Lipovianska maša

Keď sa oblaky oslobodili od svojho bremena, rozišli sa.

Ráno našlo slnko zase všetko v pokoji. Poumývaná príroda, ako z ťažkého sna prebudená, ligotala a usmievala sa oživujúcemu slniečku. Jej ešte pred niekoľkými hodinami tak zostrašená tvár sa vyhladila a kdejaký krúpami do blata vtlačený kvietok pestril sa a veselo dvíhal svoju zarosenú hlavičku. A ako rozmanitosť farby okúzľovala oči, tak rozmanitosť vtáčieho spevu milo zabávala sluch.

V Lipovom, kde sa ľud ešte zo včerajších udalostí nezotavil, desná novina zase zavčas rána znepokojuje mysle.

S uhlím a rudou hneď za rána došlí voziari hľadali uhľomerača. Hľadajú ho doma, hľadajú po obci, hľadajú všade. Všetko, ale všetko hľadanie je márne. To zase nová hádka, kam sa Ravasy podel.

Už veru i v úprimných Jankových priateľoch podozrenie vzniklo, či ozaj jeho urputný sok Ravasy nezmizol Jankovým pričinením. Ba už i včerajšiu vraždu s tým do súvislosti uvádzali. No z náklonnosti oproti prostosrdečnému Jankovi netrúfal si nikto s touto myšlienkou najavo vystúpiť.

Obecný sudca a cechmajster neomeškali zmiznutie Ravasyho vyššej vrchnosti oznámiť.