšie precediť v ďalekých moriach načerpanú vodu do tatranských žriedel.

Krúpy s rachotom trepú o krov maše. Pobožný, vystrašený z dumania a pohodlného fajčenia, keď búrka dosiahla najvyššieho stupňa, poberá sa, aby zvedavý nos vystrčil pred vráta. Ako ich odchýlil a von vystúpil, švihol jasný blesk cez čierne oblaky, osvietil blízke i ďaleké, dažďom ovlažené, sivou hmlou zahalené predmety, i stratil sa tam asi za vyhoreným bánom, kde Ravasy v mukách, kladou zavrznutý, bedákal.

Ostré svetlo blesku osvietilo i komoru a bledú tvár v nej ležiaceho čipkára. Hrom zarachotil nato takou silou, akoby sa mala zemeguľa napoly rozdrapiť. Uhliarsky prach, oddávna usadený na hradách maše, sa zošuchol, no čipkár neprecitol.

Pobožný padol od ľaku takmer na zem. S chytrosťou, akoby do neho samého bolo udrelo, odskočil do maše, pritiahnuc za sebou vráta. A ešte len tu stačil, hoc i kus pripozde, skrúšene sa prežehnať. — „Jaj, Bože, ale to páralo! Už som sa nazdal, že mi je v špiku,“ riekol s dlhou tvárou, navracajúc sa dnu. „Huj! — Tam okolo vyhoreného bána udrelo. Brrr! Ani za celý svet by teraz nechcel byť pri Besníku.“

Búrka sa o chvíľu utíšila.