Lipovianska maša

Keď Dymák počul vyznanie Ravasyho, bol žiaľom a radosťou hlboko dojatý. I rozkázal Štefanovi, aby priahal, a čo kone dostačia, tak rýchlo do mesta uháňal. So Štefanom viezol sa i lekár a večer, hneď po umretí Ravasyho, vrátil sa v sprievode Jankovom nazad do Lipového. Následkom úradného vyšetrovania bol totiž Janko za celkom nevinného vyhlásený.

Peniaze čipkárove, ktorý bol bezdetným vdovcom a veľkým skupáňom, prepadli i so značným majetkom istej chudobnej, ním nepovšimnutej opustenej vdove a jej deťom — najbližšej to jeho rodine. Aspoň takto mal krvavý zločin dobré následky.

Čipkár pochovaný bol počestne na cintoríne.

V ten istý deň pochované bolo i telo Ravasyho — v tichosti síce, no pri veľkom účastenstve obecenstva. Jeho posledná žiadosť bola vyplnená, lebo pochovaný bol na tom mieste, kde do slopca upadol. Tam vykopali mu jamu pod skorušou. Na hrob zavalili mu ohromnú žulovú skalu, na ktorej vydlabané bolo meno, rok a deň narodenia a zomretia, no i na kríž preložené kladivá ako banský erb.

Pán maše, Dymák, vyhojil sa zo svojich rán, ktoré mu bol rozpajedený medveď zasadil. I vystrojil nádhernú svadbu ušľachtilému Jankovi a svojej švárnej chovanici Aničke. I bývajú od toho času s Dymákom pod jednou strechou.

Jankova matka nechcela opustiť svoj domček, v ktorom každý kútik naspamäť znala. Dobrý Janko s Aničkou i milými svojimi dietkami navštevujú ju často.

A teraz čo sa deje okolo lipovianskej maše?

Maša netušene skvitla rozmnoženým železným obchodom.

Býva tu často živo, veselo. Jankovi traja synovia, dokonalí zurvalci, trávia doma školské prázdniny. I potulujú sa často s puškami utešenými lipovianskými horami. Často vybehujú i v tú stranu, kde leží pochovaný Ravasy. Vyhorený bán už hodne zarastá. Skoruša zbujnela nad náhrobníkom. Hrob sa prepadol. Žulový balvan stojí nepohnutý a stáť bude dlhšie než táto rozprávka.

I Štefan sa oženil, vzal si Marku, s ktorou Anička rástla. I oni už majú kŕdeľ deťúreniec. Najstarší syn Štefan obsluhuje v panskom dome a sliedi s mladými šuhajci s puškou na pleci po horách a dolinách čarokrásneho tatranského kraja.

Navštív, ctený čitateľ, pralesy horného Pohronia v jesennom čase, možno sa stretneš dakde s nimi a dobre sa zabavíš na salaši pri dobrej žinčici, mladom syre, oštiepkoch, alebo i pri kuse barančiny, varenej v kyslej žinčici. Štefan pochytí bačove gajdy a len tak ozývať sa budú stráne zádumčivými nápevmi slovenskými.