ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V cukrovare končili opravu a čistenie strojov.

Všetko bolo v najlepšom poriadku.

Keď strojníci odchádzali večer domov, keď sostupovali s najvyšších poschodí a kráčali okolo čistých strojov, odparovacích telies, difúznej batérie, kalolisov a celého radu odstreďovačiek, keď sa už zastavili blízko dverí pri obrovskom repnom kolese a zbežným pohľadom objali všetko, čo bolo možné zdola nahor obsiahnuť, všetky tie mlčanlivé mašiny, ktorých každú súčiastku prezreli, opravili a očistili, bolo im tak, ako keď stojíme pred niekým, kto nám má odpovedať a už pridlho mlčí.

— Teraz už len začať, — vravel ktorýsi z nich.

— Veru…

— Čo chvíľa sa začne toto koliesko krútiť, — smial sa mladý montér, ukazujúc na ohromné repné koleso, ktorého ani nie celá polovica vypínala sa nad nimi smelým oblúkom.

— Dlho sa, hádam, krútiť nebude.

— Krátka kampaň, veru…

— Najviac tri týždne.

— Oho…!

— Viac nie.

Vyšli z budovy. Na obrovský cukrovarský dvor padal októbrový súmrak. Bolo chladno a hmlisto. Oblohu zakrývaly tažké mokré mračná. Z ulice nazeralo sem niekoľko javorov. Ich koruny kaderavely sa jarabým listím, v ktorom sa prehrabúval čerstvý vietor. Ďalej v úzadí dvora, osirelého a neradostného ako pozdný jesenný čas, tam, kde už nieto žiadnej budovy, nad hlbokými repnými kanálmi kudlily sa husté chumáče hmly. Snášala sa sem od potoka, prevaľovala sa cez vysokú ohradu a padala do dvora, poukladala sa krížom cez spleteninu koľajníc a zas sa nadnášala vyššie.

— Už pripravili kanály?

— Pravdaže. Veď už na majeroch kopú repu. Čochvíľa začnú voziť.

— Aj gazdovia už kopú.

— Aj tí…

Naozaj — v týchto sychravých dňoch široké lány repnísk mrvily sa ľuďmi. Celé rady chlapov postupovaly v útoku proti zeleným riadkom repy; podrývali ju úzkymi ryľami a vyvaľovali zo zeme. Hneď za nimi behaly tu deti bírešov a sezónnych robotníkov, zablatené, otrhané a osinelé zimou, sbieraly repu a snášaly ju na hromady. Držaly ju za zelené chochole bujného listu a odnášaly ako odťaté hlavy, ako válečné trofeje svojich otcov. Ženy čistily repu z blata, odsekávaly jej list a odhadzovaly kus ďalej.

Hromady repy i šťavnatého listu rástly. Onedlho zahrmely po hlbokých koľajach ciest ťažké vozy. Voliari z majerov prichádzali pre repu, iní zas nakladali list — a celé kusy polí zostávaly za nimi holé, prázdne.

Jeřábek chodil každý deň do poľa, aby dozrel na prácu. Bol by býval najradšej, aby ľudia pracovali dňom i nocou, aby mohol odviezť repu čím prv do cukrovaru, zúčtovať a byť na čistom so všetkým, čo v roku podnikal. Chodil po mäkkých cestách, pozeral po pustnúcich tabuliach polí, kedy-tedy si zavolal Blanárika k sebe a dával mu rozkazy. Blanárik zamiešal sa potom vždy medzi robotníkov, otváral ústa dokorán a kričal, až sa celý triasol. Jeho krik niesol sa za odchádzajúcim Jeřábkom, doliehal na neho a utvrdzoval ho vo vedomí, že správa jeho vecí leží v oddaných rukách.

— V noci treba repu strážiť, — pripomínal Jeřábek gazdovi.

— Už aj strážia, — chlúbil sa Blanárik svojou iniciatívnosťou, — v noci som poslal Vida do poľa a dnes pôjde mladý Bálent.

— Nikto nekradol?

— Neprichytil nikoho. Neviem, ako strážil. Musím ich kontrolovať.

— Počul som… až z mesta chodia sem kradnúť repu, — spomínal statkár.

— To je sberba! — rozkríkol sa Blanárik. — Nuž ale… to je ťažko, hájiť celé repnisko. Chlap môže mať zrak ani jastrab, ale nič neuvidí. Keď bude pri hromadách repy, ľudia môžu kradnúť s druhého konca poľa.

— Treba chodiť a netrčať na jednom mieste.

— Práve preto hovorím, musím ich vyskúšať…

Robota sa vypäla zo všetkých síl.

Ťažké vozy z veľkostatkov i gazdovské vozy vliekly sa po tieto dni od rána do večera po hradskej k mestu. Jesenné dažde rozbahnily poľné cesty. Kolesá zarezávaly sa do nich až po osi. Voly vyťahovaly z blata namáhavo a ťažko svoje ukonané nohy. Na hradskej ukazovalo sa vždy viac vybitých jamôk, ktoré cestári nestačili ponaprávať a v ktorých stály malé mláčky mútnej vody. Plieskanie bičov a krik kočišov plašil vrany na pustých poliach.

— Planý čas, — ponosovali sa ľudia.

— Tak to už býva, keď sa ide do repy.

— Veru. Blato a hmla.

Vozy sa strácaly v cukrovarskom dvore. Išly až celkom nazad, k dlhým a hlbokým betónovým splavom, stavaly sa na ich okraje a potom chlapi s vidlami naskakovali na vozy a shŕňali repu do kanálov. Splavy sa zaplňovaly repou, jej ohromné hroble rástly každým dňom. Bolo jej ešte vždy málo, plné vozy striedaly sa s prázdnymi a posunovaly sa kruhom dvora ako pátričky, ktoré neznajú konca.

Vozil starý Bálent, vozil Vendel i Vido, vozili bíreši z „Bieleho dvora“ i z iných veľkostatkov, kde práca v repniskách išla zrýchleným tempom. Vozili i gazdovia, vozili malí repári, Lepkovci, Zvara, Krajčovič, Rataj i Kmoško obrátili sa už so pár ráz na cukrovarskom dvore.

Práca hrmela na všetkých stranách.

Na vysokom cukrovarskom komíne zatrepotala sa po dlhom čase čierna zástava dymu. Mohutná veža vápenky odfukovala zas belavý dym.

Všetko bolo na svojom mieste, všade napínaly sa svaly ľudských rúk i ostražitosť. Zakiaľ na dvore chveli sa chlapi zamestnaní skladaním repy, zakiaľ mrzli zmáčaní vodou repných kanálov, zatiaľ v cukrovare vlhké sparno zmalátňovalo každý pohyb a nútilo robotníkov, aby pracovali polonahí.

Kampaň sa rozhorela.

Zdalo sa, ako keby každý pohyb, každá myšlienka a každý dych ľudí zapätý bol na remenicu tejto spoločnej transmisie: kampaň sa rúti vpred, kampaň vyžaduje vaše sily, váš rozum, žiada si vás celých. Niet času zapodievať sa vedľajšími táraninami.

Bol to len vonkajší dojem.

Vo vnútri celého procesu, ktorým sa fabrika zachvievala od základu až po najvyššie poschodia, vlnilo sa čosi tajomného, pošuškávalo sa a povrávalo slovko za slovkom, ako keď cez hustú riečicu preosieva sa dobré zrno. Poskakovalo s miesta na miesto, sosýpalo sa s poschodí dolu do prízemku, padalo až tam, kde boly rozsiahle kotolne a žeravé pece, slovká malé a preca zas toľké, že sa plantaly popod nohy aj kuričom, uhliarom a popolárom, ktorí pracovali zväčša v samých podzemných priestoroch.

— S roka na rok horšie…

— Čo chvíľa sa ani neoplatí robiť.

— Nuž a čo? Raz je kolektívna smluva…

— Boly už lepšie smluvy!

Stáli robotníci a zriadenci kde-tu počuli, potkli sa o nepokojné slovká, no odvracali sa od nich nevšímavo a pristupovali s najväčšou vážnosťou k svojej robote. Stáli na pevnej postati, ich stály plat im zaručoval, že sa aspoň preborili natrvalo do tej jamy, v ktorej väzí toľko ich známych a z ktorej sa aspoň na pár týždňov vyškriabali ostatní kampaňoví robotníci.

Kampaňoví robotníci nastupovali v tomto roku s vedomím krivdy.

— Ktože to upiekol takú krásnu smluvu?

— To vieš… naši priatelia!

— Len keď môžu dajaký ten halier strhnúť zo mzdy, krkúni.

— Halier k halieru a sú státisíce. Čo myslíš? — veď to platí pre všetky cukrovary!

— Ani cukorný deputát nám vraj už viac nedajú.

— Ale veď podľa smluvy…

— Nedajú!

Zmorení horúčavou v závode, zaliati potom a ukonaní prácou, ktorá vyžadovala napätie všetkých síl, vítali s radosťou kratušký oddych. Vtedy tie slovká dostaly väčšiu váhu a určitejší tvar, prevracaly sa v mysli s boka na bok ako kamene, ktoré hrnie prudký príval.

Jednako — po skončení úmornej smeny opúšťali fabriku, tento jediný obrovský horúci kotol, plný pary a sladkastého zápachu suroviny, rozchádzali sa chytro domov, aby nabrali síl pre zajtrajšiu smenu. Ponáhľali sa, zmalátnelí a rozparení, riedkym blatom ciest a rozdeľovali sa do ulíc, poniektorí sadali na kolá a roztrácali sa po dedinách.

— Je to ako v pekle.

— Veru. Na celý rok máš rozhrešenie.

— A pláce práve len na mesiac…

Boly to len také maličké útržky rečí. Nechcelo sa hovoriť. Nechcelo sa rozmýšľať. Z vnútra vzbĺkaly jednotlivé iskierky, preskakovaly s jedného na druhého a zas hasly.

Ďaleko za nimi hučal závod. V nich bolo ticho a pokoj ťažko vykúpený.

*

Pred nimi, v pokojnej hladine polí, v širokých repniskách majerov i na malých gazdovských záhonoch kypela robota v plnom vare.

Nebolo odpočinku. Kto mal ruky, musel ich priložiť k dielu. Chlapi, ženy i deti, všetci sa mrvili v pustom poli, nad ktorým visely belasé záclony jesennej hmly. Zem bola vlhká, lipla sa k nohám i repe, slnko sa zriedkakedy prebralo z hustých chmár, vzduch bol studený a vlhký, až dusil.

Po poľných cestách vliekly sa vozy naplnené repou. Po hradskej, od mesta do polí, hrmely prázdne vozy. Voly, zhumpľované jesennými oračkami a terajšou robotou, ťažko prepletaly nohami. Voliari práskali bičmi, ale len tak do vzduchu, naprázdno. Vedeli, že sa voly nepohnú rýchlejšie, ani keby ich drúkom poháňal.

Nepostávajte! Nepostávajte, lebo vás… — rozkrikoval sa Blanárik.

Nikto neodpočíval. Kričal len tak zo zvyku, náhlil a poháňal ľudí do roboty, aby sa snáď chlapom nezachcelo vpichnúť rýľ do zeme a opreť sa oň, aby sa ženám nezachcelo vstať od hromady repy a vystreť chrbát, aby sa deťom nezachcelo ujsť od repy a naháňať sa.

— Ideš, ty…! — kričal na nich a díval sa im po červených nohách. — Chytro sa, sopľoši, noste repu, lebo nedostanete ani jesť!

Sám už bol všetkým ukonaný.

Ďalej, na gazdovských roliach robota išla oveľa pomalšie. Každý bol na všetko sám. Morili sa od rána do noci, no bolo toho priveľa, ruky jednotlivcov nestačily.

Starý Rataj rozhodol sa ťahať repu ešte o deň — o dva prv, než začali na Jeřábkovom.

— Neboj sa, — hovoril Ondrejovi, — dohonia nás.

A tak sa do toho pustili. Neboli sami. Keď išli do repy oni, nuž tak išli aj druhí. Gazdovské repniská ožily.

Rataj sa s času na čas vzpriamil, pozrel sa do diaľky po súsedných roliach, a keď videl, že i žena i Ondrej odpočíva, povedal:

— To je zaslúžená robota…

— Veru, — odpovedali mu.

Potom zas, ako keby nič nebolo, pokračoval v práci.

Inokedy zas poznamenal:

— Krajčovičovi je ľahko, je ich na to päť.

Ratajka dodala chlácholive:

— Čože tam on môže… s krivou nohou.

— Vidíš, robí.

Na druhý deň večer stretol pred domom Kmoška. Bol zamyslený, neveselý, pehy mu už akosi vybledly a celá tvár dostala nezvyklý výraz.

— Čo je s tebou? — spýtal sa ho Rataj.

— Čo by bolo? Nič.

Postáli za chvíľu pod opŕchlym agátom.

Po hradskej išiel Malenec s vozom. V perinách na voze hádzala sa jeho žena Francuľa. Bolo to, ako keby si s ňou modré vlny jazera pohrávaly. Malenec kráčal vedľa voza celý zronený.

— Spadla so schodov do pivnice, — vravel Kmoško. — Ublížila si na nohe. Idú od doktora.

Pozdravili sa s Malencom a ten, ako keby u nich hľadal útočište, sám od seba vysvetľoval:

— Musí ležať najmenej dva týždne.

Pokývali súcitne hlavami:

— Ozaj, práve teraz, v najpilnejšej robote.

Bolo to naozaj zlé. Na všetku repu, ktorá Malencovi na poli vyrástla — a zasial jej veľa, až sa mu čudovali —, zostal teraz sám s Agatou.

Išiel vypýtať Ďurka zo školy, ale čože — na dlho to byť nemôže a najímať niekoho do roboty vyšlo by už celkom draho.

Pustili sa s Agatou do repy sami. Malenec dobýval repu zo zeme, Agata si ju snášala na hromadu, čistila z blata a odsekávala listie. Išlo to pomaly, ale išlo. Lež — kto bude voziť do cukrovaru?

A tak Malenec zostal tohoto roku ďaleko za všetkými.

Díval sa po svojom repnisku, videl, že keby sa neviem ako zahryzli do roboty a pracovali dňom i nocou, budú preca len ostatní zo všetkých. Veľkostatky majú naverbovaných robotníkov, tí pracujú na akord a predháňajú sa, hromady repy na poli rastú tak, že voliari ani nestačia voziť. Tamto hľa — Jeřábek zapriahol aj traktor do dvoch vozov odrazu, aj susedia vozia ako keby ich naháňal, len on sa babre v repnisku sám a sám a Agata zas sama odsekáva.

A čo, keď bude všetko nanič? Keď všetka robota vyjde naprázdno, siatie, pretrhávanie, škrabanie uličiek, okopávačka? Keď sa mu repa začne v zemi kaziť? Alebo keď zamrzne? Všetko bude nanič, ešte aj semeno bude museť cukrovaru zaplatiť.

Malencovi bolo horko. Ľahlo to na neho ako ťažké brvno.

Počul, ako si ešte nedávno susedia rozprávali:

— Akože to tohoto roku bude…?

— Veľmi krátka kampaň.

— Budú nás, hádam, tisnúť.

— Či vezmú všetku repu…

Reči preskakovaly od úst k ústam ako slabušké ohníčky.

Malenca nerozžaly. Veď ktože to hovoril? Ktože si vymýšľal také zprávy? Od koho vychádzalo toto všetko?

Bol to Rataj, Krajčovič, aj starý Zvara sa do toho zamiešal a — samozrejme — najviac kričal ten pobláznený Kmoško. Repy zasial, hádam, práve len toľko, čo by dve kravy cez zimu zožraly, ale rozdrapuje sa vždy ako ten najväčší repár. Tí to boli. Tých Malenec už dobre pozná. Nikdy nemal chuti veriť im.

Dnes, keď tak stál na svojom poli, s ktorého dosiaľ odviezol sotva tri vozy repy a dobrých dvacať vozov mal by ešte len odviezť, prvý raz zapochyboval sám o sebe.

,A možno, že majú preca trochu pravdy,‘ — pomyslel si, hoci sa v zápätí tomuto priznaniu bránil. ,Lenže — papuľujú proti všetkému, nič im je nie nikdy po vôli, a to je protivné.‘

— Agata! — zavolal potom ku hromade repy.

— Chcete niečo?

— Myslím si, že budeme museť preca len dakoho vziať na pomoc. Sami nebudeme vládať, vidím to.

— Chcete najímať?

— Rád by som, ale…

Po chvíli sa ozval:

— Nevieš, kto by tak mohol ísť?

— Ľudia by sa našli, tých je dosť.

Večer toho dňa, keď Ratajovci vyťahali poslednú repu zo zeme a teraz mali ju už len odvážať, prišiel Rataj za Malencom. Už sa to dávno nestalo a Malenec bol preto celkom prekvapený. Skoro by mu bol zabudol aj ruku podať a privítať ho.

Rataj spustil priamo, bez dlhých rečí:

— Pošlem ti zajtra Ondriša na pomoc, keď sa vám tak povodilo. Ja už mám repu zo zeme von a teraz budem len voziť. Už toho veľa nemám.

— Ale veď… — zahabkal Malenec na mieste a začal prestupovať s nohy na nohu. — Akože ja k tomu prídem?

— Počul som, že chceš najímať. Takto ti to vyjde lacnejšie. Aj tak na tej repe nič nemáme. Ondriš zajtra príde.

Na druhý deň bola sobota. Ondriš skutočne prišiel zavčasu ráno, hneď za svitania. Malenec bol už vtedy s vozom na poli. Najprv ešte trochu ťahal repu. Dvom išlo to veľmi rýchlo. Keď navalili Agate veľkú hromadu, vzal vidly a začal si čistú repu nakladať na voz.

— Keby to aspoň nebolo tak ďaleko, — povzdychol si pred Ondrejom.

Ondrej zapichoval rýľ do zeme a odrezával repu veľmi zručne. Malenec nebol dosiaľ vo svojej koži a nevedel si usporiadať vo svojej tvrdej hlave, ako sa to tak sbehlo, že mu teraz v nešťastí a tiesni pomáha práve Ondrej, pre ktorého vyhľadával často najhoršie slová, ba chcel aj Agatu biť. Pozeral teraz chvíľkami za ním, ako postupuje krok za krokom proti riadkom, ako stúpa na rýľ, ako naň pritláča, keď vyvracia repu — pozeral a trochu sa aj hanbil. Ale len trochu. Potom zas zvíťazil v ňom starý vzdor a nedôvera.

,Nuž čože, — myslel si, — ešte sa nič takého zlého nestalo. Zaplatím Ondrejovi za robotu a bude zas všetko v poriadku. Nezostanem mu nič dlžen…‘

Naložil plný voz repy a pohol sa k hradskej.

— Ondriš! — zavolala Agata od svojej hromady. Zapichol rýľ do zeme a obrátil sa k nej.

— Ondriš, kto si to vymyslel? Ty sám? — a veselo sa usmievala.

— Ja? Nie. Otec ma poslal.

— Išiel si rád?

— Že či!

Ukázal jej zuby v širokom úsmeve. Bol by najradšej odskočil k nej, bol by najradšej robil za seba i za ňu, aby jej dokázal svoju veľkú lásku, bol by aspoň na chvíľočku pristúpil k nej a privinul ju k sebe. Jej počerná tvár lákala ho ako hlboká studňa. Ale čas bežal, bežal a nevracal sa.

Stupil znova na rýľ, vyvalil ďalšiu repu a potom už postupoval rýchlo od jednej k druhej, skracujúc zelené riadky.

— Ondriš, — ozvala sa zas krátko pred poludním Agata, — nepočul si nič o stávke?

— O jakej?

— V repe. Na majeroch.

Teraz už naozaj nechal robotu tak a popošiel k Agate.

— A ty si počula?

— Stretla som sa včera večer s Jožinou. Tá čosi takého spomínala. Pán sa vraj veľmi bojí, aby robotníci nestávkovali.

— Ozaj? Nepočul som nič. Dávno som s nikým nehovoril, už ani neviem, čo sa vo svete deje.

Zahľadel sa do pustnúcich polí, v ktorých sa strácaly skupiny robotníkov. Diaľky boly zastreté rednúcou hmlou.

— Keď už chcú stávkovať, majú najvyšší čas. Repa v zemi zostať nemôže.

— Že vraj už niekde po majeroch zastavili prácu.

— Tak aj treba. Ale keď stávka, nuž teda všade, v celom kraji. Ináč to nemá žiadneho účinku, — usudzoval Ondriš. — Hovoríš, že už dakde zastavili, a prečo nie tu? Vidíš… robia!

Dívali sa spolu do diaľky, v ktorej sa mihaly kŕdle robotníkov, sledovali cesty, po ktorých od mesta i k mestu putovaly vozy. Miestami belely sa hromady repy. Podobaly sa mraveniskám, okolo nich bol nepokoj i chvat, hŕby rástly i menšily sa, každá bola čo chvíľa iná, len pohyb okolo nich sa nemenil, ten bol vždy jednaký a rýchly.

— Možno, že to niekto len tak hovoril, — poznamenala Agata. — Ľudia sú radi, že si zarobia. Nemyslím, že by chceli stávkovať.

— Zarobia? Slabý zárobok, na moj’ dušu. Ja zas myslím, že…

Chcel ešte voľačo povedať o stávke, no nedokončil ani vetu.

— Pozri, ktože to ide! — upozorňoval Agatu, ukazujúc na poľnú cestu.

— To je Kmoško, ak sa nemýlim…

— Toho som poznal, o to nič. Ale s ním…Tak sa mi vidí, že je to ten sekretár z mesta. A ešte akýsi celkom cudzí…

Bol by sa rád rozbehol za nimi a spýtal sa Kmoška po príčine ich cesty. Bolo to akiste niečo neobyčajného. Možno, že sa Jeřábek preca darmo neobával stávky. Veď ináč — prečo by išli títo ľudia s Kmoškom na panské, prečo by sa miešali do pilnej roboty?

Ondrej zahúkal a zamával čiapkou. Kmoško sa obrátil, poznal ho a zatrepotal na pozdrav rukou, ako keby ho popálilo. Išlo sa im ťažko na kolách po blatistej ceste s hlbokými koľajami.

— Dačo už len bude, — vravel Ondriš a vrátil sa k svojmu rýľu.

Naplnila ho akási podvedomá radosť.

Díval sa čo chvíľa v tú stranu, kde boly panské role. Zdalo sa mu, ako keby na nich povstal nezvyklý chvat a ruch, nevidel sklonené chrbty, ale vzpriamených ľudí, niektorí behali s miesta na miesto, iní sa zas shŕkli do malých skupín a tie sa potom pomaly pohly k ceste.

Od mesta doletel sem hlas fabrickej sirény. Zdalo sa, ako keby zhučala veľmi zblízka — tak silný bol jej zvuk vo vlhkom povetrí.

— Do paroma! — zahrešil Ondrej a zvrtol sa zlostne na päte, — ja som už myslel, že zastavili prácu… a ono to poludnie!

Odpoludnia pribehol na pole Malencov Ďurík a doniesol im obed.

— Aha makové rezance! A nevyzobal si z nich mak? — smial sa Ondrej.

Sadli si s Agatou na kopu zeleného listu a začali jesť.

Potom prišiel Malenec s prázdnym vozom.

— Ja som na tom, hádam, už najhoršie. Všetci už väčšinu repy odviezli… a ja práve len čo začínam.

— Bude vraj veľmi krátka kampaň, — vravel Ondrej. — Kto ho vie, či budú prijímať všetku repu.

— Musia brať. Čo by sme s ňou robili? Podľa toho, koľko dali semena, musia prijímať aj repu.

— Neviem, ako to všetko bude.

Začal nakladať na voz.

— Vy ste už obedovali? — spýtala sa Agata otca.

— A čo si myslíš? Musel som preca krmiť.

Poludňajšia chvíľa rozložila sa dookola mäkkým závojom. Bolo ticho. Kde-tu vzniesla sa vrana krátkym oblúkom a znova sadla na zem. Vzduch bol surový a plný vlahy. Po oblohe sa preháňaly zdrapy šedivých chmár. Za nimi, kdesi v nekonečnej diaľke dalo sa tušiť slabé jesenné slnce.

Onedlho fabrická siréna preťala zas krátky odpočinok. Ondrej vstal a vzal do ruky rýľ.

— Čože ty tak…, — vravel mu Malenec a pokúsil sa o úsmev, — to preca na teba neplatí. Môžeš oddychovať, koľko chceš.

— Robota nečaká. Na majeri by som sa musel ináč zvŕtať.

Zahľadel sa na panské polia. Boly prázdne, nikde ani človiečika. Len pri hromadách repy bolo vidno niekoľko voliarov s vozmi.

,Čože nezačínajú?‘ — pomyslel si.

Malenec ukázal k Jeřábkovmu majeru a poznamenal:

— A tamtí sa nechcú zvŕtať. Zastavili robotu. Počul som to.

— Teda stávkujú? — vyskočilo z Ondreja s náznakom radostného prekvapenia.

— Stávkujú. Po celom okolí to vraj dnes zarazia… Vždy si niečo navymýšľajú. V meste je četníkov ako múch. Bože chráň, aby sa zas dačo…

V jeho slovách bol skrytý dávny hnev a odpor. Videl Kmoška s cudzími ľuďmi, stretol ich na hradskej a staré nepriateľstvo skypelo v ňom plným varom. Bodaj ťa porantalo! — myslel si o Kmoškovi miesto pozdravenia, zas už stváraš čertoviny? Tuto človek ani nevie, kde mu hlava stojí — a on v najpilnejšej robote vezme si kolo a ide ľudí nahuckávať, kopyto lenivé… Kto ho vie, či je so svojou repou už hotový. Naložil si plný voz a odišiel.

Večer vrátil sa z mesta s plným vozom.

— Čo je, súsed? — spýtal sa ho Rataj, keď sa stretli na hradskej.

Malenec bol tak nahnevaný, že nemohol ani súvisle rozprávať.

— Nevzali mi repu… Vrátili ma, — kričal a rozhadzoval rukami.

— A prečo?

— Či ja viem? Že vraj podľa skúšky nezodpovedá.

— To nie je možné! — čudoval sa Rataj, — a prečo nezodpovedá, čo hovorili?

Malenec sa s vozom zastavil a prehltával povetrie, ako keby sa mu dychu nedostávalo. Vytreštené oči boly naplnené bezradnosťou a nešťastím.

— Že som vraj lámal repný list. A preto že je repa slabá…

— Do paroma! Všetci sme lámali. Aj na majeroch odlamovali… a od nich repu berú.

— Nuž… a mňa vrátili. Keby som len vedel, čo mám robiť.

Až dosiaľ vždy vedel, čo má robiť. Vždy mal svoj rozum, nikdy cudzej rady nepýtal. Dnes bol v pomykove.

— Len teba odmietli?

— A ba! Asi traja tam ešte boli. Ostatní boli z majerov.

— Od tých brali?

— Brali… Od nás by vraj vzali len s desaťprocentovou srážkou.

— Ešte desať procent srážky?

— Veď hovorím: desať. Na hlinu, na jakosť — a čo ja viem, na čo ešte…

— Ale veď… to je útok na nás na všetkých! — rozčúlil sa Rataj. — Dnes vrátili teba, a v pondelok… Vidíš, čo by chceli? Aby sme im dávali repu už celkom zadarmo. A ty si nechcel nikdy veriť. Teraz ti ukázali, na čo sú všelijaké ich srážky. S našou smluvou si vtedy nesúhlasil…

Darmo mu pripomínal jeho tvrdohlavosť. Malenec bol i tak zronený, bez rady a bez myšlienky.

— Príď ešte večer na schôdzku, — volal za ním Rataj, — musíme sa dohovoriť!

*

Zrazu všetko sa začalo valiť ako veľká voda.

Ovzdušie bolo pred výbuchom.

Mesto — zdalo sa — bolo tiché a o ničom nevedelo. Nik nepočul zvonenie telefonných aparátov na okresnom úrade, na četníckom veliteľstve, v cukrovare a v sekretariátoch odborov. Len nezamestnaných bolo v uliciach akosi viac, shromažďovali sa v skupinách a rokovali živšie ako inokedy. Na dvore mestského domu i okresného úradu boli četníci. Odtiaľ s času na čas vychádzaly dvojice plne ozbrojených mužov na patrolu po meste. Inokedy v celých čatách pochodovali do dedín alebo sa prevážali na nákladných autách. Chodili aj okolo cukrovaru, zastavovali robotníkov a shovárali sa s nimi, sledovali ich pozornými pohľadmi. Ani mihalnica sa im pri tom nezachvela a neprezradila strnulé napätie, ktoré žilo v nich a z nich sa prelievalo do zdanlive pokojných ulíc.

Ešte v tú sobotu odpoludnia vybehli z mestského domu do ulice policajti. Na jednom nároží strhla sa ruvačka. Niekoľko párov pästí vyletovalo dohora a zas dopadalo dolu. Kohosi tam bili. Ozýval sa krik a preklínanie. Obchodníci vybehli na chodníky. Niekoľko zvedavcov utekalo až k hŕbe ľudí, aby videli, koho to bijú.

— Na, tu máš! — ozývaly sa hlasy.

— A ešte!

— Hajčí!

Policajti rozohnali kŕdeľ nezamestnaných, dvoch zadržali a chlapa, ktorý pod ranami padol na dlažbu, vzali pod svoju ochranu.

— Dokiaľ neboly stávky, nikto sa o nás nestaral!

— Teraz nás pôjdu verbovať do roboty…

— Provokatér…!

Napätie bolo vždy väčšie. Celé skupiny viedly vzrušené rozhovory.

— Dnes sa bijeme a kričíme, a v pondelok…

— Uvidíme, či sa dakto neulakomí na pár korún!

— Judášsky groš!

— Hoci aj judášsky, ale chleba zaň kúpiš.

— Kto ho vie, ako bude.

Po tejto príhode patrolovaly po meste zosilnené stráže. Konaly službu bez vystriedania, ostatní všetci boli zaujatí službou na dedinách. Veľkostatkári pokúsili sa kde-tu použiť teroru. Stávkujúci ho odplácali novým terorom. Četníci boli vyčerpaní. Podľa nariadeného ďalšieho sústredenia očakávala sa posila. Mala prísť až v noci.

Dediny ožily.

Všade sa hovorilo o stávke zemerobotníkov.

Do toho ako na zavolanie vpadly zprávy o tom, že cukrovar neslýchane zvýšil procento srážky, ba že od niekoľkých gazdov vôbec repu neprijal.

— Súsedia, musíme sa brániť! — vravel Rataj v sobotu večer pred všetkými, ktorí sa uňho poschádzali. — To sa netýka len Malenca, dnes to spravili jemu, a v pondelok môžu vracať aj nás!

— To je aj proti smluve, — krátko poznamenal Zvara.

Krajčovič vyskočil, chybnú nohu skrčil, ľavou rukou sa oprel o stôl a pravou pred sebou zamával:

— Tak je! Podľa našej opozičnej smluvy paušálne srážky sú neprípustné!

— Daj teraz pokoj s opozíciou!

— Čože? A prečo ste teda prišli?

— Pohovoriť…!

A zas sa do toho zamiešal Zvara:

— Opozičná smluva ešte nikde neplatí. Okrem nás ju nikto neprijal, tak netreba o nej ani hovoriť. Podľa smluvy, ktorá platí, paušálne srážky sú prípustné…

— Čujete? Sú!

— … ale len po vzájomnej dohode, — dokončil.

— A my neprivolíme! — volali chlapi. — Ktože by to mohol takto…

Malenec sa prvý raz rozkýval k slovu:

— Veď ani ja som nesúhlasil so srážkou. No oni mi zas dokazovali, že mi s tou srážkou chceli robiť milosť… a že repu teraz vôbec nevezmú, lebo som vraj lámal list, repa je preto slabá, a všeličo iné…

— Aj my sme lámali.

— Aj veľkostatky lámaly!

— A od nich repu berú.

— Každý láme…

— … ale s rozumom! Nie aby repu poškodzoval.

Do izby zrazu vkročil Kmoško. Bol celý červený a spotený, pretieral si mokré čelo opakom ruky.

— Myslel som si, že vás tu najdem, — vravel a ťažko oddychoval.

— Ako si mohol vedeť? — spýtal sa ktosi z tmavého kúta.

— Ako? Na verejnosti sa žiadne schôdzky nedovoľujú. Po krčmách chodia četníci… všade je ich plno. Myslím, že to pôjde ostro. Na všetkých majeroch už stávkujú. Len krmiči ešte nie. A niektorí voliari.

— Nech len stávkujú! — skríkol Malenec vzrušene, až sa mu všetci čudovali. — A najmä voliari nech stávkujú, aby sa repa nevozila!

— Budú! Aj tí budú stávkovať, — ubezpečoval ho Kmoško. — Stávka musí byť úplná. A hlavne krmiči aby zarazili…

— A čo my?

— Ozaj… čo my budeme robiť?

Starý Zvara si prešiel po čele suchou rukou, ako keby chcel vyhladiť jeho hlboké vrásky. Zahľadel sa k povale, potom jeho zrak skĺzol po Ratajovej tvári, ako keby z nej chcel vyčítať súhlas, a vravel:

— V pondelok pôjdeme všetci s repou. Všetci odrazu. A tam uvidíme.

— Tak je!

— Tam sa to ukáže!

— Bolo by treba, aby prišli aj z iných dedín, — navrhoval Krajčovič.

Rataj kýval hlavou:

— Samozrejme. Čím viac nás bude, tým lepšie, — a obracajúc sa k Ondrejovi, dodal: — Zajtra je nedeľa, môžete sa niektorí vybrať na kolách po dedinách. Kmoško vám už povie, ku komu tam…

Rozchádzali sa, keď už bola noc.

Krajčovič s Filipkom stretli za kostolom dvoch četníkov.

— Vidíš! Aj tu už ňuchajú.

— Šípia čosi.

Noc bola len zdanlive pokojná. Pre mužov zákona nadobúdal zvláštneho významu každý ľudský tieň i každý sebamenší ohlas slova. Podozrievali všetko, čo ich obklopovalo.

*

Ráno zrodilo sa plno nových neobyčajných zpráv.

— Priviezli stávkokazov, — hovorilo sa po dedinách, — ale tí, keď sa dozvedeli o stávke, hneď sa žiadali nazpäť.

— Četníci rozohnali vraj stávkový výbor. Dvoch chlapov zadržali a odviedli.

Najviac zapôsobila zpráva z majera, ktorý patril cukrovaru.

— Do posledného chlapa stávkujú!

— Aj bíreši?

— Aj! Voliari, krmiči… všetko! Ani nemá kto dojiť.

— Kto ho vie, či je to všetko pravda, — zapochybovali poniektorí.

Na Jeřábkovom majeri bolo všetko akosi hore nohami. Robotníci sa roztratili, zostalo len tých niekoľko bírešov a žien. Blanárik chodil medzi nimi napaprčený a zlý, vykrikujúc:

— Najašili sa, sprostí. Veď si už čosi vystávkujú. Len aby to nebolo veľmi tvrdé…

Vido, Čipkár a Dolinec dívali sa na neho zpod obŕv. Hoci Blanárika poznali, že vždy len papuľuje, dnes sa im každé jeho slovo spriečilo v mysli a zostalo tam trčať, aby si ho lepšie všimli.

— Vám je dobre, vy nemusíte stávkovať, — odvrkol mu Vido.

Blanárik zašiel do maštalí a keď zas vyšiel do dvora, hundral:

— Dnes ste akosi slabo krmili! Čo je to s vami, chlapi? — a bežal s ponosou k Jeřábkovi. Čipkár sa vrátil do maštale, ale Vido s Dolincom vytratili sa do polí.

O chvíľu vyšiel Jeřábek z bytu a dal si zavolať Bálenta.

— Že ste vraj zle nakrmili! — a pozrel mu ostro do očú.

— Krmil som ako vždy, — vravel Bálent pokorne.

— A kde je Marek? Bol v noci doma?

Bálent, krčiac pravú nohavicu nepokojnou rukou, odvetil:

— Nebol.

— A kde je žena? Gabriša?

— Kdesi odišla…

— Dajte si pozor! — rozkričal sa statkár. — Ja takých štváčov pod svojou strechou nestrpím! Ak budete stávkovať, poletíte všetci, do jedného!

Bálentka obzerala svoju deputátnu roličku. Mala tam ešte čosi krmnej repy a hriadku mrkvy. Keď sa vrátila domov, Bálent vyhŕkol:

— Kde si bola? Že vraj nahuckávaš…

— A koho? Mrkev? Bola som na našej roli.

— Všetkých nás povyhadzuje, jestli vraj budeme stávkovať, — vravel už miernejšie a vložil do svojich slov výstražný tón.

Vido s Dolincom sa už nedostavili k poludňajšiemu krmeniu. Blanárik zúril a preklínal ich, Jeřábek stískal zuby a prikazoval:

— Bálentovci a Čipkár dostanú prídavok. Nech sa trochu pohnú. Pošlem im na pomoc Jožinu.

Zabudol, že Jožina vypýtala sa už ráno na celú nedeľu domov.

Na všetkých majeroch bola situácia napätá ako struna. Niekde museli četníci brať stávkokazov pod ochranu. Stávkokazov bolo však málo. Tam, kde bola stávka úplná, ozývalo sa zúfalé bučanie hladného dobytka.

*

Rozruch, zapríčinený stávkou zemerobotníkov, preniesol sa i do cukrovaru. Úradníci vychádzali z kancelárií a ponevierali sa po závode viac, ako kedykoľvek predtým. Zriadenci a stáli robotníci, požívajúci určité výhody, boli ostražití. Nenarobili nikdy žiadnych rečí, tým menej teraz, keď sa kde-tu prejavovala nespokojnosť medzi kampaňovým robotníctvom. Zato tým viac pozorovali a načúvali.

V závode bola horúčava a dusno. Hukot strojov naplňoval obrovské priestory. Doňho padaly ako kvapky vody do ohňa kratušké poznámky, premieňaly sa v chvíľkový šum a rozplývaly sa.

— Čakám, kedy sa to už začne…

— Závodný výbor bude akiste hasiť.

— To sa vie. Aj organizácia.

— Bude schôdza?

— Hovorili, že bude. Tam sa to rozhodne.

— Pst! Ticho! Majster ide…

Majster prišiel, zastavil sa, jeho pohľad prebehol po rade odstreďovacích bubnov. Všetko bolo v poriadku, mohol ísť ďalej, na druhý koniec dlhého radu strojov, ale nešiel.

— Čo myslíte… nezbláznia sa ľudia do stávky?

— Kto ho vie? — odvetil jeden za všetkých skúpo a ostatní iba pokrčili plecami.

— Kampaň je krátka, a ešte by si ju mali kaziť stávkou…

Keď odišiel, zraky najbližších robotníkov sa stretly. Usmiali sa.

— Počul si? Krátka kampaň.

— Čím kratšia, tým viac nás chcú okrádať.

— Už ani kúska toho cukru nám nedoprajú.

— A čo hovorí Babic? Preca je v závodnom výbore!

— Je. Ale sám proti všetkým. Čo môže robiť?

Prvá smena končila sa o druhej hodine odpoludnia. Už mali vychádzať, už mali spraviť miesto novej smene — a o závodnej schôdzi dosiaľ nikto nič nevedel. Trápna neistota viala nad celým závodom ako prašný vietor.

O druhej hodine všetci sa nezvykle ponáhľali, aby boli čím prv na dvore, kde sa už mohli slobodnejšie rozhovoriť, kde sa mohli dozvedeť podrobnosti.

— Bude schôdza? — vyskakovala zo zástupu neprestajne zvedavá otázka.

— Nikto nič nevie…

— Povedzte preca… bude?

Kdesi na predku ozval sa tenulinký tenor:

— Nerozchádzajte sa! Schôdza bude!

Vzápätí z budovy kancelárií vyšlo niekoľko členov závodného výboru. Babic, ktorého spomínali tí, čo chceli vyvolať stávku, išiel popredku so sklonenou hlavou ako baran proti múru. Ostatní išli za ním váhavo, ale medzi sebou vymieňali vzrušené poznámky. Jeden z nich, keď videl, že viacerí robotníci odchádzajú a nechcú o stávke rozhodovať, odskočil za nimi k bráne a volal:

— Neodchádzajte! Neodchádzajte! Bude sa hlasovať!

Na závodnej schôdzi bol hluk a šum. Očakávaly sa vážne rozhodnutia. Otázka stávky pretriasala sa vášnive a s rozhorčením na obidvoch stranách. Asi polovička robotníkov bola bez bojovnej nálady.

— Kampaň je krátka… ešte máme aj tých pár korún stratiť?

— Smluva je dávno hotová, teraz sa už nedá nič robiť, — ozývaly sa hlasy.

— Čo by sa nedalo, keď aj na majeroch stávkujú! — priečil sa ktosi.

— Keď nedovezú repu, aj tak zastavíme…

Zahájili schôdzu. Predseda závodného výboru začal rozberať situáciu, v akej cukrovar zahájil tohoročnú kampaň. Hovoril dlho, hľadal všemožné ospravedlnenia kolektívnej smluvy, zhoršenej oproti lanskému roku. Jeho reč preca vyznievala hlucho.

— Nie je pravda, že sú cukrovary v kríze! — prerušil ho hlas.

— Keby boly v kríze, nemaly by toľké zisky… veď čítame noviny!

— Majú zisky a nám smluvu zhoršujú.

Strhol sa na chvíľku veľký hurhaj. Zdalo sa, že rozhorčenie zmocnilo sa všetkých bez výnimky, lebo tí, čo s vyhlásením stávky nesúhlasili, mlčali.

— Tak čo chcete? — rozkríkol sa nahnevaný predseda. — Hláste sa o slovo!

Na nízky stupeň stal si jeden kurič, čierny od uhoľného prachu tak, že sa mu beľmo očú jasne odrážalo v tvári.

— Chceme ten cukor, čo sme vždy dostávali. Aj mzdy také ako vlani. Keď majú cukrovarníci zisky, prečo my máme mať stratu?

Niekoľko členov závodného výboru sa ozvalo ako jedným vrzom:

— Ale veď je tu smluva! Prijatá a platná smluva…

Zhučali znova ako splav:

— My sme ju neuzavierali!

— Podpisovali ju vaši oní… za naším chrbtom.

— Vedeli ste o nej už pred začiatkom kampane, — vstal znova predseda a potriasal malou brošúrkou. — Tu je tá smluva, čítali ste ju a viete, že sa v nej hovorí: ,ak má jedna alebo druhá smluvná strana námietky proti správnosti tohoročných miezd, má právo odvolať sa k paritnému rozhodčiemu výboru, najneskôr však do 15. septembra, aby bola mzda ešte pred zahájením kampane definitívne riešená‘ — a teraz máte koniec októbra. Nedá sa už nič robiť, kamaráti…

Hovoril posledné slová tak, ako keby ich chcel priateľsky potľapkať po pleci a učičíkať.

Teraz vstal Babic.

— Bolo tu správne povedané: smluva prijatá a podpísaná. Kto ju prijal? Zástupcovia cukorného priemyslu, lebo im vyhovovala. Kto ju podpisoval? Prečítajte si, kto sú tí kontrahenti smluvy… našich zástupcov tam neuvidíte. Naši zástupcovia podpísali vždy len takú smluvu, za ktorú sa nemuseli hanbiť pred robotníctvom. A či je platná, o tom rozhodujete vy, robotníci, vy sa musíte rozhodnúť, či treba usilovať o zlepšenie tej smluvy. Teraz je najvhodnejší okamih…

— Tak je! Keď zemerobotníci… — zlomil sa komusi hlas.

— … a na tom nič nezmení nie jeden, ale ani všetky paragrafy smluvy, ktorú vám predseda citoval.

Z hlučnej vravy a kriku zdvihlo sa niekoľko robotníckych rúk.

— Slovo!

— Dajte nám slovo!

Predsedajúci chvíľku zaváhal, pozrel si hlásiacich sa rečníkov a potom jedného z nich vyzval:

— Dudáš, vrav!

Dudáš vstal, odkašľal si a čakal, lebo hluk neprestával. Keď sa trochu utíšili, povedal:

— Pamätajme na remuneráciu! To je dobrá vec, súdruhovia, nech je ako chce…

Ozval sa mnohohlasý chlapský smiech, nejaké výsmešné výkriky, ale Dudáš od svojej myšlienky neodbočil a pokračoval:

— Ja som smluvu čítal, veľmi pozorne som ju čítal a tam je napísané, že nárok na remuneráciu stráca ten, kto prácu pred skončením kampane zo svojej vôli opustí alebo počas kampane prácu zastaví. To znamená: keď budete stávkovať, stratíte nárok na remuneráciu…

Jeho dobromyseľná tvár stratila sa v hŕbe ostatných robotníkov. Jedni sa smiali, iní prisviedčali, niekoľkí členovia závodného výboru spokojne kyvkali hlavami a Babic, pozorujúc ten neurovnaný a nesputnaný zástup, rozmýšľal o tom, ako je ťažko v tejto zlej dobe zbavovať ľudí slepoty…

— Dajte hlasovať o stávke! — ozvaly sa výkriky.

— Rozmyslite si to dobre! — volal predseda a znova začal rozpriadať všetky svoje dôvody proti stávke. Maznal sa pomaly so slovami, na každé snažil sa položiť zvláštny dôraz a stále pozeral ku dverám, ako keby kohosi čakal. Dvere sa tichučko otváraly, dnu vchádzali vždy noví robotníci a zriadenci. Predseda hovoril, ale myšlienkami bol pri tých, čo vchádzali dnu, rátal ich a odhadoval počet hlasov, potrebných k víťazstvu.

— Dajte hlasovať! — zhrmelo zas niekoľkonásobne.

— Nie! Čujme!

— Predseda hovorí pravdu!

Napokon hlasovali.

Slabá väčšina niekoľkých hlasov vyznela proti stávke.

Veľké sklamanie ich ochladilo.

— Ďakujem vám, — končil predseda schôdzu. — Rozumná rozvaha zvíťazila.

Do toho skočil zafúľaný kurič a kričal:

— Rozvaha? Aká rozvaha? Naverbovali ste si majstrov a stálych robotníkov… tí rozhodli. Nemali práva hlasovať. Nech idú robiť, keď majú smenu!

— Alebo dajte zavolať všetkých…!

Čas pokročil. Boli zmorení prácou a túžili po odpočinku. Pomaly sa rozchádzali.

— To nie je ešte koniec, — vravel na dvore Babic, keď sa okolo neho shŕkli. — Dnes to vyhrali oni, ich ľudia. Zajtra to musia vyhrať naši, ktorých nepozvali. O desiatej večer spracujeme druhú smenu. Príď, kto môžeš…

*

Veľkostatkári sa nazdávali, že sa cez nedeľu situácia vyjasní, že zemerobotníci prídu k rozumu a v pondelok nastúpia do práce.

No pondelňajšie ráno bolo práve tak tiché, ako včerajšie.

Len po hradských, smerujúcich k mestu, trúsilo sa viac ľudí.

Stály tam četnícke patroly.

— Kdeže idete?

— Do mesta.

— Po čo?

— Máme tam prácu.

Keď už nezvyklá frekvencia bola viac ako podozrivá, četníci začali vracať ľudí nazad. Niektorí preca prekĺzli, iní sa vrátili kus nazpäť a potom bežali veľkými oblúkmi po poľných cestách k mestu. A hoci aj tam ich zastavovali a vracali, mesto sa preca plnilo zemerobotníkmi a dedinčanmi. Ani si nič nevykonávali, nič nekupovali, len tak chodili, alebo postávali v skupinkách, miesili sa s nezamestnanými a záhadne sa usmievali. Potom sa pomaly sťahovali pred okresný úrad.

V tom čase po hradskej vliekol sa k cukrovaru dlhý rad sedliackych vozov, naplnených repou. Chlapi sedeli na predku, obracali sa nazad a chvíľkami na seba veselo pokrikovali.

— Spýtame sa ich, či tú repu chcú alebo nie…

— Musia!

— Z blata cukru nenavaria.

Keď sa voly došmatlaly po blatistej ceste až k cukrovaru, gazdovia zbadali, že vrátnik práve zatvára bránu.

— Čože? Nepustia nás dnu?

— Prečo zatvárate?

Vrátnik neodpovedal. Za bránou sa mihlo a prešlo niekoľko šedých uniforiem. Zostalo ticho. Len kde-tu niekto pohol opratami. Potom chlapi pososkakovali s vozov a radili sa v niekoľkých skupinkách.

Surové ovzdušie naplňovalo sa nepokojom.

— Čo máme robiť?

— Vrátiť sa, hádam, domov…, — navrhoval Lepko, ktorý aj tak prišiel len preto, aby o ňom nehovorili, že ich zrádza. — Čože tu vykonáme pred zavretou bránou?

— Ani mysleť! — kričal Kmoško, — to sa ukáže, čo vykonáme. Budeme čakať hoci aj do večera. Krmu si každý vzal sebou.

— Pošlime deputáciu! — navrhol potom ktosi a všetci s ním súhlasili.

— Nech ide Rataj, Zvara a…

— Aspoň štyria!

Deputácia sa pobrala k bráne. Brána však bola zavretá, vrátnik sa skryl do búdky a ani sa neozval, keď naň volali.

— Keby ste radšej išli domov! — vravel im zpoza brány jeden četník.

Vrátili sa k vozom a celý zástup dlho hučal v nevôli. Čas, naplnený vzrušeným očakávaním, odkvapkával po minútach. Volky a kravy začaly prežúvať. Zdalo sa, ako keby sa s týmito vozmi všetko zastavilo, ako keby sa ťažká ruka položila na tepnu života.

— Čo bude ďalej? — spýtal sa Peter svojho otca. Starý Zvara len pokrčil plecami.

Cesta bola zastavená vozmi. Medzi nimi zostala úzka ulička, práve čo by len auto alebo jeden voz mohol prejsť.

Kdesi na samom konci uličky ozval sa zrazu krik. Kto mohol, vystúpil na os kolesa, niektorí vyskočili celkom na voz a iní bežali až tam, aby videli, čo sa deje.

— Hybaj nazad! — vystrekovaly hlasy.

— Nepustíme!

Na ťažkom voze, plnom repy, stál Vendel Bálent a prekvapene rozkladal rukami.

— Akože si to mohol? — volal Kmoško v rozhorčení — veď v poliach pri repe stoja stávkové stráže!

— Neveziem to s poľa, ale z majera. V sobotu odpoludnia bola naložená, lenže som ju už nestačil odviezť… Na pole išiel otec…

— Tam nič nevykoná. A ty tiež. Vráť sa — alebo si stoj tu. Ďalej ťa nepustíme.

— Môžeš sa hanbiť, chumaj sprostý. Keď všetci stávkujú…

Vendel obrátil a pomaly sa vracal nazpäť.

V tom čase, keď Kmoško s ostatnými zastúpil Vendelovi cestu, strhla sa podobná príhoda aj pred bránou cukrovaru. Aj tam prišly z ktoréhosi majera dva vozy.

— Nikoho nepúšťajte!

— Zavráťte ich!

Bolo neskoro. Vrátnik, posmelený prítomnosťou četníkov, otvoril bránu a púšťal vozy do dvora.

— Za nimi!

— Hijó! Hijó!

Remenné postroje zaplieskaly. Sedliacke vozy pohly sa ako na jediný povel dvoma radami naraz do brány. Časť ich vošla už do dvora, iné sa vtisly do brány a ostatné sa valily za nimi. Išly husto, ako keby boly pospájané ojami.

— Stáť!

Štyria četníci zatarasili im cestu a odrezali ich od prvých dvoch vozov z majera.

Napätie stávalo sa nebezpečným.

— Vráťte sa! Za bránu!

— Ale ako?

Z ulice vpadol sem hukot pomiešaných hlasov.

— Sem sa! Pred bránu!

— Že ste prišli!

To s druhej strany po hradskej prichádzali gazdovia z iných dedín demonštrovať s repou. Široké priestranstvo pred cukrovarom zaplnilo sa vozmi. Zas ten istý zvuk remenných postrojov, vrzgot kolies a krik. Zas zraky, rozšírené nezvyklým divadlom a očakávaním, zas neurčité pohyby ľudí, ktorých sem čosi zahnalo a zanechalo bez rady.

S vežových hodín začaly padať hlasné údery do ulíc.

— Poludnie, — ozval sa ktosi sklamane. — Darmo tu trčíme.

Začali vypínať voly z jarma a krmiť. Niektorí vyňali z vačku smitku bieleho chleba a kus slaniny, začali vážne odkrajovať a žuli plnými ústami. Boli tichí a trochu rozladení, dívali sa cudzo na zvedavcov, ktorých sem posháňala dvanásta hodina, hľadeli na javory s doráňanými, skrvavenými hlavami, na telegrafné stĺpy, ktoré svojimi drótami poviazaly celé mesto.

Videli tie dróty, aj vtákov, čo na nich sadali, no nik nemohol počuť, nik nemohol zachytiť slová riaditeľa cukrovaru, ktoré po nich letely na okresný úrad. Ponad hlavy demonštrantov dohovárali sa proti nim:

— Pošlite posilu na pomoc. Vtisli sa nám do brány… Prosím?… Ach tak! Nie, zatiaľ sú pokojní, ale môže byť horšie… Že nikoho nemáte? Do paroma!… kdeže sú?

Na okresnom úrade boli bezradní. Nemali koho poslať. Celý okres bol v plameni stávky. V každej dedine bola četnícka pohotovosť, patrolovali po všetkých cestách a obchádzali majere. A tí, ktorí boli posádkou na dvore okresného úradu, vyrazili práve pred chvíľkou von a rozháňali demonštrujúcich zemerobotníkov, ku ktorým sa pripojili mestskí nezamestnaní. Situácia bola hrozivá, palice, kamene a kusy tehál, nasrdené výkriky a útoky hrnuly sa na bránu budovy.

— Deputáciu? Nie! Rozohnať! Vytisnúť z mesta!

A tak ich hnali. Ozbrojená reťaz rozvinutá po celej šírke ulice vytískala ich z mesta. Išlo to rýchlo, ľudia bežali a potkýnali sa, socali jeden druhého a pri tom kliali, obracali sa nazad a nadávali četníkom, ktorých ťažký krok ešte vždy znel im v ušiach celkom zblízka.

— Vy ste sýti, pravda?

— Hybajte tam, odkiaľ ste prišli!

— Do Prahy!

Ktosi v tom zástupe sa krátko zasmial a skríkol:

— Myslíte, že slovenskí žandári by boli lepší?

— Všetci majú rovnaké oné… pilulky pre nás.

Prestali ich hnať. Mnohí robotníci rozbehli sa do postranných uličiek, hlavný prúd strácal sa na konci hlavnej triedy. Četníci uvoľnili cestu a obsadili ju po celej dĺžke, rozdelivši sa na niekoľko skupín. Boli nahnevaní a zlí, zmožení neprestajnou službou bez odpočinku v stávkovom území, cudzom a s cudzími ľuďmi. Túžili vrátiť sa čím prv do svojich staníc, preč s tohoto horúceho kusa zeme, v ktorom každý ľudský pohľad je ako žeravý meč a každé slovo spurné.

Kráčali ulicou a zas sa vracali, potom sa stiahli do stredu mesta a v ulici zostala len jedna stráž. A keď tak išli, do vedomia vrezával sa im kde-tu hrmot vyťahovanej rolety, ktorú opatrný obchodník stiahol pred bežiacim a nahnevaným davom…

Zatiaľ demonštranti sbehli sa pred cukrovar. Zamiešali sa medzi gazdovské vozy, zdravili sa so známymi, obodrovali sa a radosť zo zdvojnásobnenej sily sršala im z očú. Ktosi vyskočil na voz, rozhodil rukami, ako keby chcel všetkých vyobjímať, a skríkol:

— Súdruhovia, teraz nech nás rozoženú! Nech to skúsia!

— A čo budeme robiť? — ozvalo sa zo zástupu.

— Utekať, hádam. Kto utečie, ten…

— Netárajte sprostoty! — zahriakla ho Bálentka, ktorá sa pretisla z hustého zástupu dopredu. — Ľaľa že ho, nevie čo má robiť…

Teraz vyskočil na voz poslanec Gregor. Všetky zraky sa doňho zaprely, ani keby ho chcely vytisnúť, pozdvihnúť ešte vyššie, aby ho všetci videli a počuli.

— Čo máte robiť? Čakať! Keď páni nepovolia dnes, povolia zajtra, ale povoliť musia. Veľkostatkári sami nedostanú repu zo zeme, nemajte strach. A cukrovar bez repy nemôže nič robiť. Tu, — a prečiarol ukazovákom dlhé rady sedliackych vozov, — tu má repy dosť, a vy ho donútite, aby ju prijal!

Marek stál pred vozom, díval sa Gregorovi priamo do úst a myslel si: ,Tak, práve tak bol by som im to povedal, keby nebol vystúpil Gregor!‘

A tak zas čakali, len rozhovor bol živší a vzrušenejší. Ondrej chodil medzi vozmi, čo chvíľa zastavil sa pri Petrovi a vymenil s ním niekoľko vzrušených slov. Bolo to všetko také nové, neznáme a posilňujúce, vnukalo nové myšlienky, badali zrazu veci, ktoré pred nimi boly dotiaľ skryté za hustou záclonou.

— Peter! Ty si tu? A s vozom!

Ulicou medzi vozmi vpadol sem Vavro Klát. Schytil Petra za ramená a radostne ním striasol.

— Ani ruky ti nepodám, — usmieval sa Peter a šúchal pravicou o nohavicu, — mám ju už celú od blata…

— Darmo je, maloroľník, — smial sa Vavro a Peter k tomu dodal:

— Dokonca s maturitou…

Dívajú sa na seba s nezatajovanou radosťou.

— Tak sme sa stretli, — trúsi Peter slovo za slovom, — každý s inej strany… a preca na jednom mieste.

— V jednom boji. Tak to má byť.

Po hradskej z diaľky blížil sa koč. Kone dlávily zem tvrdo a pravidelne. Keď sa koč priblížil, ľudia poznali na predku Vendela Bálenta. Čože to on? — raz s repou a raz zas na koči.

Stiahol opraty a kone zmiernily krok. Ľudia začali pomaly uvoľňovať uličku medzi vozmi.

— Kohože to vezie? Statkára akiste.

— Koho iného by viezol? Neškodilo by prekotiť…

— Gabriša, — ozval sa čísi ironický hlas, — a syn vám nestávkuje?

Markovi aj Bálentke bolo hanba. Mlčky sklopili zrak.

— Fuj! — odpľul si jeden želiar smerom ku koču. Hneď za ním spustilo sa celým dažďom: Fuj! Hanba! Fuj! — kým sa koč celkom nepriblížil až k prvým vozom. Potom ako keby uťal, stíchli — a jako išly kone krokom, všetci sa obracali za kočom s nemým prekvapením. V koči polo sedel, polo ležal starý Bálent s rozbitou hlavou. Oči mal zavreté, cez obväz presiakala a tmavela sa krv. Vedľa neho sedel četník a volal, celý červený v nahnevanej tvári: — Vystúpte sa z cesty! — lež nikto ho, možno, ani nepočul — vystupovali sa z cesty bez rozkazu. V každom sa rozrástla bublina hluchého ticha.

Potom sa jedna žena ozvala:

— Akiste stávková stráž…

Četník počul jej poznámku, zlostne na ňu pozrel a ťal.

— Veď dočkajte, aj na vás príde rad! Môžete sa hanbiť za také veci.

Bálentka stála v ceste, hľadela vpred a snažila sa aspoň na okamih podchytiť Vendelov pohľad, aby mohol vyčítať z jej očú všetku bolesť, hanbu a uponíženie, ktoré tu za tú krátku chvíľku prehltla. Vendel však díval sa na blýskavú hrivu náručného koňa, pozoroval, ako nadskakuje a veje, kedykoľvek kôň pohodí hlavou. Díval sa len preto, aby sa zneprítomnil a zabudol, že ide uličkou hanby, ktorá pred ním pľula a kričala svoje opovrženie. Zrazu pocítil v tomto množstve ľudí jednej mysli a vôle, že s ním nie je všetko v poriadku, hoci teraz vezie otca, ktorého v poli pri repe zbila a ťažko zranila stávková stráž — a že sa odkiaľsi vylúčil, že zostal tak strašne sám, sám…

— Ježiši Kriste! Čo sa stalo?

Bálentka skočila oproti Vendelovi a zachytila sa za opraty, aby nepadla. No Vendel nezastavil, vravel: — Príďte do nemocnice… — a išiel ďalej, povoľujúc koňom opraty. Četník, informovaný statkárom, vstal v koči, nachýlil sa k nej trochu a metol jej:

— To ste si zaslúžili vy… a nie váš muž. Nezdržujte nás!

Ulička sa uvoľnila a Vendel šibol kone, až poskočily.

Za nimi, odrazu celá podlomená a zlomená, tackala sa ona. Marek ju podopieral. Nič nevidela, nič nepočula. Bola opradená pavučinou neočakávanej bolesti. Chcela by ju strhnúť, striasť, prešla si rukou po líci, ako si pretiera tvár človek, ktorý sa prebral z mdloby. Nepomohlo. A srdce svierajú akési nehmotné kliešte, dych sa kráti a v žilách zastavuje sa krv. Bože môj, Bože môj, — vzdychá potajomky, aby Marek nič nevytušil, — nech je ako chce, ale to mu nemali robiť. Ja s Markom idem s nimi — a oni mi zatiaľ dokrvavia muža… Pozrela pri tom bokom na syna, ako keby sa bála, že šípi jej myšlienky, slabosť a bolesť a že povie slovo, ktoré ju znova zraní.

Marek však dlho mlčal, rozmýšľal a rozsudzoval, snažil sa pochopiť obidve sily, ktoré sa stretly — a napokon prekvapil matku poznámkou:

— Darmo je… To je… stávka!

O malú chvíľu dobehli až k nemocnici.

*

Zástupy ľudí pred cukrovarom ako keby padly do hlbokej jamy, v ktorej ich pomaly zasypávalo bolestné sklamanie. Prečo sme sem teda prišli? — spytovali sa mnohí sami seba, — keď sa nič nedeje, keď nikto neprichádza, aby nám oznámil víťazstvo alebo aby nás viedol na cestu k činu, ktorý by o ňom rozhodol. Takto bojujeme o svoje právo? Prísť, trčať v blate a čakať?

Nad mestom stál šedivý, hmlistý deň. Keď zadul vietor, zdalo sa, ako keby po oblohe, po šedivom, dávno vyhasnutom ohnisku, rozhraboval pahrebu, ako keby ju uchytil, rozhodil a ona sa snášala ľahko a ticho na zástupy ľudí, zasypávala ich smútkom bezradnosti a rozpakov. S cukrovarského komína viala smútočná zástava dymu, skľučujúc ešte viac náladu ľudí.

— Čo tu budeme čakať…?

— Vystojíme jamu.

— Ešte statky moriť… Poďme domov!

— Nie, čakajme ešte!

— A na čo?

Poludňajšie hodiny ako keby sa boly celkom zastavily. Čas zmrzol.

— Keby tak v cukrovare zastavili…

— Málo strachu!

— Musia zastaviť, čo myslíte! Keď stojíme my… Čo chvíľa nebudú mať repy.

Nálada sa trhala na franforce ako stará handra. Kde-tu snažili sa pozašívať ju, zalátať, no vzápätí objavovaly sa trhliny na iných miestach. Vždy viac a viac gazdov rozhodovalo sa o návrate domov.

— A čo budete robiť s repou? — pýtali sa ich.

A hoci nevedeli odpovedať, preca boli by už najradšej videli voly v maštali.

V ten čas zriadenci v cukrovare pozorovali nezvyklý nepokoj a ruch. Prvá smena, ktorá včera hlasovala o stávke, onedlho mala končiť svoju prácu. Chýbalo ešte asi pol hodiny, krátkej pol hodinky a potom padne druhá, vyjdú na dvor, rozbehnú sa na všetky strany a zrazu každý zatúži po domove, po teplom domove, ktorý opustil za tmy surového rána. Prestane šepot, zabudnú význam pohľadov, ktorými sa dorozumievali, bude koniec — a potom zas až zajtrajšie ráno.

Vonku sú demonštrácie, vonku sú nepokojné zástupy, no v cukrovare hrmí a horí pilná robota, cukrovar je svet sám pre seba a ohlasy ulice, aj ked sem vniknú, zamierajú v šumivej piesni bežiacich strojov. V cukrovare sa vonok neohláša.

Neohláša? Zabudli už, o čom sa dorozumievali?

— Kedy sa začne?

Táto otázka poletovala obrovskými priestorami fabriky ako v noci vyplašené vtáča, bola v nej skrytá nedočkavosť i obava.

— Kedy sa už začne? Čo chvíľa sa končí smena!

A po chvíli zas novina:

— Vonku sú demonštrácie!

— Iní si za nás pália ruky — a my…

Zdalo sa, ako keby tu ani nebolo treba tých robotníkov. Stroje bežaly samy, poslušné a presné, kolieska prevodov sa mihaly a kde-tu plieskal voľný remeň.

Konečne to prišlo. Krátke heslo:

— Štvrť hodiny pred druhou!

— Stávka!

Bolo to slovo vrtké ako transmisia, remeňami spojená aj s tým najposlednejším oddelením závodu.

Kde skrslo? Odkiaľ vyskočilo?

Babic stál nad otvoreným bubnom odstredivky. Bubon bol naplnený cukrovinou. Nespočetné, nepostihnuteľné množstvo obrátok metalo z nej posledný žltkastý syrup. Babic sa díval dnu, ako keby sa snažil okom odlíšiť jednotlivé obrátky bubna, no nevidel žiadnej podrobnosti a z divého vírenia stroja utkvievala v pamäti len belavá, rozliata škvrna.

Práve tak víril v ňom prúd myšlienok. Vedel o tom, čo sa deje vonku, vystúpil niekoľkokrát k vysokému oknu a díval sa dolu na čierny zástup a dlhé rady vozov, videl dokonca, ako sa sedliacke vozy vovalily do brány a zostaly tam stáť. Poťažkával každý okamih na váhach vlastného svedomia, chápal, že dnes sa musia rozhodnúť. Čosi naň naliehalo: Teraz! Práve teraz! — a s druhej strany zas útočilo: Dočkaj, ešte je čas, pred druhou hodinou stretnú sa na dvore obidve smeny. Tak to bude najlepšie, tak to bolo aj včera dohovorené!

Díval sa na svoje veľké, oceľové hodinky a keď minútová ručička ukázala pol druhej, vydal heslo:

— O tri štvrti na dve — všetci na dvor!

— Stávka!

Kratušké slovíčko letelo ako vták, od odstredivky k odstredivke, po celej kolone, preskočilo k refrižerantu a potom vybuchlo v blízkosti obrovských, bachratých odparovacích telies.

— Stávka!

Prebehlo dlhým radom kalolisových rámov ako elektrická iskra, zapálilo myseľ robotníkov a prv, kým tí si mohli všetko jasne uvedomiť, už zas zakvitlo vyzývavým signálom pri saturačnej stanici a okolo malaxérov, obletovalo jednotlivé kotly difúznej baterie, mihlo sa okolo rezačiek a pri repnom kolese sa zastavilo. Práca postupovala širokým prúdom a ono bežalo opačným smerom, proti prúdu, ako pohyblivá hať, ktorá ho chce preťať a zastaviť.

— K vápenej peci!

— K repným splavom!

— A do skladíšť!

Nebolo žiadnej prekážky, ktorá by sa mu vedela postaviť do cesty.

Zriadenci znervózneli, vedúci i stáli robotníci chúlili sa do seba a zastreli sa nepriateľským mlčaním. Nech sa robí, čo chce — oni vydržia.

— Koniec!

— Ideme!

Schody, spájajúce jednotlivé poschodia fabriky, zaplnily sa ľuďmi. Hučali ako spenená voda splavu, rútili sa s hrmotom do prízemia a odtiaľ vyliali sa mocným prúdom do dvora.

Bol práve najvyšší čas, lebo ulicu začala už rozožierať nedôvera.

— Pohnime domov! — zmáhala sa roľníkov netrpezlivosť vždy viac, keď videli, že nová smena robotníkov preplieta sa medzi ich vozmi a vchádza do cukrovarského dvora.

— Nič z toho nebude!

— Nepripoja sa… darmo tu čakáme.

— Nie! Dočkajte ešte! — volal Rataj s voza, hoci v ňom samom za hniezdila sa už slabá pochybnosť. — Aj bez nich…

Nedohovoril. Dvor zaplnil sa odrazu čiernym davom. Robotníci obidvoch smien shŕkli sa dovedna a boli ako široká, tmavá mláka.

— Stoja! — skríkol ktosi radostne zpoza brány a iní to slovo podchytili, opakovali a pohrávali si s ním ako s dávno stratenou a znova objavenou vecou. Miazga novej nádeje dala rozkvitnúť všetkým lícam.

— Výborne! Výborne!

S iného voza kričal Kmoško a jeho hlava horela, nadšením ako slamený vecheť.

— Dočkali sme sa! A toto je, kamaráti, víťazstvo…!

Na cukrovarskom dvore spustili krik:

— Babic! Hore ho! Na ramená s ním!

Vyhodili si Babica na ramená. Usmial sa trochu, keď videl okolo seba celé to odhodlané množstvo chlapov, záchvev uspokojenia mihol mu v tvári, potom zvážnel a začal odkrajovať slovo za slovom:

— To sa už dávno nestalo, aby sme my, cukrovarskí robotníci, zastavili prácu v plnej kampani. Dnes sme to spravili… Vieme, že je to vážna vec. So stávkou sa nesmie hazardovať, stávka musí byť vždy len posledným prostriedkom boja, ku ktorému siahame…

Studený vietor trhal mu slová od úst a roztriasal ich po širokom priestranstve ako suché listie.

— Upiekli si smluvu podľa svojej vôle, skrátili nám mzdy, obrali nás aj o ten kus cukru, ktorý sme dostávali vždy po kampani… Apelovať? Vraveli nám, že je už neskoro, nuž tak nám zbýva iba stávka…!

Toto slovo, vyslovené nad mnohohlavým zástupom, dostalo teraz strašnú váhu. Spadlo sem, zavalilo cukrovarský dvor i priestranstvo pred fabrikou ako obrovský balvan, ktorým nik nepohne, ktorý tu zostane do tých čias, kým tu budú oni, so svojou silou, odvahou a — hladom.

— Vy bojujete o kus cukru… a my len o kus chleba, — volal do dvora jeden zemerobotník. A zo sedliackych radov sa ozvalo:

— A my?

Nad nimi, po dlhých napätých drôtoch od okresného úradu k cukrovaru bežala odpoveď:

— Posielam posilu… áno, celý oddiel… Myslím však, že je to zbytočné… Ako? Nie! Len pre udržanie poriadku… Nedá sa nič robiť, sú jednotní… A vy ste v beznádejnej situácii… Musíte povoliť…aspoň vyjednávať…!

Sú jednotní…

Gregor pochopil, čo je v tomto okamihu najvážnejšie. Len sa netrieštiť! Vyskočil znova na voz, skríkol: — Súdruhovia! — a keď sa už všetky zraky na ňom zavesily, volal:

— Ktože to hovorí: my — a vy! Ktože to hovorí: vy cukor — a my zas kus chleba? Medzi nami niet rozdielu! My všetci chceme len ľudskejší život, všetci chceme kus tých dobrôt, na ktorých sa dosiaľ len niektorí popásajú, kus šťastia, kus toho cukru, aby sme si aj my mohli život osladiť, keď sme už raz tu a nechceme mreť! My všetci, ako tu stojíme… a všetci po rovnakom kuse, tak ako všetci sme rovnako účastní tohoto spoločného boja. Dnes nám dajú čo chceme, od vás odoberú repu, vám dajú cukor a vám zas zvýšia mzdy, ale to nie je všetko, nesmieme sa dať učičíkať, my musíme chceť viac, my musíme od boja za kus chleba postupovať k boju za najvyššie ideály, ktoré človek môže mať, za rovnosť a slobodu…

Oddiel četníkov, ukonaný, mĺkvy a mračný, prišiel medzitým až k bráne.

— Až všetci pochopíme, že len v jednote je sila…, — pokračoval Gregor, ale nedokončil.

Z kancelárskej budovy vybehol úradník, zastavil sa pri vrátnikovej búdke, potom rozčúlene pokynul gazdovi pri prvom voze a ten skríkol:

— Hijo!

Vozy sa pohly, bolo počuť vrzgot osí i klaníc, ten však vzápätí zanikol v radostnom volaní a kriku všetkých, ktorí boli účastní tohoto prvého úspechu. Voz za vozom vchádzal do dvora, ozývalo sa plieskanie bičov i pokrik gazdov, Rataj sa smial, usmieval sa i Krajčovič, Kmoško i ostatní, a Malenec, ktorý kráčal za Ondrejom, díval sa s úľubou na jeho pružnú postavu, na hrdú hlavu, ktorou Ondro veselo pohadzoval, a niekoľkokrát si pri tom opakoval: — Pozrime sa, kto by to bol povedal… na čo je tá opozícia. — Za Malencom bol Zvarov voz, vedľa neho šiel Peter s Vavrom v čulom rozhovore, pospomínali všetko, čo sa tu dnes odohralo a spomenuli i Barnove slová: — ,Volajte, kričte, dnes už milióny kričia…‘ Cítili, že dnešný deň priniesol im potvrdenie starých slov i nový objav. Nie, nepriniesol ho deň, priniesly ho stonásobne ruky, stvrdnuté na oceli mašín i na hrude polí, ruky, ktoré sa spojily a nadobudly takej sily, že keby sa zaťaly v päsť a buchly do zeme, vyvrátia ju z osi.

Vozy idú, vozy idú, ale nevezú repu, vezú prvý kus sladkého víťazstva a za nimi valí sa celý ten hučiaci zástup, somknutý trojhranným priestranstvom.

Od posledného voza odrezal ich oddiel četníctva. Brána sa zavrela.

Všetci však cítili, že to nie je koniec, že vozy, ktoré prehrmely ako prvý útok, boly len predvojom a teraz sa bude ďalej útočiť a bojovať za slobodu, voľnosť a sladkosť života, ktorej je pre nich v svete pripravený ešte toľký kus.