ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak, páni, dnes večer ste mojimi hosťmi. Nemôžem dopustiť, aby ste odišli,“ nástojila grófka de Tuittiers, keď sme chceli odísť po oznámení nášho príchodu. „Viem, že ste unavení dlhým cestovaním, a preto musíte tu ostať.“

Grófka de Tuittiers bývala asi na pätnásť kilometrov od Paríža v nádhernej vile osamote s dvoma slúžkami, kuchárkou a domovníkom. Bola vdovou po francúzskom dôstojníkovi delostrelectva, padnuvšom pri nemeckom nápore na Verdun.

Predstavovala zriedkavý typ žien, čo vedia si zachovať sviežosť smyslov i postavy dlhý čas a vedia mladosť veku a pružnosť tela pretiahnuť o desiatky rokov poza normálnu hranicu, ktorou sa obyčajne meria ľudský vek. — Prežívala úsek života, v ktorom je vek takým záhadným a v ktorom roky vzdorujú odhadu. Pri prvom stretnutí urobila na mňa dojem ženy ešte veľmi mladej — odhadoval som jej vek na päťadvadsať rokov. Pravda, pozdejšie dozvedel som sa, že grófka bola už prekročila bod, ktorým končia sa mladistvé letá a nastáva dospelosť a úplné vyvinutie — telesné i duševné.

Na prvý pohľad dalo sa súdiť, že bola zvyklá pohybovať sa medzi príslušníkmi vysokej spoločnosti veľmesta.

Spôsob reči, prízvuk, posunky svedčily, že bola vychovaná v Paríži, alebo že strávila tam dlhší čas, hoci hneď pri prvom pohľade som súdil, že pochodila s tamtej strany pyrenejských hôr: predstavovala pravý typ brunetky z Ibérie.

Postava hrdá — skoro by som povedal — kráľovská, ktorá vzbudzuje obdiv u seberovných a spontánnu úctu i poslušnosť u podriadených. Kypela zdravím; jej postava bola plnšia, zaokrúhlenejšia, než bolo módou žien veľkomestskej spoločnosti, vyhladovaných prepiatou diétou.

V jej pohľade žiaril čarovný lesk, čo badať len v očiach zdravých, šťastných ľudí. Lesk, v ktorom sa zrkadlí súlad duše, umu i tela: milý, úrečivý. Lesk, ktorý — keď utkvie na človeku — núti zabudnúť na všetko a pobáda snívať o šťastí, blahu… Vzrušil ma jej neobyčajný zjav.

Z mĺkveho obdivovania vyrušil ma jej hlas. Zdalo sa mi, že i predtým niečo hovorila, ale — priznám sa — niekedy upadám do myšlienok a zabúdam na všetko, čo ma obklopuje.

„Keby som nevedela,“ počul som ju hovoriť, „že ste unavení po tak dlhej ceste, páni, ponúkla by som vám vychádzku do Paríža automobilom. Dávajú „Manon“ dnes večer — ale, prepáčte, zabúdam. Vy nemáte rád operu. Hudbu, drámu, pálenku — či ako to vravievate — chcete zažiť sami osebe,“ povedala smejúc sa, keď sme sedeli v jej nádherne zariadenej knižnici po večeri.

„Milostivá, dovoľte, aby som vám pripomenul, že sme prišli sem za povinnosťami.“

„O povinnostiach až zajtra, mon cher Algen,“ grófka rozmarne pretrhla môjho priateľa.

„Dnes ste mojimi hosťmi. Hoci nechce rozkazovať, trvám na tom, aby ste nehovorili o povinnostiach; na to bude zajtra dosť času. Môj dom s jeho príslušníkmi dnes patrí vám; uposlúchneme vaše rozkazy všetci, ak sa o to aspoň trochu pokúsite. Ja, úfam, že sa nebudem nudiť v takej znamenitej spoločnosti,“ skončila so zrejmým výrazom spokojnosti a tvár smraštila šelmovsky.

Rozhovor a chovanie sa oboch ma čím ďalej, tým viac privádzaly do rozpakov: vymeňovali si náhľady ako nejakí dobre známi starí priatelia.

Začal som upodozrievať, že to nebol len príkaz povolania, čo nás zaviedol ku grófke: ich rozhovor sa mi videl podivným. Ten rozhovor nebol obyčajnou rozpravou medzi zamestnávateľkou a zamestnancom a jej chovanie sa nebolo odmeraným postojom členov šľachtických rodín voči príslušníkom iných tried. Keď rozhovor medzi nimi stratil onú vypočítanú zdržanlivosť neznajúcich sa ľudí a začal nadobúdať posmeľujúcej intímnosti, priznám sa, blahoželal som v duchu obom pre ich rýchle sbližovanie sa… V nasledujúcej chvíli však ich pomer stal sa mi pochopiteľnejším.

„Koľko rokov je od toho času, čo sme sa po prvý raz stretli?“ pýtala sa grófka a pri tom zvážnela.

„Prešlo desať v apríli,“ povedal Algen pokojne.

„Is-sur-Tille zo všetkých miest a dedín na svete!“ Zasmiala sa. „Pamätáte sa, monsieur Algen,“ pokračovala, „bolo to na železničnej stanici. Presadali ste na vlak, ktorý vás mal zaviezť do Saint Dizier, kde americké vojsko pripravovalo sa na prvú vážnu ofenzívu. Viezli ste sa potom na tom samom vlaku, v tom samom oddelení: vy, môj muž a ja. Povre Pierre!“ povedala s úprimným povzdychom. „Viac som ho nevidela.“

Na druhý deň grófka nám dala úpravy a z nich po prvý raz som vyrozumel príčinu nášho príchodu do Francie. Vyrozumel som, prečo nešetrila výdavkov zadovážiť najschopnejšieho človeka v obore stíhania páchateľov zločinu. Jej otca, seňora Josého Adriu Ayera, zastihla desná tragédia: zavraždil ho neznámy páchateľ a tajomstvo jeho smrti ani po niekoľkomesačnom usilovnom pátraní po zlosynovi kontinentálna tajná policia ešte nerozlúštila. Jej brata, Miguela, posledného potomka mužského rodu niekedy slávnej šľachtickej rodiny sevilských hidalgov, upodozrievali z vraždy vlastného otca.

„Nešetrite ani výdavkov, ani času, pán Algen! Páchateľ zločinu musí odpykať za priestupok a záhada musí byť rozlúštená za každú cenu!“ hovorila grófka de Tuittiers Algenovi pri odobierke na letišti Le Burget, blízko Paríža, odkiaľ sme mali odcestovať lietadlom do Madridu, hlavného mesta Španielska.