E-mail (povinné):

Andrej Kalník:
Poklad Inkov

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov


 

IV

Búžnica Budhúra Thradishwariho Singha, nachodiaca sa v ulici „La Calle de los Creyentes“, vo vyhradenej časti Madridu, bola čím diaľ, tým väčšmi navštevovaná príslušníkmi obojeho pohlavia vyššej spoločnosti hlavného mesta Španielska.

Po hroznej, práve skončivšej sa vojne, ktorá zničila ideály ľudstva a nakazila jeho ducha, mnohí ľudia začali sa utiekať a hľadali obľahčenie na duši v rôznych mystických učeniach záhadného východu. Po Amerike, Europe a iných častiach sveta zapúšťalo korene, ujímalo a rozširovalo sa učenie o rôznych nepochopiteľných a nevysvetliteľných náukách hindoizmu, budhizmu a rovnako nejasných pre západnícky um zásadách Yog.

„Vznešené“ učenie ďalekého východu, známe pod menom „Buhnijána Yoga“, ktoré učilo zapierať telesné potreby a žiadosti, ktoré vyžadovalo od stúpencov sústreďovať myseľ na potreby ducha a zotrvávať v hlbokom rozjímaní nad záhadami nadzemského života a ktoré zaviedol a rozširoval v Europe Budhúr Thradishwari Singh z hlavného mesta Španielska, začalo nadobúdať významu.

Bolo módou vznešenej spoločnosti a viac-menej neviazaných artistov veľkých miest Europy prináležať k jednému alebo druhému kultu pohanských náuk o božstve, existencii duše alebo o spáse pravoverných toho alebo onoho náboženstva. Hindoizmus, budhizmus, učenie Mohameda, zvrhlý huduizmus afrických černochov striedaly sa s učením zásad, ktoré rozšírily sa s kopca golgotského po všetkých končinách zeme.

Tá ohyzda z Apokalipsy, hoci prestala ničiť ľudské životy zjavne, ešte vždy šarapatila medzi národmi potajomne a ničila ich ducha. Jedni podliehali jej vplyvu a hľadali to najzvrhlejšie, čo život poskytuje; iní, zmorení chaosom, hľadali východisko, návrat k ideálom, ku ktorým ľudstvo nepretržite viedli jeho veľdušní synovia od čias ďaleko zasahujúcich za dobu kamenných dosiek, na ktoré bolo ľudstvo pozabudlo.

Z týchto posledných bol aj Don Adria. Seňor José Don Adria Ayeres, vznešený hidalgo z Kastilie, stal sa stúpencom Budhúra Thradishwariho Singha z Rajputány.

Medzi Donom Adriom a Thradishwarim nastalo tuhé priateľstvo: sblíženie sa, zdanlivo, dvoch veľkých umov, presiaknutých dvoma rozdielnymi, protipostavenými učeniami.

Don Adria bol učencom vyškoleným na spôsob západnícky vo vedách konkrétnych, makavých, v neklamných pojmoch o hmote, vymeraných na tisícinu milimetra, odvážených na nedozrejmý zlomok grama, kdežto Thradishwari bol zvestovateľom vzletnej, tajomnej filozofie ešte záhadnejšieho východu, ktorá učila zavrhovať a opovrhovať hmotou, zabúdať na tento svet, myslieť len v pojmoch neopodstatnených a rozjímať o konci koncov všetkých ľudských „raison d’etre“, o tom blaženom, nepríčetnom stave, ktorý predstavuje úplné zaniknutie trápenia ľudského, zabudnutie, dokonalé vákuum, o karme.

Don Adria v svojom nezištnom, nesebeckom nazeraní skutočného učenca na život pokladal priateľstvo Thradishwariho za úprimné. S chtivým nadšením počúval výklady Inda o ideálnych, hmlistých, mystických predstavách, ktoré sa nedaly uspokojivo vyjadriť ani rečou západných národov. Don Adria sa preto pilne učil sanskritu.

Budhúr Thradishwari naproti tomu s netajeným záujmom sledoval prednášky Dona Adriu o starožitnostiach a dávnych národoch, v čom Dona Adriu pokladali za vynikajúceho znalca. Don Adria nielen že sa sám zúčastňoval na veľkých vedeckých výpravách do Afriky, Mezopotamie, Mexika, ale pozorne sledoval aj zprávy výprav, ktoré občas vysielaly vedecké ústavy alebo zámožní ľudia prekutať tajnosti dávnych vekov na srúcaninách starodávnych miest. Jeho pozornosti neušlo nič, čo vykopal rýľ badateľa zpod srúcanín nepatrných dediniek, ako Štamae, alebo báječného mesta, ako Persepodis. Don Adria vedel čítať rovnako plynne záznamy dláta, vydlabané v skale hrobky Faraona, v obelisku perských panovníkov alebo v stenách chrámu Quetzalcoatla.

Thradishwari však prejavoval najväčší záujem o jeho vedomosti o starodávnych Inkoch v Peru. So zvláštnou záľubou učil sa významu uzlovitých remienkov, ktorými Inkovia označovali dôležité priebehy svojich dejín. Ind starému kurátorovi muzea pripravoval veľkú radosť, keď sa hravo učil reči uzlov a vedel s ním vymieňať názory aj o najdôležitejších veciach. Thradishwari bol znamenitým učňom a dobrosrdečný starec ani nezatušil, prečo.

Istého dňa však Don Adria sa to dozvedel. Thradishwari prišiel k nemu do muzea a zručne nadpriadol reč o zvláštnostiach zašlých vekov. V svojej reči nadhodil, aby mu Don Adria dovolil prezrieť sbierku uzlovitých povrázkov a remienkov z Južnej Ameriky, ktoré boly v opatere múzea. Don Adria bol hrdý na sbierku; bola to najväčšia a najúplnejšia sbierka svojho druhu na svete. Povrazy a remienky pochodily z časov podmaňovania Ameriky Španielmi a predstavovaly objemnú knižnicu záznamov o vpáde konkvistádorov do Peru. Niektoré prípady drancovania krajov bielymi votrelcami boly podrobne zaznamenané.

Don Adria ochotne vyhovel žiadosti Inda a sám ponúkol pridružiť sa k nemu. To však Thradishwarimu nebolo po vôli, hoci svoju nevôľu neprejavil.

Po krátkom prezeraní sbierky Dona Adriu zbadal dôležitý záznam, o ktorom prv nemal ani tušenia. Boly to dva spolu sviazané zauzlené remienky s pobočnými motúzkami rôznych farieb, označujúcich miesto v Peru, kde Inkovia zakopali ťažkú, tisíc ohnív majúcu zlatú reťaz, z ktorej každé ohnivo bolo tak ťažké, že ho museli štyria chlapi niesť! Reťaz teda nebola vymysleninou; čítal to sám v neklamných štyristoročných uzloch, zaviazaných bezpochybne rukou samého panovníka alebo vysokého kňaza! Uzlovitý návod určite poukazoval na miesto v Južnej Amerike, kde oná báječná reťaz bola zakopaná.

„Ako ľahko bolo by vyhľadať miesto a zmocniť sa reťazi!“ pomyslel si Don Adria.

Návod mal v rukách; bolo treba len presvedčiť sa, či reťaz bola na mieste, označenom uzlami.

„A načo?“ zaváhal v nasledujúcej chvíli. On toho nepotreboval. Mal dosť pozemského dobra; ani prstom by nepohol na vlastné obohatenie.

Keď si bol pretlmočil odkaz minulosti, sviazaný v peruánskych uzloch s dobou prítomnou, a keď si bol uvedomil jeho význam, chcel hlasite dať najavo svoje nadšenie nad nálezom.

Ale keď sa pozrel do tvári Inda, zdesil sa a úsmev mu primrzol na tvári.

Thradishwari stál hrozivo nad ním a chystal sa vyrvať remienky z jeho rúk.

Ind siahol rukou po nich, ale Don Adria rýchlym pohybom ruky ich vytrhol a prv, ako sa Thradishwari mohol spamätať, vrhol ich zpät do skrine a zachlopil dvere.




Andrej Kalník

— krajanský národnokultúrny pracovník, spisovateľ, robotník, pravdepodobne v Chicagu, autor propagačného spisu o Matici slovenského školstva v Amerike, autor románu Poklad Inkov s kriminálnou zápletkou a zbierky rozprávok a povestí Presadené štepy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.