Lipovianska maša

A nastalo zase utíšenie.

Chatrná lipovianska dedinka takmer sa dnes vysilila v drastických udalostiach.

Slnko pobralo sa späť a noc čiernym rúškom pokryla hory a doly, vyrovnajúc všetko v jedno. Potok, dňovým lomozom utlmený, teraz smelo pozdvihol svoj jednozvučný hlas a šteboce akoby výsadne, poskakujúc a čľupkajúc. Mechy pod mašou zdýmajú, drevené kalapódie vŕzgajú po troskách, lopaty plieskajú, železné vozíky na kychte hurtujú a oheň fučí pred pecou. Všetko ide po starom.

Útlomodrý, štíhlym komínom vyblkujúci plameň vlní sa a osvetľuje celé Lipové bájnou farbou.

Pobožný a Otčenáš stoja s rukami založenými nakríž oproti peci, v myšlienkách sú pohrúžení a nepohnutým sochám podobní. Len dym z dohánu a mihanie očí sú znakom života. V odľahlej bočnej, všakovým dreveným a železným rárožím zaplnenej komore leží na bielej doske — samotný, krvou zaliaty, vystretý nevoľný čipkár. Tma panuje vôkol a len odmeraný cvengot, pochádzajúci od odbíjaných násypov na kychte, prerušuje mŕtvu tichosť.

Strážnik píska desiatu.

Po domoch vykráda sa svetlo z kozubov nízkymi oblôčikmi von na tmavú ulicu. Pri kozuboch sedia robotníci a vyprávajú si každý svojím spôsobom dnešné príbehy, ktoré tichú osadu pobúrili.

I v úhľadnej izbe Jankovej slepej matky horí vatra na kozube, ale clivo horí. Kolovrat nevrčí. Slúžka Dora nemo hľadí do ohňa, načúvajúc pískaniu mokrého dreva, kým Jankova matka so zloženými rukami pobožne sa modlí. Z vpadnutých, temných očí kanú vychudnutými lícami horké slzy. Oplakávala jediného syna, o ktorého nevinnosti bola úplne presvedčená. Veď ona čisté srdce synovo najlepšie poznala!

U Dymákov je tiež clivo. Skormútená Anička sedí s lekárom pri posteli domového pána, ktorý strmým dýchaním a ťažkým stonaním dáva najavo svoj telesný a duševný bôľ. A keď po obci pomaly svetlá pozhasínali a po búrnom dni sladký spánok nasledoval, lampa tu tlela do rána.