ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Don Adria — ako bol seňor José Adria Ayeres populárne známy — bol kurátorom „Museo Nacional de las Antiquidades sud Americanas“, kde boly od istého času umiestené starožitnosti, prinesené z Južnej a Strednej Ameriky do Španielska prvotnými podmaniteľmi oných krajov. — Potomci konkvistádorov opatrovali šetrne pamiatky po výbojných predkoch, ktoré sa zachovaly a dostaly napokon do opatery muzea.

Don Adria bol chýrny učenec; jeho meno nieslo sa po celom svete a vo vedeckých kruhoch bol známy čo znamenitý, na slovo vzatý, zodpovedný archeológ a badateľ starožitností.

Dejiny, politické sriadenie, spoločenské podmienky, za ktorých mnohé predošlé, zaniklé národy musely jestvovať, boly u neho všednými predmetmi: hovoril o nich povedome, ako my hovoríme o vojenských dlhoch Europy alebo o Lige národov. Starodávna Asyria, Babylon, Chaldea, Egypt, Persia, Hellas, Rím a všetko, čo s nimi súviselo, bolo mu hračkou ako šľabikár u chápavého školáka.

Za jeho vedeckú prácu „El Secreto del Pasado del Hombre“ — „Tajnosť minulosti človeka“ — odmenili ho Nobelovou cenou, päťatridsať tisíc dolármi. Slovom: Don Adria bol považovaný v celom svete za najväčšieho mudrca svojho času. Istý americký učenec, chirurg, ponúkol Donovi Adriovi niekoľko tisíc dolárov za jeho mozog, na ktorom chcel robiť po jeho smrti vedecké výskumy.

„Som presvedčený, vysoko ctený pane,“ písal medzi iným americký učenec v liste, adresovanom na Dona Adriu, „že niet ceny, za ktorú by sa dal kúpiť mozog ako váš, ale v mene nových pokrokov vedy a v mene univerzity Twingham osmeľujem sa ponížene a úctive ponúknuť vám desať tisíc dolárov za povolenie preskúmať váš mozog.“

Starý vznešený pán sa rozhneval a ponúknutie Američanovo pokladal za hrubú urážku, za pošetilý nápad šialenca a ostrými slovami ho odvrhol. — Prostoreký Američan zabudol doložiť v liste: „po vašej smrti“.

El viejo — starý — bol dobre operený. Okrem spomenutej Nobelovej ceny mal pravidelný značný dôchodok z iných svojich vedeckých prác, ktoré maly nielen „vnútornú“ hodnotu, ale maly aj „zovnútornú“ cenu: daly sa výnosne speňažovať.

Panstvo rodiny Ayeres v Katalánii a rozsiahly majetok v Španielskej Haliči, ktorý priniesla Donovi Adriovi jeho nevesta do vena, poskytovaly mu príjem, akým sa mohly pochváliť len máloktoré kniežacie rodiny. Don Adria majetkove bol neodvislý človek. Vedeckej práci sa bol oddal nie z túžby po zisku, ale preto, že ho neodolateľne lákalo štúdium neobyčajných zjavov a akási vnútorná sila pobádala ho k výskumom vedeckých záhad; bola to tá samá sila, čo núti každého opravdivého umelca a učenca tvoriť slávne, nehynúce diela.

Don Adria po smrti svojej manželky oddal sa úplne „pobočnému zamestnaniu“, ako zpočiatku nazýval svoje periodické záchvaty venovať sa vede. V ostatných rokoch skoro ani nespával doma. Presedel celé noci v svojej pracovni, zahrúžený v práci. Zaznačoval na papier svoje bohaté vedomosti, nadobudnuté neúnavnou, pilnou prácou svojho pomerne dlhého života.

Tak sa veci maly, keď Don Miguel, jeho syn, zaumienil si popýtať otca o nepatrnú hmotnú „podporu“, aby on, jediný potomok vynikajúcej rodiny, mohol dôstojne, slávnemu rodu primerane vystúpiť pred svetom na aréne.