ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri roky sa minuli odvtedy, ako Viola prišla do domu svojho tútora. Roky v živote dorastajúcej devy veľmi významné, pre Violu vážne, plné strastí, no plné aj pokojných chvíľ v dome starej priateľky.

Tieto roky nemohli získať deve náklonnosť pani Vilinskej, hoci konala svoju povinnosť, pracujúc čo jej sily stačili aj za druhých. Ba jej ochota a zručnosť v domácich a aj ručných robotách mali následok, že pani Vilinská prepustila zo služby komornú a všetky jej práce oddala Viole. Týmto spôsobom usporila si isté výdavky, ktoré však ostali len výdavkami, lebo usporené peniaze vydávala za toaletné potreby pre seba a dorastajúcu Hermínku. Postupne pani Vilinská uvaľovala vždy viac práce na plecia Violine, až konečne ona viedla celú domácnosť, kým pani Vilinská a jej vnučka chodili sa zotavovať cez leto do Karlových Varov, cez zimu do Pešti, kde pani Vilinská mala brata, o ktorom sa raz dozvedela Viola, že sa mal ženiť a urobiť dobrú partiu.

I teraz je pani Vilinská s Hermínkou v kúpeľoch. Imrich za tie tri roky bol doma len niekoľko ráz, no Viola vedela vždy predísť možnému stretnutiu, odišla na Majer, čomu tetka neodporovala a tútor nechcel si jej útek povšimnúť, „len aby bol pokoj v dome!“ Julo študoval prvé roky na lesníckej akadémii, teraz je už adjutantom u nadlesného v A… na hranici Sedmohradska.

Celé hospodárstvo a veľká domácnosť bola teraz zverená do Violinej opatery. Pomaly sa do toho vžila tak, že sa vedela rozhliadnuť skoro vo všetkom a znala, kedy sa čoho chopiť, aby všetko bolo v pravý čas. No boli najmä sprvu mnohé zrážky s pani Vilinskou, ktorá mnohé chcela mať ináč urobené, no sama nevedela, ako sa to má stať.

A keď už telesne i duševne bola unavená, vtedy si rada oddýchla v malom domčeku za pálenicou. Tam v spoločnosti dobrých a úprimných priateľov pookriala duševne v rozhovore so svojou starou priateľkou a jej synom, ktorý sa časom bavieval doma.

Viola pri riadení izby a salóna na prvom poschodí zastala si náhodou pred veľkým zrkadlom v salóne, a postava, ktorá ju stade pozdravila, bola jej temer neznáma, cudzia. Nikdy neprišlo mladému dievčaťu na um porovnávať a skúšať svoj zovňajšok a zrkadielko v jej chyžke bolo — slepé. Teraz tam z veľkého pozláteného rámca kynie jej postava veľká, štíhla, tvár bielej, priezračnej pleti, len akoby červánkom rána niečo sfarbená, no plná sviežosti a zdravia. Oči, tieto záhadné oči, ktorých farba nemohla sa určiť, tak divne znali pozerať do diaľky: napolo zvedavo, spýtavo, napolo s nemou žalobou. Vlasy, zapletené v hrubých vrkočoch, strojne zdobili hlávku a utkávali v svetle zapadajúceho slnka akýsi svetlý, zlatý kruh okolo jej hlavy.

Keď sa zbadala, že sama sebe venuje väčšiu pozornosť, ako by sa to s jej prísnym zmýšľaním zrovnávalo, začervenala sa a nevoľne si odvrátila tvár.

Zrak jej teraz padol na druhú stenu salóna, kde v pekných, moderných rámoch viseli podobizne Imricha, Hermínky a tetky. Akým umením stala sa fotografia, že tak verne predviedla ťahy i týchto dvoch mladých ľudí, ktorých istí ľudia určili sebe! Ozaj, či sú obidvaja s tým celkom uzrozumení?

S nevôľou odvrátila sa Viola od obrazov. Čo ju do toho? Čo ju zaujímajú cudzí ľudia, nielen podľa mena, ale cudzí až do hĺbky duše! Prečo sa nimi zapodieva v myšlienkach, veď k nim necíti nič, lebo sú jej ľahostajní, celkom cudzí. Preto si umienila pri mnohých zrážkach ostať chladná, veď urážka od cudzieho, nám ľahostajného človeka nebolí. S Imrichom, vďaka jej dôslednému vyhýbaniu, nezišla sa odvtedy, ako si umienila, že ho bude iba nenávidieť. Hermínka si to, čo zameškala pri príchode siroty do domu Vilinských, nahradila nesčíselným bodnutím ihličiek, ktorý nástroj mnohá z nás tak majstrovsky zná upotrebiť, že nájde vždy najcitlivejšie miesto, aby zadala ranu, často nie nebezpečnú, ale skoro vždy bolestnú.

Z obloka salóna bolo možno prezrieť celé námestie, na ktoré už teraz svetlo zapadajúceho slnka vrhalo veľké tône, kým ešte jedna jeho strana, obliata červenkavým svetlom, zdala sa v tekuté plamene znášať štíty svojich budov, ktorých obloky teraz naspäť vrhali zvláštne svetlo lúčiaceho sa dňa. No svetlo skoro zhaslo, ustúpiac súmraku, a Viola opustila salón a venovala svoju pozornosť iným prácam. Ale zarazená ostala na chvíľku pri obloku stáť. Tam vidí ujca kráčať krížom cez námestie, krok jeho zdal sa byť neistý, často akoby zastal. Čo je to?

Viola zbadala naraz premenu v zovňajšku tútora, a preto bežala dolu schodmi, aby, ako kedysi svojmu otcovi, teraz tútorovi otvorila ťažkú bránu a voviedla ho dnu. Aké bolo jej prekvapenie a ľaknutie, keď ho zazrela celkom premeneného. Už ledva kráčal, sťažka a nahlas vzdychajúc, veľké kropaje potu vystúpili na jeho zblednutú tvár, ktorá v rýchlom postupe zasa sa pokryla temným rudým rumencom. Nezrozumiteľné slová vinuli sa mu z úst, kŕčovite nakrivených.

— Čo je vám, milý ujec? — zvolala deva, chytila ho, obidvoma rukami a viedla do izby. Len s veľkým namáhaním ju nasledoval a príduc až k stoličke, klesol na ňu bezvládne. Oči, podbehnuté krvou, strácali svoj obyčajný výraz, dych sa krátil, podobajúc sa chrapotu umierajúceho. Viola sa zdesila. No nestratila prítomnosť ducha, zazvonila na slúžku, lebo nechcela chorého opustiť ani na chvíľku, poslala predesené dievča po lekára. Kým lekár prišiel, a dosť dlho to trvalo, lebo, ako obyčajne, nebol doma, držala sama chorého oboma rukami v objatí. Celá ťarcha bola opretá na jej slabé, kedysi ranené rameno. Jeho oči pozerali ešte prosebne na ňu, a tak prenikavo, že Violu prešiel mráz. Ešte niekoľko ráz ukázal na dvere a potom smerom nadol, čomu Viola tak mienila rozumieť, aby upovedomila jeho synov o otcovej chorobe. Potom už celkom ostal bez vedomia, opretý o rameno slabej devy, ktorá ako mohla, trela mu sluchy, volala ho, prosila, aby sa prebral, no všetko márne. Po dlhšej trápnej chvíli prišiel volaný lekár, pravda, ako vždy veľmi dobrej vôle, a siahol k prostriedku, akým liečieval podobné zriedkavé prípady. Potom s pomocou Mateja odniesli chorého do spálne a uložili do postele. Lekár dal si veľmi záležať pri ošetrovaní chorého a možno povedať, že ak bol vo vyšších sférach, keď prišiel sem, vytriezvel a stal sa celkom spoľahlivým človekom. Na nemalé prestrašenie Violy konštatoval porážku, ktorá môže viesť k smutnému koncu. Nateraz že nemožno predpovedať výsledok, na každý spôsob však musí sa veľmi opatrne ošetrovať, chrániť pred silnými dojmami a vôbec, že tu už teraz viac práce má ošetrovateľka než sám lekár. Pritom polichotil Viole, že do jej pekných rúk oddá svojho pacienta, kým znovu príde, udal jej spôsob podávania lieku a poradil, aby telegrafovali do Pešti a do Karlových Varov.

Potom odišiel, sľúbiac, že príde ešte toho večera.

Viola strávila noc pri posteli chorého tútora. Len pomaly ubiehali nočné hodiny a dvojnásobne zdali sa byť dlhými osamote s týmto chorým, ktorý už budúcu hodinu môže viac nebyť nažive. Mladej ošetrovateľke sa zdalo, že povedomie sa navracia a že dych je už voľnejší, najmä keď ona bola pri ňom, preto sa nevzdialila od neho celú noc. Jednotlivé nesúvislé zvuky vydával chorý zo seba, niekedy zasa sa pustil do smiechu, takého hrozného, tichou nocou desne sa rozliehajúceho, že Viola sa zachvela sťa slabý lístok.

Pomaly prešla táto strašná a trudná noc pre chorého, no ešte viac pre mladú ošetrovateľku. Za rána zasa prišiel lekár a vyslovil sa priaznivo o stave chorého, ktorý sa zdal byť pokojnejší; chvíľami i pamäť prebleskla, no nepoznal nikoho okrem Violy. Z jej ruky vďačne prijal liek, ona mu naprávala podušky, chovala ho ako nevládne, nedospelé dieťa. No keď sa spamätal, vždy ukazoval na dvere a prosebným hlasom hľadel Viole dať niečo na zrozumenie. A Viola ho chlácholila, hovoriac mu, že to, čo si žiada, stalo sa, a že milený syn skoro príde v jeho náručie.

Popoludní došiel z Pešti telegram, v ktorom Imrich oznamuje, že nočným vlakom dorazí domov. Telegram ukázala ujcovi, na čo sa nahlas zasmial.

Viola sa bála tohto stretnutia, hoci si tisíc ráz opakovala, že pre ňu Imricha Vilinského niet na svete, že nemožno, aby opätovné slová jeho našli miesto, kde by mohli vniknúť a citeľne raniť, ale i tak sa bála stretnutia s ním teraz, v tomto postavení, keď sama musí s ním hovoriť.

Rozpomenula sa na Krchuľu a jej spôsobnosť, dala ju teda hneď zavolať, Krchuľa i prišla a s hlasným bedákaním nastúpila miesto ošetrovateľky, zalamujúc rukami.

— Ach, môj drahý, dobrý pán! Ach, kto by si to bol pomyslel ešte len pred týždňom, keď boli na Majeri! — A v svojom žiali pripomínala všetko, čo pán tam robil, čo hovoril a čo tam varila.

Podvečer dostavil sa u chorého nepokoj často pozeral k dverám, zasa načúval každému šumotu, ktorý prichodil zvonku, akoby sa nemohol dočkať toho, koho chcel mať pri sebe. Lekár krútil hlavou a naložil Viole, aby vyplnila každú najmenšiu žiadosť chorého, lebo ak sa zavdá príležitosť rozčúliť ho, vtedy že neručí za výsledok liečenia.

Teda nočným vlakom má prísť ten, ktorého jej detská duša nenávidela a ktorý teraz znovu prekrižuje jej cestu, tak nesmierne ďaleko vzdialenú od jeho vlastnej dráhy. On má prísť snáď k smrteľnej posteli otcovej, ktorý jej bol ochrancom za dlhé tri roky, a teraz? Keď zatvoria sa jeho oči, kam potom? Čo sa s ňou stane? Tu neostane potom na nijaký spôsob, to je isté! Azda sa jej ujme pani Milocká, ktorá jej opatrí niekde nejaké miesto, čo hneď aj za — slúžku. Ľahký rumenec polial pri tomto jej tvár, cítila, že Danielova matka vďačne by ju prijala k sebe, a aj sám Daniel srdečne ju uvíta v ich rodine ako milú sestru. Ale či by to mohla prijať?

Takéto a podobné myšlienky hmýrili sa v hlávke mladého dievčatka, keď obstarávala domáce práce, zamieňajúc ich ošetrovaním chorého. Predvečerom sama dohliadla, aby znovu vyvetraná a vyriadená bola Imrichova izba, žeby, keď príde, našiel sa zasa doma a cítil sa doma.

Podvečer pripravila si Krchuľa slamník v prednej izbe na zem, uisťujúc Violu, že nezaspí, že len si zvolá, už je na nohách.

Chorý sa nepokojne pohyboval na svojom lôžku a pozeral spýtavo na Violu.

— Želáte si niečo?

On len kývol hlavou a pozrel na dvere.

— Vy si želáte, aby už skoro prišiel! — Meno očakávaného hosťa nemohla vypovedať.

Radostný svit v očiach chorého Viole dosvedčil, že uhádla.

— Upokojte sa, príde, Matej si už chystá kone, aby šiel na stanicu!

Chorý sa nato uspokojil a pevno zovrel ruku Violy vo svoju zdravú pravicu a tak ležal pokojne chvíľku.

Medzitým noc sa rozložila nad domom i mestom a Violy sa zmocnil akýsi nepremožiteľný pocit bázne a strachu, čomu sa vzpierala, dokiaľ bolo možné. S obavou pred najbližšou budúcnosťou hľadela oblokom do tmavej noci. Tam von sťahovali sa mračná a drobný, hustý dážď spúšťal sa dolu.

Zavše zavolala na Krchovú:

— Krchová, spíte?

— Ej, čože by som spala, vari ja?! — odpovedala ona, ledva otvárajúc oči.

— Prosím vás, vstaňte, nespite teraz, ešte len hodinku!

Chorý zastonal, a Viola už bola pri ňom. Podala mu liek, posedela pri ňom a on zasa usnul na chvíľku. Deva znovu išla budiť Krchovú. Tá jej len zavše odpovedala:

— Ja by spala? Ej, to by bolo! Veď som ešte nie veľmi unavená!

Viola pristúpila k obloku. Tam von tma, ani blesk, ani hrmenie nevyrušovalo pokojné, mŕtve ticho letnej noci. Cez tmu kmitali sa biele steny domov ako príšery, ako zakliate, nehybné, mŕtve balvany. Viola sa pokúsila striasť zo seba bázeň a strach, čohože sa má ľakať, koho? Nie je sama a už len niečo vyše roka a stane sa plnoletá a môže ísť, kam chce!

Zrazu pokoj noci vyrušil prenikavý hvizd rušňa a zatriasol vzduchom. Vlak prichodí oddola a stanicu, ba Viole sa zdalo, že ešte počuje aj jachať túto ťažkú, modernú paripu.

Teda je už tu! Kam odísť? Krchuľa zaspala spánkom spravodlivých, na jej ospravedlnenie nech je povedané, že to zapríčinilo sčiastky i počasie a sčiastky okolnosť, že minulú noc prebdela pri nemocnej Veronke. Teraz nemohla zobudiť túto ženu. I premýšľala Viola: či má ujsť do kuchyne, stade do chodby a z chodby do svojej malej izbičky? Nie, nemožno, chorého nemožno nechať samého, pre vlastné svedomie nie! A prečo, pred kým má utekať?!

Už počula vracať sa vyslaný koč, už zreteľne rozoznala hrkotanie kolies po dlažbe námestia, i zbehla do ujcovej ložnice, aby ho upovedomila, že čakaný syn ide, aby ho pripravila na jeho príchod, zakrývajúc majstrovsky svoje pohnutie. Potom sa utiahla za záclonu, izbu osvetľovalo temné svetlo nočnej lampy, vrhajúc viac tône než svetla v tento priestor. Blízko Violy v druhej posteli spala malá Emka, ktorá sa nedočkala milovaného brata, usnula a teraz nahlas a zdravo oddychovala.

Už bolo počuť otvárať a zatvárať bránu, ktorú mala aspoň Krchová ísť otvoriť blížiacemu sa synovi domáceho pána, potom Viola počula, ako sa voz spred brány druhou stranou vzďaľuje bočnou uličkou do dvora, aby rachotením po kamennej dlažbe brány neznepokojil chorého, a hneď potom bolo počuť otvoriť dvere na prednej izbe.

Navrátivší sa syn bozkával otcove ruky. Chorý zdravou svojou rukou privinul k sebe mileného syna, pozrel na neho pohľadom plným nežnej lásky a bázne, akoby chcel zvedieť, či má pred sebou skutočne svojho syna Imricha?!

A Imrich odvtedy, čo sme ho prvý raz videli, sa zmenil. Z ohnivého, zápalistého mladíka stal sa mužský vážny a sebavedomý. Túto poslednú vlastnosť mal, pravda, i vtedy vo veľkej miere, keď sa tak mocne vzpieral otcovmu určeniu. Teraz toto sebavedomie netískalo sa však tak vyzývavo do popredia ako vtedy, keď tlmočilo asi toľko, hľa, nadaný syn bohatého Vilinského. To povedomie teraz dodávalo mu istý ráz mužnosti a sily, uzavretej do seba. Vcelku ale ešte mohlo sa o ňom povedať, že ani teraz nevytriezvel celkom zo svojich vzletných plánov, hoci ho aj mnohý podnik kopol, ako sa bol kedysi o ňom Julo dosť prozaicky vyslovil.

No teraz bol Imrich synom chorého otca. Svoju vážnosť, svoje veľkomestské správanie sa, svoju cudzotu odložil a stal sa nežným, milujúcim synom chorého Vilinského. Zohýnal sa nad ním, spytoval sa chorého, či nemá nikoho tu pri sebe, na čo mu on ukázal smer, kde bola Viola. Potom nepokojne obracal hlavou, časom sa ozval len zvláštny prenikavý smiech, zasa stonanie a chrapot chvíľkového spánku.

Viola zo svojho úkrytu s bázňou pozorovala priebeh tohto výstupu, dúfala, že keď už raz Imrich bude doma, polepší sa stav chorého a zmizne nepokoj. Neraz si spomenula na Krchovú a hnevala sa na ňu pre jej tuhý spánok a s utajeným dychom stála na konci Emkinej postieľky, chránená záclonou pred zrakmi mladého mužského.

Lež chorého nepokoj rástol, zdal sa niečo volať, no Imrich tomu nerozumel, hľadal niekoho očami a syn nevedel mu pomôcť, konečne podarilo sa chorému namáhavo vysloviť slovo.

— O-la.

To bolo prvé zrozumiteľné slovo, ktoré od začiatku choroby vyslovil, a Viola si povedala, že ďalej ho nesmie trápiť! I vystúpila zo svojej skrýše, nahla sa k chorému s nežnou starostlivosťou ľúbiacej dcéry a opýtala sa ho:

— Želáte si niečo?

Už číry zvuk jej hlasu a nežný pohľad uspokojivo účinkoval na chorého. Poslušne vzal liek, ktorý mu podala, dovolil, aby mu napravila podušky, chopil sa jej ruky a tisol ju silno. Pozeral tak úzkostlivo, skoro s prosbou na ňu, zase prosebne na syna, že tento udivene pýtal sa sám seba, čo to má znamenať? A čo chce od neho? No Viola skoro pochopila, o čo chorému ide, ona pochopila jeho žiadosť, snáď poslednú v živote, a zachvela sa.

Veď jej chorý tútor nechcel nič iné, ako oddať ju v túto chvíľu Imrovi, jej nepriateľovi!

Chorý, nezvyknutý na odpor, prejavoval veľkú netrpezlivosť. Imrich nerozumel jeho nejasným slovám, rád by sa bol opýtal niekoho, čo chce chorý otec, ale nebol tu nikto, okrem Violy. Ona ustrnuto čakala, že azda ho bude môcť odviesť od tejto myšlienky, prihovárala sa mu, podala mu chladiaci nápoj, no on sa nedal mýliť a chcel stoj čo stoj vykonať svoje.

Vidiac, že neodolá jeho žiadosti, ustúpila niekoľko krokov od postele chorého a obrátila sa odhodlane k Imrichovi.

Slabé svetlo lampy vrhalo svoje temné lúče na devinu tvár, ktorá tu stála pred mladým mužským s hnevom stiahnutým obočím, s bledou tvárou, z ktorej akoby razom zmizol výraz dievčenskej nežnosti, len chladná, odmietavá nenávisť svietila z nej, živý obraz neúprosnej, urazenej hrdosti.

— Každý, i najmenší odpor môže mať strašné následky! Poslúchnite, prisľúbte mu, čokoľvek si teraz želá, a ja vám sľubujem, pokiaľ sa to mňa bude týkať, zbaviť vás časom každej zodpovednosti.

Tieto slová, prednesené tichým, odmeraným, temer kovovým zvukom hlasu, mali istý slávnostný ráz. S výrazom obdivu zastal Imrich pred devou.

— A čo vlastne chce odo mňa, čo ho trápi?

— opýtal sa jej, naklonený poslúchnuť jej velenie.

Chorý teraz bolestne zastenal. Viola sa znovu pokúsila uspokojiť myseľ chorého, ale márne. Imrich pristúpil k nemu, on s radosťou sa chopil jeho ruky a potom Violinej, pozeral na nich prosebným pohľadom očí, niekedy tak krásnych, že málokto vedel uniknúť ich živej, výraznej reči…

No Viola ten pohľad nevidela, so stiahnutými perami, s odvrátenou tvárou, len naoko povoľná žiadosti tútora nevidela, že Imrich s výrazom slávnostným pozrel na ňu, len cítila, že jej ruku vzal do svojej teplej, mäkkej, a počula:

— Či tak myslíš, otče? Tak? Radostný smiech bol odvetou.

Skoro zatým zatvorili sa oči unaveného nemocného na spánok. Viola si vytiahla ruku z Imrichovej, odišla do prednej izby, kde prichystala niečo na občerstvenie a horiacu sviecu pre Imricha, ktorý ju nasledoval.

— Ako sa to len stalo? — spýtal sa jej, aby prerušil mlčanie, ktoré len dýchanie Krchule a chorého oživovalo.

— Odišiel do Čítacieho spolku a ako sa lekár pozdejšie dozvedel, mal nejakú škriepku s istým pánom, ale už predtým sa žaloval na ťažkosti, ktoré cítil vo všetkých údoch, hovoril doma, že sa ide prejsť, nakukne k lekárovi, s ktorým sa poradí, čo však neurobil.

Viola toto rozprávala celkom bez prízvuku, akoby hovorila hlučným stenám.

— Predvčerom toho dňa prišiel s veľkým namáhaním domov a klesol na stoličku, odvtedy i pamäť i reč ho opustili, jediné, prvé a niečo zrozumiteľné slovo vypovedal pred chvíľkou.

Lekár mi prísne naložil, aby som bdela nad ním, žeby sa nijakým spôsobom nerozčúlil, lebo katastrofa môže nasledovať zápäť za tým.

Violin hlas sa predsa zachvel ako dotknutá struna a tým stratil tvrdosť. Odvrátila svoju tvár ešte viac nabok a Imrich sa nemohol obrániť pocitu poľutovania nad týmto stvorením.

— A vy ste boli jediná, ktorá ste boli pri ňom cez celý čas?

— Ja som bola práve doma, — odvetila prosto.

— Máme vám teda mnoho ďakovať! — riekol Imrich trochu nútene.

— To nie je potrebné! — odpovedala ona. Imro vzal sviečku a chcel sa vzdialiť.

— A kde je Emuša?

— Spí tu v izbe, nechcela zaspať, no sen ju premohol.

Imrich odišiel k malej sestričke, zohol sa nad ňu, pozrel nežne na ňu a bozkal jej zahriate líčko. Emuška sa zmrvila a riekla zo spania.

— Viola, ach, prosím ťa, neposielaj ma spať, — potom zase klesla naspäť do podušiek.

Teraz sa Imrich už skutočne vzďaľoval, ale prv pozrel ešte na spiaceho otca, potom sa obrátil k Viole a riekol s chladnou prosbou:

— Ráčte ma dať zavolať, ak by…

— Úfam, že nebude treba.

— Tak teda, dobrú noc!

— Dobrú noc! — odvetila deva, ešte vždy akoby nie živému človeku vravela.

Teraz už nebudila Krchuľu, nech spí i ďalej, keď ju neodmenila vtedy, keď to najviac bolo treba. Veď ona by teraz aj tak nemohla zaspať v dojmoch, aké dorážali na ňu. Už tri roky tu býva, ešte niečo vyše roka, a bude slobodná. Rozkošná myšlienka! Slobodná, zbavená sluhu, slova, ktoré ju viaže k tomuto domu, k ľuďom, ktorí rovnako bránia týmto putám, ktorí pre ňu žijú len v ľahostajnej spomienke, potom sa môže obrátiť, kam chce!

Hoci Imrich bol telesne unavený, nevedel zaspať. Všakové myšlienky rozbíjali mu mier a rovnováhu mysle, ktorá je potrebná, aby človek mohol zaspať. Pozde zaspal v svojej starodávnej, známej izbe, i vtedy ho budili nepokojné sny. Zdalo sa mu, že otec umiera s hrozbou na tvári, s kliatbou na perách a v srdci, zdalo sa mu vidieť Violinu hrozivo vypätú postavu, že vidí siahať z jej tmavých očí blesk nenávisti, neskrotnej a urputnej, počul nezmieriteľné slová. Strhol sa a načúval. Všade ticho. Nepokoj nedal mu ďalej spať, vstal, obliekol sa a otvoril dvere, vedúce do otcovej izby. I tam ticho, snáď ticho smrti? Lež nie, počuje dýchanie, hlasné chrápanie, ach, ak je to chrapot umierajúceho!? Na prstoch sa priblížil k posteli chorého a hľa, vidí ho v zdravom, občerstvujúcom spánku, pravou rukou držal pevne Violinu ruku, ktorá sedela pri jeho hlave, opretá o malú kasničku, a driemala. I ju premohla mdloba, unavená bdením konečne sa i ona musela poddať snu. Teraz sa úsmev zjavil na jej tvári, vôkol úst ešte bolestne stiahnutých, a premenil túto tvár celkom. Dosiaľ ju videl Imrich zohyzdenú nedievčenským, silným pocitom, alebo akoby skamenenú a meravú zatvrdilou ľahostajnosťou, ako práve pred chvíľkou, keď mu rozprávala o otcovej chorobe. Teraz sa usmieva, oj, to by sa Imrich mohol staviť, že sa jej nesníva o ňom! Že tam v bočnej uličke stojí malý, viničom ovinutý domec, v ktorom prebývajú milí, priateľskí ľudia, o tom Imro nemohol vedieť.

— To je teda tá, ktorú mi vyvolil otec! — šeptal teraz… — A ktorú mi len pred hodinou slávnostne oddal! Vyznať musím, že je nie špatná, ba je zaujímavá a mohlo by sa riecť, i krásna, keby nebola taká meravá. No ani tak nemožno, nemožno! Úfam, že ako mi sľúbila, bude mať toľko odvahy sama a túto obeť neprijme odo mňa!

A ako prišiel, tak sa vrátil, uspokojený s otcovým stavom, do svojej izby.

Viola snila ďalej. Snáď ju sen zaviedol do domčeka, kde býval Daniel Milocký a jeho matka. Snáď sa mienila nachádzať u nich, obsypaná šetrnou láskou a priateľstvom, v pútavom, duchaplnom rozhovore? Kto to vie?

Aký bol začiatok životnej púte Danielovej, keď takým nežným, no presvedčujúcim, a preto neodolateľným spôsobom prinútil matku, aby mu dovolila učiť sa, také bolo i ďalšie postupovanie jeho života a v školách. Len jeden cieľ tanul mu pred očami, jedna svetlá myšlienka žiarila mu po nerovných cestách, pre mladuškého šuhajka a mladíka často neschodných, cieľ: byť vzdelaným, stať sa farárom!

Od malička potrebné groše si zarábal cvičením slabších spolužiakov, keď mamička ihlou nedovladovala zohnať to na knihy, to na byt, to na didaktrá. Pozdejšie učil hudbe, lebo sám bol veľmi nadaný ako jeho výtečný otec. Týmto spôsobom umožnil si napredovanie v štúdiách. Bol vždy výborný žiak, tichý, ideálne zmýšľajúci mladík a dobrý kamarát.

Jeho zovňajšok bol vcelku veľmi príjemný. Postava niečo vyššia od strednej veľkosti, tvár pravidelná, trochu pribledlá, oči tmavé, zväčša sklopené, vlasy gaštanovej farby. Čo mu ale dodávalo ráz zaujímavosti, bôľ jeho zádumčivý, dobrotivý, niečo rojčivý výraz tváre a trošku elegicky úsmev očí. Pohyby však, najmä pohyby rúk boli veľmi nesmelé, ba možno povedať neohybné, nemotorné, okrem keď bol na kancli, v škole a pri klavíri. Vtedy celkom zmizol náter nejapnosti, vtedy vedel, na čo sú mu ruky, a vtedy žiaril z jeho dobrých očí posvätný oheň nadšenia.

Takéhoto videla ho Viola často u jeho matky a takéhoto naučila sa ho poznať, ctiť a milovať sesterskou láskou.

Pred ňou nebol neohebný, nesmelý, pre ňu bol výborný rečník a umelec, no pre ňu bol ešte viac, bol jej trpezlivý učiteľ, od ktorého sa naučila veľmi mnohému.

Keď sa vrátil z Nemecka, zložil kňazskú skúšku a vysvätili ho za kaplána a administrátora v jednej cirkvičke. Ale tam skoro zatým vyvolili si farára a on neprijal stanicu kaplána v ďalekej cirkvi preto, aby nebol tak vzdialený od matky, prišiel domov, kde hneď dostal miesto učiteľa náboženstva v dievčenskej škole. Mal teda príležitosť poznať Violu Podhradskú, sprvu ako sirotu na poľutovanie, potom devu ušľachtilú, hodnú milovania.

Dosiaľ bol pomer týchto dvoch ľudí celkom nevinný, pomer brata a sestry. Brata veľmi šetrného, láskavého a nesmelého, sestry ostýchavej, no niečo chladnej.

Keby aj v šľachetnom srdci Danielovom bola skrsla túžba a vrelší cit k Viole, kojil sa ohľadom budúcnosti myšlienkou: keď budem farárom! A o Viole možno povedať, že jej srdce ešte spalo.

Ľúbosť bola u nej cit veľmi zbytočný a nepotrebný, hoci málo na to myslela, no tak aspoň o tom teraz súdila. Veď u nej dominovali silnejšie a vážnejšie pohyby duše než krásny a luzný sen mladosti: láska.

— A v tomto ohľade, — hovorievala pani Milocká často, — Violka, veľmi si podobná svojej starej matke ako i v zovňajšku: máš jej oči, jej postavu, jej formy tváre, a tak mnoho máš z nej i v duši. Len sa chráň byť taká urputná, ako bola ona!

Ale reč o láske a o podobnom len vtedy so mohla rozviesť, keď Viola dostala knihu alebo básne výtečného básnika od Daniela na čítanie. Tu jej rozprával, čo mienil básnik tým alebo oným dielom povedať, čo chcel dosiahnuť, ako hovoril dojemne k ľudským srdciam. Viola skoro chápala tieto krásne divy a dychtivo sa učila z diel Danielom pre ňu vybraných. Čo jej on odporúčal čítať, to čítala, čo zatratil, to nechala i ona stáť, hoci často sa jej dostalo do rúk podobné dielo zo stolíka v salóne alebo v Hermínkinej knižnici.

Viola bola v ústave moderne vychovaná, vedela všetko, čo sa mladej dáme sluší vedieť, mala rozhľad v svetových dielach, v dejinách, i chémiu, aspoň jedna čiastočka z nej bola zastúpená, reči, ušľachtilé pohyby tela, niečo hudby, to bol súhrn jej vedomostí. Jej ducha cvičili tam úzkoprsé dámy, no srdce jej zostalo nedotknuté, nevzdelané, okrem tých darov, ktoré jej sama príroda v srdiečko vložila, a aj tie boli dokaličené okolnosťami a krutými náhodami tak, že Viola často smutne myslela, že je zlá, bez srdca a tvrdá.

No Daniel, ktorého srdce bolo vzdelané, ako i od prírody bohato obdarené láskou a milosrdenstvom k spolubratom a sestrám, zdieľal jej svoje náhľady a zohrieval pomaly jej cit. Niekedy až ustrnul, aké zvláštne smutné, nedievčenské náhľady prechováva toto mladé stvorenie, a vtedy sa znovu pokúsil zmieriť ju s tým, čo ona menovala svetom. Pritom však s potešením badal, že má i mnohé skvelé vlastnosti. My sme ju poznali pri umierajúcom otcovi, pri chorom tútorovi, pri Veronke, Krchovej a Julovi, k tým všetkým bola dobrá, ako i k druhým nižším, najmä k čeľadi na Majeri. No ako pravý opak toho, ako opravdivá hádanka duše javila sa u Violy často istá tvrdosť v zmýšľaní, nezmierčivosť a neláska k ľuďom, jej ináč dosť blízkym.

— Však máte príčinu zúfať si nado mnou? — riekla niekedy so smutnou otázkou.

— Zúfať nad vami?! Nie, ja nezúfam, ba verím, pevne verím, že vaše srdce je ako stvorené pre nežné, opravdivé ženské pocity. Len nešťastné príhody boli príčinou, že nevyvinuli sa zdarne. Ale dúfam, že sa to časom zmení, ach, ako rád by som sám videl tú premenu! — vzdychol ako pre seba a jeho matka, ktorá zväčša sedela oproti Viole a šila, pozrela na devu a na syna a pomyslela si:

— Len by si potom sám nespadol zo svojho nasnívaného neba, syn môj!

No a čo nemohli Danielove slová celkom vykonať, to učila Violu jeho hra. To nebola hudba salónna, akú počula od Hermínky predvádzať s virtuozitou, ale bola to opravdivá, skutočne pocítená poézia, odiata v zvuky, lahodiace uchu i srdcu, a skrývala v sebe i jednu veľkú a krásnu myšlienku, lenže ju bolo treba rozumieť.

Často, najmä keď Daniel nebol doma, sadla si Viola k malému klavíru a hrala Danielove piesne, ale, ako sa sama sebe posmievala, s pokusmi malého dieťaťa, ktoré sa učí čítať.

Keď Daniel začal hrať a staré vyšúchané klávesy poslúchali jeho velenie, začali hovoriť rečou jasnou, zrozumiteľnou, vtedy Viola, uchvátená, zabudla na všetky útrapy, prebdeté noci pri lôžku chorého, na príkorie a na chladnosť a útrpky v dome, ona len ťažila zriedkavý pôžitok z harmónie počutých tónov.

Len vtedy sa prebrala zo snenia, keď Daniel zakončil.

— Keď budem farárom! — hovorieval v taký čas a pozrel na Violu dobrotivým pohľadom.

— Keď budem farárom! — sľuboval mamičke pohodlie a zaslúžený odpočinok.

Istého večera prijala Violu Danielova matka s radostným úsmevom.

— Pomysli si, Violka, aké to skvelé povolanie! — A rozprávala Viole, že v neďalekej cirkvi staručký farár ho povolal za kaplána a že ten starček chce skoro aj zaďakovať a konečne, že Daniel má skvelé výhľady byť tam zvolený za jeho nástupcu. S významným pohľadom pozrela starenka na Violinu tvár.

— To je krásne! — zvolala Viola živšie než obyčajne, — veď pánu Milockému musí každý želať len najlepšie.

— Ale poď dnu, on ti to povie sám, veď dostal už vokátor, poď len!

Málo slovami oznámil jej Daniel, že skutočne dostal povolenie za kaplána a že hneď zajtrajším dňom chce odísť. Keď mu Viola vyslovila svoje blahoželanie, poprosila ho, aby jej ešte aspoň raz zahral, lebo dnes potrebuje viac potechy ako inokedy.

Kým hral, Viola mala opretú tvár o ruku a oči zatvorené. Zdalo sa, že jej myseľ je ďaleko, ďaleko odtiaľ, len zvuky doznievajú k nej zrozumiteľne, iné ale uniklo jej pozornosti celkom. Keď zastal, deva sa strhla a Daniel pozrel na ňu i teraz tým záhadným a podivným úsmevom na tvári, ktorý asi tlmočil: Keď budem farárom!

Viola sa vzchopila, temný rumenec polial jej tvár a podala Danielovi ruku.

— Vďaka vám, vďaka i za tento pôžitok! Vy ste mi vrátili pokoj, naučili ste ma myslieť, veriť, dúfať!

Daniel vzal Violinu podávanú ruku a stisol ju vrelo.

— Nie, neďakujte! Ja mám ďakovať, — zvolal, — za tie chvíle plné nepoznanej radosti, ktoré som vo vašej prítomnosti prežil a kde som sa naučil veriť, že i maličká sila, ako je moja, nie je bez ceny!

— Boh vás sprevádzaj na ťažkej vašej púti! — volala Viola ešte raz.

— Pozdravte mi Emušku a povedzte jej, prosím, aby nezabúdala na náuky, ktoré som jej dával, a aby podržala v pamäti i obraz svojho učiteľa.

— Vykonám vďačne, ba možno, že sa ešte i sama príde rozlúčiť s vami. Ešte raz zbohom! — šeptala a opustila izbu. Vonku sa stretla so starenkou, ktorá hladila bielizeň a bola celá rozohriata.

— Či už ideš, Violka?

— Áno, myslím, že ma doma budú už hľadať a okrem toho ujec má rád zavčasu večeru. — A odobrala sa. Na altáne Vilinských domu stál Imrich s Hermínkou, dívajúc sa dolu na ňu.

Dnu ale v malom domčeku veľký rojko snil svoj sen ďalej: Keď budem farárom!

— Čo riekla? Že som ju naučil myslieť, veriť, dúfať? A ľúbiť nie? Či sa niekedy otvorí jej srdce tomuto božiemu kvietku? Kto rozlúšti túto krásnu hádanku? Komu sa rozvinie jej nedotknuté čisté srdce pre opravdivé cítenie?

Pani Vilinská a Hermínka vrátili sa na Violin telegram domov. Cestou v Prahe nakúpili si látky na smútočné šaty a závoje, veď nemožno vedieť, čo ich doma očakáva. Medzitým stav chorého Vilinského sa natoľko zlepšil, že predbežne nebola príčina obávať sa najhoršieho, no ani veľkým nádejam na uzdravenie nemohli sa domáci oddávať. Keď prišla pani domov, vtiahol nový ruch do domu. Sprvu veľmi nariekala nad svojím manželom, pozdejšie však robila Viole výčitky, že ich podaromnici s telegramom naľakala, keďže to nebolo tak veľmi nebezpečné. Okrem toho v jej stave a chorobe každý musí uznať, že jej ľaknutie veľmi škodí.

Hermínka už celkom vyrástla, bola bujná a svieža kráska, pohybovala sa už celkom ako dáma, comme il faut. Ani politúra zovňajšku, ktorú Francúzi menujú chicom, jej nechýbala. Zato mala mnoho čo karhať a naprávať na Viole a Emuši, prvá to prijímala celkom ľahostajne, druhá celkom odmietavo chovala sa k vychovávateľským pokusom slečny Hermínky, ktorej povaha nebola stvorená, aby mala vplyv na mladé srdcia, ktorým by ich viedla poznať dobré.

Hermínka, rozmarná a rozmaznaná tetkou, dovolila si k Emuši a Viole veľmi mnoho, no Emuša, veľmi živá, vášnivá, žalovala to Imrovi, čoho sa konečne Hermínka bála. Viola sa nemala komu žalovať. A preto Hermínka často dala pocítiť Viole svoje plané naladenie a jej správanie sa bolo často plné ostrých, no naoko veľmi nepatrných urážok, ktoré však Viola vždy pocítila. No nedala to najavo, zatisla pery, niečo zbledla a mlčala. Brániť sa? To jej neprišlo na um! Veď čože by jediná vykonala proti nim? Všetci sú proti nej. Ba nie všetci, veď tu bol Julo, dobrý, starý priateľ!

— Ako sa máš, sestra? — opýtal sa jej, keď prišiel navštíviť otca. — Dobre alebo nebárs!? Verím ti to!

Julo, hoci už aj o niečo vážnejší, bol predsa ešte ten starý Julo. Často chodil za Violou, kam ju práca dňa viedla, to do kuchyne k vareniu, to do komory k upratúvaniu, čo zavdalo podnet k mnohému prekáraniu. To zasa, keď sedela pri kresle chorého tútora, sadal si oproti nej a čítal jej niečo, alebo jej držal bavlnu, ktorú zvíjala. Pritom sa niekedy zohol hlbšie k nej, než bolo treba, a pohovoril toho mnoho, čo Viola ani pri svojom veku nerozumela. Zasa jej rozprával o svojej novšej láske, o Kamile, hrdej, vychýrenej kráske, od ktorej mal už aj niekoľko lístkov, písaných na voňavom ružovom papieri.

Imrich sa správal k Viole vždy rovnako, mal vždy pre ňu len zdvorilý, no chladný pozdrav, otázku alebo odpoveď, čo obyčajne bolo nevyhnutne potrebné povedať, ostatne pre neho zdala sa nejestvovať, ako on pre ňu. Hermínkine rozmarné poznámky, Julove vtipy a dvorenie Viole nechalo ho chladným, on to nevidel, alebo zdal sa nevidieť.

V ten deň, prv než dala Danielovi zbohom, Viola trpela viac než po iné dni. Tetka a Hermínka boli veľmi nahnevané, lebo malá Emka vo výbuchu vášne, keď ju Hermínka prekárala, strhla drahocennú nádobu na kvety, ktorá sa hneď rozpadla na márne kúsky.

Dievčatko zbledlo, zastalo a pozeralo na črepy drahocennej vázy. No keď zdvihlo oči, videlo pred sebou stáť mamu s hrozivým, tvrdým výrazom v očiach.

— Nepodarená potvora! — zvolala pani pritlmeno na dieťa, chytila ho kostnatou pravicou za rameno, odsotila.

— Oh, tá krásna váza! — volala Hermínka, — a to je pamiatka z Karlových Varov! Oj, to je neslýchaná nešikovnosť!

— A načo si ma hnevala, prečo si ma štípala na tvár a rameno? Prečo? — volalo dievčatko so slzami v očiach, ktoré sa darmo snažilo utláčať.

— Prečo? — opakovala Hermínka s posunkom celkom nedôstojným na dobre vychovanú slečnu. — Preto, že si malá, zaťatá, škaredá žaba, celkom taká ako tvoja Viola, ktorá ti slúži za vzor!

— Nehovor nič na Violu, — zvolalo dievča neohrozene, — ona je dobrá ku mne, ale ty si nedobrá a poviem Imrovi, aby ťa poslal preč!

— Povedz, ty jašterica, on to neurobí!

— Herma, mierni sa! — zvolala pani Vilinská a potom sa obrátila k Emuši:

— A teraz sa pakuj zo salóna preč, spávať môžeš vo Violinej izbe, kde sa už i tak dávno driapeš! — A vzala dieťa za rameno, vysotila ho na chodbu, kde si Emka v zlostnom plači sadla na schody. Imro vtedy nebol doma, ináč nebolo by sa to stalo, Emka bola by hneď bežala k nemu oznámiť mu svoj žiaľ. Len Viola stala sa jej dôverníčkou a s poľutovaním pohladila Emkinu hlávku.

— Ale teraz už budem pri tebe spávať? Ach, Viola, nepusť ma z tej izbičky, tam je tak ticho, dobre, a Viola, mama nám ta veru nepríde!

— Či ste vedno, vy svätúšky? — opýtala sa Hermínka, keď zazrela Emku okolo Violy. — Veď spolu patríte, lebo som veru ešte nevidela nič tak odporné, ako je vaša zaťatá, škaredá tvrdošijnosť!

Ema chcela niečo nie detinské odpovedať, no Viola sa zohla nad ňu a pošepkala jej:

— Nechaj, Emuška, veď ona to oľutuje!

— Oj, ty si ešte len z tých! Prezriem ťa, prezriem, snáď som taká hlúpa, že nevidím, čo sleduješ svojím lichotením tejto žabe!? Skrze sestru chceš si nakloniť brata!

Viola zbledla, ruka, ktorou držala Emku, stiahla sa kŕčovite a hnevný blesk oživil jej oko.

— Oj, ale to si celkom a skoro vybi z hlavy, lebo z toho, kým som ja tu, nebude nič, nie veru, to môžeš vedieť, lebo Imrovi si ničím, pre neho prosto nejestvuješ! Zachovaj si to, dievčatko, a nenaber si to viac do svojej hlávky! — Pozrela ešte raz na Violu a chvejúce sa dieťa a odišla. Emka pustila Violu a pozrela na ňu.

— Čo ti to povedala, Viola?

— Nič, dieťa, hlúposti! Zabudni na to, vieš, milé dieťatko, nepovedz to nikomu. Všakver poslúchneš, Emča?

— Ale ani Imrovi? Veď ako by som mu nepovedala? On im potom musí pohroziť, ach, keby len skoro prišiel domov! Ja sa už bojím bez Imra, a, — Viola pritom obzrela sa bojazlivo, — ja mamu nechcem viac, nie, ja ju nemám rada!

— To by bolo! Musíš mamu milovať, ona ti len dobre chce, keď ťa aj tresce!

— A či je to dobré, keď ťa tak stisne ako do kliešťov, že ma aj teraz bolí. Viola, ach, počuj, ona mi je predsa len macocha!

— Emka! — zvolala Viola s nemalým zhrozením, — kto ti to povedal?

— Oj, všetci ľudia to vravia, i dievčatá na ulici a v škole. A potom, veď viem aj z povestí, že macochy nie sú dobré!

— To nesmieš viac hovoriť, ani myslieť! A čo v povestiach stojí, to nie je všetko pravda, veď to azda vieš?

— To viem, že čo o strigách a ježibabách stojí, že tých nieto, ale o macochách!…

— Dosť, Emuška, to viacej nepovedz pred nikým. Veď tvoja mama bola dosiaľ dobrá a ošetrovala ťa ako najlepšie, vieš, že si bola často chorá, keď si bola maličká!

Dieťa sklonilo hlávku a rozmýšľalo. O chvíľku zvolalo zasa:

— Veď je pravda, ale je predsa len najlepšie, keď každému dieťaťu len jeho mamička žije!

Viola vzdychla:

Hej, iste by to ani s ňou tak smutne nebolo, keby jej mamička bola žila!

Keď prichádzala domov od Milockých, Imrich stál s Hermínkou na altáne a dívali sa dolu do bočnej uličky. Zapadajúce slnko odrážalo sa v oblokoch chodby a v sklenených dverách a v tom svetle stáli títo mladí a šťastní ľudia. S úsmevom na tvári a v očiach štebotala Hermínka okolo Imra, on s úsmevom načúval jej rozmarným vtipom. Už ani stopa nezdala sa jestvovať po raňajšom výbuchu, milostne rozprávali tieto ústa teraz tisíce tých zaujímavých drobností, ktoré z úst krásnej devy nikdy neunúvajú, ináč ale predsa ostávajú len zaujímavými hlúposťami.

Viola prešla cez dvor, počula ich živý rozhovor, strieborný smiech Hermínkin, ale nepozrela hore k nim. S temným výrazom hnevu stiahla obrvy, hoci len teraz prišla od toho, ktorý jej kázal veriť, milovať, dúfať a odpúšťať!

V prízemnej izbe sedel Julo neďaleko otca, ktorý už na chvíľu opustil posteľ a odpočíval v kresle. Bol ešte povážlivo chorý, lekár nevedel určiť možný vývin choroby, hovoriac, že v tomto stave môže si požiť ešte niekoľko rokov, no môže už len mesiace alebo týždne, kto to zná?! No isté je, že pamäť a reč celkom sa mu viac nevrátila. Tak odkázaný na milosť svojich domácich musel sa dať ošetrovať ako malé, nevládne dieťa, čo najradšej prijímal len od Violy. Ona aj znášala všetko s príkladnou odvahou a trpezlivosťou, čo Imrich a Julo obdivovali. Tento posledný jej to aj povedal rovno, ako najradšej hovorieval. I teraz sa chorý tútor zasmial v ústrety Viole:

— Ha, ha, Ola, ale tu! — a pritom ukázal na stoličku a na novinky, ktoré ležali tam pohodené. Ona, verná svojmu zvyku, čítala mu i teraz niekedy novinky, no možno povedať, že ani desiata čiastka neprišla chorému k jasnému povedomiu, ale jasný mierny hlas Violin veľmi dobre účinkoval na choré čuvy Vilinského a pri častejšom pokývnutí hlavy driemal, zasa otvoril oči a zasa počúval.

No ešte aj dnešný večer nemal sa minúť bez strmého výstupu.

Hermínka, veselá a plná ružového rozmaru, vstúpila do izby, kde už sedela Viola s Júliusom a zhovárali sa práve o Danielovi.

— Či bolo clivé lúčenie, čo? — opýtala sa žartovne.

— Ako by nie! — odpovedal na to Július, — keď sa niekto lúči od jediného priateľa, ktorého má, lúčenie musí byť žiaľne.

— Ale prečo sa nepokúsiš, aby pán Milocký neostal Violiným jediným priateľom! Veď ti je voľná cesta, a zásluha tým väčšia!

— To je nepotrebné, lebo už som jej opravdivým priateľom!

— Tak si na najlepšej ceste, aby sa ujcova žiadosť vyplnila. Škoda, že sa ešte nemôžeš ženiť!

— Veru škoda. Takú ženu, ako je ona, by som hockedy nenašiel, ale Viola by zaslúžila viac než mňa, ledačo.

— Aspoň si dosť úprimný a uznáš sám, že si ledačo. Ostatne ani Viola je nie anjel, to si nemysli. Jej povaha je zložená zo samej vysokomyseľnosti a vzdoru.

— A tvoja zo samej koketérie, falše a malicherných pletiek, — odsekol Julo negalantne.

— To odvoláš! — zvolala polorozhnevaná Hermínka.

— Ale ja nie! — odvetil Julo rovnodušne. — Mohla si nevyvolať to, čo ti je nemilé počuť. Len mamľas mohol by neodpovedať na také štipľavé slová, vrhané do tváre bezbrannej devy!

— Bezbranná! A či ja ju snáď zákernícky napádam dýkou alebo jedom ako na dvore Kataríny z Medicis?

— Tvoj jazýček je obojím, i dýkou, i jedom!

— Zlostník, — zvolala Hermínka teraz už naozaj rozhnevaná. Potom sa obrátila k Imrovi, ktorý tu stál bez slova a díval sa na svár so zrejmou zábavou, vediac, že sa to skončí obyčajne zmierením, alebo v najhoršom páde hnevom na niekoľko dní.

— A ty mlčíš a nevezmeš ma do ochrany? On sa galantne uklonil a riekol:

— Príslovie hovorí, tuším nemecké, že čo sa miluje, to sa škriepieva.

— A to už nie! — dotušil Julo.

Hermínka sa rozmarne odvrátila.

— Predtým takéto niečo sa nikdy neprihodilo, — hovorila akoby pre seba, — len od istého času uhniezdil sa rozbroj medzi nás. — Pritom sa chopila knihy, ktorú dostala darom od Imricha, a začala čítať, pravda, jej tekavá myseľ neporozumela slovám hlbokoumného básnika. Hnevala sa na svet, na Jula, na Imricha, že ju nezastal, no najmä na Violu, že tak nikdy nedala známku pocíteného bôľu na sebe a že tichým svojím spôsobom i teraz obsluhuje chorého ujca a — všetkých.

Že Viola musela počuť tento rozhovor, bolo isté, veď musela chodiť okolo chorého, no ani jedným pohybom tváre nedala najavo, že rozumela, o čom sa zhovárajú. Imrich, ktorý si ju dnes výnimočne všimol, pomyslel si:

— Sfinga, záhadná sfinga!

Po večeri začal Julo znovu prekárať Hermínku, vyťahoval jej ihlice z pletenia, ktoré práve namáhavo do neho vtiahla, no Hermínka sa mu zlostne odvrátila, pani Vilinská mu pohrozila a chorý v svojej izbe volal:

— Ale la — tu!

Pán doktor Lukáč, o ktorom kolovalo verejné tajomstvo, že sa žení, i teraz usilovne navštevoval chorého. Pritom sa nezabudol vždy opýtať Violy, či je celkom zdravá, či naskrze nič necíti, nijaké unavenie? Na čo Hermínka vtipne podotkla:

— Zdá sa, že pán doktor by mal rád o jednu pacientku viacej.

— Aspoň o túto, — odvetil úprimne. — Ale slečna Viola nechce ochorieť a dožičiť mi radosť a zásluhu, aby som ju vyliečil. Skutočne, ani neverím, že by vaša príroda, slečna Viola, nebola zo železa, lebo: čo je mnoho, predsa je len mnoho! Zato ale šetrite sa jednako lepšie, lebo neviem, ako by to s naším pacientom bolo, keby nebolo vás. Veď len vaša obetavá opatera vykonala tieto divy u neho.

— Ste veľmi skromný! — odpovedala Viola na jeho lichotenie.

— Naskrze nie. Hoci som sa staral o neho, neverím, že by sa mi bolo podarilo liečenie tohto prípadu, keby vás nebolo bývalo.

— Majte sa na pozore, pán doktor, — zvolala Hermínka prekáravo, — neviem, čo by slečna Frida povedala na toto vysvedčenie.

— Myslím, že nič, jej je to celkom ľahostajné.

— Nemyslím, že by nebola žiarlivá.

— A keby aj bola, to by si sama sebe vystavila svedectvo chudoby. A to, dúfam, že sa nestane.

Hermínka sa zasmiala trocha nútene.

— Vy teda tvrdíte, že tým sa poníži každý sám, kto žiarli alebo pochybuje o vernosti milovaného človeka?

— Aspoň keď žena alebo milenka žiarli, tak len táto mienka panuje o nej u mňa a rovnako zmýšľajúcich mužských, lebo mužský, keď žiarli, má zväčša príčinu a právo, ale žena, keď by aj príčinu mala, nemá to posledné.

— Aj, to je hrozné! Pán doktor, začínam ľutovať slečnu Fridu!

— Prečo? Či som nejaký tyran alebo ľudožrút?

— Ste hrozne negalantný! A to ešte pred svadbou, čo potom, keď niekoľko rokov od svadby ubudne?

— Vtedy sa budeme hľadieť potešiť každý svojím spôsobom!

Keď odchodil, veľmi zdvorilo bozkal Hermínke jemnú rúčku a odporúčal sa do jej zvláštnej priazne i ďalej.

— To je strašný človek, — zvolala slečna Hermína, sotva dvere zatvoril.

— Prečo? — opýtal sa Julo, ktorý prezeral pri obloku starú pušku. — Veď je predsa veľmi galantný a bozkal ti ruku, ako sa sluší!

— Ale jeho galantnosť má blenovú príchuť. Nie, to nechutí. Bŕŕ! Bože ma uchovaj od takého muža!

A s tým, nôtiac si nejakú piesenku, opustila izbu a Júliusa. Július vyčistil flintu a i šiel s ňou do poľa. Keď býval doma, trápil Violu ustavičným rozprávaním o svojich plamienkoch a ona ho vypočula dosť trpezlivo, konajúc svoje práce ďalej. Keď však videl, že niektorá z jeho rozprávok vylúdila jej úsmevy, vtedy sa nemálo potešil a dal tomu výraz:

— Hurrá! Predsa bude z teba niečo! Prosím ťa, zasmej sa mi ešte raz! Keby si videla, aká si vtedy krásna, tak by si nebola taká skúpa s úsmevom! Na môj hriešnu, ako Maco hovorí, ešte by ani Kamila nemohla obstáť pred tvojou krásou! Len nie tak meravo, chladne, dievčatko, prosím ťa. Ale sa mi nehnevaj!

Dni sa míňali a ani Imrovi, ani Julovi sa nechcelo pobrať z domu. Akoby boli obidvaja zabudli, že vyvolené povolanie volá ich ďaleko z domu, tak o tom mlčali, hoci otcova choroba sa zlepšila, keď aj nebolo možno očakávať úplné ozdravenie.

Mladí ľudia často chodili na Majer. No tam bývať a dohliadať nechcelo sa ani jednému. Istého dňa starý pán rozhodne si žiadal, aby sa Viola odobrala ta na celý čas, kým sa zbožie na strojoch nevymláti a čisté dolu nepoznáša. Poznal svojich synov, a preto nechcel sa spoľahnúť na nich.

Bolo vidieť, že ťažko púšťa Violu od seba, no dobrý hospodár zvíťazil nad chorým človekom.

Tak sa Viola bavila už niekoľko dní na Majeri, na veľkú radosť Krchovej, Veronky a Pozora, ktorý tiež patril k jej tichým zbožňovateľom.

Julo chodil častejšie na niekoľko hodín von na Majer, Imrich sa len raz vyviezol na kočíku s malou Emkou, ktorá s veľkou radosťou obskakovala okolo Violy a nazrela do každého kúta, spytujúc sa na všetko, čo ešte neznala, známym detinským spôsobom.

Jedného odpoludnia prišiel Julo k Viole s prosbou:

— Prosím ťa, daj mi kúsok červeného hodvábu, aby som si pripravil udicu, chcem ti lapiť niekoľko pstrúžikov na večeru.

— Červený hodváb? Zelený mám, ale červený neviem, sotva!

— Pozri a ratuj ma s ním, vidíš, že som v núdzi.

Viola odišla, Julo ostal pri nájomníkoch. Krátil si čas prekáraním týchto zdravých, samorastlých šuhajov a smial sa s nimi nad svojimi vtipmi na nemalú nespokojnosť Tieškovu, ktorý i teraz chcel ostať verný svojej povahe. Julo nemohol dlho dočkať Violu, šiel ju teda hľadať. V Krchulinej izbe ju našiel sedieť na malej truhličke a hľadieť do vystretého papiera. Papier bol husto a drobno popísaný, pokrčený a len teraz vystretý, vyhladený. Deva bola tak zahĺbená do čítania, že nezbadala jeho príchod.

— Viola! — zvolal Julo začudovane, — nemôžem čakať tak dlho, a ani moje pstrúžiky!

Ale keď oslovená pozrela na neho, zľakol sa výrazu jej tváre.

— Čo ti je, Viola, čo sa ti stalo?

— Nič, nič.

— Ale aký je to list, čo čítaš? Čie je to písmo?

— Môjho otca, — odvetila deva mdlo.

— Tvojho otca, Viola? Kedy ti to písal?

— List neznie mne, písaný bol v ten deň, keď ho dobili!… — znela odpoveď z bolestne stiahnutých úst.

— Ale dovoľ mi ho prečítať!

— Nie, nie! To je nemožné!

— Ani ja, Viola?

— Ani ty, práve ty nie! Nikto! Keby mi toto nebolo taká vzácna pamiatka po otcovi, vrhla by som list do ohňa, ale jeho ruka spočinula na kúsku tohto papiera, kým… — a deva v zabudnutí pritisla list k ústam.

Július zadivený stál pred ňou, rád by bol vedel, ako súvisí tento list, iste len privátneho charakteru, s Violiným zmeneným zovňajškom, a prečo mu ho nechcela dať čítať, práve jemu.

Zatým však Viola premohla svoje pohnutie, zbožne zložila list dovedna a uschovala ho do šiat, potom podala kúsok červeného a zeleného hodvábu a riekla so zrejmým premožením:

— Tu máš, Julo, hodváb! A teraz ma nechaj ísť k mlatcom.

— Chceš sa ma striasť, — povedal Július zamračene, — staň sa ti po vôli, hrdá Viola! — A odišiel.

Viola vydýchla, ešte raz vytiahla list z úkrytu, pokochala sa v ťahoch písma milenej ruky, potom skutočne išla po práci.

Aký súvis mal zmenený Violin výzor s červeným a zeleným hodvábom a hodváb s Podhradského listom?

Rozpomeňme sa na rozčúlenie Podhradského v onen osudný deň, keď mu konečne vypovedali veritelia a predstavení hrozili súdom a exekúciou, a na list, ktorý nedokončil a ktorého úryvky zdvihla Viola zo zeme, aby navila naň zelený hodváb, ktorým mala vyšívať tobolku pre milého otca. Vtedy list neprečítala, sčiastky, že zvedavosť nikdy nebola vyvinutá slabosť u nej, sčiastky, že neprikladala odhodenému listu väčšiu dôležitosť. Prišiel jej pod ruku, i zdvihla ho.

Potom, po požiari, ba po strašnej smrti človeka, ktorého táto deva až dosiaľ jediného vrúcne a s celou náruživosťou silného srdca milovala až po zbožňovanie, vzala si i toto so sebou zo zbytkov svojho, kedysi tak utešeného, teplého hniezdočka. Odvtedy a od prvej návštevy na Majeri býval košíček s hodvábom a začatou prácou tu. Krchuľa sa ho nedotkla, odkladala ho ako „sviatosť“ a Veronka len so zvedavosťou a zbožne pozerala na vkusnú vyšívačku, ktorú niekedy so smutnými myšlienkami vyňala Viola a pracovala v bolestnom spomínaní a s akousi rozkošou žiaľu, ktorému sa niekedy radi dobrovoľne oddávame ďalej. Pre koho? Snáď niekedy to daruje Danielovi? Sotva! Od tejto pamiatky sa neodlúči, lebo ju bezprostredne spojuje s otcovou pamiatkou.

Keď Julo prejavil žiadosť mať červený hodváb na rybárstvo, vtedy si Viola spomenula na svoj košíček a ochotne mu chcela ním poslúžiť. Divnou náhodou hodváb bol zišiel tak ďaleko, že už presvital papier a jednotlivé slová husto popísaného listu pripomínali tuho otca. Rozpomenula sa na ten posledný ešte blažený deň, jedným odhodlaným pohnutím odvila lesklé nitky a pred sebou mala ťahy písma drahej ruky.

List bol písaný Vilinskému, ktorého potom Podhradský telegraficky povolal, lebo sa bál, že list sa minie cieľa, alebo mu bude zdĺhavé čakanie. Ako vieme, chcel sám odísť do Zanice, no na svoje nešťastie zmenil plán.

List znel:

„Milý švagre! Dávno tomu, čo sme sa neoslovili týmto názvom, no a ja ešte raz sa pokúsim o to, pozvať ťa menom dávneho rodinného zväzku.

Som na mizine, dnes-zajtra idú ma exekvovať pre peniaze, ktoré som potrovil. V najväčšom svojom zúfalstve prišlo mi na um, že medzi nami je ešte nie všetko vyrovnané, no zároveň i to, že tento bod, sťa iskra hodená v nakopené horiace látky, roznieti požiar: i medzi nami tento môj list iste zapríčiní pocit nepriaznivý. Ale k veci.

Ako vieš, moja prvá žena, vlastná staršia sestra tvojej tiež prvej ženy, neumrela bez testamentu, ako sa tomu tvoja žena a moja švagriná tešila, nebohá zanechala po sebe testament notárom správne vystavený a svedkami podpísaný, a tento testament znel v môj prospech a na moje nešťastie bol v mojich rukách! Že som sa dosiaľ nedomáhal svojho práva, toho príčinu poznáš ty veľmi dobre, nechcel som rušiť dobrý, obstojný pomer medzi nami, vidiac, ako veľmi si potreboval dôchodok, ktorý som ja mal ťažiť zo zdedeného majetku. Potom si mi hrozil pravotou, chcel si napadnúť listinu, že nie je zákonite vystavená, no namyslel si sa inakšie.

Hľadel si ma uchlácholiť a predostieral si mi na ten cieľ vždy nejakú sumu zaokryť moje chvíľkové potreby. Nie dosť ešte! Keď ja, slaboch, nechal som ťa vo výhodách, majúc v úmysle zanechať rodné mesto a skúsiť šťastie inde, požiadal si ma, aby som ti predal môj dom! Pravda, namiesto ceny oddal si mi dlžobný úpis, ktorý si sa zaviazal vymeniť o niekoľko rokov hotovým grošom. Mal som niečo v hotovosti, nechal som ti svoju vôľu, veď vieš, že vymaniť sa spod tvojho vplyvu nepodarilo sa mi nikdy!

Kým sa mi veci darili, kým môj spoločník s nazhromaždeným kapitálom neušiel, kým ma nehody nestíhali s konzekventnou vytrvalosťou, medzi ktorými nehodami prvá a najbolestnejšia bola smrť mojej milovanej Marinky, dovtedy som nemyslel veľmi na úpisy a na právne moje požiadavky. Či si ty myslel na ne a ako, neviem, hoci som si často túto otázku predkladal. No keď som potreboval groše, vyhľadal som ťa znovu, to vieš, dal si mi zasa niečo, zaznačili sme si to obidvaja. No vrcholu dostúpilo naše nečisté paktovanie, keď sme sa začali jednať o svojich deťoch! Vieš, že vtedy sme určili jedného z tvojich synov pre moju dcéru, listiny, môj majetok, mal byť Violiným svadobným darom, jej výbavou. A sedemnásty rok jej veku sa určil, aby sme oboznámili svoje deti o tom a zasnúbili ich!

Tak som nechal dospieť svoje nešťastie na najvyšší vrchol. Nado mnou zavisla pohroma so všetkými následkami. Na mojom dome, vlastne na dome mojej jedinej dcéry, leží dlžoba, hypotekárne zabezpečená. Okrem niekoľkých zlatých nemám nič, náhla pomoc je potrebná, a keď si ty nie náklonný naraz uspokojiť moje požiadavky, ba vyplatiť ma celkom, musím súdnou cestou domáhať sa svojho práva. Vieš, že do Zanice bývať nepôjdem, odtiaľ ťa nevyženiem, ale keď ma vyplatíš, opustím domovinu, vyhľadám niekde za morom novú vlasť pre seba a pre moje milené, zdarené dieťa.

Mohol by som zaklopať aj inde a možno, že by mi otvoril. Možno, že po toľkých rokoch znovu by otvorila urazená mať svoju náruč stratenému synovi, no ty vieš dobre, pre koho sa mať so synom rozišli, a znáš i to, že Gabriel Podhradský ešte u nikoho nežobral o lásku, ani o chlieb. Horký nie, a dnes, pred tými prísnymi pánmi, ó, irónia! Hrdosť je náš dedičný hriech, na tejto hrdosti stroskotalo sa možné zmierenie matky so synom a bojím sa, bojím, že moja dcéra, ktorá mi každým dňom väčšmi k srdcu prirastá, i v tomto sa podobá nešťastnému otcovi, tak ako v mnohom inom. Ja nemôžem očakávať, aby sa moja matka naklonila ku mne, nie, ona urazená, okrem toho matka stará, ctihodná, nemôže to urobiť, a ja, hoci čím diaľ, tým väčšmi túžim po jej objatí, neviem skloniť svoju šiju a povedať: matka, odpusť, moja vina, odpusť! Snáď keď dorastie moja dcéra, jej zdarná, hodná vnučka, obmäkčí detinský, jasný pohľad jej rozhnevané srdce. Dovtedy sa modlím Bohu, aby mi tieto drahé bytosti udržal pri živote, aby…“

Tu bol koniec listu Gabriela Podhradského pre Lazara Vilinského.

Čítajúc ho, Viola zabudla na Jula i na jeho pstruhy, kým ju sám nevyrušil z bôľnych dojmov, aké vzbudili tieto riadky.

Keď Július odišiel a Viola šla po povinnosti, hnali ju myšlienky ďaleko odtiaľ, ďaleko. Ako zbičované zrazu ožili dávno utíšené, ukolísané city. Divné otázky stavali sa pred ňu a chceli byť uznané. Teraz aj uhádla mnohé z otcovho života, teraz vie, prečo ju vždy odkazoval na sedemnásty rok jej narodenia, veď vtedy sa mala dozvedieť všetko.

Tak teda myšlienka na manželstvo medzi ňou a jedným z Vilinského synov nebola nová, oj, pri tej myšlienke žiar studu a hnevu pokryl bieluškú tvár devy! Tak teda už dávno bola ona a tí tam dolu predmetom paktovania. Ach, hrozné i teraz pre ňu povedomie, veď i teraz, ako predtým, len jednu má mienku o tom: nikdy! Ani Imra, veď on ju a ona jeho nenávidí, ani Jula, to je smiešne. Nemohla by si dovoliť…

Potom tie listiny, ktoré Vilinskému a tomu dobrému ihlovskému lekárovi tak veľmi chýbali, kam sa podeli, že zmizli celkom bez stopy? Veď sám lekár, ktorý asi o rok po požiari bol ju navštívil u ujca, rozprával, že hoci aj jeho neúnavnému kutaniu a dopieraniu súdom podarilo sa vypátrať zločincov, ktorí spáchali vraždu na jej otcovi a ktorí potom húfne vybrali sa pustošiť nezhorený dom Podhradského, predsa o týchto listinách nemohol sa dozvedieť nič isté. Ba tí hlavní útočníci prisahali, že keď udreli na dom nenávideného človeka, našli všetky dvere pootvárané, kasne a stolík s cennejšími vecami vyprázdnené. Oni len potom sa pustili do pustošenia… Zato ich potrestali, no lekárovi videl sa trest byť veľmi mierny.

Kto teda bol prvý medzi tými, ktorí v úkryte noci a zmätku nehody tak chytro sa zmocnili cudzieho majetku? Nikto to nemohol povedať a len snáď Viola by bola tušila, keby bola lepšie poznala ľudí.

Zasa Vilinského charakter teraz už celkom odhalil sa pred ňou. Poznala ho, že je sebec, lebo zo sebeckosti nadužíval veľké slabosti Podhradského, vediac, že mu švagor neuškodí. Iste i myšlienka o nešťastnom manželstve len u neho skrsla, aby získal čas, a získajúc čas, vyhral mnoho pri svojom známom už šťastí. I teraz Viola prehliadla svojho tútora, chcel ju prikovať k svojmu domu, všetko jedno, či na úkor jej blaha a spokojnosti jedného zo synov, len aby seba a svojich potomkov ušetril pred možnými pravotami, ktoré by mohli nasledovať po Violinom vystúpení z tútorovho domu.

Tieto a podobné myšlienky rojili sa v hlávke dievčatka, ktoré v svojej hrdosti vzoprelo sa proti poslednej myšlienke. To nemožno.

— Tu som, kráľovná moja! — volal Julo zďaleka. — Tu sú pstrúžiky na večeru! Prosím ťa, odlož na chvíľu svoje neprípustné veličenstvo a priprav pre seba i pre mňa tieto utešené rybky na večeru, pravda, s octom a cibuľou, lebo i ja sa korím kuchárskej výpovedi istého gurmána, že pstruhy inakšie ako v octe uvarené je hriech jesť. Nuž ale ty si v tom opravdivá umelkyňa!

Viola chválila krásne červeno a čierno pruhované pstruhy a obdivovala Jula, že len udicou ich mohol chytiť.

— Horkýže udicou, rukou som ich chytal! Mala si ma vidieť, ako som sa plazil po skalách! Ale choď, dievčatko, ja za ten čas dozriem pri Vejačke. Bude čas, aby sme hotové zbožie naplnili do vriec a naložili na vozy. Či sa zveríš na mňa?

— Zverím, ako by nie. Veď ty si tu pán!

— A ty pani! Viola, ako krásne by bolo, ty pani a ja pán, tu na Majeri, čo?!

— Veru nie! To je nemožné, a preto škoda to spomínať.

— Mohol som to nemať! No ale len choď, už ťa nebudem zdržiavať, ty, ty, ty, zlá Viola!

Deva odniesla ryby do kuchyne a skoro celý domec naplnila vôňa octu, v ktorej vreli všakové voňavé koreniny a zelinky.

Ako obyčajne, večera Julovi chutnala i teraz znamenite, pre neho bola radosť variť. Krchuľa spomenula neraz: spred mladého pána miznú celé hŕby halušiek alebo zemiakov, a jedno, dve kuriatka, to ako psovi mucha, s dovolením povedano.

Po večeri ľudia naložili vrecia so zbožím na vozy, Julo poháňal, potom prišiel k Viole:

— Povedz mi jedno, Violka.

— Čo chceš, Julo?

— Ako súvisí ten nájdený list s tebou?

— Odpusť, to ti nemôžem povedať.

— Nemáš ku mne ani za mak dôvery?

— Mám snáď viac ako k hocikomu na svete, okrem pána Milockého, no toto ti nemôžem povedať.

— Aspoň to mi povedz, či azda ten list vrhá nejaké podozrenie na môjho alebo tvojho otca, lebo že tí dvaja boli spletení dovedna viac, ako ja to tuším a ty celkom dobre vieš, to je isté. Alebo snáď potvrdzuje list mienku, že, odpusť, tvoj otec…

— Bol skutočný podpaľač? — zvolala Viola známym už kovovým znením v hlase. — Nie! To nie! On bol čistý, nemal ani len myšlienku na to.

— Tak som i ja o ňom myslel! Ale predsa, Viola, daj mi čítať ten list, — prosil Julo.

— Aký zvedavý! — pokúsila sa posmievať Viola, — uspokoj sa a zabudni na to!

— Urobil by som oboje, keby som sa nemusel obávať, že tebe, Viola, robí sa krivda. Ale to ma znepokojuje, a keby som mohol, odviedol by ťa preč odtiaľto.

— Do nejakého skalného hradu, ďaleko v horách! — žartovala Viola.

— Aj ta, ale tam by sme potom boli sami dvaja, Viola! — povedal Julo.

— Nateraz ostaneme len pekne-krásne tu, vlastne len ja, ty povezieš pšenicu domov, hľaďže, už máš vozy hotové a Tiešok čaká na tvoje rozkazy.

— A už to musím riecť, že vždy mi vieš vykázať moje miesto a udržať ma v diaľke od seba, oj, hrdá deva! Ale! — zvolal prekvapene a hľadel s úľubou na devu, ktorá stála pred domom v svetle zapadajúceho slnka, krásna, uchvacujúca… — Ale, ja som nevedel dosiaľ, že ty máš červené vlasy! Dievča, ty si nebezpečné, preč z tvojej blízkosti! Z tvojich očí vanie chlad večného ľadu polárnych nocí a vlasy ti horia svetlom zmysly odberajúcim, samé stopené zlato! Preč od teba, preč! — A napolo s komickým pátosom, napolo s opravdivým obdivom hľadel na devinu tvár, tmavým rumencom pokrytú až po úbeľové hrdielko.

Hneď zatým pohli sa vozy, na jednom z nich sedel vysoko na vreciach Julo. Dlho ešte bolo ho vidieť kývať klobúkom a hľadieť naspäť na dievča, opreté o rám dverí, s pohľadom do snivej diaľky ponoreným, s výrazom ľahostajným, akoby len pred chvíľou nebola počula slová obdivu, ktoré napínajú srdcia devíc rozkošným pocitom. Možno, že aj Julo si teraz pomyslel: „Sfinga, záhadná sfinga!“

Slnko zapadlo, večierok zlietol na Skalný potôčik a nebo sa zamračilo.

Od gazdovho domčeka blížilo, ba plazilo sa dievča Veronka.

Za ňou prišiel i Pozor, a človek i zviera sadli k nohám milej veliteľky, ktorá oboch pohladila s nežným milovaním vyššieho a šťastnejšieho tvora nad nižším a nešťastným. Veronka, ktorej tvár nestratila výraz blbosti, ba naopak, otupieva vždy viacej, takže smutné poľutovanie vzbudila u každého súcitného človeka, zbožňovala Violu a závodila s Pozorom oddanosťou k nej.

Krchuľa poriadila kuchynku, pozatvárala hydinu a pokonala iné zverené jej starosti, potom nesúc so sebou riečicu s fazuľou dala sa do lúskania.

— Chúďa! — ukázala na Veronku. — Len teraz vstala. Celú noc som bola pri nej, ráno trochu zaspala, potom spala celý deň až dosiaľ, teraz si niečo zajedla. Jaj beda, prebeda!

— Úbohá duša! — vzdychla Viola a pozrela na nešťastnú devu, ktorá najprv nesmelo hmatala šaty Violine, potom jej hladkala ruky a smiala sa pekným gombíkom na šatách slečinkiných. Zasa s bľabotaním decka začala rozprávať niečo nesúvislého, konečne vyskočila, začala sa točiť okolo seba, mávajúc rukami v povetrí a vydávajúc zo seba hlasy nie viac ľudské.

So zdesením a súcitom hľadela Viola na nešťastného tvora. Krchulinu tvár opanovala tvrdá, neústupná myšlienka, ústa jej, akoby v zabudnutí, že nie je sama, začali vysielať kliatbu:

— Aby teba, ty panský zbojník, Boh strestal, aby si nemal pokoja nikde ako ten Kain…!

— Krchová, preboha, vy kľajete? Koho? Kto je príčina tohto nešťastia?

— Kliala som? Oj, kliatba, večná kliatba na tých vyhladených panských zbojníkov, čo chodia po svete, keď by mali podľa práva a spravodlivosti sedieť v najhlbšej temnici! Jaj bože, nedaj, aby som ešte i ja toho kus rozumu potratila, keď si spomeniem na tú prenešťastnú hodinu! Jaj, keď sme sa museli toho dožiť!

— Ale kohože obviňujete, Krchová, povedzte mi.

— Ja nie, nepoviem, nesmiem.

— Ale musíte, veď teraz už ani ja nebudem pokojná, kým nezviem.

— Môžete byť pokojná, toho tu viac niet. Hej, veď tu som ešte ja a tu je ešte Tiešok! Neodváži sa ten viac sem. Nie, Violka, nemáte sa čo báť a potom, vy by ste sa sama vedeli obrániť, ale tento bobáčik, veď bola ešte sotva pätnásťročná!

Viola dosiaľ myslela, že Veronkina strašná choroba je božie dopustenie, v ktoré musí sa vpraviť konečne každý. A teraz sa dozvie, že človek skazil túto hôrnu kvetinu, zničil navždy, navždy!

— Aká mi bola utešená, — vykladala Krchová ďalej, — ako trblietavá iskra, ako božie ráno, ako nebeská rosa. Dievčatko ako lusk, čo slovo, to spev a smiech, ako to vtáča v hore, bez starosti, bez žalosti. A dobré ako kus chleba, milé a vľúdne ku každému, najviac ale v nevinnosti k valachovi Martinovi. Veď k tomu bol i Tiešok dobrý, azda dúfal dostať v ňom zaťa. Ach, videli sme, videli, že jastrab striehne vôkol nášho hniezda. Že sme lepší pozor nedali na toto kuriatko, že sme ho tak nechali bez dozoru! Keď išlo do hory na jahôdky… Jaj, ale kto, ktože to len mohol myslieť…? A ešte pán! Aby si tam skamenel, aby ti havrany srdce ďobali! — A Krchuľa zasa kliala, až zemi bolo ťažko, a hneď nato zasa zmenila kliatbu spevavým vykladaním:

— Moje, moje pierko zlaté. Moja iskra jasná, veď si mi už vyhasla. Môj, môj kvietok rozmajrínový, veď si mi už zlomený! Ach, moja že ty ľalia! Môj zlatohlav utešený! Prepelička moja milá, kdeže ti je parta, kde vienok zelený? Moja, moja lastovička, veď mi ty už skoro uletíš! Oj, kiežby si skorej uletela, ako takto sa tu trápila! Jaj, hlavička moja, jaj, beda, prebeda!

Tak vykladajúc, nariekala Krchová, kým medzitým Veronka, tancujúc pred domčekom, tlieskala si rukami a smiala sa smiechom desno-tichým, monotónnym. Viola ustrnula. Hoci často počula Krchulu vykladať pri Veronke v komore, najmä keď Tieška nebolo doma, ktorý bol nepriateľom zjavného prejavovania žiaľu alebo radosti, no nikdy nenazrela tak hlboko do pomeru týchto ženských.

— Ale veď ju oplakávate, akoby bola umretá!

— Jaj, veď keby ju radšej videla vystretú na doske! Či je nie len na posmech ľuďom a svetu? Jaj, ale kto by sa vedel z toho zasmiať, ten by už ani srdce nemal v sebe, iba kus skaly!

— Krchová, prosím vás, či ste vy jej rodina?

— Ach, horkýže rodina. Veď dobrá susedka viac stojí než planá rodina. Ale mne pánboh deti nepožehnal a Tieškuľa mala toto jedno. Krásne, biele ako hociktoré panské dieťa. Veď ho moja drahá, nebohá pani pri krste odriekala. Veď jej také milé bolo ako hoci jej vlastné. Veď ho aj do školy dala učiť a priniesla mu vždy koláče a jabĺčka. Ach, keby tá nebola umrela, veruže by sa toto nikdy nebolo stalo, nikdy by sme my o tejto druhej neboli chyrovali, ani o tom… o tom… jaj, jarabá, jasná strela ho tam niekde párala, aby že ho párala!

Krchová si oddýchla, kým Viola so sklopenou hlavou načúvala dojímavým výkladom rozhorčenej ženy.

— Aj Martinko nás zanechal! Vzali nám ho za vojaka. Odvtedy ho viac niet, ktože tam vie, pod ktorým cisárom bojuje a šabličku nosí!? Či sa na nás ešte rozpomína!? Ktovie, ktovie, pod ktorým obláčikom býva, ktorá hviezdička na neho svieti? Jaj, moježe vy milé, premilené deti! Veď ste už mali pred svätým oltárom stáť, už by ste boli dávno svoji, keby toho, jaj, bodaj si si lakťami oči utieral!

— Ach, Krchová, ja sa počínam báť. — Viola toto slovo snáď prvý raz v živote vyriekla. Skutočne sa počala báť, hoci sama jasne neznala, čoho. — Krchová, počujte, či ho ja, toho, poznám?

— I horkýže ho poznáte! Veď kiežby ho naše oko nikdy nebolo vídalo, naše ucho o ňom slýchalo! Kiežby sa k vám, kvietok môj, nezblížil. No ale by mu hneď naskutku oči vydriapala, ale ten ich ani nemá, iba jamky… Aby ho tam víchor vychytil!

— Nekľajte tak strašne. Krchová.

— Jaj, veď ja už nekľajem, aby ho tam, veď ja viem, že ho trest boží neminie. No ale už radšej nič nepoviem, len keď viem, že sem nepríde a ku mojej slečinke sa nezblíži.

— A tak poďme už spať, Krchová. Odprevadím vás i Veronku, mňa odprevadí Pozor, pri ňom sa nebojím ničoho, kým ho mám pri sebe.

Veronka zadychčaná pribehla k Viole a usmievala sa na ňu smutným, tupým úsmevom a nemotornými pohybmi rúk chytala ju za šaty a rukávy s výrazom nežnej oddanosti. Poslušne sa dala odviesť domov. Potom, keď Krchová išla za ňou chodníkom, ešte vždy nariekajúc, opustila Viola obe ženské pri dverách Krchulinej komory a sprevádzaná Pozorom vrátila sa naspäť k domu, ktorý teraz zväčša sama obývala.

— Poď, Pozor, tvojej ochrane sa zverím, ty ma obrániš, ak by som to potrebovala. Ale dúfam, že ani nebudem potrebovať. Aká krásna je noc! Aký krásny je svet, a ľudia predsa takí zlí! Čítala som, či snáď Daniel mi rozprával, že istý básnik povedal, že svet je krásny a dobrý vždy a všade, kam nepríde človek so svojím trápením a mukou. Hľa, tragédia tohto zátišného kútika! Nešťastie, zapríčinené zlým človekom, zasiahlo celú rodinu, uložilo jedného člena do hrobu, druhého navždy učinilo neschopným cítiť. A kto bol vrahom, kto?! Ja vraj nemám sa čoho báť, veď ja vraj nie som Veronka!

S tými myšlienkami prišla do panského domu, zastala predo dvermi a dívala sa ešte chvíľu dolu, do šumiaceho potoka, zasa hore, k hviezdam letnej noci. Či ozaj nezlietli dve do očí tejto devy a svietili v nich teraz mnohosľubne v čistej, jasnej, panenskej žiare? Žiare podobnej tomu úchvatnému tajomnému svetlu polnočného slnka svätojánskej noci v polárnych krajoch? Čisté a chladné, nedotknuté bolo ešte Violino srdce ako krištáľ alebo tie ľadovce, kúpajúce sa v priezračných vlnách arktického mora. Ani v šero tajnosti zahalené žaloby Krchuline nemohli zaťažiť fakľu poznania v jej neskúsenom srdci, nevedela ešte, že človek v svojej žiadosti môže sa ponížiť niže nerozumného zvera!…

— Tak, Pozor, ty ostaň tu von a stráž nás! Hoci viem, že nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. — Ešte raz sa obrátila k nebu, malé, biele obláčky plávali vzduchom. — Otecko môj, kdekoľvek je tvoj duch, znaj, že tvoja dcéra je dosiaľ hodná teba! Dobrú noc!

Oj, Daniel, keby si počul jej slová, potešil by si sa.

Viola vošla do domčeka, ponechajúc dvere, ako vždy, len na kľučku zatvorené, aby Krchová hneď zrána mohla vojsť a zobudiť ju.

Na druhý deň mal byť ešte ovos a potom mak vyčistený, a tak potom tohoročná úroda odvezená.

Hneď zrána vyviezol sa Imrich i Julo s Emkou na kočíku. Koníka poháňal Imrich na nemalú rozkoš Emkinu. Imro a Emka neostali dlho; prvý pozdravil Violu, ako obyčajne, veľmi zdvorilo a veľmi odmerane, poobzeral sa po hospodárstve a oznamoval Tieškovi, čo naložil pán urodzený konať tu hore. Emka obskakovala okolo Violy, spievala, tešila sa slobode, dobrému mlieku a maslu, ktoré jej Viola poznášala, ako aj medu z neďalekého včelína.

Julo sa tiež hneď pridal k Viole.

— Náš otec dá ťa pozdravovať na stotisíckrát, aby si mu už len čím skôr prišla, veľmi je omrzený a netrpezlivý, nikto mu nevie vyhovieť. I Lukáč sa mrzí, že nie si doma. Ten človek je nebodaj zaľúbený do teba. Hermínka ho za to prekára, ale ako vždy, tak i teraz kratšie ťahá. No nie toto chcel som ti povedať, ale to, že neľakni sa, nejdem ti vyznávať lásku, hoci nebol by ani div! Je to niečo celkom iné, a možno že ťa to ani nebude zaujímať, lebo sa to týka Imra. Pomysli si, tomu nejde o nič menej ako vystúpiť za snemového kandidáta^[5]. Čo ty na to povieš?

— Ja? A čo by som mala povedať? Ja nerozhodujem.

— To je pravda, ale či ti je nie divné?

— Naskrze nie, veď sa hovorí odjakživa, že má vysoké plány.

— Hej, veď tuším, povedal som ti to ja, ako aj to, že ho nejeden kopne. Či hej?

— Tuším tak bolo.

— Aj teraz, uvidíš, Viola, že prepadne! Ujec, mamin brat, píše z Pešti a radí mu všeličo, napríklad, aby po zložení advokátskej skúšky osadil sa tu v Zanici a na leto aby vystúpil, keď bude mať už niekoľko podarených procesov za sebou. Ak ich bude mať! Ujec zná dobre radiť iným, ale sám si poradiť nevie, keď ho veritelia napádajú. Veď bola reč aj o nejakej dobrej partii pre neho, no tie dobré partie tiež nerastú pre každého hocikde na stromoch. Ktoré dievča by ho aj chcelo! Vyhorená sopka, celý ten pán ujec. Aladár Lepáry. Neznám ho celkom dobre, lebo nechodil k nám, otec ho nerád má, lebo rád tam žne, kde nezasial, a ja zasa do Pešti nechodím. A ten ti bol Imrovým mentorom! Hahaha!

— Kto bol mojím mentorom, Julo? — spýtal sa Imrich, ktorého príchod ani Julo, ani Viola nezbadali.

— Nuž ujec v Pešti.

— To sa veru mýliš. Ja som vtedy už nepotreboval mentora, keď sme sa s ním poznali, a pri mojich zásadách ani by jeho za mentora nepotreboval. Ostatne, škoda ti neprítomných v takom zmysle spomínať! — Pritom pozrel prísne na Jula a na devu, ktorej chladná, ľahostajná tvár ho uspokojila.

— V akom zmysle? — chcel sa Julo brániť.

— Ty sám dobre vieš. Ale nechajme to tak. Ja sa poberám domov, ty ale, ak máš vôľu, môžeš ešte tu zostať.

— Pravda, ostanem! Veď hocikedy nedostane sa mi byť s Violou vedno na Majeri.

Viola medzitým opustila bratov a išla s Emkou do izbičky, kde sa dievča s chuťou pustilo do jedenia.

— Čas tvojho voľna sa už kráti, musíš ho teda využiť, — riekol Imrich.

— Ako by nie. A ver mi, že mi bude ťažko odísť.

— Verím, snáď mala Hermínka pravdu…

— Keď ma s Violou prekárala? — usmial sa Julo. — Veď niečo bolo, lebo ja som u Violy teraz práve tak ďaleko ako v prvý deň.

— S nami je tiež tak. Tuším, ona nezná odpustiť a zabudnúť.

— Uznám, že som hovoril prenáhlene. No náhľad môj dosiaľ nevyvrátil nikto.

Skutočne, Imro, v tom ohľade ste si s Violou rovní. A možno s istotou predpokladať, že Viola aj odíde z domu a vy sa nezblížite.

— Možno, ba pravdepodobne. Naše záujmy sa ďaleko od seba rozchádzajú. Ostatne je slečna Viola na najlepšej ceste, aby neopustila náš dom nezaopatrená. Milocký prechováva k nej vraj nežnejšie city a podľa všetkého zdania i ona k nemu.

— To máš iste od Hermínky, ona to musí vedieť! — zvolal Julo s opovržlivým úsmevom.

— Ona i druhí v našom dome.

— Okrem otca, mňa a možno aj samej Violy.

Imrich, ktorý celý čas fajčil, odhodil teraz svoju cigaretu a obrátil sa k dvorcu.

— Mne sa zdá, že vám ide o skutočné zaopatrenie Violy, — riekol Julo sám sebe s pocitom trpkej nevôle. — Zaopatriť, všetko jedno, či bolo by to jej šťastie, či nie. Ako vás prezriem, vás tam dolu! Mama sama posiela Violu do Milockých, dáva príležitosť, aby sa zaľúbili obapolne, čo by nebolo tak nemožné. A konečne, keby Viola sama chcela, spánombohom! Ale oni ju budú chcieť k tomu doviesť všelijakými úkladmi, našťastie ale Viola nie je z tých, čo sa dajú postrkovať, ona chodieva cestou vlastnou. A to ma čiastočne uspokojuje ohľadom jej budúcnosti. Keby ja nemusel odísť, zastával by som ju, ale kam by to viedlo?

— O čom rozmýšľaš, Julo? — opýtala sa ho Viola, ktorá s nachovanou Emkou vyšla pred dom, kde sa šuhaj prechodil.

— O tom, ako skoro musím odísť.

— Skoro? Veď ešte máš niekoľko týždňov dovolenky?

— Veď mám, ale predsa pôjdem.

— Ale prečo?

— Preto, že by bolo pre mňa nebezpečné ešte ďalej ostať! — odvetil mladík s elegantným úsmevom rezignácie a odišiel preč.

Deva hľadela za ním s výrazom otázky na tvári, akoby nebola porozumela význam jeho slov.

S ťažkým srdcom a nežnou výčitkou odchádzal Julo onedlho z domu. Lúčenie bolo pre neho zvlášť clivé. Jeho zápalisté srdce chytilo sa plameňom lásky, na šťastie nie prvej ani poslednej. Hľadel na Violu svojím najmelancholickejším pohľadom, vzdychal čo najhlasnejšie, zato ale spal výborne a jedol ako obyčajne, so znamenitým apetítom. Viola si veľmi nevšímala jeho pohľady a vzdychy a všetko ostalo pri starom. Len predsa musela sľúbiť Julovi, že mu bude písať, keď jej on pošle svoj prvý list.

I Viola opustila Majer a prišla do mesta. Len raz ešte na dlhšie odišla hore, vtedy, keď sa mali zemiaky vyberať pre pálenicu. Potom zavítala jeseň a Viola musela opustiť svoj milý Skalný potôčik, aby sa vrátila sem len na jar.

A ponad hlavy našich známych prešumela zima so svojimi víchricami a tvrdými mrazmi. Viola zostala teraz osihotená uprostred kruhu domácich, bez srdečnejšieho styku, okrem s pani Milockou a chorým ujcom.

Vianočné sviatky priniesli jej list a darček od Júliusa. Bola to kytka z belasých a bielych fialiek, pri nej karotka: „Útle sestričky ľúbeznej sestre.“ Toto zavdalo podnet úsečnej Hermínke ku vtipkovaniu. I ujec dal pre Violu priniesť jemnú látku ružovej farby na šaty, a to po Imrichovi! Toto Hermínku zasa veľmi škrelo, lebo všetko sa jej tak zdalo, akoby Imrich pri voľbe látky veľmi veľkú pozornosť venoval farbe a jemnosti a nestranný kritik bol by skutočne musel uznať, že Violinu krásu by nič tak nezdvihlo ako táto farba a mäkká pružná vlna krásnej látky.

— Načo to? Je to pre Violu? — hovorila Hermínka tetke s neutajeným výrazom nevôle. — Vidieť, akí nepraktickí ľudia sú mužskí. Kedy si to ona oblečie! Snáď len nie do kuchyne, keď bude čeľadi halušky trepať, alebo na Majer pri sušení sena?

— Počuješ, Hermuška! — odpovedala tetka po prejavení svojej mienky ohľadom ujcovho daru. — Musím ťa na niečo upozorniť. Premáhaj sa voči Viole, ako len môžeš, dieťa moje, najmä sa ale chráň uraziť ju v Imrichovej prítomnosti, lebo by sa mohlo prihodiť, že by mu prišlo na um zastať ju a, dieťa moje, súcit z jednej, vďačnosť z druhej strany sú veľmi príbuzné láske!

Hermínka stiahla obočie, uznala ale múdru radu pani Vilinskej, ktorá, hoci Violu zo všetkých snáď najsilnejšie nenávidela, predsa sa vedela opanovať a Violu aspoň zjavne nenapádala.

Prekvapená Viola s vďačnosťou prijala ujcov dar a odložila. Daniel jej poslal knihy na čítanie a dva svetlopisné obrázky^[6], vieru a lásku, zosobnené v ideálnych postavách. Obrazy si vsadila do vkusných rámcov a okrášlila nimi svoju izbičku, ktorú teraz obývala už s Emkou, a pri knihách, týchto studených, no verných priateľoch zabudla, že je osirelá a opustená.

Imrich sa častejšie bavil v Pešti. Doma študoval usilovne, zložil so skvelým prospechom poslednú skúšku a čakajúc na diplom, chystal sa na prvé pravoty, ktoré nedali dlho na seba čakať.

Starý pán bol sa zotavil tak, že vládal už i sám chodiť, pravda, len o palici, no najviac sedával vo svojom koženom kresle v prednej izbe, skade všetko pozoroval, čo sa vôkol neho robí. I teraz sa živo zúčastňoval v hospodárskych prácach, a o stave hospodárstva musela mu Viola podávať správy. Keď bývala doma výlučne sama, nežne ho opatrovala, keď ale bola väčšia práca na Majeri, musela ta odísť.

Už sa blížilo k jari. Či i v živote opustenej Violy?!…

Hermínka často bývala znechutená a rozmarná, lebo sa nudila. Imrich sa jej nepáčil, zdalo sa jej, že je nie viac taký zábavný, ako bol predtým, ba videla často, že je vážny a zasmušilý, čo ale konečne pripisovala jeho budúcemu vystúpeniu na politickom bojisku.

Tu i tu si rada krámila v jeho kancelárii, pravda, zväčša v jeho neprítomnosti. I našla raz v malej noticke, ako myslela, zaujímavý corpus delicti v podobe malého obrázka, predstavujúceho mladú, krásnu dámu s usmievavými, veľkými očami ako tmavý zamat, tak tmavými sa jej zdali byť tieto zvodné oči, a Hermínkino srdiečko prešiel ostrý pocit žiarlivosti. Bez váhania vzala obrázok so sebou, a hneď nasledujúceho rána, keď sa dostavila k raňajkám, zavolala Imricha k obloku:

— Imro, poď sem!

Poslúchol.

— Teraz sa spovedaj: znáš túto dámu?

Imrich s nevôľou siahol po obrázku, no Hermínka, obratnejšia, nedala si ho.

— Vidím, že poznáš. Kto je to a odkiaľ je tá dáma?

— A odkiaľ tento inkvizítorský tón? Skôr ja mám právo opýtať sa, ako si k tej podobizni prišla?

— Do toho zasa teba nič, mne to mohla dať Viola, ktorá pri upratovaní a vymetaní kancelárie ho tam našla.

— To je nie pravda! Keby ho bola Viola našla, bola by ho istotne len tam nechala, so sebou vziať, na to ona nie je schopná. Ty sama si ho vzala z mojej tobolky!

— Tak! Čo ona nie je schopná, to som vykonala ja! Ostatne, darmo sa durdíš, mňa nenaľakáš tak ľahko. Chcela som vedieť, kto je to, teraz už ani to nechcem. Tu si máš svoj obrázok!

— Ostatne, môžem ti povedať, kto je tá dáma. Je to pani môjho priateľa v Pešti.

— A ty si bol jej priateľom, čo?

— Som aj teraz, — odvetil a vzal podobizeň, pozorne ju uschovajúc.

Viola doniesla raňajky. Tvár mala ešte o niečo bledšiu než inokedy a oči mdlé, akoby bola prebdela noc.

— Emka je chorá, — povedala vážne, pozrúc na pani Vilinskú a Imricha.

— Chorá?! Azda len nebude mať drobnice, ktoré, ako počuť, panujú v okolí! — zvolala zdesená Hermínka.

— Predbežne nemožno povedať, no podľa doterajších príznakov dá sa usúdiť, že spomenutá choroba je vo vývine.

— Tak nesmieme meškať, treba poslať po lekára! — zvolal Imrich a vstal od stola.

— Už sa stalo, — odvetila Viola. — Možno skoro bude tu.

— Drobnice! — odvetila Hermínka, — Strašná choroba! A jej následky, sama myšlienka na to naplňuje ma hrôzou!

Imrich sa ponáhľal so svojou kávou a potom sa ponáhľal hore do Violinej malej chyžky. Pri dverách zastal. Nebol ešte v tomto kútiku, odkedy tam Viola bývala. Aj teraz zaváhal. Za ním išla Hermínka vo Violinom sprievode, ktorá, zbadajúc, že Imrich stojí pri dverách, pristúpila k nim, otvorila ich a rukou pokynula Hermínke i Imrichovi. Imro vkročil, Hermínka zostala stáť vo dverách.

— Nevedieť, čo z toho bude, a preto lepšie sa vystríhať ako bantovať. Imro, nechoď tak blízko k posteli.

Ale Imrich pristúpil bez okolkov k posteli chorého dieťaťa a zohol sa starostlivo k nemu.

— Je i teraz v horúčke. V noci istotne aj balušila.

— Áno, — odpovedala Viola… — Pred polnocou vykríkla zo sna a pustila sa do plaču, že sa bojí. Vstala som k nej a našla som ju vo veľkej horúčke.

Choré dieťa sa poobzeralo po prítomných.

— Imro, Viola sama bola vo dvore o polnoci po vodu, ona sa nebojí.

— A vari ty by si sa bála? — pokúsil sa Imrich žartovať, hoci obava o život tohoto jemu tak drahého dieťaťa brala mu chuť do žartovania. Ešte vždy držal Emuškinu ruku vo svojej, čítal bitie tepny a zaroseným okom hľadel na tvár dievčatka.

Viola to zbadala a oko jej zasvietilo vlhkým leskom, srdce jej ovládal taký divný cit, taký nevysvetliteľný.

— Počuj, Imriško, Viola mi nedovolila vstať, a ja sa mám tak mnoho učiť.

— Ani nemôžeš vstať! Odkážem pánu učiteľovi, že si chorá, veď sa ešte dosť naučíš.

Miesto odpovede pustila sa Emka zasa do plaču. Po chvíľke ale, zdvihnúc hlávku, spýtala sa:

— Kto je pri dverách?

— Hermínka.

— Ach, ja ju nechcem. Nech nejde dnu, ona sa mi len vysmieva.

— Ja že sa ti vysmievam, ja? — ozvala sa Hermínka od dvier, potlačiac bázeň, vkročila dnu a zatvorila za sebou dvere. Zastala a počala sa obzerať po Violinej izbe. Viola, vidiac Imricha sedieť pri posteli dieťaťa, opustila izbu a išla pozrieť ujca.

— Pozri len, Imro, čo tá Viola spravila z tejto diery!

Imrich mimovoľne poobzeral sa po izbe. Hneď pri vkročení do tohto kútika ovialo ho iné povetrie, aké tam dolu nepanovalo. Tu nebolo počuť hurt rachotiacich vozov, ani krik a zvada s čeľaďou neurážala ucho, ani otváranie a buchot dvier nenarušovalo tichosť a mier malej izbietky, v ktorej všetko dýchalo čistým, zdravým vzduchom a malo ráz uzavretej panenskosti. Bolo to celkom primerané charakteru Violy. Vážne a odmietavo stálo rozličné zastaralé náradie, sporiadané v celok, a ten celok bol dosť súladný. Okrem Emkinej postieľky, ktorá bola nová, železná, boli tu všetky veci viac neupotrebované, odhodené, no niektoré aj interesantné, antické. Na obloku, jedinom, ktorý dodával izbičke svetlo, zavesená bola biela záclona, jednoduchá, hladká, bez okrášlenia, no čistá ako padlý sniežik. Sklo bolo tiež bez najmenšej známky škvrny.

Nad Violinou, jemným pokrovcom zakrytou postieľkou visela podobizeň jej otca. Okolo nej vinul sa veniec z usušených kvetín a v jeho susedstve boli svetlopisné obrazy, dary od Daniela.

V jednom kúte stála stará, prastará kasňa s nesčíselnými priehradkami, z ktorých nejedna už aj chybovala, no i táto kasňa sa leskla čistotou. Na jej povrchu porozkladané boli moderné i starodávne vázy s kvetinami a travinami, machy a vápencové skaly v úhľadnom celku.

— To len Viola môže! — hovorila Hermínka rozmarne. — Ona má pre niečo podobné zmysel, no nepochopím, ako sa tu môže cítiť, síce Viola dobre, ale dáma veru nikdy nie. A toto zrkadlo ako dlaň!

Emuška nespokojne hodila hlávkou.

— Nehovor tak. Herma, Viola je práve taká dáma ako ty, jej je ale zrkadlo nie potrebné, ona je i tak pekná!

— A táto predpotopná kasňa, — pokračovala posmešne Hermínka, — len z ktorého kúta sveta sa sem dostala? Ba ako je v nej?

— Neotváraj kasňu, Herma! — volala Ema nahnevano.

— Hermínka! — zvolal aj Imro káravo.

— Aj ty, Brutus?^[7] — smiala sa ona a potom sa obrátila k Emuši.

— Tebe by tiež bolo lepšie, keby si ticho ležala, aj tak si ako paprika!

— A preto bude lepšie, keď odídeš, Hermínka, — napomínal mladý mužský, — lebo zdá sa, že to budú predsa drobnice.

— Myslíš? Tak musím skutočne ujsť, Imro, ani ty neostaň! Sú prípady, že i vyrastení ľudia padli v obeť tejto ošklivej chorobe.

— O mňa nemaj strach, — odvetil Imro.

— No, no, ako sa ľúbi. Ja ale, keď lekár konštatuje drobnice, opustím tento dom a pôjdem k rodine.

— Ty vieš, že ti nikto nebráni ísť alebo prísť.

— Nech odíde, Imrich, nezdržiavaj ju, prosím, lebo ma vždy hnevá, — šepkala Ema a začala znovu plakať.

— No ale teraz už naozaj opusť izbu, vidíš, že je dieťa rozčúlené a potrebuje pokoj.

Hermínka odišla a buchla dvermi. Hneď potom prišla pani Vilinská a lekár. Viola prichádzala a odchádzala, bo ju i tam dolu čakali povinnosti.

Pani Vilinská pristúpila k posteli, kde teraz Emuša so zatvorenými očami tíško ležala. Tuhá zimničná červenosť ustúpila nápadnej bledosti. Lekár preskúmal choré dievčatko.

— Treba vyčkať. Možno, že budú drobnice, no aj iné choroby chodia s tými istými príznakmi. Na každý spôsob prídem ešte popoludní pozrieť. Ale, — obzrel sa po izbe, — nevedel som, že aj túto izbu máte v dome.

— Je to vlastne nie izba, — ozval sa Imrich, nemilo dotknutý, — len komora pre staré veci, a len z rozmaru spáva tu Ema. Však i vy myslíte, aby sme ju odniesli dolu do alkovne.

— K pánu otcovi? Bože uchovaj! On vôbec nesmie ani vedieť, čo sa robí. Ak ju chcete preniesť, tak do belasej izby.

— Tam sa nekúri, — riekla pani Vilinská.

— Alebo do izby slečny Hermínky.

— Nie, nie! Ja ta nejdem, tam všetko tak vonia. Nechajte ma tu, Viola je dobrá ku mne! — volala Emka s plačom.

— To verím, — dotušil lekár. — Slečna Viola je dobrá ku každému, kto trpí a je slabší od nej. Neboj sa, tu ostaneš.

Dievča sa uspokojene usmialo, oprelo umdletú hlávku o podušky. Prsičká jej ťažko a ťahane dýchali.

— Otázka je, kto bude ošetrovať našu chorú, lebo tu výsledok závisí najmä od opatery, snáď bude dobré, keď zavoláte nejakú skúsenú ženu, napríklad tú z Majera.

— Veď sme my tu, — ozvala sa pani Vilinská, — ja a Viola budeme sa zamieňať.

— Áno, ja budem ošetrovať Emušku, — riekla Viola s tichou rezignáciou.

— A vy, slečna, sa nebojíte choroby, ktorá pravdepodobne vypukne?

— Nebojím.

— Inakšie som ani nemohol myslieť o vás. Keď vy prijmete ošetrovanie malej, tak možno už popredku povedať, že výsledok bude prajný.

— Vykonám všetko, čo bude možné.

— Vzdávam vám svoju poklonu, slečna, vám je všetko možné, — doložil s úprimným pohľadom.

Lekár, pani Vilinská a Imrich sa vzdialili a Viola ostala sama s chorou.

Keď Viola k nej prisadla, chorá chytila jej ruku a horúce pršteky ihrali sa nervózne s Violinými.

— Violka, len ty ostaň pri mne tak ako dosiaľ, veď nám tak dobre bolo! Len Imrich môže prísť, či smie, Violka, pustíš ho?

— Neboj sa, dieťa, pustím, nech ti príde.

Nasledujúca noc bola veľmi nepokojná. Dieťa zavše vykríklo a zasa padlo do bezvedomia. Všetko, čo minulé mesiace dotklo sa duše mladého stvorenia, to teraz znovu, tu v strašných, tu v radostných predstavách, hýbalo jej mysľou. Najmä živo sa rozpomínala na výstup s rozbitou ozdobnou nádobkou, pre ktorú ju mama tak tvrdo okríkla. Všetky neláskavé alebo posmešné slová Hermínky si teraz citlivá devuška pripomínala a bránila sa celým ohňom svojej letory a chorobného stavu. Hneď nato si spievala veselé pesničky, alebo nahlas predriekala, čo sa v škole naučila. Často sa jej rozčúlená myseľ zaoberala rozlúštením otázky, prečo Imrich Violu tak nenávidí?

On tiež častejšie, i keď nebezpečná choroba už vypukla, navštívil svoju chorú sestričku, ktorú mu umierajúca matka obzvlášť na srdce bola položila. I miloval toto dieťa skutočne ako drahú pamiatku po milovanej matke. Obyčajne oproti Viole zaujal miesto pri milovanej pacientke. Často prišiel hore s úmyslom, že osloví Violu, aby si šla oddýchnuť, ale ako bol v jej blízkosti, nemal slov, ktorými by jej to bol zdelil. Ľudkovia títo s takou zvláštnou povahou dosiaľ, takrečeno, pre seba ani nejestvovali, nikdy o sebe nehovorili, rozhovor ich točil sa obyčajne okolo tretej osoby, alebo okolo vecí, ktoré sa týkali hospodárstva.

Často, keď tak sedel a večerné ticho zavládlo domom, pozrel ponad knihu, v ktorej čítal, na Violu a pre seba opakoval slová: „Sfinga, záhadná sfinga!“

— Aké myšlienky sa rodia za tým čistým, súladným mramorovým čelom? — spytoval sa sám seba, keď zdvihol zraky na tú, ktorá sedela oproti nemu a ktorá pri svojom vyšívaní zdala sa len stehy počítať. Lebo žeby nemyslela, nemožno predpokladať, ba zdá sa, že ustavične to tam pracuje za tou jasnou stenou.

Tu i tu aj pani Vilinská, obyčajne prv, ako išla spať, nakukla do chyže chorého dieťaťa.

— Strachovala som sa, — hovorievala potom Hermínke, — o Imricha a Violu, že tá samota a odlúčenosť tých dvoch ľudí zvedie dovedna, no už som presvedčená, že sa to nestane. Imrova nenávisť je tuhá; Violina tvrdošijnosť a meravá ľahostajnosť k nemu nemá príťažlivosť pre človeka, ktorý očakáva, aby mu ženské samy prišli v ústrety. A preto, dieťa moje, nemáme príčinu báť sa Violy. Okrem toho už len krátky rok a ona odíde.

Istého dňa podvečer poslali Violu k pani Milockej s bielizňou, ktorú Milocká mala opravovať, a Viola našla tam Daniela. Privítal ju s opravdivou úprimnou radosťou, ona viac srdečne než zdržanlivo mu odpovedala a vyjavila výraz úprimného potešenia, že ho zasa uvidela.

Skoro rozpriadol sa medzi nimi živý priateľský rozhovor.

— Dnes som dosiahla svoj dvadsiaty rok, ešte jeden rok a… — radostný svit v jej očiach dokončil nedopovedanú vetu.

— Ešte teda celý rok, — vzdychol Daniel, keď jej vyslovil svoje blahoželanie. — Do roka sa môže stať mnoho!

— Mnoho, ale pravdepodobne nič sa nestane, keď skoro za štyri roky nestalo sa nič. Azda len nemyslíte, že by som dovtedy umrela?

— To nie, nevyzeráte tak, hoci ste umdletá mnohým bdením a trápením, ale i tak sa môže prihodiť všeličo.

— Také konzervatívne osoby nepodliehajú častým premenám, — prehodila Viola žartom.

— Ale keď sa premenia, tu sa premenia celkom.

Zdalo sa, že Daniel videl nejaké príšery tam, kde ešte predbežne neboli.

Vonku začal sa topiť sneh, južný vietor zháňal oblaky, predzvestujúce teplý dážď. Chystalo sa v prírode na jar a Viole sa zdalo, že akosi, hoci je chlad, ktorý ju ešte obklopuje, aj v nej sa už topí ľad.

Vtedy večer, keď trochu uchlácholila ujca, ktorý jej svojím spôsobom robil výčitky, že ho veľmi zanedbáva, odišla k milej svojej chorej. Tam sedel Imro, ako obyčajne, keď Viola nebola hore, a mal na kolenách knihu, v ktorej čítal, alebo snáď len chcel čítať. Často rozprával svojím zvučným, príjemným hlasom, ktorý, keď chcel, vedel byť tak lichotivo mäkký, že mimovoľne vlúdil sa v srdce poslucháča, pre dieťa rozprávky a poviestky, ktoré zväčša sám si komponoval.

I teraz dokončil takú poviestku, po ktorej Ema zaspala.

Viola vzala svoju prácu do rúk a sadla si na obvyklé miesto. Imrich sa podíval na ňu. Či si všimol jej niečo zmenený zovňajšok, a keď áno, či nenadhodila sa mu myšlienka, že to súvisí s Danielom?

Deva asi tušila, že jeho pohľad pátravo spočinul na jej tvári, no nezdvihla oči, lebo vedela, že by teraz nenašiel v nich meravý výraz. Ale jar predsa kráčala svojou cestou.

Emuša chvíľkami ešte balušila, chvíľkami zaspala, zasa vykríkla. Raz zvolala na Violu.

— Viola, ale povedz mi, prečo ťa Imrich tak nerád?

Strhli sa prekvapením. Violinu tvár pokryl rumenec. Ona často počula túto otázku z úst zvedavého dieťaťa, no bola by dala mnoho za to, keby sa to teraz nebolo stalo.

— Prečo, Viola, povedz pravdu, tak ma učil pán učiteľ Milocký, povedz, čo si mu urobila?

— Ticho, Emka, ticho, poviem ti, keď budeš zdravá, — a pritom predsa pozrela na Imra. I pri prísnom sebazaprení zjavil sa v jej očiach teplý, jasný svit, a ten lúč jarného tepla naľakal Imricha.

— Ach, Viola, daj mi vodičky, však som veľmi chorá! — vravelo ďalej dievčatko, ktoré už zabudlo, že sa chcelo dopátrať tajností, týkajúcich sa dvoch jej veľmi milých duší.

— Prečo? — spýtala sa hneď potom Viola sama seba. A ako odpoveď na to videla sa tam v prízemnej izbe s poviazaným ramenom a mdlým, nešťastným srdiečkom oproti nemu, ktorý ju a jej milého otca tak veľmi pohanil. Pritom pozrela na podobizeň zbožňovaného otca, a jarný, teplý lúč jej oka ustúpil zasa tvrdému, prísnemu mrazu. A keď tým teplým svitom urobila k Imrichovi krok napred k uzrozumeniu, teraz zasa sa stala o dva kroky neprístupnejšou.

Emka vyzdravela. Lekár dával vernej ošetrovateľke opätne chválu, a ako predtým, keď Vilinský bol ochorel, opytoval sa často, či slečna necíti naskrze žiadnu bolesť alebo unavenie, alebo či nemá horúčku? Pritom, keď mohol, chopil sa jej ruky, aby skúšal tepnu, no vždy našiel, že ona pravidelnejšie ani nemôže biť.

Viola teraz obstarávala aj iné domáce práce ako predtým.

Istého dňa pribehla do kuchyne Hermínka, ktorá sa už vrátila „od rodiny“ domov, a zvolala s veľkým a radostným rozochvením:

— Viola, pomysli si, Imro predsa vystúpi! Teraz prišla deputácia jeho ctiteľov z D. aj z iných obcí a vyzvali ho, aby kandidoval. Ach, to je krásne, Viola! Ale čože je tebe?

Viola sa mimovoľne zachvela.

— Dnes ma bolí hlava, zdá sa, že ochoriem i ja!

— Nemožno! Ale počuj: Bude to život toho leta! K nám budú chodiť mnohí páni. Zábavy, večierky budú, budú sa šiť zástavy, pierka priprávať. I ujec z Pešti príde, aby pomáhal kortešovať. Ach, bude to za život! — odbehla a nechala Violu samu s jej chorou hlávkou a možno že i s chorým srdiečkom.

Nebol div, že v kuchyni bolo dnes niečo pripálené, no nepovšimol si to nikto.

Poobede toho istého dňa, kým chorý Vilinský a pani Vilinská driemali a Violu poslali do obchodu, Imrich sám bol v svojej kancelárii, pohodlne rozložený na pohovke. V ruke držal mohutný čibuk, z ktorého vonný dym vystupoval a vo fantastické formy zahaľoval postavu a okolie mladého, nádejného ablegáta. Noviny, ktoré prv čítal, boli pohodené na diváne. Hľadel do obláčkov a rozmýšľal. V pohrúžení svojom nezbadal tiché klopanie na dvere. Dvere sa otvorili a Hermínkina hlávka nakukla dnu.

— Smiem?

— Aká otázka! Len ďalej! — zvolal mladý mužský zdvorilo, vstávajúc z pohovky.

— Len ostaň, veď snáď tam máme miesto obaja.

— Pravda, máme, — odvetil veselo Imrich a odložil čibuk na stranu, začal zhŕňať noviny, aby urobil dievčine miesto.

— Ach, Imrich, ja som celkom rozčúlená!

— Od čoho?

— Že vraj od čoho? Nuž od dojmov dnešného predpoludnia. Srdce sa mi trepoce od rozochvenia, hlava sa mi točí radosťou, keď si na to všetko pomyslím.

— A mne sa hlava točí starosťou, ako sa všetko skončí.

— Nuž ako ináč než naším víťazstvom?

— Možným víťazstvom, povedz, Hermínka. Možný je aj opak toho.

— Nehovor tak, lebo sa nahnevám!

— Želáš si teda tak veľmi, aby ma zvolili?

— Veľmi, veľmi! Želám si vrúcne všetko, čo by teba oslávilo! Pochyboval si o tom?

— Nie, nepochyboval, hoci musím úprimne a kajúcne vyznať, že som dosiaľ o tom málo rozmýšľal.

— To by som si ja vlastne mala aprehendovať od teba, ale nejdem si kaliť radostný deň, — pritom pozrela na svojho suseda temer vrúcne. Hneď ale zastrelo sa jej lesklé oko mráčkom nevôle. Na stene medzi inými podobizňami videla visieť i obrázok čiernookej dámy.

— Musel si ju mať veľmi rád! — ukázala na svetlopis.

— Že som ju dal sem? — usmial sa Imrich, ktorého Hermínkina znovu vzbudená žiarlivosť i tešila, i bavila.

— Pravda, preto. I teraz ti je ešte milá, hejže?

— Milá, ako sú nám milí naši zomrelí.

— Teda už umrela! — vzdychla Hermínka. — Úbohá! Vieš čo, Imrich, zastrime jej podobizeň na znak nášho smútku čiernym závojom.

Imrich privolil a Hermínka odbehla, no skoro zatým doniesla kúsok čierneho flóru, ktorým zastrela nevinný obrázok. Potom si zasa sadla k Imrovi a preriekla citne:

— Tak! Mŕtvi nech odpočívajú, živí nech žijú v radosti, šťastí a…

— A v láske! — doplnil Imrich, ktorý sa už začal zohrievať. I vzal nežne Hermínkinu mäkkú rúčku do svojej a pritiahol ju k sebe. Dievčina neodporovala, so šťastným úsmevom pritúlila sa k nemu. Bol by musel byť zriedkavo otužený, aby ho blízkosť tejto krásy neočarovala, najmä keď videl jej blaženú, peknú tvár, zvodné korálové ústa, úsmevom polootvorené, a keď cítil milý pohľad jej tmavých očí. I nahol k nej svoju hlavu, hlavu mladého Apolóna, a bozkal dievča, ktoré len slabo odporovalo.

Vtom sa otvorili dvere a pani Vilinská v sprievode Violy vkročila dnu.

Pani Vilinská bola prekvapená, no nie nemilo. Hneď sa premohla a s utajeným úsmevom, akoby nič nebola zbadala, s chvatom dôležitej veci začala hlasne a pádne hovoriť:

— Dala som už priniesť vzorky látok na zástavy, tu, Hermuška, obzri…

A vzala Viole balíky z ruky, rozkrútila a rozkladala ich obsah po stole.

Viola zostala zarazená, divne dotknutá výjavom, ktorého mimovoľne bola svedkom. Temer zdesene sa dívala na Imra, ktorý pustil Hermínku a stál tu akoby zahanbený, sám prekvapený. Zbadal jej prenikavý pohľad a záhadný nepokoj zmocnil sa jeho duše. U Violy zanechala chvíľa osteň dosiaľ nepoznaného bôľu. Hneď zatým opustila izbu. Tí traja ale začali preberať prinesené vzorky a kochali sa v pocite budúcich slávností.

Začal sa nový, čulý ruch vo Vilinských dome. Šili sa zástavy, pripravovali pierka^[8], programy lietali, návštevy sa prijímali a opätovali. Imrich chodil sem i ta po svojich voličoch, aby sa ukázal a podvrátil mnohé o ňom kolujúce domnienky, že je ešte mladý, že nemá ešte minulosť ani zásluhy. A kam sa ukázal, najmä u ženských, zvíťazil jeho zjav. Či trvácne, to sa ukáže pri voľbe.

Starý pán, teraz často obklopený hosťami, počúval ich rozhovor, len kedy-tedy ozvalo sa jeho: „Ale, ale, ha- ha- ha!“ Oči sa mu leskli vtedy v povedomej hrdosti na prvorodeného syna, ktorý je povolaný uskutočniť jeho skvelé plány. Hermínka bola šťastná ako málokedy. Živý ruch v dome, častí hostia, zábavy a korenie sa i dvorenie pánov bolo jej po vôli a myšlienka, že Imrich bude ablegát, že bude bývať v Pešti, ona snáď s ním, to všetko napĺňalo ju rozkošou. I zabávala sa veselo s hosťami a jej často vtipné, často povrchné poznámky a žarty bavili pánov. Cítila sa šťastná a svoje šťastie nekalila si obavami ohľadom budúcnosti, ale žila v krásnej prítomnosti, veď mala, čo si len žiadala. A Imrich býval tiež okolo nej a bavil sa s ňou, keď nemal inde prácu. No badala, že zavše stáva sa zádumčivý, akoby jeho duch nebol prítomný v spoločnosti veselých hostí.

Aj ten toľko spomínaný ujec z Pešti bol prišiel, no nebavil sa dlho v dome, odišiel skoro i s druhým ta, kde sa kortešom dobre vodieva, kde sa hodne pilo a kričalo.

A v tom klopotení, v túžbach a ctižiadostivých plánoch, medzi obavami a znovuvzbudenými nádejami ubiehalo rodine Vilinských a jej priateľom leto. Skorej, na začiatku, každý silne dôveroval v prajný výsledok voľby, pozdejšie mnohí krútili hlavami. A skutočne prichádzali zhusta zvesti o ubehlíkoch, ktorí neverne prešli do druhého tábora, preplatení protivným kandidátom, a o iných, ktorí sa chúlostivo utiahli.

Známe sú poslanecké voľby u nás každému, a preto ich nejdem opisovať, boli ony podobné iným voľbám ako vajce vajcu. Všetky intrigy a pletky, nátlak a prehmaty sa i tu opakovali nesčíselne a mladý Vilinský, ak ešte prechovával ideálne náhľady, zvyčajné u mladých mužských, mal teraz príčiny vytriezvieť z nich.

Len Violy sa málo dotkol tento neobyčajný ruch v dome. Keď bola doma, robila všetky práce, lebo pani Vilinská a Hermínka mali iné veci na starosti, zväčša ale bývala na Majeri, lebo nebolo iného, komu by sa bol mohol dozor nad ním zveriť. Imrich mal veru mnoho iných starostí, hoci tu i tu si vyšiel do Skalného potoka na nemalú nespokojnosť Hermínky, ktorá to pokladala za celkom zbytočné. Július toho leta nepríde domov, keď chce hneď na jeseň zložiť skúšku na akadémii, a tak musí študovať, tým viac, lebo má výhľady dostať stanicu polesného neďaleko svojho terajšieho principála. Tak aspoň písal Viole, ktorej sľúbil, že skoro počuje o ňom viac.

Len tu i tu predstavili Violu pánom, i vtedy len zbežne, hoci páni, najmä mladí, prekvapení a zvedaví, radi by boli urobiť si s ňou bližšiu známosť.

Keď len mohla, unikla tomuto hluku a nepokoju a vybrala sa na milý Majer, kde jej zmietaná duša najskôr našla ukojenie. Rada pozorovala prechod, akým uniká čarovný čas, ktorý voláme letom. Rada sa vhĺbila do tajomstiev ríše prírody, s rozkošou načúvala divým, veľkolepým harmóniám, hromu, dychtivo nadstavovala sluch temnému duneniu blížiacej sa búrky. A keď búrka prepukla a celá príroda stála v boji, živel so živlom, vtedy sa cítila povznesená nad všetky starosti a trampoty biedneho zemského bytia. V nadšenom pozorovaní presedela celé hodiny na prahu panského domčeka, ktorý teraz obývala, dívala sa do hučiaceho potoka, ktorý úžasnou rýchlosťou rástol a valil sa stranami do tmavej hory, odkiaľ šum a šelest vetra zasahoval jej ucho. Všetko to lahodilo jej mysli, veď sa jej zdalo, že od istého času aj v nej sa odohráva podobná búrka! Myslela, že už sa utíšilo vlnobitie rozbúrených citov jej srdca, a úfala, že je hotová sama so sebou, a hľa, tu nové, nepoznané, netušené city opanovali dušu a ťažko vydobytý mier stratila nadlho, snáď navždy! Často si násilne predvolala obraz milého priateľa Daniela, zasa veselého, vždy zaľúbeného Jula, od ktorého dostala naposledy list, v ktorom stálo medziiným toto: „… Ale darmo by som sa tebe, ty čistá, nedotknutá duša, zveril, ty by si ma iste nerozumela, darmo by som ti oznámil, že teraz už naozaj ľúbim, celou silou opravdivej, nehynúcej lásky, ľúbim rozkošnú moju Irenku.“ — Márne, pred ňu nezdolnou silou staval sa celkom iný zjav, zjav dosiaľ nenávideného Imricha.

Keď prišlo ráno toho dňa, ktorý mal rozhodnúť o stave Imricha na päť rokov, rozčúlenie u Vilinských bolo, prirodzene, veľké a nevšedné. Zo všetkých najviac odvahy prejavoval Imrich. Hoci by bolo jeho ctižiadostivej povahe lichotilo, keby ho zvolili, predsa, vidiac nekonečné pletky a nekalé prostriedky s voľbou spojené, začala ho celá vec omŕzať. Takto ponímajúc vec bol pripravený na všetko.

Deň pred voľbou nemohlo sa predvídať, aký bude výsledok, no už zavčasu za rána prichádzali neblahé zvesti o neprajnom obrate.

Čím pokojnejší bol Imrich, tým rozčúlenejšia bola Hermínka. Trápne obavy celú noc nedali jej spať. Už za rána posielala Mateja na výzvedy. Jej zaujatosť a horlivosť Imricha zo začiatku tešila, lebo si myslel, že jemu kvôli toľko sa trápi a samovoľne sa pripravuje o mier duše, no pomaly začalo mu v hlave svitať. Začal poznávať, že veru Herma chce mať z neho ablegáta, aby sama mohla sa s ním deliť s jeho stavom a bývať v hlavnom meste.

Okolo poludnia rozniesol sa po meste chýr, že Imrich Velinský prepadol. Touto zvesťou padla bomba v Hermínkino srdce a usmrtila jej vzletné plány. Plakala nevôľou nad zmarením svojich krásnych snov a rozmarne odstrkovala od seba miernejšie hlasy a tetkine tíšiace slová.

— Ale, Herma, — dohovárala jej pani Vilinská, — ty skutočne všetko skazíš, čo si si vydobyla u Imricha. Svojím správaním sa odpudíš ho od seba.

— Nedbám viac o neho. Mne je teraz jedno, ako zmýšľa, i tak je Imrich človek neschopný a ja viem, že sa nehodí do veľkého mesta.

— Hermína.

— Nechaj ma, tetka, — odvetila zlostne, — ja viem, že je tak. Veď i pri jeho pravotách som videla, že nevykoristí stránky ako iní advokáti, ktorí používajú všetko v svoj prospech.

Hermínka a jej tetka nespozorovali, že neboli samé a že Imrich vstúpil do otcovej izby dverami spálne. Teraz sa objavil v otvorených dverách, vedúcich do veľkej izby, a díval sa zadivene na ženské, no divná vec, necítil pri slovách, ktoré počul, nijakú trpkosť.

— Ja som dosiaľ naozaj neznal, že si tak hlboko nahliadla do mojej kancelárie, — ozval sa hlasom pokojným a s ironickým úsmevom.

Hermínka trochu zahanbená a zarazená prítomnosťou spomínaného, skoro premohla svoje prekvapenie a obrátiac sa, riekla mrzute:

— Pri tebe tiež nikto nevie, kedy sa objavíš! Je to čestné, počúvať pri dverách?

— To je nie čestné, a ako vieš, nie moja obyčaj. No keď sa nadhodí príležitosť, vtedy, prirodzene, nemôžeme si uši zapchať. Ostatne veľmi som ti povďačný za poučenie, ktoré sa skrýva pre mňa v tvojich slovách. Nejdem ti tu do očí vrhať pravdy, ktoré by si zaslúžila a ktoré odzneli v tvojom srdci, kde len pýcha, sebectvo a márnivosť panuje.

S tým, premerajúc ju prísnym a chladným zrakom, obrátil sa k dverám.

Pani Vilinská, ktorá ostrú reč oboch úzkostlivo sprevádzala, chcela ho zadržať, no urazená Hermínka sa rýchlo k nej obrátila.

— Nechaj ho, tetuška, však sa on vráti…

Imrich ešte raz pozrel na ňu pohľadom plným urazeného sebavedomia a opovrženia a vzdialil sa mlčky.

Na druhý deň zarachotil vozík kamennou dlažbou chodby a koník, šibnutý zľahka Imrichovým bičíkom, klusal veselo z mesta.

Viola bola s Emkou v Skalnom potôčku. I sem skoro zaletela zvesť o neblahom výsledku voľby. Viola často myslievala v svojom zátiší na deje, ktoré tam dolu mútili hlavy a brali srdciam pokoj. No vždy sa jej vlúdil do myšlienky aj obraz Imricha, hrdinu týchto dejov. Ona, ako i Julo predpovedal, viac sa bála nezdaru, ako by sa bola úfala víťazstva. Rada by bola znať, ako to poníma on, ktorého sa všetko to najviac týka? Či sa bojí, či si žiada tak veľmi toto skvelé postavenie? A keď prepadne, bude ho to veľmi mrzieť? Istotne, bo tým bude citlivo urazené jeho hrdé a ctižiadostivé srdce.

Ale prečo ona vlastne o tom húta? Vytrhla sa často zo svojich myšlienok a zahľadela sa do hory. Čo ju do toho? Jej aspoň malo by to byť ľahostajné, veď jej je Imrich vlastne nič, a predsa ho ľutovala. Či ho zvolia alebo nie, ona cítila s ním a nemohla svoje myšlienky odvrátiť od neho.

A keď prišla zvesť o prepadnutí, vzdychla si zhlboka, kým Krchuľa poznamenala:

— A ja som sa už bála, že musím mladému pánovi pán veľkomožný povedať a že nám už odíde preč, takto nám aspoň tu ostane.

I Viola si umienila, že keď príde domov, premôže svoju meravosť a povie mu… Čože mu povie? Že ho ľutuje? A či on to prijme od nej?

Ba Viola toho leta viac než inokedy zamestnávala sa rozoberaním scény, ktorá sa udiala pri jej príchode do Vilinských domu. A pri tom rozmýšľajúc prišla na presvedčenie, že vlastne Imrich zdieľal len všeobecnú mienku a vyslovil bez obalu, čo počul od iných. No zasa sa začal hlásiť cit urazenej nevinnosti; nemal, nemal ju, neznámu, bezbrannú, tak hlboko raniť!

— Viola! Imrich ide! — pribehla Emka zadychčaná. — Poď, pozri, tam na briežku!

Viola pozrela na briežok, ktorým viedla cesta na Majer, a srdce jej zradne zabúšilo. Videla, že tam klusá koník, vedený istou Imrichovou rukou.

Hoci sa len teraz zamestnávala v myšlienkach Imrichom, nevedela, čo mu povedať, keď sa ľahkým krokom priblížil k nej. Privítala ho dosť prívetivo, nevidiac, že jej podáva ruku nesmelo, akoby ostýchavo. Nezbadala, že hľadí na ňu, akoby čakal, že mu niečo povie, i čo by to bolo jednoduché, len keby vedel, že to jemu znie, že to jemu, celkom jemu patrí. Ale ona, akoby zbavená výrečnosti, nevedela mu povedať, čo mu mala, a to povedať, čo by jej srdce šepkalo, to mu nemôže, len to nie. Sklamaný Imrich zohol sa k Emke, ktorá okolo neho obskakovala, a bozkal jej vrelé, opálené líčka, hovoriac:

— Túžil som už za tebou, za horou, za samotou, znechutil sa mi život tam a zíde sa mi okriať po daromných trampotách.

Kto bol niekedy zaľúbený, kto miloval v okolnostiach podobných Violiným, zná, že často nám zlyhá reč, opustí nás výrečnosť a my stojíme chudobní na slová, alebo keď niečo povieme, je to také prosté, ba nejasné, že sa sami čudujeme.

Tak bolo i s Violou. Imrich, rozmrzený a urazený, opustil Hermínku, odišiel na Majer a dúfal tu nájsť slovo a pohľad priateľského súcitu, ktorý tak veľmi potreboval, no miesto toho, ako sa domnieval, našiel u Violy zasa len — hrdú urazenosť. No i tak, keď sa všetci traja vybrali na prechádzku po poliach a lúkach, Imrich okrial v rozhovore s Emkou, ktorej dával otázky, ktoré platili Viole.

Čarovný, letný večer podmaňujúce účinkoval na zmysly mladých ľudí. Rozcítili sa obidvaja a obidvaja mlčali. Len keď sa lúčil Imrich, bozkal Emušu na čielko a riekol jej:

— Túžil som za tebou, — a potom dodal tichým hlasom: — I za vami!

Návšteva Imrichovho priateľa ešte z čias univerzitných štúdií a opätovná návšteva ujca Lepáryho mala dovŕšiť tohoročné letné radovánky. Meniny pani Vilinskej, pripadajúce na 7. októbra, mali zhromaždiť ešte raz Vilinských priateľov v užšej zábave.

Viola so smútkom videla odchádzať leto a blížiť sa jeseň. Myslela, že už budúce leto nestrávi tu, ale musí si zasa vydobýjať pôdu inde, u cudzích ľudí, ktorí snáď ešte nepriaznivejšie budú o nej súdiť. Kam odísť? Lebo už nastával čas, aby sa o to postarala. Rozhodla sa, že predsa ešte, aspoň ona, zaklope tam, kde nechcel jej otec. Ach, veď je mladá a skôr môže skloniť svoju šiju pred starou matkou než pred cudzím. Strojila sa vždy, že bude písať pani Podhradskej, a odkladala to zo dňa na deň.

Raz večer odišla s Emkou k pani Milockej. So slzami radosti jej Danielova matka rozprávala, že jej milého syna po mnohých ťažkostiach a prekážkach vyvolili za farára. Teraz sa malo dokázať, či sny, ktoré sa začínali týmto počiatkom, majú dôjsť splnenia. Už vypovedala všetkým odberateľkám čepcov a pančúch, lebo už viacej nepotrebuje sa zaoberať prácou, keď jej syn dostal faru.

Ako krásne kreslila Viole a sebe život na dedinskej fare. Aký pokoj, mier a láska panuje uprostred tichého prostého ľudu, milujúceho svojho farára. A tá malá, skromná domácnosť, pohodlné, čisté, teplušké izby, svetlá kuchyňa, dvor plný hydiny, záhrada a sad plný ovocných stromov, naprostriedku včelín, polia, ktoré obrábajú cirkevníci; to všetko tvorilo lákavé eldorádo pre Milockú a tiež pre úbohú Violu, ktorá smutne podotkla:

— Už ma nebude mať kto pozdvihovať, tešiť…

— Že nebude? Veď my nie sme tak ďaleko! I tam sa budeme častejšie vídať. A hodina vyslobodenia je blízko, február už čosi-kamsi zavíta a Violka bude slobodná od jedných pút, aby vzala na seba druhé! — dodala tajomne a s úsmevom. Už to raz neležalo v povahe ctenej pani Milockej, aby niečo zamlčala.

Ale Viola teraz nerozumela jej narážkam, alebo nechcela rozumieť.

Už sa september chýlil ku koncu, už chladné, jasné dni sa krátili a večery opäť zhromažďovali rodiny Vilinských do veľkej príjemnej izby, ktorú osvetľovala krásna lampa, visiaca nad veľkým, okrúhlym stolom.

Istého dňa prišli čakaní hostia z Pešti.

Ladislav Bubelák, Imrov spolužiak, bol z tých mladých ľudí, čo na tucty oživujú peštianske bulváre. Bol moderne oblečený, vyzeral slušne, rečou a posunkom úplný mešťan. S Imrichom študoval práva a bol zamestnaný na ministerstve pravosúdia ako sekretár nejakého sekretára. Zato nemálo si zakladal na svojom úrade, a keď len mohol, vždy prízvukoval: „My na ministerstve“. Reč mal plynnú, hladkú a plnú bežných foriem a fráz, ktoré zapĺňajú stĺpce časopisov hlavného mesta. Zovňajšok mal, ako rečeno, celkom podľa žurnálu, príjemný, i tvár jemnú, s hladkým úsmevom. Nebol ženatý. No nebol by dbal oboznámiť sa tu na vidieku, ale len s dobrou partiou, lebo čo by si počal človek s jeho dôchodkami so ženou bez peňazí? Čo pri terajších požiadavkách? A preto keď sa zišiel so slečnou, jemu ešte neznámou, hľadel sa vždy dozvedieť, či má groše.

Na vidiek prišiel s úmyslom, že sa zabaví a zakúsi tu mnohé ešte neznáme dobrodružstvá, s ktorými by sa tam v Pešti mohol vytasiť a chváliť. Najmä od poľovačky si sľuboval mnoho v domnení, že v zanických lesoch za každým kriakom čaká zajac a v každej mláčke kúpe sa niekoľko tuctov divých kačíc.

Druhý hosť bol už spomínaný brat pani Vilinskej, Aladár Lepáry. Bol to človek ešte v najlepších rokoch, no vyziabnutej tváre, vycivenej postavy, malých nepokojných očí, ktorými sa zdal všetko brať pod ostrú kritiku. Na hlave mal novú parochňu, ktorá ho robila snáď o desať rokov mladším, no iste nie sympatickejším.

Pani Vilinská, Hermínka a Imrich zdvorilo privítali hostí. Imrich ich zaviedol do svojej kancelárie. Hneď v jej susedstve bola menšia izba, tam sa hostia umiestili a pripravovali sa preobliecť.

Večer Imrich odviedol svojich hostí do prízemnej izby, kde už bol stôl prikrytý, a predstavil neznámeho ešte Bubeláka otcovi, ktorý chcel ho podľa známeho spôsobu privítať, no len smutné, nesúvislé slová vyrazil zo seba.

Pred večerou páni rozprávali o Pešti, o udalostiach, ktoré práve držia v napätí jej obyvateľov, o divadle, ktoré Hermínka tak milovala a rada navštevovala a Lepáry tak dobre musel poznať. Lebo z toho, čo rozprával o dámach divadla, dalo sa uzatvárať, že i za kulisami bol dobre známy a že študoval tie bohyne rozličných divadiel, lebo líčil ich tak opravdivo, akoby bol býval ich zrkadlom. Hermínka nadšene počúvala, zaujímala ju každá maličkosť, vzťahujúca sa na divadlo a jeho členov. Práve jej ujec priložil ešte niečo krikľavej farby na obrázok jednej známej subretky, keď vkročila Viola s miskou v ruke.

Ako elektrizovaný vstal Bubelák zo svojho kresla, aj Lepáry obrátil hlavu na prichádzajúcu a pozrel kritickým okom znalca na devu. Jej výrazná tvár, vysoká, štíhla postava a ľahké, pritom dôstojné pohyby prekvapili i takých znalcov, ako bol Lepáry. To bolo jemu, ktorý nepokladal za nehodné mužského antišambrovať u tej najposlednejšej herečky, niečo celkom nového.

Imrich sa dopustil chyby, ktorá mladému pánovi domu nedá sa ľahko odpustiť, chyby, oproti etike, že svojim hosťom nepredstavil Violu. Tetka a Hermínka to tiež premeškali vykonať, a preto sa Bubelák nezblížil k Viole, tušiac, že deva, o ktorú sa domáci tak málo starajú, musí im byť podriadená, a preto iste nijaká partia.

Zato sa ale priblížil k Imrovi:

— Imro, ty stonoha, ty si mi nikdy nepovedal, že máš takú krásnu sestru.

— Nie mi je sestra, — vetil Imro zamračene.

— Nie sestra? A čo je?

— Zverenka môjho otca.

— Teda sirota?

— Áno!

— Tým lepšie. A má peniaze?

Imrich zvedavo pozrel na neho.

— Myslím, či by sa vyplatilo uchádzať sa o ňu?

— Skús! — vetil Imrich a položil stoličku k stolu, kam pani Vilinská zvala svojich hostí.

Hostia, a najmä mlsný Lepáry, oddali sa celou chuťou do večere. Znamenitá pečienka, výborné pečivá a staré, iskriace sa víno lahodili pánom, navyknutým len na stravu hostincov a kaviarní.

Bubelák, ktorý si nebol s Violou dosiaľ ešte na čistom, a keďže sa mu páčila viac než Hermínka, začal jej dvoriť prvej, no tak, aby nezanedbal ani tú druhú. Jeho pokusy veľmi dobre zbadala Hermínka, ktorá hnevne stiahla obrvy, ako i tetka, ktorá tieto pokusy sledovala s nemalou radosťou. Veď Violino zasnúbenie, alebo len čo aký nevinný milostný pomer s hocikým razom by pani Vilinskú zbavil obavy, ktorá sa zmáhala pri vzrastajúcej Violinej kráse. Okrem toho Hermínkino nešetrné vystupovanie proti Imrichovi od voľby len zvyšovalo jej obavu. Vždy napomínala Hermínku, aby sa miernila, hovoriac, že chlapi, ako je Imrich, chcú byť získaní a udržaní nie takým spôsobom: no Hermínka si nedala veľmi záležať, aby poslúchla tetuškine rady. A tak si ona predsavzala protežovať Bubeláka u Violy a ju u neho za akúkoľvek cenu!

Violu Bubelákovo dvorenie a holdujúce pohľady Lepáryho málo zaujímali. Bola z tých šťastných žien, čo vedia rozpoznať zlato od talmi, pravdu od číreho lichotenia. Najmä Lepáryho osobnosť vzbudila v nej len odpor. Dosiaľ ho neznala, lebo pri jeho i tak veľmi zriedkavých návštevách cez leto nebývala doma, čomu on aj dal výraz, keď jej povedal, ako nesmierne ľutuje, že nemal šťastie skôr ju poznať.

Často si dnes predsavzala myslieť na Daniela. Porovnávala. Božemôj! Ako biedne vypadol výsledok jej porovnávania pre Vilinských hostí. Aké to protivy! Tu množstvo prázdnych otrepaných slov, tam veta, myšlienka, pohľad, a koľko to značí!

A preto Viola ostala nedotknutá a chladná ako vždy.

Imrich bol zamračený, hoci pil aj on viac vína než inokeby. Oči mu často s nevôľou utkveli na Lepárym, ktorý priveľkú pozornosť venoval Viole.

Keď odchádzala hore do svojej izbičky, sprevádzala ju Hermínka, ktorej chyža bola tesne vedľa salóna.

— Oj, ty, ty! Myslíš, že nevidím do teba? Svojím farizejským spôsobom chceš oslepiť i cudzích, ako si oslepila ujca. Nazdáš sa, že sa ti to tak ľahko podarí ako u neho?

— Nechcem oslepiť nikoho, a akú mienku iní majú o mne, na tom mi málo záleží, — povedala Viola jednoducho a podala jej sviecu. Hermínka, vkročiac do svojej izby, buchla dvermi, až sa budova otriasla.

Keď Viola vkročila do svojej izbičky, ležala už malá, ospalá Emuška, ktorá sa dosýta nabavila hračkami, ktoré jej ujec priniesol. Odkedy ozdravelo toto ináč bojazlivé dieťa, odučilo sa báť aspoň natoľko, že vyhľadalo večer vždy skôr Violinu chyžku než Viola sama, aby si ľahla spať.

A Viola sa pozorne poobzerala vôkol, zastrela oblôčik, ktorý i tak hľadel na dvor, zamkla dvere na kľúč, veď jej bolo, akoby nebol viac tento dom istý, akoby bol dnes vošiel do neho zlodej.

Imrich vodieval svojich hostí po zábavách, aké Zanica a jej okolie poskytovali. Len obedy a večere zväčša zhromažďovali všetkých spolu vo veľkej izbe a rozhovor oživol. Ako sa zdalo, veľkomešťania cítili sa veľmi dobre uprostred malomestských pomerov, najmä Lepáry sa pohyboval hneď ako doma, tým viac, že domáci pán len mdlý odpor prejavoval oproti nie veľmi príjemnému švagrovi. Ten starý dobrodruh, akým Lepáryho už možno nazvať, hneď na druhý deň po svojom príchode veľmi dôverne sa priblížil k Viole a začal svojím hladkým spôsobom lichotiť deve, u ktorej to vzbudilo len silný odpor.

— Včera večer vás zabudli predstaviť, — riekol Lepáry medziiným Viole, — no dnes to už Hermínka napravila.

Viola pozrela na Hermínku a usmiala sa, akoby tým chcela ďakovať. Ona sa málokedy usmiala, ale keď sa stalo, vtedy akoby oslňujúca žiara zlietla na jej strojnú hlávku.

Po Hermínkinom predstavení začal si Lepáry vždy viac dovoľovať k Viole, pokladajúc Violu za podriadenú osobu, s ktorou možno i dôvernejšie hovoriť, a ktorá stojí i tak mimo obrany zo strany domácich. No čím viac sa úlisne natískal Lepáry, tým väčšmi sa Viola urážala a cítila silný odpor oproti všetkému, čo s Lepárym bolo v spojení.

Bubelák naproti tomu hneď na druhý deň začal sa odďaľovať od Violy a pridal sa so svojím holdovaním k Hermínke, čo jej nemálo lichotilo, ba temer ju zmierilo s Violou. Lebo urážalo túto márnivú krásku, keď v jej prítomnosti sa opovážil mladý mužský dvoriť inej dáme. Z Imricha od istého času beztak nič nemala, nudil ju, bol taký vážny, usilovný, nešetrný, že často v jej prítomnosti mlčal. Teda nie div, že Bubelákova pozornosť vzbudí žiarlivý pocit v Imrichovom srdci a jeho láska k nej zosilnie. Lebo, že v srdci Imrichovom žije tento plameň, verila pevne, hoci temer nikdy jej nepodal zrejmý dôkaz o tom. No keď by slabá pochybnosť sa dostavila u nej, dostačil jeden pohľad do zrkadla a víťazný zjav slečny Hermínky zaplašil pochybnosti z jej duše a srdca. Pravda, často, veľmi často precítila v nej žiarlivosť ohľadom Violy, no tu zasa chlácholila sa tým, že Viola bola neprístupná a Imrich príliš hrdý, než aby si želal priazeň, kde mu ju zjavne neprinášali. I zabávala sa teraz Hermínka celkom bezstarostne, šťastne, a keď sa Hermínka dobre bavila, vtedy bola i dobrá, hoci aj svojimi vtipmi nešetrila nikoho.

Prešlo niekoľko dní. Viac ako inokedy cítila Viola svoju samotu, cudzotu uprostred ľudí, z ktorých temer každého pokladala za svojho nepriateľa.

A preto zatúžila po úprimnom slove a priateľskom styku s pani Milockou.

Večierkom istého dňa, keď jej domáci všetci odišli do okolia na návštevu, navštívila i ona svoju milú priateľku. Ale veľké bolo jej prekvapenie, keď videla, že tam sa už pripravujú presídliť sa, a prekvapenie jej vzrástlo, keď videla v izbe stáť Daniela.

— Vy tu? — zvolala.

— Áno, prišiel som si po matku. A vás to prekvapilo? — spýtal sa s nežnou výčitkou. — Alebo snáď sa vás nemilo dotklo? — pýtal sa Daniel, podržiac Violinu ruku dlhšie v svojej, a pozeral na ňu nežne, láskavo.

— To nie, len sa mi zdalo, že váš príchod bol neočakávaný.

— Matka ma čakala, a vy, vy mi ani zdar neprajete?

— Oj, áno, prajem vám, veď viete, že vám prajem všetko dobré, mnoho zdaru, šťastia a…

— A?

— A všetkého, čo si sami najvrelšie želáte!

— To je mnoho, Viola! Veľa si želám, a predsa tak blízko splnenie mojej najvrelejšej túžby, len ruku vystrieť.

Viola sa zľakla, ľahký nevinný žart ustúpil vážnej otázke. Takto ešte nehovoril k nej nikdy nikto.

— Vy sa ľakáte mojich slov, Viola, a predsa musíte oddávna cítiť, čo od toľkých čias žije v mojom srdci čo jediná túžba, jedna z tých svetlých myšlienok, ktoré osvecujú temnú trať žitia! Vy to musíte cítiť, Viola, že vás milujem nehynúcou láskou, vernou, nezištnou, odvtedy, čo som vás prvý raz videl tu, v tejto nízkej chyžke stáť, vysokú ako kráľovnú a pokornú sťa prosiace dieťa!

— Ale vy, pane, zabúdate, kto som ja a akú ťažkú obžalobu vrhajú ľudia na moje meno. Vy zabúdate, že som chudobná, pohanená, tupená!

— Nezabúdam, Viola, nič nezabúdam! Neverím obžalobe, ktorou pohanili vášho otca, neverím v jeho vinu, pre mňa nie ste chudobná, nie pohanená a tupená, pre mňa ste bohatá, skvelá, cenná bytosť.

Viola sklonila hlávku. Či to predvídala? Nie, nikdy nepomyslela na niečo podobného, veď ako by aj, ona?! Hoci aj pani Milocká často nadškrtla niečo podobného. Viola to dokonca brala za žart od hovornej panej, alebo to dokonca prepočula. A teraz?…

— Vy mlčíte! Snáď sa vás nemilo dotklo moje vyznanie?

— Nečakala som to, nemyslela som…

— V tom je mnoho smutného pre mňa! Vy ste nečakali, nemysleli na to, kým každá moja myšlienka vás objímala, každé hnutie srdca vám v ústrety bilo.

— Odpusťte! Veď ma znáte, vy viete, aká je moja duša, moje srdce je snáď nie schopné pocítiť opravdivú lásku! Teraz ste ma prekvapili, musím sa spamätať.

— Teda dovoľte, aby som smel zajtra navštíviť vášho tútora a získať si úplnú istotu.

Či má privoliť? Oj, radšej by mu povedala, aby to nerobil, že darmo bude konať tie kroky. A či nie darmo? Veď snáď by bolo predsa možné pri boku Daniela nájsť opravdivý mier a zabudnúť na všetko, všetko! Spomenula si na pobyt v tútorovom dome, na všetky priekoria a privolila.

Daniel vzal jej ruky do svojich a vrúcne ich ľúbal.

Ona sa vytrhla splašená, zároveň však ako ťažkým snom obkľúčená ponáhľala sa domov.

Danielove slová, jeho horúci pohľad, chvejúci sa hlas vyvolal búrku vo Violinom dosiaľ ešte neprecitnutom srdci a čo dosiaľ len ešte ako divné, neisté tušenie, to teraz ako desiaca a spolu i blažiaca istota stálo pred ňou: že Viola miluje, ale, ach, nie Daniela!

Túžobným okom hľadela nahor k okienku milej svojej komôrky, veru dobre by jej bolo bývalo tam v tichosti preboriť sa k víťazstvu, poznať pravú cestu, ktorá sa otvára pred ňou. No ju volali povinnosti ta do prízemnej izby, ku kreslu chorého tútora.

Ako ďaleko vzdialená, ako neprítomná duchom bola Viola tohto večera v spoločnosti svojich domácich a hostí! Rozhovor a smiech prítomných dorážal k nej sťa šumenie ďalekých vĺn, rozrážajúcich sa o úskalie vysokého brehu! Na nemalé zadivenie domácich, ktorí to skoro zbadali, prepočula tu otázku alebo rozkaz domácej panej, tam dala odpoveď opačnú na dotaz alebo žiadosť ujcovu, a čo sa jej dosiaľ nikdy neprihodilo, to sa stalo teraz: Viola bola veľmi roztržitá.

Pani Vilinská to prvá spozorovala a tešila sa tomuto úspechu, veď nemienila ani ináč, než že Viola sa už zasnúbila s Milockým a on že to čochvíľa oznámi rodine. Pri Violinej samostatnej povahe pokladala to za celkom správne a v tom prípade bola by náklonná Viole všetko odpustiť, ba na jej zasnúbenie prekvapiť ju i nejakým vzácnym darom, keby sa jej vydaril tento plán; s Hermínkou a Imrom ľahko by potom uskutočnila svoje ďalšie plány, ktoré sa jej stali už podstatnou potrebou žitia. Bubeláka a jeho nápadné korenie sa Hermínke pokladala za maličkosť celkom prirodzenú, maličkosť, ktorá má výhodu, že môže povzbudiť netečného Imra jasne sa vyjadriť.

Tak Violina tetka ponímala stav vecí a usmiala sa blahosklonne na devu, ktorá si nijako nevedela vysvetliť tento úsmev.

Lepáryho mdlé zraky oživli, keď videl Violu vkročiť do izby, a skoro sa pripojil k nej.

— Čo sa stalo môjmu holúbkovi? — opýtal sa zníženým hlasom. — Violkine očká svietia divným ohňom. Dievčatko, ohňom, ktorý môže roznietiť plameň aj v srdci takého starého ujca, ako som ja! Neľakaj sa ma, devuška, neľakaj sa ujca, ktorý je dosť starý, aby si mala k nemu dôveru a trochu náklonnosti!

Ale Viola sa neponáhľala podať nejaký dôkaz dôvery a náklonnosti k tomuto novému ujcovi. Ba naopak, ustúpila od neho a odvetila odmerane:

— Mýlite sa, my nie sme rodina, a tak dôvera a náklonnosť medzi nami nemá miesta!

— Nieže tak, nie, dieťa moje! Ty nerozumieš ešte mnohému na svete, si klasicky naivné, nevinné a chutné dievčatko! — Pri tých slovách sa uklonil napred a blysol na ňu žiadostivým pohľadom, na čo Violinu tvár pokryl rumenec hnevu a studu.

Imrich, ktorý tiež pri večeri zbadal, že Viola je dnes nie, ako býva, pozeral často v stranu, kde bola, a aj jeho pohľad zračil otázku a nelíčený obdiv. Keď videl obchádzať Lepáryho okolo Violy, pozoroval ich oboch a jeho obočie sa stiahlo hnevným pohybom. Ba keď videl, že urazená Viola sa odvrátila od svojho pokušiteľa, vstal a pristúpil k nej práve vtedy, keď chcela odísť so stolovým náradím do kuchyne. Lepáry jej úslužne pomáhal pri tom, keď zbadal Imricha.

— Ach, tu si, kamarát! Máš mi niečo riecť? Nie? To je pekné, ale pozri len, aký šťastný ujec som ja, keď smiem tejto krásnej devuške pomáhať! My sme už celí priatelia, ba už si tykáme!

Deva ustrnula nad touto lžou, nevedela v prvej chvíli, akou zbraňou má sa brániť proti týmto nápadom.

— To je nie pravda! Keď chcete žartovať, žart tento je veľmi nejapný a nemiestny, — hovorila starému smelcovi s prízvukom hlbokého opovrženia, premerajúc ho prísnym zrakom.

Miesto odpovede Lepáry sa zasmial. Zdalo sa mu, že sa mu páči devino rozčúlenie a bránenie, bo blesk očí, pýr kypiacej krvi a stiahnutie vrchnej pery svedčili o vášni, ktorá sa rada potýka s prekážkami.

Viola sa odvrátila.

Imrich, ktorému sa páčil Violin odpor voči nápadom Lepáryho vtieravosti, chcel svojho ujca upozorniť, aby dievča, ktoré je teraz pod ochranou jeho otca, ušetril svojej pozornosti, pristúpil bližšie k Lepárymu a oko jeho, to oko ľahostajné, ktoré pre bytosť Violinu nemalo nijaké lúče, teraz sa zalesklo, sťaby chcelo vysloviť nevrlosť nad drzosťou chovania sa Lepáryho.

Viola, ktorá sa na Imrichove kroky obrátila, videla s udivením týchto dvoch mužských stáť oproti sebe. Strhla sa, nikdy ešte nevidela Imricha v takom postavení.

Vilinská oboch zavolala k sebe, osloviac ich, aby sa pripojili k spoločnosti, pozostávajúcej z Hermínky a Bubeláka.

S jasnou tvárou a trochu tajomným spôsobom začala pani Vilinská:

— Ako sa mi zdá, stojíme na prahu prekvapujúcich udalostí. Viola má pytača, a ak ma tušenie neklame, už zadala svoje slovo, čo ináč ani sa nedá myslieť.

— Ako to, mama? Nerozumiem! — zvolal Imrich živo, obrátiac sa k pani Vilinskej.

— Je to predsa celkom prostá vec, ktorá sa sama sebou rozumie a dala sa predvídať, snáď ti len bolo známe, že Milocký už oddávna prechovával lásku k Viole, nuž a teraz, keď už má zaopatrenie, mieni si ju vziať.

— A ona? — opýtal sa Imrich znova.

— Ona? Nepotrebuješ iné, len pozrieť na ňu, z jej zmeneného zovňajšku môžeš súdiť, čo sa stalo, alebo čo sa má stať.

— Škoda! — podotkol Lepáry, sklamaný v svojich ilúziách, — škoda rozkošného dievčatka!

— Prečo škoda? — zamiešala sa Hermínka a káravo pozrela na neho. — Keď sa vydá, dôjde svojho určenia, v tom nevidím nijaké nešťastie pre ňu!

— Ach nie! — prisvedčila tetka, oprúc sa pohodlne v svojej leňoške. — Ba práve by sa to mohlo nazvať pre ňu veľkým šťastím, veď odrazu sa môže vidieť v kruhu ľudí jednoduchých, ale dobrých a jej stavu primeraných.

— Nuž, nuž, ako sa vezme, — bránil Lepáry svoju výpoveď, — ja som svojimi slovami chcel vyjadriť obavu, že Viola zovšednie v takých pomeroch, v akých bude tam.

Hermínka sa tomu chutne zasmiala a uhnúc plecom, riekla s iskriacim zrakom Bubelákovi:

— Divné náhľady prechováva náš ujec o Viole! Neviem, čo má na nej, že ju tak vyznačuje, hoci mnohí tvrdia, že len také ľadové postavy majú príťažlivosť.

— Môj vkus nie je! Nechcem byť Prometeom, ktorý má priniesť oheň života a cítenia do hrudi, ja ľúbim život, letoru, radosť! — Pritom si bližšie pritiahol svoju stoličku k Hermínke.

Imrich, krútiac si cigaretu, s malým, temer nepatrným úsmevom pozrel na priateľa a Hermínku, ktorej šťastný úsmev žiaril z celej oživenej, skutočne pôvabnej tváre.

Viola sa vrátila do izby a jej oko zablúdilo, a to často cez ten večer, ku skupine mladých ľudí, aby hľadalo Imrichov pohľad. I našla ho, no Violin zrak nenašiel tam nič, čo by mohlo obľahčiť boj, ktorý bol v nej: Imrichov pohľad bol znovu cudzí, chladný, odmeraný a krátky.

Emka, ktorá sa rada učila večierkom svoje úlohy, poprosila Violu, aby ju odprevadila do tichej chyžky, čo ona ochotne urobila.

Navrátiac sa zasa do spoločnosti, mala v nej len maličký zástoj. Mier jej duše bol narušený. Dnes tak násilne bola vytrhnutá z obyčajného svojho života. Nový, divný pocit začal sa zmocňovať jej srdca. Každá nepatrná, naoko malicherná maličkosť ju urazila, dvojnásobne bôľne sa jej srdca dotklo každé slovo, každý Imrichov pohľad ju znepokojoval.

Konečne opustila izbu. Odobrala sa od tútora, uklonila sa pred inými a ako pút zbavená vydýchla a ponáhľala sa hore schodmi do svojej milej komôrky. Emka zadivene zdvihla ospalú hlávku, no hlávka klesla naspäť do podušiek, premožená sladkým, bezosným spánkom mladosti. Ale Viola nepomyslela na spanie, a divne, divne to už s ňou bolo, že prv, než vyhľadala svoju postieľku, vytiahla z priehradky starej kasne malý svetlopisný obrázok a dlho, dlho sa díva na milé ťahy mladého človeka.

Otvoreným oblôčikom vlnili sa dnu krásne zvuky klavíra tam z bočnej uličky. Znel ako veľká pokorná prosba, ako úpenlivá prosba za vzácny dar. Lež Viola zachlopila okno, teraz tým zvukom nerozumela.

Musela si riecť v trudnom neúnavnom myslení, že teraz sa jej podáva skvelá príležitosť, jej, pohanenej dcére podozrievaného podpaľača, aby vrhla k nohám Imrichov sľub, ktorý dal chorému otcovi v osudnú noc návratu z Pešti, sľub starať sa o ňu všemožne a starostlivo.

Teraz si Viola mohla zabezpečiť skvelú, pre svoje doterajšie pomery krásnu budúcnosť, a predsa sa jej nechopila. Miesto toho radšej volila ostať tu a niesť ďalej bremeno, ktoré jej pomery uvalili, dovtedy, kým nevyprší jej určený čas… No čo potom, keď sa stane plnoletou?

Jej srdce, raz takto násilne zbudené, prišlo do tuhého boja s rozumom. Cítila, že Danielovi nemôže byť tým, čo on chcel mať z nej: milujúcou ženou. Mohla ho milovať, ako miluje sestra brata, mohla ho obdivovať, ako obdivuje žiačka učiteľa, mohla ho ctiť, ako človek môže ctiť človeka šľachetného, ale ľúbiť, nie, to nemohla! Nie, nie, volala jej duša v bôľnom trápnom žiali.

A keby nie Danielovo vyznanie, keby nie jeho slová ľúbosti, snáď ešte dlho by nebola prišla k povedomiu, že stojí nad závratnou priepasťou, že si zaľúbila toho, koho pokladala dosiaľ za úhlavného nepriateľa svojho a otcovho. Tým viac, že Imrich nikdy priamo sa s ňou nezhováral, nesklonil sa k nej, bol vždy chladný, hoci zdvorilý: všetko toto bol dôkaz, že mu ešte vždy bola ničím.

A nie táto beznádejnosť jej lásky k Imrovi Vilinskému činila ju nešťastnou, ale to, že túto lásku pokladala za nehodnú dcéry potupeného otca.

Týmto sebevoľným počínaním srdca cítila sa byť pokorená. Preto snáď predsa mohla by prijať úprimne mienené ponúknutie Danielovo v povedomí, že bude šťastná, ctená, milovaná!

V svojom novom stave snáď zabudne, vyzdravie jej srdce… Ale nie, nie, volala mocne prebudená, náruživá sila srdca, radšej ešte trpieť!

A či by to on, ten verný priateľ a človek pravdy, zaslúžil od nej, aby so lžou predstúpila pred neho a podala mu ruku, ale srdce by patrilo inému a každým pohybom, každou myšlienkou jedine toho si spomínalo?! Či by to Daniel zaslúžil, aby ho oklamala, olúpila svetlú, krásnu radosť žitia, cítiť sa byť milovaným? Nie, ani kvôli nemu nesmie to urobiť, nie! A preto sa konečne rozhodla, že akokoľvek sa vyvinie jej budúcnosť, čokoľvek ju ešte očakáva, že všetkému v ústrety ponesie odvahu a chladnú silu svojho ducha. Že sa bude premáhať, premôže i túto lásku k mladému Vilinskému, len nie vydať, nie za Daniela, nie, nie!

Konečne unavená oddala sa snu, aby ráno predstúpila pred toho, ktorému krásnu, dávno a verne pestovanú nádej mala naraz zničiť.

Hneď za rána v dome živý ruch označoval neobyčajné deje. Dnes sa už mali konať prípravy na deň menín pani Vilinskej, ktorý sviatok tohto roku mal sa okázale svätiť.

Riadenie a usporadovanie izieb, chystanie pečiva a iných vecí bolo tu veľa, lebo keď pani Vilinská čakala hostí, vtedy ich rada pohostila okázalým spôsobom.

Viola vstala s prudkým bolením hlavy, oči mala vpadnuté a mdlý výraz okolo úst svedčil, že trpí. Ako vždy, i teraz sa oddala celkom prácam a povinnostiam v domácnosti, ba práve teraz tým viac, lebo v práci mienila nájsť mier duše a zbaviť sa hlodajúceho nepokoja. Hoci bola sama so sebou už na čistom, predsa sa ľakala chvíle, v ktorú musí predstúpiť pred neho a povedať mu to najhoršie, čo mu teraz vôbec mohla riecť. Zrazu jej prišlo na um, a musela si nadať do oneskorencov, že skôr na to neprišla, poslať Danielovi odvetu písomne a usporiť mu trpké kroky k tútorovi. Zastala v práci. Nepoznaný pocit výčitky sa jej zmocnil, i chcela to stoj čo stoj napraviť. Ponáhľala sa hore schodmi, keď ju Hermínka zastavila.

— Kam sa ponáhľaš? Či smiem už blahoželať?

Viola pozrela na Hermínu, v ktorej tvári teraz nevidela štipľavý rozmar, jej otázka predložená bola tónom spoločenským, keď sa tak možno vyjadriť, salónnym, a preto Viola odvetila celkom jednoducho:

— Nie, ľutujem, že mi to netreba! — A s týmito slovami vyšla hore, aby Danielovi oznámila, že jeho ženou nemôže byť nikdy.

Hermínka v nedorozumení hľadela za ňou.

— Tetka iste zle videla a kombinovala, no takto si ale Violu predsa neviem vysvetliť.

Ale dlho sa netrápila s možným i nemožným a nôtiac si niečo, kráčala ďalej.

Viola ale, viac než si to myslela, trápila sa s listom, hľadajúc slová, ktoré mali niesť smutnú zvesť mladému farárovi.

Keď už bola temer hotová s písaním, prišla jej slúžka oznámiť, že ju pán urodzený volá.

Deva stŕpla. Ak sa Daniel ponáhľal? Cítila, že pri tom pomyslení opúšťa ju odvaha, že krv jej silným prúdom vbehla do hlavy a zasa k srdcu, ktoré úzkostlivo začalo biť.

Keď vstúpila do izby, kde ujec neďaleko zakúrenej pece sedel v svojom kresle, videla blízo neho Daniela. I cítila, že mizne všetko svetlo pred očami, cítila výčitku, že musí tomuto dobrému človeku zadať taký úder. Ujec prestrašene pozeral na ňu, vystrel ramená k nej a volal:

— Ale — Ola, Ola tu!

Hneď za Violou prišiel Imrich, zavolal ho otec. Bolo na ňom vidieť, že nie zo svojej vôle, lež z vôle otcovej prišiel sem.

Úctivo a meravo vypočul Imrich Danielovu žiadosť. Pozrel na otca, aký dojem pôsobia slová mladého farára, no ten len pokrútil hlavou a opätoval energicky svoje:

— Ale — Ola — ale tu — ha — ha! — To bolo zo všetkého, čomu sa snažil dať výraz, jedine zrozumiteľné, Imrich porozumel, a preto povedal, vážne:

— Môj otec chce povedať, že slečna Viola Podhradská na základe testamentu svojho otca nesmie opustiť dom tútorov, kým nebude plnoletá.

— To znám a zrozumený som s tým, no dovtedy je už len niekoľko mesiacov. Dovtedy by sme počkali.

— Vtedy nech slečna rozhodne sama, — vetil Imrich, — je to potom otázka, týkajúca sa len jej samej, ktorú rozhodnúť má právo len sama. V takých otázkach neplatí ani násilie, ani napomínanie alebo odrádzanie.

— To bol dosť zrejmý pokyn, — pomyslela si Viola a trpkým úsmevom sa jej stiahli ústa.

Milocký sa obrátil k nej.

— Počuli ste, slečna Viola, čo pán advokát povedal, keď vás označil za jedinú, ktorá má právo dať odvetu na moju otázku. Čakám ju teda.

Viola chvíľu ešte mlčala. Všetci traja uprene hľadeli na jej strápenú, zblednutú tvár.

— Vy neodpovedáte! — dohováral jej Daniel nežne. — Prečo? Snáď sa bojíte vyrieknuť rozhodné slovo?

— Nebojím, — riekla Viola ticho, ale rozhodne, — som navyknutá sama nad sebou rozhodovať, a preto teraz odhodlane a úprimne musím vám povedať, že nemožno, Daniel, nemožno, aby… aby! — Hlas jej slabol.

Účinok Violiných slov bol rozličný. Starý pán, ktorého oči boli upreté na Violu, vyčítal devino rozhodnutie temer ešte prv, než ho vy riekla, nadvihol sa niečo vo svojom kresle, vystrel obidve ramená oproti Viole a prudkým pohybom tváre zmrzačený starec zasmial sa nahlas. Daniel vzdychol si bôľne a pozrel smutne na devu. A Imrich, ten stál tu odvrátený, ani pohybom, ani slovom nedávajúc najavo, že toto nepredvídané rozhodnutie budí akýsi cit u neho. Celkom ľahostajný zdal sa tu stáť, akoby tu vôbec ani nebol potrebný.

Viola, ktorá už teraz hľadela na neho okom lásky, videla jeho ľahostajnosť a zabolelo ju to. No veď nečakala inšie!

— Prosím, neodvracajte sa v hneve odo mňa, pán Milocký! — prosila deva, keď videla, že Daniel vstal a chcel sa porúčať. — Vidíte, moje myšlienky nikdy nezabiehali do budúcnosti, aby sa zamestnávali utvorením vlastnej domácnosti. Nemám schopnosť blažiť niekoho, som rozorvaná sama so sebou. Môj podiel je nešťastie a to je, vidíte, jediné, čo by som vám priniesla. Nie, nehovorte, viem, čo chcete povedať, že nežiadate nič, verím, lebo ste príliš šľachetný, no i ja volím radšej dať vám túto ranu, než sklamať vaše dobré srdce, lebo nie som schopná urobiť vás šťastným, nie, nie. Nežiadajte to odo mňa!

Tak prosila deva a mladý farár pozrel do jej očí, videl, že z nej hovorí cit pravdivý, že táto deva nie z malicherných pletiek alebo z neoprávnenej hrdosti opovrhla jeho ponúknutím. Či tušil, že mal takého silného soka, že nielen tie príčiny, ktoré uviedla Viola ako prekážky, stavali sa mu v cestu, lebo tie by sa ľahko dali vyvrátiť. Či tušil? Možno áno, aspoň pozdejšie, keď otupoval oheň bôľu, časom zbúrený.

Keď opustil izbu, Viola úctivo a dôstojne dívala sa za ním, akoby s ním bola unikla každá svetlá myšlienka. Všetko svetlo, cit pre krásu a dobro naučila sa poznávať u neho, on ju naučil veriť, milovať tých, ktorí nás ubíjajú, a ona sa mu takto odplatila. Oh, aká irónia! — myslela si deva, keď pomaly sa aj ona vzďaľovala z izby. Ujec ju silno pritiahol k sebe a hladkaním tváre dával jej najavo svoju spokojnosť, no ona sama nebola spokojná so sebou. A bola by sa mohla staviť, že veru ani iní spoluobyvatelia domu.

Ako Viola predvídala, tak bolo. V kuchyni ju prijali nepriaznivé zraky a úsečné, neláskavé slová ranili jej dušu. No chopila sa svojej práce, nemajúc na úštipky netrpezlivú alebo vzdorovitú odpoveď.

Hermínka nemohla trpieť, aby senzačná udalosť nebola vyčerpaná!

— Ach, škoda svadby! — prehodila znovu, — tešila som sa, že zároveň s tetuškinými meninami budeme sláviť i zasnúbenie!

— Ba len mi povedz, Hermuška, koho čaká tá vysokomyseľná slečna?

— Ach, nuž iste viac než dedinského farára!

— Že viac? S radosťou sa mohla chopiť ruky.

— Veru, veru, Viola, ja ťa nerozumiem, — obrátila sa Hermínka prosto k Viole, naprávajúc si koketnú zásterku. — Mať skvelú príležitosť dostať sa pod čepiec a nechať ju ujsť. Je to nezmysel, odpusť.

— Ty, pravda, zahalíš sa vysokomyseľne do rúška mlčania, — pokračovala slečna, keď Viola so sklopenou tvárou i ďalej mlčala. — Tým skôr, lebo sa neznáš ospravedlniť. Nemáš príčinu, lenže ja tuším, čo asi v tebe väzí, — a pri tých slovách sa bližšie nahla k Viole a riekla hlasom zníženým: — Ty sa úfaš Imrichovi, vidíš, že som uhádla! Ale tomu sa úfaš darmo, ja viem!

— Ja sa neúfam nikomu, — odvetila Viola a pozrela na Hermínu svojím statočným pohľadom, — ale právo rozhodovať nad vlastným osudom mám len sama!

— Hahaha, — rozosmiala sa Hermínka veľmi ostentatívne, — to je zábavné! Toľká logika, haha! Ktože ti to právo berie, kto?

— Čože je také smiešne, že sa moja roztomilá Hermínka tak chutne zasmiala! — spytoval sa Lepáry. Blúdenie mestom, čítanie novín a rozhovor s Bubelákom ho už zunoval, a preto začal sliediť po dome za nejakou zábavou.

— Ach, ujec, Viola je veľmi smiešna! Dala košík prvému a jedinému pytačovi, a potom sa ohradzuje proti nám, hovoriac, že nikto nemá právo rozhodnúť nad jej osudom. Akoby to niekto chcel.

Lepáry sa priblížil k spomínanej, ktorá ustúpila pred človekom, jej celkom nesympatickým.

— Dobre tak, dievčatko! Veď škoda takého roztomilého holúbka na dedinu, škoda kvietka, tam by zvädol, zahynul, nikto by nevedel oceniť jeho krásu.

— Ach, iď len, ujec, nerob sa smiešny! Také niečo hovoríš Viole! Po prvé: ona nemá zmysel pre podobné slová, po druhé: sám tomu neveríš, len sa nedaj vysmiať!

— Ba ty sa nedaj vysmiať s tvojou múdrosťou a známosťou sveta. Len kde sa to u teba vzalo, nevídali! Toľká múdrosť, na môj veru, samý firnajz! No ty si z toho mnoho nerob, dušinka, — obrátil sa znovu k Viole a pokračoval sladkým hlasom: — Hermínka je rozmaznaná a zná tu i tu pichnúť, vieš, každá ružička má svoj tŕnik, hejže? — Pri tých slovách chcel Violu oblapiť, ona ho ale silno odsotila od seba.

— Hahaha, — smiala sa Hermínka, — tvoja výpoveď ešte nikdy sa tak eklatantne nesplnila ako teraz, to je hodný tŕnik, čo?!

— Netajím, — odvetil Lepáry, — ale zato tým krajšia ruža, — a tichším hlasom, obrátiac sa k Viole, doložil: — Ružička, ktorá stojí za to, aby som sa pokúsil odtrhnúť ju.

— Ale, ujec, s tebou naozaj nehodno rozprávať, odíď, Viola, nepočúvaj ho!

— No, no, nieže tak spurne, však by si ty inšie hovorila, keby takto tebe istý mladý pán hovoril.

— Veru sotva, ja by som ho nepočúvala, — bránila sa Hermínka.

— Ale Violka je múdre dievčatko, dá si povedať, či tak, dievčatko?

Violine tepny bili náramným skokom. Premáhala sa, stavala sa i hluchou, i bezcitnou, a predsa musela počuť i pocítiť všetko a nesmela sa vzdialiť z kuchyne, vediac, že na Hermínkinu skúsenosť sa nesmie spoľahnúť. Čím a ako sa brániť, keď sa už zrejmé dôkazy opovrženia minuli cieľa? Na to si musela odpovedať, že len sama, a to so zvýšenou pozornosťou a ostražitosťou musí si byť i obranou, i ochranou.

— Ale teraz, ujec, opusť kuchyňu, — riekla Hermínka celkom rozhodne, — nič nespravíme takto, naše cukrové veci sa nevydaria.

— A či ma i vtedy pošleš, keď ti poviem novinu? — opýtal sa Lepáry.

— To závisí od toho, aká je to novina.

— Ak sa v tebe neklamem, privedie ťa moja novina do extázy!

— No len von s ňou, aká je?

— Herci sú tu! zvolal Hermínkin ujec s výrazom veľkej dôležitosti.

— Herci? Skade, kto? — zvolala Hermínka ako vo vytržení.

— Spoločnosť istého Golyu, vieš, veľa nesľubujú, ale majú i dobré sily, jedna primadona…

— Ale herci v našom meste, to je už udalosť!

— Vidíš, dieťa moje, a ty si chcela svojho báčiho tak nič po nič poslať preč!

— A čo hrajú? Budú dnes hrať? Oj, to pôjdeme! — a s tými slovami položila kotlíček so snehom nabok, ponechajúc pečenie cukroviniek rukám skúsenejším, a vybehla z kuchyne. I Lepáry odišiel, volajúc naspäť:

— Pá, milá ružička.

Tá, ktorej to znelo, stiahla hnevne obrvy a ústa trpkým a smutným úsmevom sa pootvorili.

Keby Viola snáď bola bývala zdielnejšia, ohebnejšia, keby bola vedela nakloniť si tetku, lichotiť Hermínkiným slabostiam, bolo by jej postavenie bývalo istotne znesiteľnejšie. Ale ona neurobila prvý krok na zmiernenie a plazivá pokora, poníženosť bola jej odporná. Preto nemohla žiadať, ani nežiadala, aby jej ony prišli v ústrety, alebo ju zastali, keď sa jej robila krivda. Ba krivda sa jej robila len z tejto strany, veď Imrich ostával v diaľke od nej. A Lepáryho škaredé lichotenie, keby o tom niekto z domácich vážne rozmýšľal, ale to veru nikomu nepríde na um, brániť nenávidené dievča, hoci i postavené pod ochranu domáceho pána. A preto si Viola znovu musela povedať, že sa nemá na koho opierať, že je odkázaná len na svoju vlastnú silu.

Popoludní usporiadala Hermínka kvety v salóne, potom sa prechodila z izby do izby, aj svoju chcela otvoriť hosťom. Zasa pozerala svoj oblek, hneď otvorila klavír, prešla rukami niekoľko ráz po klávesoch, aby poznala, či sa jedna alebo druhá struna neoslabila na ňom. Konečne si usporiadala pred zrkadlom vlasy. Odtiaľ jej padli zraky na fotografie.

— Viola! — zvolala na devu, ktorá oprašovala náradie, — pozri, však nám svedčí! Vtedy bol Imro celkom inakší ako teraz, samá zdvorilosť, úslužnosť a teraz, akoby nejakým čarovným prútom šibnutý, zmenil sa na takého nejapného, šomrajúceho medveďa! Nemyslíš?

— Nemyslela som na to, — rovnodušne odpovedala.

— To verím. Nuž a načo by to bolo! Lepšie pre teba. Veď i tak sa hovorí, že od mnohého myslenia rozbolí hlava. Podajže mi ten kvet tam v mojej izbe na posteli. To. — Mňa ešte nikdy hlava nebolela. Z toho by sa dalo usúdiť, že nemyslím mnoho, ale mne sa zdá, že je pre mňa dosť toľko, koľko myslím.

Zato ale musela myslieť viacej Viola a hlávka ju bolela veľmi!

— Pozri len, Viola, dobre bude tak? Tento kvet tu na ľavom boku, nemyslíš?

— Ba áno, dobre bude.

— Dobre, — posmievala sa slečinka, — tuším povedala by si to isté, keby som si ho rovno na podošvu prišila, nie?

Viola neodpovedala. Jej by snáď i to bolo ľahostajné.

— Zvedavá som, ako hrajú tí herci, — preskočila Hermínka na tento predmet. — Tá primadona, akási Virágvölgyi Rózsika, nebodaj sa predtým Blumenthalovou menovala, má byť dosť šumná, aspoň vo svetle divadelných lámp, že už mnoho hláv pomútila, iste už aj náš ujček niekde u nej antišambruje.

Tej mienky bol každý, kto Lepáryho pokladal za hodného rozmýšľania.

Po obede pribehla Emka celá rozčúlená do kuchyne, kde Viola varila kávu.

— Ach, Viola, povedz apkovi, aby ma pustil s mamou a Hermínkou do divadla, prosím ťa, popros ho!

— A či ťa mama pojme so sebou?

— Veď ja neviem, keď som sa jej nespýtala.

— Tak sa musíš najskôr jej opýtať.

— Ach, viem, že nebude chcieť.

— Skús to, Emka moja.

— Vieš čo, Viola, poviem Imrovi, on ma iste pojme so sebou.

— Možno, dieťa moje, no ja ti neviem povedať.

— Vidíš, Viola, hovoria, že herci majú krásne obleky, zlatom a striebrom vyšívané, ale však je to nie dobré zlato?

— Nie, dieťa moje, to je len napodobnenina, tam nie je nič pravé.

— A predsa by som ta rada šla.

Dieťa neustalo prosiť, kým Viola nesľúbila, že ju vypýta od otca.

Pri svačine Emka pila s neobyčajným chvatom svoju kávu. Prosebným zrakom pritom pozerala na Violu, keď obsluhovala, ba tu i tu postrknutím rukou napomenula ju na daný sľub.

Imrich to zbadal.

— Čože je, Emka?

Emka ale prosebným zrakom pozerala na Violu.

— Povedz to ty, Viola.

Slabým pokusom úsmevu oznámila Viola žiadosť.

— Hľaďže mi túto milovnicu umenia! Nie, Emka moja, to je nie pre teba, ty tomu nerozumieš, keď by som ti povedal, že je to i pre druhých, väčších jedom, nie to ešte pre také plávajúce rozumčeky, ako je tvoj!

Dievčatko chcelo plakať, no premohlo sa.

— Zato mali by mať iní rozvahu i za teba a vo vzniku udusiť takú nerozumnú žiadosť.

Že Viola i túto poznámku, ako urážlivú, na seba vztiahla, bolo temer prirodzené, veď ona predniesla Emuškinu žiadosť. Ale či ona to mohla vedieť, keď nezná podobné predstavenia? Od iného by ju táto poznámka nechala chladnou, od Imricha ju ale popudila k hnevu a žiaľu, lebo veď to je známe, že nás neláskavé slovo od milovaného človeka dvojnásobne bolí.

Októbrový deň chýlil sa ku koncu, svetlé oblaky zháňali sa nad obzorom a ostatný lúč slnka zapadol, vrhajúc oblokmi chodby v prvom poschodí svetlú žiaru na schody. Dolu schodmi kráčala Viola so šatami pani Vilinskej. Ponáhľala sa dolu, nezbadala, že hore lozí Lepáry, a pri zákrute temer vrazila do neho.

Chcela mu vystúpiť, zastal jej cestu.

— Nie, tak ľahko ťa nepustím. Bez výmeny ani na krok! — šepol celkom blízko pri nej.

— Pane, ustúpte! — volala Viola, — ponáhľam sa.

— Nič to, devuška, ešte stačíš — prv výmenu. — A starý chlebár sa nahol k nej.

Viola ho ale odsotila silným pohybom ramena, že sa zatackal a zletel rovno Imrichovi do náručia.

— Ale, ujec! — riekol Imrich káravo.

— Ty si to? Neber to naozaj. Viola žartovala a ja nie som taký, aby som nerozumel žartu. A ty si ju snáď chcel brániť, tvojej ochrany veru nebolo treba!

— Okrem toho som si sama sebe dostatočnou obranou! — riekla Viola hrdo a prešla popri pánoch s posunkom neprístupnej hrdosti.

— Vidíš, to si schovaj, Imriško, mohol si to nemať! Načo aj hasíš, čo ťa nepáli. A či ťa páli, čo?

Imrich sa odvrátil, chcel sa vzdialiť bez odvety.

— O ktorej sa bude dnes večerať, bratko, nemohol by si mi povedať? Rád by som dovtedy ešte vidieť, čo tí protežé robia. Znáš, tým ľudkom musí sa pomáhať, ináč im vaše obecenstvo nepomôže na nohy.

— Večerať? Neviem, spýtaj sa…

— Violy, oj, to veľmi vďačne.

— Môže ti to povedať i jedna zo slúžok, alebo mama.

— Imro, keby som ťa nepoznal a nevedel, že to dievča, myslím Violu, z hlbín srdca nenávidíš, povedal by som, že si na najlepšej ceste zaľúbiť sa do nej.

Večerné červánky zhasli a na schodoch zaľahlo pološero. Lepáry nevidel, aký účinok mali jeho slová, no cítil, že ho Imrova mocná pravica chytila za rameno a potiahla silno.

— Ujec, chráň sa niečo podobné spomínať!

— Ba, som starý praktikant, ostatne, malo by ti to roztomilé dieťa byť nepohodlné…

Nedohovoril, lebo ľahkým skokom pribehla Hermínka, aby išla hore do izieb prvého poschodia.

— O čom rokujete, páni? — opýtala sa zľahka, — prosím, pusťte ma, idem po tetuškinu kazetu.

Hermínka vybehla hore, Imro pristúpil bližšie k ujcovi a povedal mu dôverne:

— Ešte raz a navždy ti hovorím, chráň sa, ujec, a vystríhaj ublížiť dievčaťu, ktoré…

— To je znamenité, — skočil Lepáry hovoriacemu do reči, — nepočul si, veď len teraz povedala, že je sama sebe dostatočná obrana?

— Áno, počul, ale kým je pod strechou môjho otca a pod našou ochranou, či sa tomu vzpiera alebo nie, je jedno!

— Ty tak ponímaš veci? Dobre, keď to viem. Ostatne neviem, čo zlého vidíš v mojom nevinnom laškovaní s týmto nevinným, no hrdým dievčaťom. Proti čomu vlastne sa ohradzuješ?

— Ty to dobre vieš, a ešte raz ťa napomínam: nezabúdaj na moje slová!

— No, veď zato nič, idem, možno, že už ani neprídem na večeru. A propos, nepôjde aj Viola do divadla, rád by ju vidieť, ako by sa tvárila pri tých veselých žartoch. No, ale ešte nie je všetkému koniec.

Pri posledných slovách bol už pri bráne, ktorou opustil dom, aby vyhľadal vyhladovených svojich protežé, ktorí prišli za chlebom do slovenského mesta a priniesli trochu tej kultúry.

Imrich s výrazom človeka, ktorý hľadá niekoho, koho by mohol ubiť, zatvoril sa do svojej izby.

Konečne boli všetci pristrojení do divadla, skôr sa ešte malo večerať.

Viola na rozkaz pani Vilinskej prikrývala stôl, Hermínka už tiež priniesla schránku na klenoty, v ktorej sa schovávali drahocenné veci rodiny Vilinských. Boli tu niektoré staré kusy, pochádzajúce z majetku Vilinského prvej ženy. Kým Emka bola malá, šperky nosila pani Vilinská.

I preberala sa teraz v týchto skvostoch Hermínkina tetka, keď Viola náhodou pozrela na jej ruku a prekvapene, zarazene zastala. Jej zrak padol na utešený prsteň, v ktorého briliantmi vykladanej hviezde odrážalo sa svetlo lampy. Deva zvláštnou živosťou siahla po prsteni, potom zasa stiahla ruku preč a chytila hodvábnu šnúročku, vinúcu sa okolo hrdla.

Hermínka zbadala Violin pohyb.

— Páči sa i tebe ten prsteň? Je skutočne krásny. Ten oheň i tie čisté farby, poznať, že starí Verínovci mali vkus a rozumeli sa do diamantov. Či nie je utešený, pán Bubelák?

— Ba áno, slečna. Už dávno som nevidel podobný. Tento klenot zaslúži si všeobecný obdiv!

— Ale teraz večeru, Viola! Už je sedem hodín, a večera je ešte nie tu! — karhala Vilinská, naprávajúc si veľký prsteň na chudý prst.

Hneď priniesli chutnú pečienku a na povel domácej panej usadili sa všetci k stolu.

Emka postrkla Violu a šepkala:

— Viola, to je môj prsteň, od mojej umretej maminky. Imrich mi to raz povedal, a on to vie.

— Ako by nevedel! — vetila deva a pokrájala mäkký kúsok pečienky chorému Vilinskému, ktorého obsluhovala.

— Ale mama ho nosí, — pokračovala Emka.

— A ja som ho ešte nikdy u nej nevidela.

— Ej, a keď chodí do kúpeľov, vtedy ho vždy vezme so sebou.

— Ticho, Emuška, ticho! — napomínala Viola, lebo už zasa sa obrátil k nim Imrich a počúval, čo jeho sestrička hovorí.

Lepáry neprišiel na večeru. Len odkázal, že sú už miesta zaopatrené, a že on svojich tam bude čakať.

Tak sa celá výprava vybrala do divadla. Slúžka s lampášikom popredku, za ňou Hermínka, zavesená na rameno Bubelákovo, potom Imrich s Vilinskou.

Mladý Pešťan skutočne vážne začal dvoriť Hermínke, lebo jej zjav, jej úplne veľkomestské správanie sa a brilírovanie rečou zazdalo sa tomuto povrchne zmýšľajúcemu človeku. A Hermínka? Ona bystrým zrakom prehliadla, kam smerujú slová a pohľady mladého mužského, a rozmyslela si nepustiť ho tak ľahko zo svojich osídiel. Keď Imrich nie, tak tento, ale radšej len Imrich, veď sa on ešte vráti! Dovtedy ostane tento v rezerve. Ale, ako sa všetko zdalo, Imrich nemal úmysel vrátiť sa.

Doma zavládlo ticho. Vilinskému sa nechcelo ešte ísť spať, a preto sa hral s Emuškou v karty na papuču. Starý pán sa chutne smial, keď jeho dcéra ostala papučou, a ona sa tomu živo bránila, použijúc všetky možné fígle duchaplnej hry. Konečne obidvaja unavení odobrali sa na odpočinok, pravda, s Violinou pomocou. Keď všetko obstarala tu dolu, vydala slúžkam rozkazy pre zajtrajší deň a odišla s Emkou hore do svojej izbičky. Tu si Emka spomenula, že sa ide učiť. I prisadla ku stolu a rozložila svoje knihy a písanky na ňom. Viola zabudla vytiahnuť kľúče od komory, preto ešte raz zbehla dolu, aby napravila zameškanú vec a kľúče zavesila na obvyklé miesto. Vracajúc sa hore do prvého poschodia, v kuchyni počula jednu zo slúžok nôtiť si jednoduchú, no dojemnú piesenku nášho ľudu. A toto pritlmené nôtenie si dievky vzbudilo vo Viole rozpomienku na tie melódie, ktoré kedysi rozkošou napĺňali jej jemný sluch. Idúc popri dverách salónu zastala. Tam dnu skvostné piano akoby ju volalo vojsť dnu a skúsiť, či ešte niečo zná a či jej tieto zvuky nedonesú znovu mier v otrasenú dušu.

A Viola sňala zo schodov lampu a otvorila dvere na salóne. Tam sa už všetko lesklo, usporiadané pre zajtrajšiu hostinu.

Pozorne položila lampu na malú kasničku pri dverách a priblížila sa ku klavíru. Bolo jej voľno v tejto samote, a predsa cítila akúsi obavu, že ukradomky ide do neobývanej izby a hrá. No zasa utlmila toto príliš chúlostivé hnutie svojho čistého svedomia. Veď nerobí nič zlého, i sadla si ku klavíru a začala hrať, viac s citom než s virtuozitou, ale čím diaľ hrala, tým viac zabúdala na svet, na všetko, čo dosiaľ prežila a pretrpela. Jej duša sa povzniesla do neznámych výšin, do krajín len snívaných, no sotva kedy dosažiteľných.

Zabudla, že čas ubieha, že tam vo veľkom hoteli sa už chýli frivolná opereta ku koncu a že ľahká hra omrzela istého mladého mužského tak, že vzal klobúk, opustil sieň, naplnenú vyšnoreným obecenstvom, aby tam von ochladil si horúcu hlavu. Zamyslený pobral sa námestím domov. Keď prichodil k domu, zarazilo ho nezvyklé svetlo v oblokoch salóna, no ešte väčšmi ho prekvapili zvuky klavíra. Zastal, načúval, kto hrá? Ticho vyšiel schodmi až na chodbu, zastal pri obloku a znovu načúval. Ako to lahodí. Ako prúd čerstvej pramennej vody pre toho, kto práve nemohol zahasiť svoj smäd fabrikovaným, nečistým nápojom.

Oblokom kmitalo svetlo, vlastne pološero hviezdnatej bezmesačnej noci. Krásne, jasné nebo, husto pokryté hviezdami, klenulo sa nad mestom, z hviezdnatých výšin zdal sa kynúť mier a tíšiť rozháranú dušu, hovoriac, prečo trápiš, sužuješ sa, biedny tvor, čo si ty, čo sú tvoje žiale oproti rozmerom všehomíra? A ty sa vypínaš? Bláznivý, biedny smrteľník!

Viola dohrala, bolo počuť, ako zatvorila klavír. Veľké kyvadlové hodiny už dávno odbili desiatu, a ona zabudla, ako ubieha čas. Po krátkom, sladkom sne, plnom poézie, zasa triezva skutočnosť, triezva, smutná pre Violu Podhradskú.

Vzala lampu a vyšla na chodbu. Ale oproti v obloku zazrela stáť postavu mužského a spätila sa. Ruka, v ktorej držala lampu, sa zachvela, takže Imrich skočil, vzal jej svetlo z ruky a položil na oblok.

— Zľakli ste sa? — spýtal sa jej.

— Ach, nie! — vzdychla deva, — no myslela som, že ste v divadle.

— Bol som, ale hlúpy kus a ešte hlúpejšie predstavenie popudilo ma len do hnevu, a…

Viola medzitým zamkla dvere na salóne, vytiahla kľúč a chcela odísť.

— A okrem toho niekto mi hovoril, že sa mala zjaviť nová kométa, prišiel som ju odtiaľto vyzerať.

Ako by to nemohol aj z ulice! No Viola uverila, ba i ona sa nahla k obloku a pozerala na mliečnu cestu, Imrich sa tiež usiloval vyzrieť čakanú hviezdu, no nadarmo.

— Nevidieť kométy, — riekla Viola a obrátila zvedavo k Imrichovi svoju tvár, ale v tej chvíli cítila, že ruku jej tuho chytil a pritlmený hlas znel otázkou:

— Povedzte mi Viola, prečo ste odmietli návrh Milockého?

— Prečo? — pýtala sa prekvapená deva.

— Áno, prečo, zdanlivo taký skvelý pre vás, ktorej náš dom naskrze nie je raj?

— Myslím, že tým by sa mi i tak nebol stal.

— Ale boli by ste mali výhľad na krajšiu budúcnosť.

— Moja budúcnosť! — odvetila Viola ako vo snách.

— Áno, a preto mi je veľmi záhadné, prečo ste odmietli také výhodné postavenie?

— Nebola moja odpoveď dnes ráno dosť jasná? — pýtala sa Viola znovu a horúca žiara vystupovala jej do tváre.

— Nebola, lebo kto vás pozná, neverí v príčiny, ktoré ste udali, ani sám Milocký nie.

— Možno, — vetila ona rýchle, — ale ja som vždy málo dbala, kto veril mojim slovám, kto nie.

— To sú tvrdé slová, no nepatrí sa mi v tejto chvíli robiť vám za ne výčitky. Nevzdiaľme sa od prvého predmetu. Vaše údajné príčiny dali zatvárať na celkom iné, z vašich slov presvitala mohutná prekážka, a ak pán Milocký má tiež vnímavé srdce, musí vedieť to i on. Vy ho nemilujete.

— Veď keby som ho milovala, cítila by som sa šťastnou a nebola by som ho odmietla.

— Vy milujete iného! — riekol Imrich s dôrazom a prenikavým pohľadom pozrel na ňu.

Ako bleskom zasiahnutá ostala Viola stáť.

— Kto to hovorí? — spýtala sa po chvíli spurno.

— Vaše slová, vaše konanie, — znela Imrova odpoveď. I pristúpil k nej bližšie, podával jej ruku, pozrel na ňu nežne a prosebne. No ona to všetko pre veľké rozčúlenie nevidela. Zamestnávala ju myšlienka a silné a rázne predsavzatie nezradiť sa, nie, za nijakú cenu, on nesmie ani tušiť.

— Nie, nemilujem nikoho, okrem pamiatky svojho potupeného otca, — vyrazila násilne túto lož zo seba, a že musela nepravdu povedať, to ju znovu urobilo nespravodlivou a viedlo k trpkým slovám.

— Tak by som sa bol klamal vo vás? — opýtal sa Imrich smutne.

— Čomu človek neverí, to nemôže klamať, — odvetila Viola a jej postava akoby rástla v rozochvení. Potom pokračovala: — Ostatne neviem, prečo vás zaujíma rozlúštiť hádanku, ktorá sa vás netýka, kohože zaujíma vedieť, čo sa stane s podpaľačovou sirotou? Veď to musíte znať, i každý v tomto dome, že do istého času musím tu ostať, z vlastnej vôle a rozkoše veru nie, to tiež každý môže vedieť. Čo sa potom stane zo mňa, keď budem plnoletá, to je istotne každému v dome mimo ujca ľahostajné. No kto by chcel znať ešte i to, toho uistím, že ani hodinu ďalej neostane Podhradských sirota, ani hodinu ďalej, než musí.

— Dosť, Viola, dosť! — zvolal Imrich. — Skutočne, dnes som sa veľmi sklamal. Od istého času som vás pozoroval, Viola, ľutoval som vás, samu, odcudzenú medzi nami, a prišiel som k presvedčeniu, že sa vám deje krivda. Krivda, keď sme o vás súdili, že ste krutá, nezmierlivá, plná nenávisti k nám, bez lásky, bez srdca! Všetko to som vyvrátil sám pred sebou, lebo som videl silu vášho ducha, vašu trpezlivosť v znášaní každodenných trampôt, poznal vaše obete, ktoré ste prinášali našim chorým, vašu neúnavnú pilnosť pre nás a v náš prospech, no dnes zasa všetka krásna ilúzia násilne sa zrútila, lebo som práve musel poznať, že ste zlá, Viola, zlá! Vy ste silná, no vaša sila je urputná, nie dobrá. Obetovali ste nám mnoho, no nie z lásky, len v pocite povinnosti, ktorý je u vás veľmi vyvinutý, ale obeť bez lásky nestojí nič, ani prázdne slovo, tak sme si ničím nie povinní, nie sme si nič dlžní…

Otváranie brány a živý rozhovor na chodbe zamedzil ďalšie slová. Viola, sťa kamenná socha, ale s tým rozdielom, že dýchala, no dych sa jej krátil a hruď dvíhala, stála tu osvetlená nedostatočným lúčom z malej lampy. Aj Imrich stál chvíľu pred ňou, na chvíľu ponorili sa zraky týchto dvoch rozhnevaných ľudí v jednom a potom strmým pohybom obrátila sa Viola preč. Či sa bála, že mu ukáže, ako veľmi je slabá, a že i ona má srdce, ktoré tak mocne sa domáha svojho práva? Keď počula, že sa aj Imrich vzďaľuje po schodoch dolu, zrýchlila kroky a vbehla do komôrky ako bez seba, ako bez vedomia vlastnej sily. Klesla pri svojej postieľke na kolená, zahrabala tvár do podušiek a kŕčovite vzdychala. Nebol to zdravý, uľahčujúci plač, bol to výbuch najkrutejšieho žiaľu.

Zľaknutá Emka zdvihla hlávku, ktorá bola nad knihami ospalo zavisla.

— Viola, čo ti je, povedz mi?

— Nič, nič, — vzdychala, — choď spať, je pozde.

— Ale ty, Violka moja, tebe je niečo, ach, neplač, prosím ťa. — A citlivé dieťa temer sa samo pustilo do plaču.

— Prosím ťa, poď i ty spať, — prosila znovu.

— Idem, — riekla Viola a premáhajúc sa siahla na hrdlo, prudkým trhnutím roztrhla golier šiat i čiernu hodvábnu šnúrku, z ktorej odpadol na zem skrývaný skvost.

Emka sa zohla a zdvihla prsteň.

— Mamin prsteň, Viola! — a dievčatko zvedavo pozrelo na Violu.

— Nie, dieťa moje, to nie je mamin! — tíšila Viola dievčatko. — Spi, Emuška moja! — Chvejúcou sa rukou uložila Emku do postieľky, no ona ešte vždy hovorila:

— A čí je ten prsteň? Viola, povedz pravdu, tak nás učil pán Milocký. I ty povedz pravdu.

Oj, a Viola dnes luhala… Oj, Imrich!

— Imrich! — vzdychala i pozdejšie, keď mienila, že Ema už spí. No dievča, žiačka, rozmýšľalo nad novou hádankou: prečo Viola nepovedala pravdu?

Na druhý deň hneď zrána začali sa prípravy na privítanie hostí. Viola bola vždy zamestnaná, sama si hľadala prácu, v ktorej by zahlušila v srdci hlodajúci žiaľ. Imrich sa jej vyhýbal, i ona jemu. Tým viac sa približoval Lepáry, no ešte vždy sa jej podarilo vyhnúť sa jeho nemilej spoločnosti.

Popoludní i večierkom prichádzali hostia, boli tu zhromaždení temer všetci členovia mestskej rady s paniami, so slečnami alebo synmi. I z okolia prišli poniektorí, ktorí už skorej boli známi s Vilinskovcami, no v posledné časy vystávali z radu Vilinského navštevovateľov. Ani dr. Lukáč so svojou mladou paňou nechýbal — keď mohol, pridružil sa k Viole a rozprával jej anekdoty, ktoré už dávno od neho počula. Tak sa zdalo, že pani doktorka krivým zrakom hľadela na svojho manžela, no on si z toho nerobil veľa.

Hostia sa zabávali, ako sa komu páčilo. Hlavným a pre mnohých aj najvýznamnejším bodom bola prirodzene skvostná večera. Po večeri si sadli starší páni ku kartám, mladší zabávali dámy svojou prítomnosťou.

Hermínka, ktorá hlavne aranžovala tento večierok, cítila sa veľmi dobre. Vynaložila všetko, čím mohla upútať na seba. Dnes večer chcela priviesť vec s Bubelákom na čisto a chcela si ešte raz Imricha nakloniť. Alebo jeden, alebo druhý. Pri Bubelákovi sa jej kumšty vydarili. Oslepovala ho jej osobnosť. Hoci vídal v Pešti inakšie krásky, predsa myslel, že táto je celkom stvorená na to, aby predstavovala dámu veľkého sveta. Že Hermínka potrebovala skvelý rámec, aby jej krása dostala význam, o to sa teraz Bubelák nestaral, videl celok a ten ho priviedol do nadšenia.

Často cez večer bolo vidieť Hermínku a Violu vedľa seba. I bolo možno porovnávať. Tu bujná, živá, sebavedomá krásavica, ktorá vždy mala v pamäti, čo jej tvári a pleti sluší a ako to vyzerá, tam Viola, ktorá málo rozmýšľala o svojich toaletných potrebách. A predsa Violina krása bola pútavejšia, sympatickejšia. Krása tejto devy pozostávala celkom z iného ako Hermínkina, z niečoho, čo sa nedalo bližšie určiť. Pohľad jej očí, ten tichý, pravda, v jej okolnostiach zriedkavý úsmev, pohyb hlavy, nepovedomá, preto nevystižiteľná gracióznosť kroku zvyšovali pôvabnosť tejto odstrkovanej devy. Okrem toho i Viola šatila sa vždy veľmi vkusne. Hoci jej toalety nebývali skvostné, ba boli často dosť chudobné, vedela si každý kus šatstva tak usporiadať, že bola oblečená temer vždy elegantne.

Cez večer, keď Viola akoby v zabudnutí samej seba zastala s očami ponorenými v diaľke myšlienok, priblížil sa k nej Lepáry. Striehol na túto chvíľu a nenechal ju ubehnúť, aby ju nevyužitkoval.

— Si dnes krásna ako vždy, ale smutná, bez vôle, — začal jej lichotiť. — Či ti je snáď žiaľ za ženíchom? Nebanuj! Vynáhrady nájdeš dosť, tisíc za jedného! Za stratené šťastie, takisto relatívne, kynie ti iné. Poď len do Pešti, uvidíš, že tam uznajú cenu tvojej krásy, tam ťa čaká budúcnosť, o akej sa ti ani nesníva.

Každé Lepáryho slovo Viola pocítila ako pichnutie jedovatej zmije. No len hlavu odvrátila a vzdialila sa s posunkom nevýslovného opovrženia a odporu, lebo už zunovala brániť sa inou zbraňou.

Hermínka, aby skorej došla k cieľu, odhodlala sa postaviť všetko na jednu kartu.

Keď sa raz Bubelák zahovoril medzi pánmi pri pohárikoch, pozdejšie sa ale vrátil rozohriaty vínom k Hermínke, našiel ju zamyslenú, so sklonenou hlavou a smutným pohľadom.

— Čo vám je, slečinka? — opýtal sa s prízvukom nežnej starostlivosti.

— Som na rázcestí, — odvetila slečna pološeptom.

— Ako to? — znela nová otázka a Bubelák si sadol k nej na stoličku.

— Zvedavý, — usmiala sa prekáravo na mladého mužského a zľahka sa dotkla jeho ramena svojím vejárom. Ale jej tvár sa hneď zasmušila a hovorila:

— Neznám, či vám to môžem zveriť a ako to vy budete ponímať!

— Tak málo dôvery máte vo mňa? Nedokázal som ešte dosť svoju oddanosť a vrelú lásku? — pýtal sa mladý mužský a vzal ruku dievčaťa do svojej ruky.

— Veď ja verím, a hoci aj moji domáci neodobria moje slová, moju dôveru k vám. predsa vám oznámim, že som postavená pred rozhodnú chvíľu: alebo sa vydať za muža, ktorý ma oddávna ľúbi, alebo opustiť navždy tento dom.

— Ale to sú naozaj zvláštne novinky a ja som o tom netušil, — zvolal Bubelák temer nahlas.

— Ticho, — napomínala slečna a obzrela sa po hosťoch. — Netušili, nevideli ste z toho nič, lebo ste nepozorovali vývin vecí.

— A vy, slečna, ste sa už rozhodli?

— Neviem, čo mám robiť.

— Nehovorí vám to srdce?

— Oj, ono hovorí, ale táto reč musí byť utlmená! — riekla Hermínka, pozrúc na mladého mužského svojím najtesklivejším pohľadom, a opustila ho vo veľkom rozčúlení.

Potom cez celý večer sa mu vyhýbala naschvál, len kedy-tedy sa stretli ich zraky.

Imricha netešilo dlho medzi hosťami v salóne, ako videl, že sa bavia i bez neho, odišiel dolu do prízemnej izby, do obedovne, kde ešte neupravené stoly ponúkali svoje dary. Tam pri stole sedeli niektorí starší páni, popíjajúc si, fajčiac a politizujúc. Aj Imro si nalial vína do pohára a vypil ho na dúšok. Zamiešal sa do rozhovoru so starodávnymi priateľmi svojho otca.

Z toho rozhovoru vyrušilo ho ľahké dotknutie, obrátil sa, videl stáť pri sebe Hermínku, spanilú, ako ešte nikdy.

— Želáš si niečo? — opýtal sa jej.

— Nie, neželám, ale chcela som ti niečo povedať, vlastne opýtať sa ťa. Prosím ťa, venuj mi niekoľko chvíľ.

Bez odvety Imrich nasledoval Hermínku k obloku, ich rozhovor tu, medzi týmito pánmi, nebil do očí, každý vedel, že sú rodina, že bývajú v jednom dome, a tak majú isté práva.

— Imrich, chcela som sa ťa už dávno opýtať a vždy som sa toho bála; — vravela Hermínka neobyčajne vrelo, — no teraz musím konečne sama doniesť vec na pretras. Povedz, hneváš sa na mňa ešte?

— A či som sa hneval? — pýtal sa Imrich.

— A či! — odvetila Hermínka s bolestným úsmevom.

— Ak narážaš na onen mrzký výstup po voľbe, tak ti môžem úprimne povedať, že ten výstup sa ma nemilo dotkol, ale som sa nehneval.

— Oj, vidím a cítim, že si viac nie ten istý. Ty skutočne nechceš zabudnúť na slová, ktoré som vo výbuchu vášne povedala!

— Načo to spomínaš? Je to už za nami a chvalabohu, že je tak.

— To je hrozné, keď takto hovoríš, — povedala Hermínka, — to je smutné! — A nemôže byť viac dobre medzi nami?

— Je dobre, prečo by nebolo?

— A ja hovorím, že je nie dobre, oj, ja by si želala, práve teraz, aby dobre bolo, keď…

Zvedavo pozrel Imrich na ňu, no nespýtal sa.

— Keď som pred momentom, ktorý má rozhodnúť môj osud na celý život. Či ti to ja musím povedať? — S bôľnym vzdychom vyrazila zo seba slová a pozrela na neho vrelo.

— Zdá sa mi, že nemusíš, — odvetil on, ktorý ju už chápal.

— Imrich!

— Prosím ťa, neprovokuj výstupy, ktoré sú veru neblahé pre obidve strany. Medzi nami len tak môže byť, ako je, keď má byť dobre. Mužský mojej povahy zná znášať i slabosti a vie si ctiť vaše zásluhy, no len do tej chvíle, kým sa nesklame. Klátenie je nie moja slabosť. A čo sa týka tej chvíle, ktorá má rozhodnúť nad tvojím osudom, ty znáš najlepšie, že si sama paňou svojej vôle. Čiň tak, ako ti srdce rozkazuje.

— Si ukrutný! — vzdychla Hermínka bolestne.

Imrich sa obrátil.

— Tuším, naši hostia sa chcú rozísť — musíme ich vyprevadiť. — A odišiel, zanechajúc Hermínku s temným pohľadom a pevne zovretými perami.

Bubelákova dovolenka chýlila sa ku koncu. Ešte tri dni mal tu ostať, potom chcel znovu vziať ťarchu povolania na svoje plecia. Pani Vilinská, ktorá sa pomaly zmierila s myšlienkou na Bubeláka ako budúceho muža svojej milovanej Hermíny, chcela mu na počesť usporiadať ešte jednu vychádzku. Mali ju usporiadať na Majeri, na tom mieste, kde pani Vilinská nebola už niekoľko rokov, kam nerada chodila. Hermínka sa veľmi tešila tomuto plánu a sľubovala si z toho veľa; Imrich neprejavoval mnoho vôle plán prijať, bol by rád ušetril ten zátišný kútik od návštevy veľkomešťanov. Odôvodňoval svoju nechuť tým, že na Majeri pre Pešťanov niet zábavy. No keď videl, že Vilinská sa nedá odhovoriť, ustúpil.

Violu poslali vopred na Majer. Tam i tak sa mali ešte vykopať posledné zemiaky a doviezť dolu do pálenice. I Viola mala tam prácu, musela dozerať, pozbierať a usporiadať aj iné záhradné a poľné plodiny.

Vydýchla si zhlboka, keď cítila svieži, no už chladný vzduch dolinky, keď z hôr prichádzal jesenný vetrík, keď krásne počasie snažilo sa ešte raz obživiť celú prírodu. Ešte raz vzbĺkne plameň a zhasne, príroda sa uloží na zimný spánok.

Krchuľa prijala svoju slečinku s nemalou radosťou. I oddala jej hneď všetky starosti do rúk, vyrozprávala, čo odvtedy prekonala, ako Viola nebola tu, ukázala plnú komôrku i pivnicu, i dvorec plný odrastenej hydiny. Všetkému sa Viola tešila, tým viac, keď mienila, že toto je posledný raz, čo sa tu baví.

Veronka odvtedy, ako ju Viola posledný raz videla, náramne upadla. Mdlo a neveselo prišla k Viole a nemotornými pohybmi chytila Violu za rukávy šiat a hľadela na ňu s úsmevom svojich smutných očí.

Keď Krchuľa počula, že majú prísť na Majer hostia, zvolala strmo.

— Kto, ktože príde?

— Prídu páni z Pešti, veď znáte, že máme hostí; jeden je priateľ mladého pána a druhý brat panej.

— Ten! — skríkla Krchuľa hlasom tvrdým a pozrela na Violu tak zostrašeným a hrozivým výrazom tváre, že ju to nemálo zarazilo. — Počula som, počula, že sú tu, ale žeby sa ten, ten, aby ho, sem odvážil, to som predsa nemyslela!

— Ale prečo? — bola nevinná otázka devina.

— Že vraj prečo? Oj, či je to už nie dosť známa vec? Veď je to ten lotor, ten kujon, aby si bol nohu zlomil, keď mal vkročiť na túto zemičku!

— To som si mohla domyslieť! Ja som tušila, že je to planý človek! Krchová, veď i ja som musela dosť pretrpieť od neho!

— Vari naozaj! Nuž a či nevie mladý pán vziať palicu na neho a vyhnať ho ako psa z domu? Nuž či ho ešte trpia v dome. Hej, veď keby nášho pána urodzeného nebola tá bieda vrhla na posteľ, veď by on tu nesmel byť, nesmel by sa ukázať. Ale teraz robia, čo sa im samým zachce, len sebevôľu, jaj, aby ich, i s háveďou kadejakou peštianskou! Na kýho paroma len zasa vymysleli sem prísť?

Tak sa Viola dozvedela o nešťastnej Veronkinej príhode a zhrozila sa. I blahopriala si, že je tu, že je pod strážnymi očami Krchovej a Tieška, predsavzala si, že nepôjde odtiaľto, kým tí tam dolu, tí cudzí, neodídu.

Cez deň bola Viola pri robotníčkach a znovu poznávala zdravý ľud v jeho tvrdej škrupine, v jeho prostote a nelíčenosti. Poznala veľký rozdiel medzi týmito ľuďmi tu, surovými, a tými zdanlivo zjemnenými, no v hĺbke duše skazenými. A jej duša sa učila poznávať život a často sa stretla s ťažkým problémom, ktorý sa nedal tak ľahko rozlúštiť.

A zasa sa bála toho druhého dňa, keď majú zavítať hostia na Majer. Darmo vyzerala na jasné nebo, nechcelo sa zamračiť, nechcelo hojným dažďom priniesť nazmar plány pani Vilinskej, darmo zrána načúvala, či po doline nehučí vietor, či nezaveje severák a nezničí celú vychádzku, ale všetko darmo. Dníček krásny, teplý lákal do prírody, užiť ešte jej krásu, kým nezavíta jeseň so svojimi pľušťami, vetrom a snehom. Dosiaľ ešte všetko sa tu skvie v pestrom rúchu. Stromy sú odiate listom žltým, červenkavým a medzi týmito všetky možné odtienky farieb, ďalej tam na pahorku pýši sa skupina jedlí temnou svojou zeleňou, a nad tým všetkým jasný, trblietajúci sa vzduch a oživujúce svetlo.

Krchuľa chodila zamračená okolo Violy. Často hovorila sama k sebe, alebo posielala svoje kliatby smerom k mestu. Pritom pomáhala Viole chystať, čo bolo treba pre prijatie nemilých hostí, a obetovať hydinu, lebo veru Krchuľu to stálo veľkú obeť, zarezať kus zo svojich chovancov, najmä pre tých!

Konečne tretieho dňa popoludní dorazili vozíky, ktoré doviezli očakávaných. Imrich s Emkou, ktorá sa svedomite musela vypýtať od svojho pána učiteľa, prišli na malom vozíčku. Vilinská s Hermínkou a Bubelákom na koči, ktorý sa ani nehodil na planú cestu Skalného potôčka. Lepáry sedel pri Matejovi a tu i tu ponúkol ho cigarou, zovúc ho pritom „švagrom“.

Keď hostia zastavili pred panskou chyžkou, bolo tam ticho. Krchuľa zbadajúc, že sa vozíky blížia, sa stratila, len Viola musela prijať hostí. Iba veľký, silný Pozor pomáhal jej pri tom, no nezdvorile, nedôverčivo očuchávajúc prichádzajúcich. Najmä Hermínku si obzrel nezdvorile, na čo sa ona odvrátila od neho, hovoriac:

— Pakuješ sa, ty obluda! — a odháňala ho dáždnikom od seba.

Lepáry sa hneď priblížil k Viole.

— Na môj pravdu, túžil som už za tebou, dievčatko! Celý dom mi prichodil ako bez svetla, bez lesku, ako nebo bez hviezd! Skutočne, temer by sa hneval na teba, že sa nám skrývaš tu v tomto škaredom hniezde.

No deva ho nepočúvala; už ani najmenej neskrývala pocit odporu a opovrženia, ktorý vzbudil v nej tento podlý človek. Vedela, že on to strasie zo seba, no inej zbrane nateraz nemala. Krchová odišla k robotníčkam. Nechcela sa zísť s človekom „belzebubom, satanom“, lebo nemohla premôcť svoj hnev. Tetka a Imrich išli si obzrieť hospodárstvo, kde Vilinská „tak málo stačila vyjsť“. Bubelák mal už teraz oči len pre Hermu, s ktorou sa prechádzal po kraji hory a zhováral sa s ňou veľmi dôležito. Preto Viola bola vystavená znovu dotieravostiam Lepáryho. Emka, hoci obskakovala okolo nej, nestačila, aby svojou prítomnosťou prekazila Lepáryho prázdne reči.

— Viola, ty ukrutná, ty ľadová deva, či ťa už nič nezohreje? Či tvoje srdce necíti, že ťa toľká láska, ktorú prinášam tebe v ústrety, nedojme?

Nanajvýš rozhorčená týmito slovami, Viola zvolala:

— Neprofanizujte slovo láska! Aspoň toto miesto ušetrite od prázdnych rečí, hovorím toto miesto…

— Či tak? No chráň sa ma! Chladnosťou roznietila si silnejšiu náruživosť, ako by bola ináč ostala, a znaj, že som naklonený všetko, počuješ, všetko, čo mám a čo som, tebe obetovať. V protivnom prípade zasa neľakám sa nijakej prekážky, keď chcem dôjsť svojho cieľa. Zachovaj si to, devuška.

— Od vás neprijímam nič a opätovne vás vyzývam, opusťte ma, zbavte ma svojej prítomnosti, ktorá mi je neznesiteľná, lebo zavolám na pomoc Tieška!

Lepáryho vyziablou tvárou preletel úškľabok.

— Idem, pamätaj si, že sa stretneme!

Zatým sa oddialil skutočne od predmetu svojej náklonnosti. Pridružil sa hneď k sestre, hneď k Hermínke a Bubelákovi, kde nebol veľmi vítaný. Raz sa prešiel s Vilinskou cez dvorec, kde pri jednom oblôčiku bolo vidieť hlavu ženskej, napred naklonenú, akoby v driemotách. No i Vilinská i jej brat sa obrátili inam prv, než by úbohá Veronka bola zbadala ich prítomnosť.

Po svačine, ku ktorej priniesli všetci hostia hodný hlad, išli pozrieť salaš. Najprv bol Imrich zaviedol ta Bubeláka, aby poznal jeho zariadenie. Pozdejšie prišli dámy v sprievode Violy a Emušky, Lepáry zostal pri domčeku, hovoriac, že jeho také veci už nezaujímajú.

Bača, počujúc svojich zriedkavých hostí, vytiahol spoza rohu gajdy, nafúkal ich i tisol pazuchou, sklonil hlavu nabok a dúchal, ako mu para stačila, kým prsty mu objímali piskor a preberali na ňom. Skoro naplnili hučiace, piskľavé tóny celú kolibu a rozliehali sa po stráni.

Modernou výchovou napáchnutá Hermínka posmievala sa tejto primitívnej hudbe a prirovnávala dudy našich dedín k talianskym hudobným nástrojom oných „pifferari“, ktorí chodia po jarmokoch v zábavnej spoločnosti opíc a medveďov.

— Len bubny a pokrievky ešte chýbajú, a koncert by bol hotový, — povedala usmievavo.

— Aj opica by bola, — pomyslel si Imrich, no len si to pomyslel.

Bubelák prisviedčal vo všetkom, čo Hermínka povedala, veľmi galantne, bol z tých mužských, ktorí až do svadby nemajú vlastnú mienku. Dnes plával v blaženosti, pookrial tu von tak veľmi, že začal vyznávať, ako veľmi pripomína mu to všetko detské časy. Veď i on bol synom slovenských rodičov, býval na dedine, až kým matka neovdovela a nepresídlila do mesta. Odvtedy veľkomestský život a jeho pomery streli dojmy jeho duše, až kým ony znovu neožili…

Cestou do salaša zašlo si panstvo k robotníčkam.

Krchová veľmi horlivo kopala, len raz zaškúlila smerom, kde boli páni. Úroda zemiakov bola veľmi uspokojujúca, len žiaľ, že toto požehnanie má sa stať kliatbou chudoby, lebo zemiaky bolo treba odvážať do pálenice…

Hľa, už čakajú vozy, naložené zemiakmi, na povel „gazdu“, aby prvý, druhý, tretí povozník pohol svoje volky.

Večerilo sa, páni sa už tiež poberali domov, Lepáryho už tu nebolo. Oznámil už pred chvíľou svojej sestre, že radšej pôjde pešo trochu vopred, že však ho niekde nájdu a vezmú na koč.

Viola si vydýchla, keď videla odchádzať panstvá domov, a Krchová, tá vari najviac sa tešila z ich odchodu! Ona že im veru radšej päty vidí, okrem Emky a mladého pána.

Potom obidve upratúvali rozložené náradie a vnášali stoličky a lavičky do izby, nájomníčky tiež sa dostavili a prisľúbiac, že ešte i ráno prídu skončiť, rozišli sa, to do dvorca, to domov do okolitých dedín.

Konečne prišla i Veronka k Viole. Obzerajúc sa opatrným chytráckym úsmevom, s hlavou napred naklonenou, pohybovala sa napred plazivým spôsobom. Keď nesúvislými slovami prejavila svoju radosť, sadla si na prah kuchynky, ktorej dvere boli ešte otvorené, a pozerala blaženým úsmevom do diaľky. Viola jej podala kus koláča, Veronka po ňom chmatla a zahryzla naraz do neho s podivuhodným chvatom podobných nešťastníkov.

Krchuľa chodila sem i ta, Viola skoro zbadala, že niečo má v úmysle, čo nechce predniesť, lebo sa bojí Violinej nevôle. A keď prišla jedna želiarka a tajomným spôsobom začala šuškať niečo s Krchuľou, vtedy Viola vedela, že tieto ženičky majú nejakú spoločnú tajnosť, do ktorej by chceli zasvätiť i ju, a nevedia ako.

Konečne sa Krchuľa vzmužila a začala okolkovať, že tak a tak, vo dvorci sa dnes narodilo dievčatko, a že ju toť Hlaváčka prišla volať na radostník, ona ale že veru nenechá svoju slečinku samu, ani za svet nie!

— Prečo by ste ma nenechali, veď viete, že som nie prvý raz sama tu?!

Krchová len to čakala, ale predsa sa ešte vyhovárala, hovoriac:

— Jaj, ale ak by sa slečinka niečoho naľakala.

— Čoho? A ak, zavolám Pozora. A veď ste nie ďaleko, keď zavolám, počujete ma.

— No, veď keď aj pôjdem, ale nebudem dlho! Však som ja hneď tu, len aby nepovedali, že som zdrhla a že nechcem nič mať s nimi.

— Dobre, dobre, — usmievala sa Viola dobromyseľne. Spoznala, že Krchuľa už ledva čaká skorej sa dostať medzi ženy.

— Vezmite svojej kmotre a jej deťom niečo mlieka a kus koláča.

— To bude radosť! Tie Vareniakove znachory budú mať zasa hostinu. Tak ako vravím, len za pol hodinky.

A rada, že už môže odísť, opustila Violu a Veronku s opätovným sľubom, že sa bude hľadieť čím skôr vrátiť.

V čistej úhľadnej kuchynke horela lampa a cez otvorené dvere svietila na pažiť. Veronkina zhrbená postava čupela na prahu a vrhala v svetle lampy tónu foriem, čomu sa detinská Veronka nemálo tešila.

Už sa zotmilo, noc bezmesačná, jasná, len pozde v noci mal vyjsť mesiac a na ten čakali furmani, vracajúci, sa z mesta domov.

Viola si sadla k Veronke, zabudla už dávno na strach, na Lepáryho hrozby a oddala sa pocitu voľnosti v tejto tak veľmi milovanej samote.

Z hory prichádzal šelest padajúceho lístia, ďalej od koliby zvuky gájd, ktoré rozcítený bača znovu naduchoval, hučanie potoka, ktorého vlny sa rozrážali po veľkých skalách. To všetko spojené v celok dojalo Violinu dušu ako čudesná pieseň.

Zabudla, že minúty štvrte ubiehajú, že Krchulina polhodinka sa už minula aj v druhom vydaní, roztúžená Viola nemala teraz zmysel pre podobné maličkosti. Veronka bola tichá, opretá o rámec dvier a ktovie, či sa zamestnávala v mysli nejakou predstavou, ba ktovie, či vôbec vedela myslieť?

Viola sa už zdvihla, preberúc sa zo snenia, a zbadala, že už musí byť pozde. Chladný večerný vetrík zamenil sa ostrým severákom a prinútil Violu pomyslieť na teplejšie miesto v izbe. Chcela zavolať aj Veronku, keď jej sluch zarazil zrazu jemný, divný šramot a zvuky krokov po tvrdom chodníku. Tie kroky zdali sa jej byť cudzie, tu na Majeri nepočuť také klopanie, keď kráča v ľahký krpec obutá sedliakova alebo bosá ženská noha, okrem tých sviatkov, keď sa i ženy musia obuť. Ako blesk prelietol jej dušou pocit strachu a Viola sa hneď obzrela za Pozorom, jej zvyčajným ochrancom. Kde je, prečo neleží pri nej ako obyčajne? I zvolala, aby premohla strach: „Pozor, Pozor!“

No sotva doznel jej hlas, v diaľke zamierajúc, za rohom domčeka zjavila sa postava, ktorá u Violy vzbudila len hrozný pocit ošklivosti. Prv než by Viola mohla Veronku vtiahnuť do kuchyne, Lepáry skokom dravého zvera priskočil k Viole a chytil ju za ruky, ktoré ona v svojom zdesení vystrela oproti nemu.

Zazneli dva desné výkriky. Viola zvolala na pomoc prenikavým hlasom, Veronka vydala zo seba hlas, podobný hlasu napadnutého zvera. Hneď zatým bolo počuť skučanie a zavýjanie Pozora.

— Pozor, Pozor! — volala znovu Viola.

— Darmo ho ty voláš, holúbok môj, ten je dobre opatrený, vidíš, zatvoril som ho do pivnice, kým ste sa vy bavili na salaši. Ty si teraz v mojej moci!

— Nie som, pusťte ma, lebo zavolám ľudí i tí neznajú žart.

— Volaj, nedovoláš sa! Stade vietor duje, dušinka, a tvoj hlások odznie, než by došiel polovicu cesty. Vidíš, splnil som svoju hrozbu!

— Oj, to musím uznať, ale teraz ma pusťte a vzdiaľte sa odtiaľto!

— Nie, kým mi nesľúbiš, že budeš povoľnejšia, že pôjdeš so mnou, že ma budeš mať rada ako ja teba a že sa ma viac nebudeš báť. Však ty si sa ma zľakla a ja som predsa nie taký strašný!

— Ste diabol, ste strašnejší nad všetko pomyslenie. Preč, nechcem vás viac počuť, preč choďte!

A zoberúc všetky svoje sily, silne sotila rukami tohto i tak nie mocného chlapa, že sa zatackal a oprel o dvere. Potom ustúpila i Viola. On sa znovu pozbieral a chcel ju nasledovať, keď tupý a desný ston zarazil oboch. Novým ľakom zastavila sa Viole krv v žilách, pri nohách jej ležala úbohá Veronka. Tvár bolestne zovretá, oči obrátené v stĺp.

Chvíľu mlčal i panský zbojník, i napadnutá, zostrašená deva.

Potom sa Viola spamätala. Pohybom ruky ukázala na biednu devu a preriekla tvrdým, kovovým hlasom:

— Tu vaša obeť! Nie dosť na tej jednej? Oj, teraz rozumiem Krchuľu, keď vás kliala. Kliatba, ťažká kliatba na vás! Oj, že niet v blízkosti urazeného otca, že niet v blízkosti drsných priateľov tejto nešťastnej, aby pomstili spáchanú krivdu, lebo tak sa zdá, že krivda nestíhaná trestom behá po svete!

Lepáry sa obrátil, lebo sa mu zdalo, že počuje vetrom donášané hlasy od dvorca. Nahliadol, že ho dosiaľ len náhoda chránila pred zaslúženým trestom.

— Idem teda, — začal hlasom, sipiacim zlosťou, a pozrel ešte raz na devu, — Idem, no chráň sa nášho stretnutia! — I videl Violu stáť proti sebe, pripravenú na obranu, videl jej planúci zrak a videl čiernu šnúročku vinúť sa z hrdla a na nej ligotavý prsteň.

Skôr než by bol prehovoril, počul znovu hlasy, prichádzajúce od dvorca, a preto sa pobral preč ako pravý zbabelec.

Viola načúvala, skutočne bolo rozoznať už celkom jasné hlasy rozchádzajúcich sa žien. Severný vietor priniesol k nej Krchuline zrozumiteľné slová:

— Dobrú noc vám, kmotrička. — A zasa: — Spánombohom choďte, kmotrička. — Teraz volala Viola na Krchovú tak silným hlasom, že prevýšil dutie vetra, Krchová, ak sa bola potúžila pri radostníku, odrazu vytriezvela…

A keď sa ráno začalo brieždiť, keď prvé lúče slnka začali pozlacovať vrcholce jedlí, vtedy už Veronka ležala vystretá na doske. Strašný nápad choroby už príliš zahniezdenej nepopustil svoju korisť, kým ubiedená nevypustila dušu. Večný svoj úsmev podržala Veronka i po smrti na stuhlej, vymladenej tvári. A teraz sa ten úsmev zdal rozprávať omnoho viac, než kým tvár bola ešte oživená výrazom utrpenia. Krchuľa, už zachrípnutá nárekom a kliatbami, opierala sa o stenu a hľadela meravo pred seba, akoby vydychovala z prestatého a neočakávaného úderu.

Viola sedela pri mŕtvej. Tvár mala zahrabanú do rúk ako podlomená, zničená násilným otrasom duše. Či myslela kedy, že je možné toľké utrpenie, či by bola verila, že jestvuje toľká zlosť u ľudí? I začala sa ľudí báť. Či nie sú všetci takí planí?

Pri dverách na nízkom stolci sedel Tiešok, teraz opustený otec. Tam jeho jediné dieťa. Hoci umierala od rokov duševne, predsa sa jej ešte tešil; predsa ju miloval útrpným zmilovaním. Predsa pracoval pre ňu, usiloval sa pre ňu, veď nádej, táto dcéra neba, zavše mu šeptala, že ešte bude lepšie s jeho dieťaťom, že vyzdravie. A hľa, vyzdravela, oj, ale ako! Mierny bohabojný Tiešok zatisol pery, z oka mu siahol blesk, ale nie trváci. Zhasol blesk a ústa otvorili sa na modlitbu.

Nad ránom sa chyžka naplnila ľuďmi. Susedia a známi, nájomníčky a želiari podávali si dvere, to zvedavosťou hnaní, to vedení úprimnou sústrasťou.

Krchuľa sa prvá spamätala. Ona vždy najhlasnejšie prejavila svoj žiaľ, no neskôr zasa bola schopná vziať povinnosti dňa na seba. I teraz každého poslala svojou stranou, robotníčky k zemiakom, želiarov k pluhu, a jedného dolu, aby povedal pánovi, čo sa stalo.

I Viola sa premohla, dozrela všade, kde bol potrebný jej dozor. No cítila sa pritom biedna, umorená až na smrť. Ako vtedy, keď zaslepení, náruživí ľudia dobili mileného otca, tak teraz sa tiež videla pred problémom, ktorý rozlúštiť je ťažko mladej deve. Tam zberba, nedoučení, nevzdelaní ľudia, tu rafinéria, tu prefíkaná neprávosť v rúchu oči zaslepujúcom, s posunkami mačky, ktorá lichotivo skrýva svoje ostré pazúry. Tam domnelá pomsta, ukrutná, no ako-tak ospravedlnená, tu vypočítavé napádanie človeka skazeného až v útrobách duše. Oj, keď dosiaľ nenávidela tých nepoznaných, ktorí ubili jej otca, teraz poznala, že sú to nie najhorší lotri na svete.

Večierkom navštívila horu, vedela, že už sem viacej nepríde. Na jar, kto zná, kam ju zanesie osud a kto už sem miesto nej bude chodiť?! Išla sa požalovať hovornej hore, ktorá nás i rozumie, i poteší, i utíši naše žiale. Sadla si na parez ako do kresla. Okolo nej hromady lístia, naznášaného vetrom, pod ním zelený, svieži mach. V konároch a korunách stromov stonal vietor, ráňal ozdobu hôrnych velikánov a spúšťal ju k jej nohám. Vo vzduchu už dnes hlásila sa jeseň. Od západu ešte svietilo slnko, ale nehrialo viac, od východu a severu tiahli oblaky, predpovedajúce sneh. Všetko v prírode sa podobalo svojmu určeniu; polia zbavené úrody, stromy bezlisté, vtáky sa už dávno presťahovali v lepšie krajiny, len veľké tably oziminy skveli sa uprostred tohto smútku nádhernou zeleňou sťa víťazný obraz budúceho žitia.

Viola opretá o peň duba oddala sa pocitu voľnej samoty. Tu je istá, že ju nefixíruje zvedavé oko, tu ju nenájde zloba. I položila si tvár do rúk, vzdychla bôľne a pomedzi prsty drali sa zradné slzy, konečne kŕčovitý plač zvieral celú bytosť. Viola plače! Oj, azda tie slzy zmyjú pocit nešťastia, azda pomôžu premôcť hlodajúci bôľ a otupia osteň, ktorý jej zadala zloba. Azda znovu precitne a vzchopí sa, azda znovu bude veriť v dobro a krásu a azda predsa pozná, kde opravdivá láska dosiaľ ešte nesmelo kynie, volá a očakáva ju.

Pozor, ktorého v noci vypustili z väzenia, teraz ani na krok neopustil svoju veliteľku. Čujnými driemotami zažmúril tu i tu obe svoje múdre oči, zasa prezrel niekedy a pozrel bokom k nej a položil svoju hlavu na jej kolená, ale nedocielil inšie len to, že jedna ruka opustila doterajšie miesto a pohladila verné zviera.

A od Majera, od pracujúcich žien, približoval sa mužský, ktorý hľadal Violu, aby jej oznámil potrebné úpravy, týkajúce sa hospodárstva. Našiel devu v slzách, v rozčúlení, v akom ju nikdy nevidel a aké u Violy ani nepokladal za možné. Prekvapený zastal. Viola plače! Viola, tá tichá Viola, tá meravá, hrdá! Zvláštny, sladký cit zmilovania vnikol do jeho srdca. Viola je slabá, nie je vzdorujúca, plače, musí cítiť, a tak musí byť prístupná i láske…

Deva nezbadala, že ju niekto pozoruje. Myslela, že je celkom sama okrem Pozora, a ten už bol dávno dôverníkom, hoci mlčanlivým, spanilej veliteľky. Nevedela, že kým ona roní slzy, neďaleko nej plesá nad tým ten, ktorého donedávna mienila nenávidieť, a ktorý je teraz jej modla, pre ktorého zavrhla Danielovu ruku a ktorý má tiež podiel na týchto slzách. Netušila, že Imrichove oči spočinuli na nej pohľadom lásky, všetko podmaňujúcej. Len Pozor zbadal jeho blízkosť a krútiac chvostom, pozrel na neho, no nepohol sa od Violy, kým ona nespozorovala. Ako Imro videl, že Viola zdvihla hlávku, približoval sa k nej. Prudko vstala a rýchlym pohybom zdvihla šatôčku, ktorá jej bola spadla, a usušila si ňou slzy.

— Viola, — riekol Imrich mierne a vzal ju za ruku.

To jej dobre padlo! V jeho slove ležalo viac než číra potecha, toto prinútilo Violu, že pozrela na neho ešte akoby cez hmlistý závoj sĺz. Iste bolo by sa dostavilo medzi nimi uzrozumenie, keby nebol veľmi nevhod prišiel Tiešok s oznamom, že robotníčky už dokončili prácu.

Imrich si vzdychol.

— Pravda, máme výplatu. Veď preto som vás vyhľadal, aby som vás poprosil o pomoc pri počítaní, vy viete, ktorá koľko dní pracovala.

Jeho hlas bol neistý, neposlúchal ho. Iste by teraz radšej tlmočil niečo iné a spytoval sa znovu, pevne veriac, že odveta nebola by viac tá ako v ten večer, keď Viola hrala.

Práca dňa sa dokončila. Ženičky s výplatou odchodili dve, tri spolu. Mali o čom hovoriť. Vozy, naložené vrecami, už sa hýbali z miesta, len Imrichov koníček ešte stál pred dvermi a hrabal netrpezlivo prednými nohami. A Imro odťahoval s odchodom. Rád by bol býval, keby sa vrátila tá chvíľa, aby mohol Viole povedať, že… Ale či by to ona nerozumela zase zle ako vtedy?

Keď prišla reč na umretú Veronku, vtedy sa celkom nevinne opýtal.

— Nebožiatko! Len ako to prišlo? Veď bola chorľavá, ale tak náhlo umrieť je predsa podivné.

Viola z týchto slov zbadala, že Imrich nevie všetko. Krchová, ktorá tiež bola nablízku, chcela rozprávať, ale Viola jej kynula a ona nateraz mlčala.

A tak musel Imrich odísť zo Skalného potôčka nepovediac, čo chcel povedať. Ale prv, než by bol odišiel, pýtal sa ešte Violy takým nejapným spôsobom, akým to len zaľúbení ľudia hovorievajú, či by nešla už dnes domov? Táto otázka znovu urazila Violu. Snáď s ním na jednom vozíčku? Veď je ona nie Emka, ani… Citlivosť jej duše znovu bola pohnutá. Zasmiala sa trpkým smiechom, že až slzy sa sperlili v jej očiach. Tento výbuch veselosti, ktorý vlastne tlmočil smútok, hlboký smútok, prekvapil Imricha tak, že zostrašený pozeral na ňu.

— Odpusťte, — šeptal a už držal opraty v hrsti.

Viola stála opretá o dvere a dívala sa, teraz už zase zdanlivo pokojná, do diaľky. Imrovi dlho, až kým sa celkom nezotmilo, sa zdalo, že ju vidí pred sebou, a aj potom ešte videl ju duševným okom, hľadel na ňu pohľadom lásky.

A deva ešte stála chvíľu vonku, potom vošla do izby, kde ležala mŕtva Veronka, i sadla si neďaleko nej. Pochodili i susedia, posadali si, rozprávali sa pološeptom, spievali nábožné piesne, potom sa rozišli, unavení prácou, aby si odpočinuli a zbierali sily pre nastávajúce roboty. Len Krchová ostala pri Viole a mŕtvole.

Zapálila sviece, vzala knihu, modlila sa z nej a zasa zamieňavo nariekala, vzdychala a kliala, konečne zaspala spánkom spravodlivých. Len Viola ešte bdela pri mŕtvej. Mŕtva sa i teraz usmieva na ňu a Violu prešiel mráz nad tým úsmevom. Mŕtvych sa živí boja, aká to hlúposť! Prečo sa báť mŕtvych, keď len živí nám môžu ubližovať, ich sa musíme lákať, mŕtvych veru nie! Skoro by sa bola Viola zasa zasmiala, ako predvečerom pred domčekom, ale Veronkin úsmev velil jej byť ticho.

Ó, aký divný, úžasný je pohľad na meravú tvár mŕtveho. Kde je pohľad oka, už teraz skleneného? Kde lúč, ktorým oko, to okienko duše, tlmočilo strasti a slasti srdca, jeho žiale i jeho radosti? Kam sa podel menivý výraz tváre teraz už meravej, vždy rovnako chladnej, nehybnej? A ten teplý prúd, to hýbadlo celého stroja, akým ľadovým dychom oviaty stuhol v žilách, v svojich to žliabkoch, ako i v samom stroji už teraz nehybnom, utíšenom? Smrť? Aké strašné slovo! Slovo plné hrôzy. A predsa smrť prichádza mnohým ako verný priateľ a vysloboditeľ z trápenia, ako anjel pokoja.

Keď na druhý deň Viola zdvihla hlávku, netušila, čo ju ešte očakáva doma.

Tam dolu, v tom veľkom otcovskom dome, sťahovali sa mračná, z ktorých jeden blesk mal padnúť na jej ubolenú hlávku.

Pani Vilinská nenašla svoj prsteň. Podľa príkladu neporiadnych žien pohodila ho kamsi, nerozpamätala sa ani na to, či ho večer po príchode z divadla ešte mala alebo nie. Prsteňa nebolo i nebolo. Celý dom prekutali, slúžky predvolali, ony s plačom a zaklínaním chceli dokazovať svoju nevinu, ba aj Emku, keď večer prišla zo školy domov, predvolali. Malá žiačka na ostrú otázku prišla do zrejmých rozpakov.

— Ty si ho videla, však áno, alebo si ho sama skryla, povedz! — dotierala na ňu pani Vilinská.

— Ja som ho neskryla, ani ho nemám! — bránila sa Emka.

— Ale si ho predsa videla, kde? Dievčatko mlčalo v zrejmom boji s vlastným srdiečkom.

— Kde si ho videla, povedz, no! — dotierala Vilinská znovu.

— U Violy, — odpovedalo dievča so slzami v očiach.

— Nemožno! — zvolala Vilinská.

— Ba áno! — tvrdila Emka. — My musíme pravdu hovoriť, a Viola, keď príde, povie vám tiež pravdu, ja viem!

— To je ale nie možné, — pochybovala Emkina macocha, ktorá síce Violu nemala rada, ale zlé o nej nemyslela, ba práve azda za to ju nenávidela, že ju nemohla pokladať za schopnú nejakej hrubej chyby. — Musela si sa mýliť, Ema, Viola nemohla mať ten prsteň.

— Ale ja viem, že ho mala, vtedy večer, keď ste prišli z divadla, prišla pozde hore a potom…

— Čo potom? — zamiešala sa Hermína.

— Tebe nič nepoviem.

— Obluda!

Emka s hnevným pohybom hlavy sa odvrátila od Hermínky.

— To je nepochopiteľné! — krútila pani Vilinská hlavou. — Ten prsteň sa nesmie stratiť, poď, Emka, ukáž nám, ako to bolo, keď si videla prsteň!

Emka, hoci nerada, nasledovala macochu a Hermínku do Violinej izbičky. Tam bolo teraz pusto, lebo ani Emka nespávala tu, keď Viola nebola doma.

I Emka musela rozprávať, ako sa začala učiť, až zaspala nad knihou, potom sa jej zdalo, že dlho spala, kým Viola prišla dnu celkom prestrašená a ako jej vypadol prsteň, lebo sa jej roztrhla šnúročka na hrdle.

No Vilinská ešte ani teraz nebola celkom presvedčená. Ale Hermínka, ľahkoverná a povrchná, pohla plecom a povedala.

— A ktože to vie? Možno že Ema predsa hovorí pravdu.

— Ja hovorím pravdu.

— Tak by Viola bola ukradla prsteň… Na tie zlé slová Ema zlostne skríkla:

— Ty tak nehovor o Viole, keď Viola má prsteň u seba, iste to aj povie, a vzala ho preto, že…

— Nuž prečo, ty malá jašterica?

— Oj, fuj, zlá Herma!

— Ticho, deti! Herma, kam ťa vedie nešetrnosť? Nevieš sa predsa už raz mierniť? Že má Viola prsteň, začínam veriť, no nenahliadam…

— Prečo ho vzala?… Nuž, páčil sa jej, veď sme videli, ako ňou trhlo. — Pri posledných slovách hrabala sa v knihách. Z jednej jej vypadol malý obrázok, Imrichova podobizeň zo študentských čias.

— Ach, takto stojíme?! — zvolala prekvapená.

— To som jej ja dala, — riekla chytro Emka a priskočila k Hermíne, aby jej vzala fotografiu z rúk.

— To odložím, to je naozaj veľmi zaujímavý nález.

— Nie, to necháš tu! — rozkríkla sa Emka náruživosťou dráždeného dieťaťa.

— Áno, nechaj to tu, Herma, neviem, ako sa môžeš zabúdať. Nepoznám ťa veru, takáto zlostná, takáto pichľavá, tvoje správanie zabieha do obecnosti. Imricha si si už celkom odpudila, aj s Bubelákom môže sa ti to stať, keď sa nebudeš mať na pozore.

— Oj, Bubelák odišiel blažený, lebo má môj slub, moje „áno“!

— Tak? A to si mu na vlastnú päsť povedala?

— Prečo nie, tetka? Však som dosť veľká, aby som už vedela rozhodnúť, kto sa mi páči, kto nie, a potom, veď len ja budem s ním bývať, — dokazovala Hermína trasľavým hlasom od vnútorného rozčúlenia a so slzami v očiach, no slzy boli vynútené zlosťou nad nezdarom.

— Tak, tak! To mám ja z toho, že som si ťa vychovala, že som teba, výlučne teba milovala, pre teba vzala na seba toto jarmo. Oj, a takáto vďaka sa mi dostáva!

— Začínaš byť sentimentálna, tetuška, a veru ti to nijako nesluší.

Pani Vilinskú azda prvý raz opustila výrečnosť. Nevedela nájsť slova na Hermínin posmešok, lebo to nikdy nepokladala za možné, na to ani vo sne by nebola pomyslela. Bol to pre jej srdce úder, ten najbolestnejší, bol to prvý silný úder, daný stromu jej žitia, lebo Vilinská milovala toto dievča, milovala len toto jediné stvorenie. Hermína bola jej modlou, jej všetko… A táto chvíľa tak mocne pôsobila na jej čuvy, že sa začala trápiť, a hoci ináč dosť rezká žena, začala starnúť.

I rozišli sa. Vilinská neistým krokom dolu do prízemnej izby, aby pri obloku ešte raz rozmýšľala nad slovami milovaného dieťaťa, no vždy prišla na trpkú pravdu, že jej srdce je ranené, že nielen slová, ale posunky, zvuk hlasu, všetko spolu urazilo ju nesmierne. Hermínka odišla do svojej izby, kde sa hodila na malú mäkkú pohovku, ktorú starostlivá ruka tetkina pre ňu tam postavila, a plakala slzy nešťastia; no tieto slzy boli celkom rozdielne od tých, akými si Viola uľahčila vo svojom žiali.

Večer, dosť pozde, prišiel Imrich. Okolkami sa dozvedel, čo sa stalo s prsteňom. Keď mu Emka povedala, že ho má Viola, zbledol a hnevný blesk oka jeho šľahol na Hermínku, ktorá pri obloku nečinne sedela, veď nemyslel ináč, než že ona je pôvodcom podozrenia. I chytil trochu nešetrne Emušu za ruku, zaviedol ju do kancelárie, zapálil lampu a posadil dieťa proti sebe na stoličku tak, že jej tvárička bola jasno osvetlená. Dieťa sprvu žmurkalo, zastrelo si oči, potom si privykli na svetlo, hľadeli Imrovi priamo do tváre.

— Teraz hovor pravdu, ako to bolo, povedz všetko.

— Ja vždy pravdu hovorím, — opakovala Emka.

Potom devuška rozprávala všetko, čo v osudný večer videla, ba i to, čo sa zdráhala pred mamou a Hermínkou povedať, že Viola plakala a bola celkom premenená. Ďalej spomenula i fotografiu, ktorú Hermínka chcela vziať preč, a ona ju tak hrdinsky bránila, ako aj to prezradila, že Viola si často pozerá ten obrázok a raz že vypovedala pritom jeho meno celkom zrozumiteľne.

— Nemožné! — zvolal Imrich a chytil dievčatko tak prudko za ramienko, že temer skríklo od bolesti.

— Ba áno! — riekla Emka a vytrhla sa mu z ruky, ohmatávajúc si druhou rukou ramienko, hovorila ďalej: — Ja neviem, aký si ty, Imro, prečo si ma tak stisol? Ty si vari zlý, a Viola ťa predsa tak rada má, ona mi to raz aj povedala, keď som sa jej opýtala, ale musela som sľúbiť, že to nepoviem nikomu.

— A teraz si to predsa vyzradila.

— Áno, pred tebou, pred druhými nie, ale poviem Viole, že nezaslúžiš, aby ťa mala rada, lebo ju ty ešte vždy nerád.

— To jej nevrav, radšej… nie, poviem jej to sám, a ona si myslí, oj, hádanka. A tá história s tým prsteňom… — hútal Imrich a oprúc sa o stoličku, hľadel blaženým pohľadom do prázdneho vzduchu.

— Ten je u nej, — tvrdilo dieťa, — vieš, Imriško, ja si myslím, že ona ho chce odložiť pre mňa, lebo vie, že je to môj.

Ale Imrich viac nepočúval. Ešte vždy opretý sedel a rozmýšľal. A jeho výzor bol výzorom veľmi šťastného človeka. Po chvíli vstal a povedal tichej Emke:

— A teraz dones si sem knihy a uč sa, alebo tu si pozeraj tieto obrázky.

On ale začal sa prechádzať po izbe. Myslel len na seba, na svoje šťastie, myslel na Violu, na jej utrápenú tváričku, na smutný pohľad očí a na ten divný smiech. Porozumel teraz všetkému. Aký hlúpy bol dosiaľ, že si ju už dávno nevedel získať, už dávno jej to povedať, už mohli byť šťastní… A aký slepý bol, že nevidel, necítil. Oj, Viola!

Zastal, jeho zraky boli ponorené v diaľku.

— Ty úbohé dieťa! Čo si musela trpieť u nás! Ty opovržená dcéra podpaľača. Nie si tým, dávno som oľutoval tie slová, dávno. Mám ťa za čo prosiť o odpustenie a sľúbiť ti, že od týchto čias nesmieš viac trpieť, nie, len šťastie, radosť bude tvojím podielom.

Emka zboku hľadela na neho a usmievala sa spolovice veľmi figliarsky, spolovice v nedorozumení.

— Pôjdem si ráno sám po ňu! — ustálil sa konečne, potom pojal Emku za ruku a obidvaja šli k večeri, ktorú starý pán dnes nemohol dočkať. Pri večeri sa nezmienil ani slovom o prsteni, len keď odchodil, riekol macoche:

— Želám si, mama, aby ste slečnu Violu ušetrili od histórie s prsteňom. Znám, že celá vec sa zakladá na omyle, a preto to vyšetrím sám.

Vilinská mlčky kývla hlavou. Hermínka hodila strojnou hlávkou a pozrela na Imricha zvysoka. No on si z toho nerobil nič, lebo ju dnes ani nevidel. Sadol si na stoličku, na ktorej sedávala Viola, keď svojmu tútorovi predčitovala noviny, a rozprával sa s otcom. To sa chorému veľmi páčilo, a preto hladkal synovu hlavu, ako hladkával Violinu. Ba spomenul si na ňu hovoriac:

— Ale, ale, Ola, haha! — čo veľmi lahodilo Imrichovmu srdcu.

Pozde v noci vyrušený bol prichodom Lepáryho, ktorý zmeškal vlak do Pešti a odvtedy sa potuloval po meste. Ako škaredý zlozvuk v Imrichove sny zapôsobil návrat Lepáryho, ktorému už dávno bol želal šťastlivú cestu a do „nenavrátenia“!

Na Majeri vstávali zavčasu. Hneď ako začalo svitať, zapriahli voly do rebrovca a zastali pred chyžkou. Potom vyložili rakev, ktorú ešte včera z mesta priviezli, s mŕtvou Veronkou na voz. Posledné kvety pozbierala Viola a ovenčila nimi príbytok nešťastnej devy. Potom vysadol Tiešok na voz, i Krchová, vykladajúc a mávajúc v povetrí rukami. Voz sa pohol z miesta. Za ním chlapi a ženy sa tiež ponáhľali dolu do mesta na pohreb.

Viola ešte ostala. Tešila sa samote cestou i chcela sa ešte odobrať od toho pre ňu milého miesta. Prešla sa ešte raz poľom, odtrhla tu i tu oneskorený kvietok, alebo zdvihla červeno sfarbený list zo zeme, aby si ich odložila na pamiatku. Potom opustila s ťažkým srdcom Skalný potôčik.

Zďaleka ešte počula Krchulinu žalobu a spevavý nárek: — Môj, môj kvietok zlatý, veď sa mi máš za čo poďakovať. — Potom voz zašiel vŕškom na druhú dolinu a okolo Violy bolo ticho. V hore všetko upomínalo ju na jeseň, všade už na spánok sa chystala príroda, ona sa prebudí znovu k novému žitiu… A Viola? Kam pôjde? Či predsa nebude najlepšie, keď skloní šiju a zaklope na dvere i srdce starej matky, veď ona je predsa jej jedinou príbuznou. Čokoľvek sa kedysi stalo, ona to môže urobiť, Viola sa môže pokoriť pred matkou svojho otca. Veď tá iste už musí byť veľmi stará, blízko hrobu, a vtedy nemožno, aby ešte jej hnev trval. Snáď len nevytuchla celkom všetka láska z matkinho srdca k nešťastnému synovi.

Dosť zavčasu prišla do mesta. Imrich na nemalú svoju mrzutosť mal mnoho ľudí, nemohol ísť dosiaľ Viole v ústrety a Matej bol sa vypýtal na pohreb Veronkin. Tak Viola prišla domov netušiac, že zamestnáva myšlienky temer všetkých domácich. Okrem toho dostala rekomandovaný list od Jula, z ktorého vypadli dve fotografie: Julova a jednej dievčiny. List bol dlhý, to nebol zvyk Julov, nemohla ho prečítať skôr, než vyrozprávala ujcovi všetko dopodrobna, čo sa na Majeri dialo, pravda, okrem Veronkinej smrti. On ju počúval a nepustil od seba až do poludnia. Viac ráz prišiel Imrich dnu a chcel sa zapliesť s ňou do rozhovoru, ale vždy vpadol niekto medzi nich a on musel odísť. Popoludní tiež, sotva si zapálil cigaretu a pohodlne si chcel sadnúť do Violinej blízkosti, počul, že von čakajú ľudia. Chcel ich nechať čakať, ale počul od slúžky, ktorá prišla upratať zo stola, že je tu Tiešok i druhí z Majera, a preto vyšiel.

Lepáry žartoval s Hermínkou, Vilinská jedným uchom počúvala ich rozhovor, ináč bola celkom zaujatá vlastnými myšlienkami. Viola čítala Julov list. Oznamoval, že konečne jej môže písať niečo určitého a potešiteľného o sebe. Vymenovali ho za nadlesného namiesto budúceho tesťa, ktorý sa pre lámku žiadal do penzie. Teraz mu už nič nestojí v ceste, už si môže vziať za ženu Irenku, ktorú ľúbi, ako i ona jeho. Potom uisťoval Violu, že len teraz miluje opravdivo, láskou nehynúcou a stálou. Ďalej prosí Violu, aby bola orodovníčkou pri otcovi a bratovi za jeho Irenku, ktorú nemôže ináč opísať, než že je dievča domácky vychované, tiché a jemu celým srdcom oddané. Konečne sa spytuje na domácich a či ona, Viola, ešte vždy stojí s Imrichom na tom stupni, na ktorom ich nechal. S úprimným bratským bozkom, ako jej oddaný ctiteľ, odporúča sa do jej lásky.

Viola prečítala list, pozrela na fotografiu mladej nevesty a páčila sa jej. Zdalo sa jej vidieť v tejto tváričke mnoho dobroty a z očiek svietila nežnosť a nevinná otázka. I chcela Viola opustiť izbu, keď Lepáry, ktorý sa už teraz bál odísť z domu, pristúpil k nej, prihovárajúc sa jej:

— Hneváš sa mi ešte? Nehnevaj sa, veď to bol len žart!

Viola sa mlčky odvrátila preč.

— Nieže tak, srdiečko moje, — šeptal znovu a zastal jej cestu. — Nieže tak spurne. Azda ani nevieš, aký ti môžem byť osožný. Veď ja znám, čo ukrývaš na šnúročke, vinúcej, sa kolo tvojho hrdielka. Znám, že je to nie tvoje, no viem i mlčať! Lež dar za dar a zadarmo nič!

A z druhého boku ako anjel nevinný pristúpila k Viole Emka.

— Prosím ťa, Viola, povedz mi pravdu, ja som im už musela povedať všetko.

— Čo, duša moja? — opýtala sa Viola, ešte nerozumejúc veci.

— Že ty máš mamin prsteň?

— Čože? Ja že mám mamin prsteň? Vilinská dosť kývala Emuši, aby mlčala, no teraz už i ona vstala a povedala trochu váhavo:

— Nuž áno, Viola, môj prsteň sa stratil a Emka tvrdí, že je u teba.

Teraz zbledla Viola, obviňovaná z takého prečinu, ona, Viola Podhradská! I vztýčila sa a povedala hrdo v povedomí neviny:

— Emka sa mýli, ten prsteň ja nemám.

— Imrich mi síce zakázal hovoriť o tejto veci pred tebou, — začala znovu Vilinská, — no keď sme už raz tak ďaleko, skončme tento výstup. Viola, dokáž Emin omyl, tým, že nám ukážeš klenot, ktorý skrývaš u seba, lebo musíš uznať, že ja som zodpovedná za stratený skvost, presvedč nás, a my ťa vďačne odprosíme.

Viola ustúpila k dverám, zmierlivé slová Vilinskej sa jej nedotkli. Oni ju pokladali za schopnú spáchať nízky podlý prečin, a preto sa nepoddá, nie!

— Neukážem! — odvetila s odvahou. — Nieto tej moci, ktorá by ma na to prinútila.

Vilinská pohla plecom. Lepáry sa díval so zaľúbením na rozhnevanú devu.

— Vydaj ho, dušinka, — pokúšal Lepáry, — oj, veď takých klenotov dosť na svete, a dosť takých ľudí, ktorí radi by ti ich položili k nohám.

— Dosť! — zvolala Viola s planúcou tvárou a panovitým hlasom. — Nechcem viac nič počuť! Vidím, že v tomto dome niet viac pre mňa miesta. Idem, lebo touto ošklivou obžalobou obvinená nesmiem viac tu ostať. Tu v tomto dome, kde statočné dievča nenájde ochrany, kde je napádaná jej česť, kde ju potvárajú z najpodlejšieho zločinu, z krádeže. Ani súd ma viac nemôže prinútiť ostať v tomto dome, ktorý po pravde a práve mal by patriť mne! Idem, no vy, ktorí ma obviňujete, robte, čo chcete, budem sa vedieť brániť, a obránim sa!

Pozrela ešte raz pohľadom plným rozhorčenia a opovrženia, potom otvorila dvere a opustila izbu. Oproti nej otvorili sa dvere kancelárie, z nich vystúpil Tiešok, Krchová a niekoľko želiarov z Majera. Boli po kare, a tak trochu posmelení. Za nimi Imrich. Keď videl Violu s plamenným zrakom s ústami hrdo a opovržlivo stiahnutými, tušil, čo sa asi dialo. I ponáhľal sa k nej.

— Viola! — zvolal nežne.

Pozrela na neho. Výraz hnevu zmizol a z jej očí svietil mu teplý svit v ústrety, potom sa vzchopila a išla smerom ku schodom. Imrich ale vstúpil do prízemnej izby.

— Čo sa tu stalo? — opýtal sa prísne.

— Čomu sa nedalo vyhnúť! — chytro sa ozval Lepáry namiesto sestry. — Emka povedala slečne Viole o stratenom prsteni a ona sa hneď cítila urazená a vrhla nám i tebe slová neskrotiteľnej nenávisti.

— To ty hovoríš? Ty nepatríš k nám. I divím sa, že si ešte tu. O nenávisti slečny Violy voči tebe nemôže byť ani reči, tebou možno len opovrhnúť ako podlým… Ty si priniesol veľkomestské hriechy k nám ešte skorej, kde si sa zjavil, nakazil si vzduch svojou skazenosťou, oj, že som neposlúchol otca, keď ma vystríhal pred tebou a tvojou návštevou. Keby som nešetril zväzky, viažúce ťa k tej, ktorá mi zastupovala matku, ináč by zakročil, teraz ale jediné zostáva: podobrotky opustiť náš dom navždy. Rozumieš, navždy! O pol desiatej ide vlak, úfam, že ho použiješ!

— Toto je aspoň zreteľne povedané! — uškľabil sa Lepáry.

— Otvorene, a ako sa domnievam, veľmi mierne. Len teraz odišiel odo mňa Tiešok a jeho druhovia, oni mi otvorili oči ohľadom teba… Musel som ich chlácholiť, ináč by si dostal, čo si zaslúžiš!

— Zabúdaš sa! — chcel sa Lepáry rozhorliť. — Miernim sa, lebo v druhej izbe mi je chorý otec, ostatne, s tebou viac nestratím ani slova. — Pohľadom plným opovrženia pozrel na Lepáryho a potom sa obrátil k macoche:

— A ty, mama, ktorá by si mala Viole mnoho ďakovať, zle si sa jej odslúžila. Namiesto vďaky dostávali sa jej len urážky a podlé osočovanie. Tak sa zdá, že v tomto dome vymrel každý cit pre lásku, česť a spravodlivosť. Oj, že tak dlho som bol zhovievavý! Že som váhal zastať ju a nechal trpieť dievča, ktoré prinieslo požehnanie do nášho domu. Ba ešte som vám pomáhal krivdiť jej! No odteraz nesmie viac trpieť! Nechcem, aby trpela! Rozumieš, mama, ja nechcem! Ja som jej ochranca, teraz i vždy! To platí i tebe! — obrátil sa k Hermíne s chladným pohľadom.

— Mne? Mne to nemôže platiť, lebo ja zajtra odídem navždy.

— Dobre, kone sú pripravené k službám.

— To je tiež jasne povedané, — odvetila Hermínka s chvejúcimi sa perami.

— Vieš, že medzi nami len takto možno hovoriť.

— Dobre, dobre, tetka, myslím, že si už aj ty tu zbytočná!

A pritom sa pozrela zlobným pohľadom na Imricha a opustila izbu. I Lepáry sa stratil, len Emka, Vilinská a Imrich ostali. Pani Vilinská sedela tichá a utiahnutá pri obloku, Emka, učupená blízko kachieľ, sedela na stoličke a dívala sa zostrašeno. Potom, keď videla odísť ujca a Hermínku, vyšla i ona, ale skoro sa vrátila.

— Imrich, Viola sa veľmi hnevá, zatvorila sa do chyžky a nechce ma pustiť dnu.

— Veď aj má príčinu sa hnevať, — odvetil vážne.

— Ale aj na mňa? Veď ja som jej neublížila nikdy, ja som ju vždy rada mala. Okrem toho mám ísť o tretej na spev a tam sú moje knihy.

— Veru, ak máš ísť na spev, je najvyšší čas. Poď, poprosme ju spolu, snáď nám otvorí! — Pri tých slovách vzal Emkinu ruku do svojej a viedol ju von. Skoro potom stál Imrich pri dverách Violinej chyžky s prosbou v srdci i na tvári.

— Otvor mi, Violka, prosím ťa, pusť ma, musím si vziať spevník.

— I ja prosím, ráčte nám otvoriť! — zaklopal Imrich.

Viola predsa otvorila a vystúpila na chodbu. Bola vystrojená na cestu. Na hlave mala šatôčku, v ruke balík. Jej tvár bola teraz pokojná. Výraz odhodlanosti zračil sa z nej. Akoby chcela vziať na seba všetky neresti žitia a skúsiť svoju silu v stretnutí so žitím a svetom.

Imrich jej zastúpil cestu a podal ruku.

— Viola, — riekol smutným hlasom, — vy chcete odísť? Kam?

— Kamkoľvek, preč! — odvetila a chcela ho obísť.

— Či musíte? Prosím vás, vypočujte ma len chvíľočku. Potom, ak budete chcieť, môžete odísť.

Vzal ju za ruku a voviedol do chyžky. Nemohla mu odolať. Prosil ju, hovoril k nej nežne, slovami lásky, a tieto jeho slová lásky a prosby neminuli sa účinku. Milo dojala Imricha prostota chyžky, v ktorej pred niekoľkými mesiacmi presedel hodiny, kým Emka bola chorá, a díval sa na Violu… Teraz ožili všetky rozpomienky, len ten kufor pri obloku, prichystaný na cestu, pripomenul mu Violino predsavzatie. Pozrel smutne na ňu a ukázal na kufor.

— Tak skutočne? Bez návratu chceli ste odísť?

— Áno. Pre mňa tu viac niet miesta. — Pri týchto slovách pozrela na tento milý kútik a v jej tvári zrkadlil sa novovzbudený žiaľ.

— Tak vy chcete opustiť tento dom proti zime, proti noci, chcete von, do chladného sveta?

Či to hovorí Imrich Vilinský! Viola pozrela nedôverčivo na neho. I pomyslela si: „Ten svet tam von sotva bude chladnejší, ako sú ľudia v tomto dome.“

— Viem, čo chcete povedať: Že tam von nebude asi horšie ako tu u nás! Vskutku, Viola, pozde nahliadam, že vám náš dom musel byť pravým peklom, a preto sa musím poponáhľať napraviť, čo sme previnili. Viola, či nám môžete odpustiť? Či chcete odpustiť mne, čo som vám zlého spravil? Či môžete?

Deva cítila, že je nie dosť silná. Táto otázka našla ju nepripravenú. Imrich prinútil ju nežne sadnúť si na stoličku pri obloku, on sám si volil miesto na kufri blízko nej.

— Povedzte, Viola, zbavte ma trápnej neistoty, vidíte, prosí vás ten, kto vás pri vašom príchode drzo urazil, vás zronenú, osirelú. Ach, dávno som už oľutoval nerozmyslené slová mladíkove, dávno vás prosil o odpustenie, Viola, vy ste to, pravdaže, nevideli, nemohli ste rozumieť nemej prosbe. A keď vám poviem, že neverím a vlastne neveril som v obžalobu, ktorou v slepej náruživosti som vás v tú chvíľu urazil, že neverím vo vinu vášho otca, že i toho som už v duchu prosil za odpustenie, vám kvôli: Viola, či odpustíte i všetko, čím som vás pozdejšie urazil?

Jeho mäkký hlas vlúdil sa do jej srdca, veď hovoril teraz k nej hlasom, akým nehovoril ani k chorej Emke. Viola mu podala svoju ruku a pohľadom nekonečnej lásky pozrela na neho.

— Vám nemám čo odpustiť, lebo to som už dávno urobila, — doložila ticho, váhavo.

— Tak je dobre, Viola! Tak vám môžem už povedať, čo tak dávno cítim v srdci a čo povedať som už chcel dávno. Ale vy to musíte vidieť. Vieš to, Viola, však vieš, že ťa milujem. Viola, moja Viola?

Pritom pozrel na ňu víťazným i pokorným pohľadom, ktorý tlmočil celý svet lásky, a ten pohľad stretol sa s podobným u devy, dosiaľ takej chladnej.

— Moja Viola, — šeptal znova, potom ju privinul k sebe a prvým bozkom lásky poľúbil milovanú devu.

— Však už nepôjdeš?

— Musím, — odvetila a ukryla si horúcu hlávku do dlaní.

— Predsa, Viola? Nie, nemusíš! Nikto viac ťa nesmie uraziť. Všetci, ktorí ťa prenasledovali a ubližovali ti, odídu, len my ostaneme: otec, Emka a my dvaja. Viola, dobre nám bude! Neodíď, veď bez teba by nám bolo pusto a smutne, nemôžeš odísť!

S bôľnym vzdychom pozrela deva na neho.

— Vy neznáte…

— Nie tak, Viola moja, povedz mi inakšie, prosím, povedz mi tak, ako ja tebe!

— Ty nevieš, — a znovu skrývala svoju rozpálenú hlávku.

— Ďalej, ďalej, ani neznáš, ako krásne to znie!

— Neznáš, aké podozrenie vrhajú na mňa.

— Znám, žiaľ, že nemohol som tomu predísť! Veď, milá moja, nemusím ti povedať, že som presvedčený o tebe, že verím v teba ako sám v seba, snáď ťa len nemusím o tom uisťovať? A preto, prosím ťa, daruj i ty mne svoju dôveru, povedz mi najprv aj to, prečo si ich neporazila a neukázala im svoj prsteň, ktorý iste ako vzácnu pamiatku nosíš u seba?

— Preto som im ho neukázala, lebo je vášmu navlas podobný. — A pritom sňala hodvábnu šnúrku z hrdla a podala prsteň Imrichovi. Len pred hodinou hovorila, že niet moci, ktorá by ju prinútila vydať tento klenot, a teraz ho dáva dobrovoľne!

Imrich hľadel na podaný prsteň s prekvapením.

— Skutočne, — zvolal, — ten istý!

— Oj, hľa, už aj…

— Ty veríš, chcela si povedať, nie? Ale neverím, veď skôr by som musel pochybovať o samom sebe. Nejaká zvláštna náhoda nás mámi. Otec by nám to najskôr vedel vysvetliť, snáď to súvisí s rodinou mojej matky! — Pritom niesol prsteň bližšie k svetlu, ktoré v hranách briliantov rozrážalo sa v tisícerých bleskoch.

— Tu to máme! — zvolal radosťou učenca, ktorému sa podarí rozlúštiť problém, — tento prsteň, aspoň tak kombinujem, bol majetkom našej tetky Lórky, prvej panej tvojho otca.

— Áno, a od nej ho dostala moja mama ako dôkaz vďačnosti za svoje verné služby. Po smrti maminej otec ho skryl a dal mi ho, keď som už bola veľká, s napomenutím, aby som si ho varovala ako veľmi vzácnu pamiatku.

— A predsa si ho teraz dala mne.

— Veď tebe…! — riekla Viola s vrelým pohľadom.

— Naučíš sa, hľa, Vilica moja! Však tak ťa volal tvoj otecko? — Potom vstal celý šťastný a držiac ešte vždy osudný klenot v ruke, riekol s pohľadom naň:

— Tak že je nie náš, že nikdy nám nepatril, je isté, teraz čo s ním? Vezmi si ho naspäť ako svoj vlastný. Alebo nie, podržím si ho ja, kým ho nevymeníš za druhý, sirôtka moja, za jednoduchú obrúčku, ktorá nám bude symbolom večnej lásky. A teraz poďme k otcovi, bude sa tešiť, veď už iste hľadá a volá svoju milú Violu.

Láska ich oboch urobila zhovorčivými. Ako dobré deti ruka v ruke kráčali dolu, usmievajúc sa na seba, a v ich úsmevoch zračil sa celý svet blaženosti.

Chodbou zaznel ostrý zvuk zvonca na bráne. Ťažké dvere sa otvorili a vstúpil mužský v mníšskom odeve, so širokým klobúkom na hlave.

Oproti nemu schodmi kráčal Imrich s Violou v šťastnom rozhovore. Keď zazreli na chodbe mnícha, zastali prekvapení. Imrich myslel, že prichádza k nemu ako k advokátovi, i popošiel mníchovi v ústrety.

Cudzinec, zrejme neznámy v okolí, spýtal sa:

— Tu býva pán Lazár Vilinský?

— Áno, želáte si?

— Rád by som s ním hovoriť.

— Môj otec je chorý.

— Ale mňa môže vypočuť, viem zachádzať s chorými, — doložil s vážnym pohľadom na oboch mladých ľudí.

— Keď si práve želáte s ním byť, dobre, ostatne, mohol by som vás i ja vypočuť.

Páter neodpovedal, lebo Viola, ktorá sa chcela vzdialiť, vzbudila jeho pozornosť.

— Ste snáď vy Viola Podhradská, dcéra Gabriela Podhradského?

— Áno, ja som! — odvetila deva s úžasom. Kto sa ešte stará o ňu, že tento cudzinec pozná jej meno a meno jej otca?

— Vy ste pod tútorstvom pána Lazára Vilinského?

— Tak je.

— Teda prosím, nasledujte nás aj vy, lebo moje zvesti týkajú sa najmä vás.

Imrich otvoril dvere a kývol rukou mníchovi, aby vstúpil. Za ním kráčala Viola s nepokojným srdcom. Čo to má byť, čo jej povie tento kňaz? Aké zvesti prináša tento cudzinec?

Vilinský sedel pri kachliach vo veľkej izbe, mal hlavu naklonenú, díval sa do ohňa a ohrieval si ruky. Keď videl prichádzať v tomto dome málo vídaný zjav, zdvihol hlavu, pozrel s udivením na prichádzajúceho, na Violu i na syna.

Vilinská teraz, keď len mohla, bola pri chorom mužovi. Akoby jej len teraz prišlo na rozum, že jej povinnosť určila miesto pri jeho boku. Ale viac z politiky, než v pocite povinnosti konala služby, ktoré dosiaľ len Viola obstarávala. Nechcela samovoľne stratiť teplé miesto, lebo u Hermínky ho zaiste nenájde. I Hermínka odišla dolu. Nemohla vystáť samotu, a tak volila radšej sa nudiť v spoločnosti, než byť sama. I bola zvedavá, hore nič nepočuje, nevidí, tu chodia ľudia, rozpráva sa o mnohom, i prišla ešte raz.

Medzitým Imrich ponúkol mníchovi stoličku.

Mních sa predstavil ako páter Silvester. Prichádza zo západu Severnej Ameriky, kde účinkoval ako misionár.

Všetci prítomní, prekvapení už jeho zjavom, napäte čakali, čo počujú ďalej.

Viola, ktorá tušila, že od pátra počuje nejaké dôležité zvesti, nemyslela ináč, než že sa hlási k nej neznáma rodina, snáď stará matka, myslela s nemalou radosťou. Ale tá býva tu v blízkosti Zanice, a tento prichodí z Ameriky. Aj ona si sadla v ujcovej blízkosti. Imrich ostal stáť pri nej, akoby hotový brániť si ju proti všetkému nemilému a akoby nechcel viac opustiť svoju mladuchu.

Páter Silvester rozprával miernym, zvučným hlasom svoje príhody, ktoré sa bezprostredne týkali zvesti, ktorú mal podať.

Od rokov účinkoval na západe nového sveta^[9]. Ako misionár poznal útrapy a biedu vysťahovaných Európanov, poznal na istej čiare všetky domky farmárov a osamelých osadníkov, ako i wigwamy Indiánov. Jeho pôsobenie medzi tým úbohým, vymierajúcim ľudom našlo uznanie u jeho predstavených. Preto ho vymenovali za domáceho učiteľa a spovedníka k istej kniežacej rodine v Dolnom Rakúsku. Ako dostal túto zvesť a toto čestné povolanie, hneď opustil miesto svojho doterajšieho účinkovania a ponáhľal sa na východ do New-Yorku, aby sa odtiaľ preplavil do Európy. Na jednej väčšej stanici pacifickej železničnej dráhy oznámil mu predstavený stanice, že tu čaká náčelník Indiánov, takzvaných Blakfotov, a vyzerá kňaza, ktorý by chcel umierajúceho Európana vyspovedať. Bez váhania vystúpil z vozňa a nasledoval náčelníka do blízkej osady, kde v stane ležal umorený biedny „biely muž“. Tento, podľa rozprávania Indiánov, vracal sa zo zlatých dolov San Franciska, chudobný, biedny, úbohejší, než bol išiel ta. Toto Eldorádo mnohých dobrodruhov aj jeho pripravilo o zdravie, o česť a temer aj o rozum. Idúcky domov zatáral sa sem a títo dobromyseľni ľudia pritúlili ho chorého. Stav jeho bol nanajvýš smutný. Biedou a strádaním klesol natoľko, že jeho život skoro doháral. Meno biednika bolo Fraňo Mikulčík.

— Mikulčík! — zvolala Viola, ktorá doposiaľ napäte počúvala, ale teraz prudko vstala zo stolca. Razom sa v nej rozblesklo ako blesk poznania. Mikulčík v bráne ohrozeného domu, na cestu pripravený, on! — Imrich položil ruku na jej rameno a pohľadom, plným nežnosti, prinútil ju, aby sa uspokojila a vypočula zvesti až do konca.

Páter Silvester pozrel zboka na Violu i na mladého mužského skúmavým, prenikavým pohľadom hlbokých očí. Potom pokojne pokračoval, že tento umierajúci „biely muž“, ako ho domorodci zvali, žiadal si niekoho, komu by zveril, čo mu obťažuje svedomie. Zaradoval sa teda nemálo, keď videl prichodiť človeka, ktorého oblek mu ukazoval na stav duchovnej osoby. Dychtivo chytil ruku prichádzajúceho a zvolal: — Vy idete na Východ? Snáď do Európy?

— Áno, ta ma vedie cesta, — odvetil páter Silvester.

— Oj, tak pre ukrižovaného, zmilujte sa nado mnou a zbavte ma ťažkej viny! — prosil úpenlivo chorý, ktorého bieda prinútila vyznať sa z hriechov a neresti všakového druhu.

— Čo rozprával tento kajúci hriešnik, bolo hrozné, hoci mne, ktorý som nahliadol už neraz do temných priepastí ľudskej duše, nie zriedkavé, — rozprával páter Silvester ďalej. — Líčil mi hroznú svoju nenávisť oproti istému Podhradskému, ktorý ho kedysi bol urazil. S húževnatosťou ľudí, jemu podobných, pridŕžal sa svojej nenávisti a neúnavne myslel len na pomstu. Osud mu pomáhal, lebo Podhradský klesol hmotne i mravne.

— Nie, nie! — zvolala Viola s neobyčajnou prudkosťou, — mravne neklesol nikdy, hoci stíhali ho nezaslúžené údery. Oh, otecko, milý, šľachetný môj otec!

Zasa sa Imrich zohol k nej a šepkal jej slová lásky, až sa znovu uspokojila.

Páter Silvester sa nedal mýliť.

— Ako mi Mikulčík Podhradského líčil, mal to byť človek nešťastný, nestály, ľahkomyseľný.

Viola sa opäť záporne trhla.

— Človek fatalista, — doložil páter Silvester a pozrel bokom na Violu.

— Skrátka, tento Podhradský vyšiel na mizinu. Mikulčík, ktorý bol prinepatrný, než aby bol pomáhal privolať úpadok Podhradského, neželal si nič inšie, len vidieť svojho nepriateľa pokoreného. I ukoval diabolský plán. Počul niekde, že Podhradský radným pánom hrozil, roztrúsil túto zvesť, ale v tom rúchu, že jeho nepriateľ hrozil ohňom. Istého dňa sám podložil v susedstve oheň, ale ho skoro zbadali a zahasili. Večerom toho istého dňa znovu podložil oheň, a ten sa roznietil a chytro zachvátil celý rad stavísk na námestí.

— Mikulčík podpaľač! Môj otec ospravedlnený! Ó, cítila som, že toto raz musí prísť!

A ako vymenená, nie tá pokojná Viola, ktorá vedela znášať urážky bez pohnutia sa, teraz v extáze celkom iná, vstala znovu a chopila ruku pátra Silvestra.

— Vďaka vám, vďaka za vaše slová, vy ste mi priniesli viac, než značí život a majetok. Vaše slová dali mi naspäť česť, čisté meno, všetko!

Páter si vymohol ruku z rúk nadšenej devy a rozprával ďalej:

— Ešte nie som na konci! — Violu už tento koniec nezaujímal, ona by už teraz vďačne ponechala koniec rozpravy iným a rada by bola opustila izbu, aby v svojej komôrke sama privykla svojmu šťastiu. Ale chladný pohľad rozprávajúceho a uspokojivé, nežné slová Imrichove prinútili ju, aby ešte naslúchala.

— Ešte je nie koniec, — opakoval vyrušený rozprávač, — chorý Mikulčík v prestávkach a v paroxyzme zimnice mi toto všetko rozprával a ku koncu oddal mi i niektoré svoje pozostalosti, medzi nimi aj písma, ktoré si bol u Podhradských v noci pri požiari osvojil, spolu i s niektorými klenotmi, hodinky tam boli i podobné maličkosti. Ale to všetko potrovil, len niektoré drobnosti malej ceny boli vtedy u neho, ako i tento medailón. Hlavné zo všetkého je, že zachoval písma, ktoré on, hoci zvedavý, predsa len pozde otvoril, a keďže ich nemohol zameniť za peniaze, uchoval ich pri sebe, kto zná, aké mal s nimi úmysly! Tieto písma sú dôležité pre Podhradského dieťa. Umierajúci kajúci hriešnik ma prosil, aby som podnikol cestu a vyhľadal sirotu zavraždeného Podhradského, a do jej rúk aby som oddal tieto listiny. Tu sú a tu i drobnosti, ktoré tiež patria Podhradského dcére.

S týmito slovami oddal páter Silvester písma i bezcenné veci do Violiných rúk. Pritom pozrel prenikavým svojím zrakom na prítomných.

Viola cítila ťažiť tieto listiny na svojom svedomí. Podľa otcovho listu, i podľa toho všetkého, čo počula od pani Milockej, mohla súdiť, že Vilinských majetok utrpí veľkú štrbinu, ak bude požadovať svoje právo a okrem toho zapletie sa do pravôt.

I pozrela na tútora, pozrela na Imricha.

Starý Vilinský hľadel na ňu očami zdeseno otvorenými. Výraz nemalej obavy zračil sa z jeho tváre a jednou rukou opierajúc sa mocne o operadlo kresla, druhú vystrel po listinách. Naproti tomu Imrich stál tu v nedorozumení. Jeho, ako pravotára i ako Vilinského obrancu, začala vec zaujímať, netušil, že tieto listiny hlboko zasahujú v jeho vlastníctvo. Aj on prosil Violu posunkom ruky i očí, aby mu zverila tie písma na preskúmanie, ale Viola mu ich nedala.

Nadchnutá náhle vzniklou myšlienkou, rozčúlená zvesťou, prinesenou cudzím kňazom, temer nepríčetná, roztrhla náhlym pohybom obe listiny a skôr, než to niekto mohol prekaziť, hodila ich do ohňa.

— Viola! — skríkol Imrich zdesene, temer prísne, a chytil ju za ruku i chcel ju odtiahnuť od ohňa, ktorému ešte chcel urvať úryvky starých listín.

Imrov otec sa ale nadvihol v kresle, tiež nemálo prekvapený, potom sa znovu spustil do neho, tvár sa mu kŕčovite stiahla, konečne sa zasmial strašným svojím smiechom.

Páter Silvester káravo pozrel na devu. Potom pokrčil ramenami a riekol:

— Ja som vykonal svoju povinnosť, čo ste vykonali vy, toho následky ponesiete.

A Viola stála tu s rojčivým, blaženým pohľadom svojich krásnych očí.

— Tých následkov sa nebojím! Nemám sa viac čoho ľakať. Som šťastná, mám čisté a čestné meno, nie som viac potupená dcéra podpaľačova, a ach… To je mnoho naraz! — A vzdychla si zhlboka.

— Vilica, moja milá! Skutočne mnoho už dojmov doráža dnes na teba. Poď, oddýchni si v svojej izbičke.

Ako nežný starostlivý otec svoje slabé dieťa, tak viedol Imrich Violu, ktorú neočakávané šťastie rozčúlilo. V tichej izbičke znovu ju privinul v svoje náručie a šepkal:

— Tak, tu ostaň, kým sa ti uspokojí myseľ. Ja sa ešte musím zhovárať s cudzím pánom.

Viola ale vystrela ruky oproti obrazu svojho otca a skoro slávnostným pohľadom pozrela na neho, hovoriac:

— Počuješ, otec môj? Ty si ospravedlnený, tvoja pamiatka je už pred svetom čistá, ako bola vždy pred tvojou dcérou, milý, milý môj otec!

— Ty si veľmi milovala svojho otca, Viola! — hovoril jej Imrich skoro s prízvukom žiarlivosti a pozrel na ňu s obdivom. — Neželal by som si nič iné, len aby si milovala aj mňa!

Viola pozrela na neho vrúcne a podajúc mu ruku, riekla vážne:

— Oj, Imrich! Cítim, že len raz v živote možno milovať tak, ako ťa milujem, podobná láska sa nedá premôcť, nedá obetovať inej. Veď ani Danielovi, milému, dobrému, nemohla som priniesť túto obeť.

Kto bol šťastnejší ako Imrich? Ale spamätal sa, že tam dolu čaká ho ešte vážny rozhovor s pátrom Silvestrom.

— Ja idem, — riekol šťastnej deve, — snáď budem môcť ešte niečo napraviť, čo si pokazila, ty neopatrná devuška!

Viola sa usmiala blaženým úsmevom a odpovedala žartom:

— Choď len, tam ty však už nič nevykonáš. Ani obratnosť šikovného fiškála nemôže viac nič urobiť.

Idúc chodbou, Imrich nazrel do kuchyne a naložil slúžke:

— Choď k pánu lekárovi a povedz, že dám prosiť, aby prišiel sem.

Keď vošiel do prízemnej izby, páter Silvester sa už poberal preč. Imrich ho ešte zavolal do kancelárie a zhováral sa s ním dlho. Keď páter Silvester odišiel, bol Imrich málovravný, zamyslený a vážny. Smutne, temer vyčítavým pohľadom pozrel na otca, u ktorého našiel dr. Lukáča v dôvernom rozhovore, pravda, len jednostrannom. Lekárovi oznámil Imrich svoju obavu o otca, pre ktorú ho dal volať k nemu. No dr. Lukáč mu hneď povedal, že niet sa čoho báť, lebo chorý pán je teraz pre všetko omnoho menej vnímavý ako predtým, a že iste už teraz málo vie o tom, čo sa robilo u neho pred chvíľou.

Uspokojený Imrich išiel už teraz po Violu, pri ktorej sedela Emka a túlila sa k nej lichotivo:

— Však sa mi už viac nehneváš?

— Na teba som sa ani nehnevala, — odvetila opýtaná a bozkala zvedavé dievča, budúcu švagrinú.

— Ani na Imra?

— Ani…

— Oj, to je znamenité! — tešila sa Emka.

— Vidíš, ja viem, že ťa on má rád, ja som mu všetko o tebe rozprávala.

— A čo takého, ty malá všetečníčka, — opýtala sa Viola.

— Všetko, čo som si žiadal vedieť a čo ma spravilo šťastným, — doložil Imrich a sadol si k nim k oblôčku, kde už ubúdajúce svetlo dňa menilo sa v súmrak.

— Oj, Imro, Viola sa už nehnevá, pozri, ona sa nám usmieva.

— Ale ja by som sa mal veľmi hnevať, Viola, čo si mi to vykonala! Ty si znala, čo tie listiny znamenajú, ty si vedela, že máš staršie právo na náš dom, že to vieš, svedčí i to, čo si kedysi povedala v hrdej nenávisti voči nám.

— Nespomínaj to! — zvolala Viola, — prosím ťa, nerob to! Nechaj všetko, ako je. Mne nič netreba, len čo mi daruje tvoja láska! Dosiaľ som sa musela zaobísť bez majetku, ba ani lásky sa mi nedostávalo mnoho, a žila som. A teraz som bohatá, taká bohatá!

— Povedz, že si mala byť bohatá, Viola! Taká bohatá, že by som si musel rozmyslieť, či by som smel k tebe len nesmelo pozdvihnúť svoje oči!

— Čo to hovoríš? Aj keby som vládala pokladmi Indie, nemala by som milšieho vo svete nad Imricha Vilinského, tomu by som obetovala rada všetko…

— A ja len teba chcem, nie bohatstvo, nie poklady, len teba!

Emka s náramným začudovaním hľadela na brata a na Violu. Neporozumela síce ich slovám, no chápala, o čo asi ide. Preto keď Imrich znovu pritiahol milenú devu k sebe a bozkal ju v Emkinej prítomnosti, opýtala sa so šelmovským úsmevom:

— Vari si ju vezmeš za ženu?

— Pravdaže vezmem, či budeš s mojou ženičkou spokojná?

Miesto odpovede Emka zvýskla od radosti a hodiac sa Viole do náručia, bozkávala ju náruživo. Potom zasa Imricha, ktorý malú sestričku nežne privinul k sebe a riekol dojatý:

— Vy dve ste mi tým najmilším, čo mám na svete!

— A Julo a apko?

— Hej, Julo, ten šibal, — usmial sa Imrich, — písal ti, Violka?

— Pravda, písal, a ja som sebecky zabudla na neho. Tu je list i podobizne jeho a jeho Irenky.

— Hľaďže ho, furtáka! On sa chce ženiť, — riekol Imrich a pozeral v svetle súmraku podobizeň Julovej verenice.

— Šumná tvárička a zdá sa byť dobrá. Ale, poďme dolu, tu je už tma a tam dolu nás čakajú. Však, Viola, necháme si túto chyžku tak, ako je, na pamiatku, a budeme sa rozpomínať na tieto chvíle.

— A na Emkinu chorobu, lebo už vtedy som cítila čarovnosť, ktorá ma ťahala k tebe mocou neodolateľnou.

— Ach, ja som veru hladná, — ozvala sa Emka a skackala vopred, — idem do kuchyne pozrieť, či mi tam nechali kávu.

Dolu v osvetlenej izbe sedeli všetci spolu, ako kým bolo ešte pri starom. Doktor Lukáč, obveselený vínom, nedal zaspať rozhovoru. Žartoval s Hermínkou, ktorá mu so strojeným smiechom oznámila, že zajtra odíde k rodine, kde si má chystať výbavu.

— Naozaj? A vy ste mi ani neoznámili, že mienite premeniť svoj stav! Ktože je ten šťastný? Či smiem blahoželať?

— Oj, ďakujem. To je predsa už nie novina. Moje zasnúbenie s pánom Bubelákom je už niekoľko dní skutkom.

— To je znamenité! — dosviedčal doktor s úsmevom. — Zdá sa mi, že skoro budeme sláviť i druhé zasnúbenie, — a pritom ukázal na dvere, cez ktoré práve vkročil Imrich s Violou.

Hermínkinu tvár polial temný rumenec. Jej oči vzplanuli na chvíľu, potom sa obrátila od skupiny, na ktorú pozrieť bez hnevu a bôľu nebolo jej možno. Ale vytrvať chcela ešte dnes večer, nechcela ukázať, že jej srdce predsa cítilo raz lásku k Imrichovi.

Lukáč sa priblížil k Viole.

— Ani by sa vám neprisnilo, slečna Viola, od koho vám nesiem pozdrav, a to veľmi srdečný…

— Skutočne neviem, od koho by mohol byť, — odvetila deva s úsmevom, a predsa s nemalým nepokojom.

— Už od niekoľkých dní nosím ho so sebou, ako aj významný odkaz.

— Vy ma prinútite byť zvedavou.

— Nebudem vás trápiť. Poviem vám niekoľkými slovami, že od istého času chodím na vidiek liečiť istého mladíka, ktorý býva u svojej starej matky, pani Podhradskej.

— Mojej starej matky, — povedala deva so vzdychom.

— Áno, a táto, už veľmi stará, ale ešte rezká pani, dopytovala sa na vás. Ja, pravdaže, oznámil som jej o vás len to najlepšie. Konečne prišla k presvedčeniu, že bez vás viac byť nesmie a nemá, i naložila mi povedať vám, že jej náručie je vždy otvorené synovej sirote.

— Oj, rozumiem, to je vaše dielo, doktor, — zvolala Viola so slzami v očiach. — Vy ste ju istotne napomenuli, istotne ste len vy vykonali, aby ste ju zmierili so mnou. Vďaka vám!

Lukáč sa ohŕňal, no konečne prijal vďaku „z takých krásnych úst“, ako doložil s úprimným obdivom.

Medzitým Imrich sedel u otca a oznámil mu Julov úmysel. Chorý Vilinský roztržite poslúchal slovám prvorodeného svojho, potom hodil rukou a volal na Violu, ktorú už od chvíle očami hľadal:

— Ale, ale, haha ale, Ola tu! — Poslednú slabiku prízvukoval tak výrazne, že Imrich musel porozumieť, čo to znamená. Okrem toho ešte chytil Vilinský synovu ruku a silno ju stisol. Imrich porozumel otcovej žiadosti a so šťastným úsmevom doviedol Violu, a aby starec lepšie porozumel, objal svoju mladuchu a bozkal ju pred otcom na dôkaz, že dávna jeho túžba sa splní. Vilinský objímal potom radostným smiechom a slzami, ktoré divne pôsobili v jeho očiach, syna Imricha a i nevestu Violu.

— A teraz dosť rozčúlenia, — zamiešal sa Lukáč a položil ruku na kreslo. — Ak vám ľúbo, pôjdeme si ľahnúť, — povedal Vilinskému a bez okolkov obrátil kreslo na kolieskach a viezol svojho pacienta do ložnice. Tam mu pripravil občerstvujúci nápoj a s pomocou pani Vilinskej položil chorého do postele.

— Polievku môže užiť i v posteli, — riekol potom Vilinskej, ktorá sa doktora opytovala na všetko.

Kým sa večeralo, Lukáč rozprával aj Imrichovi o Violinej starej matke.

— Dosť pozde jej prichodí na um, že má vnučku, — poznamenal Imrich.

— Ale nie pripozde! — riekla Viola a pozrela prosebne na svojho snúbenca.

— Musel som jej všetko rozprávať o vás, rozumie sa, len to dobré, — rozprával lekár známym spôsobom prekárania, — a ona si vás chce, slečna, vziať k sebe, a to navždy.

— Z toho nebude nič, — ozval sa znovu Imrich. — Pôjdeme ju raz navštíviť potom po svadbe.

— I dovtedy ešte, — prosila Viola, — keď ma bude žiadať, veď ona je predsa matkou môjho otca!

— No, no, veď si to ešte rozmyslíme, — a už boli obidvaja v žartovnom rozhovore, detinskom, v rozhovore zaľúbených ľudí.

— Ako sa má mladý pán Janičevský? — opýtala sa pani Vilinská doktora Lukáča.

— Ako on, milosťpani, kaput…

— To je tvoj bratranec, Viola. — podotkol Imro.

— Pravda, mám i bratranca.

— Áno, šumného, mladého, no chorého, počuješ, čo hovorí o ňom dr. Lukáč. Ale čo nás po ňom, však, čo nás po všetkých bratrancoch na svete!

Sotva bolo po večeri, pri ktorej pani Vilinská zaplietla Lukáča do rozhovoru aj s Hermínkou, bolo počuť otvárať a zatvárať bránu a hlasy viacerých ľudí ozývali sa chodbou.

Imrich a Lukáč pozreli zvedavo na seba. Doktor chcel vstať.

— Snáď niekto mňa hľadá? — S tými slovami položil servítku na stôl, nalial si ešte vína do pohárika a pil ho s pôžitkom človeka, ktorý sa veľmi nenáhli.

Imrich vstal a povediac doktorovi: — Ostaňte len, pozriem, čo sa tam robí, — vyšiel. Na chodbe znovu bolo počuť vravu a najmä hlboký hlas jedného mužského, ktorý sa zdal niečo rozprávať. Po chvíli vrátil sa Imrich a volal doktora. Dámy sa neodvážili vyjsť, hoci zvedavá Hermínka nebola by za svet dala vedieť, čo sa tam robí.

Na chodbe stáli chlapi, zväčša nižšej remeselníckej vrstvy, a žandár. Medzi sebou podopierali, držiac niečo, podobné ľudskej postave, hmotu zabalenú, zakrvavenú, z ktorej len franforce hábov svedčili, že bola odiata. Bol to Lepáry, švagor pána domu, Imrichov hosť.

— Čo sa stalo? — opýtal sa doktor a chytiac Lepáryho za rameno, striasol ním rázne a nijako nie nežne…

— Oh, oh! — stonal Lepáry.

Chlapi znovu rozprávali doktorovi, ako našli tohto pána v istej ulici, blízko krčmy, ktorá mala zlú povesť. Ležal tam v blate, nabitý… I nevedeli, čo s ním, kam patrí, tu prišiel k nim tento žandár a on poznal zbitého, a pomocou chlapov transportoval ho domov.

— Odveďte ho do kancelárie! — rozkázal Imro chlapom a otvoril dvere.

Chlapi odviedli morálne i telesne zbitého do izby. Tam ho položili nie veľmi šetrne na pohovku.

Lukáč pristúpil k nemu a obzrel ho.

— Nič vážnejšie, toto ešte znesie! Pohár vína vykoná dobré služby!

— Hneď, — povedal Imrich a pozrel na hodinky. — Tri štvrte na deväť, ešte je dosť času.

Potom vyplatil chlapov, a keď sa všetci vypratali, išiel do izby po víno. Tam čakali zvedavé dámy.

— Ale, čože je? Čo sa stalo? — opytovala sa pani Vilinská.

— Nie mnoho, vlastne, čo nemohlo vystať, — doložil Imrich a vzal fľašku s vínom a pohár do ruky. Potom ešte povedal macoche vážne:

— Ak ti ľúbo, môžeš prísť so mnou, mama, nemôžem ti to usporiť. Ty, Violka, ostaň s Emkou a počkajte ma tu!

Pani Vilinská sa zhrozila pri pohľade na stav svojho brata.

— Ale ako sa to stalo?

— Čo hľadal, našiel: nabili ho! — vetil Lukáč a pokrčil ramenami.

— Ale kto?

— Kto myslel mať na to príčinu! — odvetil lekár, vzal Imrovi pohár s vínom a vlieval ho Lepárymu. Potom Imrich volal Lukáča nabok.

— Môže v tomto stave odísť? — opýtal sa ho.

— Chcete sa ho striasť?

— Za každú cenu! Nesmie tu viac ostať ani hodinu.

— Tak môže, naložíme ho ako zásielku do Pešti, ako „Eilgut“ po železnici.

Imrich opustil izbu. Šiel vyhľadať Mateja, ktorému naložil priahať. Aby to chytrejšie šlo, dal mu do hrsti zlatník. Nič neľutoval, čo mohlo urýchliť ujcov odchod.

Lukáč sa pripojil k pani Vilinskej, ktorá umývala tvár a ruky bratove, aby ho koľko-toľko zasa prispôsobila ľudskej podobe.

— Ráčte mu, milostivá, vybrať šaty, preoblečieme ho na cestu.

— Ako, teraz a v tomto stave?

— Pán Lepáry si iste nebude žiadať ostať v tom meste, kde sa mu niečo také prihodilo.

Pani Vilinská porozumela a stisla pery. I vzala sviecu, odišla do izby a priniesla, čo bolo potrebné. Medzitým užité víno a lekárovo rázne konanie Lepáryho vzkriesilo a postavilo na nohy.

— Sprepadené hniezdo! Oh, doktor, a tá polícia! — stonal Lepáry.

— Nič lepšia ako v Pešti, — doložil Lukáč a naťahoval z neho a na neho šaty.

Sotva Lepáryho obliekli, už rachotil koč po dlažbe na dvore.

— Už je čas na odchod! — ponáhľal sa doktor a položil na Lepáryho lysú hlavu, z ktorej stratená parochňa kto vie v ktorom kúte uličného bahna za ním nariekala, klobúk, ktorý bez parochne zliezol až na šiju veľkomešťana.

— Oh, oh!… Ach, to je hrozné, moja tvár!

— Je, pravdaže, nadlho poznačená, lež skoro, — podával mu lekár šatku a palicu do ruky.

Imrich podal lekárovi tobolku s peniazmi a prosil:

— Ráčte ho vyprevadiť, prosím, až kým sa nepohne vlak, vykonajte mi túto službu priateľstva!

— Vďačne, pán Vilinský. Ručím vám, že sa viac nevráti! — pritom vzal Lepáryho za rameno a viedol ho von, posadil ho do koča, sám si tiež sadol k nemu a kývol Imrovi. Matej so širokým úsmevom tlstej tváre obzrel sa na „švagra“ a šibol do koní.

Imrich ešte volal:

— Pán doktor, budem vás čakať tu v kancelárii!

— Dobre! — odvetil už z ulice Lukáč.

— Jeden zloduch už odišiel z nášho domu, druhý pôjde zajtra a tretieho musíme trpieť ako potrebné zlo, — hovoril Imrich sám sebe, keď sa vrátil do kancelárie, skade pani Vilinská už bola odišla. — No toto zlo je vlastne nula v dome, je celkom bez moci, nebude nám prekážať v našom šťastí.

Zatvoril dvere na kancelárii a vrátil sa do izby.

Viola s ospanlivou Emkou chystali sa už na odchod. Imrich ich odprevadil až k dverám komôrky a oznámil Viole radostnú zvesť o Lepáryho odchode. Violy sa nepríjemne dotklo už i počutie jeho mena, i odvrátila sa, na čo jej Imrich vďačne sľúbil, že nikdy viac nespomenie meno tohto biedneho človeka.

Vrátiac sa dolu, Imrich oslovil svoju macochu:

— Aby som nezabudol, mama. Viola hľadaný prsteň nemá, ten, ktorý nosí, patrí jej a je od našej tetky Eleonóry. A tak, mama, musíš dobre hľadať, a rozpamätaj sa, kedy a kde si ho mala posledný raz.

Vilinská kývla hlavou mlčky a predsavzala si, že skutočne ešte raz dobre pohľadá stratený skvost.

Stará Podhradská nepočkala na Violu, ale vyhľadala ju sama. Bolo vidieť, že tejto hrdej, no vekom už skľúčenej panej ťažko padne urobiť prvý krok, a to do domu, z ktorého odišla v hneve, a k človekovi, ktorého pokladala za jedinú príčinu synovho nešťastia. Ale predsa prišla. Túha po dieťati syna, ktorý kedysi naplňoval jej srdce rozkošou a krásnymi nádejami, a láska k dieťaťu nedali meškať jej, ktorá je už blízko hrobu.

Keď videla pred sebou Violu v jej pokore a kráse, s jej spanilosťou a nádherou, tu slziac privinula zaznané dieťa k svojmu srdcu a hlas prírody, dosiaľ utlmený, začal sa mocne ozývať v prsiach starej, už skoro osemdesiatročnej ženy. I Viola, premožená radosťou nad stretnutím jedinej príbuznej, bozkávala ruky starej dáme a vďačne ju nazvala „svojou milou starou mamou“.

Starý i mladý Vilinský žiarlivo pozerali, keď pani Podhradská ich Violu znovu a znovu privinula k sebe a bozkávala devu, ktorú si nikdy nepredstavovala takú krásnu.

— Dieťa moje, milé dieťa môjho nešťastného syna, či môžeš odpustiť starej matke, že ťa dosiaľ zanedbala? Túžila som za tebou, milé moje srdce, no, uznaj, ťažko mi bolo urobiť prvý krok.

— Však je už všetko dobre, stará mama, — tešila Viola. Jej dobré a vďačné srdce rado sa otvorilo tým, ktorí opravdivo sa uchádzali o jej lásku. Pritiahla si malú stoličku k pohovke a sadla si k nohám starej matky, ktorá nechala toľké roky ujsť, kým poznala svoju vnučku.

Pani Podhradskú veľmi dojal Vilinského stav. Poznala ho ako mladého, silného, zdravého mužského, ona vtedy už bola staršia dáma, a teraz, on skľúčený chorobou a ona ešte svieža, zdravá.

— Darmo je, Vilinský, rozdielne sú nám dané dary a všetko musíme prijať v pokore a bázni. Hľa, ja som pochovala dcéru, jej syn, môj vnuk, nadaný šuhaj, hynie, a ja som ešte tu! — Starká sa rozcítila, na čo zasa Vilinský sa namáhal tešiť ju svojím:

— Ale, ale, haha!

Podhradská chcela Violu vziať so sebou, čomu ale zasa i starý i mladý Vilinský odporovali. Konečne sa musela dozvedieť i to, že sa Viola zasnúbila s Imrichom, a stará dáma nedala na sebe znať, že by bola inšie čakala. I uzniesli sa, že do svadby pôjde Viola k starej matke. Ešte aj to podotkla pani Podhradská, že jej povinnosťou je vystrojiť Violinu výbavu, no tento háklivý bod skoro všetci obišli. Len pri ustálení dňa sobáša mala zasa povstať škriepka, no stará matka musela ustúpiť presile.

— Ani o deň dlhšie, stará mama! — rozhodol Imrich s úsmevom. — Ináč prídem a unesiem si svoju mladuchu násilným a veľmi romantickým spôsobom. — A pozrel na Violu, ktorá sa nezamiešala do škriepky, ale stála so sklopenou hlavou a blaženým úsmevom na zrumenenej tváričke.

A tak odišla Viola z domu Vilinských, no nie nadlho. Imrich ju chodil navštevovať i s Emkou, ktorá nemala väčší sviatok ako tieto návštevy. Potom zavítal deň sobáša a Imrich si doviezol krásnu svoju mladuchu domov.

I Julo sa oženil, k jari prišiel navštíviť otca a brata so svojou Irenkou a tešil sa z Imrovho šťastia.

— Teraz ťa už smiem bozkať, čo? — opýtal sa Violy a zároveň s otázkou exekvoval ju, čomu Imrich nemohol zabrániť.

Pani Vilinská sa prispôsobila novým pomerom. Veď jej je dobre. Má úplnú osobnú slobodu. Chodí na kávové návštevy, prijíma také u seba, má všetko, čo jej treba, a je zaopatrená. Raz sa jej zachcelo do Pešti k Hermínke, no skoro sa vrátila. Bubelák nebol veľmi potešený jej zjavom a Hermínka tiež nie, i dosť skoro jej dali na vedomie, že je u nich zbytočná. Len jedno ju ešte potešilo: nález drahocenného prsteňa. Našla ho v rukavici, ktorú hneď po návšteve divadla stiahla z chudej ruky a aj s veľkým prsteňom pohodila nabok.

Emka sa učí pilne a sľubuje sa stať podobná Viole. Len vtedy je šťastná, keď môže dosiahnuť spokojnosť milovaného brata a zbožňovanej švagrinej.

Hermínka sa vydala, no skoro poznala, že je to nie to vysnívané blaho žitia. Svojho muža skoro zunovala, a on ju. I začali sa baviť každý podľa svojho spôsobu. Ona žila prázdny život domácej zhody a šťastia, bez vnútorných radostí. Je dámou, žije vo veľkomeste, má salón otvorený priateľom a známym každý týždeň raz, no všetko to nemôže zahnať prázdnotu duše a holotu srdca. V hluku spoločnosti často sa zamyslí pekná žena a rozpomenie na tichú Zanicu, v kruhu dvoriacich pánov pomyslí s trpkým vzdychom na Imricha Vilinského.

Imrich s Violou ale založili si základ pevného šťastia.

O Danielovi Viola často počula rozprávať v dome starej matky. Veď býval blízko a mohla ho i vidieť, keby bola išla so starou matkou do susednej dediny do kostola. I počula o ňom, aký je milovaný v kruhu známych, ako ľud o ňom rozpráva a uctí si ho každý ako človeka celkom oddaného svojmu stavu, šľachetného. Viole lahodilo to počuť, no ona si želala ešte vedieť a vidieť ho šťastného, veď myslela, že ani ona nesmie sa úplne oddať svojmu blahu, kým Daniel nezabudne na žiaľ, ktorý mu spôsobila.

Konečne raz k jari, keď Violin mladý bratranec už dávno posvätený smrti umrel, videla Viola Daniela Milockého i jeho matku, a videla s nimi mladučké stvorenie, Danielovu verenicu. Jeho tvár bola ešte vážna, no plná dobroty, ale tvárička šumného dievčaťa plná nežnej a pokornej lásky, ktorou svietili i belasé sťa nezábudka oči mladého stvorenia. Toto nevinné dievča sa nevedelo pretvárať, a keby aj nebolo bývalo známo, že je snúbenicou Milockého, musel by to každý vidieť.

— Pri boku tohto stvorenia môže byť šťastný, — riekla Viola svojmu milovanému mužovi a upozornila ho, idúc z cmitera, na mladý pár. Imrich dosvedčil kývnutím hlavy a dodal tichým hlasom:

— Možno, ale sa bojím, že na teba predsa nezabudne.

— Oj, nehovor tak, naopak, ja myslím, že sa to už stalo. Povedz, že i ty tak myslíš.

Imrich sa usmial na Violu a potom jej povedal:

— Ja tak hovorím, ako cítim. Kto raz Violu miloval, nemôže ju zabudnúť, len tak; ak mu pomáha vyššia idea, jeho viera, jeho stav.

A chopiac jej ruky silnejšie do svojej, kráčal s ňou za smútiacom zástupom k domu starej matky, ktorej jediná podpora bola už teraz jej vnučka.

Nechali za sebou miesto smrti a smútku a kráčali ruka v ruke v ústrety životu, radosti a šťastiu:

Imrich Vilinský a jeho žena Viola.