ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nedeľu odpoludnia bolo na Jeřábkovom majeri ako po vymetení. Obytný dom, starý a zasmušilý, zadriemal ako sivý starček. Bírešské, nízke a privalené izbičky celkom zatíchly — chlapi boli Jeřábkom nakomandovaní do dediny na schôdzu, ktorú svolal, aby zlomil vliv opozície, aby ju vyvrátil aj s koreňami, ako sa bol minule chvastal pred veľkostatkárom z Bieleho dvora. A ženy bírešov boly za majerom v poli, kde hrialo slnko a kde na medziach ukazovaly sa riedke štetky prvej trávičky. Deti v čistých košieľkach, na ktorých preto tým jasnejšie vynikaly čerstvé škvrny, kričaly v háji a hraly sa okolo špinavých mlák, čľapkaly sa rúčkami vo vode a staršie rezaly vŕbové prúty, skúšajúc krútiť prvé píšťalky.

Dvor zostal — zdalo sa — bez jedinej ľudskej duše. Jožina Lepková, slúžka, bála sa od rána pomysleť na to, že by mala aj v takúto veselú jarnú nedeľu zostať bez vychádzky. Chodila okolo panej, strežúc každý jej pohyb a snažiac sa vystihnúť každé bárs aj nevyslovené želanie, len aby nezavdala príčiny k hnevu a trestu. Dokonca si vymýšľala sama pre seba práce a úlohy, ktoré pani Jeřábkovej ani na um neprichodily, a tak po kvapôčkach sbierala uznanie a dobrú vôľu panej, aby odpoludnia mala príležitosť predstúpiť a prosiť:

— Milostivá pani, dovolíte mi zajsť domov?

Keď to z nej vyšlo, jej očakávanie bolo napäté ako struna, ako pružina práve natiahnutých hodín, ktorých kyvadlo sa dosiaľ nerozhojdalo. Pani Jeřábková, nie zlá, lež znervóznelá a nevyrovnaná, cítila dnes podvedome veľkú potrebu pokoja. Pozrela na Jožinu, na jej veľké oči v tôni dlhých mihalníc, ktoré sa napätím ani nepohly, pozrela na jej tvár, snedú a prekvitajúcu červeňou, pozrela si ju celú, driečnu a urastenú — a pomaly vravela:

— Choď si, choď. Len sa mi nikde nezatáraj. A skoro sa vráť!

Keby bola mala Jožina čas, ruky by jej pobozkala. No ona nemala času ani poďakovať, len všetku vďačnosť, koľko sa jej našlo, vsypala do svojho pohľadu, spustila ho s miernou poklonou k nohám panej, zvrtla sa a už jej nebolo.

— No-no; ty… ako vetrník, — chcela sa za ňou usmiať pani. Jej úsmev sa však zlomil na pol ceste a vyznel skôr ako skrytá ľútosť.

Jožina vybehla z majera hlavnou bránou, priamo do hája. Po chrbte poskakovala jej ružová stuha, vpletená do vlasov, sukne, bohato skladané, sa hojdaly od bokov nadol — rozbehla sa do čistého dňa, objal ju vánok s pachom kysnúcej zeme, zasypalo ju slnko tak, ako keby na ňu hodili snop zlatej žitnej slamy.

— Jožina!

Zastavila sa, až keď na ňu zavolal Emil druhý raz.

Pristúpil celkom blízučko k nej a spýtal sa:

— Kde ideš?

— Domov idem. Už som dávno nebola.

Pri tom ukázala svoje biele, pravidelné zúbky.

— Čaká ťa niekto? — zadieral v zvedavom žarte Emil.

Trhla plecami a dupla nohou, ako keby sa hnevala, pozrela naň zpod mihalníc a napokon sa usmiala dosť významne, aby bolo možné porozumeť:

— Nežiadam si. Nepotrebujem.

Stál pred ňou, ružový a veľký, trochu ešte dieťa a viac už pán, so žiadostivýma očima, v ktorých však jednako bola ešte aj bázeň. Pozrela na jeho biele ruky, jemné a mäkké; na pravej mal úzučký prsteň s čiernym kameňom. Pomyslela si: keby tak tie ruky… Skoro sa však zbadala, potriasla hlavou, zaháňajúc tú myšlienku, no jednako sa z nej nevymotala. Prišly jej na um práve také biele a mäkké ruky Emilovho brata, Alberta, ruky skúsené, obratné a hbité, ktoré ju raz — bolo to na sviatky v zime — stisly a zvrátily horeznačky. Vnútro pohltila jej pálčivá zvedavosť: pozerala si Emila už nie bokom, ale priamo dívala sa na jeho po otcovi plecnatú postavu a vyholené, naružovelé tylo. Mladé teľa, svalnatý bujačik plný chuti do života, ktorého celé telo i dych vonia dosiaľ mliekom.

— Nežiadaš si! A čo, keď si teba voľakto druhý žiada?

Zasmiala sa veselo, zvrtla sa pred ním, potočila sa na päte a on ju pri tom zľahka udrel po pleci.

Vôbec mu neodpovedala na jeho nešikovnú a vtieravú otázku. Zastala znova pred ním, sklopila oči a ako keby pre nič-za nič začala celkom z iného konca:

— Skoro už, hádam, prídu mladý pán?

Emil nemal o ničom ani tušenia a odpovedal:

— Skoro. Možno, že už koncom budúceho týždňa.

Slnko preosievalo sa cez konáre agátov, rozbité a oslabené. Jožinu schvatla vlna horúcej krvi. Teda už skoro! Zatúžila zrazu po voľnom priestore, po širokej rovine, kde nič neprekáža ani vetru, ani behu človeka, kde sú cesty ako stuhy a polia rovné ako tabule skla, kde sa obloha vypína až do prasknutia a vôňa zeme ju ešte nadnáša. Zatúžila von z hája, aby sa mohla rozbehnúť a vetrom schladiť páľčivosť, ktorou krv zrazu zahorela.

— Musím už ísť…

Nebol prekvapený jej náhlym rozhodnutím, len za ňou zavolal:

— Nezabudni spomenúť vášmu Daňovi, aby medzi chlapcami rozhlásil zajtrajší training!

— Poviem mu! — volala len tak cez plece, ani sa neobzerajúc.

Ani vtedy, keď sa pred kostolom stretla s Agatou, nemohla v sebe potlačiť horúci dych, ktorým ju rozochvievala nádejná jar. Ako keby ju skmásol vrelý van — cítila sladkastý dych zeme, zmámenej pred novým počatím, nasiaknutej živnými šťavami a zachvievajúcej sa v ohnivom objatí slnka. Všetko, čo bolo mladé a jaré, tlmočilo ňou svoje túžby, všetka dychtivosť a sny, ktoré po nociach rozpaľovaly jej zdravé telo. Každá buňka mladého tela ako keby sa ďalej omladzovala, ako keby sa ňou ozývalo večné obrodzovanie lásky, nepremenlivej a valiacej sa širokým prúdom od vekov do vekov.

Ako vyzerala pred ňou jej kamarátka, uväznená v úzučkej komôrke zvetralých predsudkov, v tiesnivých rodinných putách, Agata Malencová s hladko pričesanými vlasmi nad čelom, s pobledlou tvárou a sovretými rty, akási mníška v sedliackom šate, okolo ktorej ide svet i čas bez toho, že by ju vzrušil!

— Zblaznela by som, keby ma dnes neboli pustili, — hovorí Jožina a vysvetliť to nemôže. — Bože môj, taký deň!

— Ozaj, je krásne, — prisviedča Agata, vyvracia hlavu k oblohe a díva sa na malý kaderavý obláčik, — pekne sa otvorila jar…

Tak ako keby z jej odpovedi na Jožinu zavialo chladným vetrom. Pozrela na jej pričesané vlasy, pevne sviazané, do jej posmutnelých očí, od ktorých sa výsostné volanie jarnej túžby odrážalo cudzo ako od zrkadla, významne žmurkla a s neprirodzenou veselosťou sa spýtala:

— A čo ty, Agatka…?

— Čo?

— Nuž… — zasmiala sa znova krátko a vzrušene, — … myslím, ako ty v túto jar…

Agata vôbec nerozumela vzrušeniu svojej kamarátky. Pozerala v udivení a z očú bolo jej možno čítať nevinnú otázku: čo vlastne myslíš?

— Nikto za tebou nepozerá? — vysypala Jožina nesvárne zo seba, keď sa nedočkala od Agaty žiadnej odpovedi.

— A ba! — vyhŕklo napokon z Agaty, keď pochopila, kam Jožina cieli. Potom, aby to potvrdila, hovorila: — Nemám veru času na nejaké pletky. Ani mi na um nepríde…

— Počula som, že Ondriš…

Agatu ako keby krvou zalial — priamo sa naľakala. Chcela pozreť na Jožinu, nemohla, bo oči boly neisté a len tak kĺzaly po povrchu vecí, chcela by jej okamžite, hneď teraz odpovedať, nemohla, bo hlas kdesi potratila a z pootvorených úst nevyšiel by ani najslabší zvuk. Celá sa akosi do seba sosula, chtiac chrániť pred Jožinou tajomstvo, s ktorým sa vlastne ešte ani sama sebe riadne nepriznala, skrížila na prsiach ruky, ako keby chcela zohriať to miesto, kde sa nečakane vkradla cudzia chladná ruka. Trvalo dlhú chvíľu, kým sa vzchopila k obrane:

— Ondriš? Prosím ťa… netáraj! A kde si počula?

— Niekde! Ale počula som!

— To si ty len tak vymýšľaš. Nehnevaj ma radšej. Ani som s ním nikdy poriadne nepohovorila, — a ľaľa, aké reči!

Jožina ju ďalej dráždila:

— Ale by si nedbala, však?

Agata konečne nadobúdala rovnováhy.

— Ani by to, hádam, nebolo dobre, — odpovedala.

— Náš otec a Rataj sa akosi nie veľmi… Neviem veru. A Ondrej má, hádam, dosť iných starostí aj roboty. Zle si trafila, na moj’ veru!

A pretože sa jej videlo, že sa dobre obránila, chcela prejaviť svoju spokojnosť smiechom. Jej smiech bol však suchý a krátky, ako keby ho podťal.

Sama ani netušila, že i o Ondrišovi vyslovila pravdu. Hoci za ňou už viac ráz pozeral, hoci sa mu páčila jej mierna, tichá a nevtieravá povaha, neodvážil sa dať najavo, že si jej všíma viac ako iných a že by ju rád vyslobodiť zo zajatia tej zvláštnej tône, ktorá padala na celý Malencov dom, že by rád prekliesnil jej cestu z pradiva predsudkov a chmúrnej neživotnosti, ktorá viedla ich kroky, ak nebolo roboty, len z domu do kostola a zpäť. Vedel však, či si to Agata praje? Bolo to len jeho presvedčenie, jeho dojem, že sa musí cítiť stiesnená a sputnaná, lebo sa príliš poddal vlastnej predstavivosti a nesnažil sa vmýšľať v duševný život druhých?

Pripomínal si už viac ráz, ako sa nedávno stretli na poľnej ceste, keď niesla otcovi obed a išla poháňať. Všimol si jej, bola akási upiata, chladná a neprístupná, podobala sa strnulej svätici na obrázku — a jemu bolo vtedy tak veselo z prvej oračky a slnečného dňa! Azda práve zato sa v ňom zrodilo to vedomie, že Agata je iná, azda práve zato zrazu zatúžil vídať ju častejšie a zval ju medzi mládež.

Teraz však bolo ťažko: zima prešla, knižky, ktoré mládež spoločne čítala, boly odložené, jar zatrúbila. Začala sa robota.

Ruky boly večermi ako olovo, aj celé telo ako keby prešiel a dodrúzgal ťažký valec. Včerajšie myšlienky sa dnes zaorávaly, dneskajšie zaorú sa zajtra a iných ani nebolo, len tie, čo svoj korienok zapúšťajú do teplej zeme. Všetko, všetko vyžiadala si zem, silu, myseľ, starosť a pot, zhmotňovala sen a naplňovala ho svojou vlahou, živnou hmotou. Kdeže by bolo času na to, aby sa Ondriš dával iným smerom!

To len tak v nedeľu vybočoval z cesty, schádzaval sa s mládencami a pretriasal s nimi spoločné záležitosti, ako na príklad dnes. Bolo ich na moste za dedinou niekoľko. Opierali sa o zábradlie a pozerali nadol. Tam v plytkom brehu, z ktorého vytŕčalo svoje prúty niekoľko prízemných vŕbových kríčkov, preplietal sa tichý a úzky potôčik s bahnistým dnom. Vo vode odzrkadľovala sa čistá obloha, len vpredu kdesi, sťa by zpopod kríčka, pomaly sa zjavoval na hladine vody malý biely obláčik. Možno, že ho okrem Ondreja videli aj iní; ich rozhovor niesol sa však celkom iným a odlišným smerom.

— Pozrite, — opatrne dokazoval Dano Lepko ostatným, — nie je možné takto! Zostaneme bez ihriska, a čo potom? Futbalista bez ihriska ako vojak bez pušky… na nič.

— Rozbíjať klub nikto nechce! — volal Imro Šimončič a bolo naozaj vidno, že by sa za klub bil aj s celým svetom.

— Ako si to teda predstavuješ ty? — volal zas Marek na Daňa.

— Ozaj, ako! — pripojili sa ostatní.

Daňo, zdalo sa, bol v prvej chvíli v pomykove — ťažko vysvetľovať! Potom sa posbieral a dokazoval:

— Myslím, že by bolo najlepšie vyjednávať s Emilom. Treba mu dokázať, že zápasmi s mužstvami oveľa slabšími snižujeme sami tú úroveň, ktorej sme už dosiahli…

— A či sme mu to už nehovorili? Koľkokrát to už počul! — trpko sa ponosoval Ferdo Striež, ktorý podvedome cítil, že tu ide o vec, s ktorou srástol, o klub, ktorý bol jeho druhým životom, o možnosť vybúriť sa na ihrisku a vybiť svoju prekypujúcu silu, bárs aj nevhodným spôsobom.

— Nuž teda… pristaňme na jeho mienku, za krátky čas sa ukáže, čo z toho vykvitne, — začína zas len smierlivo Daňo.

— Vidíte ho? — vysmieval ho Marek. — Koľké časy sa už bijeme o túto otázku, že nechceme ísť zpäť, ale vpred… a dnes sa aj Daňo ukázal, s kým ide. Ide mu o dobrú vôľu s Emilom!

— O klub mi ide! — kričal Daňo, no nikoho tým nepresvedčil. Kričali aj iní a niektorí sa hlasno smiali.

Do hurhaja sa vložil Peter Zvara:

— Milý Daňo, všetkým ide o klub — to je jasné! reč je len o tom, o aký klub komu ide. Či o taký, ktorý aj za cenu porážky sa od vyspelejšieho mužstva učí, a či o taký, ktorý chce len víťaziť nad slabšími… za cenu svojej dokonalosti.

— Výborne! — nezdržal sa Marek. A všetci s Petrom súhlasili.

Daňo zamĺkol. Cítil, že Petrove slová dobre zavážily a rozhodly u ostatných. Zostal vo svojom boji na pol ceste. Už len počúval.

— Musíme nie vyjednávať a presviedčať, ale donútiť Emila, aby zmenil svoj názor, — rozvíjal svoj plán Marek.

— Ako ho donútiš? — spýtal sa s obavami Ferdo Striež.

— Veľmi jednoducho! Zastavíme dočasne činnosť. Nebudeme hrať dotiaľ, dokiaľ sa nám Emil nepodvolí.

Za nejaký čas bolo ticho. Nikto sa neodvažoval bez rozmýšľania súhlasiť s týmto smelým stanoviskom.

— Takto by sa, hádam, iste podvolil, — ozval sa napokon Imro, — ale…

— Neboj sa, Emil má tvrdú hlavu, — podchytil zas Daňo.

— Nielen on, — odbíjal Marek, — aj my máme, keď na to príde.

Ondriš za celý ten čas len počúval. Rozhovoru sa neúčastnil. Opretý o zábradlie, díval sa na vodu, na jej pomalý, temer nebadateľný tok. Videl v nej každého vtáka, ktorý preletel nad ich hlavami, videl obláčky akoby v baraních kožuškoch, biele a huňaté, ktoré putovaly v modrých výškach.

— Emil sa tak skoro nepoddá, — ozval sa zas Peter, — poznám ho. Otázka je, čo robiť do tej doby. Rozísť sa… to by bolo škoda.

— Kdeže, rozísť sa! — odpovedali napochytre.

— Nuž tak čo?

Po vode od brehu k brehu prešiel obláčik. Voda zostala čistá. Ondriš sa teraz oprel chrbtom o zábradlie, premeral si všetkých kamarátov a vravel:

— A či my bez Emila nevieme už ani dýchať? Boli sme už bez neho — a môžeme, hádam, byť zas keď na to príde!

Marka jeho odpoveď príjemne prekvapila a pomohla mu do sedla:

— Tak je to dobre! A počujte: keby sme už bez tej lopty celkom nemohli vyžiť, môžeme si vyjednať dovolenie na ihrisko v meste. Robotnícky klub nám akiste dovolí. Čo myslíte?

Prijali tento návrh akosi samozrejme, len potom ktosi pripomenul:

— Dovoliť… snáď by nám dovolil, ale je to veľmi ďaleko…

Len teraz ako keby si všetci uvedomili:

— Ozaj, je to ďaleko!

Marek, keď už raz bol u kormidla, usmerňoval:

— A nemáte kolá?

Ako keby boli zabudli, že majú kolá, tento neoceniteľný dar pre mládež roviny. Nedeľňajšie dopoludnie v meste bolo v ich znamení, postávali s kolami na nárožiach, zahrádzali ulice a preplietali sa s nimi medzi dievkami, z ktorých niektoré tiež maly kolá.

— Na kole sa dá chytro prejsť, to je pravda, — súhlasili.

— A to všetko je nič, — pokračoval ďalej Marek, — my by sme tieto kolá mali lepšie využiť. Mali by sme podnikať spoločné výlety. Sedíme tu na tej rovine… a mnohý z nás ani nevie, ako vyzerá poriadna jedľová hora. Sedíme tu bez vody… a niekto sa ešte nikdy nekúpal v poriadnej rieke. Jednému sa nechce, no keď idú viacerí, už je to inšie. Preto hovorím: na kolá — a hajde do sveta na celú nedeľu! To by bolo dačo!

Daňo si celkom vymenil úlohu s Ondrišom. Oprel sa o zábradlie a díval sa dolu na vodu, na ktorej sa odzrkadľovaly prúty vŕbových kríčkov, riedke chumáče suchej lanskej trávy a — celkom pri kraji v blate — prvé široké listy záružlia. Pozeral a nehovoril nič, len ešte ostražitejšie načúval všetkému, čo sa tu spriadalo v nový plán. Chcel hájiť Emila, bo mu imponovala jeho rozhodnosť a moc — a preca sa jeho obrany vzdal, badajúc, že prišiel voľakto mocnejší, s tvrdšou hlavou a novým plánom. Hľa — všetci od Emila odpadli, aj Peter Zvara priložil polienko, aj Imro zdupkal… Bolo mu horko v ústach nie preto, že sa mu obrana nezdarila, no preto, že nikto z chlapcov nechcel sa podvoliť želaniu toho, ktorý jemu imponoval a ku komu sa celkom priklonil.

Marek sa ďalej pýtal:

— Povedzte… súhlasili by ste s výletmi?

Myšlienka bola nová. Vábila. Prejavovali súhlas jeden nad druhého.

— A čo ty, Peter! — spýtali sa, keď mlčal.

— Rád by som, ale nemôžem, — odpovedal Peter.

— Mám teraz práce vyše hlavy. Musím sa učiť. Zato keby z vás voľakto potreboval kolo, požičiam.

Potom sa od nich odlúčil a odchádzal k dedine.

Hneď zatým v zákrute cesty zjavily sa dievčence. Išly po šírke celej hradskei, držaly sa za ruky a spievaly. Keď zbadaly na moste chlapcov, zamĺkly a zastayily sa na chvíľu, ako keby rozmýšľaly, či ísť ďalej alebo sa vrátiť.

— Poďme ďalej! — rozhodla Jožina. Vykročila smelo a vtedy Agata i Verona Slancovie pohly sa za ňou, neodporujúc ani jediným slovom.

V Jožine dosiaľ každá žilka bola napätá ako struna, krv do nich udierala, rozochvievala a vyvolávala zvláštny stav, pri ktorom sa človek otvára a vystavuje na obdiv podobný žiaduciemu kvetu. Celá jej postava — divoký vlčí mak, kričiaci do jasavého dňa svojou mladosťou a chtivou krásou.

Keď došly až pred chlapcov, vystúpil oproti nim Ferdo Striež, roztvoril pred nimi svoje mocné, uzlovité ramená a pristavil ich:

— Tu sa platí mýto!

Agata i Verona uprchly na kraj cesty.

— Chlapci, držte ich! — volal Ferdo, zakiaľ sám pevne svieral Jožinu v náručí. Mykala sa a hádzala v jeho ramenách, no jednako bolo jej dobre a robila tak skôr preto, aby si ju Ferdo mocnejšie držal a pritískal.

Verone sa podarilo prekĺznuť a zutekať, no Agatu oblapil Daňo a zadržal ju, volajúc:

— Mýto, Agata, mýto!

Chúďa, bola celá naľakaná; bolo jej trpko a hanbou sa až zalykala. Keď pozrela na Jožinu, prehnutú vo Ferdovom náručí ako prútik, na Jožinu, ktorá — násilne bozkaná — splácala mýto, zdesila sa, prudko sa zohla a šklbla. Daňo ju nepustil, naopak ešte bližšie ju privinul a snažil sa zvrátiť jej hlavu. Zúfale skríkla… a potom kričala vždy viac.

— Nepúšťaj! — volal Ferdo.

Ostatných však táto zábava nelákala a dohovárali im:

— Pusťte ich, chlapci! Či ste sa minuli rozumom?

Vtedy pristúpil Ondriš k Daňovi a strmo vravel:

— Nečuješ? Pusť ju!

— Ešte nezaplatila! — zadieral vždy ďalej Daňo, nedbajúc Agatinho studu. Ondriš vzal jeho ruky do svojich, zmocnil sa ich bolestivým stiskom, až Daňo zasykol, a nasilu ich otvoril ako kliešte.

Agata, hoci strachom temer bez vlády, využila toho okamihu a zutekala za Veronou.

— Nevidíš, aká je zahanbená! — snažil sa dohovárať Daňovi. — Čo ste si to len zrazu vymysleli?

— A čo sa ty do mňa staráš? — oboril sa na neho Daňo. Nevedel zatajiť hnev a vysmieval sa: — Ľaľa, ako sa stará o Agatu! To sme ešte ani nezbadali, že ty s Agatou… akosi…

Ondriš nemal chuti brániť sa jeho upodozrievaniu. Odvrátil sa od neho, neodpovedajúc — a tak ho celkom dohneval.

— Poďme preč! — obrátil sa Daňo k Ferdovi, keď konečne pustil rozjarenú Jožinu z náručia. — Keď sú takí svätí…

Ferdo Striež bol sklamaný, že kamaráti neprijali jeho príklad s nadšením. Tak ako v Jožine — i v ňom rozihrala jar všetku mladú silu, omamná vlaha stúpala vlnami ku všetkým smyslom. Zatiaľ čo on vybíjal silu pri každej príležitosti a tešil sa, že jar dá novú príležitosť vystavovať sa na obdiv sveta, bárs aj v takom futbale, kamaráti rozmýšľajú o tom, ako zastavením činnosti klubu podržať nad Emilom vrch. Stoja a hútajú, rozmýšľajú a mračia sa, a ani nebadajú, ako zem kysne tajomnými silami, ako tie sily prelievajú sa do všetkého… Zvrtol sa za Daňom a opakoval za ním: — Poďme! Bolo mu čudné takto odchádzať, cez plece volal: — A vy, chlapci, nejdete? — no keď počul Ondrišovu zápornú odpoveď, už sa ani neobrátil, ani nerozlúčil.

*

Keď sa Jožina pred večerom vracala do majera, stretla zas Emila. Stál pred bránou, cez ktorú agáty kládly do dvora dlhé tiene. Všade bolo ticho, deti sa z hája dávno roztratily do nízkych a vlhkých bírešských izieb, páchnucich plesňou a dymom ohníšť, ženy odišly variť večnú polievku a chlapi hrmotili a pokrikovali v maštaliach okolo statku.

— Nezabudla si povedať? — spýtal sa.

— Povedala som, — odvetila Jožina, — len neviem…

Nevedela, či má všetko vyzradiť a či mlčať. Vytušil v jej nerozhodnej odpovedi tajomstvo, ktoré ho dráždilo. Už od poslednej schôdze badal, že v jeho klube vznikla nebezpečná štrbina, — a preto tým viac zanaliehal na Jožinu:

— Čo nevieš? Povedz! Čo sa stalo…?

— Hádam… ani všetci neprídu zajtra na ihrisko.

— Prečo?

— Všeličo mi Daňo rozprával. A že sa vraj zajtra na ihrisku ukáže, kto príde. Že vraj… s babrákmi hrať sa im nevyplatí.

— Kto tak hovoril?

— Nuž… hádam, všetci. Okrem nášho Daňa a Ferda Strieža. Tí sa s nimi akosi pohnevali.

Emil bol zprávou neobyčajne prekvapený. Jožina rozprávala tak nejasne; ako keby púšťala do vetra drobné útržky papiera — ty ich chytaj a sliepaj.

— A tak kto tam bol? Čo hovorili?

— … Marek, Ondriš, Imro… aj Peter, zdá sa mi, od nich odchádzal…

— Aj Imro, aj Peter…

Opakoval za ňou celkom mechanicky tieto mená, prázdny, bez myšlienky.

— Hej. Veď hovorím: skoro všetci boli na moste. A čo hovorili, to vám už zajtra na ihrisku rozpovie náš Daňo.

Keby bol rozhodil rukami, bol by zostal stáť s rukami od tela rozhodenými. Bol celkom zmeravelý, života v ňom nebadať, ani myšlienky by si s tvári nevyčítal.

Podobal sa skôr hnevivému výkriku, ktorý skamenel priam naprostred cesty.

Zostal tam stáť i vtedy, keď Jožina odišla do dvora.

*

To všetko, čo Emil z jej zprávy vykonštruoval, bola nevinná predohra k tomu, čo nasledovalo na druhý deň.

— Kde sú? Prečo nejdú? zlostil sa podvečer na ihrisku, behajúc pred bránkou ako v klietke väznený zver. — Hovoríš, že už azda ani neprídu?

— Niektorí možno ešte len prídu, — upokojoval Daňo. — Ferdo sa sľúbil celkom naisto.

— Čo to však bude platné? — kričal Emil a z jeho slov dýchala zlosť, ktorej bol plač na konci nosa. — Čo to bude platné, keď príde Ferdo? A keby ešte piati prišli, čo nám to pomôže? Jedenástka nebude.

— Jedenástka nebude, veru nie, — dobromyseľne potvrdil Daňo.

A hoci bez zlého úmyslu, ovalil Emila dôkladnou ranou.

Jedenástka nebude…

To znamená, že nebude už športového klubu, nebude prestíža, ktorý Emila vynášal nad ostatných, nebude — akosi — životnej náplne, ktorá dodávala smysel nezábavným dňom, nebude ničoho, čím by spestril smutný a šedivý koberec, tkaný z dlhočizných školských hodín.

Jedenástka nebude…

— Hovorili, že to všetko pre tvoju neústupčivosť, — pripomínal si Daňove slová, — že vraj chceš, aby sa len víťazilo a nie učilo…

Neústupčivosť? Akí sú sprostí! Veď tu bol plán, celkom jasný a premyslený, ktorý mal celý klub vyviesť z dedinskej malosti, mal mu získať meno a chýr. Neústupčivosť? Nech si to nazvú ako chcú, jedno je Emilovi jasné: len takto, bez odvrávania, vedení pevnou rukou, mohli dosiahnuť cieľa. A keď je tomu tak, tu nie on, lež oni rozbili klub a na neho svaľujú vinu.

Nebude jedenástky…

Bola rozbitá a on nad ňou stál ako dieťa nad črepami pohára; tak ako to dieťa, ani on nepriznal: rozbil som… rozbilo sa, rozbili! — a zúfale sa obzerá, kde by mohol nájsť vinníka pre svoje tvrdenie.

Ani Ferdo Striež, ktorý sa pred samým večerom dostavil, nemohol povzniesť jeho nálady. A dokonale mu ju ubil Imro Šimončič, keď mu prišiel hlásiť:

— Nesmiem už hrať. Otec mi zakázal.

— Výhovorky! — strmo ho odbil Emil.

— Žiadne výhovorky! Bol sa pýtať na môj prospech v škole, — bránil sa Imro a s významným úsmevom doložil: — To vieš, potešili ho…

— Výhovorky! — opakoval Emil. — Sadol si na lep tamtým… boľševikom, priznaj sa! A teraz nám tu rozprávaš bájky. Na kolách robiť výlety — to ti otec nezakázal?

Imro pozrel najprv na Emila, potom na Daňa — a porozumel.

— Nuž tak teda výhovorky! Ako chceš…

Pokrčil ramenami, obrátil sa a odchádzal. Na ceste kopal do každej skalky, hral sa a poskakoval za nimi, ako keby sa chcel aspoň takto rozlúčiť s ihriskom, ktoré mu kedysi poskytovalo toľko potešenia.

Hustým súmrakom sa až tak zachumelilo. Sadal na ihrisko, zasypával blízku dedinu, obmotával osamotené stromy smutným závojom. Z dediny zaznel zvon, jeho výrazný, jasne odskandovaný hlas kĺzal po vlnách súmraku, hojdal sa na nich a ony ním hádzaly, vlny nepokojnej tmy, bičované závanom pokročivšieho času. Do hlasu zvona zaštekali ojedinelí psi, závoj tmy rozdrapily kde-tu ožiarené obloky domov. Večer bol tu — no keby nie Daňa a Ferdu, Emil bol by dosiaľ stál na ihrisku, nad črepmi svojho klubu, bol by sa dosiaľ hrýzol do rtov a čas od času nástojčive tvrdil: rozbil sa… rozbili…

— Treba ísť, — vraveli napokon chlapci. A Emil sa podvolil.

Odprevádzali ho k majeru.

— Musím teda odvolať zápas. Bolo by to bývalo v nedeľu zas jedno krásne víťazstvo! A takto…

— Ej, ja by som to bol nakreslil tým chúďatám! — ľutoval Ferdo a škrabkal sa v dlani.

Daňo bol tiež zlej vôle. Prisvedčil:

— Čo robiť? Treba odvolať, zakiaľ je čas. Sami hrať nemôžeme — a tí už do nedele isto neprídu. Však by len zaslúžili… od Marka počnúc a Petrom končiac…

Možno, že by bol na túto myšlienku Emil prišiel, aj keby ju Daňo nepripomenul.

*

Celý týždeň až do piatku chodil Emil do školy s čiernou myšlienkou pod čelom. Každý deň drobil sa mu neobyčajne pomaly na zdĺhavé hodiny. Šly ako čierne vdovy, v nekonečne dlhom rade, každá so svojím vlastným smútkom, vôňou a farbou. Nebolo sily, aby v nich postihol jasnejšie okamihy, všetko splývalo v ničím nerozlíšenú, šedivú hmotu, pohybujúcu sa neprestajným prúdom — zhmotnelý čas, tupý a zúfale hustý, v ktorom sa Emil bez moci zalykal a topil.

Od osudného pondelka, keď poznal, že sa môže najsť taká sila, ktorá by sa postavila proti jeho vôli, čosi sa v ňom rozlomilo, zaprašťalo a pokazilo. Pojem kamarátstva, ktorý v ňom bol až dosiaľ stykom s chlapcami a klubovými záujmami živený, zrazu praskol a rozsypal sa na prach. Keď mu prišli na um, nevidel už Ondriška, Marka, Petra a iných: videl len zbojnícke, záškodnícke masky, za ktorými boli skrytí jeho nepriatelia, rozrúcavší jednotu, potrhavší spoločné pojítka a rozváľavší všetko, čím žil a napájal sa klub a z neho i Emil.

Kde bol pôvodca tohoto rozvratu? Hľadal ho netrpezlive, ba vztekle, kládol sám sebe otázky a sám ich zodpovedal, nedávajúc vo svojom vedomí obvineným práva brániť sa. Sám bol žalobcom aj sudcom, obľahčujúc si tak situáciu a rozhodujúc o hlavnej vine.

Peter Zvara…

Poznal ho dobre, jeho kľud a rozvahu, jeho ostro kresaný úsudok, vážiaci spravedlive všetky okolnosti, poznal i jeho vplyv na ostatných. Rozkol nebol síce jeho dielom, no on mohol mu svojím vplyvom zabrániť, keby bol len trocha chcel. A on, ako vravel Daňo, celkom naopak: nechceme taký klub, čo vždy víťazí, no taký, čo sa dá porážať a na porážkach sa učí! Toto — samozrejme — rozhodlo. Petrovo slovo zavážilo a určilo smer, ktorým sa potom všetci pohli.

Emil sa ani nesnažil presvedčiť sa, nakoľko bola presná Daňova zpráva. Vyhovovala celkom jeho želaniu čím prv zúčtovať s nepriateľmi. Peter Zvara a Imro Šimončič (táto smiešne ulízaná podoba kocúra, ktorého Emil ostatne nikdy nebral vážne a skôr ho vysmieval, volajúc naň často: či-či-čič!), Peter a Imro, s ktorými sa každý deň stretával na chodbách gymnázia a s Petrom dokonca sedel v jednej triede, tí mali podľa Emilovej predstavy všetkými silami i vplyvom rozkolu zabrániť.

Nezabránili. Ani jedným jediným slovom sa o to nesnažili.

A potom ešte ten protivný, ulízaný Imro s rozhojdanou chôdzou mäsiarskych pomocníkov príde a vyhovára sa: otec nedovolí…

Vina týchto dvoch Emila už najviac škrela.

Až do piatku chodil s nasršeným obočím a smrašteným čelom, za ktorým sa rodila myšlienka na odplatu. Mal šťastie, že žiaden z profesorov nenaďabil naň v tejto dobe: knihy za celý čas neotvoril a výklady profesorov hučaly mu hlavou bez ozveny ako vzdialené vodopády. Prichádzali do triedy, naplňovali miestnosť mlčaním a obavami — a Emil sa krčil vo svojej lavici, aby bol čím menej nápadný a vyšiel z hodiny bez pohromy.

Najviac sa obával triedneho Vašinu. Tento profesor, drobný a suchý, skôr úbohá rastlinka za skleníkom veľkých okuliarov, prejde od dverí medzi lavicami a usadí sa za katedrou ako mlčanlivé božstvo. Zapíše do knihy svoju hodinu, písmo pečlive osuší, zvoľna knihu zatvorí, potom s veľmi dôležitým výrazom v tvári vezme svoj notes so žltou tužtičkou a odpočituje si v menoslove svojich oktavánov. Všetko bez jediného slova, v zarytom mlčaní — ako keď hroznýš v terrariu zoologickej záhrady hypnotizuje bezbranného králika. Kto môže vedeť, kde zakotví, pri kom sa zastaví? Kto môže vopred tušiť otázku, ktorú vyvlečie zo svojej veľkej zásobárne prekvapení a predloží pred študenta, aby ju pitval? Ó, tej filozofickej propedeutiky, ó, tých logických balvanov, na ktorých sa potkýna a nohy zraňuje pred jeho očami, kto tam vstúpi.

— Povedzte, čo viete o metode abstrakcie a determinácie…

Bože, aké šťastie! Látka z minulej hodiny, čerstvá v mysli i na jazyku, sype sa ako zlaté zrnká z vreca: abstrahujúc odmýšľame zo složitej predstavy niektoré znaky… determinácia naopak pridáva znaky k utvorenej abstrakcii…

Akým nožom slov rozpitvávať však otázky z látky dávno minulej, ako ukojiť dotieravú Vašinovu zvedavosť, keď sa spýta na vznik vedy, vedeckého poznatku, keď sa zaujíma o psychologické podmienky práce, ktorými sa osobnosť vedcova vyznačuje… Alebo — eh, či nepoznajú už dosť dobre tohoto zaschnutého fanatika svojich predmetov, v ktorých vyžaduje od študentov nesmyselné výkony, ako keby už iného štúdia a záujmu nemali? Nech si nik nemyslí, že má všetky svoje vedomosti zvládnuté a urovnané, pečlive poukladané v osvedčených priečinkoch: Vašina zasiahne mu do nich nevyspytateľnou svojou zvedavosťou a pri prvej objavivšej sa štrbine v pamäti dokonale poprehadzuje priečinky a regále, podobajúc sa capovi, vpustenému do záhradky.

Každým rokom našiel sa niekto, pred kým museli sa triasť, ako sa trasie tvorstvo pred búrkou, zlá predtucha musela deliť dni na chvíle jasu a tmy. Lanského roku bol to Smrečanský, hranatý, veľký a okresaný ako trám, ktorý ich mučil mineralogiou, ich záujmy snažil sa ohraničiť určitými plochami — a kto sa nepodrobil, bol mnohonásobne zranený šípami tých parametrov, ktoré určiť nevedel. „Ditetragonálna prizma“ — tak nazývali Smrečanského pre jeho hranatú a okresanú postavu, a vyslovovali tým nielen svoj pomer k profesorovi, no mnohí aj k predmetu, ktorý nevedel ich srdcu priblížiť.

Naozaj, keby nebolo niekoľkých profesorov, ktorí vedeli chápať záujmy, radosti a túžby mládeže, keby boli len takí Vašinovia a Smrečanskí — ani by sa nevyplatilo žiť. Veď i tak zmáhaly ich veľké požiadavky.

Študovali, drhli, vnikali do tajov hŕby kníh, utápali svoje mesiace i roky v tôni školských siení — no každý hlas zvonka, oznamujúci koniec poslednej hodiny, vyvádzal ich z tohoto málo životného ovzdušia do ulice, ktorá pulzovala celkom inakšou krvou; vychádzali a vonku hľadali súvis s tým, čím boly mozgy naplnené — no súvisu bolo tak málo. Upadali do omylov, rozrušujúc svoj prirodzený sklad, a, trpeli bolesťami mladých rokov a snov viac ako kto iný.

Uzavreli ich do úzkych siení, ktoré odzrkadľovaly esencie najdokonalejších ľudských poznatkov a vied všetkých vekov, aby nimi nasiakli a dali mysli široký rozlet — no posledný zvuk zvonca vysotil ich každodenne do života, ktorý bol iný, ktorý bol skôr kameňom, hodeným do zrkadlových stien.

Tak to cítil Peter Zvara, ktorý rástol z ťažkej hliny otcovských rolí, tak námesačne chodil zo školy do studeného, tesného domova Vayro Klát, jediná nádej práčky-matky, tak chodili aj iní, ktorých prvým výhľadom do budúcnosti bolo vedomie povinnosti: splácať rodine svoje študentské roky.

Emilovo vedomie bolo zbavené tejto ťarchy. On nemal strachu pred budúcnosťou, ktorú mu zaručovalo otcovo bohatstvo a politické styky. A nemal ani strachu pred nezdarom, s ktorým sa čas od času v škole stretával. Vedel, že jemu stačí prevliecť sa, vybŕdnuť z úskalia školských rokov a maturitu prežiť, vrátiť sa od nej ako trosečník bez víťazných trofejí, len s holým životom — a bude všetko dobre. Lhal otcovi, keď tvrdil, že sa mu v škole dobre darí, a otec lhal sám sebe, keď sa upokojoval synovými slovami; to len ako keby sám pred sebou zakrýval všetko, čím musel pôsobiť, aby niektorí poddanejší profesori zachraňovali Emila pred pádom.

Lanského roku — to bolo ľahké. Profesor Smrečanský, vášnivý poľovník, bol pozývaný na poľovky, ba statkár Jeřábek ho priamo požiadal, aby využil jeho revíru, kedykoľvek sa mu zapáči.

Ani s Vašinom nebol by býval pomer zlý. Vašina, suchý, nezáživný v škole, vedel sa dva razy do týždňa veľmi srdečne zabávať pri kartovaní v kaviarni, kam najčastejšie chodieval aj Emilov otec. Hrávali spolu taroky, v prestávkach sa veľmi dobre zabávali a Jeřábkov smysel poznávať ľudí, ho neklamal, keď na profesorovi Vašinovi zbadal povahové rysy, ktoré mu ho priblížily, a názory, ktoré sa s jeho názormi celkom stotožňovaly. No stala sa Emilovi v zime veľmi nepríjemná vec. Keď prišla jeseň, okresný osvetový sbor usporiadaval celý cyklus prednášok, navštevovaných neurčitým počtom návštevníkov — ostatok boli k účasti nakomandovaní študenti. Na prednášku profesora Vašinu prišli temer všetci. Tým väčšie bolo previnenie Emilovo, ktorý pred prednáškou dokonale opil spolužiaka Brázdoviča a potom ho, tackajúceho sa a bledého, priviedol na prednášku pred toľké publikum. Prípad vyvolal veľké pobúrenie, profesor Vašina žiadal vylúčiť Brázdoviča z ústavu — no, keď poznal, že skutočným vinníkom je Emil, zmiernil svoj hnev, lebo mal ohľad na dobré priateľstvo s jeho otcom. Brázdovičovi len pohrozili vylúčením — a na Emila profesor Vašina neobyčajne zanevrel. Hoci za krátky čas nešiel ani do kaviarne, aby sa nemusel stretnúť a hrať so statkárom Jeřábkom, nezdržal sa dlho tohoto príjemného zvyku; vo svojom vedomí snažil sa aspoň pri tomto styku pretrhnúť akýkoľvek dojem súvislosti medzi synom a otcom. Vznikla zvláštna situácia, pri ktorej do pomeru k Jeřábkovi vniesol staré priateľské ovzdušie, kdežto voči Emilovi prejavoval v škole zjavné nepriateľstvo.

Emil sa za celú tú dobu cítil veľmi stiesnený. Výsledok jeho uličníctva ho celkom sklamal: stratil priazeň profesora Vašimi — a spolužiaci dali mu temer bez výnimky najavo, že sympatizujú s Brázdovičom. Cítil sa od tej doby ako ryba na suchu. Cudzie prostredie, ktoré ho obklopovalo, znemožňovalo mu sústrediť sa; nebol schopný zvládnuť ani toľko učiva, koľko predtým. S tejto stránky bolo to s ním naozaj žalostné.

Profesor Vašina svojím dlhotrvajúcim chladným pomerom k Emilovi sledoval však napokon aj iný cieľ. Čím dlhšie trval, tým viac — predpokladal celkom správne — bude sa stupňovať Emilova bezradnosť, stiesnenosť a túžba po smierení. Vašina dobre vedel, kedy sa dospeje k najvyššej hranici tohoto napätia, na ktorej náhly rozlom trýznivého pomeru môže znamenať alebo neobmedzenú oddanosť, alebo nenapraviteľný vzdor.

Od zimy do jari spaľoval Emila mráz Vašinovho hnevu. Keď Vašina videl, že jeho pracovná schopnosť v ústave celkom ochabla a že mu hrozí pád, že Emil neprejavuje nijakého záujmu a na otázky neodpovedá, naopak okázale, vzdorne a hlavate mlčí, zbadal, že treba zmeniť kurz a previnenie zabudnúť.

Príležitosť naskytla sa mu v tomto týždni, keď Emil, znechutený neúspechmi v škole, bol ešte viac zronený rozpadom svojho klubu. Profesor Vašina vstúpil do triedy, drobnými krokmi došiel ku katedre, zapísal do knihy látku, vyňal notes a začal skúšať.

Vyvolal Paľa Chalupu a spýtal sa ho:

— Čo viete o induktívnej metóde?

Paľo Chalupa! Ak ten nebude vedeť odpovedať, vyvolá Vašina najbližšieho v menoslove: Jeřábka.

Emilom prebehlo zvláštne chvenie. Pozoroval Chalupu, ako sa chystá odpovedať, ako nervózne pohybuje prstami a pohadzuje hlavou. Konečne spustil:

— Indukcia je jednou z najdôležitejších metód… Tvorcom tejto metódy je Sokrates…

V Emilovi čosi zajasalo, mal radosť, že Paľo Chalupa začal odpovedať — no Vašina skoro spálil túto radosť mrazivým konštatovaním:

— Vy začínate od konca. Nepýtal som sa na dejiny indukcie. Chcem, aby ste mi vyložili podstatu metódy induktívnej, ako prichádzame k súdu obecnej platnosti… a vôbec všetko, o čom sme v minulej hodine hovorili.

Paľo Chalupa mlčal.

— Môžete si sadnúť, — vravel Vašina zmrzlým hlasom a poznačil si do notesa nedostatočnú. Potom jeho zrak padol v menoslove na Emilovo meno. Zahľadel sa naň na chvíľu, ako keby o čomsi rozmýšľal, potom zdvihol svoju za okuliarmi zasklenú hlavu a skúmavo pozrel na Emila.

Emil v tom okamihu skrčil sa v lavici ako len najviac mohol, sklopil oči a v bázni prestal dýchať.

Po chvíli plnej napätia Vašina sucho rozhodol:

— Kamas!

Emil bol zachránený. Zdvihol zrak, preplnený vďačnosťou, ku katedre a tam sa stretol s pohľadom profesora Vašinu. Zdalo sa mu, že profesor sa nebadateľne usmial. Bolo to, ako keby mu bol podal ruku, ako keby zmäkčil hlas a vravel: odpúšťam vám!

Celá hodina odrazu zmenila vôňu i farbu. A keď profesor Vašina prešiel k výkladu metódy deduktívnej, Emil hltal slová priamo od jeho úst, vnímal ich s najväčším pochopením a po hodine bol by vedel opakovať všetky uvedené príklady omylov, ku ktorým v stredoveku dochádzali učenci, keď nesprávne používali tejto metódy. A bol by vedel opakovať aj viac, keby profesor Vašina, idúc okolo neho, nebol ho vyzval:

— Jeřábek, poďte so mnou!

Emil vyšiel za ním na chodbu s ostražitosťou mačky. Nevedel si napochytro vyrátať dosah Vašinových slov.

Na prázdnej chodbe, v tichu a tôni, ktorá na človeka až hmotne doliehala, oprel sa Vašinov šedivý zrak o Emilovu tvár. Bolo v ňom badať zákmit nečakanej láskavosti, prvý van tepla z dávno nezažatej vatry… a to Emila celkom zmiatlo a potom premohlo.

Vašina ako keby mal presne vyrátaný účinok svojho prehriateho pohľadu — dlho mlčal, až keď videl, že z Emila priamo kričí a vzpína sa túžba za smierlivým slovom, vravel:

— Tak čo! Už ste dostali rozum?

Emil len zahanbene sklonil hlavu.

— Najvyšší čas, aby ste sa chytili do roboty, — pokračoval profesor Vašina. — Idú na vás ponosy, že ste sa celkom spustili, že vôbec nič nerobíte. Ani u mňa je to nie skvelé, sám dobre viete. Čo sa to s vami len porobilo? Také vhodné prostredie a podmienky na štúdium máte… a nič nerobíte. Čo je to s vami? — opakoval.

Emil ešte vždy mlčal, len hlavu už neskláňal a díval sa Vašinovi vďačne a odovzdane do očú.

Naostatok sľúbil:

— Budem študovať!

Nebol to len prázdny zvuk. Nesľuboval to ani tak Vašinovi, ako skôr sebe. Bol samá radosť, že ťažká, dusivá atmosféra sa kdesi roztratila, že zavial svieži, ľahký vánok, ktorý mu umožní zas taký prospech ako predtým: trocha z práce, trocha z náhody a trocha zo známosti. A s tým sa chcel plne uspokojiť.

Nebol by to však on, keby sa vedel dlho radovať čistou radosťou a keby v priaznivom okamihu nezačal hneď hľadať vlastný prospech.

Keď sa vracal odpoludnia zo školy domov, začala sa mu na myseľ vždy viac vtierať výčitka: prečo len Vašinovi nepovedal, čo ho v poslednej dobe hatí v práci, prečo mu nesveril všetko, čo vie o Petrovi a Imrovi, prečo nevzbudil vo Vašinovi záujem o to, čo podnikajú mimo školy títo dvaja, paktujúci s Emilovými nepriateľmi? Nejde o to, že sú to Emilovi nepriatelia. No sú medzi nimi takí, že im nikdy nie je nič sväté, dedinskí chrapúni a buričia, nezamestnaní a — vravel Daňo — aj z mesta sa ponevierali medzi nimi akísi… hladoši a rozbíjači. Na toto téma bolo by sa dalo ľahko prejsť, keby bol svoje neúspechy ospravedlňoval rozruchom, ktorému podľahol pre podkopnú prácu svojich kamarátov…

Ľutoval toho tým viac, čím viac sa vzďaľoval od mesta. Príležitosti, keď sa až dvakrát profesor priamo spýtal: — Čo je s vami? — tejto príležitosti vôbec nevyužil. Hneval sa preto sám na seba, zúrive nastupoval na pedále kola a nemal ani času vyhýbať mláčkam, ktoré zostaly na hradskej po dopoludňajšom daždi.

Na šťastie hneval sa na seba celkom zbytočne.

Profesor Vašina veľmi dobre uvážil spôsob, akým najprv Emila skrotí a potom si získa jeho oddanosť. Každým rokom bol jeden alebo dvaja študenti obeťou tejto jeho hry, aby sa napokon, po smierení, stali jeho tykadlami, pozorujúcimi svojich spolužiakov v škole, vonka i v súkromnom živote. Patrilo k nevyhnutnostiam Vašinovho profesorského pôsobenia, že vášnive rád bral na seba úlohu vyšetrujúceho sudcu, kedykoľvek sa mu k tomu naskytla príležitosť. A systém tajných miláčikov triedy dopomáhal mu k tomu, že vypátral pôvodcov každého, hoci aj najnevinnejšieho huncútstva práve tak ľahko, ako vinníkov skutočne nemiestnych pokleskov.

Že Emil vďačne nastúpi miesto takéhoto dôverníka, na ktorého bude možné spoliehať, o tom bol Vašina presvedčený. Zárukou boly výhody, plynúce prirodzene z takého pomeru — a tými študent podpriemernej usilovnosti, ako bol Emil, nemohol nikdy opovrhovať.

Do piatku nevedel si Emil bezpečne ujasniť situáciu, do ktorej sa bol dostal; do piatku nosil na čele čierny mrak; do piatku ľutoval, že zahodil tak vhodnú príležitosť pomstiť sa.

Piatok priniesol rozuzlenie.

V piatok ho profesor Vašina vyvolal z najnovšej látky. Oh, ten šťastný okamih minulej hodiny, keď Vašina prelomil ľadovú hrádzu medzi sebou a Emilom, to teplé šťastie, ktoré zasiahlo hlboko do Emilovho vedomia a rozoralo i upravilo ho pre čerstvú sejbu Vašinových slov! Oh, tá obnovená chuť, pozreť doma do kníh, keď už pre nič iné, aspoň preto, aby nestratil sľubnú pozíciu!

Celá trieda bola prekvapená náhlym obratom.

Emil rozoberal metódu deduktívnu, na ktorú sa ho profesor spýtal, s takým dávno nezvyklým úspechom, že potom celá trieda sa dohadovala, čo asi dostal: dobrú — alebo dostatočnú?

Vašina bol veľmi spokojný. Keď po hodine stretol Emila na chodbe, pozrel naň uznanlive a otcovsky. Zdalo sa dokonca — aspoň Emilovi — že sa mu tvárou kmitol prívetivý úsmev.

— No, len sa držte… a ešte lepšie ako dnes, — vravel, kráčajúc okolo.

To rozhodlo.

Emil sa k nemu pridružil, držal sa ho celkom blízko, až dôverne po ľavom boku a zaprosil:

— Pán profesor, prepáčte, ale ja už lepšie nemôžem. Rád by som vám… niekoľko slov…

Hovoril tak, ako keby jeho slová napájala skrytá bolesť. Bolo to falošné zdanie: tie slová načieraly z celkom odlišnej studnice.

A v tento piatok teda pomstil sa Emil svojim kamarátom.

Pomsta doľahla na nich hneď nasledujúceho dňa.

Sobota — to býva akási bodka za celotýždennou robotou, býva vydýchnutím po týždennom napätí a veselou zastávkou na konci zápasu.

Tí však, ktorí prehrali, zastávky nevidia.

Peter s Vavrom išli odpoludnia ulicou, celkom ovládnutí vzrušeným rozhovorom.

— Sadol si na teba, veď ti hovorím, — tvrdil rozhodne Vavro. — To ja poznám. Ten tón reči, ako keby každé slovo namáčal do octu, a potom… tá istota, že ťa drží v hrsti…

Peter dlho mlčal. Išiel vedľa Vavra v mátožnom sne, zamotaný do hustej pavučiny neistoty, šiel neurčite, prešľapujúc s nohy na nohu a pripadal si ako komín, ktorým ťahá a neprestajne hučí chladný vietor.

— Ak si sadol na mňa, tak teda bez príčiny, — ozval sa po chvíli.

— Hm, bez príčiny. To hovoríš ty. No on má príčinu, a to je rozhodujúce! A ty o nej ani vedeť nemusíš.

Išli postrannými uličkami, do ktorých padalo riedke slnce. Domy, staré a žlté meštianske domy hľadely zaprášenými oblokmi na seba, kde-tu sa od seba rozostúpily, spojené počarbaným záhradným múrom; zpoza múrov trčaly hladké konáre gaštanov s blýskavými obrovskými puky, odkiaľsi ozývaly sa neurčité hlasy a v blízkom zákrute cesty zreval autobus.

— Tak ma chcel zmrviť, že mi to dosiaľ ani s umu nejde. Keď nemohol na novšej látke, skočil odrazu na samý začiatok roku. A k tomu ešte — daj sa mi, svete! — všetko zo seba sypať. Také veci!

— Kamarát, bez logického štvorca nie si ty na svete nič, pamätaj si, — poznamenal ironicky Vavro.

— A či ty vieš, z akej myšlienkovej motanice ťa môže dakedy vyviesť znalosť figúr sylogizmu? Povieš si dačo po svojsky… bude to možno sprostota. No, keď sa pridržíš tej alebo onej figury, porazíš každého odporcu železnou logikou. Vieš ty vôbec nejaký príklad?

S Petra pomaly začala opadúvať najchmúrnejšia nálada. Vavrova ironia, hoci mal proti nej určité výhrady, vylúdila mu na tvár slabý úsmev:

— Príklad? Nuž… na pr. tretia figura: Veľryby sú savci. Veľryby žijú vo vode. Niektorí živočichovia, žijúci vo vode, sú savci.

— Výborne! — skríkol Vavro v nadšení a rozvíjal ďalej svoj šibeničný humor: — A teraz mi podľa tejto figury sprav nový príklad. Chytro si dačo vymysli… ale chytro!

— Daj mi s tým pokoj, — metal sa vo Vavrovom osídle Peter, — dosť mám toho, čo ma potrápil Vašina.

— Výhovorky! Priznaj sa jednoducho, že nevieš dosiaľ logicky mysleť, že nevieš správne podľa určitej figury postaviť premisy a vyvodiť z nich záver. Hľa — ja ti hneď poviem druhý príklad podľa tých veľrýb: Niektorí ľudia sú profesormi. Niektorí ľudia sú naničhodní. Niektorí naničhodní ľudia sú profesormi… Možno, že je trocha nesprávny. No pravdivý je!

Vavro pozrel s boka na Petra. Bol spokojný s účinkom svojho žartu. Peter sa smial, celkom nenútene, zoširoka a hlasno. Aj Vavro vtedy potriasol svojou hrivnatou hlavou, prudko odkopol s cesty malú skalku a potom si začal sám pre seba hvízdať. Ako keby sa bol zrazu k Petrovi obrátil druhou, neznámou tvárou, ktorú až dosial bol skrýval — videl ho novým, nezvykle iskrivým a živým, ozýval sa v ňom vzdor a výsmech všetkého, čo ich gniavilo a viazalo do dobrovoľných pút. Akési prevýšenie, preniknutie a pohľad s vŕšku na život, ktorým v škole žijú, na stôl, ktorý im tam bohato prestierajú. Mnoho blýskavých príborov — a málo chleba.

Preca sa však vrátil ku svojim výhradám:

— Nesúhlasím s tebou, Vavro, v jednej veci. Vidí sa mi, že mnohé veci príliš zľahčuješ, že zjednodušuješ… alebo aspoň chcel by si zjednodušovať i tam, kde už viac netreba. Na príklad s tými figurami: ja viem, že nikdy nebudem vedome stavať premisy podľa určitej figury sylogizmu, aby som len vtedy mohol vyvodiť určitý a správny záver. Dúfam, že v živote budem hovoriť a uvažovať bez týchto predlôh. No jednako sa od nich tak celkom neodhadzujem. Nebagatelizujem nič z toho, čo nám v našej búde podávajú. Lebo si myslím, že i to, čo sa nám na prvý pohľad zdá celkom nepotrebným, zbytočným zaťažovaním mozgu, má určitú väčšiu-menšiu cenu pre naše formálne vzdelanie. A keď si tak pomyslím — veď je to učivo v súhrne ohromný, široký prúd, a keď sa doňho ponoríš, nesie ta. Že sa pri tom dakedy udreš o skalu…? Aj skaly sú, nič to.

Vavra táto reč neprekvapila. Sadli si na chvíľku v maličkom parku na lavičku; teraz vedľa neho sedel tento pokojný, rozvážny Peter s kľudnýma očima, ktorého profesor v hneve povláčil po celej učebnici, od stránky k stránke, ako keby chcel, aby uviazol na melčine. A ešte potom hovorí: všetko je správne, všetko má svoju cenu… A Vavro cítil, ako keby ho Peter pokarhal, pritiahol za vlasy a ukázal na veci všetky podrobnosti, ktorých si predtým nevšimol.

Jeho iskrivý, odbojný vtip, ktorým sa vedome zdobil, opŕchol. A keď začal hovoriť, znelo to čiastočne kapituláciou:

— Nuž… priznávam. Určitú cenu má všetko na svete. Nech sa už tá cena vyjadrí kladom alebo záporom. Teraz mi však priznaj ty: hovoríš, že všetko, čomu nás učia, je ako široký a neviem aký ešte prúd. Lenže taký prúd sa veľmi podobá rozvodnenej rieke. Vlečie trámy, dosky, vyvrátené stromy, štrk, bahno, hučí a spína sa, pení sa a reve, ryje nové korytá, rozbieha sa aj na viac ramien — je neukáznená. A o to práve ide: ukázniť ju! Vpraviť ju do jedného mocného koryta a zužitkovať ten mocný prúd. Zakiaľ sa valí v niekoľkých ramenách, každé si hučí, šumí a reve po svojom. Vplávaš do školy — a tu ti o hlavu otĺkajú matematiku, po hodine ťa strhne nový prúd a hučí ti v hlave psychológia — a tak každú chvíľu iné. Zladiť to všetko do jednotného, veľkého orchestru… to by bolo treba. A preosiať štrk a bahno. A zapojiť všetko do skutočného života, ako využívajú elektrický prúd, vyrobený vodnou silou, po celých širokých krajoch. Život, kamarát, život tomu všetkému chýba! Rastieme ako kvety v skleníkoch — a keď vyjdeš zo školy do ulice a domov, spáli ťa najmenší mráz. Ulica rozchádzala sa pred malým parkom na tri strany, bola ako vejár a šumela, život sa v nej chvel aj hučal, delil sa do troch strán a bežal ďalej. Sedeli na lavičke a počúvali druh druha, poznávali sa, presviedčali a opravovali. Bolo im dobre, cítili putá, ktoré ich spoločne viažu, cítili, že majú v srdci skryté jedno presvedčenie, v hlave jednu myšlienku, nevyslovenú síce, no súhlasnú, cítili, že stonú pod jednou pätou a jedna ruka že im ukazuje k výšavám, aby nepozerali vôkol seba.

Niekoľko ľudí prichádzalo okolo nich z hlavnej ulice. Čierni a vážni penzisti pomalým krokom premeriavali chodník a paličkami robili za každým hlasnú bodku. Dôstojníci v skvelých čižmách s ostrohami, nakláňajúci sa dôverne k vyparádeným slečnám, úradníci, ktorí ani nemali času odložiť doma svoje aktovky — trúsili sa jedni za druhými ulicou, von z mesta a zabočovali k parku, aby v ňom zapadli a omámili sa ilúziou blízkeho jara.

— V tom s tebou súhlasím, — chcel nadviazať ďalší rozhovor Peter. No ďalej sa nedostal. Ako keby rozťal oponu podvečera — zrazu ozval sa od námestia úžasný, mnohohlasný krik a hukot. Vrútil sa do ulice, bola mu priúzka, hrozil rozváľať rady domov a získať priestor, valil sa ozvenou i novým hlasným vlnobitím ulicou vpred, až sa zaprel do chrbta všetkým penzistom, dôstojníkom i úradníkom, ktorí sa uchyľovali k tichému parku. Zaprel sa do nich — a oni sa zastavovali. Obzerali sa dolu, k námestiu. Tam, po celej šírke ulice, po oboch chodníkoch metala sa čierna ľudská mrvenina.

— … chleba!

— My chceme…

— … nie olovo…

Výkriky, teraz už rozbité a nejednotné, vystrekovaly nad zástup, ako keby vždy niekto vytrčil odbojnú zástavu.

Vavro vyskočil, strhol Petra za rukáv a zamiešal sa medzi malé chumáčky pokojných ľudí. — Demonštrácia! — hučalo mu v hlave a bolo to ako divoký splav, po ktorom ho neviditeľná sila šmýka a vlečie vždy bližšie k spenenej krútňave tam dolu na konci ulice.

— Všetkých pozatvárať! — streklo mu do vedomia presvedčenie akéhosi na tenko prepásaného mladučkého dôstojníka, do ktorého bola zavesená namaľovaná dámička. Len tak streklo do vedomia a zas sa rozplynulo v nesčíselnej rose — nič z toho nezostalo. Bol by najradšej utekal, nič nedbajúc na to, že sa všetci ostatní náhlia skôr opačným smerom. Peter sa však do neho zavesil a dohováral:

— Vavro, pomaly!… Daj pozor!

Zrazu sa aj Vavro zastavil. Oproti nim bežali dvaja robotníci a medzi sebou vliekli tretieho. Z nezakrytej hlavy, od čela dolu na líce stekala mu tenučkým pramienkom krv.

— Mišo Trieska! — stlmeným hlasom vyšlo z Vavra. Chcel im bežať v ústrety, chcel sa spýtať, čo sa stalo, hoci by to bolo aj zbytočné; no robotníci v rýchlosti zabočili do úzučkej uličky, krivej a poprelamovanej, aby nebudili pozornosť. A vtedy Vavro zostal stáť. Nebol schopný slova.

— Ty ho poznáš? — spýtal sa Peter. Aj jemu bol Mišo veľmi známy, len si nevedel ujasniť, kde ho prvý raz videl.

Vavro sa najsamprv na Petra skúmavo pozrel, ako keby sa jediným zbežným pohľadom chcel presvedčiť o jeho spoľahlivosti.

— Poznám, — povedal potom kľudne. — Je to výborný chlapec!

Nato sa odmlčal, ako keby sa bál, že vyzradil viac ako treba.

— Aj mne sa vidí, že som sa s ním už dakde stretol, — vravel Peter.

Zastali uprostred cesty a nepohli sa. Zástup, ktorý sa ako čierna, hučiaca vlna zdúval od konca ulice, zrazu sa rozbil na niekoľko víriacich prúdov. Krik znova zmohutnel, spájal sa i drobil, rozrazená masa, podobná niekoľkým ťažkým hroznám, s novým úžasným hučaním rozutekala sa do postranných uličiek a len jeden kus tejto živej, pohyblivej hmoty bežal hore ulicou. Za ním, zrednuvším a nesúrodým, zablyslo sa niekoľko bajonetov a práve toľko sivých četníckych helmíc, nadnášaných pravidelným klusom, vynikalo nad čiernu hmlu nezamestnaných.

— Četníci! — pridusil svoj výkrik Vavro.

Pritisol sa najprv k výkladu akéhosi obchodu a stiahol Petra k sebe. Keď však ľudia dobehli až k nim, dali sa strhnúť, zrýchlili krok a potom už aj oni bežali spoločne s prúdom, ovládnutí nezvyklým pocitom paniky a neočakávaného prekvapenia.

— Stáť! — zaznel zrazu ostrý chlapský hlas ako výstrel.

Nevdojak sa zastavili a obrátili. Četníci ich už nehnali. Stáli po celej šírke ulice, vyrovnaný rad oceľových a remenných, dobre živených mužov, pušky v rukách. Nahnevanými zrakmi premeriavali vzdialenosť, ktorá sa nadostač rozrástla medzi nimi a davom. Potom zaznel povel a oni ako stroje, ako poslušné, bezduché a samočinné páky neviditeľnej mašiny, zvrtli sa čelom vzad a v hluchom priestore skandovali čas svojím pravidelným krokom.

— Nazpäť! — ozval sa ktosi z davu. Niekoľko žien prenikavo skríklo:

— Za nimi!

— Poďme!

— … pred mestský dom…!

— … nepustia…

Pohli sa znova nazpäť, za četníkmi.

Peter s Vavrom vyprostili sa zo zajatia valiacich, poskakujúcich a slievajúcich sa skupín, zastavili sa, za hodnú chvíľu za nimi pozerali a potom, sťaby z donútenia, postrkovaní neznámou silou, dali sa hore ulicou. Už sa ani v parku nezastavili. Slnko zašlo, posledný zlatý lem obláčkov pohasol, zrednuvšia žiara západu sa chvela a vždy viac roztrácala.

— Treba ísť domov, — vravel Peter, hoci vedel, že to nie je to pravé, čo myslí a cíti v tomto okamihu; bol preplnený novým poznaním až k ústam. Keby ich ešte otvoril, dozaista by mu cit pretekal, dozaista by hovoril o tejto jedinej veci.

Nebolo treba, aby začínal. Začal Vavro:

— Nechoď ešte, nenáhli… Rád by som sa ťa…

— Akože… nenáhli? Veď už je čochvíľa večer! Aj tak už prídem celkom za tmy domov, — bránil sa Peter a potom sa zvedavo spýtal: — Čo si sa ma chcel spýtať?

Vavro chvíľu postál, sklonil hlavu v premýšľaní a nevedel sa rozhodnúť. Potom sa preca odhodlal:

— Povedz, Peter… na čej strane si ty?

— Ako… na čej strane? Nerozumiem ťa.

— Nuž myslím tú demonštráciu. S kým cítiš… vieš?

Peter nevedel tak zrazu odpovedať. Aj ťažko by mu bolo nájsť vhodné slová, aby vystihol ten zvláštny pocit neujasnenej dosiaľ sympatie, ktorá náležala — cítil to — demonštrujúcemu davu.

— Ja, vidíš, — začal zas Vavro, keď sa nedočkal od Petra odpovedi, — ja v takýchto chvíľach ako dnes dvojnásobne cítim, akí sme sputnaní a odvrátení od života. Vezmi si veľkú väčšinu z nás starších študentov a spýtaj sa ich, prečo je toto všetko, prečo sa ľudia búria, demonštrujú… v najlepšom prípade ti odpovedia: nezamestnanosť, kríza. No spýtaj sa ich na príčinu svetovej krízy a nezamestnanosti — na to ti už nikto poriadne neodpovie. A prečo? Preto, lebo keby sa dakto o také veci začal verejne zaujímať, poletí z gymnázia. A spýtať sa profesorov? Boh ťa chráň! Ani ich to zväčša, hádam, nezaujíma. A pokiaľ ich to zaujíma, pokiaľ si podobné otázky riešia, riešia ich, myslím, falošne. Pamätáš? — ešte lanského roku vydávali u nás študentský časopis. A raz sa v ňom zjavil článok „Tvárou v tvár životu.“ Pamätáš?

— Hej! — ohlásil sa konečne Peter. — To bola taká výzva k študentstvu, aby si všímalo života, jeho sociálnej skutočnosti, pravda? A aby nevynášalo vždy do popredia len planý nacionalizmus, však?

Vavrovi vzbĺkly v očiach ohníčky radosti:

— Hej, hej! Nuž pozri, teraz sa už môžem priznať: ten článok som bol napísal ja. Vieš sa rozpamätať, aký vtedy vyvolal rozruch? Keby len medzi študentstvom! No najviac pobúril profesorov, to je hlavné. A keď kamaráti v redakcii ukázali sa natoľko diskrétnymi, že nevyzradili moje meno, vyzvali profesori niekoľkých chlapcov, aby sa proti článku ozvali. Veď vieš, ako sa vtedy na mňa — neznámeho — oborili, ako sa oháňali vlastenectvom. Keď sa na to rozpomeniem…je mi tak akosi horko na jazyku. Bolo to také úbohé, slabé, vydráždené!

Boli už ďaleko za mestom, ani toho nebadali. Cesta vystrela sa pred nimi v priamej čiare. Vedľa nej zhlboka oddychovaly široké polia, obmotávaly ich závojom svojej sladkej vône a rozkladaly sa, zelené alebo dosiaľ v brázdach, pod vzdušným príkrovom stmievajúceho sa večera.

Peter kráčal vedľa Vavra, preplnený novými dojmami.

— Viem, viem, veľmi sa rozčuľovali. No bolo to slabé. Ja som plne súhlasil s tvojím článkom.

— Na mňa, — pokračoval Vavro, — na mňa volali: Neprajeme si, aby sa do časopisu zanášala politika! Lebo všímať si sociálnych javov v živote…to už je podľa nich politika. A pri tom ani nebadali, že svojou opozíciou uskutočňovali politiku tých profesorov, ktorí ich do tej vojny naverbovali.

— Samozrejme! Zalepiť oči… to je tiež politika, — prisvedčil Peter.

— Vidíš, to je správny výraz: zalepujú nám oči. Bez toho, že by si to uvedomovali. A niektorí aj vedome. Prichádzajú, prednášajú, odchádzajú. Za celý deň sa ti ich vystrieda pekný rad, každý dá úlohu — a ty potom sadni nad hŕbu kníh a drhni. Každý profesor si obyčajne myslí, že jeho predmety sú najdôležitejšie. Beda, ak o tom nie si presvedčený aj ty! A tak sedíme nad knihami, hltáme stránky a ani času nemáme obzreť sa, či sú niektoré veci v živote skutočne také, ako sú opísané v knihách. A či pravdy kníh sú naozaj tiež pravdami života.

Vavro zo seba sypal svoju bolesť, zahalenú v odbojnom plášti. Peter sa cítil ako suché, rozpukané pole, na ktoré sa snáša výdatný, teplý dážď.

— Ono… vieš, záleží na tom, ako si kto na svete žije. Podľa toho má aj svoje pravdy, — poznamenal.

— To som chcel povedať! — radostne prisvedčil Vavro. — A to je veľmi dôležité. Pozri: v zoologii sa na pr. učíme o všetkých organizmoch, od najvyšších až po najnižšie. Dokonca musíme vedeť systém krvného obehu na príklad u morskej chobotnice, musíme zo seba vysypať, že má komoru, siene srdečné a srdcia žiaberné, musíme prípadne odpovedať, ako jej krv prúdi, odkiaľ kam a prečo. Naša zvedavosť, pokiaľ sa týka krvného obehu chobotnice, môže ísť aj ďalej… môžeš sa profesora spýtať na ďalšie podrobnosti. No nesmieš sa už spýtať toto: prečo krv Miška Trieskovie, inteligentného mladého robotníka, neprúdi len zo srdca tepnami do vlásečníc a žilami nazpäť, prečo sa mu dnes liala z rozbitej hlavy a tiekla po tvári? Na to som zvedavý ja, ty, snáď ešte dvaja — traja z nás… a dosť. Túto otázku však profesorovi položiť nesmieš. Ani by ti ju, hádam, nevedel zodpovedať. On je tu len pre tých, čo sa zaujímajú — o chobotnice.

Tmavý večer okolo nich bol ako dlhý, nekonečný tunel. Išli ním po pamäti. Len zvuk krokov na tvrdej hradskej im dával istotu.

— Tak ich vychovali, — poznamenal Peter, — a oni zas teraz vychovávajú nás. Azda jediný Barna…ten je iný. Toho mám rád.

— Aj ja tak myslím. Preto mám chémiu zo všetkého najradšej.

Tmavé mračná sa nad nimi rozostúpily. Na tom mieste stála veľká jasná hviezda. Zachvievala sa, hrejivá ako vedomie dobrého kamarátstva, ktoré naplnilo obidvoch pri rozlúčke.