ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krivý uhliar Rakyta poberá sa do Strunčeného, aby zapálil košikársku míľu^[34]. S ním pospolu idú dvaja tovariši a učeň Fafira. Každý z nich zaopatrený je pílou, sekerou a kyjankou.

Na chrbte majú cedilá s potravou, ozdobené dlhými cafrangy.

Rakyta má pri boku pušku.

Idúcky krátia si čas rozhovorom o včerajších príbehoch.

„Ej, pomaly, šuhajci! Jedna noha za dve nevystačí. Včera som ju ponaťahoval a v noci, ako obyčajne na planú chvíľu lomila má táto krivuľa, že mi už nebolo do strpenia. Budeme si kus dýchať; ale aby sme čas darmo nemárnili, môžeme si zapiecť fajky.“

Rozkládli „blčiaka“, napchali silno dohánom fajky, povlažili slinou povrch dohánu napchaného vo fajkách a vložili ich do pahreby.

Rakyta sadol si a šúchal nohu.

Jano Opálený, opretý o sekeru, hľadel bokom naňho.

„Ba ozaj, vídavam vás už od viacej rokov, ako pokrivkávate, akoby ste vše sečku rezali; a predsa neviem, či ste sa už taký prikuľhali na svet a či ste dakde zo šopy spadli.“

„Hm, kto je v peci, myslí, že sú všetci. Oj, synku môj, ešte ti matka plienky prala, keď sa mi to stalo. Do tých čias som mal nohy rovné ako sviece, kým som do Klátového grúňa nechodil páliť uhlie. Práve bude tomu na Nemluvniatka^[35] dvadsať rokov. Vyjdem stupkami míľu tlačiť, bola už dohárala. Vrch popustil a ja padnem tadnu. Našťastie vystrel som ruky, ináč by sa bol na „kvandel“ vypálil^[36]. Tu počalo mi v krpcoch dobre vošky a otlaky ohrievať; volám o pomoc z celého hrdla, tu priskočí z bočnej míle nebohý, Pán Boh mu daj radosť večnú, majster Šabľatura, chytí ma za škundry a ťahá ako starý fujtáš z flinty. Kožku natiahol mi na tri prsty, čert po nej, ale ma vyšplaisoval^[37]. Táto krivuľa bola mi hodne oškvrkla. Prikladali mi na ňu výbolen^[38], ranostaj a kolocier^[39]. Ležal som na ňu šesť týždňov. Nuž a hľa, stiahla sa mi ako kľuka.“

Jano vytiahol z pahreby zapekačku, z ktorej sa valil horúci dym, a za ním siahol po svojej fajke i druhý uhliar.

„Oj, doparoma, Rakyta, to vás veru dokonale zahartovalo! Vás by už preto ani nemali zabávať na druhom svete v očistci,“ prehovorí Jano, mrkajúc okom.

„No, preto budú na tvojom zlom jazyku míľu páliť,“ odsekol mu Rakyta. A poobzerajúc sa okolo seba dodal: „Ale, hľaďteže, chlapci, túto sme práve pod tou prťou, kde sme ten slopec na medveďa postavili. Nože, vybehnime, však je i tak nie ďaleko, i pozrime, či nám Pán Boh dačo nepožehnal.“

„Ba bodaj ma… pravdu máte,“ odvetil Kubo. „Ktozná, či dáka potvora nepodbehla.“

A šli tahore prťou.

Idú asi na tri strelenia.

„Hop, pst!“ zavolá predok vodiaci Rakyta. „Bodaj som skamenel, chlapci, voľačo je tu. Vrchná klada dolu a čosi sa combáľa pritlačené.“

Tovariši kládli na zem a dvíhali ostražité nohy, naťahovali hrdlá a prisviedčali šeptom.

„Uj, bisťuževýbohu, ale je opacha ako kôň!“

„Hľa, hľa, ako zuby vyciera!“

„Mamľas… kdeže zuby? Či nevidíš, že je zadkom obrátené?“

Krivý Rakyta zosňal pozorne z pleca pušku. Druhom kázal, aby potíšku za ním išli a hrozil sa im prstom, aby nerobili šramot. Sám vliekol sa bokom napred s nahnutým telom a s puškou pod pazuchou.

Kamaráti načúvali vo vytržení, kedy buchne výstrel.

Ako sa tak už celkom blízko pritiahol, zastal, zmeravel, oči mu dupkom stáli, zalomil rukami a kričal, len sa tak ozývalo: „Nuž, tristo hrmien meden vozov okovaných, ľudia, nuž veď je to Ravasy!“

Chlapci div nepopadali z nôh.

Áno, bol to on, ako nám už vedomo, on — ten nešťastník. V neslýchaných trapiech, bohužiaľ, žil ešte posiaľ.

V lese vyrasteným, silnými čuvami obdareným uhliarom dvíhalo klobúky na hlavách pri tomto hrôzyplnom pohľade.

Tvár a ruky nešťastného Ravasyho boli čierne, nepohnuté a len vypučené oči sa pohybovali. Hovoriť už nevládal a zachrípnutý len šeptom čosi brblal.

Chceli ho drúkmi oslobodiť, ale to nešlo, lebo klada bola priťažká. Inšie im nepozostalo, ako medzi klady kliny povbíjať. Kladu prepílili mu na chrbte a prepílenú odvalili.

Akonáhle sa to stalo, odpadol poľutovaniahodný Ravasy na zem ako hnilá hruška.

Posunkami dal na vedomie, že má žízeň. Podali mu varechu vody.

Počas kriesenia obzeral Kubo slopec i pozoroval, že kôra poškrabaná bola nechtami. Každý si môže predstaviť nešťastníkovu veľkú námahu, ako by sa z klepca mohol vyslobodiť.

Po krátkej porade vystreli dve cedilá na zem, uložili na ne nešťastníka i poviazali frumbiere a žrdou pretiahli. Vyložili ho potom na plecia a tak, ako včera medveďa, niesli ho do Lipového.

Ľud sa zhŕkol.

Dobehnuvší lekár skúmal raneného. Chrbtová kosť bola prelomená, vnútornosti celkom dotlačené. Podľa toho znel výrok lekárov, že tu pomoci niet a že smrť v krátkom čase musí nevyhnutne nasledovať.

Ravasy žiadal si sám duchovného a keď ním bol zaopatrený, žiadal povolať svedkov, menovite Janka a Dymáka. A keď tí zo známych príčin prísť nemohli, povolal k sebe obecného sudcu, cechmajstra^[40] a prísažných. Vyznal pred nimi spáchanú vraždu od počiatku do konca až po vpadnutie do slopca. Ačkoľvek vyprávanie pre slabosť chorého dlho trvalo a len šeptom sa dialo, tak pútalo pozornosť svedkov, že takmer dýchať si netrúfali. Na dôkaz pravdy kázal vytiahnuť z kabáta tobolku s peniazmi a papiermi, ktorá prislúchala zavraždenému čipkárovi.

Žiadal si ešte k smrtnej posteli na potechu Aničku. Stisol jej úprimne ruku i prosil ju za odpustenie. „Bez vášho odpustenia ťažko by som zomrel,“ šepkal kajúci chromec.

Pobožná Anička plakala a zo srdca mu odpustila. Hlboko dojatí okolostojaci svedkovia doložili vrúcne: „Amen“.

A tak dokonal kajúci hriešnik zo zrakom obráteným k nebu a držiac kríž spásy v ruke.

Práve keď na kychte ostatnú šichtu vybili, zaznel umieračik na malej kaplnke lipovianskej maše.

Slepá Jankova matka modlila sa vrúcne za spasenie duše zosnulého Ravasyho.