ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo by nespravodlivým tvrdiť, že Budhúr Thradishwari Singh pretvaroval sa vo všetkom, čo robil. Nie. Thradishwari bol podivným, ale nie zriedkavým zjavom ľudskej povahy, ktorá sa potackáva medzi zlom a dobrom, upadajúc do nedohľadnej hĺbky hriechov a nectností, aby pri najbližšej príležitosti povzniesla sa do závratnej výšky morálneho dobra a slúžila za príklad iným. V takých chvíľach Thradishwari bol ochotný obetovať sa bezzištne službám ľudstva, žertvovať sa za priateľa alebo veľkodušne odpustiť nepriateľovi. V takých záchvatoch pokrytectvo falošného učenca odpadávalo.

Thradishwari bol študovaný lučbár a medzi záchvatmi konať dobro a náchylnosťou k zlu venoval sa chemickým pokusom. Nebolo to, pravda, systematicky, pre zisk — toho nebolo treba: omnoho väčšie dôchodky mu kynuly z jeho hlásania „bezzištných“, ideálnych zásad. Hlúposť ľudská zásobovala ho všetkými hmotnými potrebami.

Thradishwari bol vypočítavý; vedel využiť ľudskú slabosť a ťažil z nej.

Thradishwari sa presvedčil ako mnoho iných šarlatánov a falošných prorokov pred ním, že ľahšie bolo žiť z nevedomosti iných než z múdrosti vlastnej.

*

Vo vedeckých kruhoch onoho času často vyskytovaly sa rozpravy o nesmrteľnosti duše, o možnosti a nemožnosti zachovania ľudského života na dlhú, neurčitú dobu — naveky.

Idea o večnom živote sa Thradishwarimu zamlúvala. Čím viac rozjímal nad otázkou, tým väčšmi ho posmeľovala možnosť zdaru rozlúštiť záhadu.

Jeho nevšedné odborné znalosti v lučbárstve, nadobudnuté v chýrnych učilištiach Europy, spojené so znalosťou domorodých polobosoráckych, polopoverčivých praxí Indie, pobádaly ho ku skutočným pokusom so zárodkami živočichov, s hmyzom, s mikrobami. Jeho značné príjmy z búžnice dovoľovaly mu vystrájať veľkolepé bláznovstvá. Oddal sa im s celou dušou.

„Život,“ mudroval, keď sa dopočul, že niektorí učenci pokúšali sa vznietiť život z mŕtvej hmoty, „vzkrsá sám od seba v toľkorakých zjavoch, opakuje sa tak mnohonásobne, že niet obavy na jeho zaniknutie i bez ľudského pričinenia sa… Oveľa dôležitejšou vecou by bolo zachovať život, keď sa objaví, predísť smrti, zamedziť rozklad — najmä rozklad ľudských bytostí — zánik umu.“

To, hľa, bolo ambíciou Thradishwariho! Zamedziť odumieranie života!

Aká to veľkolepá idea!

„Zamedziť odumieranie, stať sa nesmrteľným a rovnať sa duchom, Bohu!“ blúznil, prechodiac sa po bohate vystrojenom laboratoriu.

„Stať sa nesmrteľným a rovnať sa Bohu!“ Aká to urážlivá, Bohu sa rúhajúca myšlienka, ktorá sa zrodila v mozgu plaziaceho sa červa!

„Akú neoceniteľnú službu by preukázal ľudstvu,“ myslel, „zamedzením odumierania veľduchov, ako Aristoteles, Virgil, Gandhi, Shiddharta, Kung Fu Tzé, Koperník, Michael Angelo, Shakespeare, Goethe, Einstein!“

Pod vplyvom okcidentálnych dogiem o duši a záhrobí jeho viera v presťahovanie sa duše zomierajúceho človeka do rodiaceho sa teliatka alebo komára oslabovala.

„Keby tomu bolo tak, ako to učia u nás,“ argumentoval sebe samému, „niektorý z oných mnohých zaniknuvších mahatamov bol by zaiste za veky dal znať ľudstvu, v ktorom teliatku alebo vrane sa bol opäť usalašil.“

Thradishwari však ani nikto iný pred ním nedočkal sa do toho času, aby niektorý kôň alebo býček bol složil rapsodiu, postavil chrám alebo vydal zákonník.

„Príroda to zle zariadila,“ hromžil znechutene; tu bolo treba opraviť nedôslednosť prírody. Thradishwari bol tým človekom, ktorý sa pokúsil vyrvať a rozlúštiť záhady prírody ničenia vlastného diela. Bol ochotný venovať všetok svoj um, celé svoje imanie, všetky svoje vedomosti na rozlúštenie tajnosti. A potom? Ah, ha! A potom meno Budhúr Thradiswari Singh ponesie sa celým svetom a jeho telo bude žiť večne!

Ľudstvo mu prišlo na um. Keď sa mu podarí rozlúštiť záhadu, nebude takým úzkoprsým a sebeckým, aby ľudstvo nemalo z toho osohu. Mal veľkolepé plány. Prezradí tajomstvo aj iným, niekoľkým vyvoleným ľuďom, a potom v spoločnosti najvyberanejších, najschopnejších „veľumov“ bude riadiť svet, spravovať národy, zamedzovať vojny; liečiť bude choroby, učiť bude ľudí; utvárať bude okolnosti tak, aby ľudstvo bolo blažené.

Avšak čím viac sa Thradishwari oddával streštenej žiadosti zvečniť nielen svoje meno, ale i telo, tým viac zanedbával „učenie“ i klientov.

V jeho laboratoriu boly aj tisíceré slúčeniny prvkov a smiešaniany lučebných výsledkov jeho badania. Thradishwari bol pôvodcom mnohých dôležitých objavov, ktoré by boly vzbudily pozornosť sveta, vzrušily učencov, no pre neho nemaly ceny.

On, Thradishwari, sa nemohol zapodievať ledačím… Večný život bol jeho cieľom!

Dôchodky Thradishwariho začaly klesať. Vzývatelia klamného božstva presvedčovali sa, že božstvo im nepomáhalo. A ako stávalo sa s klamnými božstvami od začiatku sveta, tak stávalo sa aj s božstvom, ktorého hlavným záujemcom bol Thradishwari. „Jeho“ božstvo začalo upadať do zabudnutia a s úpadkom božstva upadal prestíž Thradishwariho. S miznúcim prestížom apoštola scvŕkaly sa dôchodky a telesné potreby, predtým tak zaneznávané, začaly dotierať na neho.

„Svätyňa“ Thradishwariho pustla; jeho učenie zapadalo do zabudnutia. Tak poviedlo sa nielen jemu, ale aj mnohým zvelebovateľom falošných božstiev, ako Višnu, Rá, Zeus, Jupiter, Baal, ktorých oltáre zanikly; Bystu, Vodan, Parom podľahly najmocnejšiemu svrchovanému božstvu: času. V ich posvätných hájoch pásly sa telce; o nich už nikto nespieval. Nespieval už nikto ani o Thradishwarim a ak ho niekto spomenul, bolo to s kliatbou na jazyku.

Vedecké pokusy a výskumy Thradishwariho — prístroje, chemikálie, sérumy, pomocníci — pohltili ohromné tisíce pesiet…

Rozmýšľajúc nad svojím položením, prišiel mu na um Don Adria a jeho tajomstvo. V onom tajomstve Inkov, ktoré Don Adria opatroval, Ind videl svoje spasenie. Inakšie východisko zo svojich chlopôt Thradishwari nemohol vymyslieť. Pravda, zmocniť sa remienkov podobrotky bolo vylúčené. Vedel, že Don Adria bol ochotný položiť vlastný život za ne.

Starý hlupák…

„Dobre; nech!“

Thradishwari sa odhodlal k zúfalému činu a osud Dona Adriu odhodlaním sa Inda bol spečatený.