ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poručík Algen medzitým cítil, že jeho poslanie v Španielsku sa dovŕšilo a pomýšľal na odchod do Spojených štátov. S tým úmyslom navštívil grófku v žalári a zmienil sa jej o svojom rozhodnutí. Spomenul aj ponuku madridskej policie a vyslovil sa, že by nerád odišiel, kým záležitosť nebude úplne vyriešená.

„Nuž a prečo nezostanete?“ pýtala sa ho grófka, „Dali ste mi slovo, že neodídete do Spojených štátov, kým záhada nebude rozlúštená. — Tajomstvo je ešte vždy — tajomstvom.“

„Vy si želáte, milostivá, aby som zotrval v pátraní?“

„Tak znela naša smluva.“

„I na vzdor okolnostiam, ktoré sa v ostatné časy nahromadily?“

„Ako chýrny kriminolog by ste sa tým nemali dať mýliť.“ Jej hlas znel popudlivo, vysmievačne.

Algen cítil v jej hlase výzvu smelého, odvážlivého, bezohľadného zločinca, ktorý sa vysmieva z ľudstva, z jeho zákonov, z námah jeho predstaviteľov trestať krivdy, páchané streštencami a vyvrheľmi ľudskej spoločnosti oproti iným; cítil, že grófka sa vysmieva z neho samého, z jeho schopnosti a vyzýva ho k ďalšiemu zápasu merania umov.

O grófkinej vine bol presvedčený. Dôkazy, ktoré odhalil proti nej, neboly ešte podrobené skúške. Nebol si úplne istý. To, čo objavil, nepostačilo. Chcel sa presvedčiť, či sa bude možno spoľahnúť na dôkazy pred súdom.

Zašiel k náčelníkovi tajnej policie a vyzradil mu plán ďalšieho postupu. Grófku treba prepustiť na slobodu; treba jej dať poznať po lekárskom preskúmaní, že nepatrí pod dozor žalárnika, ale ošetrovateľky. Že jej priznanie sa k vražde ju neviazalo k zodpovednosti.

Bol to obšírny, ťažký plán. Do spolupráce boli zapojení učenci, odborní znalci predmetov, o ktorých sa vedelo, že seňor Ayeres mal o nich nevšednú známosť a o ktorých grófka nemohla vedieť.

V jej vile, neďaleko Paríža, traja vedátori, z ktorých každý bol na slovo vzatým odborníkom svojho odboru, navštevovali ju pod rozličnými zámienkami: aby jej vyslovili sústrasť, alebo blahoželali jej k návratu medzi voľných občanov.

Nadpriadli s ňou bez podozrenia — pravda, každý zvlášť a v inej dobe — rozhovory o starožitnostiach Inkov, o hrobkách faraonov a o živote starodávnych Egypťanov. Grófka nešípila nijaké nebezpečenstvo. Rozprávala sa s nimi plynne, povedome, ako by bola strávila celý život štúdiom oných predmetov. Monsieur Gayereau, znalec sanskritu a chýrny orientalista, vyslovil sa pozdejšie pred súdom, že grófka používala tých samých výrazov a slov, ktoré použil Don Adria, jej otec, kým bol ešte živý, v rozhovore s ním o tých samých predmetoch.

Grófka de Tuittiers padla do klepca, nastrojeného poručíkom Algenom, a nemohla sa z neho vymotať. Ponorila sa nevedome do siete, spletenej z vlastných priestupkov umom, ktorý podceňovala.

Poručík Algen zvíťazil. Mal makavé dôkazy jej viny v rukách. Okrem nepriamych priznaní sa v rozhovoroch s učencami, ktoré zachytili na gramofonové platne, všantročené do jej vily policiou na jeho návod, poručík mal kus mramorovej podlahy, na ktorej bola škvrna akejsi tajomnej, prenikavej slúčeniny, čo grófka — podľa mienky Thradishwariho, ktorého mimochodom upodozrievali z vraždy a väznili len naoko — musela priniesť so sebou z Tibetu a použila ju pri odstraňovaní vedomostí z lebky svojho otca, keď zomieral.

Okrem toho Algen vypátral, že grófka, keď sa vracala z Tibetu, zastavila sa v Madride a v krátkej polhodinke, ktorá jej zostávala pred odchodom vlaku do Francúzska, navštívila svojho otca v muzeu a tam, zachvátená slepou vášňou zmocniť sa jeho duševných vlastností, pozbavila ho života.

Pri vypočutí v súdnej sieni pred porotcami a sudcom pod prísahou priznala sa k všetkému. Nedbala o nič. Chcela čím skôr odísť za otcom, aby sa vyhla útrapám, ktoré jej svet pripravil pre zločin, spáchaný na človeku, ktorý ju obdaril životom.

#K#Záver#-KB#

Vrátili sme sa do Spojených štátov a Algena som nevidel celé dva týždne. Navštívil som ho napokon a našiel som ho úplne vymeneného. Bol zmalátnený na tele i duchu. Zúfal.

Nemal som ani poňatia, čo sa mu mohlo stať. Lekára nechcel a nestrpel nikoho okolo seba. Keď som sa spytoval, čo mu je, osopil sa na mňa ako besný. Keď sa napokon utíšil, popošiel k svojmu pracovnému stolíku a vytiahol zpod stola akési písmo.

„Prečítaj,“ povedal, otŕčajúc mi papier, „azda pochopíš.“

Vzal som ceduľu, ktorú mi podával, a prečítal som ju. Bol to kábelogram od náčelníka tajnej policie z Madridu. Kábelogram znel:

„Zomrela!“ poznamenal Algen.

„Ale ja ešte vždy nechápem,“ ozval som sa, vracajúc mu kábelogram.

„Ja som ju zabil… ja! Ženu, ktorú som miloval nad život, pozbavil som života sám!“

Úbohý priateľ! Prekliata hra osudu! Tajnosť, skrytú v záhadnom písme civilizácie, zaniknuvšej pred desať tisíc rokmi, rozlúštil môj priateľ Algen len preto, aby vyhasil život bytosti, ktorá poskytla rozlúštenia hádanky jeho vlastného života…

Grófka de Tuittiers bola jeho snúbenicou a záhadný žalm tibetských Lámov obsahoval návod na prenášanie duševných schopností zomierajúcich ľudí na príbuzných, blízkych povahou i rodom…

Koniec.