ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sluha Thradishwarimu oznámil Miguelovu návštevu, Ind nevedel utajiť svoje prekvapenie. „Náhoda to nikdy vhodnejšie nemohla zariadiť,“ myslel si, keď sa prechodil v predsieni „svätyne“.

„Aké to šťastie, aké to šťastie!“ vítal Ind Miguela s prehnanou srdečnosťou. „Vitaj, priateľ môj!“

„Ťažko by bolo uhádnuť, Miguel,“ pokračoval stískajúc mu ruku, „čo by si zrobil na mojom mieste. Súdneho dňa by som sa skôr nazdal ako tvojej návštevy! Prišiel si za okolností, v ktorých by iní zabudli na priateľov, na svet. O niekoľko dní celé Španielsko nebude hovoriť o inom ako o Miguelovi la Fiera! A ten Miguel prišiel navštíviť mňa!“

„Len si predstav! Mysle celej krajiny budú upreté na teba a tvoje výkony bude každý obdivovať. Obchod chvíľkove zasekne, zákonodarci prestanú vynášať zákony. Ministri, vojsko, panovník sveria spravovanie krajiny do rúk osudu… Miguel, ty si neobyčajný človek — veľký človek,“ pochleboval mu, „a predsa prišiel si ma navštíviť; mňa, osamelého, opusteného asketu.“

Miguel bol dojatý pochlebovaním Inda a sotva vedel dodať slovo k výrečnosti Inda.

„Áno, hej! Prišiel som. Priateľ k priateľovi, viete.“

Osud často utvára okolnosti, ktoré — na prvý pohľad — zdajú sa byť vábnym úsmevom šťastia: jediným východiskom z nesnádzí, hoci okolnosti tie sú len klamným úvodom do záhuby.

Thradishwari videl ten úsmev šťasteny v Miguelovi. Ako každý zločinec, zaslepovaný nádejou rýchleho uskutočnenia svojich žiadostí, Thradishwari nemohol vidieť desné úzadie, ktoré osud zatienil jasnými predstavami o úspechu jeho veľkolepého zámeru. Zdalo sa mu, že uskutočnenie jeho snov o večnosti je na dosah. Potreboval len peňazí na to; veľa peňazí. A zlatá reťaz Inkov by mu v tom odpomohla.

Potom sláva, chýr, nesmrteľnosť!

Všetko bolo tak ľahké, len siahnuť rukou…

Náhoda sama posúrila jeho plány — so siahnutím ruky nesmie odkladať. Uzlovitých remienkov sa musí zmocniť stoj čo stoj! V nich videl svoje spasenie, ku ktorému mu mal dopomôcť Miguel.

Vedel, ako prinútiť Miguela splniť svoju žiadosť. Nenadarmo bol lučbárom, nenadarmo strávil mnohé hodiny smešovaním a slučovaním prvkov, očakávajúc z výsledkov rozlúštenie jednej alebo druhej záhady. Stávalo sa, že niekedy výsledok pokusov bol cele iný, než očakával. No tým docielil tiež niečo. Na príklad výťažok z nadľadvienkovej žľazy zbesnelých býkov…

Po jednohodinovom jednostrannom rozhovore, pri ktorom Miguel bol len poslucháčom, Miguel vstal, žiadal Inda o prepáčenie a poberal sa.

„Po zápasoch budem mať pár tisíc zvyšných pesiet,“ hovoril Miguel, „a budem sa vedieť prispôsobiť k okolnostiam priateľov,“ dodal, doplňujúc narážku o pôžičke prejavením veľkodušnej náchylnosti pomáhať Indovi v jeho stiesnenom postavení.

„Nemôžem využiť tvoju obetavosť,“ vzpieral sa Ind.

„Niekoľko tisíc pesiet. Milodar žobrákovi!“ myslel si. Niekoľko tisíc pesiet! On, Thradishwari, myslel na miliony. Miguelova ponuka ho urážala.

„Ja to tak nemienim,“ dodal Miguel, keď zbadal, že Indovi sa priamy, otvorený pokyn nepáčil. „Malá pôžička — eh, čo tam! I tí najbohatší siahnu po pomocnej ruke v chvíľkovej tiesni. — Počul som, že istý bohatý Američan nedávno si požičal tri centy na poštové známky,“ dodal Miguel a tak chcel obrátiť rozhovor iným smerom.

„Tvoju ponuku si viem oceniť,“ hovoril Thradishwari, nedajúc sa mýliť, „ale prijať ju nemôžem. Aby som ťa však presvedčil, že i ja smýšľam úprimne s tebou, mám i ja niečo pre teba. Čo ja chcem dať tebe, nedá sa kúpiť za peniaze. Je to výsledok mojich mnohoročných námah, neoceniteľný vedecký objav, ktorý azda budeš vedieť osožne využiť, ak sa naskytne príležitosť.“

Thradishwari zaviedol Miguela do svojho laboratoria. Zastavil sa pri stolíku, zakladenom skleneným riadom a fľaštičkami. Vybral spomedzi nich fľaštičku s belasou tekutinou a podal ju Miguelovi.

„Priateľ môj, tu, hľa, nachodí sa tajnosť hrdinstva bohatierov. Fľaštička obsahuje výťažok smelosti: jeden glg z nej, a niet takého tura v celom Španielsku, ktorého by si sa nepodobral zahlušiť päsťou,“ hovoril Thradishwari vážne, ale Miguelovi sa zdalo, že jeho priateľ žartoval.

„Výťažok smelosti?“ pýtal sa zadivene. — Zdalo sa mu, že jeho priateľ, ponúkajúci mu výťažok na posmelenie, pochyboval o jeho srdnatosti, o ktorej hovoril každý.

Miguel sa pozastavil. Ako on, Thradishwari, mohol vedieť o tajnosti, ktorú Miguel skrýval pred celým svetom?

Nič nebolo pravdivejšie ako skutočnosť, že sa Miguel naozaj bál, keď vystupoval na aréne.

Miguel zápasil vše nie s jednou beštiou, ale s dvoma: s býkom i s vlastnou bojazlivosťou. Vystupoval smele, počínal si srdnate, ale pod rúškom bravada utajovala sa akási neznáma bojazlivosť. Bál sa a ani sám nevedel, čoho. Bojoval sám so sebou a hoci bázeň premáhal, nemohol ju zo srdca odstrániť. Miguel bol ako mnohý iný hrdina. Bojazlivosť pobádala ho k hrdinským činom. V záchvate strachu vystatoval sa smelosťou a vystavoval život nebezpečenstvu. Nik ani nešípil, aký hrozný zápas Miguel la Fiera musel sám so sebou prekonať pred každým verejným vystúpením v aréne prv, ako sa nezlomnou vôlou prinútil k činu.

A predsa Miguel nebol zbabelcom.

„Už je to raz tak, priateľ môj,“ povedal mu Thradishwari, napodobňujúc Miguela, „že rozum i toho najmúdrejšieho človeka niekedy zlyhá, že i čo najchýrnejší vojvodca býva premožený, že i najsmelší hrdina sa niekedy obáva. Rozumie sa, ja o tvojej smelosti ani najmenej nepochybujem, ale môže sa stať, že tvoje oko nebude vždy také bystré, ruka tvoja taká istá ako dnes.“

Thradishwari vedel o slabostiach Miguela; vedel, že Miguel by dal niekoľko rokov zo svojho života, keby sa mohol striasť bázne a neistoty, ktorá ho často opanúvala. Bol si istý, že Miguel užije prostriedku na rozptýlenie obavy, len čo bude osamote. Vedel si jasne predstaviť výkony rozpáleného mozgu a rozdráždených čuvov, ktoré chvíľkove musia podľahnúť účinku jeho prípravku.

Thradishwari, keď odovzdával Miguelovi fľaštičku byčieho výťažku, povedal pravdu, ale nie celú.

Chemikálna preparácia Inda obsahovala nielen zárodky smelosti, ale aj semeno zbesilého rozvášnenia a vraždy.

„Starý pán Ayeres, tvoj otec, hovoril mi kedysi, že by si želal, aby sa mohol s tebou porozumieť,“ nadhadzoval Thradishwari, vediac, že v svojej nepríčetnosti Miguel vyplní ostatnú žiadosť iného človeka. „Sľúbil som mu, že sa pokúsim nakloniť…“

„Čože? Môj otec vyjadril želanie smieriť sa so mnou?“ pýtal sa Miguel zvedavo.

„Prečo nie? Starý človek, staré vrtochy. — Ľudia v jeho rokoch si neprajú rozbíjania vlastnej rodiny; tvrdohlavosť na staré roky odpadá a človek stáva sa poddajnejším. Čím starší je človek, tým väčšmi pociťuje potrebu opory na svojich. Je sám; urobil by si mu, Miguel, nevýslovnú radosť, keby si zašiel k nemu na poklonu.“

„Povedali ste mi zaujímavú novinu. Nenazdával som sa, že by ten starigán niekedy potreboval niečo alebo niekoho.“

„Aj ty pozmeníš náhľady, Miguel, keď budeš starší,“ poznamenal s povedomou znalosťou Ind.

„Keby ti to nebolo nevhod, mohol by si ho navštíviť ešte dnes. Našiel by si ho ako obyčajne v muzeu.“

Thradishwari poznal ľudí, ľudskú povahu, ľudské slabosti, aj — Miguela, Miguel sotva sa vzdialil od Thradishwariho, hneď vytiahol zátku z fľašky a vypil obsah.

„Čo sa budem po kvapke babrať!“ hundral, keď vyprazdňoval tekutinu. Prišla mu na um Thradishwariho výstraha: „Len po troške a nie často,“ ale už bolo neskoro.

Keď odchodil od neho, zaumienil si navštíviť otca.

„Nech sa stane, čo chce! Či ma starý uvíta, alebo odoženie, idem.“

Zaviezol sa niekoľko štvorcov, keď začal cítiť účinok výťažku. Telo sa mu začalo rozpaľovať, pred očami sa mu zahmlilo a v hlave cítil podivný šum, akoby šplechot vody morskej, narážajúcej na skalnatý breh.

Zoslabol a potočil sa v sedadle.

„Otrávil ma!“ zareval hlasno.

„Nazpät!“ kričal na pohoniča.

Na zpiatočnej ceste k Indovi slabosť telesná zmizla a na jej miesto dostavila sa akási podivná sila, ktorú nikdy dosiaľ nezacítil. Svaly sa mu mimovoľne napínaly a ruky sa mu začaly svierať a otvárať, ako by niečo alebo niekoho chytal. Smelosť zalomcovala ním. Nemohol to vydržať. Soskočil s kočiara a pobehol k domu Thradishwariho. Utekal prudko a zdalo sa mu, že letí povetrím.

Keď dobehol k domu Inda, zaklopal na dvere. Thradishwari, keď počul klopanie, sbehol dolu schodmi. Opanovala ho úzkostlivá predtucha. Zadržal sluhu, ktorý išiel otvoriť dvere:

„Neotváraj dvere. Pozri najprv, kto to je, a príď mi povedať.“

„Miguel la Fiera,“ povedal sluha, keď sa vrátil.

„Miguel la Fiera?“ opakoval slová sluhu a pritom stŕpol. „Nevpúšťaj ho dnu; pozatváraj dvere na zápory a pozri, či sú okná upevnené,“ nakazoval sluhovi.

„Prekliaty šialenec!“ poznamenal, keď klopanie neprestávalo. Vybehol na poschodie.

Klopanie zosilnievalo. O chvíľu sa stalo drzým. Elixír účinkoval na Miguela hrozne. Jeho klopanie sa premenilo na hrozné údery pästí a dvere až prašťaly pod ich nárazmi. Miguel začal kopať do dverí, keď mu ich nikto neotváral. Klopanie a buchot znenáhla prestaly a o chvíľu zaznelo desivé rinčania skla. Miguel prerazil oblok holou päsťou a vliezol cez otvor dnu. Thradishwari sbehol so schodov a keď videl rozľúteného Miguela vliezať do domu, zakričal na sluhu:

„Zavolaj policiu, rýchle!“ a vybehol zadnými dvermi.

Miguel zazrel unikajúcu postavu Inda a pustil sa za ním. Miguela opanovala ľúta, neskrotiteľná vášeň vraždiť, zabíjať všetko, čo zdalo sa roznecovať jeho smysly.

Nastala divá honba ulicami.

Čosi ho poháňalo za Indom.

„Zabi ho!“ čosi pobádalo Miguela.

Zabiť jeho, alebo niekoho iného, na tom nezáležalo, len aby ukojil dravú žiadosť po krvi a živote ľudskom.

Thradishwari utekal a v úteku si uvedomil, že jeho plány zlyhaly a veci dostaly neočakávaný obrat. Pomýšľal zpočiatku, že sa bude utiekať pod ochranu policie. Prebehol niekoľko ulíc smerom k najbližšej strážnici, ale odrazu sa zvrtol a zamieril k muzeu. Kriminálny mozog zločinca i v nebezpečenstve vlastného života strojil úklady.

„Ha!“ Ani sám by to lepšie nebol mohol vykonať!

Počkal na Miguela a tváril sa, ako by nemohol ďalej od vysilenia. Dráždil ho svojou blízkosťou ešte viac.

Thradishwari dobre vedel, že starý seňor Ayeres bol ešte v muzeu. Diabolská myšlienka mu skrsla v hlave.

„Zabi ho! Zabi!“ opakoval hlasne, čo mu tam, úfal, Miguel vykoná pod účinkom elixíru, čoho si Thradishwari prial. Odstráni prekážku, čo stojí medzi ním a zlatou reťazou Inkov! „Večný život, sláva, chýr…“ Tie tri pojmy opanovaly jeho myseľ a účinkovaly na neho ako jed.

Miguel ho nasledoval a, uháňajúc za ním, ručal ako rozdráždený ranený býk v aréne.

„Zabi ho! Zabi!“ opakoval hlasne, čo mu skrsalo v chorom mozgu.

Dobehli k muzeu. Thradishwari poznal všetky otvory rozsiahlej budovy. Vedel s istotou, ktorý z jej mnohých vchodov by mohol byť otvorený. Pribehol k malým dverám, ktoré používali len zamestnanci muzea po pracovných hodinách. Dvere boly otvorené; istý znak, že niekto bol ešte dnu. Thradishwari otvoril dvere a vbehol dnu. Udychčaný a cele vysilený, ani nestačil sa uchýliť za výklenok múra, keď Miguel vbehol za ním.

Z pracovne Dona Adriu žiarilo svetlo. Cez pootvorené dvere starec neomylne počul ozvenu spešných krokov Thradishwariho, ktoré, odrážajúc sa od murovaných stien budovy, zaznely neobyčajne hlasno v nočnej tichosti rozsiahlej, opustenej siene budovy.

Don Adria, keď počul kroky, vyšiel z pracovne.

„Kto je to tam?“ pýtal sa.

Na jeho otázku nik neodpovedal. Thradishwari mlčal v úkryte.

Miguel pribehol medzitým a zamieril rovno k osvetleným dverám otcovej pracovne. Don Adria stál v dverách pracovne a svetlo z nej vrhalo dlhý tieň jeho postavy na podlahu siene.

„Kde je?“ pýtal sa Miguel, keď dobehol k otcovi.

„Na koho sa dotazuješ?“ spýtal sa Don Adria Miguela namiesto odvety. „A čo tu robíš o tomto čase?“

„Hľadám Thradishwariho. Zabijem ho! Kde je?“

„O čom to blúzniš? Thradishwari by mal tu byť?“

„Ano!“ zareval Miguel na otca, odsotil ho nabok a vrazil do jeho pracovne. „Vydaj mi ho, lebo teba zabijem!“ osopil sa na neho, keď bol prehliadol pracovňu a nenašiel v nej Inda.

Don Adria vošiel do pracovne za synom a postavil sa pred neho.

„Miguel,“ oslovil ho pokojne, „neviem, aká šťastná náhoda ťa priviedla sem, ku mne, dnes, viem, že náhoda nikdy nebola prajnejšou nikomu. Táto chvíľa je mi milá. Nevidel som ťa už mnohé roky, syn môj. Sadni si a povedz mi, ako sa máš, ako sa ti vodí?“

Don Adria pod vplyvom rokov zmenil mnohé náhľady o rozličných veciach. Veci, ktoré sa mu videly prv hroznými, keď boly ďaleko, teraz videl docela ináč. Ináč pozeral na byčie zápasy, ináč na syna. Posledné roky premýšľal o ňom veľa; clivo mu bolo za ním.

Miguel sa pozastavil a stál pred otcom. Dívajúc sa na neho, nechápal, čo sa s ním dialo, keď tak hovoril. On neočakával takých slov od otca; očakával všetko iné, len dobrého slova nie.

„Ľudia často konajú zle,“ pokračoval Don Adria, „keď sú presvedčení, že tým, čo robia, robia to najlepšie. To je omyl, hrozný omyl.“ Don Adria prestal a kutal v mysli za slovom, ktorým by vyjadril to, čo myslel. „Omyl“ sa mu nepozdával dosť silným výrazom na vyjadrenie toho, čo mienil.

„Nie je to omyl, ale hriech. Prehrešujú sa oproti samým sebe tí, ktorí tak činia.

Som už starý — šesťdesiat päť rokov mám. Za celý tento čas pridržiaval som sa istých zásad, od ktorých som neodstupoval ani vtedy, keď pridržovať sa ich zdalo sa neosožným, keď sa to týkalo mňa samého, mojich detí…

Medzi nami dvoma bola vždy akási, zdanlivo neodstrániteľná medzera. Nemohli sme sa porozumieť… Teraz, keď nás oboch okolnosti splietly, uznávam, že som sa mal voči tebe inakšie spravovať. Syn môj, uznávam, že v mnohom som chybil… Odpusť starému bláznovi, akým som bol dosiaľ. Cítim, že moje poslanie sa končí… Chcem, aby aspoň tých niekoľko okamihov bolo šťastných…“

Dona Adriu premohla rozcítenosť, nemohol ďalej hovoriť. Vystrel ruku a podal ju Miguelovi.

Miguel sa ešte stále díval na otca, nechápuc náhlu zmenu. Videlo sa mu zpočiatku, že sa vrhne na neho a zahrdúsi ho. Po celý život cítil oproti nemu akúsi nenávisť, akýsi nevysvetliteľný odpor. Bolo to vrodené v ňom, alebo cítil zlosť oproti otcovi preto, že zavrhoval jeho náhľady a chúťky a nemal dobrého slova pre neho? Miguel to nevedel.

Tiché vety starca, vyslovované ako by prosil za odpustenie, účinkovaly na Miguela chlácholivo. Cítil, že ho predošlá drzosť opúšťa, stával sa krotkým. Ani sám nevedel, čo sa s ním robilo. Akási neopisateľná radosť zavládla ním; cítil sa ako nikdy predtým.

„Ani sám neviem, čo sa so mnou robí,“ povedal a kľakol pred otcom na kolená. „Zabudnime na všetko, otče…“

Miguel, ten drzý, spupný, neúprosný zabijač býkov, premenil sa v chvíľke na tichého, krotkého baránka.

Vynález Thradishwariho sa neosvedčil; slúčenina, ktorá mala tvoriť z ľudí ľútych netvorov, prerobila Miguela na mäkkého, sústrastného človeka.