ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bíreška Bálentka nemohla sa dnes nijako vymotať z domu. Ráno, ešte za tmy, keď muž s Vendelom odišli do maštale krmiť, začala variť kávu na raňajky. Potom však odbehla kdesi na dvor — a keď sa vrátila, v peci bolo tma. Zrazu si spomenula, že musí hneď postaviť aj na obed, ale Bože môj, — to sa ona takto z domu ani nedostane! Pozrela do komôrky, tam Marek dosiaľ spal. Budiť ho? Darmo je — musí.

— Marek!… Marek!

Komôrka bola malá a úzka, práve tak pre tú jednu posteľ, na ktorej spali bratia. A keď sa v takej diere, páchnucej mokrými stenami, podarilo zaspať, bolo to ako v potápačskom zvone, hlboko, hlboko v mori sna s čudnými obludami.

Marek sa nemohol prebrať zo sna.

— Marek!

— Hej! Dobre, dobre. Len ho tam… — vysypal zo seba; rozdrapený sen sa nad ním nadniesol ako záclona vo vetre a teraz už nepomohlo nič, ani keď sa obrátil na druhý bok. Otvoril oči, z izbičky padla do nich žltkastá kašička petrolejového svetla, pomiešaného so šedivým rozbreskom rána, a vtedy prvý raz uvedomil si matkine slová:

— Ej, Marek, či ty dobre spíš!

— A čo chcete, mama?

— Musíš vstávať. Vieš, že idem dnes do mesta prať. Ty budeš celý deň doma? Že by si navaril obed… Všetko ti pripravím. Počúvaš, Marek?

— Hej, čujem, — uvedomil si len teraz všetko, čo mama v náhlosti drvila medzi zubami. — To by som musel navariť teraz, ráno. Aj ja musím do mesta. Do sprostredkovateľne…

— Tak teda vstávaj! Navaríš teraz.

— A čoho?

Posteľ pod ním zaprašťala. Svesil nohy na hlinenú zem a založil ruky za tylo. Rozlial sa ním radostný pocit z nového rána, ktoré sa štrbinami starých dvier nasilu tislo do komôrky.

— Čo variť? Zemiakovú polievku a fazuľu. Fazuľa je už pristavená… čo chvíľa začne vreť. Potom ju zapražíš.

Keď starý Bálent s Vendelom zašli do izbičky, aby sa najedli, bol sa už Marek vrátil od studne, červený, čerstvý a strapatý.

— Obed vám navarí, — oznamovala im Bálentka. — A ja už utekám, aj tak ma budú panička už hrešiť. Sbohom!

Vybehla von. Keď už mala vybehnúť z brány, zrazu si na čosi spomenula, obrátila sa a zas ako prepelička, schýlená a drobná, ponáhľala sa nazpäť. Vo dverách skríkla na Marka:

— A zápražka… vieš kde je? Hen, v rajničke na polici!

Zase sa zvrtla a už jej viac nebolo. Na bráne začvrlikali jej nad hlavou roztopašní vrabci, nepočula ich, v háji hrabaly dve dievčence trávu, nevidela ich; až keď vybehla z hája na voľné priestranstvo lahodných polí, po ktorých tančil neviditeľný vánok a sedela svieža rosa, Bálentka zhlboka vydýchla a bolo jej, ako keby sa dostala z hory na čistinku. Naozaj — doma ako v hore: steny sa valia jedna na druhú, jedným krokom prejdeš k peci, druhým k posteli a tretím ku stolu — viac miesta nieto. Aj to tak vonia ako starý, mokrý list všade, kde sa len pohneš. Všetky bírešské byty sú také mokré a hnilé.

Vybehla z poľnej cesty na hradskú. Na východe, nad mestom v diaľke stály malé kaderavé obláčky. Ako keby ich od spodku voľakto zažihal — zardievaly sa a potom boly zlaté. Slnko, skryté za obzorom, nastoklo ich na svoje prvé lúče.

Pridala do kroku. Riasnatá sukňa bila ju po nohách. Išla bosá, poltopánky s vykrivenými opätkami niesla si v košíku. Až pred mestom sa obuje — jednako ju omínajú. Hja, také nôžky, ako má milosťpanička… Len aby nezbadala, že Bálentka musela v topánkach vyrezať po bokoch diery pre otlaky. A už bude neskoro. Budú ju hrešiť. Aj tak minule už spomínala pani, že sa jej to takto nevyplatí. „Ani sa ničoho iného nechytíte,“ — hovorila, — „mohla by pred vami bárs aj stolička ležať, a vy ju nezdvihnete. Keby ste cez poludnie aspoň pár topánok vyčistili, však by vás neubudlo. A to vy len tých pár kúskov bielizne chytro-chytro operete — a už aby ste mohli bežať s peniazmi domov. Naozaj… žiadneho osohu z vás človek nemá!“ Môj ty Bože — žiadneho osohu! Či ona má čas na topánky, keď pred ňou vyvalia hŕbu bielizne? Od samého rána je v tom zapriahnutá, v mydlovom zápachu, pare a špine, ani vydýchnuť sa nedá. Za pätnásť korún… a ešte ti povedia: žiaden osoh! Keby nie, veď by si vzali z mesta práčku. Lenže tá je, hádam, drahšia.

Bálentka, bežiac, mala ešte čas vážiť a hodnotiť svoj zárobok. Každý mesiac raz bežala takto na svitaní do mesta, aby si v dome pána Kvassaya, prednostu daňového oddelenia, zarobila niekoľko korún. Boly časy, že chodievala päť až šesť ráz do mesiaca prať na rozličné miesta. Vtedy im bolo dobre… vtedy ešte aj Marek robil vo fabrike. Potom sa začaly paničky vyhovárať… tratiť. Kto ho vie, ako je to? Či každú tú košeľu dlhšie nosia, a či je v meste vždy viac práčok, čo sa lacnejšie núkajú — nevyznáš sa. Len to je možné. Veď Marek často spomína, koľko sveta je dnes bez roboty. A keď chlap nezarobí, musí ísť žena hľadať prácu, tak je to. Konkurencia.

Bálentka, zadychčaná a vyplašená, dobehla pred Kvassayovu vilu už v tesných poltopánkach. Nedošla ani ku schodíkom, pred ktorými stála pani Kvassayova s akousi ženou — a už sa na ňu lialo privítanie:

— No, pekná ste mi vy práčka, pekná. Už by vám len bolo lepšie prísť tak o desiatej… aby ste veľmi neustali…

— Ráčia prepáčiť, milosťpanička… veď…

— Žiadne veď! — rozkríkla sa pani Kvassayová. — Už som vám minule bola hovorila, že sa mi celá tá vaša ľahostajná práca nepáči… nuž, a dnes ste sa už celkom vyznamenali. Tak ja vám teda poviem: dnes už tu perete posledný raz!

Do Bálentky ako keby hrom z čista-jasna: stojí, hmla pred očima, nohy sa jej krivia v nezvyklých topánkach, kolená po rýchlej chôdzi akosi oslably. Bolo to k plaču, nezmohla sa na nijakú odpoveď, nie preto, že by sa cítila pred pani Kvassayovou ponížená, no preto, že výpoveď prišla tak zrazu. Brániť sa, vysvetľovať? Bálentka cítila, že by to nemalo smyslu. Veď naozaj — táto panička, ktorá sa po mužovi ťahala ako divý chmeľ k spoločenskej výšine bez svojej zásluhy, bez práce a vedomostí, so svojou vädnúcou krásou prázdneho kveta, čože tá vie o prácach, ktorými je popretínaný bíreškin deň! Jednako by nerozumela, ani nechce. Bíreška Bálentka sa pomaly pohla ako v ťažkom a márnivom sne, prešla cez dvorček a po kamenných schodoch sostúpila pod zem — do práčovne. Nešla, vliekla sa a veľa nechýbalo, aby pred seba nevystrela ruky ako slepec. Počula sťa v podvedomí, ako sa pani zas obracia k tej cudzej žene a hovorí jej:

— Nuž dobre, nabudúce si vás zavolám. Túto Bálentku už nechcem. A ozaj… ako sa voláte?

— Klátová, prosím pekne… Klátová.

— Hm, Klátová, — opakovala za ňou pani. — A kde bývate? Aby za vami trafila slúžka…

— V Krivej uličke, prosím pekne. Krivá ulička.

Pani smraštila čelo, snažiac sa uvedomiť si to miesto.

— Krivá ulička? To je…

— … v kolónii, prosím. Pri fabrike.

— Nuž dobre. Potom vám odkážem.

Klátová, vychudnutá a bledá, v ošúchanom kabátiku dávneho strihu, úctive sa pozdravila a vyšla na ulicu v tej chvíli, keď Bálentka prežívala nové prekvapenie. V práčovni, naplnenej už hustou teplou parou, našla — novú slúžku. Zostala stáť na prahu práčovne a dlho sa neozvala ani jediným slovom. Zdravé, červené dievča sa jej usmialo v ústrety, bolo to, ako keď sa malinová šťava rozleje po ústach, pokročilo k nej a spýtalo sa:

— Vy ste, hádam, práčka, však? Idete mi pomôcť. Nuž poďte, bude nám veselšie.

Bálentku ako keby pohladkal, ako keby ju bol ktosi položil do mäkkých perín a milo nad ňou zaspieval. Tak jej dobre padlo tých niekoľko Ančiných slov. Spamätala sa už celkom a ozvala sa:

— A vy ste už zas nové dievča! Ste tu už dlho?

— Pred týždňom som prišla.

— Hm, hm, Bálentka krútila hlavou a zamotávala ju do pary.

— Čo?

— Každú chvíľu má inú slúžku… Žiadna nevydrží.

Po dvore prešla pani. Zastavila sa pred oknom práčovne, ktoré bolo uslzené a zahmlené, tesne nad zemou, a začala kričať dolu k práčkam:

— Dajte mi pozor na každý kúsok! Bože… človek aby mal desať nôh, aby mohol všade byť a na všetko dohliadať. Minule sa stratily tri šatôčky a jedny nohavičky. Vy o nich, Bálentka, musíte vedeť, veď ste prali!

Zpod zeme, cez hluk a paru predriapala sa Bálentkina odpoveď:

— Čo mi dali, prosím pekne, prať, to som oprala. Neukradla som!

— Iste tá Mara! — rozčuľovala sa pani domu a prebehla zas, nečinnosťou znervóznela, do kuchyne. Práčkam sa len medzi oblakmi pary mihla krv jej poletujúceho župana, krv, z ktorej vykvitaly zlaté kvety.

— Aj minule tak bolo, — hovorila Bálentka, neodvracajúc sa od koryta, — a potom tie špinavé handry našla Mara pohodené na verande v kúte… za skriňou. Lepšie ju ani nepočúvať, človek musí byť hluchý ako starý pes, aby sa nenahneval.

Vytiahly bielizeň z koryta, kládly ju na stôl a vypustily z koryta špinu.

— Budeme vyvárať? — spýtala sa Anča, snímajúc vrchnák s kotla, z ktorého sa vyvalil nový oblak pary.

— Kdeže vyvárať! — zhrozila sa Bálentka, — tu sa musí najsamprv dvakrát preprať a potom len vyvárať. To by si dostala!

Anča si v udivení založila ruky na boky a presekla slovo napoly:

— Dva… krát?

— Ani ja som to nikde tak nerobila. Len tu sa musí.

— A veď sa tak bielizeň dere!

— Čo na tom? To ona vie. No ona potrebuje… vieš, ona musí komandovať! Bez toho by ani žiť nemohla. Dočkaj, veď ju poznáš…

Vyšly z práčovne na dvor k studni s ohromným hrncom. Bálentka chcela pumpovať, no Anča skočila k nej:

— Dajte, napumpujem sama. Oddýchnite si. Bálentka pokročila k plotu. Ako keby jej hmla spadla s očú. Obloha bola čistá, po nej sa túlalo niekoľko malých bielych obláčkov a so strechy na strechu preletovali svárliví vrabci. Boly krásne marcové dni, márnivá vôňa slnečného vzduchu zatvárala ľuďom víčka a zem, umytá snehovými vodami, dýchala celým prehriatym povrchom.

Anča dosiaľ pumpovala a ramár škrípal. Bálentka sa obrátila od plota a pozrela na ulicu práve v tej chvíli, keď sa pred bránkou zastavil Kováč. Poznala ho, hoci sa k nej prudko obrátil chrbtom a pokročil ďalej za roh.

Odniesla s Ančou vodu do práčovne a viac sa o Kováča nestarala. Možno, že sa naozaj mýlila…

Kováč zostal na ulici celkom bezradný. Ťažko doliehaly naň obuchy dní, a dnešný ho už celkom pridlávil. Od samého rána sa tĺkol po meste. Vychádzal z domu po všetky dni, nádej na prácu vykvitala v ňom ako bazička, no keď sa večerom vraciaval domov, bola povädlá od úpeku dlažby a kamenných chodníkov, po ktorých blúdieval. Tak aj dnes ráno, keď došiel do sprostredkovateľne práce, po dlhom čakaní počul zas len tú známu odpoveď:

— Dosiaľ nič!

Už mu tak hovoria celé dva týždne — a vždy tým istým tónom.

Pozrel na ruky, na tie svoje obrovské, mocné ruky, do ktorých vkladal svoju netrpezlivú nádej, a potom ich spustil nadol zlostne a prudko, ako keby ich chcel od seba odhodiť.

— Dosiaľ nič!

A kedyže vlastne dačo bude? O rok! O dva? Alebo…

Bál sa domýšľať. Zvrtol sa a odišiel z mesta ku stanici. Práve včas: vlak zhučal v blízkej zákrute, preletel rinčiaci most a vrútil sa do stanice.

Podarilo sa mu prehovoriť jedného pána, ktorý sa prelamoval pod ťarchou kufra. Vyhodil si kufor na plece. Bol, hádam, olovený, podlamoval Kováča v kolenách a prehýnal v krížoch. Vtom zrazu ktosi priskočil, schytil kufor, mykol Kováčom len-len že nespadol a vypitým hlasom skríkol:

— Boha tvojho… čo sa mi pletieš do remesla?

Kováč sa potočil: nosič s červenou čiapkou! Začali sa ťahať o kufor. Nosič kričal:

— Pusť! Ja mám koncesiu!

— Vopchaj si ju do…

Majiteľ kufra len teraz sa obzrel od východu stanice. Hrôzou a strachom ozelenel:

— Veď je tam sklo! — a skočil k chlapom, ktorí sa strcali a búchali kufrom po dlažbe. Vytrhol im z rúk kufor, hromžiac a sľubujúc zavolať strážnika, a odvliekol ho k východu, kde — aké šťastie! — stál práve autobus.

— Ja, — kričal nosič Kováčovi do očú, — ja platím dane!

— A ja… som hladný! — vetil Kováč.

— Tak si choď pýtať!

Kováč bol by najradšej sprostému nosičovi vylepil zaucho.

— Nie som žobrák… ja chcem robiť!

Ani nevedel, ako sa to stalo: otrčil pred seba ruky a zase sa na ne zahľadel. Bolo mu zrazu čohosi ľúto — ľúto tých slov, čo mu ožralý nosič vmetol do tvári, ľúto tých rúk a celej chlapskej sily, ktorá butlie, práchnivie a v nečinnosti bolí.

Potom sa rozkýval a vybehol zo stanice.

Má začať tak ako včera? Včera, na príklad, išiel mestom. Pred jedným domom zastalo nákladné auto, chlapi s neho shadzovali siahovicu. Bukové polená padaly jedno cez druhé, bola ich veľká hŕba a voňaly mokrým listím. Motor zabľafkal, auto sa vzdialilo a nad drevom zostal stáť akýsi pán, pravdepodobne jeho majiteľ, ktorý vyšiel z dvora. Dlho premeriaval drevo skúmavým pohľadom — a Kováčovi sa zrazu zazdalo, že v jeho pohľade zachytil bezradnú otázku: čo teraz s drevom?

Okamžite sa rozhodol:

— Môžem vám to drevo porezať aj poštiepať…

Pánov pohľad prebehol po ňom zdola nahor, nezastavil sa ani na Kováčovej tvári, lež preskočil bez záujmu na proťajšiu ulicu a hneď potom nasledovala otázka:

— Za koľko?

— Hádam — desať korún od metra nebude moc…? To sa už Kováč rozhodol predávať svoju prácu pod cenou.

Zľahčujúci úsmešok roztrhol pánovu tvár na dve časti.

— Nie… nechcem. Dám to rezať cirkulárkou, na motore. To mi vychádza lacnejšie…

Ani nečakal na novú sníženú nabídku. Obrátil sa a bez slova odišiel nazpäť do dvora.

Kováča včera ako keby bol podťal. Mašina mu vzala zamestnanie, mašina mu bere aj náhodný kus chleba — mašina, vec bez citu a bez únavy, ktorá pracuje lepšie, rýchlejšie a lacnejšie ako človek. Stojí mu v ceste na každom kroku, vyprázdňuje jeho žalúdok, oslabuje jeho bezrobotné ruky, podráža nohy a ubíja nádej. A čo tie jeho ruky — už nie sú na nič?

Zašiel k obchodníkovi s uhlím.

— Vezmite ma do roboty… uhlie skladať, vrecia roznášať…

— Čo sa to s vami dnes, ľudia, porobilo? Vy ste, človeče, dnes už štvrtý! Mám svojich ľudí. Nepotrebujem. — A viac sa s ním obchodník ani nerozprával. Dnes teda začal skúšať šťastie vo vilovej štvrti. Hľa — jar letí na veternom koni, zoširoka vlaje jej vzdušný plášť. Teplá zem v záhradkách sa otvára, puky marhúľ i broskýň sa na slnku blyštia, hoci do kvetu je ešte ďaleko, a pred oknami kde-tu pukajú už zlaté forsytie. Treba vziať rýľ a dohnať, čo kde zameškali, s najväčším chvatom treba upraviť záhonky, dokiaľ drží čas.

Už bol prešiel dve ulice. Všade zavreté bránky, ba aj zvonky vypäté. Len do troch domov sa dostal — a všade tá istá odpoveď: nepotrebujeme! V jednom dome sa pani dokonca podivila jeho nápadu:

— A na čo by sme, prosím vás, mali slúžku?

Teraz teda stojí pred Kvassayovou vilou a nemôže sa rozhodnúť. Títo ľudia a všetko okolo nich stávalo sa mu protivné. Otvorené okná, vyložené podušky, výkriky i tlmené hovory za zavretými dverami, spev slúžok, plač detí v zdobených kočíkoch i zjašený štekot malých psíčkov so stužkami. Má chodiť od jedných k druhým, postávať za zavretými bránkami a dlho, dlho vždy čakať, kým sa niekto zjaví, aby celkom samozrejme a bez rozmýšľania vyslovil svoje: nie?

Za oknom mihol sa krvavý župan pani Kvassayovej. Zachytil jej pohľad, vopchal prsty do drôteného pletiva plota a nachýlil sa vpred. Naklonila sa z okna:

— Čakáte niekoho?

— Nie… prácu hľadám. Nemali by snáď niečo?

— Prácu…?

Vyvrátila oči, zahľadela sa na chvíľku cez strechu proťajšieho domu, rozmýšľajúc. Potom povedala:

— Ozaj… keby ste vedeli kompost preložiť.

— Kompost? Samozrejme, viem. Aj ho — prepytujem pekne — záchodom polejem, ak chcete…

— Nuž akože ináč? Poliať treba!

Jej hlas zaznel celkom veliteľsky. Kováč sa radostne vzpriamil, otvoril bránku a vošiel do záhrady.

Chytil sa do roboty neobyčajne radostne. Hľa — preca sa ešte najde robota pre ľudské ruky, stroj ešte nezasiahol všade. Toto poznanie hrialo ho najväčšmi.

Odkopával motykou kompost, ktorý sa drobil a sosýpal, a potom vzal lopatu a poukladal ho do vrstvy na druhý bok. Bolo mu veselo a nevdojak sa usmieval; keď už bol prvú vrstvu preložil, vyzliekol kabát, hodil ho na višňový konár a vravel sám sebe:

— Tak… a teraz to zalejem…

Pripevnil si na žŕdku staré vedro a otvoril žumpu. Ako keby ho drúkom po hlave ovalil, keď prvý raz načrel — odporne zapáchalo! Stisol vždy zuby a zatajil dych. Málo to pomáhalo.

Z práčovne, cez uslzený oblok vyskočil zrazu známy hlas:

— Ľaľa, Kováč! Čože tu robíte!

Tak preca to bola ona! — pomyslel si Kováč. Prítomnosť Bálentky dotkla sa ho nepríjemne.

— Veď vidíte! — odpovedal ako keď vietor zahučí. A potom sa snažil nevšímať si, že ho Bálentka pozoruje pri takejto práci. Pripomenul si ten deň, ešte veľmi nedávny deň, keď mu Jeřábek vypovedal; pred ostatnými bírešmi rozložil svoje ruky a vystatoval sa: ja, s týmito rukami, vyžijem bez Jeřábka! Ja si nájdem… možno aj lepšiu prácu, uvidíte! — Vtedy mu Bálentka zpomedzi všetkých povedala: No len no, nechválte dňa pred večerom. Či je dnes málo ľudí, čo by chceli pracovať… a nemajú kde? Náš Marek, ľaľa, už, hádam, vyše roka… Aj horšiu robotu by bral, len keby bola!

Sám parom vie, čo ho vtedy omámilo, že sa tak vystatoval. Tu teraz našiel lepšiu robotu: vedrom načiera zo žumpy smrad! A Bálentka môže prísť domov a rozprávať, aká je to tá lepšia robota…

Hneval sa sám na seba a tu podkladal Bálentke také škodoradostné výsmechy, akých ona nebola nikdy schopná. Naozaj — ako keby ju ani dobre nepoznal.

Prekliata žumpa! Prevracia žalúdok a štípe oči, čím hlbšie ideš, tým viac. Bude to zaslúžených pár korún!

Z verandy vybehla do dvora pani Kvassayová. V prekvapení zjajkla, chytro pohľadala šatôčku a zakryla si ňou ústa i nos. Nakoľko len mohla, vzdialila sa od žumpy a snažila sa, aby jej slová maly čím jasnejší hlas, keďže musely cez šatôčku:

— Ako vám to ide! Dobre polievate?

Kováčovi bolo ťažko nad žumpou otvárať ústa, a preto odpoveď cedil len tak cez zuby:

— Dobre. Ale je to robota… za celý týždeň sa mi nebude chceť jesť, na moj’ veru!

Pani Kvassayová chcela zľahčiť jeho tvrdenie — jednako bolo prehnane nepravdivé —, no radšej všetko prehltla a prešla okamžite na hlavnú otázku:

— Ozaj, veď my sme sa zabudli dohovoriť… Koľko za to chcete?

Kováč sa oprel o žŕdku a za hodnú chvíľu mlčal. Svesil hlavu a spustil zrak do žumpy, potom si len tak z diaľky premeriaval hromadu kompostu a naostatok sa ťažko a vážne, myšlienkami vhĺbený do svojho rozpočtu, obrátil k panej:

— Dobrého pol dňa roboty… a psej roboty, veď sami vidia. Čože, nebudeme sa naťahovať, poviem hneď najnižšiu cenu: dajú mi za to desať korún! Ako keď strom vyvráti z koreňa, tak sa pani zatackala. Pobledla, zabudla celkom na zápach žumpy, odkryla ústa, rozhadzujúc rukami skríkla:

— Bláznite, človeče? Či myslíte, že sbierame desaťkoruníky na ulici? Päť korún… aj to je moc!

Hnev z nej sršal ako iskry od nákovy.

Teraz sa jej Kováč pozrel zoči-voči a opakoval jej vlastnú otázku:

— Bláznite? Za päť korún si ani skazený žalúdok nenapravím. Hovorím: desať korún… to už najmenej. Veď je to babračka!

— Päť! Viac nedám! Kdeže by som prišla? — a zalomila pri tom rukami, pretvárajúc sa.

Kováčom ako keby prebehol pálčivý blesk; hnevom až očernel.

Vysoko zdvihol žŕdku so špinavým vedrom, najvyššie ako len mohol, potom ju prudko šmaril do žumpy, až z nej vystrieklo na všetky strany, a divoko zreval:

— Tak si to robte sami! Bude to zadarmo! Žgrloši! Pani Kvassayová odskočila v úžase až k verande. Zabudla celkom na svoje povýšené spoločenské postavenie, urazená v najzákladnejšej samoľúbosti a lacnej pýche, a začala odporne kričať a kydať nádavky do Kováčovej tvári:

— Practe sa… už sa mi practe odtiaľto, vy… ledačina jakási! Nech vás tu už ani nevidím! Ľaľa, to sú potom tí úbohí nezamestnaní. Darmožráči… a nie nezamestnaní! Robiť sa im nechce, len by tak zadarmo podpory brať… a my aby sme platili. Keby sa vám neťažilo robiť, tak by ste to spravili a brali, koľko vám dám, vy… Kto je poriadny a poctivý, ten si prácu vždy nájde. A leňochov lenivých podporovať? Veď je to hriech! Practe sa…!

Kováč zo začiatku zostal stáť celkom ohromený. Kde sa to v tej paničke zrazu vzalo? Metala sa a poskakovala v červenom, zlatiste kvitnúcom župane pred verandou, vystreľovala slová ako guľomet a oči — samý nezvládnutý, skupánsky hnev. Chcel sa v prvej chvíli na ňu zahnať neumytou rukou, no, ovládol sa a keď mal kabát oblečený, pristúpil k nej celkom zblízka, prepichol ju pohŕdavým pohľadom a zahriakol:

— Čušte… a nepapuľujte zbytočne!

Potom mu v očiach vyskočily ohníčky a zasmial sa:

— A to vedro si už zo žumpy vytiahnite sama, je to vo vašom… onom…

Jeho bakanče, okuté a tvrdé ako z kôry, škripely na betonovom chodníku smerom k bránke.

Keď vyšiel von, na širokú a jasnú ulicu, ohraničenú červenými čiapkami vilových striech, prvý raz zhlboka vydýchol. A zrazu bolo mu slobodne a voľne, bol by sa aj rozbehol aj poskočil, bol by radostne hvízdal ako vták v povetrí alebo vyváľal sa po rozohriatej zemi. — Ľaľa ju, paničku, čo všetko by nechcela za päť korún, — myslel si a veselo sa usmieval. — Aj prekopať, aj preložiť, aj záchodom poliať. A ešte čo? Aj žumpu, hádam… Chcelo mu na jazyk prísť nepekné slovo, no pohodil hlavou a slovo zamrelo, zapadlo. Bol to v ňom nepochopiteľný zvrat; inokedy by bol hromžil, klial, bol by sa hneval na bezcitných ľudí, nažívajúcich v hmotnom bezpečí, i na svoje ruky, do ktorých vkladal toľko klamných nádejí a ktoré ho preca nemohly vyživiť — a dnes sa nehneval, nehromžil, nepreklínal. Veselo vykračoval ulicou a — bol hrdý. Hrdý, že sa vedel postaviť a vzpriamiť hlavu, že on, vytrhnutý z koreňa, vedel pred tou vyparádenou, skúpou, jajkajúcou a skučiacou figúrou stáť ako sebavedomý človek. — Jaj, moje mocné ruky, — hovoril sám sebe i k ním, — už ste ma mnohokrát sklamaly… a preca vás nedám pod cenou! Nedám, bo nemôžem, mám len vás a znám vašu cenu…

Takého čosi mu behalo naradostenou hlavou. Kus hrdosti, pýchy… a česť.

Ulica sa pripojila k širokej vozovke. A keď do nej vbehol, nádražie vpravo a mesto po ľavej ruke, nebolo ťažko rozhodnúť sa. Otočil sa do ľava a zvoľnil chod, premeriavajúc hojdavým krokom vzdialenosť, v ktorej vedľa chodníka boly rozostavené okyptené javory. Na nich kričali vrabci. Pod nimi v jarkoch stály nehybné mláčky a do nich strmhlav padaly zlatisté slnečné škvrny, preosievané riedkym sitom holých vetví.

Kráčal až tam, kde sa cesta rozštiepila v pravom uhle. Vedľa nej, zarovno so smutnými múrmi mestských majerov, bežala železničná koľaj k cukrovaru. A za ňou, v tichom ústraní a zahalená stromoradím, zamlklá kaviareň hľadela veľkými oblokmi v stranu mestského parku, kde suché konáre starých stromov vyšily na oblohu smútočné čipky.

Potom sa obrátil a kráčal zas nazpäť.

*

V kaviarni bolo hluché ticho. Na oknách bzučaly a zjašene sa hádzaly prvé jarné muchy. Pri poslednom obloku neznámy cestujúci zvoľna srkal kávu, neodtrhávajúc očú od novín. Pri druhej stene na mäkkej pohovke sedeli, obrátení k sebe v rozhovore, Jeřábek a Gömöry, veľkostatkár z „Bieleho dvora“. Pred nimi ležala hŕba neprezretých novín. Pozerali cez ňu jeden na druhého a zdalo sa, ako keby im prekážala v dorozumení, ako keby pred nimi postavila pyramídu otázok a záujmov, ktoré oni nechcú ani zodpovedať, ani riešiť. Preto, keď ich rozhovor zasekol a zaviazol na melčine, brali do ruky noviny, listovali od zadnej stránky do predu a keď došli k svojej rubrike, zastali a vhlbovali sa do čítania.

Národohospodárske zprávy striedaly sa jedna s druhou a všetky, hoci aj opisom a nie vždy priamo, hlásily neutešený stav vo všetkých oboroch podnikania. Medzištátne obchodne-politické porady, porady priemyslu o podpore vývozu, porady o výmennom obchode, snižovanie kontingentov, bilancie podnikov bez výplaty dividend, vyrovnania a úpadky, to všetko ako sivý prach pokrývalo neradostnými zprávami životy tých, ktorí už poradám veriť prestávali a úpadku sa bránili. Pozrú do burzových zpráv: nebolo temer obchodu… pohyb slabý… trh celkom mdlý… nálada veľmi chabá… i pri snižovanej nabídke nedarilo sa zbožie umiestiť.

Gömöry šmaril novinami o stôl, vystrel pod ním svoje tenučké nohy a v nevôli zahľadel sa pred seba. Čiašnik v protiľahlom kúte vyskočil. Keď však videl, že Gömöry nežiada si ničoho a že sa nič nezmenilo na bezútešnosti mĺkvych kaviarenských stien, sadol si znova na stoličku a bez záujmu popásal oči po ulici za oblokom.

— A vždy len klesá … — poznamenal Gömöry skôr len pre seba.

— Čo klesá? — pohodil hlavou Jeřábek.

— Vývoz cukru klesá! — a Gömöry dôrazne oddelil slovo od slova.

— Všetko klesá…

— Všetko klesá… To je pravda. Ale cukor by sa mal držať! — vystreklo priduseným výkrikom z Gömöryho. Zadupkal tenkou nohou pod stolom, ako keby si chcel vynútiť tu, v odľahlej kaviarni okresného mesta, vyšší vývoz cukru a lepšiu cenu repy. — Cukor by sa mal držať, lebo s ním poletíme aj my!

Bolo mu trpko. Zažil už všelijaké časy, dobré i zlé, horentné vzostupy cien i prudké ich klesania, no dnes, cítil, nieto už nič prudkého a prechodného, dnes nepadajú ľudia s nádejou, že zajtra znova vstanú, dnes je to dlhotrvajúce odumieranie — a kto padne, leží.

— Čo máme robiť? — spýtal sa bezradne skôr len sám seba. — Svetová cukorná konferencia sostrihala náš kontingent v prospech Kuby, a my nevieme ani sníženú výrobu umiestiť v zahraničí. Vyvážame metrický cent rafinády za 91 Kč… ani tak nechcú. Vývoz cukru klesá, no najhoršie na tom je, že štát trvale stráca odbytištia… lebo tam za podpory vlád vzniká domáca výroba. Čo máme robiť iného, ako obmedzovať pestovanie repy? Nuž ale… čo miesto repy?

Jeho otázka zostala trčať vo vzduchu nehybne a strmo. Jeřábek pozrel na Gömöryho priamo a otvorene. Zdalo sa mu, že Gömöry viazne až po kolená v zúfalej bezradnosti, že ju nevie ani zakrývať, že sa nevie cez ňu tak ľahko prenášať. Bolo to len jeho zdanie, no Jeřábek často nevedel odlišovať zdanie od skutočnosti.

Bolo mu vždy všetko jasné. Nikdy sa netrudil nad problémami, týkajúcimi sa záujmu všeobecného viac, ako svojho vlastného. A tak i tu vedel, že je výhodnejšie vyberať a súhlasiť s akýmikoľvek prostriedkami, len keď pomáhajú držať sa nad vodou.

— Nuž tak čo robiť? — visel na ňom Gömöry.

— Tak ako dosiaľ. Siať do našej zeme repu… tak ako sa do ľahkej zeme seje raž a sadia zemiaky. Voľačo sa s tou repou už len porobí. Snažiť sa, aby bola zvýšená výroba liehu, ale z repy. A vôbec… poriadnu obchodnú politiku. Rozumné opatrenia. Miešanie benzínu s liehom a podobné. Ešte by sa dalo všeličo robiť.

Gömöry zavesloval rozčúlene rukami.

— Ale sa nič nerobí! Plány… to nám nepomôže. To snáď až v budúcnosti. No, my musíme siať! Hneď teraz. Pre koho budem siať repu, keď cukrovary ju nevezmú?

Jeřábkovi sa zdalo, ako by Gömöry odrazu stratil všetok pochop a bol smiešne bezradný, ako by on, dávny statkár na „Bielom dvore“, bohatý a zažitý, v nastávajúcej jari nemal ani najmenšieho plánu a rozvahy. A zatiaľ Gömöry plán mal, i rozvahu mal, len… akosi svedomitejší bol sám k sebe a chcel si dokonale vyriešiť všetko, čím naň ťažká doba doliehala. Doba bola hmlistá, nevidno ani desať krokov vpred a preto ten, kto musel investovať, bol vlastne znervóznelým hráčom.

— Samozrejme. Budeme siať repu. No keďže cukrovary budú snižovať vždy viac jej cenu, musíme i my snižovať výrobné náklady. To je jasné! — a Jeřábek si kľudným, vyrovnaným pohľadom premeral svojho súseda.

— Racionalizácia? — vyslovil Gömöry a bolo vidno, že tomu slovu, zázračnému zaklínadlu, dnes už ani tak veľmi neverí.

— Zvýšená racionalizácia, — potvrdil Jeřábek jeho dohady. — Lebo s inej strany už ťažko by sme očakávali vyrovnanie porušenej rovnováhy. Naši národohospodári potvrdzujú, že určitý pokles cien ohľadom na výrobné pomery v zemedelstve, je rázu trvalého… a nádej na návrat k starej cenovej hladine je márna. Práve preto jediná záchrana zemedelstva je v jeho racionalizácii. Snížme výrobné náklady pomocou zdokonalenej strojovej výroby… a aspoň trochu sa priblížime slušnejšiemu zisku. Ostatne — ja som už začal, — zakončil Jeřábek sebavedome.

— S tým traktorom? — zavadil otázkou Gömöry.

— S traktorom, — prisvedčil hrdo Jeřábek. — Dúfam, že sa mi dobre osvedčí. Je to preca poľahčenie: prepustil som ľudí, predal voly a mám jednu krásnu mašinu.

— Mašinu! — pohŕdave mykol plecom Gömöry. — Pravda, poľahčenie to je, no liečenie krízy to nie je. Hľa, ja mám parnú oračku, mlátim na lokomobilách… a kríza ma drží tiež.

— Ja mám na mysli moderné stroje, — šibol ho Jeřábek.

— No len no, — bránil sa Gömöry. — Ako ste kalkulovali? Poznám niekoľkých gazdov, takých možnejších: mali už traktor a dnes ho predávajú. Nevypláca sa im…

— … tak ako sa vôbec v malom gazdovstve mašina nevypláca, — skočil mu do reči Jeřábek. — Ako som kalkuloval? Tu netreba ani tak veľmi kalkulovať, najlepšie hovoria štatistiky. Podľa „Zemědělského archivu“ — čítate tie zprávy dakedy? — sa na traktore v podniku do 20 ha tratí ročite vyše päť tisíc korún, no pri dvestohektarovom podniku sa zarába až dvacať osem tisíc.

— Vy teda toľko nezarobíte, — zaťal zas v odplatu Gömöry, zľahčujúc hospodársky slabšieho súseda, Jeřábek porozumel a prijal to celkom samozrejme:

— Lebo toľko zeme nemám. No pri mojom majetku jednako sa mi traktor vyplatí. Dobre som kalkuloval!

Pozrel ponad Gömöryho sivú, krátko strihanú hlavu s aristokratickou tvárou do ulice. Ako keby cítil, že sa v prvom okamihu mýlil, privlastňujúc mu bezradnosť a nedostatok rozvahy. Poznával vždy viac, že Gömöry sedí pevne vo svojom sedle a že jeho obavy, prejavované zo začiatku, netýkaly sa vlastne ani tak jeho vlastného podniku, ako skôr bezradného stavu, v ktorom sa zmieta všetka výroba a podnikanie, stavu, ktorý ochromuje, zmalátňuje a podvracia akúkoľvek istotu.

Gömöry, skúsený statkár starého razenia, dosiaľ sa nevymanil z pochybovačnosti:

— Ja môžem hovoriť, že som dobre kalkuloval. Kupoval som svoje stroje v dobe, keď bola situácia jasná na mnoho rokov. Stačilo vziať tužku do ruky a rátať… holými ciframi. Dnes všetko oveľa viac závisí na politike, a tá je samý zvrat. Stav sveta… neistota…

Obrátil sa i on na okamih k oknu a zahľadel sa do ulice. Riedki chodci prechádzali cestou, od nádražia hrmotaly tažké vozy s uhlím a kedy-tedy zahučal kolembajúci sa autobus.

Jeřábek, zdalo sa, stratil záujem o rozhovor. No Gömöry toho nedbal a po chvíli pokračoval:

— Dnes všade volajú: zvýšená racionalizácia, zdokonalená strojová výroba nás zachráni! Môže, pravda, čiastočne zachraňovať toho, kto už tie stroje má. No ten, kto ich len teraz má kupovať, musí si uvedomiť jasne dneskajší stav pracovného trhu. Je isté, že ohromná nezamestnanosť stláča mzdy. A stroj sa kupuje len vtedy, keď je výhodnejšie zameniť ľudskú pracovnú silu strojom. Myslím, že pri dneskajších mzdách zemerobotníctva, pri stále sostupnej tendencii miezd i cien, je — prepáčte mi odlišný názor — nevýhodné kupovať nové drahé stroje.

Jeho reč znela vážne a presvedčive.

Jeřábek bol značne prekvapený jasným postavením otázky. A hoci sa cítil odzbrojeným, nedal nič najavo a zakončil celý rozhovor tvrdohlave:

— Uvidíme. Traktor je skvelý stroj a vie robiť aj také práce, do ktorých vy svoje lokomobily poslať nemôžete. Kúpil som ho — a teraz nech ukáže, či je výhodnejší on alebo ľudia.

Vonku slnko kĺzalo sa po strmých strechách. Vzduch bol prečistený a ľahký. A jako vnikal pootvorenými dverami dnu, omámil muchy a ony zjašene narážaly o neviditeľnú prekážku skla, za ktorým žila ulica svoj marcový deň. Po proťajšom chodníku, pomaly a váhavo Kováč dosiaľ meral od javora k javoru svoju cestu. Nálada, s ktorou prišiel sem temer pred hodinou, opadávala ako jarné vody. Hlásil sa hlad. Od samého rána nemal ničoho v ústach, a teraz už dávno pokračuje odpoludnie. Hlad — maličký, najsamprv celkom maličký červ, dostane sa ti do žalúdka a priživuje sa na raňajšej zapraženej polievke. Čím dlhšie sa priživuje, tým viac rastie, naostatok Kováč nevie, čo s ním. Svíja sa, vypína a hryzie, na chvíľku dá pokoj, aby potom s novou silou a zúrivejšie sa prihlásil.

Popri chodníku je murovaná ohrada bývalého majera. Zakončená je novopostaveným nárožným domom. V prízemku… nie, začnime radšej takto: do okien prvého a druhého poschodia pozerajú s javorov vrabci; v prízemku do výkladu zazerá Kováč, kedykoľvek prechádza okolo tohoto obchodu. Nezaujíma ho čokoláda, kostky umelého tuku a snímky nového filmu. Zrakom utkvel na čerstvom pecni chleba, do vysoka vykysnutom, v duchu po ňom vzťahoval obidve ruky ako dieťa za bohatým prsníkom matky. A bola tu ešte hrudka masla, čistého, žltkastého masla, ktoré sa akiste na jazyku rozplýva ako pena, a bol tu celý skládok dozrelých syrčekov a celá spirála tenkej červenkastej klobásky.

Odkedy, Bože môj, tých dobrôt neokúsil?

Hlad zahryzával sa vždy hlbšie. Chvíľami ako keby Kováčovi okolo hlavy okrútil tenký závoj, na oči zavesil pavučinku — nevidel, nepočul, len cítil, ako ho zmáha nasladlá slabosť, ako sa zvoľňuje krok a myšlienky sa celkom zastavujú. A vtedy, keď sa mal vracať smerom k obchodu, bolo mu, ako keby bol priviazaný na dvoch protismerných lanách. Jedno ťahá ho vpred: aspoň videť, ako vyzerá poriadny kus chleba, maslo a klobáska! — a druhé tiahne nazpäť a dohovára: peňazí nemáš, nekúpiš… a slín sa nenaješ! Pod výslednicou protivných síl vrastá Kováč slabými nohami na chvíľku do zeme, zastavuje sa kus pred obchodom a potom sa pomaly obracia aby nastúpil zpiatočnú cestu…

Obchodu sa vyhýba. Vyhýba sa chlebu, maslu a klobáske, on — hladný nezamestnaný, ktorého nahradil stroj a ktorého ruky nikto nechce, ani neocení, vyhýba sa chlebu za tenučkou prekážkou skla, lebo to je viac ako sklo, to je zákon bláznovskej doby…

Práve v tom okamihu, keď sa Kováč blížil na koniec chodníka v blízkosti kaviarne, položil Gömöry svojmu súsedovi ďalšiu otázku:

— Koľko ľudí ste prepustili?

— Troch voliarov. Aj voly som predal, — odpovedal Jeřábek.

Jeho zrak zablúdil do ulice… a len teraz zbadal na chodníku Kováča. Oprel sa oň tak, až sa mu zreničky zúžily a — razom rozhodol o Kováčovej situácii:

— Tamto, hľa, jeden sa práve prechádza. Hádam… na ulici chce nájsť prácu.

— Kto?

— Kováč, z mojich bývalých voliarov.

— Voliar ťažko nájde prácu, — poznamenal Gömöry.

— Iba ak by sa dakedy vrátil zas k vám…

Jeřábek od tej doby sledoval Kováča na jeho ceste. A Kováč vždy len od javora k javoru a pred obchodom obracal sa nazpäť.

Od stanice vyrojil sa zástup ľudí. Zabľafkal autobus jeden i druhý, rozbehly sa knísavo k mestu a zástup ľudí bol vždy redší.

Na chodník s druhého boku cesty prešiel starší, solídny pán. Kráčal pomaly a zrejme zamyslený, jeho voľný dlhý kabát poddával sa hojdavému pohybu, rušenému zdutou aktovkou, ktorá nehybne visela v ľavej ruke.

V Kováčovi znova sa zasvíjal, vzopäl a zúrivo zavŕtal červ hladu. Bolestným pocitom zoslablý oprel sa o múr starého majera, v očiach sa mu zahmlilo… predstavil si celý dneskajší nepodarený deň, ktorý sa tak bezcitne vysmial jeho mocným rukám, predstavil si nie už celý, aspoň kúštik toho zlatohnedého pecňa vo výklade, bez masla i bez klobásky — no, súčasne uvedomil si tenučkú vrstvičku skla, ktorá je viac ako len sklo, je zákon… sňal s hlavy širák, otrčil ho v ústrety zamyslenému pánovi a pokorne zamrmlal:

— Prosím vás… nejakú almužnu. Od rána som nejedol…

Pán prešiel, ani naň nepozrel.

A Kováč zostal stáť s rukou pred seba vystretou; do prázdneho širáka padalo v zlatom snopku slnce.

— Vidíte? On ani prácu nehľadá, — upozorňoval Gömöryho prekvapený Jeřábek. — On radšej žobre!

Gömöry, neodpovedajúc, zahľadel sa bez akejkoľvek myšlienky na strechy domov, blyštiace sa ako veľké zrkadlá.

— Ozaj: počuli ste, — preskočil zrazu Jeřábek na novú koľaj, ožil a bol samý záujem — počuli ste? V dedine si roľníci svolali repársku schôdzu. Bola vraj živá. Ktosi ich poriadne poštval…

— Nepočul som, — odvetil Gömöry. — Kto vám hovoril?

— Môj gazda tam bol, Blanárik. Ten mi to doniesol.

— A na čom sa usnášali?

Jeřábek sa pohŕdave usmial, rukou ako keby odohnal muchu s tvári a pohodil hlavou:

— To viete… zlepšenie podmienok predaju repy v tomto roku, organizovanie opozície v Ústrednej jednote repárov… veď si to môžete predstaviť… Štváči!

Gömöry pokýval vážne hlavou:

— Je pravda. Štváči. Nuž ale priznajme si: nás tlačia kartely k stene, nás omína katastrofálna cenová politika, my hľadíme s obavami do budúcnosti: čo majú robiť oni, bez kapitálu, s dlhmi, bez možnosti zvýšiť racionalizáciu svojho „podniku“, oni, ktorí si nesmú rátať a oceňovať prácu svoju ani celej svojej rodiny, ani svojho záprahu, ani amortizáciu strojov… ako robíme v bilancii my… a len vtedy, hádam, pri terajšej cene repy môžu prísť na svoje, ako sa hovorí. Keby si mali rátať všetko tak, ako v riadnej bilancii treba, museli by prísť k veľkým stratám… verte mi!

Hovoril neobyčajne vyrovnane, každé slovo odlieval do definitívnej formy a radil ich ako by v jednu reťaz s pevnými ohnivkami. Sivú, ušľachtilú hlavu skláňal pri tom mierne nabok a šedivé oči boly plné presvedčivosti.

Jeřábek sa v ňom dnes akosi nevyznal.

— Myslím, že nazeráte na ich položenie bez príčiny príliš čierne. Nechápem dôvod, ktorý vás núti k ich obhajobe.

Gömöry sa usmial so skrytou útrpnosťou. Videl Jeřábkovi až na dno duše. Jeřábkovi, prišedšiemu neznámo odkiaľ, novopečenému veľkostatkárovi bez starej spoločenskej tradície, ktorá by ho vynášala nad úzky záujem vlastného vačku, Jeřábkovi, držiacemu sa na povrchu zásluhou politických úsluh, slepých a zaujatých.

— Prečo by ste mali označovať moje slová za obhajobu roľníkov? Ja ako veľkostatkár som k ich obhajobe málo spôsobilý… rozumiete ma! No dúfam, že dobre vidím ich ťažkosti; veď v podstate sú aj našimi ťažkosťami. Lenže viem, prečo sa my cez ne ako-tak prenášame, kdežto oni pod nimi padajú. Pred tým nemá zatvárať oči ani veľkostatkár. V dnešnej dobe je medzi nami a nimi ten rozdiel, že my sa môžeme udržať nad vodou dlhšie ako oni. Používame výhod veľkorysejšieho a modernejšieho podnikania, sme snáď favorizovanejší, alebo sa vieme lepšie vyhýbať a brániť… to je všetko.

Jeřábek počúval zamlklý a prekvapený. Potom sa spýtal:

— Čo z toho všetkého chcete vyvodiť?

— Dovoľte mi najsamprv vy otázku: čo chcete podniknúť, aby ste paralyzovali vplyv opozičných roľníkov-repárov? Tuším totiž, že vám tá schôdza nebola tak celkom ľahostajná…

— Dám svolať schôdzu miestnych členov Ústrednej jednoty repárov… a vyvrátime opozíciu aj s koreňami — vyhŕklo z Jeřábka s plnou samozrejmosťou.

— Prečo?

— Nuž, preca… opozícia!

Gömöry sa usmial druhý raz. Jeho úsmev platil Jeřábkovmu politickému diletantstvu, snahe vyslúžiť si za každú cenu pochvalu a uznanie od tých, ktorým bol zaviazaný.

— Nemyslím, že je to správne. Politicky snáď. No pre nás osobne… nemyslím. Ak sa ničoho nedomôžu, zostaneme pri starom. Ak sa domôžu zlepšenia smluvy, budeme len my najviac profitovať. Nech sa bijú.

— Oni však chcú zlepšenie smluvy pre seba… a na úkor veľkostatkov, aby ste tomu rozumeli.

— Snáď by ste nepodliehali panike! Preca sa cukrovarský priemysel nespojí s malými repármi… proti veľkostatkom! Hovorím vám: nech sa bijú! Ak zvíťazia, zvíťazíme my najviac.

Zrak i myšlienky, chladné ako oceľ, oťažely a rozrezávaly situáciu pevným, bezpečným rezom.

Jeřábek ani tak veľmi nebadal, o koľko ho Gömöry prevyšuje. Bol nechtiac úžasne jednoduchý a keď sa domnieval, že hovorí a myslí rafinovane, ukazoval sa naopak neskúseným hráčom, ktorému každý vidí do karát.

— Ja tú schôdzu svolať musím!

O tom bol ostatne i Gömöry presvedčený.

Bolo to temer posledné, čo si pred rozlúčením povedali.

*

Kováč veľmi skoro zbadal, že stojí opretý o ohradu starého majera, v ruke prázdny širák. Prvý pokus, ktorého si ostatne nebol ani plne vedomý, končil neúspechom. Keď si všetko jasne uvedomil, hneval sa sám na seba a obličaj mu zbronel hanbou i krvou.

— Bolo mi toho treba? — robil si trpké výčitky a podliehal nálade, ktorá v ňom budila odpor k sebe samému. Pocítil mdlobu zmocňovala sa ho nevysvetliteľná triaška, hoci stál na úslní. — Bolo mi toho treba? — opakoval si jednostajne a dlho mu trvalo, kým začal ďalej zdôvodňovať túto svoju otázku?

— Musel som sa celý deň potĺkať mestom? Keď už raz niet roboty, mohol som sedeť doma. Zemiak a trochu vrelej vody by som tam už len našiel!

Nie, Kováč by ešte nevedel žobrať. Akiste sa mu jazyk zapletal a oči hľadely k zemi, keď vravel zamyslenému pánovi: Prosím vás, nejakú almužnu… Ešte ďaleko by mal do účinnej remeselnosti tých, ktorí odriekavajú presne a plynne svoje formulky v obmenách, platných vždy pre jeden určitý prípad. Vídal deti, otrhané a špinavé, ktoré sa vešaly chodcom na päty, celou litániou vymenovaly všetok rodostrom biedy, ktorá ich obkľúčila — a vymáhaly si zvláštnym spôsobom almužnu. Na svojich potulkách mestom pozoroval iných, ktorí v biede otupeli a volili najrôznejšie spôsoby, ako zapôsobiť na súcit a útrpnosť zámožnejších ľudí — a jednako poznával, že toto by nebolo riešenie, chlieb že by bol horký a vyžobraný peniaz že by mu prepaľoval dlaň.

Vnútro mu navrelo dosiaľ neznámym pocitom hanby nad sebou samým. Prišlo mu na um: žobral už niekedy Onderčo, ktorý ráno často vstáva s vedomím, že treba ísť do fabriky, čo už pred rokom za ním zavrela posledný raz bránu? Žobral snáď Marek Bálent, žobrali iní, ktorí sú vyše roka aj viac bez práce? Nežobrali. Postávali na námestí, na nárožiach živých ulíc, shovárali sa pred mestským domom, debatovali pred sprostredkovateľňou práce, prechádzali sa v malých skupinkách po chodníkoch, robotníci s prázdnymi rukami, ktorí nemôžu ničoho zmeškať, a pozerali si výklady obchodov, za ktorými bolo toľko dobrých a potrebných vecí — tak blízko a preca nedostupných.

Nežobrali. Chodili si pravidelne pre svoju podporu, rozčuľovali sa, keď bola táto pravidelnosť porušená, dali sa k dispozícii sprostredkovateľni práce a čas od času prijímali náhodnú robotu a zárobok. Viac robiť nemohli. Fabriky, zamestnávatelia ich odhodili od seba, ako sa odhadzuje dofajčená cigareta, alebo otrepaná handra. Vnútená nečinnosť spravila z nich zástup, podobný nehybnému rybníku, v ktorom čerstvá, tečúca voda naostatok preca zahníva a bahnivie. Tak aj ich krv a sila, schopná tvoriť zázraky tohoto sveta, bola zachvátená chorobou, podobnou zahnívaniu, ktorú nik neliečil. Bola to neslýchaná krivda, uvedomovali si ju kedy-tedy a potom nervózneli a vybuchovali ako prekúrený kotol. Pohľady ľudí, považujúcich ich za ťarchu spoločnosti, skĺzaly a odrážaly sa od nich ako od panciera. Stvrdli, osameli a zhrdli. Stali sa — novým stavom s veľkou utajenou silou.

Kováč po svojom nezdare zvrtol sa k mestu.

Privítalo ho, preplnené bohatými obchodmi, ako cudzinca, ktorý nemešká a ponáhľa sa za svojím cieľom. Vo dverách prázdnych obchodov postávali ich majitelia, bedlive sledujúc kroky i výraz tvárí okoloidúcich ľudí, ako keby chceli uhádnuť, čoho je im treba a pri ktorom výklade sa so záujmom zastavia. Stretával úradníkov a obchodných cestujúcich s preplnenými aktovkami, mäsiarskych pomocníkov s dlhými lykovými kapsami; vychovateľky vracaly sa z parku s kučeravými židovskými detičkami a celá ulica, doplnená skupinkami nezamestnaných, utekala mu v ústrety, šinula sa mu pod nohami ako široké pohyblivé pásmo.

Pred mestským domom, keď už slabosťou sotva nohami prepletal, natrafil na Marka Bálenta. Stál s Mišom Trieskom, ktorý sa práve vracal z fabriky. Toho však Kováč nepoznal. Oprel sa pred vchodom mestského domu o stĺp balkóna. Oprel sa tak, že sa mu až nohy v kolenách podlomily a ramená sa stiahly do oblúka.

— Čo je s vami, Kováč? — obrátil sa k nemu Marek.

— Eh, všetko sa mi už bridí. A nohy ledva vlečiem. Od rána som nevidel ani kúska chleba…

Marek aj s Mišom pristúpili k nemu bližšie.

— A čo ste robili?

— Práve že nič. Odišiel som ráno z domu… hľadať robotu. Aj sa mi trafila, ale taká viac ako odpoly zadarmo. Nechal som tak. Nuž… a nejedol som. Nemáš dačo?

Mišo odskočil a o chvíľu pchal Kováčovi do ruky i do vačkov žemle.

— Stačí to? Klobásky nemám. Že vraj na veľmi lacný žalúdok mäso škodí, kdesi som čítal… — a smial sa veselým chlapčenským smiechom.

Potom zas nadväzovali prerušený rozhovor:

— Na dve fronty, ináč to neukazuje, — rozhodol Mišo. — Tí, čo idú s mladým Jeřábkom, nech len idú. Skoro zakapú. My dáme mládeži nový smer. Novú zábavu.

Marek samozrejme súhlasil, no preca prišiel s námietkami:

— Naša mládež však zostane bez ihriska. Aj bez prostriedkov.

— A či je len futbal?

— Žijú ním.

— Sú aj iné športy, — náhlil s odpoveďou Mišo. — Kolá majú u vás mnohí?

— Skoro všetci.

— Tak vidíš. A cyklistický krúžok… to je pre mládež ako stvorené. Podnikaly by sa spoločné výlety, účastnili by sme sa robotníckych osláv, sprievodov… a pomaličky by sme ich vťahovali do roboty. Záujem by sa vzbudil, o to nič. A keby už tak veľmi túžili za futbalom, mohli by zajsť sem do mesta. Na naše ihrisko.

— Ťažko sa im bude chceť — zapochyboval Marek.

— Tým lepšie, zabudnú. Zvyknú na inšie… Ja sám nie som veľkým priateľom futbalu. Zavádza. Videl si u vás: niektorí na nič iné nemyslia. A za mladým Jeřábkom by išli ako barani… aj za jeho osobným cieľom.

— Veď o to ide.

— Preto ich treba rozdvojiť. Podchytiť, zakiaľ sú nespokojní…

Kováč stál opretý o stĺp balkóna, hltave žuval pečivo, oči mal prižmúrené a neúčastnil sa rozhovoru ani jediným slovom. Ich starosti boly mu celkom cudzie a nevyznal sa v nich. Keď sa konečne trocha zasýtil a cítil teplú vlnu, ktorá sa ním šírila ako kruhy na vode, odlepil sa od stĺpa, obrátil sa ku chlapcom a vravel:

— Tak vám ďakujem…

— Za málo — zasmial sa zvesela Mišo.

— Idem kus ďalej. Ideš skoro domov? — obrátil sa Kováč na Marka.

Pohli sa za ním a skoro došli k väčšej skupinke nezamestnaných. Podvečer začalo ulicami chladnejšie podúvať. Obloha nad strechami dostávala zelenkastý náter, prechádzajúci v tmavomodrý tón. Krčili sa v ľahučkých poplátaných kabátoch, hlavy stiahnuté medzi plecia, prestupovali s nohy na nohu, iní snažili sa dostať do stredu skupiny, kde dvaja robotníci živo rozhadzovali rukami a prebíjali jeden druhého.

— Vy ste sa na drobnú prácu vykašlali… a veľkú spraviť neviete.

— A vy ste pre dobrú prácu stratili cieľ.

— Robíme, čo sa v tejto dobe dá!

— Áno, robíte pre ženy nezamestnaných kuchárske kurzy! Aby vedely dobre spraviť vyprážané kurence… alebo zajaca na smotane! A pre chlapov poriadate prednášky zo zdravovedy.

Napadnutý sa na chvíľu odmlčal. Potom nástojčive odbíjal:

— Preca niečo! Vy len pred Marxom kľačíte a…

— Lepšie ako zavliecť ho do kuchyne a opásať mu kuchársku zásteru. Taký Marx by sa vám páčil, to verím… aj všetkým oným…

Chlapi sa zasmiali chutným smiechom. Jeden z nich potom smierlive vpadol do hurhaja:

— Čo sa vadíte, veď máte obidvaja žalúdok prázdny!

— Veru! — pripojili sa mnohí.

Iný zas dychtive volal:

— Nechajte, nech si povedia svoje!

— Aj to je lepšie ako nerobiť nič! — bránil sa ďalej ten druhý. — Až príde čas, budeme stavať barikády…

— Nepustia vás, nebojte sa! Nepustia vás od kuchyne, že by sa vám pripálila baraninka na cibuli. Kdeže… barikády! Tak, ako aj teraz vám hovoria: Žiadne demonštrácie! Nedajte sa vyprovokovať, choďte pekne domov, veď sa už len dočkáme lepších časov. Teraz sa nedá nič robiť.

— No a dá sa? — vzchopil sa zas druhý k obrane. — Nedá!

— Neskúsili ste… veď vás ťahajú nazad, tak ako môžete ísť vpred? Nehovorte vopred, že sa nedá: poďte s nami, všetci spoločne, a uvidíme!

Chlapi sa pomaly začali rozchádzať. Ten, čo stál najbližšie Kováča, len tak skôr pre seba poznamenal:

— Dnes si musí každý pomôcť sám ako vie. Papuľovať… to je nič!

Maloverný úsudok — to bolo posledné, na čom Kováč uviazol v tomto nepodarenom dni. Zahryzol sa do jeho vedomia, sprevádzal ho na ceste domov a kliesnil si cestu za každou myšlienkou, ktorá skrsla v jeho ukonanej hlave. — Dnes si musí každý pomôcť sám, ako vie — hučalo v ňom ako povíchrica, — sám si voliť cestu ku chlebu, sám si poradiť s každým, kto ti tú cestu zahatil…

Kováč kráčal prudko vpred a ani nemal času dobre počúvať Marka, ktorý mu rozprával o nutnosti boja nezamestnaných.

Každý sám… každý sám…

Tak, ako keď kolesá vlaku hrmotia po uvoľnených pražcoch, ozývalo sa v ňom a hnalo ho od mesta do dediny.