ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zem voňala teplým, vlhkým dychom. Hľa — tráva! Ako niečo celkom nového, čoho tu dosiaľ nebolo: bol by si sa k nej sklonil a hladkal ju ako decko po kučeravej hlávke. Tráva! A z brázd vyletovali škovrani, do ďaleka, do široka roztriasali svoju lásku, lebo jej bolo priveľa na tak malé vtačie srdce. Komu patril ten spev? Ľudia chodili zmámení poľnými cestami, často sa zahľadeli do výšav, so zatajeným dychom hľadali maličký, trepotajúci sa bod — a zabudli celkom na hniezdočká učupené v mladom zboží za hrudkami, na malé, hnedé milenky, na strakaté vajíčka, na zázrak, tichý ako každá chvíľa veľkého očakávania.

Slnko sa kĺzalo po stromoch, odkvapkávalo s veľkých, otvárajúcich sa pukov, padalo do sviežej trávičky zlatým dažďom a vsiaklo do zeme, zmámenej ošiaľom náhleho jara. A tam, kde stromov nebolo, kde boly len široké, rovné, nedohľadné lány, zasypávalo ich slnko drobulinkou rosou, nepokojnou a zlatistou, ktorá sa povetrím snášala k zemi ako sa snáša tieň tichého podvečera.

V širokých poliach strácali sa ľudia. Hľa — chrobák v blýskavom modrom fračku mrví sa v zemi, prevracia ju a hrudky sa mu drobia. Aký je malý ten svet… a koľko roboty v ňom! I ty, Ondrej, vyzeráš smiešne v tej čokoládovej diaľke, akého koníka to poháňaš a za akou hračkou poskakuje tvoj otec, akým to bičom práskaš? Počuť… a nevidno nič. Aký je malý ten váš chrobačí svet, ako sa stráca Malenec na vedľajšej roli, kravičky ako uchá rozbitých hrncov — statok našich detských maštalí!

Sejete. Stroj svojimi pätami ryje do zeme plytké jarky, natriasa sa a brnčí, jačmeň sa zasypáva prsťou, drobulinkou ako prach.

— Kto ho vie, či dobre tak… Zem, zdá sa, je veľmi suchá, — hovoril starý Rataj, keď došli k úvrati.

Ondriš neodpovedal. Nepodvraciaval otcove gazdovské skúsenosti. Zato Malenec, odpočívajúci na tejže strane súsednej svojej role, podchytil jeho slová a načrel do obľúbených pranostík:

— Dobre je tak, dobre! — volal na Rataja. — Nie darmo sa hovorí: Ovos sej do blata, jačmeň do prachu a žito do hrudy. Sejeme preca jačmeň!

— Nuž, neviem — bráni sa ako môže Rataj. — Akosi sa vyčasilo. Sejeme nasucho… a dážď, Boh vie, kedy povlaží.

— Neboj sa, — hovorí Malenec, — apríl povlaží. A čakať sa neoplatí. Veď vieš: jarný deň — jesenný týždeň. Keď o deň neskoršie zaseješ, o týždeň neskoršie budeš skášať.

Potom pristúpil k mašine, dosypal truhlu jačmeňom a obrátil sa k Agate:

— Poďme!

Agata poši

bla kravy. Pohly sa.

Ondriš sa zahľadel za Agatou. Dnes sa mu nezdala byť inakšou, mĺkvou a neživou, ako predtým. Začalo sa jej chytať prvé slnko, hoci si čiernu šatku viazala do širokej striešky nad čelom. Shodila kabát, uvoľnila pružný driek, riasnatá sukňa, žltá ako slama, hojdala sa okolo útlych bokov. Bola smiešna v starých rozbitých črievičkách, nedalo sa jej dobre chodiť v kyprej oráčine, naberalo sa do nich hliny a akiste ju omínalo. Vyzuť sa pred Ondrišom preca nechcela.

Keď starí na úvrati spolu hovorili, obrátila sa a hľadela k mestu. Vyzeralo novšie, veselšie a čisté, ako keby ktosi strechy i celé domy natrel jasnejšou farbou. Hľadela na dym, kde — tu vystupujúci z komínov, mäkký, kaderavý v pastelovej diaľke; jej pozornosť však neuviazla na pestrej šachovnici kosých striech — cítila, že by sa mala obrátiť, že by mala svoj zrak sprítomniť a pozreť na Ondriša, ktorý stál bokom a so záujmom, avšak bez vzruchu, pozoroval prvý raz jej vážne detský profil, vykrojený v jemnej línii. Premáhala sa, náročky odvracala hlavu, čím viac pociťovala úporný Ondrišov pohľad, ktorým sa do nej skúmavo zaprel, tým viac trieštil sa jej kľud, takže si v mysli začala opakovať: červené strechy…červené strechy…

Červenými strechami do diaľky svietila nová štvrť mesta.

Teraz, keď kráčala vedľa kráv, keď sa jej opätky prevracaly na nerovnej zemi, musela mysleť na Ondriša. Bránila sa tomu, a preca sa jej vracal na myseľ každým okamihom; kedykoľvek sa jej na hrude zvrtla noha, pomyslela si: Ondriš má nepohodlnú cestu; kedykoľvek pošibala bičom kravy, spomenula Ondrišov bič, ktorým veselo práskal, ako keď strieľa. Každou chvíľou preboril sa k jej vedomiu — zamotávala sa do podivnej pavučiny a nemala síl k obrane, ktorú považovala za povinnosť. Zmocnila sa jej preto bolesť a tieseň.

Odpoludnia, keď už skoro zasiali, prišiel za nimi Kmoško. Vyňal z vačku hárok papiera aj kus ceruzky, dočkal, kým sa Rataj vrátil na úvrate a vtedy naň veselo zavolal:

— Nuž poď, podpíš sa!

— To na tú smluvu?

— Hej!

Rataj však, ako keby nedôveroval, dobre si popozeral všetky body smluvy, ktorú predkladala opozícia malých repárov, ktorou protestovala proti diktátu cukorného priemyslu a ktorou sa dožadovala zlepšenia svojej stiesnenej situácie. Pozrel si i podpisy. Bol ich už celý rad.

— Aj Zvara podpísal? — spýtal sa Rataj, hoci videl Zvarov tvrdý podpis hneď v treťom riadku.

— Veď vidíš!

Rataj vzal ceruzku, poslinil ju, položil papier na truhlu siaceho stroja a s neobyčajnou vážnosťou, bez ďalšieho slova, nezvyklou rukou napísal: Ján Rataj, maloroľník.

Potom vravel:

— Ondriš!

— Aj ja? — spýtal sa syn.

— Nech je nás viac! Aj o teba ide… aj ty gazduješ! — a podal mu ceruzku.

Zakiaľ sa Ondriš podpisoval, vrátil sa s druhého konca poľa Malenec. Kmoško naň volal:

— A vy, súsed, s nami nedržíte? Nepodpíšete sa?

— Na čo? — mrzute sa spýtal Malenec.

— Nuž… na tú opozíciu. Však viete.

— Nepodpíšem. Vidíš… sejem.

— Veď aj Rataj seje! — odbíjal jeho výhovorku Kmoško. — Aj ja budem siať.

Malenec pozrel naň vyčítavo, ako keby ho chcel karhať, ledačinu, a potom odvrkol:

— Ja najsamprv sejem… a len potom sa starám o iné veci.

Kmoško bol zrazu Malencovou poznámkou napaprčený:

— Ešte je čas… siať jačmeň. Jačmeň siať je najlepšie, keď je list na lipe ako groš. Všimnite si líp — ledva čo puky púšťajú. Skoro sejete!

Malenec sa rozkročil, vydráždený, nahnevaný — a zaťal:

— Skorá sejba často zmýli, ale — pozdná vždycky!

— Veď si už dajte pokoj! — chlácholil ich Rataj. — Tak čo, súsed, nepodpíšeš sa?

— Nie! Čo mi môže pomôcť, tá vaša pozícia?

— A možno, že pomôže. Vidíš obrábaš role pod repu, ako najlepšie vieš. Akiste sa ti veľa repy urodí. Čo spravíš potom, keď v cukrovare určia nízky kontingent — a zvyšnú repu budú odoberať z milosti a za pár korún?

— Čo ty môžeš vedeť, koľko sa mi urodí! Môžem obrábať a siať koľko chcem… Boh požehná, koľko sám bude chceť! Keď sa urodí málo, čo robiť? Keď bude tej repy veľa, dajako si s ňou už poradím. A tam… s kontingentom? Keď budú robiť málo cukru, budú kupovať aj málo repy, akože inakšie? Na tom ani vy nič nezmeníte!

Ratajovi sa celkom prijedla Malencova ľahostajnosť.

— Nezmeníme! Chceme zmeniť! Chceme, aby cukrovar odkúpil všetku repu v prvom rade od malých repárov a potom len od veľkostatkov, lebo veľkostatky dorábajú repu o veľa lacnejšie ako my.

— Veď máme organizáciu! Nech nás chráni!

Kmoško sa smial, jeho smiech bol jedovatý a škodoradostný. Smial sa tak, že nenašiel ani času odpovedať. Aj tak bolo lepšie — Rataj skôr vedel najsť rozvážny tón:

— Už si dakedy videl, aby sa mačka smilovala nad myškou? Nevidel, pravda! A preca chceš, aby ťa Jeřábek chránil. Chceš, aby ťa chránila organizácia, v ktorej rozhodujú veľkostatkári, správni radcovia cukrovarov a podobní páni. Neboj sa, tí sa budú starať o to, aby v prvom rade išla do cukrovarov repa z veľkostatkov. Za plnú cenu. A tebe môžu povedať: nepotrebujeme! Ty budeš prosiť, modlikať… a dáš ju pod cenou. Oni s tým aj rátajú.

Kmoško cítil, že musí priložiť na oheň svoje polienka. Ozval sa:

— Viete vy, sused, kto bol ten pán, čo rečnil nedávno na Jeřábkovej schôdzi? Ten, čo nás zaprisahal: ,Nedajte sa! Držme všetci pospolu a vtedy zvíťazíme nad každým, kto by nás chcel na repe okrádať!‘ Viete, kto bol ten pán?

Malenec neodpovedal. Bolo vidno, že si ani tak veľmi nežiada vedeť — stál trocha rozkročený, palcom škrabkal sa kdesi medzi lopatkami a pri tom si Kmoška premeriaval celkom pokojným pohľadom bez najmenšej známky zvedavosti. Tým skôr sa Kmoško poponáhľal:

— To bol senátor, ktorý má hŕbu akcií z niekoľkých cukrovarov, zasedá v ich správnych radách, bere za to desaťtisícové odmeny a z akcií vysoké dividendy a tantiemy. Sedí aj v správnej rade nášho cukrovaru, je členom cukorného kartelu, spolu s ním diktuje cenu za repu a za cukor — a pri tom sa v nedeľu nehanbil kričať: ,Kto nás to okráda, kto nám nedovoľuje už ani dýchať? Kto nám diktuje smiešne nízku cenu repy? Cukrovary! Cukorný kartel!‘ Tento pán senátor sedí v správnej rade závodu na výrobu umelého hnojiva, udržuje vysoké ceny — a v nedeľu sa nehanbil spýtať a hromžiť: ,Kto je to, čo udržuje neznesiteľné ceny hnojív, kto je tomu na vine, že skoro budeme museť pýtať vtáčence, aby nám role povážaly?‘ Tento pán sedí v správnej rade jednej veľkej banky, a pri tom sa nehanbil kričať: ,Musíme sa dostať z dlžôb, z pazúrov bank, musíme usilovať o lacný úver!‘ Tak, súsed, tak! Tak hovoril a tak vyzerá ten pán, ktorému vy veríte a ktorý vás má brániť proti cukrovaru a proti všetkému, čo nás trápi a gniavi!

Kmoško sa mohol rozhorčovať ako chcel, Malencom nepohol. Malenec stál, skôr nasrdený ako presvedčený, a zakiaľ Kmoško shŕňal do kopy všetky senátorove akcie, dividendy a tantiemy, díval sa naň celkom pokojne a bez slova. Keď Kmoško skončil, zaťal doň priamo:

— Súsed, vy ste to všetko videli?

— Čo?

— Tú hŕbu akcií…myslím.

Kmoško bezradne rozhodil ruky od tela, potočil sa na opätku, preglgol jeden — dva razy sliny a potom pohodil hlavou:

— S vami niet žiadnej reči, súsed! Tak sa teda nepodpíšete?

— Nie!

Malenec sa obrátil, prikročil ku svojmu siacemu stroju a o Kmoška sa viacej nestaral. Rataj pokrčil plecom, mávol rukou a šeptom vravel: Daj mu pokoj… s tým nič nevykonáš! Obrátil sa v tú stranu, kde stál Ondriš s Agatou. Nemusel ho ani volať. Agata sama priskočila k otcovi a Ondrišovi nezbývalo nič iné, ako vrátiť sa k svojej robote.

Hrudky sa pod nohami drobily ako práchnivé drevo. Krok za krokom, krok za krokom, — tak postupovali po svojich súsediacich záhonoch; Agata šibala rysavé kravičky, Ondriš plieskal do vzduchu bičom. Agata bola dosiaľ v zajatí Ondrišových slov, prostých, jednoduchých a priezračných ako prameň. Bože — čo mi to len hovoril? — trápilo ju, nemohla si jednotlivé slová uviesť v súvis a napokon dojem, ktorý zostal z Ondrišovho hlasu, bola len akási príjemná hudba, šum vzdialeného vetra, šepot zeme, ktorému nie každý rozumie. A Ondriš zas šiel, objímal zrakom šírošíru diaľku, tak úzku pre jeho radostný rozlet, zdvíhal hlavu a medzi oblakmi, ktoré nad nimi plávaly, hľadal, čo by mu pripomenulo Agatine rysy, ľahko naznačený oblúk čela, jemnú krivku nosa, písmeno s, tvoriace prechod od úst k brade. Oblaky plávaly, zlatý a ľahučký vánok kopil ich na seba a iné zas rozháňal, menil ich tvary, tiene i rýchlosť, takže Ondriš nestačil postihnúť všetky zmeny vo výšave, ktorej sveril svoje tajomstvo.

Len Malenec bol ten istý: kráčal akosi zlostne, hľadel do zeme a čo chvíľa otváral truhlu stroja, aby sa presvedčil o zásobe zrna. Otváral zbytočne často — ale poraďte človeku, čo robiť, keď je nasršený!

A Rataj, vždy v rovnováhe, kýval len hlavou do kroku, oči jasné a bez pochýb, a myslel si:

— Je to peň, ten Malenec!

*

Pred večerom sa vracali domov. Siace stroje zjašene brnčaly, keď vyšli s nimi na tvrdú hradskú, oceľové špirály, zakončené ťažkými pätami, poskakovaly a drkotaly.

Tam, kde odbočovala cesta k Jeřábkovmu majeru „Háju“, stála bíreška Bálentka. Pozerala smerom k dedine, hneď zas k mestu a bola nepokojná. Slnce hodilo jej do očú žhavý snop lúčov. Zaclonila si oči a nepohla sa s miesta.

— Kohože vyzeráte, tetka? — spýtal sa zvesela Ondriš.

— Starého čakám… už by mal byť tu.

Pri tom ani poriadne na Ondriša nepozrela, obrátila sa a hľadela radšej opačným smerom, aby sa ich zraky nestretly. Lebo Bálentka lhala.

Kdeže, starý Bálent! Kdeže, jej syn Vendel! Tí v dobe pilnej práce nechodili domov tak veľmi skoro. Veď slnko stálo ešte na dva palce nad obzorom. Tí budú siať, zakiaľ slnce celkom nesadne na vodorovnú priamku, ktorou je zdôraznená hranica oblohy a zeme v tomto šírom kraji.

Od včasného rána sú v poli — a vrátia sa s večerom.

Tých bíreška nečaká. Ona len vyhla Ondrišovej zvedavosti.

Keď už treba pravdu povedať — Bálentka čaká „sladkého Jožka“.

— Sľúbil sa, že pred večerom naisto príde — presviedčala sama seba, obzerajúc sa na všetky strany, — že príde z dediny. Najprv chcel pochodiť dedinu… a potom okolo nás do mesta.

Zastala prostred hradskej, zaclonila si obidvoma rukami oči a pozerala zas za chvíľu k mestu. Či by sa bol azda rozhodol naopak?

Rovina rozložila sa pred ňou ako stôl, oči nemaly, na čom by sa zachytily. I tá hradská bola ako napätá stužka. Ani poriadny strom sa tu neuchytil. Niekoľko mladých, tenučkých agátov trčalo okolo cesty; iné boly suché alebo celkom polámané. Celá tvár zeme bola vyholená ako na nedeľu — od dediny až k mestu. Len okolo Jeřábkovho majera strapatel sa chudobný háj.

Keď sa, nepokojná, po chvíli obrátila, zbadala v diaľke pred dedinou troch ľudí, kráčajúcich po hradskej. Zbystrila zrak, snažila sa rozpoznať, ktorým smerom sa poberajú. Boli skôr ako malé, svislé čiaročky, premiesťované neviditeľným pohybom, ako neživé hračky, figurky, ktoré nebadateľná sila postrkovala.

Kdeže idú? Akiste chlapi, čo odbočili s poľnej cesty na hradskú a vracajú sa domov, do dediny. Keď sa však zahľadela ostrejšie, musela si priznať, že malé čiaročky rastú, rastú, dostávajú určitejšie obrysy ľudí, ktorí sa približujú. Po chvíli bolo dokonca možné rozpoznať tmavý oblok prostredného a jasnejší, sivý druhých dvoch. Napokon priblížili sa už natoľko, že Bálentka bezpečne poznala krívajúcu chôdzu prostredného — a zmocnilo sa jej zrazu chvenie; prechádzalo od srdca veľkými, kruhovými vlnami po celom tele, ako keď hodíš kameň do tichej vody.

— Vedú ho! — zhíkla prekvapením — „sladkého Jožka“ vedú! Už ho dolapili!

Zmeravela a zostala stáť prostred cesty. Nedbala, že jej prekvapený, zľakaný pohľad môže vyvolať podozrenie. Dívala sa vpred, videla, že sa jeden z četníkov zastavil, zapaľujúc si na cigaretu, zakiaľ druhý celkom pohodlným, hojdavým krokom sledoval krívajúceho civila. „Sladký Jožko“ odovzdal sa nezmeniteľnému osudu. Zutekať? — nemalo by smyslu, nič by nevyhral so svojou chromou nohou. Ostatne — akýže trest ho môže postihnúť? Desať dní, tri týždne, mesiac? Usmieval sa rozpačite, zľahka mykal jedným plecom, keď nastupoval na chybnú nohu, a zdalo sa, že myšlienku na útek odháňal rukou ako muchu. Ako keby sa presviedčal: — S areštom musí počítať každý pašerák!

Boli už celkom blízko, hľa — už len asi desať suchých, kostrbatých, dolámaných agátov, nie hrubších ako hrablisko, hľa — „sladký Jožko“ už poznáva Bálentku, tajomne sa usmieva a potom hľadí do zeme, aby nič nevyzradil. No Bálentka nič, ani sa nesnaží skryť svoj údiv, dokonca zabúda, že má ústa pootvorené a raz — dva — tri: bude im prekážať v ceste.

— Čo je, tetka? Aj vy ho čakáte?

Zasmiali sa, ako ňou až mykla táto otázka. Spamätala sa, vystúpila sa im z cesty, potriasla hlavou a chytro, chytrejšie než aby to bolo nenápadné, zo seba vysypala:

— A ba! Starého čakám, kedy sa už vráti.

— Keď ste akási naľakaná… — poznamenal četník. Keby boli lepšie pozorovali „sladkého Jožka“, boli by zbadali, že v prižmúrených očiach vzbĺkol mu maličký roj radostných iskier. — Ej, či je to baba, — pomyslel si, — pomaly by sa bola sama vyzradila. Ale sa vynašla!

Prešli.

Bálentka za hodnú chvíľu zostala na hradskej stáť, omráčená nečakanou udalosťou. Že „sladkého Jožka“ zlapali, to samo ju nevyvrátilo z rovnováhy. To sa dalo čakať kedykoľvek. No prečo sa to muselo stať práve dnes, keď ho tak veľmi čakala, keď sa naň celkom naisto spoliehala a podľa toho si usporiadala gazdinské veci?

Keď ju minuli a boli už ďaleko pred ňou, ako keby rozvinovali klbko bielej cesty smerom k mestu, zrazu sa strhla a prudko sa rozbehla domov. Slnko zašlo a na obrovské tabule polí padol tieň.

Vkĺzla nízkymi dverami do izby, skoro však vybehla znova do dvora a zastavila sa u súsedov.

— Nemáš? Požičaj, Doriša, ak môžeš!

Bíreška Vidová potriasla hlavou:

— Nemám. Čakám. Veď, hádam, má dnes prísť. Sľúbil sa.

— Nepríde, moja milá! Už nepríde!

Bálentka bola naostatok rada, že sa mohla sveriť s novinou. No keďže práve v tom okamihu za múrom majera ozvalo sa drnčanie mašín a prvý pár koní vchádzal do dvora, nebolo kedy rozhovoriť sa tak, ako si udalosť zasluhovala, a ona musela len tak napochytre striasť najväčšiu ťarchu:

— Už nepríde! Práve ho viedli do mesta žandári. Videla som!

Stratila sa Vidovej s očú a zmizla vo svojej izbe, nedbajúc, že Vidová môže odteraz zhoreť zvedavosťou.

Nebolo času vysvetľovať. Starý aj Vendel vchádzali do dvora.

Bálentka zapálila hrsť slamy, nakládla na ňu trocha raždia a postavila kávu na oheň. Bola celá znervóznelá, videla, že dnes sa jej v kuchyni zle povodilo a že mužovi a synovi, vracajúcim sa po celodennej robote domov, pri najlepšej vôli nemôže vyhoveť tak, ako sú zvyklí a jako by chcela.

— Gabriša, chytro, daj jesť, — vkročil Bálent do nízkych dverí, — chytro, alebo zjeme teba!

— Čo ste nám nachystali? — spýtal sa s úsmevom Vendel, — otec od obeda nič iné nespomínali… len večeru.

Bálentke ako keby vrazili do srdca nôž.

— Ale… veď by som sa radšej do zeme prepadla!

— No…! — pozrel na ňu starý zvedavo, — čo sa ti pritrafilo?

— Že vám ani nemám čo dať… to sa mi pritrafilo! Navarila som kávy, aj chlieb je čerstvý, ale sladiť nemáte čím! Celý deň som čakala „sladkého Jožka“, že mi prinesie sacharínu, ako sa bol sľúbil — a keď som sa ho dočkala, viedli ho žandári. Teraz už, na moj’ dušu, neviem, čím budeme sladiť.

— Keď si odsedí svoje, príde zas, — chlácholil ju starý, hoci sám bol značne sklamaný. Celá vidina chutnej, zaslúženej večere rozplynula sa mu v nič, sen zvrtol sa na maličkej tube sacharínových tabletiek, ktoré „sladký Jožko“ tajne prenášal z Rakúska cez hranice.

— To ja viem, že príde zas, — prizvukovala žena — no čo budeme robiť do tých čias, kým ho pustia? Syrup sa vám už prikonal…

— Čo robiť? Daj nám teda syrupu, — povedal Bálent.

Natreli ním chlieb a zapíjali horkou kávou.

— A zajtra by si mala kúpiť aspoň trochu cukru… kým toho Jožka nepustia.

Bálentka pri týchto slovách iba zhlboka vzdychla. Po dlhej chvíli, ako keby konečne nabrala sily, vravela:

— Čo robiť? Musím ho trochu kúpiť… len ešte neviem, za čo.

Večer, keď už líhali spať, vrátil sa z mesta Marek. Večere nepýtal a mať ho ani neponúkla. Mala celkom skazený deň.

Marek sa nikdy nezobudil, keď ráno ostatní vstávali. Bolo mu lepšie, keď mohol aspoň kus jednotvárneho, hluchého dňa zasypať snom. Zasypať, ako zasypávame čiernu jamu, ako sa snažíme zabúdať na neradostné chvíle, ako sa odvraciame od priepasti.

Mať chodila okolo neho bez hluku, potichučky brala hrnce a misky, kládla ich ticho na stôl alebo na sporák, opatrne otvárala dvere, keď vychádzala von a práve tak, keď vchádzala dnu. Jej zrak skĺzol vždy na posteľ, kde pod starou, pásikavou perinou spal Marek. Len ho tak vždy pohľadom pohladkala — nič si pri tom nemyslela, nevyčítala sebe ani jemu. Len jej bolo akosi ľúto toho mladého života, že tak hlucho kvitne, že jeho sila drieme a tratí sa ako skrytý prameň v hore, o ktorý nik nedbá. Len jej bolo ľúto, že mocná neznáma sila pokazila jej rodičovskú radosť, vyšmarila Marka z fabriky tak, ako odhadzujeme nepotrebný zdrap papiera, že tento Marek, kedysi šikovný, snaživý a bystrý rukami i rozumom, je pridlávený k zemi, privalený ťažkým kolesom pomerov, v ktorých sa zmietajú tisíce, státisíce a — hovoria — miliony jemu podobných ľudí.

Už vyše roka, čo ho prepustili z roboty. Čo? — veď je to už najmenej pätnásty mesiac, čo prišiel posledný raz z práce. Ako keby to dnes bolo: prišiel, položil pred ňou na stôl knižku s poslednou výplatou a najprv nemohol zo seba dostať ani slova. Až keď sa ho spýtala, povedal: — Vypovedali ma z roboty. A potom už stíchol ako strom, do ktorého zatnú sekeru.

Pravda, vtedy vypovedali mnohých. Vyhovárali sa: nemáme nijaký odbyt, gazdovia stroje nekupujú a keď majú kúpiť železný pluh, aj vtedy sa rozmýšľajú. Bola to výhovorka. Vypovedali nepohodlných, tých, čo sa vedeli dakedy aj ozvať — a miesto nich vzali do práce druhých, spoľahlivejších a lacnejších.

Bálentka nikdy neľutovala, že jej syn patril medzi nepohodlných, a preto stratil prácu. Skôr sa jej v hlave rozbresklo, usporiadala si mnohé myšlienky, ktoré sa jej predtým zapletaly v divné klbko, v ktorých sa dobre nevyznala a ktoré sa jej plantaly zbytočne v ceste. Mala Marka rada, že bol inakší, ako otec a Vendel, títo mlčanliví otroci na panskej zemi, ktorí ani v dobách najostrejších bojov zemerobotníctva nevedeli sa rozhodovať pre jednu z dvoch ciest. Tí vedeli len drhnúť, s rukama predávali aj mozog a svoju prácu si predstavovali ako nezmeniteľný údel, ku ktorému boli predurčení. Cez celú jar i jeseň mali v rukách klaň pluha, v lete zase kosisko. A keby boli vzali pero do ruky, neboli by si s ním veru ani poradili. Keby sa boli zahľadeli do knižky, boli by nad ňou raz — dva zaspali. Ich celý život mal len dva výkyvy: stratu a nadobúdanie novej sily.

Marek bol inakší, ako z druhého hniezda. Keď sa tak rozpomínala na všetko — až ju okolo srdca hrialo. Videla ho v duchu, zatúlaného a usopleného, ako všetky bírešské deti na majeroch, ako sa v jedinej košieľke motal po dvore, pri kôlňach a okolo zákvasných jám, rozpomínala sa, ako sa z tejto košieľky vyzliekal, aby sa vpratal do prvých nohavíc, ktoré ona vypýtala v meste, kde chodievala posluhovať. Do školy chodil len dve zimy, hoci to všetko bolo čerta hodno: po slovensky ich neučili a maďarsky sa nenaučil. A tak, keď mal desať rokov, pomáhal už v poli pri žatve i na repách, sbieral s ostatnými deťmi chrobač a vytápal myši z dier, keď ich bolo veľa. Neskoršie ho bral už otec na pole. Marek mu poháňal voly do tých čias, kým mu pán nesveril prvý pár. No to už z neho bolo statné chlapčisko, keď sa stal voliarom.

Voliarska sláva netrvala dlho. V Markovi sa prebúdzaly nové túžby, ako sa každým jarom budia v zime skryté puky. A tak sa raz stalo (Bože, už je to všetko tak dávno!), že Marek prišiel z mesta domov a oznámil im nečakané, nepochopiteľné rozhodnutie: Nebudem už voliarom! Pôjdem robiť do fabriky.

Už bola vtedy taká doba: roboty koľko chceš. Marek odišiel robiť do fabriky na hospodárske stroje. Je pravda — bol len nekvalifikovaný, pomocný robotník, no prinášal domov pravidelný groš a postavil sám seba na pevnejšie nohy. A čo hlavné — začal sa meniť, mal nové záujmy a hovoril inakšou rečou, bolo z neho možno cítiť inakší svet. Ako keď brusič bere do rúk drahokam, aby mu vyhladil plochy a určil presné, tvrdé hrany: Marek sa oddal tomu novému svetu a on ho sformoval, jeho proletársku podstatu očistil od nánosu a dal jej určitý tvar.

To vtedy sa Marek znova pustil do kníh, lámal jazyk na kostrbatých slabikách a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku! To vtedy vysedával večerami doma nad sošitom, slinil tužku a učil sa písať! Bol umienený a nepopustil, volal matku, aby sa jej pochválil. Často vnútil aj jej tužku do ruky a hovorieval: Napíšte, mama, aj vy napíšte to isté!

A ona, bíreška stará, sa pustila ako blázon do toho, čo už dávno temer zabudla, a teraz sa musí hanbiť za svoje haky-baky.

Potom Marek už celkom zapadol v meste. Vracal sa obyčajne neskoro večer a niekedy sa ani nevrátil; spával u svojich kamarátov. Inokedy sa vrátil pred večerom, pojedol napochytre, čo mu predložila a potom zas odchádzal nazpäť do mesta. Vtedy sa pred polnocou nikdy nevracal. Rozprával málo. Ako keby sa bol odcudzil — a snáď na tom bolo niečo pravdy. Otec s Vendelom mali len svoje ukonané telá, s ktorými skočili vždy do spánku ako do mora. O čom s nimi hovoriť? A o čom zas mala ona s Markom hovoriť, keď jeho svet nepoznala, ako a čo sa mala spytovať? Keď jej bolo čudné, že prichádza neskoro na večeru, odpovedal: Mali sme závodnú schôdzu. A inokedy, keď odchádzal pred večerou, len s kúskom chleba do mesta, odpovedal zas na jej zvedavú otázku: Idem na schôdzu… Nevyznala sa v tom a trvalo dlho, kým nastalo akési vyrovnanie.

Prichádzalo to vlastne celkom nenápadne. Marek neskoršie, keď už akosi celkom vypadol z domáceho, hluchého ovzdušia, začal nosievať domov noviny. Pre Bálentku to malo zpočiatku jedinú výhodu: mala dosť papiera, ktorý mohla podkladať pod taniere a hrnčeky na poličke. Teraz ho už mohla aj vystrihovať a robiť po okrajoch rôzne ozdoby, mala ho nadostač. Niekedy sa však stalo, že Marek riekol: Mamka, tieto noviny nech mi, prosím vás, nikto nebere! — a odkladal si ich hore na poličku alebo do kufríka pod svoju posteľ. V Bálentke sa vtedy ohlášala zvedavosť; keď bola sama, sadla si s novinami k oknu alebo na klát pred domom, šlabikovala si zprávy bez výberu a nič z toho zpočiatku nevyrozumela. Len niekedy ju zaujaly zprávy o nešťastiach, úrazoch a krádežiach. Neskoršie si zvykla hľadať ich v určitých rubrikách, vždy na tom istom mieste novín, a keď ich prečítala, namlsala sa a čítala ďalej. Poznala, že do novín píšu aj takí ľudia ako je ona, o živote na majeroch, po dedinách, robotníci o fabrikách — a všetci o svojich trpkých skúsenostiach, o neprávostiach a krivdách. Všetko bolo pravda, tak ako ju sama poznala. Čítala, prečítala všetko — a padala na ňu úzkosť: teda nielen oni, to hádam na celom svete je tak, že robotníci drhnú a páni sa radujú! A všimla si pri tom, že v tých novinách ľudia pri všetkom bedárstve a krivdách neplačú, že im čosi dvíha hlavu hore a že vyznávajú vieru v lepšie časy, ktoré treba vybojovať.

Našla kľúč k tajomstvu Markovho preporodenia. Keby som vedela tak písať ako treba, mohla by som vyrozprávať celé romány, myslievala si. No nikdy nepodľahla pokušeniu, nikdy nevzala do ruky tužku, aby sverila svoju biedu novinám. — Nikomu tým nepomôžem a sama sebe tiež nie, — presviedčala sa.

Noviny ju vždy viac vábily. Jedenkrát, keď tak sedela pred domom na kláte a čítala, prišiel k nej Jeřábek, pozrel si noviny a potom ich hodil na zem. Riekol jej: S týmito si dajte pokoj. To nehodno brať ani na záchod! — a div, že do nich nekopol. Chcela sa ozvať: — To preto, že píšu proti pánom, pravda? — no prehltla radšej slinu a nevravela nič. Len noviny posbierala so zeme a čítala ďalej.

Keď sa s tým zdôverila Markovi, vravel jej: — To ste si nemali len mysleť. Mali ste aj povedať! — a potom začal rozprávať o tom, prečo je na svete toľko biedy, prečo sa Jeřábkovi nemôžu páčiť jeho noviny… a čo si o všetkom myslia robotníci.

Bálentka ako keby kľúčom, ktorý už predtým našla, prvý raz otvorila si cestu k novému Markovi.

Od tej doby bol jej blízky, spytovala sa ho na veci, ktoré ju predtým nikdy nezaujímaly, a Marek rozprával novou rečou a rástol v jej očiach do nevídanej výšky.

Preto sa vedela pomerne ľahko smieriť aj s vedomím, že Marek stratil prácu nie tak preto, že sa fabrike nedostávalo objednávok, ako skôr preto, že bol uvedomelý a nemlčal.

*

Deň bol už v plnom prúde, keď Marek vstal, keď svesil nohy s postele a lenivo zažmurkal v ústrety zlatému svetlu, ktoré sa zachvievalo v obloku komory. Vedľa v kuchyni bolo počuť mamku. Šramotila riadom, pravdepodobne ho po raňajkách poumývala a teraz ukladala na poličku. Sladké zívnutie rozlomilo Markovi tvár, ako rozlamujeme bochníčok čerstvého chleba.

— Dobré ráno, — vravel vstupujúc do kuchyne, — zavčasu vstávam, pravda?

— Len sa vyspi, keď môžeš, — ospravedlňovala ho mať, — kto ho vie, ako dlho ti to potrvá.

Zasmial sa nakrátko:

— Hádam… to ešte dlho potrvá!

— Polievku budeš?

— Dajte mi, ak máte. Veď som včera zabudol večerať!

— Keď máš plno všelijakých starostí. Jesť musíš, kdeže by si takto prišiel! — vravela s prízvukom pokarhania.

Zajedol si fazuľovej polievky s kúskom chleba. Potom vstal od stola a spýtal sa:

— Netreba vám nachystať trochu dreva?

— Môžeš. Sú tam asi štyri posledné polená. Už by nám zas mali vydať nové, lenže pán ešte ani slovom nespomínal. Kto ho vie…

Marek rozrúbal polená a drevo poukladal ku prípecku.

— Ešte vám niečo treba, mama?

— Netreba. Otec s Vendelom na obed neprídu. Vzali si polievky aj chleba so sebou; že si ju vraj pri ohni zohrejú. Ale som im povedala: Akože, pri ohni? Či budete slamu páliť? Nuž — že vraj slamu. Tak neviem… A nám tiež ešte zostalo polievky na obed.

Marek vzal akúsi knižku, vstrčil ju do vačku a s klinca sňal čiapku.

— Čože to čítaš pekného? — zaujímala sa mať. — A ozaj… noviny si nedoniesol?

— Dnes nemám. Nedostal som. A toto… to je o všelijakých robotníckych otázkach.

— Hm… — zakončila rozhovor.

Bola zvyklá na takéto odpovedi. Stačily jej. Keby bola chcela, mohla aj ona čítať všetko, čo Marek prinášal do domu. Nič pred ňou neskrýval, kufrík nezamykal. A tak mohla kedykoľvek prezerať Markovu literatúru, mohla prečítať názvy brošúr a knižiek, ktoré označovaly najrôznejšie otázky. Politika, hospodárstvo, rozbory situácií, brošúry agitačné i organizačné, ba niekedy i populárne — vedecké, to všetko našlo miesta v širokom okruhu Markových záujmov. Marek hltal bez rozdielu všetko, ako keby chcel čím prv zaplniť akúsi veľkú prázdnotu v rade svojich poznatkov a vedomostí — a ona, Bálentka sa pamätá, že raz jej rozprával dokonca čosi čudného o vzniku zemegule…

— Idem len do hája! — zakričal ešte od brány smerom k oknu, pri ktorom stála mať, a pre seba už dodal: — Keby snáď niečo…

Bálentka potom začala na Vendelov starý kabát prišívať veľkú, štvorhrannú záplatu. Do obeda bolo ešte ďaleko.

Ešte ani nebola s prácou hotová, keď sa vrátil Marek nazpäť. Nie sám. Išiel s ním Vavro Klát. Medzi nimi kráčal nízky, počerný mládenec, rozkladal energicky rukami a čosi vážne a dôrazne dokazoval. Keď vstúpili do dvora, zastavil sa, jediným pohľadom letmo prebehol celý dvor, ako keby si chcel prvý dojem vtlačiť do pamäti, a potom vykročil za svojimi druhmi.

— To je teda zbytkový statok? — spýtal sa krátko.

— Zbytkový, — odpovedal mu Marek, — lenže zostal skoro celý tak, ako bol. Čosi málo rozparcelovali.

Vstúpili dnu. Bálentka vstala od okna.

— Vediem vám hostí, mama, — usmial sa Marek.

— Mne? Azda sebe! Za tebou, hádam, prišli, — vravela; vzala handru a poutierala chytro celú lavicu. — Tak vitajte u nás a sadnite si hoci aj na túto lavicu.

Slavo Horvát, ten nízky, počerný, ju ubezpečil:

— Ba nie, práve za vami sme prišli. Ja som študent, študujem v Prahe, a teraz som prišiel na sviatky.

— Z Prahy? — rozdelila Bálentka pomaly na dve slabiky, keď sa jej čosi mihlo hlavou. — To, hádam, poznajú aj Alberta, syna nášho pána. Aj ten tam študuje a včera sa vrátil.

— Toho nepoznám. S takými sa my neschádzame, — odvetil Slavo Horvát a potriasol hlavou. — Viete, s nami je to také, ako s niektorými stranami. Sú strany, ktoré poznajú len svoje úzke záujmy a o iné sa nestarajú. Aj niektorí študenti sú takí. Iní zas starajú sa nielen o študentské veci, ale aj o to, ako si národ žije, ako pracuje, aké má potreby a bolesti. Aj ja som v takom spolku, čo sa zaujíma nielen o študentské otázky, ale aj o to, ako si teraz na Slovensku žijú všetci pracujúci ľudia, viete? Robotníci, bíreši, želiari, maloroľníci a podobní. Keď máme kedy, chodíme po Slovensku a sbierame materiál, vypytujeme sa, do všetkého nazreme…

— Hádam… aj do hrncov? — ozvala sa v Bálentke gazdinka.

— Veru aj do hrncov! — prisvedčil Horvát, — aj jedli sme už z nich. Čo je na tom čudného?

— Nuž pravda, — opravila sa, — nič zlého, veď to ľudia jedia. Lenže všetci by to nejedli, to je tiež pravda.

— Albert by to nejedol, — ozval sa prvý raz Vavro. Bálentka ako keby si ho bola len teraz všimla, spýtala sa:

— A to aj vy študujete až v Prahe?

Marek jej vysvetlil miesto Vavra:

— Nie. To je Mišov kamarát z mesta, z kolonie. Mišo Trieska ich na vás poslal, — a potuteľne sa usmial. — Že vraj máte napísať do novín, čo cez celý deň robievate, ako si žijete.

Bálentka prekvapením zabudla zatvoriť ústa.

— Ale… ja?

— Vy, — vložil sa zas do veci Horvát. — Ktože iný? Potrebujeme vedeť, ako si žijú bíreši, aké starosti má taká bírešova žena. Nevyhovárajte sa, že to neviete! Veď my dobre vieme o každom, kto naše noviny číta, ba ani Mišo Trieska by nás darmo za vami neposielal. Len nám to napíšte, nech si aj druhí prečítajú…

Začal jej potom podrobne vysvetľovať, čo od nej chce.

Keby bola Bálentka chcela, musela by sa priznať, že jej to lichotilo. Už dávno — ešte keď Marek začal nosiť noviny do domu — čítavala príspevky robotníckych a roľníckych dopisovateľov, srovnávala si ich život, ako ho popisovali, so svojím, priznávala im pravdu a často si myslela: ešte toto by som doložila, to a to tam chýba. A keď videla, že sa v novinách ohlášajú aj ženy, pociťovala časom tajomné nutkanie, aby sa aj ona ozvala za všetky tie bírešské ženy, ktorých celý život vlečie sa medzi plesnivinou nízkej izbičky, vyprahlým dvorom, ťažkým zápachom maštalí a kúskom deputátnej roličky. Nutkalo ju už dávno ozvať sa za všetky bírešské ženy, obklopované kŕdľom zafúľaných detí, ktoré nemajú ani poriadneho trávnika, kde by sa mohly pohrať a ktoré prežívajú všetky svoje najranejšie detské dobrodružstvá na dvore v truse, pod starými kôlňami, medzi hnojiskom, kompostom a zákvasnými jamami. Ozvať sa za ženy, ktoré kávu bez cukru nahradzujú polievkami, polievky zasýpajú rezancami alebo fazuľou so dňa na deň, mesiac po mesiaci — za celý dlhý rok.

Už dávno by sa bola ozvala — aj dnes sa k tomu priznáva.

— Povedzte však, čo ja s týmito svojimi zodratými rukami môžem napísať? Veď ani neviem poriadne tužku držať! — vyhovárala sa.

— To už zas nevravte, mama, učili ste sa so mnou, — vyzradil na ňu Marek. — Neodhadzujte sa od toho a napíšte ako viete.

— Nebojte sa, — posmeľoval ju Horvát, — aj iní majú takú ťažkú ruku… a my všetko prečítame.

Rozlúčili sa.

— V nedeľu si pre to prídeme!

— Už v nedeľu?

Vykročili práve do dvora a nepočuli. A tak Bálentka stála v izbe tichá a bezradná, pohrúžená v seba, zavalená starosťou, väčšou ako celý jej dosavádny život. Za tri dni… za tri dni má napísať do novín o tom, čo cez deň robí a jako žijú!

Keď pred dvoma, pred tromi rokmi brávala do ruky ceruzku, aby si s Markovou pomocou zopakovala, čo dávno pozabudla, zabavila sa na jednom riadku až pol hodiny. Písmenká boly kostrbaté a rozváľané ako kôpky sena po povodni. Vtedy sa za ne nemala pred kým hanbiť. Teraz však — koľkým cudzím ľuďom prídu do rúk jej haky-baky! Ako keby ju zrazu všetky myšlienky opustily. Naostatok ani nevedela, ako začínať, v akom poriadku rozprávať o svojich starostiach, práci, o živote, i keď sa snažila neviem ako, nemohla si nijako ujasniť a zopakovať, čo jej ten počerný študent radil a čo od nej žiadal. Hlava bola prázdna, kalný prúd neurovnaných myšlienok, nápadov a predstáv, spletených a nejasných, hučal a ťahal ňou ako vietor komínom. Na ničom nemohla sa zachytiť, každý nápad, predstava mihla sa jej pred duševným zrakom len na zlomok vteriny, aby hneď v zapätí spravila miesto novým ohnivkám tejto bláznivej, nelogickej reťazi.

Keď sa trochu upokojila, povedala Markovi, ktorý sa práve vrátil:

— Tak ma to, chlapče, mrzí, ani nevieš ako. Preca len som im to nemala sľubovať. Akože ja teraz… Každý pozná, aká som sprostá baba…!

Marek ju musel dlho prehovárať, kým sa ako-tak utíšila.

To bolo dopoludnia. Odpoludnia dal jej Marek papier a ona si sadla k oknu, aby lepšie videla. Dlho, dlho slinila tužku, vymýšľala prvé slová, zas vstávala od stola, pre nič — za nič vybehla z kuchyne do komory alebo až na dvor, aby sa znova vracala nad čistý, nepopísaný papier. Bola by radšej podstúpila neviem aké trápenie, len keby sa bola mohla striasť tejto roboty a ťarchy!

Položila tužku, hlavu sklonila do dlaní a začala usilovne rozmýšľať.

Zrazu ako keby si uvedomila všetko, čo od nej žiadal Slavo Horvát, ako keby sa jeho slová usporiadaly do radu, jedno za druhým, tak ako sa už roky a roky usporaduje jej jednotvárna robota od rána do večera. On vlastne od nej nič iného nežiada!

„Ráno vstávam zavčasu.“

Trvalo dlho, kým napísala túto prvú vetu. Oddýchla si a potom sa ešte dlhšie pripravovala na druhú vetu.

Keď napísala asi tri riadky, ako keby s nej ťažký balvan odvalili. Začala čítať svoje vlastné slová, popretrhované alebo zas pospájané jedno s druhým, vtlačené do papiera najkostrbatejšími tvary písmen… čítala a potom sa zľahka zapýrila.

Pôjde to!

— Čo myslíš, bude to dobré? — obrátila sa len potom za pochvalou k Markovi a tretí raz, teraz už hlasno, čítala svoje tri riadky.

— Dobre, mama, dobre! Vidíte, ako vám to ide… a vy ste sa toho tak báli!

Jej posmelené srdce sa celkom prestalo chveť obavami.

— Len aby to po mne prečítali!

Každý deň, až do soboty večera Bálentka pokračovala vo svojej práci. A zvláštna vec — keď v sobotu skončila, čudovala sa sama sebe a zdalo sa jej, že to, čo napísala, je ešte len začiatok, zdalo sa jej, že toho má na srdci ešte veľmi mnoho a práve to najhlavnejšie, najdôležitejšie.

Bol čas pripravovať večeru. Starý s Vendelom mali sa už čo chvíľa vrátiť. A preca neodolala, aby nezavolala na Marka:

— Poď sem, prečítam ti, či je tak dobre!

Prišiel k matke, sadol si oproti nej na lavicu a díval sa do kúta, kde ležaly pohodené jej topánky na vykrivených opätkoch. Bálentka si krátko, sucho odkašľala a začala:

„Ráno vstávam zavčasu. Môj muž aj syn Vendel musia ísť do maštale krmiť. Ja zatiaľ varím raňajky. Na raňajky mávame kávu a chlieb. Niekedy aj polievku. Niekedy nemám z čoho variť. Najviac jeme polievku. Fazuľovú, krumpľovú, hrachovú, ryžovú. Ale bez omasty nie je to nič hodno. Masla nevidíme za celý dlhý rok. Brava chováme obyčajne na predaj. A tak je to také smutné. Len čo na nedeľu kupujeme pol kila mäsa na polievku. Na to sme štyria. Na obed mávame aj rezance, fazuľu, halušky s kapustou alebo knedle posypané makom. Večer zas polievku alebo kávu. Lenže do kávy nemáme cukru. Nosil nám jeden chlap sacharín z Rakúska. Včuľ ho zlapali, tak neviem. Našim chlapom sa už syrup z repy spríkril. A horkú kávu, to sa jesť nedá. Tak vidíte, málo toho varím, a starosti s tým mám veľké.

Chodila som do mesta paničkám prať a posluhovať. Tak som doniesla hotový groš do domu. Už som aj túto službu stratila. Páni sú teraz takí, že žiadnu prácu človeku neuznajú a nezaplatia. Videla som minule takú vec, jeden chlap od nás je nezamestnaný. Tá panička, čo som tam právala, mu dala robotu. Prekladať kompost a prepytujem záchodom polievať. Chcel za to desať korún a ona na neho kričala, že aj päť je moc. Tak nechal tak a ona za ním všeličo škaredo kričala, že je ledačina a nie poctivý nezamestnaný. Oni by páni chceli, aby chudobný človek bol poctivý, oni už potom nemusia byť poctiví.

Teraz mám druhého syna už vyše roka bez roboty. Sama tiež nemám takej platenej roboty. Máme od pána 900 štvor. siah deputátnej role. Lež minulý rok bol náramne suchý. Zasadila som tri vrecia zemiakov. Vykopala som tri a pol vreca, a to boly také ako orechy. Kukurice som sobrala všetkého štyri viazaničky. Ešte že fazule bolo. Komencia je slabá, na štyri hladné bruchá nijako nestačí. Nič nového na seba kupovať nemôžeme, ešte že mám čas všetko staré zaplátať. Až to s nás spadne, neviem, ako budeme chodiť. Časy sú zlé a na lepšie to neukazuje. Keď sa chudobný národ sám medzi sebou zožiera. Keby sa bedač spojila, bolo by lepšie. Aj o tom niekedy cez deň rozmýšľam, keď mám teraz dosť času. Jedného syna mám proletára. Môj muž a druhý syn, tí čušia ako voš pod chrastou a drhnú ako kone. Už som vám všetko popísala, tak neviem. A robte, aby bolo chudobnému ľudu lepšie.

Bíreška Gabriša Bálent

Bálentka sa odmlčala.

— No vidíte, mama, — schytil ju Marek radostne za obidve ruky, — ani ja by som to lepšie nenapísal, verte mi!

Mať ho pohladkala radostným a súčasne aj vďačným pohľadom; složila papier a kladúc ho na poličku pod hrnček, vravela:

— Len či by si to nemal radšej prepísať? Takto to naozaj prečítam len ja sama…

Potom, odrazu celkom bezstarostná a veselá, zakúrila a začala pripravovať večeru.

*

Bolo to v piatok odpoludnia (hádam, práve vtedy, keď Bálentka vo svojom liste spomínala Kováčovu príhodu s kompostom), keď Vavrova matka pribehla do Kvassayov.

— Zajtra budeme prať, — privítala ju pani Kvassayová svojím veliteľským hlasom, — musíte si pripraviť a namočiť bielizeň. Ináč by ste s tým zajtra neboly hotové. Bielizne je veľa.

To je zas akási novota, pomyslela si Klátová, u koľkých paničiek som už právala a to som nikdy nerobila. To už bola vždy slúžkina starosť, aby pred večerom nahádzala bielizeň do koryta a zaliala vodou.

Bola tu však prvý raz, a preto zhltla mlčky nezvyklý vrtoch novej panej.

U Kvassayov tiež až dosiaľ vždy namáčala bielizeň slúžka. Dneskajšou novotou chcela pani vyskúšať ochotu a pracovitosť práčky. Keď bola Klátová s namáčaním bielizne hotová a hlásila to panej, zvolala pani Kvassayová na novú slúžku:

— Štefina, musíš teraz všetko nechať a ísť vyprášiť koberce!

Štefina začala vynášať koberce na dvor. Klátovej bolo hlúpo len tak stáť a čakať, kým si pani uvedomí jej hlásenie o skončenej robote. Išla ku Štefine a riekla:

— Pomôžem vám!

Prášily koberce, buchot odrážal sa zvesela medzi štvorcom okolitých víl a vpadal do záhrad; pani bola spokojná s výsledkom svojej taktiky a nepovedala ani slova. Pozorovala ich od zasklenej verandy, dívala sa cez záhradu na strechy súsedných domov, chvíľkami sa zas zvrtla a vbehla do chodby, aby v nasledujúcom okamihu mohla ísť na verandu a zistiť postup práce.

Ešte neboly s prášením kobercov hotové, už zase zaznel nový rozkaz:

— Štefina, chytro sa, teraz budeš umývať dlážku!

Pani Kvassayová síce oslovila len Štefinu, čakala však, ako sa zachová nová práčka. Klátová nebola zvyklá na takéto preháňanie, panovačný tón zamestnávateľkin jej rezal do uší; prášila ďalej a myslela si: Hneď bude koniec — a potom pôjdem!

Keď koberce poodnášaly a poskladaly do kúta verandy, pristúpila k panej a vravela:

— Tak už som, prosím pekne, namočila. Kedy mám zajtra prísť?

Pani Kvassayová ju stále počúvala len na pol ucha, pozorujúc tým viac Štefinu, ako sa pripravuje k umývaniu dlážky na verande a na chodbe. Štefina sa naozaj zvŕtala ako vrtuľka. Raz-dva bola nazpäť s vedrom vody, kartáčom a handrou, takže keď prvý raz čľapla vody na dlážku a začala šúchať kartáčom, pani mala práve čas odpovedať na práčkinu otázku:

— Kedy máte zajtra prísť? Samozrejme, čím skôr, aby ste do večera vypraly. Bielizne je teraz pred sviatkami veľa.

Klátová vie, čo chcela vedeť. Môže sa pozdraviť a ísť. A preca stojí, mlčí a čaká, ako keby vopred vedela, že panej ide ešte o niečo viac, ako len o tú bielizeň.

— Nechceli by ste Štefine trochu pomôcť? — riekla pani celkom samozrejme. — Má dnes ešte veľa všelijakej roboty.

,Čo by len všetko od práčky nepožadovala!‘ — mihlo sa Klátovej nevdojak hlavou, — ,aj namáčať, aj koberce prášiť, aj dlážku umývať.‘ Bola to však len chvíľka, len jeden rušivý tón v súzvuku, ktorým znel každý obvyklý deň práčky a posluhovačky Klátovej. Toľký čas, toľké roky už, čo sa poneviera od bielizne k bielizni, od posluhy k posluhe, od rozkazu jednej panej k rozkazu druhej panej, toľký čas vedel v nej ututlať všetok odpor a vzdor. Každým dňom, kedykoľvek odchádzala z domu na posluhu, obliekala na seba nový kabát novej trpezlivosti. Zvykla si na rozličné vrtochy jednotlivých paničiek tak, ako zvykáme na rozličný výzor domov v ulici, ktorou každodenne prechádzame. A tieto vrtochy vypestovaly z Klátovej netýkavku, ktorá samovoľnou pružinou odhadzovala od seba okamžite všetko, čo bolo zlé a nepríjemné a čo k nej kedysi tak často priliplo, aby dlho škrelo a bolelo.

Vavro… Práve myšlienka na Vavra hnala ju od jednej roboty do druhej bez ohľadu na vykorisťovanie a ústrky, ktoré pri tom musela znášať. Vavro, ktorý už v júni bude maturovať, obráti kartu jej ťažkého života a najde si dajaké zamestnanie, aby sňal s matky ťarchu ustarostených dní.

Preto Klátová musela ešte dnes, už len krátky čas súhlasiť.

— Štefine pomôcť? Prečo nie? Môžem jej na chvíľku pomôcť…

Vykasala si sukňu a kľakla si na dlážku vedľa slúžky.

Dvere z verandy do chodby boly otvorené. Pani mohla prejsť chodbou a zajsť do izby, mohla sa uchýliť do jedálne alebo do spálne. Ona však zostala na verande, prestupovala s nohy na nohu, motala sa medzi stoličkami, ktoré Štefina prekladala podľa toho, ako postupovaly s umývaním dlážky. Stála nad nimi a bedlila na každý pohyb, na každý rozmach pracovitých rúk, ako keby skúmala čas, potrebný k určitému výkonu a porovnávala hbitosť Štefiny s hbitosťou práčky. Kľačaly, obrátené k nej chrbtom, no jednako ich ovládal tiesnivý pocit, zmocňujúci sa každého, kto si uvedomuje, že je pozorovaný nepriateľským pohľadom cudzieho človeka.

V takých chvíľach sa práca nedarí. Človek by sa rád usiloval, no cíti, že mu neznáma sila viaže ruky, rád by konať svoju prácu hladko a ticho, no práve naopak, všetko padá z rúk a hrmotí. Štefina nijako si nemohla zvyknúť na neprestajný dozor pri práci. Tak aj teraz — chcela namočiť kartáč vo vedre, ale buchla ním o okraj vedra a kartáč jej vyskočil z ruky a s hrmotom padol na zem.

— Nemôžeš dať pozor a robiť potichšie? — vzápätí za ňou skríkla pani Kvassayová, — ticho rob, bo slečna sa v izbe učí!

Skutočne, vo vedľajšej izbe sedela Aranka nad hŕbou kníh — a všetky boly zavreté. Jediné, čo bolo pred ňou otvorené, boly módne listy s jarnými novinkami. Obrázky hýrily farbami, ladné strihy najnovších šiat sa priamo vnucovaly, klobúčiky sedely najkoketnejším spôsobom na hlavách kreslených figúr. A tých drobností, tých prekrásnych, chutných ozdôb a doplnkov k najnovším jarným toaletám!

Arankine čierne, polnočné oči sa slastne zatvárajú nad toľkou krásou. Pozajtre je Kvetná nedeľa. Prejde niekoľko dní a bude tu Veľká noc, jar zamáva čudesným krídlom po celom kraji, všetko bude zjasnené a zmenené a mladí ľudia budú sa stretávať nevdojak s úsmevom. Na Bielu sobotu večer, až sa porozchádzajú nábožné procesie, mladí muži a slečny, študenti a študentky zostanú ešte dlho na hlavnej ulici, budú sa prechádzať v šumivých, hlučných prúdoch, budú sa tešiť z dojmu, akým pôsobia ich nové jarné šaty, ktoré prvý raz obliekli, ich detsky koketné nasadené klobúčiky najnovších foriem a lakové topánky — tieto zázračné krivé zrkadlá, všetky drobnosti, ozdôbky, nesmyselné a preca radostné, všetko čo máva v určitom veku pre človeka význam a dôležitosť.

Aranka, oktavánka s hŕbou kníh, ktoré pred ňou ležaly zavreté, privrela oči. Videla ten veľký prúd mladých, usmievavých ľudí, videla medzi nimi aj seba v novom, jasne zelenom kostýme, ktorý jej práve zajtra príde vyskúšať krajčírka. Bude to nádherný kostým, jeho barva bude volať na slávu zelenej rozkvitajúcej zemi, a Arankine čierne vlasy budú splývať naň, na ramená, ako keď sladká májová noc sadá na svieže priestranstvá polí. Bude nová, bude od hlavy po päty nová, budú jej závideť, budú ju obdivovať. Ba čo len na jej nový kostým povie Emil, až ju prvý raz uvidí? Čo nového bude mať on, tento čistučký, vymydlený a ružový chlapec, ktorý naisto len z hlúposti sa pretvaruje a robí, ako by Aranku nepoznal a vyhýba jej pohľadom?

Z verandy zaznieva šuchot kartáčov a čľapkanie vody až sem do izby. ,Potichšie,‘ — ozýva sa matkin hlas, — ,ticho robte, bo slečna sa učí!‘ No Aranka nevníma ničoho, ona žije jedine predstavami veľkonočnej promenády.

Zrazu ako v predtuche dajakého veľkého nešťastia rozbehla sa ku skrini a podrobila celý svoj šatník bedlivej prehliadke. Keď bola s prehliadkou u konca, ruky jej ovisly ako dva zlomené, bezvládne stvoly. Ako sa to len mohlo stať, ako len mohla zabudnúť na blúzku! Veď ona k jasne zelenému kostýmu potrebuje bielu blúzku. Tá, ktorú má v skrini, už sa nehodí, tú už má dávno… práve rok, čo bola nová!

Vyšinulo ju to celkom z rovnováhy. Ani skriňu nezavrela, rozbehla sa drobnými krôčkami priamo ku dverám, pootvorila ich a volala:

— Mamička, mamička! Veď ja musím mať k novému kostýmu aj novú bielu blúzku!

Klátová sa obrátila ku dverám, aby poznala slečinku, ktorej košieľky z jemného batistu, zdobené výšivkami a čipkami, bude zajtra tiež prať. Arankine oči stretly sa s práčkiným pohľadom celkom ľahostajne, bez záujmu.

— Dobre, dievča moje, že si nezabudla. Kúpime aj novú blúzku, samozrejme!

— Ja hotovú nechcem! Ja chcem podľa miery!

— Nuž dobre, dáme ti ju šiť. Len teraz choď a uč sa!

— Už idem…

Aranka zmizla v izbe a prvé, čo spravila, bolo, že všetky učebnice složila so stola do svojho priečinku. Celý stôl zakryla módnym časopisom. Prehŕňala sa v ňom a hľadala najvhodnejší strih pre novú, bielu hodvábnu blúzku.

Keď našla vzor, ktorý sa jej najlepšie páčil, spomenula si na klobúčik. Veď aj klobúčik musí mať nový, ani jeden z tých, čo má, nehodil by sa ku kostýmu.

Otvorila tíško dvere. Mať stála k nej obrátená chrbtom.

— Mama!

— Čo chceš?

— A klobúčik…?

— Veď máš!

— K tomu musím mať zelený. Iný by mi nepristal!

— To je pravda, — prisvedčila mať. — Nuž, poobzeráme sa v meste. Ale teraz už zas choď a uč sa!

Aranka zavrela dvere a vrátila sa do oblasti svojich starostí. Dosiaľ nebola hotová so všetkými podrobnosťami. Ešte sa musí rozhodnúť, aké poltopánky si obuje, aké punčošky… a čo iné.

Večer sa už celkom priblížil, keď sa Klátová vymotala z osídla pani Kvassayovej.

— Musím bežať, lebo môj syn ani nevie, kde som. Odišla som z domu prv, než sa vrátil zo školy, — ospravedlňovala sa.

Pani Kvassayová sa nazdávala, že dobre nepočula.

— Zo… školy! Váš syn… zo školy!

— Z gymnázia, prosím. Chodí už posledný rok.

Panička zostala celkom nedôstojne stáť s otvorenými ústami. A keď Klátová teraz už naozaj odbehla, pani Kvassayová sa za ňou zahľadela a zlostne vystrekla:

— Ľaľa, aká dáma! Zo syna chce mať pána… a sama chodí prať a posluhovať!

Takým spôsobom Klátová stratila pred pani Kvassayovou všetku cenu.

*

Keď na Kvetnú nedeľu odpoludnia vychádzal Vavro so Slavom z dvora, Bálentka za nimi ešte odo dverí volala:

— A prosím vás, ak môžete, radšej to prepíšte!

Obrátili sa od vrát a kývali jej posledný raz na pozdrav. V tom okamihu na prahu Jeřábkovho bytu zjavil sa Emil. Vavro ho zbadal a chytro zabočil za roh brány.

— Do paroma! Ani som si neuvedomil, že tu býva Emil!

— Kto? — spýtal sa len tak na pol slovka Horvát.

— Emil, statkárov syn. Je to spolužiak… a upodozrievame ho, že donáša profesorom klebety.

Vykročili rýchlejšie a zmizli v riedkom háji.

Emil zatiaľ prešiel dvorom, zastal pred Bálentkou a spýtal sa so strojeným, priateľským úsmevom:

— Mali ste návštevu?

— A ba! — odvetila, len aby sa ďalej nevypytoval a aby sa ho striasla, — čože ja… s takými mládencami. Za synom prišli. Niet ho doma.

Obrátila sa a zašla do izby.

,Za synom prišli,‘ opakoval si Emil v duchu jej slová. ,Za Vendelom akiste nie. Teda za Markom, za tým… A pozrime na Kláta, aké priateľstvá on nadpriada!‘

Dvor ležal pred ním ako mačka na slnku. Z hája vpadal sem štebot vtáctva. Emil bol lenivý od márnivého jarného dňa. Ťažilo sa mu rozmýšľať. Vstrčil obidve ruky do vačkov a pomalým krokom vrátil sa do svojej izby. Hodil sa na pohovku a zavrel oči. Dneskajším dňom začínaly veľkonočné prázdniny.

Vavro so Slavom vyšli zatiaľ z hája na poľnú cestu, ktorá ústila do hradskej. Vavro sa spýtal:

— Kdeže pôjdeme teraz, domov?

— Nie. Chcel by som do dediny. Poznáš tam niekoho? Rád by som pohovoriť s niektorým gazdom.

— Mám tam dobrého kamaráta. Ten ti poradí.

Vykročili po hradskej smerom k dedine. Širošíra rovina rozprestierala sa na všetky strany, porozkrajovaná medzami a chodníčkami na malé i veľké tabule rolí. Boly to hnedé i zelené polia obrovskej šachovnice, po ktorej sa od jari do jesene pohybujú figury rozličnej sily a moci, gazdíčkovia, sedliaci a veľkostatkári, kravičky a pluhy, kone, stroje, traktory a parné lokomobily, aby každý z nich s prírodou a pri tom jedni s druhými sohrali raz do roka krvave vážnu simultánku.

Siatiny poprepichovaly vlažnú zem. Oziminy skokom podrastaly. A polia, hnedé sťa kusy hrebíčkového súkna, v nasledujúcom týždni prijmú semeno repy. Teplý vzduch chveje sa nad žírnym krajom, všetky barvy mieša a mení v zázračne jemný kaleidoskop, v ktorom prevláda zeleň, spontánny výkrik životného šťastia a nádeje. A vtáci, vtáci! Stúpaj každý tichučko na prstoch, keď ideš okolo ich hniezd, nezdvíhaj ani zraku k výšinám, aby si sledoval ich závratný let, zastaň a zataj dych, prijmi ich pieseň s obnaženou hlavou i srdcom.

Obloha čistá sťa štedrovečerné okno, za ktorým horí jasný kvet — slnko. V diaľke kdesi, tam kde sa netrpezlive zachvieva čiara zeme, z ľahučkej síňavy prediera sa neurčitá vlnivka, naznačujúca obrysy hôr. Je to tak ďaleko, že ich temer ani nebadať, tak ďaleko, že sa zdá, ako keby celá zem bola len obrovským stolom, na ktorom samy od seba rastú všetky jej dary.

— Je to krása! — zastal na chvíľu a povzdychol si Vavro. — Každým rokom ju prežívame, a preca je nám každým rokom nová. A keby si žil neviem ako dlho, nikdy, hádam, nepovieš: to ja už dávno poznám! Lenže ja…

Slavo síce nebol neprístupný a vnímal tiež všetku krásu jarného dňa. Nechcelo sa však o tom hovoriť.

Keď došli k miestu, kde hradská prenášala sa cez potok kamenným mostom, oprel sa Slavo o zábradlie, vyňal z vačku Bálentkin list a riekol:

— Dočkaj, Vavro, musíme si ho preca prečítať…

Schýlili hlavy nad pokrčeným hárkom. Bol popísaný veľkými, nesúmernými a hranatými písmenami. Bálentkin rukopis čítať bolo naozaj veľmi ťažko. Museli postupovať pomaly, všímať si určitých zvláštností v tvaroch a spájať kusy rozdvojených slov, inokedy zas rozdeľovať dve-tri slová, napísané dovedna, aby sa dohrali smyslu. Zvykli si však skoro a v priebehu ďalšieho čítania museli doznať, že Bálentka, odhliadnuc od pravopisnej stránky, napísala list dobrý, obsažný a veľmi výstižný.

Keď dočítali, odmlčali sa na dlhú chvíľu.

Potom, keď to trošku prešlo, Slavo poznamenal:

— To je strašné!

— Čo je strašné? — spýtal sa Vavro, ktorému nijaká bieda nemohla byť veľkým objavom. — Bálentkin osud? Jej život? Pomery bírešskej rodiny?

— Nie, tak som to nemyslel, — vysvetľoval Horvát, — to nie je ešte tak strašné, viem. To je akýsi… ako by som sa vyjadril… to je až dosiaľ akýsi priemer veľmi sníženej úrovne. Zakiaľ majú fazuľu, zemiaky a trochu múky, zasýtia sa, hoci — poviem ti — tá jednotvárnosť je priamo vražedná. No strašné je to, čo sa u nás robí s cukrom!

— Myslíš na ten sacharín? — spýtal sa zas Vavro na vec preňho celkom samozrejmú.

— Veď! Na sacharín. Či to nie je dosť protirečivé, zločinné bláznovstvo? Bíreš, ktorý od jari do jesene hrdlačí na roli okolo cukrovej repy, ktorý ju naostatok odváža až do samého cukrovaru a odváženú musí ju ešte s voza shadzovať do čistiacich kanálov, teda celkom až k začiatku výrobného procesu cukru, tento bíreš nevie, čo je cukor, varí z repy syrup a kávu sladí sacharínom! Či to nie je zločin, keď cukrovarnícky kartel, obchod a banky v krajine, ktorá oplýva cukrom, predáva kilogram cukru do zahraničia za 91 halierov, zakiaľ našim občanom sdiera kožu s tela, predáva cukor za 6.30 Kč a ešte mu každú chvíľu celkom cynicky predkladá v novinách články o neobyčajnej výživnosti cukru? Nie je to zločin všetkých, ktorí sa na tomto našom ,bielom zlate‘ priživujú! Povesť nášho cukrovarského priemyslu ide celým svetom, a náš drobný repár, zemerobotník a cukrovarský robotník sladí sacharínom, alebo odpočítava, koľko kúskov cukru môže spotrebovať! V mene čoho musíme cukor tak draho platiť? Veď cukrovarský priemysel je mocný, je to akýsi štát v štáte, vedel si vymôcť obrovské tarifné výhody na železniciach, dostáva nazpäť časť obratovej dane, rozličné refundácie… tak v mene čoho diktuje takéto vysoké ceny cukru pre domácich konzumentov? To sú kamarát, milionové zisky!

Horvát sa rozhorlil a odhŕňal pred Vavrom neznámu záclonu. Keď pred ním prvý raz prejavil svoj údiv a po prečítaní Bálentkinho listu vravel: ,To je strašné!‘ — zdalo sa Vavrovi, že jeho priateľ ide objavovať skutočnosti skôr pre svoje vzrušenie, že ide skúmať ľudskú biedu, ako človek, ktorý už zunoval jednotvárnosť svojho pohodlia a blahobytu. Vavrovi vôbec nebol strašným fakt, že Bálentovci sladia sacharínom. Veď aj jeho mama ním sladieva, alebo zas príprave jedál, do ktorých treba cukor, radšej vyhne. Pre Vavra tento fakt nebol nijako strašným, a preto sa Slavovmu údivu najprv čudoval. Skoro však poznal svoju slabinu. Hoci z vlastnej skúsenosti poznal fakt, jeho príčiny boly mu neznáme. Hľa — musel prísť Slavo Horvát, aby mu riekol, prečo sa v krajine cukru sladí aj sacharínom.

— Vidíš, — dokladal ešte jeho kamarát, — ako krásne to Bálentka povedala: ,Jedného syna mám proletára.‘ Proletárom nazvala toho…

— … Marka, — pomohol mu Vavro.

— Áno, Marka, toho, ktorý je uvedomelý. A hoci všetci žijú v jednakých pomeroch, hoci starý s druhým synom sú nie menší proletári, Bálentke je proletárom pravdepodobne len ten, kto je uvedomelý a sebavedomý aj v nezavinenej biede. Veru, aj starý Bálent s druhým synom sú proletári. Roky a roky drhnú, robota ich vyciciava až do špiku kostí, od jari do zimy majú sa okolo repy ako okolo malého decka… a pri tom ani neokúsia, aký je cukor. Z ich roboty žije Jeřábek, z repy, ktorú s toľkou námahou vypestovali, varia v cukrovare cukor a na ňom zas kartel zarába miliony. Bálent to možno ani nevie. Možno, že to vie a preca nerozmýšľa, preca sa nespýta, prečo je to s prácou tak — a s odmenou naopak. Čuší a drhne. Drhne tak, že už ani rozmýšľať nevie. Keby si všetci uvedomovali svoje položenie a jeho príčiny aspoň tak ako Bálentka, bolo by lepšie. Spravilo by sa tak, aby bolo lepšie!

— Aj ona tak zakončila svoj list, — poznamenal Vavro.

Po chvíli, keď opustili most a pohli sa ďalej, pokračoval:

— Dostal som sa dnes vlastne do peknej kalamajky. Predstav si… dostali sme na sviatky zo slovenčiny úlohu, napísať rozjímanie na téma: Ľudia a jar. Viem, čo od nás profesor chce. Chce, aby sme najprv písali o zjavoch, ktorými sa jar prejavuje, potom o náladách a túžbach, ktoré v ľuďoch vyvoláva, o životnej radosti, ktorou ľudí naplňuje… a podobné šablony.

Úsmev odkryl Horvátovi zuby ako šnúry perál:

— To ti bude ľahko písať, keď tak dobre vieš, čo chce!

Vavro vysvetľoval, ako keby nepochopil kamarátov žart:

— Bez nálady? Rozjímať bez nálady?

— Nuž tak pozri vôkol seba, je taký zlatý deň, jaro badáš na zemi a cítiš vo vzduchu… Nálada sa dostaví sama!

— Keby som ležal na medzi od rána do večera a potom ešte celú noc, nenadchnem sa tým, — vravel presvedčive Vavro. — Keby to malo dajaký význam! Ale takto? Radosť, šťastie, láska, nádej… to všetko, čo údajne jaro prináša, sú prázdne slová pre takú Bálentku a — vďaka jej listu — aj mne to dnes príliš hlucho zneje. Radosť, šťastie? Moja mama je šťastná, že prichádza jaro, lebo nebude treba v izbe kúriť. Ja mám radosť, že jej táto veľká starosť odpadne. Bálentka, všetci bíreši a zemedelskí troškári sa radujú, že sa príroda prebudila, a že im v jeseni zaplní pivnice zemiakmi. Takáto je podstata našej radosti z jara. A nádej? Tí poslední, o ktorých som hovoril, sa úfajú lepšej úrode ako bola vlani. Ja… ja sa na príklad úfam prajnému výsledku maturity, lebo moja mama sa ešte vždy teší, že od dobrého výsledku skúšky závisí moja lepšia budúcnosť, ktorá má byť aj jej lepšou budúcnosťou… A pozri si zástupy nezamestnaných — jaro, to sa u nich kryje s predstavou stavebného ruchu, stavby ciest, kanalizácií, regulácií… s predstavou akého-takého zárobku.

— Ako to súvisí so slohovou úlohou? — spýtal sa Slavo žartom.

— To je moje jaro, jaro ľudí, ku ktorým prináležím. A práve preto neviem, ako napíšem svoju úlohu. Lebo naše jarné nálady, radosti a nádeje sú celkom inakšie ako pocity ľudí, hmotne zabezpečených. A písať úlohu tak, ako ja jaro cítim a vidím…

Horvát ho chytro prerušil:

— Hoci nepochybujem, že by to bola najlepšia zo všetkých prác, musím ti radiť: nerob to! Skazili by ti nádej na prajný výsledok maturity…

Vavro zamĺkol.

— Darmo je… musíš o jare rozjímať tak, ako si už sto ráz čítal v odporučovanej literatúre! — poradil mu ironicky Slavo.

Vtedy už vchádzali do dediny.

A práve keď išli okolo prvého domu, ozval sa za nimi zjašený cengot zvonkov. Známy výstražný zvuk mykol nimi a posotil ich na kraj cesty. Obzreli sa. Okolo nich prešla skupina asi ôsmich bicyklistov. Kolesá vrezávaly sa do piesku, maličké skalky zpod nich odskakovaly a brnkaly o blatníky. Dróty v každom kolese — kruh papršlekov, ako náhrada za slnko, ktoré sa zamotávalo do vaty hmlistého obzoru. Kratušký šuchot — mihli sa okolo a už sa vzďaľovali.

Vavro so Slavom ešte počuli:

— Ej, všade dobre, no doma najlepšie!

To vravel, skôr však so smiechom, Ferdo Striež. A ostatní tiež so smiechom odpovedali:

— Ty pecivál!

— My ideme v nedeľu zas!

— Veru ideme!

K Vavrovi a Slavovi doliehal už len ohlas ich veselého smiechu. Nič z toho nevyrozumeli a ani nedbali. Zaujala ich dedina.

*

Albert ležal v izbe na pohovke. Nedriemal, len oči mal privreté a myseľ ako keby bola zabalená v mäkkom páperí — odpočívala. Všetko, čím ho dráždilo veľké mesto, sily, ktoré z neho strebalo, myšlienky, ktoré vyvolávalo a napätie, prechádzajúce rýchlymi, krátkymi vlnami po sieti nepokojných nervov, všetko, čo vyznačovalo jeho veľkomestský život, opadlo ako hučiace vody po povodni. Všetko sa vzdialilo. Všetko doznelo. Je ticho.

Na proťajšej stene (Bože, akou starou vzorkou je pomaľovaná!) svietia nepravidelné slnečné škvrny. Slnko sa vkráda do izby cez okno, na ktorom stoja muškáty, bazičky a ešte aj iné kvety, ktorých nepoznal. Škvrny sa pohybujú, hľa, už sa preniesly so steny na starý obraz so zlatým rámom a jedna z nich padla na chvíľu na krásneho, na rúbanisku sa pasúceho jeleňa, druhá len teraz odkryla zraku strelca, skrývajúceho sa v húšťave mladých jedlí. Bože môj, dokedy bude tu ešte viseť tento obraz, — pomyslel si Albert, — je to už tak dávno, čo som ho vedel ako dieťa obdivovať! Priečilo sa mu, že doma nenachádzal nijakých zmien. Chcel by, aby sa aj domov menil tak, ako on sa menil a prispôsoboval svetu. Domov však zostával starým domovom detských rokov. Alberta každý rok od neho odďaľoval. A preca boly chvíle, keď vo svete zatúžil za láskavým, liečivým tichom tejto izby so starým nábytkom a lacnými obrazmi, aké sa kedysi predávaly na jarmokoch, za kvetmi v hlinených kvetníkoch, za plyšovým rodinným albom s veľkou bronzovou ozdobou a sponou, za všetkým, čo mu pripomínalo tak dávno stratené detstvo. Boly to však len chvíľkové vzruchy a túžby, ktoré ho v krútňavách rušného mestského života zachvacovaly. Boly len celkom prirodzenou reakciou na nervové vypätia, extrémne zážitky, rafinovanosť obklopujúceho prostredia a jalovosť ľahko striedanej lásky, reakciou na všetko to, čomu sa okrem nevalnej roboty a štúdia vďačne oddával.

Keď však prišiel domov a obklopila ho atmosféra starých, dávno známych vecí a spomienok, zdalo sa mu, ako keby dobrovoľne preťal jediné prirodzené puto, ktoré ho spája so životom. Ako keby sa dal priklopiť nízkym, tesným zvonom, nedovoľujúcim žiaden rozlet a samostatný pohyb, zvonom, v ktorom je za krátky čas nedýchateľné povetrie a zúfalé ticho. Jedna, dve prechádzky na poli. Nudná beseda pri obede v kruhu domácich ľudí s odlišnými záujmami a prízemnými názormi. Vresk bírešských detí, hurhaj bírešov pri krmení, keď rožný statok nepokojne potriasa reťazami a kone drvia kopytami plánky. Krik žien, prenikavý tresk riadu v kuchyni a zápachy pripravovaných jedál. Všetko, všetko je protivné, všetko je odporné a vysmieva sa túžbam, ktoré ho hnaly domov…

Kdesi z pitvora, zdá sa Albertovi, ozval sa Jožinin hlas.

Albert sa na pohovke vystrel a prevalil s boka na bok. I tá Jožina, hľa, aká je: hneď na druhý deň po jeho príchode zjavila sa v tejto Albertovej izbe, v ruke malú krhličku, a začala polievať kvety. Poliala kvety na jednom okne. Pod druhým oknom je pohovka. A na pohovke, práve tak ako dnes, odpočíval Albert. — Ako by som sa mohla dostať k oknu? — spýtala sa s úsmevom a celá sa v rozochvení zapýrila. Nepovedal ani slova, len sa väčšmi pritisol k stene a spravil na pohovke miesto. Porozumela — a preca sa ešte spýtala: — Dovolíte? — Kľakla si na okraj pohovky, dotýkajúc sa kolenami jeho boku, a nachýlila sa vpred, aby sa dostala s krhličkou až ku kvetníkom. Jednou rukou sa opierala o okenný rám a druhou polievala kvety. Jej ňadrá, mladé a dychtivé, rysovaly sa sladkým oblúkom pod zefírovou blúzou. Nepozerala na Alberta, no vedela celkom bezpečne, že ju pozoruje hladnými očima; zamihala zaružovelými víčkami a ruka s krhličkou sa jej v roztržitosti triasla. Cítil to, no nepočul ničoho, krv, znenazdajky prudko spenená, udierala mu a šumela v sluchoch. Pripomenul si ešte na zlomok vteriny mámivý závrat, ktorý ich posledne skmásol ako dva zrelé plody a spojil v kŕčovitom objatí — smysly mu obostrela opojná vôňa jej tela a v tom okamihu strhol ju k sebe. — Pusťte ma, mladý pán! — skríkla napoly prekvapená a viac omámená žiadostivosťou zdravého, kyprého tela, žiadostivosťou, ktorá jej nedovoľovala brániť sa. — Mám ťa rád! — šepkal jej do vlasov, ktoré sa mu rozsypaly po líci ako čierne nepokojné plamene, — mám ťa rád, často som na teba spomínal! — vykupoval si jej lásku slovami krásnej lži. A Jožina sa mu vzdala, Jožina verila a jej vášeň, mladá a nešťastná, zmietala sa v divokých výkyvoch medzi nebom a peklom života.

Dnes leží Albert na pohovke, sleduje postup slnečných škvŕn, všetko sa mu už protiví a keď si pomyslí na Jožinu, dohovára sám sebe ako dvojníkovi: — Nemal si to robiť. Nemal si sa zahodiť so slúžkou. Hľa… už druhý alebo tretí raz, a keby si aspoň vedel, čo pri tom táraš! Preto ťa ona teraz prenasleduje výmluvnými pohľadmi, preto ti nadbieha a ani pred domácimi nevie skryť svoje vzrušenie a psiu oddanosť. — Albertovi sa napokon všetko zhnusilo. Odsudzoval slabosť a chvíľkovú vášeň, ktorej podľahol. Nenútilo ho k tomu žiadne morálne stanovisko — toho bol ďaleký. Vec s Jožinou stávala sa mu nepríjemnou, lebo v jej teplých, odovzdaných pohľadoch nazdával sa videť výmluvné zámysly, v jej ochote a pozornosti voči sebe videl nadbiehanie. Nie, nebolo mu to nijako príjemné. Cítil, že pre jednu, pre dve prchavé chvíľky vášnivého opojenia zapredal sen, ktorý ho tento raz vábil domov, sen, ktorý tak dlho bol zababušený v neurčitých hmlách pochybností a len nedávno sa vyjasnil. Ten sen — to bola túha získať lásku Ilonky zo súsedného majera. Ilonka Gömöry vyrastala na chýrnu krásavicu. Bože môj, — dohováral Albert sám sebe, — ako sa mi mohol tak rozum pomútiť? Ilonka je krásna, jemná, inteligentná a spoločensky vychovaná, jej zjav je ušľachtilý. A ja sa tu ženiem za hanebným okamihom telesnej žiadosti, objímam slúžku a táram jej nesmysly, len aby sa mi poddala a vyhovela…

Albert sa bičoval korbáčom vlastného hnusu, bol by najradšej vstal, bežal cez polia a medze až tam, kde v zelenom priestore svietily biele múry súsedného dvora, bol by padol na kolená a plazil sa okolo ako kajúci hriešnik, kým by jediným milostným pohľadom Ilonkiným nedosiahol rozhrešenia.

Bol by sa…

Nedomyslel. Na dvere izby ktosi zľahka zaklopal.

Vstúpila Jožina s malou krhličkou v ruke.

Pohol sa nervózne na pohovke, ako keby chcel vstať a odísť. Jednak akási sila hodila ho nazpäť. Díval sa na Jožinu, ružovú a usmievavú, díval sa na ňu, sladkú a vábivú, ako polieva kvety na prvom obloku, ako sa zas jej ňadrá vypínajú pod čistou zefírovou blúzkou… a jeho nervy sa zas len prudko zavlnily a vzrušily. Hľa, už prechádza k druhému oknu, blíži sa k nemu, na ústach nevyspytateľný úsmev, ktorý sa razom môže zmeniť v studňu chvíľkovej blaženosti — a on do nej padne, zmámený ošiaľom milovania, zabúdajúc na všetky predsavzatia. Hľa, už pristupuje k nemu, už otvára čerešňové rty a jemu sa zdá, že zas povie: — Dovolíte? — a kľakne na pohovku, hladkými kolenami dotkne sa jeho boku a nachýli sa nad ním, lákavá a pružná v drieku, aby dosiahla kvety.

Hlavou mu blyskla spomienka na Ilonku — vyskočil s pohovky, celý znervóznelý, a tromi prudkými krokmi prešiel izbu. Chcel Jožinu vyhrešiť, prečo ho vyrušuje, prečo mu nedá pokoj a prečo mu nadbieha, prečo (sám sa tak domnieval) teraz využíva jeho chvíľkovej slabosti a hladu — no rozmyslel si to a radšej sa chystal odísť. K dverám sa však nedostal. Jožina sama prehovorila a celkom ho odzbrojila, lebo jej slová znely naivne a celkom nezáludne:

— Vyrušila som vás?

— Nie, nevyrušila si ma. Treba mi odísť.

Snažil sa, aby toto ,treba mi odísť‘ znelo celkom prirodzene.

Ona však ako keby jeho nevysvetliteľný odpor vytušila. Hlas jej zosmutnel.

— Chcela som vám čosi…

— A čo?

Vyhŕklo to z neho prudko. Nevedel sa ovládať a bál sa, aby zas nepodľahol tejto krásnej dievke, ktorú chladný rozum odmietal a telo žiadalo každou dychtivou buňkou.

— Chcela som…

Nie, nijako to nemohla vysloviť. Bože môj, myslela si, akože ja si dovoľujem takto… A hneď zas sa utešovala: Ale veď sám hovoril, že má ma rád. Preto sa napokon odhodlala:

— Povedzte, budete mať na veľkonočný pondelok času?

Zas ho láka! Zas ho svádza a volá k hriechu! Predstava sladkej chvíle, nad ktorou vznášal sa tieň výčitiek a vedomie zrady, dala jeho odpovedi strmý tón:

— V pondelok? Nemám času. Už vôbec… nebudem mať času.

Jožinu ako keby kosou podťal.

Albert teda nebude mať času…

Ach, aká je ľahkoverná, aký má pomútený rozum! Minulej nedele, keď išla odpoludnia z domu nazpäť do majera, odbočila s cesty a zašla do polí. Na jednej medzi, v šípovom kríčku spieval vták. Zostala stáť a dívala sa, ako sa kníše na dlhom tenkom prúte, ako sa mu hrdielko trasie záplavou jasavých zvukov, ako sa celý, celučičký vkladá do svojej piesne, zurčiacej malým ručajkom do čistého vzduchu a do závanu mámivých vôní prebudenej zeme. Pohla sa — a vták odletel. Keď sa priblížila ku kríčku a zahľadela sa do spleteniny starých prútov a suchej trávy, zbadala malú drobnôstku, ktorá ako keby sa nápadne vylúštila z hnedého okolia — zbadala nepatrný čierny bod, nehybný a prenikavý. Zaostrila svoj pohľad na to miesto a zatajila dych: v hniezde sedela samička! Sedela pričupená a hľadela na Jožinu bez pohnutia, akiste plná strachu a odvážnej lásky súčasne. Preto sa ten vták tak radostne knísal na tenkom prúte, preto on tak nadšene spieval!

O svojej láske! O svojom šťastí!

Hľa, na to si spomenula Jožina. Vtedy, v nedeľu na zelenej medzi si myslela: Albert ma miluje, sám sa mi vyznal. Nebola by vedela ani jediným slovom vyznať sa zo svojej radosti a citov, hoci bola nimi naplnená tak, že až z rozjasnených zrakov jej pretekaly. Nebola by našla slov, ktorými by mohla splatiť jeho vyznanie — a myslela si: zavediem Alberta na túto medzu, priblížime sa tíško k šípovému kríčku. Azda na ňom bude sedeť vták, vyznávajúci lásku svojej milej. To bude aj moje vyznanie!

Ach, aká je pobláznená, aký má pomútený rozum!

Albert jej riekol:

— Na veľkonočný pondelok? Nemám času!

Jožine ide do plaču.

— Už vôbec nebudem mať času! — vravel strmo Albert.

Keď si uvedomila, nakoľko mohla dosah jeho posledných slov, celkom sa rozplakala. Ani keby ju blesk rozčesol jedným úderom — duša sa drala ústami von a kričala jediné, zúfalé a v bolesti sa svíjajúce slovo:

Prečo!?

Nebolo nikoho, kto by naň odpovedal. Albert sa z izby vytratil.

Jožina v prvej chvíli stratila celkom rozvahu. Ani na druhom obloku už nepoliala kvety. Po pamäti, ako so zavretýma očima vyšla von, po pamäti vstúpila do kuchyne a tam zostala stáť, bledá a bez ducha.

— Jožina, dones vody! Čo stojíš ako stĺp… nevidíš, že je vedro prázdne?

Hlas domácej panej ju trochu prebudil. Schytila vedro a bežala k studni. Od studni zazrela ešte Alberta, ako vychádza z brány von.

— Hádam… ide do hája, — pomyslela si už pokojnejšia, — prejsť sa…

Táto myšlienka položila sa na horúce čelo ako studený obkladok. Prečo by sa mala trápiť, prečo by mala smýšľať zle o Albertovi len preto, že nebude môcť vyjsť s ňou na chvíľu do polí? Má, možno, inšiu robotu, Bože môj, chlácholila sa, či môže Albert mať na starosti a na mysli len ju? Upokojila sa — a jako znovuzrodená bežala s plným vedrom do kuchyne. A už jej ani na um neprišlo, že Albert zdôraznil: ,Už vôbec… nebudem mať času!‘ Ani na um jej neprišlo, že by mohla vybehnúť na druhý koniec dvora, tam kde kládli do obrovských hŕb maštaľný hnoj, kde boly hromady kompostu a hlboké zákvasné jamy, že mohla pootvoriť nízke vrátka v múre dvora a pozreť do zelenej plochy polí. Bola by videla, že Albert nešiel do hája prechádzať sa, ale že rýchlym krokom a najkratšou cestou cez polia vykračuje ta, odkiaľ svietily múry „Bieleho dvora“.

Nie, Jožine ani na um neprišlo…

Prečo by mala nadbehávať bolesti, ktorá je pre ňu pripravená?

Na veľkonočný pondelok dala jej pani dovolenú na celý deň.

— Ak chceš, môžeš si zostať doma až do rána. Len potom zavčasu príď!

— Prídem hneď za svitania! — sľubovala Jožina.

Sviatok nebol pre ňu sviatkom. Mnoho chýbalo do toho, aby sa cítila rozveselená a radostná. Zvony síce slávnostne znely, aj kázeň v kostole bola samé víťazné zvestovanie, ľudia mali v svojich pohľadoch záblesk nových nádejí, mládež roztriasala svoj smiech ako rozsievač zrno a mládenci šibali tak ako každý rok… len Jožina bola neúčastná.

Keď vychádzala z kostola, neušlo jej pozornosti, že k Agate pritočil sa Ondrej a dva-tri razy ju šibol trsteničkou. Agata sa veselo zasmiala a odskočila. Ondrej ju dohonil a potom išli niekoľko krokov spolu.

— Ani nemal času upliesť si korbáč, — pomyslela si o Ondrejovi. — Hľa, šibe trsteničkou… A práve len Agatu.

Potom sa stretly na ceste.

— Prišla si? — spýtala sa Agata, aby začala reč.

— Môžem byť doma až do rána, ale neviem… hádam, pôjdem odpoludnia nazad.

— A či nezostaneš ani na muziku? — čudovala sa Agata. — Ja idem.

,Odkedy sa ty staráš o muziku?‘ — skrsla v Jožine udivená otázka. Nebola zvyklá počúvať od Agaty takéto reči. A vôbec… ten radostný tón!

— Na muziku? Dnes je muzika?

— Nuž pravda! Veď býva každý rok — či už nevieš? Zostaň, budú hrať na trúbach.

— Nie, Agatka, nezostanem.

— Ale veď zostaň! — zhučal za ňou mládenecký hlas. To Ferdo Striež sa za nimi rozbehol a keď počul jej rozhodnutie, začal sa jej prihovárať. Ani by mu nebolo príjemné, keby ju na muzike nenašiel. Od tých čias, čo v ňom na moste za dedinou vzbĺkly jarné vášne a on od Jožiny vyberal mýto (dnes uznáva — bol to hlúpy žart!), od tých čias, čo ju prehýnal v náručí ako tenký prút a bozkával, nemohol na ňu zabudnúť. Jej vtedajšia vášeň vsiakla do neho a vzbudila mocnú žiadostivosť — ruky, jeho hranaté, neokresané ruky zostaly potom zúfale prázdne a on veril, že zas príde, že ju oblapí, vybozkáva a povie… nevie ešte čo.

Jožina pozrela na Ferda zpod obŕv, potriasla hlavou a s nebývalou rozhodnosťou vravela:

— Nemôžem. Veď ty budeš mať s kým tancovať!

To vravela len tak, aby sa od Ferda vykúpila dobrým slovom.

Keď odišiel od nich, spýtala sa Agaty:

— A ty si už dakedy bola na muzike?

V Agatinom zraku zasvietily neznáme, radostné ohníčky.

— Nikdy ma nechceli pustiť… Dnes pôjdem prvý raz.

— S Ondrejom… — dodala Jožina, ako keby bola chcela doplniť Agatinu nádejnú radosť.

Potom sa rozišly.

Odpoludnia, keď už slnko sadalo hodne nízko, vybrala sa Jožina z domu. Išla zas poliami a zamierila k tej medzi, kde chcela dnes bez jediného slova, len piesňou vtáka vyznať Albertovi svoju lásku.

Po vyhriatych chodníčkoch, ponáhľali sa blyštiaci chrobáci, kde-tu chlpatý podbeľ zatváral už na noc svoje zlaté, rozžiarené oči — kvety. Obzor bol jasný, ako keby tušom spravil rovnú čiaru. Hľa — tamto je známy šípkový ker!

Postupovala k nemu celkom pomaly, len čo prestupovala s nohy na nohu, vždy o dĺžku črievice dopredu.

Stoj!

Na šípkovom kríčku, na najvyššom preklonenom prúte sedel vták a spieval. Povieval tichý vánok, konár sa knísal temer nebadateľne s boka na bok a vták ho objímal tenučkými nôžkami, zdvíhal hlávku k čistému podvečernému nebu a spieval, spieval…

… Albert!

Chcela by skríknuť, chcela by zavolať.

Bola však v poli sama, samojediná so svojou ľahkovernou láskou. Hľa — tamto sú škridlové i slamené strechy rodnej dediny, ktorá bola kedysi celý jej svet. Každý kameň tam pozná, aj ju každý pozná. Možno, že práve teraz začínajú hrať, Agata tancuje s Ondrišom a hľa — Ferdo Striež neverí jej slovám a obzerá sa, či preca Jožinu dakde neuvidí. Keby tak… keby tak Jožina zrazu prišla a zastala vo dverách, možno, že by si niektorý mládenec zaplatil aj sólo. Možno, že by…

Vták skončil svoju pieseň a soskočil dolu ku hniezdu. Učupí sa v ňom, pritúli sa k samičke a nad nimi i v nich bude praveká sila života spriadať sladký sen.

Jožina obišla veľkým oblúkom a prešla na druhú medzu, aby ich nerušila. Lebo aj v nej bola rozprestretá jemná pavučinka sna, ktorú Albertovo ,Nemám času‘ nevedelo ešte potrhať.

Slnce zašlo. Ako keby ohnivá strela zranila zem — a zem zaliala oblohu krvou. Východ bol zelenkastý ako starý krajciar. A keď už všetky farby potemnely, keď v diaľke zajagaly sa svetlá mesta, schytila Jožinu neznáma sila a ona sa rozbehla chodníčkom priamo k „Háju“.

Dobehla k majeru skoro za tmy. Na oblohe svietilo niekoľko veľkých, rozžiarených hviezd. Z húšťavy agátových a dubových konárov, zpoza hája začal sa driapať tenký kosák mesiaca. Jožina, zababušená vo vlažnej tme, prikradla sa k bráne, a ticho, skoro na prstoch vstúpila do dvora.

Okná vo veľkom salóne boly osvetlené. Visely na nich ľahké záclony s priečnymi farbistými pruhy, ktoré dávaly svetlu podobu spektra a lámaly ho nenásilne do niekoľkých zladených odtienkov.

Jožina zostala stáť v širokej tôni brány a načúvala živej, nepretržitej zábave v salóne. Zo známych hlasov pánov chcela odlíšiť cudzie hlasy, ktoré — zdalo sa jej — už voľakedy počula. Bolo to ťažko rozpoznať, lebo do smesi hlasov splietala sa sladká hudba radia, nesúca sa tichým dvorom a líškajúca sa rozrušeným Jožininým nervom.

— Všetko bude po starom, — zaznel tlmene hlas statkára Jeřábka, keď sa hudba na okamih skončila, — nemusíme sa ničoho obávať. Že sa urodí veľa žita? Konkurencia zo štátov balkánskych a z Kanady? Eh — politika našej strany… nebojím sa… dáme do páleníc… lieh s benzínom…

Útržky jeho reči sypaly sa tichučko do dvora ako pozdný dubový list.

— Obávam sa… — ozval sa vážny, hlboký hlas, — … Malá dohoda nemôže vyžiť z ideálu… naša zemedelská výroba… ústupky v záujme zahraničnej politiky…

Jožina sa usilovala zaradiť tento hlas a v rýchlosti nechala pred svojím vedomím defilovať všetky známe tváre. Započúvala znova, bola by sa rada presvedčila, či sa ozve aj Albert v salóne, no jej pozornosť, napätá ako tetiva, razom bola preťatá hlučnou jazzovou hudbou. Ešte v poslednom okamihu zachytila hlas neviditeľnej dámy:

— … do Tatier, trochu sa osviežiť…

Ako keby z veľkej diaľky zaznelo niekoľko úderov strieborného zvona, úderov, ktoré dlho doznievajú a navždy sa vrývajú do pamäti. Jožina razom poznala, že v salóne sedí pani Gömöryová a hneď si uvedomila, že hlboký, rozvážny hlas bol hlasom veľkostatkára z „Bieleho dvora“ — a teraz jej bolo jasné, že vo vzduchu, v čiernom priestore nad ňou visí hlavné nebezpečie. ,Je tam aj slečna?‘ — spýtala sa zbytočne sama seba, — ,je tam?… a čo vtedy Albert?‘ Nepočula dosiaľ ani jedného z nich, všetky hlasy sa tlmily a vtekaly do riečišťa hudby, ktorá ako by z divokých, penivých počiatkov prešla do tichej zákruty, kde sa len o srdce otiera a smysly hladká. Sbor mužských hlasov spieval akúsi trampskú pieseň — zo všetkého šumotu nasladlých hlasov a tónov nariekala, žalovala a volala kanadská píla.

Záclony sa pohly. Ozval sa neurčitý zvuk — pravdepodobne niekto otvoril a zavrel dvere. Potom počula:

— Nech sa vám páči… do jedálne…

To hovorila pani. Po záclonách sa zatrepotalo niekoľko tieňov. Vstávali od stola.

— A ty, Ilonka? — zazvonilo striebrom.

,Je tam! Je tam slečna z Bieleho dvora!‘ — myklo Jožinou a stislo srdce.

— … loučíme… Valčík, — ozval sa do ticha hlasateľ vysielaného programu. A v tom okamžení poskočil na záclone neurčitý tieň, bolo vidno, ako slečna Ilonka sopäla ruky a zaprosila:

— Mama… prosím… ešte túto poslednú pieseň!

Z rohu salóna, kde bol umiestený rádiový prijímač, vyplával na záclonu nový tieň:

— Milostivá pani… dovoľte nám láskave…

,Albert!‘

Ktože to udrel Jožinu do pŕs, že sa až zatackala? Ktože jej stisol hrdlo surovou, bezcitnou rukou, že nemôže zo seba vydať hlasu, hoci by chcela kričať a žalovať na celý svet?

Zachytila sa múru, nohy sa jej podlomily a ona klesla na brvná, složené pri vrátach. Bola bez vlády, ruky jej ovisly pozdĺž tela, zvädlého neočakávanou bolesťou, a zlomila sa v drieku. Len hlavu — hlavu mala vztýčenú a oči zúfale vytreštené k oknu, kde sa zas pohly dva tiene. Jožina videla, že Albert podal Ilonke stoličku, Ilonka si sadla a on sa nad ňou schýlil v očakávaní hudby.

,V nedeľu… nemám času!‘ — rozburácala sa Albertova niekdajšia odpoveď Jožininým vnútrom a dostala len teraz svoj určitý smysel. ,Už vôbec… nebudem mať času!‘

Albert sa skláňa nad slečnou Ilonkou, Jožinine prvé slzy vysúša horúca víchrica žiarlivosti a bolestného sklamania — a hudba so sborom ženských hlasov prechádza k smierlivému refrainu:

Jožina plače. Zúfalá bolesť ňou trasie, zmieta a plieni jej vnútro. Jožina plače a oči má suché, bez sĺz, díva sa vždy len tým jedným smerom na osvetlenú záclonu, na ktorej dva tiene hrajú najväčšiu tragédiu Jožininho života.

Keby mala viac sily, Jožina by sa zdvihla a skríkla by do čiernej tmy, aby každý počul, že sa tu hrdúsi, že sa tu vraždí krásny sen… no ona nemala smyslu ani pre to, aby si uvedomila, že za ňou ozvaly sa tiché kroky a zľahúčka zaprašťal piesok. Ako keby ju akási zlá, démonická sila prikula k jednému miestu, ako keby jej hlavu pridžiavala hore, aby zasadila poslednú ranu a aby Jožina videla:

Hľa, ktosi ďaleký, zmierajúci túžbou a sklamaním, Albertovi spieva doznievajúcu pieseň rozlúčenia, aby sa mu mohla zrodiť nová láska: dva ľudské tiene na záclone sa spojily v dlhom a márnivom bozku…

Tichá hudba plače, narieka a svíja sa okolo Jožininých nôh, slová piesne ako krvavé škvrny odumretého listia padajú jej na zmučenú hlavu:

Prúd žiaľu a sĺz sa uvoľnil a na chvíľu celkom odplavil jej vedomie.

Nevidela, že Albertov aj Ilonkin tieň sa zdvihol a zmizol s ožiareného obdiaľnika okna, nepočula posledné akordy hudby, ktorá tíško zamierala a doznievala. Len vtedy, keď do ticha zaštekal rušivý hlas prijímača, aby oznámil: ,Haló… Koniec…‘ — strhla sa, ako keby jej ktosi pre istotu dal poslednú ranu, vzoprela sa na obidvoch rukách a nevdojak zašepkala:

— Koniec…

Jej zúfalé priznanie nestačilo rozplynúť sa v šedo-modrej tme — a ona zas už zalomila rukami a rozplakala sa.

— Jožina…!

Tesne za ňou ktosi vyslovil jej meno. Tesne za ňou — a preca sa ohlášalo z veľkej diaľky, ako ozvena dávno zabudnutých zvukov. Nepohla sa. Chcela ho počuť ešte raz, chcela sa na zvuku svojho mena zachytiť a zachrániť, ubezpečiť ním samú seba, že ešte žije, že ju ktosi poznáva a oslovuje.

Cítila, že sa jej na rameno položila čiasi ruka:

— Jožina…!

Obrátila sa pomaly, viac hlavou ako celým telom, a nie tak videla, ako skôr vytušila, že za ňou stojí Marek.

— Čo mi chceš? — spýtala sa neúčastne, potláčajúc plač.

— Nič…, — odvetil práve tak tíško.

Sadol si vedľa nej a za dlhú chvíľu mlčal. Niekoľko veľkých hviezd žiarilo zpomedzi spletených konárov hája ako chryzantémy. Z maštalí ozval sa časom ťažký vzdych kravy. Reťaz zaštrkala. V izbičke bíreša Dolinca kratuško zaplakalo dieťa.

Tichý vánok odnášal ľahučké páperie času.

— Neplač, — vravel po chvíli Marek, — nestojí ti za to.

Pozrela naň. Chcela preniknúť tmu, odhaliť ju s jeho tvári a vyčítať z nej, odkiaľ Marek môže vedeť príčinu jej bolesti a plaču.

— Kto mi za to nestojí? — snažila sa vyvolať v ňom neistotu.

Marek sa temer nebadateľne usmial. Spomenul si ten deň, keď ju raz zazrel na okamih v Albertovej izbe, počul vracajúcou sa ozvenou jej šťastlivý smiech a radostnú odpoveď na akúsi Albertovu otázku. A dnes? — dnes ju našiel plačúcu nad krutou tieňovou hrou, dnes videl, ako dva nehmotné tiene vedely dokonale skrušiť zdravé, radostné a rozdychtené dievča. Všetko vedel — a preto sa v reči neodchýlil od cieľa ani na piaď:

— On ti za to nestojí… Mladý pán. Albert.

Schúlila sa do seba, chcela sa chrániť a zostala pri tom taká úbohá a maličká.

— Ako si mu mohla veriť, povedz! Nepočul som nič… a preca viem, hoci ty mi to nepotvrdíš: sľuboval ti hory-doly, vyznával lásku… a to len preto, aby ťa získal. Ako si mu mohla veriť…!

Jožiny zmocnil sa znova tichý, prenikavý plač. Spomienka na šípkový ker a spev vtáka, ktorý mal tlmočiť jej city Albertovi, rozťala jej srdce napoly. Vták dokončil pieseň a soskočil k svojej družke — kam, ku komu sa však uchýli Jožina, keď je na svete zrazu tak sama? V diaľke, medzi škridlovými a slamenými strechami vreštia trúby a mrmlú bubny dedinskej muziky. Jej kamarátky krúžia okolo svojich chlapcov, tí ich pritískajú a šepkajú svoje vyznania. Ba s kým asi tancuje Ferdo Striež?

— Či si sa naozaj nazdávala, že u teba hľadá všetko, čo môžeš dať? Myslíš si, že taký mladý pán prichádza k chudobnej, proletárskej dievke, aby sa spolu s ňou radoval jej radosťami a strádal jej starosťami? Či sme kedy videli, aby páni mali spoločné radosti i starosti s pracujúcim ľudom? Nikdy — a preto takej lásky ani nemôže byť! Keď taký bohatý muž prichádza za proletárskym dievčaťom, ide mu len o jeho telo… a nič viac. Svoje city chodí vyznávať dievčatám sebe rovným, a tam sa zas vyznáva len zo svojich citov, bo vo falošnom zbožňovaní si predstavuje, že by ich nejakým oným… rozumieš ma?… že by ich ponížil.

Marek hovoril celkom pokojne, ticho, vyrovnane. Jožina nestačila postihnúť zplna smysel jeho reči. Tie tiché a preca odsudzujúce slová kládly sa však na jej rozbúrené nervy ako chladiaci obkladok a naostatok bola vďačná za to, že v ťažkej chvíli prišiel živý človek, ktorý si sadol k nej a začal hovoriť, ako keď padá mrazivý sneh.

— Nedávno som čítal, — snažil sa Marek dokončiť započatú reč, — v jednej knižke bolo to krásne napísané: ,Tam, kde mladý muž-meštiak miluje, nesmie pohlavne žiť, a kde pohlavne žije, tam nesmie zas milovať.‘ Pochop to, Jožina. A vyliečiš sa z dneskajšej bolesti veľmi skoro…

Sedeli potom ešte dlho v tme a hviezd bolo nad nimi toľko, že niektoré až padaly oblúkom nadol.