ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príroda sa často zahráva s ľudským plemenom alebo posmeškuje sa z ľudských snáh zdokonaľovať dobré vlastnosti predkov a prenášať ich na potomstvo. Ináč sa nedá vysvetliť rozmarnosť prírody, keď sa Donovi Adriovi narodil syn a vyrástol z neho zvrhlý výhonok drzého, náruživého hrubiana, neštítiaceho sa zboja ani vraždy, ak obeť stála v ceste a prekážala mu zmocniť sa koristi.

Don Miguel, alebo Miguel la Fiera, ako zvrhlého syna obľúbeného Dona Adriu prezývali, bol pravým opakom otca a viedol nemierny život v spoločnosti zbožňovateľov byčích zápasov.

Miguel la Fiera už od rokov nebýval s otcom. Starý seňor ho vyhnal z domu, keď každý jeho protest prinútiť syna, aby zanechal ponižujúce povolanie, zlyhal. Don Adria, človek vznešenej, krotkej povahy, vzor pravého vedomca, vzdelaný, výhonok šľachtickej rodiny pyšných hidalgov, nemohol zniesť nízky záujem, ktorý jeho syn prejavoval vo veciach nevhodných, ponižujúcich — ako starý hovorieval — pre potomkov tak slávnej rodiny. Chcel, aby syn upustil od úmyslu stať sa espadom,^[1] a ponúkol mu cestu po oboch Amerikách, úfajúc, že v dlhšom styku s menej horkokrvnými národmi zmierni sa jeho náruživosť.

Miguel, na veľké pohoršenie Dona Adriu, zavrhol jeho plán.

Nebezpečenstvo smrti, hroziace so strany rozzúrenej šelmy, zodpovedalo divej povahe Miguela a uspokojovalo ho. Dravá, od predkov zdedená vášeň zabíjať a ničiť životy, ktorá kolovala s krvou v žilách oného hrozného plemena za pokolenia utajene, u Miguela odrazu zjavila sa a predierala na povrch pri každej príležitosti.

Časy hromadných dobrodružstiev a beztrestných zabijačiek v neznámych končinách zeme pominuly a Miguel la Fiera ukojoval túhu po dobrodružstve zápolením s vypočítavou rýchlosťou so strany zbesilého zvera. Bolo to v jeho krvi; tkvelo to v jeho mozgu; on za to nemohol. Na opanovanie onej podivnej vášne, ktorá hnala jeho predkov cez široké moria medzi divochov, bolo treba oveľa silnejšej vôle, oveľa viac duševnej vyspelosti, než Miguel la Fiera, na nešťastie, mal.

Kontrastné povahy otca a syna nemohly sa znášať. Starý seňor pretrhol so synom i tie ostatné pásky pokrvenstva, ktoré ho s ním viazaly, a syn hovel svojej vášní. Zahrával sa so životom iných tvorov a svojím vlastným od toho času nenútene.

Po niekoľkoročnom pripravovaní sa a po niekoľkých zdarilých výstupoch vo viac-menej významných mestách Španielska Miguel la Fiera mal vystúpiť napokon v aréne hlavného mesta a mal dokázať svoju zručnosť pred mnohotisícovým zástupom, ktorý ho mal zvelebovať ako poloboha.

Približoval sa deň rozčuľujúcich byčích zápasov, prelievania krvi rozdráždených býkov v aréne a s ním aj chvíľa, v ktorú sa začnú sypať peniaze a sláva… Miguel sa cítil šťastným.

La Plaza de Toros v Madride je konečným cieľom, vrcholným bodom kariéry každého zápasníka býkov. Mnohé životy nádejných espadov, mnohé ohyzdné jazvy turieho roha, mnoho dobrého hovädzieho mäsa, ktoré nebolo pestované na pečienku, označujú cestu zápasníctva od prvého školeného býka v provinciách po prvé vystúpenie na madridskej aréne.

Vytrvalosť, zaťatá odhodlanosť, opovrhovanie vlastným životom, zapieranie sa, hlad, túlanie sa po všetkých končinách krajiny a neurčitosť prístrešia nad hlavou nasledovateľov národného športu Španielska len zriedkakedy bývajú odmeňované konečným revom „Viva el espada!“ rozvášneného davu divákov madridskej byčej arény. Rev ten znamená pre zápasníka asi toľko, čo znamenal pre prokonzula mocného Ríma pokrik „Ave Caesar!“ pri návrate víťazných legií z podmanených barbarských krajov.

A to znamenalo niečo.

Miguel la Fiera mal sa objaviť na piesočnatom ťažišti madridského „Plaza de Toros“ a čírym obratom ruky odrazu mal sa stať miláčkom celého Španielska a neodvislým človekom s dôchodkami, o ktorých sa obyčajnému smrteľníkovi ani nesnívalo.

Vystál už veľa pre svoju ambíciu stať sa chýrnym zápasníkom. Len príležitosť žiadal od osudu a tá príležitosť sa mala dostaviť o niekoľko týždňov. Bol si istý, že presvedčí všetkých, i otca, že v Hispanii od samých začiatkov byčích zápasov takého espada nebolo ako on. Cítil to celou bytosťou; každý pohyb jeho tela za jeho povedomého života, každá myšlienka jeho mozgu smerovaly k tomu. A otec tiež musí zmeniť svoje náhľady.

Pravda, Miguel nemal prostriedky, ktoré by mu dovoľovaly vystúpiť na aréne okázale, dôstojne, ako sa na tak sľubného víťaza svedčalo. Pochytila ho myšlienka:

„Čo, keby som tak zašiel k starému a požiadal ho o dočasnú pomoc?“

Po mnohých rokoch beťárskeho žitia Miguel odhodlal sa navštíviť otca. Uvážil dôkladne všetky okolnosti a po dlhšom premýšľaní dosť trefne nahliadol, že okrem skutočnosti, že Don Adria bol jeho otcom, on, Miguel, nemal s ním nič spoločného. A príčina odcudzenia sa od neho nie celkom bola by sa mohla dať pripísať na vrub starého. Ani po dlhom rozjímaní o svojom pomere k otcovi nemohol naďabiť ani na tú najmenšiu obľahčujúcu okolnosť, na ktorej by si bol mohol zakladať, že by účinkovala na otca smierlivo. No vzdor neprajnému svetlu, ktoré vrhalo obvinenie na neho a poukazovalo, že on bol pôvodcom priepasti medzi sebou a starým učencom, Miguel sa odhodlal prekvapiť otca.

„Vyhrám, či prehrám,“ myslel a šiel.

Návšteva syna bola naozaj prekvapením pre seňora Ayera, ako to dosvedčovaly pozdejšie poznámky Miguela v krčme pred jeho spoločníkmi. Miguel v opilom stave sa rozhorčene vyhrážal:

„Se los mataré ambos: al toro y al viejo!“^[2]