ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poručík Algen pohundrával tento tajomný verš už asi po päťdesiaty raz. Prechodil sa po koberci knižnice grófky de Tuittiers a bolo vidno, že je veľmi rozčulený. Jeho rozčulenosť sa mi pozdávala čudnou a nijako som ju nemohol porozumieť. Hundral, neohliadnuc sa na mňa, nedbajúc o nič.

Boli sme zpät u grófky. Po trojmesačnom namáhavom pokuse rozlúštiť tajomstvo zavraždenia Dona Adriu nútení sme boli vrátiť sa ku grófke a oznámiť jej, že tajomstvo zostáva tajomstvom, ktoré ani sám Algen nevedel rozlúštiť. Vzdali sme sa nádeje, že by sa prípad ešte podarilo objasniť.

Boli sme presvedčení už od dlhého času, že sme narazili na hrubú, nepovoľnú stenu bez otvoru: všetko naše sliedenie zdalo sa bezvýsledným. Nepozostávalo nám len priznať sa, že sme nedocielili nič a oznámiť to grófke. S tým úmyslom vrátili sme sa a boli sme opätne vo vile grófky, odkiaľ sme pred troma mesiacmi odišli prekypujúci nádejou, že budeme vedieť rozlúštiť oriešok záhadnej smrti grófkinho otca.

Keď sme dorazili do vily, sluha nám oznámil, že pani grófka nie je doma. Museli sme čakať.

„:Uma:zum:i:hum:gaz:fumi:…“ zavznievalo pravidelné mrmlanie Algena. Starý medveď… Vážil som si Algena, ale v tej chvíli začal som ho nenávidieť a pochybovať o jeho zdravom rozume. „Genius a blázon sú dvaja blíženci…“ myslel som a začal som Algena upodozrievať, že blaznie. „Celkom rozumný človek a zabudne sa tak úplne… V takú hlúposť môže veriť len hlupák.“ Jeho mrmlanie ma dopaľovalo.

Algen opakoval rovnomerne prvé tri riadky verša a štvrtý vykrikoval ako blázon.

„Pre pána Jána!“ zvolal som napokon, keď som sa už nevedel opanovať, aby som pokojne sedel v knižnici a počúval jeho mrmlanie. „Prestaň už raz, lebo zblazniem!“

„Nevyrušuj ma!“ odsekol mi. „Ak ťa moje mrmlanie vyrušuje, je to znakom, že verš naozaj účinkuje.“

„:Uma:zum:i:gaz:fumi:…“ pokračoval.

„Hlúposť!“ vyhŕklo zo mňa. „Ak neprestaneš, zblaznieš aj ty! Veď kto by okrem blázna veril v čarovnú moc hlúpych slov?“ Algen len mávol rukou a mrmlal ďalej:

„:Uma:zum:i:…“

Pred pár rokmi Algen chodil po Azii a istý čas zdržoval sa aj v Tibete. Tam sa naučil oný hlúpy verš od mníchov budhistického chrámu v Lhassa.

Veršu pripisoval zvláštnu, úrečivú moc. Obsahoval vraj slová čarovného účinku a pochodil z pradávnych, predhistorických časov, keď vysoké kňazstvo vyznalo sa v čaroch čiernej magie. Verš bol pozostatkom dávno zaniklej, no vysokej civilizácie, keď ľudia používali akýsi zvláštny, šiesty smysel, ktorým sa vedeli dorozumievať vzdialení od seba na míle. Dorozumievali sa vraj púhym prenášaním myšlienok priestorom. Vlnením, ktoré ľudský mozog zapríčiňuje pri myslení.

Verš mal byt žiadosťou na mohutný vesmírový všeum, ktorý sa vznáša ponad svet a vyplňuje priestor, hotový splniť žiadosť jednotlivca, ak prenikol v tajnosť, ktorou sa tento vševedúci, všemohúci um dá zapriahnuť do služby človeka.

„:Uma:zum:i:hum:gaz:umi:“

Algen neprestával hundrať.

„Pre Boha, prestaňte!“ zavznel prenikavý ženský výkrik. „Čo to hovoríte?“

Grófka de Tuittiers vybehla z bočnej izby, rozčulená a premenená. Nebola to už tá istá žena, ktorú som videl pred troma mesiacmi.

Algen zastal udivene v svojom bezúčelnom prechodení sa a pozoroval grófku.

„Nič zvláštneho, milostivá,“ povedal Algen ticho. „Je to len bezvýznamná ozvena zašlých vekov.“

„Ach, tak? Vedela som to hneď… Čo ste vypátrali? Prišli ste…“

„Áno, prišli sme…“ povedal jej a chcel jej oznámiť neúspech nášho poslania v Madride. Priblížil sa k nej a chcel jej podať ruku.

„Vedela som to, vedela som to!“ bedákala grófka a začala sa triasť na celom tele. „Nedotýkajte sa ma, plaz ohyzdný!“

Algen zostal zarazene stáť. Nechápal, čo sa s grófkou deje.

„Čo som vykonal?“ pýtal sa. „Vaše chovanie si nemôžem vysvetliť.“

„Vy sa ešte opovažujete pretvárať sa predo mnou? Som hotová. Dokonajte svoje prekliate dielo. Zavolajte policiu… Čo ešte váhate? Predlžujete tým len chvíle pekelného čakania!“

Grófka skočila — lepšie povedané — rútila sa k telefónu a prv ako sme sa mohli spamätať, zavolala policiu sama. Obvinila sa z vraždy vlastného otca a keď prišla policia, vzdala sa.

Na druhý deň zavčasu parížsky denník „Le Sourir du Matin“ priniesol senzačnú zprávu o celej afére. Zpravodaj časopisu vyňuchal aj grófkin denník, písaný jej vlastnou rukou.

Noviny vychodily až niekoľko ráz denne so škandalóznymi zprávami o grófke. Podľa záznamov jej denníka nazvali ju „La Fiebra^[3] de Tuittiers“. Grófka bola náruživou cestovateľkou a z jej denníka vysvitlo, že cestovala nie k vôli poznaniu rozličných krajov a zvykov ľudí, ale aby sa obznámila s exotickými milencami. Grófka bola bohatá a hovela svojej výstrednej vášni v každej čiastke sveta.

Záhlavia jej dobrodružstiev, opísaných v denníku, vyvolávaly neohraničený smiech u jedných a u druhých — posudzovanie a odsudzovanie.

„Kráľ Alfonzo a čo ja viem“, „Dva týždne v púšti s Ben Dálim“, „Dva roky v Tibete — v objatí Veľkého Lámu“ vyvolávaly vzrušenie po celom svete. Opisovala aj najintímnejšie styky so svojimi milencami veľmi podrobne.

Parížske divadlo „Les Jollies Bergeres“, povestné pre svoje okaté vystavovanie nahoty ženského tela, vypredalo vstupenky na všetky miesta na dva mesiace vopred, keď správa divadla oznámila predstavenie príbehov, opísaných grófkou v jej denníku pod záhlavím: „Dva týždne v posteli — ale nie chorá“, ktoré sa odohraly v háreme maharadžu z Apuntala.

Čo sa však grófkinho zločinu tyče, najdôležitejším bodom jej denníka boly príbehy, opísané pod záhlavím „Dva roky v Tibete“.

Nech vám grófkín denník vyjaví sám, čo ona skúsila v „objatí Veľkého Lámu“:

25. júna 1925: … lebo som sa mu veľmi ľúbila. Vyslovil sa tak často. Verím, že to mienil úprimne.

Zaviedol ma do chrámu. Nikdy som nevidela niečo podobného; niečo tak úchvatného, tak desivého a zdrcujúceho.

Vo veľkom, matne osvetlenom, priestranom chráme rozoznala som početné zakuklené postavy budhistických mníchov a Lámov. Niektorí kľačali, niektorí sedeli alebo stáli poloshrbene na kamenitej podlahe a mrmlali jednotvárnu, nekonečnú modlitbu. Zdalo sa, že opakovali krátky, podivný žalm. Boli tam už dva týždne a neprestávali ani na chvíľu: modlili sa neprestajne. Ich hlas zavznieval občas ako bzučanie tisícich čmeľov a premieňal sa chvíľami na šum vetra, predchádzajúceho búrku. Občas zavznieval ako ozvena vresku duchov, zatratených v pekle.

Za celé dva týždne nespali, nejedli a nepili. Sústreďovali myseľ v modlitbe a opakovali ju ustavične dňom a nocou.

Zdrtená dojmami toho výjavu, chcela som utiecť. Láma Dahai ma zadržal a prinútil ma nehybne stáť. Bola som prvou ženou, ktorá bola svedkyňou podobného výjavu. Dahai Láma dal mi porozumieť, že takú odvážlivosť trestávali smrťou. Zostala som.

Prebdela som medzi mníchmi v chráme dve noci a jeden deň. Bola som už úplne vysilená a neviem, čo by sa bolo stalo — a nebola by som ani dbala — keby nad ránom druhej noci nebolo povstalo medzi nimi akési vzrušenie, ktoré sa stupňovalo a ku koncu premenilo sa na divoké jasanie.

Nepretržité dvojtýždňové vysiľujúce modlenie tisícich Lámov bolo u konca.

Veľký Láma skonal a jeho um a múdrosť prešla na nového, rodiaceho sa Budhu. Neuveriteľné! Ako to bolo možné? Nemohla som pochopiť, ako sa to stalo, ani keď som videla ceremónie, spojené s tým. Vyslovila som svoje pochybovanie nad tým pred Dahai Lámom, ale on sa len pokojne usmial a povedal, že v chvíli, keď Veľký Láma zomrel, malý, rodiaci sa chlapček niekde v Mongolii stal sa naozaj dedičom jeho vedomostí, spomienok a skúseností životných.

„Vy, zo západu,“ vysvetľoval mi Dahai, „neveríte tomu. U vás by sa to nedalo previesť, alebo len s veľkou námahou. Iba ak s ľuďmi veľmi podobného rázu, alebo s blízkou príbuznosťou povahovou i biologickou. S otca na syna, na príklad, ak by mu bol syn veľmi podobný a podaný na neho.

Intelekt západníckych národov sa vyvinoval v úplne inom smere, sledoval iné ideály, ináč myslel než intelekt orientálcov.

U nás dorozumievanie sa na vzdialenosti niekoľkých míľ je každodenným zjavom. Pravda, nie je to jednoduché: vyžaduje to mnohoročného namáhavého sústreďovania mysle a cvičenia a je to možné len u ľudí, ktorých predkovia prevádzali telepatické obcovanie umov cez pokolenia — cez tisícročia.

Vy sústreďujete svoju myseľ na to, aby ste poskytli pohodlie a slasť zázemskú telu ešte za živa; my sa namáhame obsiahnuť čo najväčšiu blaženosť duševnú, kým sa duša ešte nerozlúčila s telom — ale bez záväzkov telesných. Vy robíte divy s hmotou, my zázraky s duchom. — Chlapec, ktorý sa narodil, keď Veľký Láma zomrel, bude — okrem toho, čo sa sám naučí — vedieť všetko, čo Veľký Láma vedel.“

Bola som potom v Tibete ešte pol druha roka, — pokračovalo sa v grófkinom denníku, — a bola som svedkom mnohých prejavov duševnej moci tých ľudí nad hmotou.

Stala som sa žiačkou ich učenia a po zdĺhavom vysiľujúcom namáhaní prispôsobiť môj um k ich spôsobom myslenia, začala som pociťovať v mozgu vplyv cudzích myšlienok, ktoré sa prenášaly do môjho povedomia z ich hláv púhym obapolným sústreďovaním myslí na jeden predmet. Boly to len polozdarilé začiatočné pokusy, ako keď dieťa začína chápať pojmy, znázorňované slovami dospelých.

Po dvoch rokoch zatúžila som vidieť rodný kraj a slnné Francúzsko. Cestovala som všetkými možnými prostriedkami premávky, až kým som sa nenašla v Maroku. V Teherane vysadla som na lietadlo, ktoré ma dopravilo do Madridu. V Madride, ani som nemala mnoho času, musela som presadať na vlak, ktorý ma zaviezol na hranice. Odtiaľ rýchlikom Paríž — Mediterrané domov. — Prišla som zpät cele premenená, omladnutá, s vedomosťami a skúsenosťami dvoch vekov v hlave.