ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlas zvonca vpadol do triedy. Všetky tváre oktavánov sa vyhladily, svaly povolily a do očú sadol výraz najvyššieho uspokojenia. Ticho, ktoré naplňovalo celú triedu až k povale, roztratilo sa nevedno kam. Stoličky sa pohly, vydaly suchý zvuk, ojedinelé vzdychnutie padajúc s rtov s nesmelým šelestom, vyvolalo úsmevy a údy, zmeravelé dlhou nečinnosťou, sa vystrely.

Študenti vstali. Hradba ich tiel vyrástla do výšky veľmi skoro, veď profesor Vašina neposkladal ešte všetky knihy, ktoré si bol rozložil po katedre, ešte nezastrčil malú žltú tužtičku do svojho notesa, ešte si nestačil dobre uvedomiť, že jeho hodina sa skončila. Vstal teraz namáhavo a ťažko, ako keby sa nemohol rozlúčiť so svojím miestom za katedrou, zavrel notes, bez ktorého nemohol byť ani vtedy, keď neskúšal, složil si knihy a prebehnuvši naposled krátkym, suchým a vždy prísnym pohľadom celú triedu, vykročil k dverám.

Oktavánom bolo dnes akosi náhlo. Len čo sa zavrely za Vašinom dvere, zachumelilo sa v uličkách a všetci sa hrnuli na chodbu.

— Dočkajte, chlapci!

— … až zájde do sborovne!

— A zatiaľ nám Barna zmizne, čo myslíš?

Chodba sa zaplnila mládežou z celého poschodia. Bola veľká prestávka a najmladší sa ponáhľali ku schodom a na dvor, pozlátený slncom májového dňa. Oktaváni sa porozhliadali po celej do pravého uhla zlomenej chodbe — okrem študentov nebolo na nej nikoho viac.

— Barnu ste nevideli? — spytovali sa kamarátov z nižších tried.

— Nie.

— Ten už, tak sa mi vidí, odišiel do sborovne, — oznamoval dengľavý kvintán.

— Kde mal teraz hodinu? — vyzvedali zas oktaváni.

Nikto im neodpovedal. Zrazu odskočil od okna Emil, obrátil sa k spolužiakom a prekypujúc radosťou, že práve jemu sa podarilo objaviť profesora Barnu, volal:

— Tamto je! Na dvore je… má dozor!

Všetkých až tak hodilo k oknu — a potom väčšina ich bežala, skáčuc cez tri schody, dolu na dvor. Tí, čo zostali na chodbe, za nimi volali:

— Už je neskoro!

— Veď bude čo chvíľa zvoniť!

Peter s Vavrom, ktorí sa od seba v poslednom čase nikdy neodlučovali, dívali sa z okna dolu na dvor. Júnová kvitnúca lúka nemohla byť pestrejšia ako ten meniaci sa, cez veľkú riečicu — zdá sa — preosievaný zástup chlapcov a dievčat. Prechádzali sa v skupinkách, iní zas jednotlive, kolembajúc sa s nohy na nohu, chodili po krátkom úseku, vhlbujúc sa do kníh. Len najmladší, primáni a sekundáni, snažili sa v odľahlých kútoch zabávať sa po svojej chuti, dráždili sa, hvízdali, naháňali sa a niektorí dokonca, vyberajúc z vačkov pestré guľky alebo drobné peniaze, oddávali sa aspoň na okamih hráčskej vášni, spoločnej všetkým šarvancom.

Peter s Vavrom sa dívali dolu na dvor, pozorovali živú ľudskú mrveninu, vnímali pohodu chvíle, ktorá prinášala kratušký oddych a uvoľnenie síl.

— Myslíš, že ho dostanú do triedy? — spýtal sa Vavro, vidiac, že oktaváni na dvore už obkolesili profesora Barnu a s neobyčajnou príchylnosťou, ktorú prejavovali len voči nemu, snažili sa ho nahovoriť k návšteve ich triedy.

— Sotva príde, — vravel Peter. Vyvodil svoju odpoveď zo zamietavého posunku, ktorým sa Barna bránil pred útokom oktavánov. Videl, že i Aranka Kvassayová darmo spínala pred ním ruky a lákala ho svojím krásnym úsmevom.

— On má preca len rozum, — doznával Vavro trochu naivným spôsobom. — Myslím, keby mohol, dal by nám na rozlúčku voľačo iného pre život… a nie akúsi hlúpu pieseň o chemickej láske. Nazdávam sa, že keby mohol hovoriť tak otvorene, ako by chcel, riekol by nám…

Cengalo. Schodištia i chodby naplnil dupot a hluk.

— Kto chcel rozumeť, — dokončieval Peter kamarátovu myšlienku, — ten Barnu porozumel aj vtedy, keď musel smysel svojej reči trochu zahaľovať. Škoda len, že tých, ktorí rozumeli, bolo vždy veľmi málo. Vidíš dnes… všetci si prajú len akúsi bezvýznamnú pesničku!

Zašli do triedy. Za nimi s hrmotom a pokrikovaním vchádzali ostatní.

— Príde!

— Ako? Veď máme slovenčinu!

— Nemáme! Horák je chorý…

— Barna príde suplovať!

— Akože…?

Po chvíli naozaj vstúpil do triedy. Úsmev, ktorý si niesol v mladistvej a ináč preca vždy vážnej tvári, razom preletel po triede a znásobil sa šťastným úsmevom všetkých, ktorí vítali toto milé prekvapenie. Všetci ho mali radi. Ľutovali, že ich už neučí. Prednášal svoju chemiu tak, že ju každému priblížil a docielil, že i slabší žiaci vykazovali v tomto predmete slušný prospech. Najdôležitejšie tajomstvo jeho úspechu? Lavoisier, Gay-Lussac, Humboldt a iní, smysel ich objaviteľských zákonov — to nebola jediná reč profesora Barnu. Ani tajomstvá premien jednej a tejže hmoty, všetka tá zázračná a často nepostihnuteľná sila hmotného sveta, ktorá vie meniť, tvoriť i rozbíjať — to nebolo jediným obsahom jeho nádherných hodín. Barna im otváral, kde mohol, bránu do života vôbec, do jeho tajov i zákonov, do súhrnu všetkého toho životného ruchu, ktorý človeka obklopuje a premáha, alebo sa ním dáva premáhať…

Hoci profesora Barnu mali všetci radi, nebol to práve Emil, ktorý by mal najväčšie oprávnenie hovoriť k nemu v mene celej triedy. I Barna si to uvedomil, keď Emil vstal a vravel:

— Pán profesor, raz ste nám boli na výlete spievali pieseň o chemickej láske a sľúbili ste, že nám ju nadiktujete. Je to síce už dávno, ale my sme na váš sľub nezabudli a prosíme vás…

— Prosíme…!

— … nadiktujte, prosíme…!

Profesor Barna spravil odmietavý posunok, aby utíšil šum, a odpovedal:

— Veru, je to už dávno. Už je to ani nie pravda. Už som ju, hádam, aj zabudol.

Zo zadnej lavice ozval sa ktosi žartom:

— To nie je možné! Pán profesor je preca chemik! A pieseň — chemická…

Napätie roztrhlo sa výbuchom smiechu. I sám Barna sa smial — jeho úsmev prezrádzal, že odpor povoľuje a že napokon preca študentom vyhovie.

To prezrádzal jeho úsmev. No vo vnútri dialo sa čosi iného. Pred vnútorným zrakom defilovala celá táto skupina mladých, veselých a bezstarostných chlapcov a dievčat, premietala sa do budúcnosti niekoľkých najbližších mesiacov, ktoré im prvý raz dajú pocítiť päsť tvrdého života. Čo bude z týchto dvaciatich ľudí so stredoškolskou maturitou? Kdeže pôjdu s tým kusom papiera, ktorý bude honosne hlásať ich dospelosť? Kde zakotvia, aby si reklamovali právo na život a na kus chleba?

Díval sa do ich nedočkavých tvárí, jeho zrak kĺzal po nich, keď sa tak vlnili, žiadali, modlikali, jeho predstavivosť chcela predbehnúť čas, aby si mohol uvedomiť všetko, čo si oni dosiaľ jasne uvedomiť nevedeli.

Nevedeli?

Preletel železným pohľadom všetkých a zastal v predposlednej lavici na kraji pri okne. Tam sedel Vavro Klát, bledý a zádumčivý; zdalo sa, že nič ho nezaujíma z toho, čím žijú a čo si žiadajú jeho kamaráti, zdalo sa, že je vôbec akousi cudzou bunkou v tomto živom a vzrušenom tele, ktoré vedome prežíva posledné chvíle študentského ovzdušia a zvláštnej slobody. Veď hľa — komu z tých dvaciatich otvoria sa brány univerzity? To bude Emil Jeřábek, ktorý tam bude pretisnutý po zákone majetku a protekcie, budú piati, najviac desiati, synovia štátnych úradníkov, bohatších gazdov a obchodníkov — a z tých potom niektorí zbehnú. Čo však bude s druhou polovičkou? Čo bude — s Vavrom Klátom?

— Pán profesor, prosíme vás pekne…

Nevidí, nečuje — vidí len Vavra Kláta, vidí tisíce Vavrov Klátov, hŕby žiadostí, na ktoré sadá prach v osobných oddeleniach centrálnych úradov, cíti ťarchu nekonečných dní a nocí, v ktorých neistota zavaľuje každú myšlienku a úsmev do tých čias, kým neprídu odpovedi:

Nelze vyhověti…

Nemožno vyhoveť…

Vidí Vavra Kláta a jeho pohľad, plný vážnosti a iného rozhľadu, ako keby na ňom visel a spytoval jeho svedomie… Prečo! — kričala v Barnovi akási utajovaná sila, — prečo sa na mňa tak díva, keďže dávno vie, že ho rozumiem, a keď som mu mnoho ráz už dal cítiť, že som s ním, s nimi, so všetkými? Či môžem k nemu prísť, podať mu priateľsky ruku a povedať otvorene, že…

Barnovi bolo teskno a zalykal sa ťažkým ovzduším, ktoré ho obklopovalo.

— Pán profesor…!

Študenti znova zašumeli a začali prosiť. Na kieho čerta mu bol ten výlet. Slabá chvíľka, v ktorej zaspieval pred naradostenými žiakmi dávnu študentskú pieseň, dnes sa mu pomstí.

— Niet inej pomoci? — spýtal sa ich s úsmevom plným rozpačitosti.

— Prosíme…!

Pokrčil ramenami, ale prv, než začal diktovať, neodpustil si ironickú poznámku:

— Myslel som, že sa ma chcete spýtať na, kto ho vie, aký problém, na nejakú vážnu vec — a vy máte na mysli takú hlúposť! Pred maturitou! Pred vstupom do života…

Usmial sa pri tom nie aby zmäkčil tvrdosť svojej výčitky, ale aby sa úsmevom zachytil na Vavrovej zasmušilej tvári a s ním sa aspoň takto dorozumel.

— Píšte si teda!

A začal im diktovať akési smiešne vyznanie milenca-chemika, serenádu odborníka, ktorý sa ani v láske nevedel preorientovať.

Diktoval ukonaným hlasom. Zdalo sa mu to tak bezvýznamné…

Ba či si tak dobre pamätajú všetko, čo im kedy v ľahkých narážkach dával najavo, všetky poznámky, ktorými ich upozorňoval na trpkú pravdu sveta, na rozhovory, v ktorých, pokiaľ sa mohol spoliehať na rozhľad, chápavosť alebo diskrétnosť žiactva, ukazoval cesty z dnešnej krútňavy?

Sedel za katedrou a díval sa pred seba. Nevidel nikoho. Padala na neho veľká a ťažká prázdnota, ktorá nás obklopuje v tajomných priestoroch zeme, v jej prázdnych a chladných útrobách, v jamách, ktoré sú — zdá sa — celkom vylúčené z vedomia živého sveta. Písali, bolo počuť škripot pera po papieri, oddychovanie, uspokojenie v ľahkom smiechu — a preca mal dojem, že priložil k uchu obrovskú ulitu, v ktorej je prázdnota naplnená len bezvýznamným šumom.

Parom ho vie, aká to nálada na neho padla! Veď sa tešil na túto hodinu, chcel si s oktavánmi pohovoriť priateľsky a do duše — ale sa čosi pokazilo, pokrivilo. Obraz malého sveta, do ktorého vstúpil, rozlomil sa mu ako v sklenom hranole.

Odchádzal po jalovej hodine celkom rozčarovaný. A hoci sa snažil nájsť pôvod rozladenia v sebe, vo chvíľkovom porušení rovnováhy, cítil, že je to zbytočné.

Šum prázdnoty okolo neho sipel a bol všade…

Bálentka v pondelok vždy akosi radostnejšie pracovala, s novými silami. I dnes, vypočinutá po nedeli, bola by pracovala s chuťou, a zvesela, keby nie predvčerajšej soboty, ktorá ju celkom znechutila.

Oprela sa o motyku, zahľadela sa do diaľky, po širokej, vyhobľovanej rovine, oživenej jarabými skupinkami ľudí v repe, a povedala:

— Aj keď ich do jarma budú zapriahať, vždy budú mlčať…

Marek prisvedčil. Okopal, preplel hriadku maku a teraz prešiel k repe, ktorú okopávala mať.

— Boja sa, že by stratili kus chleba, — vravel. — Preto nechcú stávkovať.

— Kus chleba! — ozvala sa pohŕdavo mať. — Veď ho poznáme, aký je to kus.

— Nuž… kúsok. Ale i ten je im vzácny. Ľudia už nevedia ceniť si svojej roboty. Za kus chleba, za pár korún budú drhnúť celý deň.

Bálentka sa zas vzpriamila.

— Koľkože im to vychodilo vlani na deň?

— Vlani? — preberal sa Marek v myšlienkach, — … ženám vlani platili po osem korún na deň. Chlapom o niečo viac.

Bálentka to všetko dobre vedela a preca sa hnevala:

— Vidíš? Osem korún za deň. Od šiestej ráno do šiestej do večera. A ešte aj z toho im teraz stiahli. Veď je to proti Pánu Bohu!

Marek sa usmial. Od prvého mája, keď mať našla v novinách uverejnený svoj list, bola — zdalo sa mu — oveľa tvrdšia a bojovnejšia. Na majeri so ženami začínala rozhovory, dávala im čítať Markove noviny a často sa zamiešala i medzi robotníkov na poli. Doma prenasledovala muža neprestajnými výčitkami, že sa len v robote hrbí a súceho, chlapského slova zo seba nevie vydať. A keď jej odvrával: ,Nedudri, Gabriša, nedudri, keby som nemlčal, vyhodili by nás ako Kováča a nemala by si čo jesť,‘ — musela mať preca posledné slovo a dôvodila: ,Myslíš, že ma takýto kus chleba teší? Horko-ťažko ho žujem! Kováč preca žije… aj my by sme dajako žili. Tisíce tak žijú!‘

— Veď je to naozaj proti Pánu Bohu! — opakovala po chvíli znova.

— Stávka sa nemôže vyhlásiť len tak z brucha. Myslím — ani to dobre nebolo, že sa do toho večera priplietol sekretár Duda.

— Ktorý?

— Ten z mesta. Odborový sekretár.

— A prečo?

— Tak sa mi vidí, že to robil na vlastnú päsť. Počul, že sa niekoľko robotníkov ozvalo proti nízkej mzde — a už prišiel organizovať stávku. Lenže to sa nedá! Čože sa môže robiť na jednom majeri? Keby tak celé Slovensko, všetky repárske oblasti povstaly — to by už bol úspech zaručený, ale takto?

Bálentku zabolelo.

— Prečo by sa nemohlo stávkovať na jednom majeri? Možno, že by aj zvíťazili. A keď nie, aspoň by statkára troška zamočili. Mal by škodu.

— To nemá žiadneho významu. Čo je to — jeden statkár? A potom… vzal by si nových ľudí a dohonil by, čo zameškal. Možno, že by mu robili ešte lacnejšie.

— Ty si dnes akýsi celkom inakší, — ponosovala sa mať.

— Prečo? — čudoval sa Marek. — Že som proti stávke? Som a budem! Už keď sa podpisovaly nové kolektívne smluvy, vedelo sa, že sa mzdy snižujú. Preto bolo možné pripravovať stávku už dávno… a v širokom merítku. Kto ho vie, prečo sa nestarali. Teraz je už neskoro. A jeden majer nič nezaváži.

Robota i hnev nahnaly Bálentke do líca krv.

— Čo chvíľa budú otročiť za päť korún, — poznamenala.

— Budú. Ľudia ináč nevidia groša za celý rok, a tak niektorí budú aj za päť, keď na to príde. Keď nebudú chceť jedni, budú iní. Či ich dosť nezaháľa? Veď pred pár rokmi, hádam, v 1925 roku, bolo na Slovensku v repárstve zamestnaných 71.000 ľudí — a teraz len 12.000. Čítal som takú štatistiku…

— To je strašné! — vyvracala Bálentka oči. — A že si tak všetko pamätáš…

Schyľovalo sa k poludniu. Deň bol teplý a jasný. Slnečný jas rozlieval sa širokými priestranstvami, medový a sladký, pod ním navidomoči podrastaly zbožia a repa rozkladala viazaničky svojich šťavnatých mladých lístkov.

Bálentke ešte vždy prichodila na um sobota, skúpa výplata tovarychárov, ich nesmelý nepokoj a niekoľko výkrikov, ktoré sa ozvaly až za bránou a ktoré už Jeřábek ani nemohol počuť.

— Sú ako barani, — pomyslela si, — ale Marek má pravdu. Nemožno len tak… kde nič tu nič a stávka. Zaskočili by ich.

Neďaleko nich poľnou cestou vracal sa Jeřábek k domovu. Obzeral sa chvíľkami okolo seba, zužoval štrbiny očí proti slnku, niekedy sa aj zastavil a potom zas rezko vykročil vpred.

,Bolo kedysi viac repy,‘ — rozpomínal sa. — ,Prílohy, Dolina, Hafkáč, Peklo aj Bolmok, také tabule obrovské… a všetko bolo samá repa. Ani na to ľudia nestačili.‘ Pozeral na tie miesta, k tým širokým poliam. Teraz sa tam zelenelo žito.

Statkár Jeřábek už dávno sa nerozčuľoval nad tým, že cukrovary rok čo rok snižujú nákup repy. Pristal by aj na to, aby sa dorábala repa len na cukor domácej spotreby — vedel, že straty zemedelcov na tomto úseku nahradily by sa účelnou politikou na podporu obilnárstva. Sú tu clá, sú dovozné listy, je tu výkup domáceho žita štátom… nie, statkári nemôžu nič stratiť! To len Gömöry sa stále obáva, že bez cukrovky nebude možný život. ,Nezdravá cukorná politika‘ — hovorí vždy. Nuž, možno, že preňho je aj nezdravá. Vôbec… je taký precitlivelý, plný ohľadov napravo i naľavo, chcel by byť stoprocentne poctivý a zabúda, že niekto to nazýva ináč. Naša politika je mu cudzia. Smiešne! Akože… bez politiky?

Zato on, Jeřábek, má v poslednej dobe plnú hlavu politiky. Jeho vplyv začal rásť. A teraz dokonca riaditeľ cukrovaru mu naznačil možnosť jeho prijatia do správnej rady. Od tej doby chodí uveličený a hotový biť sa za všetky záujmy cukorného priemyslu, aj keby pri tom bil sám seba.

Úspechy ho trochu oslepily.

Prišiel domov, na ženu ledva pozrel a spýtal sa jej:

— Dáš mi obed?

— Musíš za chvíľu dočkať, — vravela ticho a zreničky sa jej rozšírily. — Len čo sa mäso dovarí. Hneď to bude!

Už dávno ju prekvapoval stály strmý tón jeho reči. Mala v poslednej dobe nepríjemný pocit, že sa jej muž odcudzuje, že sa medzi nimi objavil tieň a zastrel bývalú pohodu spokojného a vyrovnaného súžitia. Cítila, že jej muž rozpína krídla k neznámym výšavám a dáva žene najavo, že je mu ťarchou, lebo sa nevie prispôsobiť. Trpela a mlčala, pohrúžená v myšlienkach, večne pripomínajúcich ovzdušie českých sedliackych dvorov, to svojské ovzdušie bez pretvárky, trošku zatvrdlé a skúpe, ale vždy prirodzené, ovzdušie, z ktorého vyšli, aby si na Slovensku zakúpili majetok a predstavovali statkárov.

Nie, nikdy sa nemohla do tohoto prostredia vžiť. Viedla veľkú domácnosť, ale tak akosi voslep, s prekríženými rukami, netešila ju. Prijímala i chodila na návštevy, nasilu prenášala sa pri tom do iných polôh, čakávala, kedy sa všetko skončí, aby sa mohla vrátiť do kuchyne alebo do svojej najmilšej izby so starým nábytkom, prineseným z Čiech, z otcovského domu, v ktorom sa striedaly dávne pokolenia jej rodu.

Teraz musí robiť veľkomožnú paniu. Núti ju k tomu spoločenské postavenie po boku muža, ktorého poháňajú nepochopiteľné túžby a ctibažnosť.

Trpí a mlčí — a vtedy sa aj slúžke Jožine zdá, že pani vôbec nie je zlá, že ju len prenasleduje tajný bôľ, ktorý jej bráni nájsť teplý tón a dobré slovo…

Jeřábek sa naobedoval, preobliekol a vravel svojej žene:

— Idem do mesta. Keby niečo… ech, však Blanárik vie o všetkom!

Jeho ženu poznámka zabolela. ,Blanárik vie o všetkom!‘ Len naňho sa spolieha, na ňu už nie. Prehltla horkosť a spýtala sa:

— Prídeš skoro?

— Pred večerom, hádam, prídem. Neviem ešte…

Zavrel za sebou dvere bez pozdravu a ľahko, ako keby za sebou zanechal všetku ťarchu, prebehol dvorom. Keď vyšiel z hája na voľné priestranstvo, do sýtej zelene polí, zhlboka vydýchol.

Nemal vlastne v meste nijakej roboty. Ani v hospodárskom družstve, ani v banke, ani na sekretariáte strany. Iba ak by zašiel za okresným náčelníkom, pohovoriť o sobotňajšom nepokoji robotníkov. Azda by sa dalo dačo robiť s Dudom, s tým holodraneckým tajomníkom, aby nebuntošil… Ostatne — s náčelníkom sa akiste stretne v kaviarni.

Nad mestom sa pohybovaly pozlátené mračná ako obrovské kulisy. Šíra zem teplo oddychovala. Repa vytŕčala šťavnaté lístky — vidno, dážď jej pomohol. Riadky bežaly do diaľky ako šnúročky zelených koralov. Jeřábkov pohľad ich sledoval a jeho myšlienky zrazu boly zas tam, kde celé jeho bytie: pri repe. V kaviarni nenašiel ani okresného náčelníka, ani sekretára strany. Len niekoľko skupín miestnych obchodníkov pretriasalo tu napochytre svoje obchodné starosti a chabé úspechy. Popíjal svoju čiernu kávu a bez záujmu prevracal listy novín. Na vedľajšom stole stála nedopitá káva. Čiašnik sa mihol okolo, nazrel dnu, rýchlo sa obrátil a odišiel. Pokojná chvíľa bola zababušená do závojov belasého dymu. Zvonku časom vpadol do kaviarenského ticha bľakot autobusovej trúbky.

Jeřábek sa napokon pohrúžil do čítania. Ledva však stačil prehliadnuť prvé národohospodárske zprávy a výsledok burzy, vyrušil ho Gömöry, vrátivší sa ku svojej nedopitej káve.

— Aj vy ste prišli? Vitajte! — a podával Jeřábkovi ruku.

Zasadli k spoločnému stolu a za chvíľu mlčali. Potom sa Jeřábek spýtal:

— Ako ste v sobotu vyplácali? — a usmieval sa. Gömöry mávol rukou.

— Ako všetci. To viete, spokojní neboli. Ale som im povedal: ,Ľudia drahí, berte, čo sa vám dáva, lebo zakrátko zavreme celý krám a vy pôjdete miesto do repy, trávu pásť.‘ Nuž tak — vyplácali sme…

Jeřábek zažmúril oči a po chvíli povedal:

— Máte stále plno strachu s repou…

— Nuž a? Veď čo chvíľa budeme vyrábať len pre domácu spotrebu! Myslím, že na parížskych cukorných poradách sa nežartovalo. Senátor Beaudin dobre vedel, ako vymáhať súhlas k opätnému sníženiu vývozných podielov skoro o polovičku.

— Ale nič nevymohol! — ozval sa Jeřábek. — A keby aj vymohol, nič zlého by sa nestalo. V zahraničí už dávno predávame cukor hlboko pod cenou. Čítali ste Prager Börsen Courier?

— Nie. Prečo?

Jeřábek sa bez odpovedi obrátil do kaviarne: — Pst! — a luskol dvoma prstami na čiašnika, — Prager Börsen Courier!

Podal časopis Gömörymu a ukázal mu v úvodníku na druhý stĺpec:

— Čítajte! Prečítajte si, aké výhody máme teraz zo zahraničného vývozu!

Gömöry si nasadil okuliare a čítal na ukázanom mieste:

,Oder ist es ein Unrecht, wenn unsere Zuckerindustrie in Triest den Zuckerpreis mit Mühe und Not von 79 auf 85 Kč treibt, für Zucker, den wir im Inland mit 620 Kč im Detail bezahlen?‘

Potom dodal:

— Veď hovorím — čo chvíľa zavreme celý krám.

— Keď sa to vezme s obchodného stanoviska, bol by to nesmysel, aby sa cukrovary bránily sníženiu vývozného kontingentu. Čím väčší vývoz cukru, tým väčšie straty cukorných spoločností, to je jasné. Bláznovstvo, hovorím! Len čítajte ďalej, ako si cenia náš cukor v Curychu!

In Zürich, — čítal Gömöry ďalej, — kosten 100 kg tschechoslowakischen Zuckers weniger als 100 kg Kuhmist. Unser Zucker kostet dort ca 14 Franken, 100 kg Mist aber kosten, wie uns ein Züricher Willenbesitzer versichert, 18 Franken.

Mlčali.

Šum kaviarne zaznieval ako z veľkej diaľky. Jeřábek napokon opantal Gömöryho víťazným pohľadom a vravel:

— Nehovoril som? Bol by to nesmysel, domáhať sa vysokého vývozného kontingentu, keď si nášho cukru ani toľko necenia ako hnoja!

— Bohužiaľ, je to pravda, že našim cukrovarom nezáleží na vývoze, — povzdychol si Gömöry. — Viem, že ho udržujú len preto, aby formálne nestratily svoje postavenie na svetovom trhu… A potom…

Odmlčal sa. Jeřábek zdvihol obočie a pozrel zvedavo na súseda:

— A potom?

— Nuž… potom ešte preto, aby sa mohly skrývať za zásterku. Aby mohly hovoriť o stratovom zahraničnom obchode a maly tak príčinu požadovať vysoké ceny za cukor domácej spotreby. To je známe.

Jeřábek sa usmial:

— Chceli by ste snáď, aby náš cukorný priemysel udržiaval dosavádny vývoz ešte aj z iných, povedzme — ideálnejších dôvodov?

Gömöry prešiel ponad Jeřábkovu štipľavú poznámku s dôstojnou zdržanlivosťou. Dávno si bol umienil, že proti Jeřábkovým často tak hlúpo urážlivým výrokom bude najlepšie zachovať si vyskúšanú, hrdú rozvahu noblesného statkára starého rodu, akým Gömöry vždy bol.

— A preca som sa obával, — pokračoval po chvíli, — že po Beaudinovom parížskom útoku na náš vývoz odpadne zástupcom našich cukrovarníkov obhajovať ho i na londýnskej konferencii. Aj sa tak stalo. Čítali ste — obrana nášho vývozného podielu nebola taká, aby k jeho sníženiu nedošlo.

— Veď vám hovorím, — zdôrazňoval znova Jeřábek, — čo by z toho mali? Naopak — čím viac by sa snížil, tým nižšia by bola i stratová položka v celkovej kalkulácii, ovšem… pri dosavádnych cenách cukru u nás. Nevšimli ste si bilancie cukrovarov! Ich situácia sa za posledné roky neobyčajne zlepšila, vďaka práve tomu, že bol vývoz značne snížený.

Gömöry vystrel tenké nohy pod stolom, vyvrátil hlavu a dívajúc sa do oblaku dymu, povedal:

— Hovoríte poslednou dobou tak, ako keby ste boli prinajmenšom riaditeľom cukrovaru, a nie repárom. Úspešná bilancia je vám prednejšia ako rozvoj ochromeného repárstva…

A pri tom na Jeřábka vôbec nepozrel.

Jeřábek si najprv srovnal odpoveď, upil si trošku vody a potom, nezakrývajúc ani v najmenšom svoje podráždenie, vravel:

— Nedá sa nič robiť. Cukorné spoločnosti sú príliš mocné, než aby si od nás daly diktovať nejaké smernice. Na nás im tak veľmi nezáleží… a vy tiež viete dobre, že práve my musíme snižovať alebo zvyšovať výrobu podľa ich plánu. Na nás im nezáleží. Na nikom im nezáleží!

— Bohužiaľ! — A teraz sa Gömöry zas nachýlil nad stôl, zaťal svoj pohľad priamo do koreňa Jeřábkovho nosa a presviedčal ho: — Bohužiaľ im na nikom nezáleží a vy, zdá sa, tiež nevidíte dosah tých slov. Hovoríte, že cukorné spoločnosti budú mať tým väčšie zisky, čím viac snížia nevýnosný vývoz za hranice. To je pravda. Ale to znamená, že my, repári, môžeme siať len polovičku repy. To znamená, že zamestnáme len polovičku robotníkov. Cukrovarské kampane budú za dva týždne skončené. Doprava repy a cukru po železnici sníži sa na polovičku — a vy viete, ako si železnice stoja! To sa ľahko povie: ,Snížiť vývoz cukru!‘ Vy by ste vlastne nemali také slová ani z úst vypustiť. Ako statkár… a potom ako republikán.

Pri tom mu v očiach zasršaly dva radostné ohníčky. Hľa, on, starý statkár maďarskej výchovy i cítenia, musí Jeřábkovi vytýkať, nedostatok štátotvornosti!

— Bojím sa, že sa staráte o príliš mnohé veci, — odbíjal ho Jeřábek nevhodne, — napokon chceli by ste byť odborovým sekretárom cukrovarského robotníctva aj sekčným šéfom ministerstva železníc!

Radoval sa, že sa mu podarila dráždivá poznámka.

,Ty na mňa s riaditeľom cukrovaru, ja zas som sekčným šéfom železníc!‘ — pomyslel si škodoradostne a pokračoval:

— Tvrdím znova s plným vedomím ako statkár aj ako vlastenec: obmedzenie výroby cukru nemôže nás nijako poškodiť. Ako statkári zasejeme miesto repy žito, ako republikáni prispejeme tým k sebestačnosti štátu. To je známa vec.

Gömöry sa už nezdržal. Udivene pokrútil hlavou nad slepotou egoistu, potom sa rozohnil a zľahka udrel rukou na stôl:

— To je známa vec, pravda. Aj sa to tak robí. Lenže aj to je známa vec, že záujmy jedného výrobného odvetvia nemusia sa vždy kryť so záujmami štátu. A žito, počujte, to je zas takáto vec: aby sa udržaly jeho ceny, musel štát obetovať asi štvrť miliardy a vykúpiť vyše 20.000 vagónov žita. To preca viete. Štát mal žito predať, lenže ho dosiaľ nepredal ani za mak a povráva sa, že sa už zásoby kazia. To je, prosím, väčšia strata, ako straty na vyvážanom cukre.

— Získali ste na žite, alebo ste škodovali? — spýtal sa Jeřábek miesto odpovedi.

— Získal som čosi. No o to nejde. Veď ja sa neponosujem — Bože chráň! Hovorím len celkom objektívne, že keď máme za takýchto pomerov získavať, musí na druhej strane niekto tratiť.

— A vás to bolí?

To už znelo príliš sebecky a výsmešne.

— Nuž… vás by to malo viac boleť, ako mňa! — zaťal. — Veď nejde len o peňažné straty, čert s nimi! Ale máte tu preca Malú dohodu. Vy chcete nahradiť repu žitom a zabúdate, že je to najlepší spôsob, ako rozbiť Malú dohodu. Nestačí azda, že sa tak zahatila cesta nášho priemyslu do Maďarska? Treba ísť ešte ďalej?

Tento argument bol príliš silný. Stál pred Jeřábkom ako kamenný múr. Len teraz počul zas šum ľudí, tresk prázdnych hrnčekov a kovového riadu. Z druhého konca kaviarne bolo počuť suché nárazy kostených gulí — ktosi hral biliar.

Gömöry čakal na odpoveď. Nedočkal sa jej. Jeho sused nedočkave presedával a potom celkom zmeneným, tichším hlasom vravel:

— Čo teda robiť? Veď musíme žiť! Nemôžeme preca repnú oblasť premeniť na pasienky a pásť ovce!

Gömöry poznal, že zvíťazil. Zabubnoval spokojne prstami po stole a s úsmevom zakončoval rozhovor:

— Čo robiť? Odhliadnuc od toho, že je to v najvlastnejšom záujme štátu, znova tvrdím: treba sa zasadzovať za zvýšenie vývozného kontingentu nášho cukru. To je celá múdrosť, pre ktorú ste ma vysmievali a s ktorou teraz, hádam, už súhlasíte. Budeme aspoň v repárskej oblasti dorábať repu s normálnym ziskom. Zvýši sa aspoň čiastočne zamestnanosť ľudí a železničná premávka — a tento zisk nemôže sa tiež prežierať. Len cukorné spoločnosti musia sa spokojiť s trochu menšími zárobkami. Budú mať tým viac dôvodov pre udržanie dosavádnych cien domáceho cukru. Povedzte… je to srozumiteľné?

— Veľmi jednoduché, — prisvedčil Jeřábek a zdôrazňoval: — Azda až veľmi jednoduché. Treba ešte najsť niekoho, kto by vedel donútiť cukorné spoločnosti k obetiam podľa vášho ideálneho plánu…!

Bol rád, že zakončil nepríjemný rozhovor a podržal vrch. Bože — aký poctivý a úzkostlivý je tento Gömöry. O čo všetko sa nestará!

Alebo Jeřábka vysmieva a ironizuje jeho bezočivosť? Nevyznáš sa.

A bol ešte radšej, keď do kaviarne vstúpil profesor Vašina. Doplnil tarokovú spoločnosť. Páni zasadli k zelenému súknu a v okamihu bolo počuť už len mľaskot karát, podobný zvuku krokov viaznucich v blate.

*

Kováč sa celkom spustil. Chodil po meste zamračený, vyhýbal ľuďom, neprehovoril s nikým ani slova a keď sa dakedy preca dostal do kŕdľa nezamestnaných, ktorí sa shromažďovali na nárožiach, oprel sa vždy o múr, svesil hlavu a sklopil zrak.

Ako keby nebol z ich sveta. Ako keby nemal s nimi spoločný osud. Dráždily ho ich reči, zdalo sa mu, že mlátia prázdnu slamu. Ich tváre, opálené jarným slnkom, rozžiarily sa novou nádejou na prácu, ale Kováč prestal už dávno dúfať a vo vnútri otriasal ním jedovatý smiech, keď počúval, ako sa najmä starší, chlapi tešia na novú robotu.

— Už sa pohly aj stavby, — ozval sa natešený starý hlas.

— Šimko už dávno robí. Pomáha murárom.

— Aj Vajda robí.

— Nuž teda? Aj my, hádam, budeme — poznamenal starý.

Ktosi sa zasmial:

— Starých neberú.

— A mladí zas nevedia robiť!

— Mávajú obe ruky ľavé, to je to!

— Privykli ledačine…

Starí chlapi sa rozochveli a bránili, útočili na mladých, ktorí svoj trpký údel znášali ľahšie a nepodliehali tichému zúfalstvu.

— Pre nás bude roboty dosť, dočkajte len! — smial sa strapatý mládenec.

— Akej roboty!

— Stavať hradské…

— … a pevnosti.

— Kedy?

— Už sa o tom povráva, — hovorí strapatý, — budú nás organizovať.

— Ak tomu vojenská disciplína…

— Menáž a korunu denne na zorky.

— Raz-dva bude po nezamestnanosti, — posmeškovali mladí.

— Aspoň nezdochnete. Nakrmia vás, — utešoval plešivý starček.

— Ďakujem pekne, — poklonil sa mu jeden z mladých, — ak chcete, môžete ísť miesto mňa, prepustím vám svoje miesto…

Smiali sa, len jeden zo starších vyskočil nahnevane:

— Ľaľa, aký žičlivý. My sme si už odrobili svoje. Teraz robte vy!

— Odrobili, ale ste aj zarábali! A my máme robiť za fazuľu?

Takto sa často prekrikovali a škriepili. Nemalo to nijakého smyslu. Rozbíjali sa na dve strany — oni, bití všetci s jednej strany. Kováča prenikaly i opúšťaly tieto reči celkom tak, ako keď nitku prevlieka uchom ihly — nezanechaly v ňom nijakej stopy.

Dnes začali z celkom iného konca.

— Už je to tak, dokiaľ budú kapitalisti, dotiaľ bude kríza a nezamestnanosť!

— Čušíš ho! Aj krízy už boly, prestaly a kapitalisti zostali.

— Ale táto kríza je inakšia!

— Aká? Aká inakšia?

— Nuž… inakšia! Celý svet je už inakší.

— A čo s tými kapitalistami?

— Vyhnať z fabrík, a vôbec…

— Ty si akýsi múdry! Aby sa mohlo pracovať, musí byť preca kapitál!

— Môže. Ale rozhodne už nemusí byť v rukách jednotlivcov, môže byť spoločný, všetkým na prospech.

— Nech nám len tie fabriky dajú, my si už poradíme!

— Najeme sa, napijeme sa, oblečieme sa — a hneď budú skladištia prázdne. A roboty… ojoj!

— Tak je! — prisvedčili razom všetci.

— Fabriky nám dobrovoľne nedajú, o to sa musíme biť! Všetci!

Kováč počúval neobyčajne pozorne, sledoval každé slovo. Ako mačka striehol na toho, kto vysloví jeho myšlienku, ktorá mu už dávno naplnila hlavu olovom, ležala na srdci a nedávala spať. Nedočkal sa. Krv sa v ňom spenila, keď videl, že všetci sú ranení slepotou a nevidia jedinú príčinu svojej biedy.

— Kamaráti, — zhučalo vtedy z neho ako búrlivý víchor, — to všetko stroje! Vy vždy len: kapitalisti, fabriky a kto vie, čo ešte… a o mašinách nehovoríte! Odlepil sa od múru, pohodil hlavou, ako keby chcel popretŕhať všetky nitky, spájajúce ho s touto hašterivou spoločnosťou, a hojdavým krokom odišiel.

,Každý je slepý a hluchý ani starý pes,‘ — hneval sa bez príčiny. — Treba vraj spoločne bojovať. A čo potom? Keby aspoň naozaj bola aj mašina z hmly — dúchnem do nej a rozletí sa. Taradlá! Každý len rozumy roztriasa a myslí si, že zachráni svet. Figu drevenú zachráni… Dnes sa musí zachraňovať každý sám. Celkom sám — na vlastnú päsť…‘

Čosi sa pred ním zablyšťalo. Obzrel sa — za ním bol prázdny chodník, pred ním bežala slúžka s krčahom. Zohol sa k zemi, zdvihol blýskavý predmet a v najbližšom okamihu kráčal zas pomaly ďalej, premáhajúc sa, aby neprezradil radosť výkrikom.

V ruke stískal — desaťkoruník.

Pre istotu zabočil do najbližšej úzkej uličky a vytratil sa z mesta. Keď už bol v poli, vystrel pred seba ruku a otvoril ju. Veľký, čistý peniaz jagal sa na obrovskej dlani. A tu… Kováč zrazu nevidel desaťkoruník — videl len svoju ozrutnú dlaň, tvrdú a čiernu, nemytú, ktorá mu nebola na nič, ktorá sa mu už mesiace opálala okolo tela a nevedela zarobiť ani najmizernejší groš. Teraz na nej ležal peniaz, cudzie teliesko, nemajúce k tej dlani nijakého vzťahu, peniaz, náhoda, ktorá mohla postretnúť hociktorého obyvateľa desaťtisícového mesta. Radosť ho opustila.

Zachcelo sa mu šmariť desaťkoruník o zem — zavreť oči a šmariť, aby nevidel, kam dopadne, aby ho už nikdy viac nenašiel a mohol zostať sám len so svojimi medvedími tlapami.

Potom mu však prešiel po tvári kratušký, zámyselný úsmev, dlaň sa zavrela a peniaz zmizol vo vačku. Kováč sa pobral k domovu. Západ už hasol a v pätách za ním vliekol sa sinavý večer.

— Dnes… Dnes to skoncujeme.

Nebadal ani, že hovorí sám so sebou. Prešiel, skôr prebehol poľnými cestami na druhý koniec mesta, k svojej búde blízko kolonie. Žena a deti akiste už spaly. Jednak sa snažil, aby ho žena nevidela, otvoril tichučko dvierka kôlne a potme hľadal sekeru. Bola zaťatá do kláta — našiel ju v okamihu. Skryl ju pod kabát a nezatvárajúc dverí, aby nevrzgly, vykročil znova do polí. Blízko Jeřábkovho majera zapichol ju do stohu slamy. Potom odišiel k mestu a zapadol do krčmy.

V krčme sedelo niekoľko cudzích chlapov s namaľovanou ženskou. Čo chvíľa niektorý z nich vstal, pristúpil ku gramofonu a vymenil dosku a ihlu. Boli opití a kričali, rozlievali víno po stole a neslušne žartovali. Hluk naplňoval celú miestnosť, takže gramofon len v krátkych úryvkoch chrchlal srozumiteľne refrén českého šlágru:

Korheli zachytili ako-tak melodiu, podložili vrieskavý ženský hlas hrubým basom a pomohli:

Čas bežal ako bláznivé žriebä. Kováč dopil posledný pohárik pálenky. Udrela mu do hlavy i do nôh. Oprel sa rukami o stôl, ťažko vstal, vyplatil krčmárovi desať korún a pobral sa do polí. Kráčal rýchlo po moste, sklenutom nad potokom hneď pred krčmou.

V potoku sála zapáchajúca, mŕtva voda, brehy boly zavalené bahnom a cukrovarským kalom. Do tichej hladiny bol zaseknutý tenký kosák mesiaca.

Kováč horel ako fakľa. Nasilu ovládal oslabnuté nohy, hlava sa mala rozpuknúť a jakýsi divný, vnútorný víchor opieral sa doňho tak, že onedlho bol už pri stohu, sám a sám, v šírom priestranstve polí.

,Každý musí sám… každý sám…‘ — hučalo v jeho podvedomí, keď našiel sekeru a vykročil k majeru. Zamáchol ňou do tmy, potom ju poťažkal, krátky smiech zauzlil sa mu na rtoch a nozdry sa mu rozšírily, ako keby cítily zápach teplej krvi. — ,Každý sám… sám…!‘

Háj bol čierny a tichý. Kováč odbočil s cesty, predieral sa agátovou húšťavou a keď obišiel majer, zastal a načúval. Všetko sa prepadlo do hustého ticha. Tu, na druhom konci majera, blízko zákvasných jám a drevených kôlní, nebolo počuť ani spokojného oddychovania kráv, ani múkania teliat, nezaliehal sem ani najmenší zvuk, ktorý by mohol podvrátiť Kováčovo šialené odhodlanie.

Nerozmýšľal dlho. Pristúpil k nízkej bránke — bola zavretá. Zahrešil, priložil k zámke sekeru, ale bránku nevylomil. ,Mohli by počuť tresk‘ — pomyslel si. Potom sa nadhodil, pustil sekeru cez múr do dvora, vzoprel sa rukami o múr a skočil za ňou. Sobral ju so zeme, postál a zas počúval. Jazero ticha sa ani nepohlo.

Spravil niekoľko krokov. Porozhadzovaná slama tlmila ich zvuk. ,Nesmiem sa tu dlho ponevierať,‘ — umieňoval si a ostražite postupoval ku kôlni.

Pod kôlňou boly poskladané pluhy a brány. Niekoľko vozov, rad ojí trčal nebezpečne do tmy. Všetko známe, tak ako kedysi, tu so pár starých sudov, polámaných kolies a tamto v rohu, na samom konci obrovskej kôlne, zaprášená mláťačka.

Ako keby mu nepriehľadná blanka zastrela zrak — obzeral sa, snažil sa preniknúť tmu a…

Ach, tu je! Mladý mesiac rozťal mračno, jeho lesk skĺzol do dvora a padol vedľa kôlne na čiernu mašinu. Kováčom myklo, skočil ku traktoru: chcel by ho schytiť ako chlapa pod hrdlom, oblapiť a hodiť o zem, privaliť kolenom a hrdúsiť — ale traktor mlčal, nepohol sa, čakal, čierny a ťažký predok s motorom podobal sa urputnej tlame zlého buldoga.

Jediným pohľadom, zlostným a nenávistným, objal traktor, sekera vyletela nad hlavu a vzápätí dopadla mocným úderom na volant stroja. Kruh volantu sa nachýlil, ešte jedna rana, druhá a tretia — a celý volant sa ohol. Kováč bol ohlušený hnevom i bláznivou radosťou z prvého úspechu. Sekera vyletovala nad hlavu a dopadala suchým treskom na páky stroja. Buch! — skríval sa pedál spojky, buch-buch! — odletela zdvíhacia kľučka! Raz-dva! Dve ťažké rany stačily, aby skrútily a vyvrátily pedál akcelerátora…

Divá víchrica v ňom burácala a nedala mu ovládať sa. Kováč bol zaslepený vášnivým poryvom vraha, ktorý neľudsky zabíja svojho nepriateľa; nevraždil jednou ranou, kus po kuse spracovával sekerou svoje zhmotnelé nešťastie, ranu za ranou zasadzoval domnelej príčine svojho zúfalstva.

Trach! Trach! Trach!

Prv, než by si bol uvedomil svoju neopatrnosť, pre ktorú ani nepočul vrzgot vrát z dvora, zbadal v tme dvora mihnúť sa ešte tmavší ľudský tieň. Prebehol vedľa zákvasnej jamy — a Kováč zmeravelý zdesením, so sekerou nad hlavou, v jedinom zlomku vteriny poznal Jeřábka, vracajúceho sa len teraz z mesta.

Uskočil nabok.

— Stoj!

Kováč miesto odpovedi poslal sekeru nízkym a prudkým oblúkom za Jeřábkom, obrátil sa a bez rozumu, zdivelý a spitý, bežal k múru.

Tra-ach-ach!

Ohníčka nevidel, výstrelu nepočul, len kratuško skríkol a chytil sa za zápästie. Nadhodil sa, oprel sa rukami o múr a vyskočil naň. Pravá ruka sa však poddala, strašlive zabolela a Kováč sa prekydol na druhú stranu ohrady.

Utekal.

Utekal krížom cez polia k mestu, v sluchoch mu šumelo a pred zrakom do široka otvoreným robily sa mu čierne kruhy. Ruka horela pálčivým ohňom — objal a stisol ju v zápästí a cítil, ako mu zpomedzi prstov odkvapkáva lipkavá, teplá krv. Stisol ju ešte viac a bežal, potkýnal sa na medziach, v jarkoch, v mäkkej oráčine a v koľajach poľných ciest, bežal a bežal, kým nezazrel prvé svetlá predmestských domov.

Dobehol tam, odkiaľ bol vyšiel. Z troch oblokov krčmy rozlievalo sa žlté svetlo ako lipový med, okná boly otvorené a krik korheľov miesil sa so zachrípnutým hlasom gramofonu.

Kováč sa oprel o zábradlie mosta a po chvíli prvý raz zhlboka vydýchol. Padla naň slabosť, bol by sa najradšej položil pod strom, zavrel oči a spal… Len ruka prekliate bolí a krváca. Krv slepila mu prsty, ktorými stískal rozdrúzgané zápästie, a keď povolil, zrazu pocítil, že v mocných nárazoch valí sa zas z rany.

Sladkastý zápach ho omámil. ,Tepna!‘ — mihlo sa mu hlavou, prišlo to však len z veľkej diaľky a nedosiahlo vedomia. Ledva sa držal na nohách. Začalo sa mu čkať, na jazyku zostávala štipľavá chuť vypitého alkoholu. Hlava mu mala tresknúť. Celý bol v ohni.

Zrak, zpola nevidomý, skĺzol s mosta na temnú hladinu vody.

Voda!

Voda!

Pohol sa, opustil zábradlie a tackal sa s mosta, aby si umyl ruky z krvi a oblial horiacu hlavu.

Potkol sa však, s krátkym výkrikom rozhodil ruky a ťažko, bezvládne padol tvárou do bahnistej vody.

Na ľavom brehu znel jednostajný spev svrčkov, oddychovaly široké tučné polia, ich žírne šťavy menily sa v mlieko a chlieb, na pravom brehu zas žmurkalo mesto do tmy ako tajomný močiar s bludičkami. Nevedel o ničom, ležal už bez pohnutia, nepočul ničoho z radostí sveta.

Krčma z najväčšej blízkosti dosiaľ revala do ticha noci, ľahký vánok poskakoval po vrcholcoch agátov a ovieval hniezda divých hrdličiek — a kalený šišak oblohy zaprášený bol myriadami hviezd.

*

Po ulici kráčal ticho a rozvážne dlhý sprievod. Vpredu niesli jednoduchú čiernu rakev. Kňaz šiel pred ňou rýchlymi, drobnými krôčkami, veľmi sa ponáhľal, ale zástup ľudí za rakvou nenáhlil a zvoľna postupoval k cintorínu. Nebolo tu nádhery a sviatočnosti. Chlapi v zaplátaných, pozašívaných kabátoch, ženy v starých riasnatých sukniach, so šatkami na hlavách — nezamestnaní, robotníci, niekoľko gazdov a so pár zodratých žien.

Vliekli sa ticho a nevraveli nič, len kde-tu povedali niekoľko slov a potom zas dlho mlčali.

Na rohu ulice pridala sa k sprievodu ešte celá skupina nezamestnaných. Zdravili sa s ostatnými nemým pohľadom, posunkom, splynuli s nimi a zvoľnili krok, svesili hlavy a pohružovali sa v myšlienky. Na všetkých padla zvláštna nálada, jeden o druhom nevedeli a preca ňou boli všetci skľúčení, všetci otvárali dokorán svoj vnútorný zrak, aby postihli, čo sa v nich deje. Hľa — tamto vpredu, v dlhej čiernej rakvi, ako keby bol skrytý celý ich osud. Ako keby každý z nich mohol odkryť vrchnák rakvi a položiť sa do nej miesto Kováča, skrížiť na prsiach svoje nepotrebné ruky, ktoré im všetkým odumrely pre tento svet — ako keby oni, hnoj tejto nespravedlivej doby, odnášali v rakvi len časť svojho chorého tela, časť, ktorá už dokonale prehnila…

A preca — čosi sa v nich spieralo, bránilo a kričalo, čosi sa zúfale metalo a túžilo po živote, akýsi hlas, tenký a skoro detský, zaznieval z vnútra a volal: ,Takto nie! Nie zabíjať sa a zomierať — žiť! Žiť!‘

V rakvi bolo skryté tajomstvo, nemá hrôza, otazník:

,Tam končí naša cesta! Nás všetkých?‘

A mnohí boli výkričníkom, odpoveďou: ,Nie!‘

Ulica zredla. Vyšli už z mesta. Vydýchli. Tieseň povolila.

— Urobil to sproste, — poznamenal chlap s prekvitajúcou hlavou. — Zabiť sa dal a nikomu nepomohol…

— Nedal sa zabiť. Možno, že aj sám…

— Statkár sa sám oznámil, že strelil, tak čo rozprávate!

— Padol do vody. A vykrvácal.

— Aj sa utopil, veď ležal obličajom v bahne.

— Jeřábkovo šťastie!

— Jednako… je to smutný osud.

Bálentka, kráčajúc blízko chlapov, poznamenala sama pre seba:

— Sám si ho nastrojil… nech je mu zem ľahká!

Keď sa priblížili k bráne cintorína, prebehol zástupom šum a niekoľkí chlapi zašepkali:

— Gregor! Gregor je tu…!

Marek vybehol z radu — naozaj, o múr cintorína opretý stál poslanec Gregor, širák v ruke, a díval sa, ako prví ľudia prechádzajú bránou.

— Čo tu chce? — spýtal sa ktosi.

— Hádam… hovoriť.

— A veď Kováč nebol ich človek!

— Na tom nezáleží.

Soskupili sa okolo otvoreného hrobu. Kňaz sa pomodlil, vykropil čiernu tlamu jamy a spevák remeselne spustil:

Kováčka sa tým viac rozplakala. Troje detí chytalo sa jej za ruky i za sukne a žalostne zanariekalo. Bálentka k nej pristúpila, podoprela ju a potešovala:

— Pán Boh ťa poteš, Katarína, a neplač. Čo je komu súdené…

Kňaz so spevákom odišli. Marek sa pritočil ku Gregorovi:

— Chceš prehovoriť?

— Hej!

Hrobári práve podkladali pod rakev popruhy a chystali sa spustiť ju do hrobu. Keď na nich zvolali: ,Dočkajte! Dočkajte za chvíľu!‘ — hodili popruhy na zem, obzreli sa a videli, že na najbližší opustený hrob vystúpil Gregor, zbadali, že celý zástup zatíchol a že i Kováčka snažila sa prehltnúť vzlyky, priťahujúc deti bližšie k sebe.

— Priatelia! Robotníci! Prišli sme sa rozlúčiť so svojím kamarátom. Stojíme nad hrobom človeka, ktorý…

Všetky zraky sa obrátily k opustenému hrobu, na ktorom stál Gregor, mladý a štihlý, s hrdou hlavou, na ktorej poskakovaly štice neposlušných vlasov.

— My všetci, ako tu stojíme, cítime, že nás čosi núti zamysleť sa nad vlastným osudom. Hovorí sa: O mrtvých len dobré… Tu leží človek, ktorého osud podobal sa osudu nás všetkých, človek, ktorý sa v živote mohol spoliehať len na svoje ruky. Leží tu pred nami mrtvý, ale jeho ruky boly už dávno mrtvé, ešte vtedy, keď medzi vami postával na rohu ulice, žil, chodil a hovoril, už vtedy mal ruky nepotrebné, mrtvé. Kamaráti — koľkí z vás, ktorí tu teraz stojíte, mohli by ste si složiť ruky tak ako on, koľkí z vás, ktorí ste sa vždy spoliehali len na svoje ruky, nezarobíte nimi ani kúska chleba? — Dnes tu pred nami leží, nemý a bez vzdoru, ale pred týždňom ešte, pred pár dňami sa pýtal sám seba: ,Prečo je to tak? Prečo nikto nepotrebuje silu mojich rúk?‘ — a našiel si jedinú odpoveď, jediného vinníka: stroje! Stroje, tieto čierne, mlčanlivé obludy, neznajúce únavy, oddychu, spánku, ktoré odnímajú celým robotníckym rodinám chlieb od úst a pred ktorými nezamestnaní stoja s úžasom i nepriateľstvom. Išiel a rozbil stroj, práve ten stroj, ktorý ho pripravil o prácu — a myslel si, že odstránil svoju biedu. Zabil sám seba. O mrtvých len dobré — jeho vina bola však v tom, že sa pýtal len sám seba na príčinu biedy. Brániť sa každý na svoju päsť? Rozbíjať stroje? Kamaráti, to tu už bolo! Robotníci v Anglii už pred 160 rokmi ničili stroje, ktoré ich pripravovaly o chlieb, mnohí a mnohí platili za to životom práve tak, ako náš nebohý Kováč — a preca svet stojí a stroje bežia ďalej…

Gregor sa na chvíľu odmlčal. Díval sa na čiernu rakev, jeho zrak prenikal cez dosky — zdalo sa mu, že tam neleží Kováč, ale Ned Ludd, akýsi punčochár z Nottinghamu, prvý ničiteľ strojov, zdalo sa mu, že sa prenáša do osemnásteho storočia a vidí všetku tú hrôzu ľudí, nechápajúcich vtedy smysel udalostí. — Nič sa nezmenilo! Ničili stroje — a množili svoju biedu! Lebo nie stroje, ale systém využívania strojov je na vine našej biede. Zmeňme…

Marek sledoval jeho reč s napätím a pozorne — a napokon poznával, že vývody, ktorými Gregor končil svoju rozlúčku s Kováčom, boly aj jeho, Markovými vývodmi májovej reči.

— Nie bojovať proti strojom: bojovať o stroje — to je náš cieľ a jediná záchrana!

Dvaja četníci, upozornení na Gregorovu účasť pri pohrebe, vbehli do brány. Prišli neskoro, hrobári práve spustili rakev do hrobu a začali ju zasypávať hlinou. Ľudia sa shýbali, hádzali do jamy malé hrudky a dutý zvuk bubnoval do zjatreného vedomia ako na pochod.

— Rozíďte sa!

Robotníci sa rozchádzali s netajeným hundraním.

— Ani rozlúčiť sa nesmieme…

Niekoľkí nezamestnaní však, vyhýbajúc četníkom, hnevali sa na Gregora:

— Jemu sa to ľahko hovorí!

— Nebolo treba rečniť. To bolo nejaké lúčenie?

— Ani mrtvým nedajú pokoja…