ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď statkár Jeřábek dostal z cukrovaru zprávu o rozhodnutí, že zvyšný cukor, ktorý nie je možné vyviezť za hranice, bude sa denaturovať dreveným uhlím a predávať gazdom ako krmný cukor, vzal do ruky tužku a začal najprv kalkulovať. Kalkulácia nebola veru ani veľmi ťažká.

— Pädesiat halierov za kilo? — To je smiešne. Nemusím vlastne ani kalkulovať. Cukor je preca len cukor… prasce budú ako guľa. A všetko.

Zavolal si Blanárika, podal mu objednávací lístok a nariadil, aby Vendel okamžite zapriahol do voza, vzal desať prázdnych vriec a išiel do cukrovaru pre krmný cukor.

— Krmné dávky vyrátam a potom vám ich oznámim, — povedal prv, než Blanárik zmizol. — Krmivo vydávate krmičom sám, pravda?

Blanárik neisto zažmurkal očami:

— Sám, ale…

— Viem, viem. Niekedy to nie je ani možné. Ale hovorím vám: tento krmný cukor budete rozdeľovať sám, osobne, pri každom krmení. Budete za to zodpovedný. Rozumiete ma?

Blanárik porozumel, pozdravil sa a odišiel. Jeřábek vstal od stola, založil si ruky za mäsité tylo, vystrel sa a dokončil, čo pred Blanárikom zbytočne zamlčal:

— Za cukor musí byť zodpovedný on sám… lebo by ho ľudia rozkradli.

Vôbec — tá denaturácia pomocou dreveného uhlia videla sa mu málo dômyselnou. On sa však zabezpečil, za cukor zodpovedá Blanárik, a o druhých sa starať nebude. Bol spokojný so svojím vlastným rozhodnutím.

Jeřábkove pochybnosti o vhodnosti denaturačného prostriedku sa ukázaly celkom oprávnenými. Ba čo viac — cukor, bárs aj denaturovaný, bol príliš mocným lákadlom a Blanárik by zaň nemohol ručiť, ani keby na ňom bol sedel od rána do večera.

Skoro nato, keď na majeri začali prikrmovať cukrom, jedného rána vstúpila Bálentka do bytu bírešky Vidovej. Chcela sa jej spýtať, či sa jej už podarilo dakde dostať sacharínu, alebo či sa nedozvedela, na koľko týždňov zavreli „sladkého Jožka“. Sotva však otvorila dvere, ovanula ju mdlá vôňa, taká známa, každoročná vôňa varenej repy, z ktorej v pozdnej jeseni robia na celý rok syrup. Vtiahla vôňu do nosa, zbežným pohľadom skĺzla s Doriše k veľkému hrncu a rajnici, z ktorých vystupovaly celé mračná pary, a potom sa spýtala:

— Čože to varíš? Veď, hádam, syrupu si už navarila…

Doriša, vidno, vypadla z konceptu. Začala roztržite poskakovať okolo sporáka, začala miešať tekutinu najprv v hrnci, potom v rajnici, potom sa zohla, ako keby chcela prikladať na oheň. Nepriložila. Videla, že je to všetko márne — môže sa vykrúcať neviem ako, odpovedať musí, lebo dokiaľ neodpovie, bude Bálentka stáť na prahu a vťahovať do seba túto prekliatu vôňu, ktorá jednako všetko prezrádza.

Pristúpila k Bálentke, naklonila sa k nej a tajomne sa spýtala:

— Veľmi to cítiť?

Bálentka prikývla:

— Ako keby dal človeku po pysku… na moj’ veru! Čo je to?

— Ty, Gabriša, — zaprosila Vidová a hlas mala akýsi naštrbený, — nepovieš nič? Keď nič nevyzradíš, poviem ti to: preváram ten krmný cukor. Starý ho minule priniesol trochu domov, tak som zvedavá, čo z toho bude.

Bálentka bola neobyčajne prekvapená.

— Krmný cukor? A veď… Blanárik k nemu nikoho nepustí!

Doriša sa hrdo vypäla a presviedčala:

— Keby na ňom sedel on a všetci svätí… môj starý preca ukradne! Nuž a či je to nie proti samému Pánu Bohu? Sviniam dávajú cukor — a nám ani toho sacharínu nedoprajú…

— Ako to preváraš? — spýtala sa súseda triezvo.

— Najprv ten cukor roztopím vo vode a potom precedím. Ono… môžem preciedzať ako chcem, špina bude vždy len špinou, — priznávala sa Vidová. — Ale pozri, ako to teraz vyzerá. Už to bude, hádam, dosť husté. Ja už neviem, čo s tým mám viac robiť.

Bálentka pristúpila k sporáku, nabrala žltkastej tekutiny na varechu a nechala odkvapkávať, pozorujúc hustotu. Potom vložila celú varechu do úst.

— Sladké je to ako cumeľ, — potvrdila.

Vidovej to bolo málo:

— Sladšie! Veď je to samý cukor! Minule som bola v dedine a ženy si to pochvaľovaly. Tam som sa to vlastne dozvedela.

— Aj tam to tak robia?

— Hej. Odnášajú z cukrovaru plné vrecia, ale neskrmia nič. Sami ho spotrebujú. Za tých pár šestákov — to sa oddá. Ináč… ktože si môže kúpiť cukor taký… pre ľudí?

Bálentka sa potom vytratila. Doma začala rozmýšľať o všeličom, aj o tom, aký je ten svet celý na ruby obrátený. Napokon musela sa sama sebe priznať, že ju to nutká skúsiť tiež, ako sa varí sladidlo z kŕmneho cukru, len sa jej zdalo, že jej muž sotva bude tak šikovný, ako Vido, na ktorého je Doriša tak hrdá.

Keď sa chlapi vrátili tesne pred poludním domov, Gabriša vyšla predo dvere a volala na muža:

— Poďže sem… na chvíľku!

— Až nakrmím! — odpovedal Bálent, kričiac cez celý dvor.

,Eh, bodaj ho…‘ — pomyslela si Bálentka, ale nemohla strácať čas a veľmi dôrazne vravela:

— Nie! Teraz, hneď! Pred krmením!

V izbe potom vstrčila Bálentovi za opasok malé, složené plátené vrecko a prikazovala mu:

— Naber mi doňho trochu toho cukru!

— Akože… naber! Veď je tam Blanárik, — bránil sa prekvapený muž.

— Čo ťa po Blanárikovi! Naber tak, aby nevidel. Aj Vido nabral!

— Ak ma prichytí…?

— Nedaj sa!

Mohol sa vyhovárať ako chcel, všetko bolo darmo.

Bálentka si zaumienila, že skúsi prevárať krmný cukor, vstrčila mu vrecko za opasok a on teraz s týmto vreckom musel ísť, aby vyplnil jej želanie.

— Vidovi ani muk! — upozorňovala ho žena ešte vo dverách.

Ba akože to len mohol ten Vido urobiť? Akože to mohol urobiť, keď Blanárik nespustí s nikoho očí, keď sám odmeriava dávky každému krmičovi do opálky, zo všetkých vriec s cukrom má len jedno otvorené a to práve len to, z ktorého vydáva? Spýtal by sa Vida — a teraz nemôže. Nesmie. Gabriša by sa hnevala. Hádam, bojí sa, že by Vido svoju Doru ubil dajakým polenom alebo vidlami, keby sa dozvedel, čo Dora vyzradila. Ozaj, Vido je chlap surový a prchký.

To všetko je pravda. Akože si však Bálent teraz pomôže?

Zašiel do maštale a náročky sa tam ponevieral z kúta do kúta, až keď videl, že už všetci sa vracali s plnými opálkami ovsa a s dávkami cukru, vybral sa ostatný za Blanárikom. Nebolo tam okrem nich nikoho viac.

— Čože tak neskoro? — osopil sa naň Blanárik. — Všetci si už nabrali…

Bálentovi sa spravilo na jazyku nepríjemne horko.

— Zaskočil som si na minútku domov. Veď ešte nakrmím.

Mal by sa teraz rozhodnúť, ako s tým cukrom. Kradnúť — to bolo vylúčené. To už vopred vedel, že sa neodváži, ani keby Blanárik nestál pri jedinom otvorenom vreci. Nevedel by ukradnúť, ani keby bol všetok cukor vysypaný na kope. On už vopred vedel, že v najlepšom prípade požiada Blanárika vo všetkej tajnosti, aby mu nasypal trošku cukru do malého vrecúška, že aj on chce najprv skúsiť pre svojho brava… No jako začať, keď ho Blanárik tak strmo privítal, ako to všetko spraviť, keď v jednej ruke má opálku na ovos, v druhej zas opáločku na cukor — a vrecúško za opaskom.

— Chytro, chytro! Zvŕtajte sa, starý!

Nie, už si ani pýtať nebude. Jednako by nič nedostal. Zbytočne by ho začali upodozrievať. Čo mu však povie Gabriša?

— A to môže každý kúpiť… koľko chce?

Konečne! Konečne sa odhodlal aspoň na niečo!

— A čo? — spýtal sa zas tak strmo Blanárik. Neporozumel otázke.

— Tento cukor, myslím.

— Každý. Koľko chce. Len neviem, dokedy ho budú takto predávať.

Bálent naň uprel svoj skúmavý pohľad. Otázku zamlčal, hoci sa mu tak veľmi chcelo vedeť…

— Ľudia ho kupujú a sladia ním sami. Počul som o tom už rozprávať. Hádam, aj vy by ste chceli…

— Bože chráň! — ponáhľal sa Bálent s odpoveďou, — Bože chráň! Myslel som si, či by aj náš bravec na takého dačo pristal…

Blanárik šibol bíreša chytrým pohľadom, trochu žartovným a trochu výsmešným. Porozumel dobre, kam Bálent cielil, a preto sa popredku ohradil:

— Nebojte sa, pristane. Kúpte si, v cukrovare vám predajú, — a pritom pred bírešovými očami ako na posmech zaviazal motúzkom načaté vrece.

Bálent nakrmil a vrátil sa k žene. Podal jej prázdne vrecko.

— Nič? — spýtala sa sklamaná a trochu nahnevaná.

— Nedalo sa.

— To som si mohla mysleť! A Vidovi sa dalo?

Jej výčitka sa ho nemile dotkla.

— Špiniť sa pre trochu cukru! Pôjdeš do cukrovaru kúpiť… tam ho dostaneš koľko chceš.

Potom už cukor nespomenul ani jediným slovom. Srkal s plných lyžíc fazuľovú polievku a zapchával si ústa bielym žitným chlebom.

Popoludní zašiel do maštalí statkár Jeřábek.

— Ako sa osvedčuje cukor! — spýtal sa Blanárika, ktorý stál pri stene a pozeral konské postroje.

— Výborne. Najmä prasce, zdá sa, budú ako maľované, — poponáhľal sa s pochvalnou odpoveďou. — Dávky vydávam presne dľa vašich rozkazov… aj dozerám na to, aby sa všetko dostalo do krmiva. Oni tí ľudia by nedbali…

— Čo by nedbali? — skočil mu Jeřábek zvedavo do reči.

— … nedbali by odnášať si ho domov.

— Pozorovali ste niečo?

Jeřábkov hlas bol v tom okamihu nemilosrdne prísny.

— U nás nie. To nie! Veď preto dozerám na každého krmiča. Ale som už počul… v meste i na dedine. Všeličo sa o tom cukre povráva. Že si ho odnášajú vo vreciach aj takí, čo nemajú ani zajaca v dome…

,Nehovoril som to?‘ prisviedčal si Jeřábek s vnútorným uspokojením. Veď on hneď vtedy vravel, že drevené uhlie je na nič. Vypláva na vodu — a čo nevypláva, to sa z roztoku precedí. Ktože to kedy počul, denaturovať cukor dreveným uhlím!

Vrátil sa do svojej pracovne.

Sadol do svojho starodávneho, pohodlného kresla a zostal za dlhú chvíľu v nečinnosti. Zdalo sa, ako keby hnev, ktorý v ňom skypel po Blanárikovej zpráve, podlomil jeho sily. Mihalnice sa mu triasly nad zarudlýma očima a tvár zachvievala sa miestami nervózne v trhavých kŕčoch. Pravú ruku vystrel pred seba a bubnoval prstami na doske stola. ,Nehovoril som to? — opakoval si v duchu už mnoho ráz. — Ľudia sú vynaliezaví a prídu na všetko. Cukor s uhlím? Ach, aké je to smiešne! Oddenaturujú špiritus a pijú ho… prečo by to nevedeli s týmto cukrom? Cukrovar ani nechápe, ako poškodzuje seba i nás. Nuž dobre, vývoz cukru rapídne upadá — narobili z neho cukru krmného. Ale to treba robiť tak, aby sa ho naozaj nedalo použiť k iným účelom! Lebo takto pri sníženom vývoze snižujú ešte domácu spotrebu cukru… a to už je trestuhodné. Ubíjajú samých seba a hojiť sa budú na nás, na cene repy. Veď je to strašné, kam sme až došli a kam nás chcú zatisnúť! Repári! Chachacha! Repári! Koľko je nás? Akí sme boli a akí sme dnes? Akí budeme zajtra?‘

Dnes ľutoval, že nemá v svojom dome telefon. Zazvonil by si na centrálu, požiadal by slečnu, aby ho spojila s cukrovarom — a teraz by im to všetko vysvetlil, od a až do z. Možno, že je tu teraz aj riaditeľ Schmied, s ním by bolo už najvýhodnejšie túto záležitosť prejednať — videl by, že Jeřábkovi nie je otázka cukorná tak celkom ľahostajná, ba že je mu nie ani nejasná. Veď on dobre sleduje celú cukornú politiku — a vyzná sa v nej! Jeřábek napokon sa rozhodol. Vstal od stola, preobliekol sa do vychádzkových šiat a vyšiel smerom k mestu, tam, kde sa na periferii zdvíhaly zo skúpej ešte zelene mohutné budovy cukrovaru. Rozhodol sa — lebo mu tá vec príliš ležala za srdci…

Zatiaľ sa Bálentka prestala hnevať a o svojom mužovi si pomyslela: kradnúť nevie, ale robiť vie… a to je preca iné, istejšie. Teraz už len rozmýšľala, či sa to naozaj oplatí, aby vyhodila peniaze za krmný cukor; kto ho vie, či sa to vždy podarí prevariť? Zašla na druhý deň znova za Dorišou, ochutnala jej nového sladidla, priznala, že je to súce do kávy i do čaju, a jednako ešte plné dva dni trvalo, kým sa rozhodla, že na tretí deň hneď zrána pôjde.

Išla. A keď došla k cukrovaru, videla, že výhody krmného cukru boly naozaj rozchýrené. Pri bráne skladišťa nakopil sa celý zástup žien. Neboly to len gazdinky z okolitých dedín — tých bolo ostatne dosť málo. O veľa viac bolo žien, o ktorých sa dalo s určitosťou tvrdiť, že sú to ženy robotníkov alebo nezamestnaných. Kus ďalej, v osobitnom húfiku, stálo niekoľko mužov.

Hrubé, železné vráta zavržďaly v pántoch a zťažka sa otvorily.

— Tak do radu, ženy! — zhrmel hlas jedného z robotníkov a ešte raz sa vrátil ozvenou z priestraného skladišťa. — Prichystajte si vrecia a stvrdzenky, aby to išlo raz dva!

— Aké stvrdzenky? — zľakla sa Bálentka a obrátila sa s otázkou k svojej súsede, bledej, vychudnutej, s dlhým tenkým nosom na neživej tvári.

— Musíte najprv v kancelárii zaplatiť, — hodila žena rukou tam, kde mala byť kancelária. — Najprv zaplatiť, a potom vám dajú to svinstvo…

Jej hlas Bálentku prekvapil. Zdalo sa jej, ako keby sa v ňom ozvala súčasne žaloba i výstraha, ako keby ,to svinstvo‘ bolo nevyhnutným zlom, menším zlom z dvoch, ktoré možno voliť.

— Neoplatí sa to? — spýtala sa, dôverne priklonená k uchu neznámej súsedky. — Myslím… či sa to oddá prevárať…

Súsedka jej otázku ani ináč nechápala. Ani sa nesnažila tlmiť hlas, ale celkom samozrejme a hlasno, ako keby hovorila v mene všetkých prítomných žien, odpovedala:

— Jestli môžete byť bez toho, bude lepšie. Pozrite: aj peniaze to stojí, aj roboty veľa, aj dreva a uhlia, kým sa to prevarí: a naostatok je z toho akási špinavá sladká kaša… Lenže…

— … lepšia kaša, ako nič, poznamenala ktorási iná žena, a Bálentkina súseda prisvedčila.

Teraz naozaj nevedela, čo má robiť. Ponosujú sa na špinavú sladkú kašu a jednak tu stoja a čakajú, jednak si dajú naplniť svoje vrecia denaturovaným, lacným cukrom, aby si ho odniesly domov a prevarily… ,Jestli môžete byť bez toho, lepšie…‘ Slová jej súsedky dosiaľ sú živé, nedoznely. Akože môže byť bez toho? Či ona môže ísť do obchodu a nakúpiť si cukru, drahého cukru, ktorý je určený pre ľudí? Hľa — hoci sa celý život ponevierajú okolo cukrovej repy, ktorej platí ich práca, krv i pot — nemôžu si kúpiť takého cukru. Nemôžu. Ani sacharínu nedostať… a syrup sa im už zbridil.

— Nuž tak aj ja oprobujem, — vravela, aby to aj súsedky počuly.

Odišla z kŕdľa hľadať kanceláriu.

Zatiaľ chlapi v skladišti plnili ženám vrecia. Naplnené prinášali pred skladište, pomáhali im vložiť ich na plecia, snažili sa žartovať, ale dnes sa im žarty akosi nedarily. Boli ako zarezaní, o cukre nespomínali ani slova, jedným okom pozerali na zachmúreného, tučného úradníka, ktorý bez jediného slova odoberal ženám stvrdzenky a netrpezlive obzeral zástup ľudí, ktorých skoro neubúdalo. Jeho netrpezlivosť podobala sa netrpezlivosti človeka, ktorý sa cíti vinným a nachádza sa v klepci možného usvedčenia.

Bálentke dlho trvalo, kým našla kanceláriu, a ešte dlhšie jej trvalo, kým sa rozhodla vstúpiť. Päť korún, ktoré stískala pevne v hrsti, nebolo možno vyhodiť len tak bez rozmyslu. Musela si dobre rozvážiť tú vec — najmä keď niekto cukor chváli, a niekto zas haní.

Teraz sa teda vracia cez široký cukrovarský dvor od kancelárií ku skladišťu, so stvrdzenkou a prázdnym vrecom, složeným cez ruku.

Vradila sa do zástupu žien. Práve sa uvoľnilo, bo z húšťavy ľudských tiel prekliesnila si cestu jedna žena, na ktorú sa s každej strany zavesilo jedno decko.

— Mama, daj! Mama, daj! — dotieraly a ťahaly ju za sukňu.

— Dáte pokoj! — skríkla a pacla staršieho chlapca po ruke, — dočkajte dám vám… až za bránou.

Bálentka bola rada, že sa dostala na jej miesto až celkom blízko vrát. Teraz, keď sa rozhodla, keď už mala v ruke stvrdzenku, bolo jej zrazu otupno čakať. Bola by bývala najradšej, aby jej úradník odobral stvrdzenku, aby rozkázal robotníkom: — Desať kilogramov! — a aby napokon mohla schytiť vrece, zaviazať si ho do plachty a bežať domov. Bežať domov s krmným cukrom, z ktorého navarí zásobu sladidla, bez krádeže ako Vidovka, za svoje vlastné, poctivé groše…

Cukrovarský dvor bol chvíľkami zaliaty slnečným jasom, chvíľkami ho zatopil šedivý tieň. Slnko sa skrývalo za aprílové, nepokojné chmáry.

Zrazu — nebol to ani ľudský hlas, bol to skôr suchý, beznádejný tresk, ako keď sa rozbije vec, ktorú sme mali radi a ktorá nám bola už najvzácnejšia — ozval sa výkrik:

— Zlodeji!… Vráťte mi moje peniaze!

Všetkými, čo stáli v bráne i pred bránou skladišťa, až tak myklo. Ako na povel obrátili sa k dokorán otvoreným vrátam dvora, videli, ako k skladišťu beží oná žena s dvoma deckami, uslzenými, rozplakanými, počuli, ako kričí:

— Vezmite si svoj cukor! Vráťte mi peniaze!

Úradník stisol rty, dal akýsi rozkaz jednému z robotníkov a ten, rád, že sa nemusí účastniť výjavu, ktorého príčinu pravdepodobne poznal, uháňal ku kanceláriam.

— Čo sa stalo? — sbehly sa ženy okolo kričiacej matky.

— Čo je?

— Prečo vraciaš cukor?

Ona pohodila voľnou rukou nabok, ako keby sa hnevala, že jej zatarasily cestu, a znova, ako bez rozumu, zlyhávajúcim hlasom kričala:

— Soľ! Soľ! Ženy… to je už nie ten cukor s uhlím! Namiešali soli!

Všetci na dvore stŕpli.

— Ježiši Kriste! Soli! — kričaly najmä tie, čo už maly cukor navážený.

— Ako vieš, Hana? — spýtala sa jedna známa.

— Tuto… deckám som za bránou trochu nasypala, — začala vysvetľovať sklamaná, — a tie to vypľuly!

A potom už zas sa snažila prekliesniť si prístup k skladišťu. Všetky ženy ju nasledovaly, hluk rástol, nepokojné hlasy vystrekovaly zo zástupu a ten zvlnený, vzrušený a nahnevaný zástup bol teraz skokom pri skladišti.

— Vráťte nám peniaze!

— Zlodeji!

— Podvodníci!

— Každý vie len chudobný národ okrádať!

Ženy, rozbesnené hnevom, dorážaly na úradníka. Jeho víčka, kvitnúce červenými žilkami, sa neisto triasly nad unavenýma a preca vyľakanýma očima. Rozhodil rukami do prázdna a neúčastne, bez citu vravel:

— Ja za to nemôžem. Kupovali ste… krmný cukor.

— To vieme! Krmný. Ale pre seba!

— Akože máme sladiť slaným cukrom!

Úradník zas len ako ľad:

— Nikto vám nekáže sladiť… Je to pre statok, pre svine…

Ženy hodily vrecia na zem. Jeho odpoveď, hoci ako ľad, privádzala ich do varu. Niektoré začaly nariekať, iné zalamovaly rukami a tá s dvoma deckami, najviac už dohnevaná, volala:

— Ja viem, ty takým cukrom nesladíš! Ty… pupkáč!

Posmeľovaly sa, prisviedčaly jedna druhej.

Jeden z chlapov (boli to pravdepodobne nezamestnaní), dosiaľ s prázdnym vrecom, pristúpil celkom blízučko k úradníkovi, strčil mu svoju neholenú, chvejúcu sa bradu až pred nos a pomaly, tvrdo vravel:

— Keď ste narobili takýto krmný cukor, žerte ho sami… bo vy ste najväčšie hovädá!

— Ba svine! — zjačala ktorási ženská.

Z ulice prichádzali ľudia, na dvore pred skladišťom bolo ich už plno.

Úradník sa osopil na zarasteného:

— Za to môžete…

Nedokončil. Chlap k nemu priskočil, obklopený zástupom žien, a zreval:

— Čo?

— Čo môžeme? — besnely ženy a valily sa za úradníkom do skladišťa.

Od brány sa ozval ostrý hvizd, rozťal vzbúrené ovzdušie a razom zastavil jačiaci dav. Zatackali sa na mieste. Obzreli sa.

— Jaj! — rozľahol sa prekvapený, pridusený výkrik.

— Policia!

— Idú na nás!

Strážnici, obušky voľne zavesené v pravej ruke, vbehli do dvora. Vo dvore zmiernili krok a keď videli, že zástup zastal pred vrátami skladišťa, postupovali odmerane, pevne vpred až k nemu.

— Rozíďte sa!

Naozaj, niektoré ženy, vystrašené prvým dojmom, schytily plné vrecia a chcely bežať z dvora na ulicu. Avšak chlapi a iné ženy, pobúrené nečakaným zásahom moci, začali sa brániť:

— Nech nám vrátia peniaze!

— My sme nekupovali slaný cukor!

Veliteľ policie sa medzi nich zamiešal a začal ich tíšiť. Čakali, že sa voľačo dozvedia, čakali, že im veliteľ povie dajaké nové rozhodnutie — a preto sa na okamih utíšili. Tej chvíľky využil posmelený úradník:

— Krmný cukor ste kupovali… a basta! A za to, že ste ho prevárali, môžete ešte prísť na súd!

Nová vlna hnevu mykla ľuďmi ku skladištnej bráne. Nestačily však dozneť slová úradníkovej provokácie — železné vráta znova zúfale vrzgly v pántoch, zatvorily sa a z vnútra skladišťa ozval sa rýchly hluchý úder. Vráta zaistili ťažkým zátvorom.

— Vidíte ho? — jačaly bolestne ženy.

— Zbabelec!

Všetci sa nachýlili, chceli sa navaliť na vráta ťarchou svojich tiel i hnevu, zdvihli zaťaté päste hrozive dohora a nad hlavami sa im zatrepotal ojedinelý povzbudzujúci ženský výkrik.

A zas:

Krátky hvizd, policia sa pred nimi rozvinula do radu, obušky vyletely hrozive nad hlavy a všetko prehlušil ostrý povel:

— Zpäť!

Tisli ich zo dvora von, na ulicu.

Ľudia sa už nebránili. Ženy z dedín bezhlave utekaly nariekajúc, robotníčky z mesta odvrávaly, preklínaly kde-koho a niektoré v spoločnom nešťastí našly ešte silu vysmievať policiu:

— Ženy, nebežte! Nebojte sa ich!

— Máme času!

— A zajtra si prídeme pre peniaze!

To volali tí, ktorých vytisli do ulice bez peňazí i bez cukru — len s malou cedulôčkou v ruke.

I Bálentke sa tak povodilo. Zostala celkom omámená. Nie, pre toto veru do mesta nešla! Vytisli ju zo dvora von, s prázdnymi rukami a bez peňazí — zostala jej len stvrdzenka: 10 kg krmného cukru.

Čože z neho, keď je so soľou!

Zdola, z ulice dosiaľ zaznievaly hneď zúfalé, hneď zas vyhrážajúce a zlé výkriky oklamaných ľudí. Bálentka však nevidí, nečuje, stojí oslepená nevinným aprílovým slnkom i zahlušená ranou, ktorá ju zdrvila. Teda tak: chcela poctive, za vlastné peniaze… a dostala ceduľku na slaný cukor…

Pohla sa domov, ťažko premáhajúc plač. Po niekoľkých krokoch došla k jednej žene, ktorá stála na kraji chodníka a zúfale sa dívala na plné vrece pred sebou. Pozrely si do očú — a porozumely. Žena sa trpko usmiala a vravela:

— Krmný cukor už mám… teraz k nemu ešte sviňu.

Bálentka zbadala, že ten trpký úsmev je celkom zaliaty slzami.

*

Bálent už nemal ani kávy, koľko by chcel. Kedysi mal ju ráno aj večer, ba keď sa mu zachcelo, mohol si pýtať aj po obede. Teraz doma iné nepočuť, len: „Nemáme čím sladiť. Kávy niet“ — a jeho žena Gabriša častuje ich každý deň aspoň dva razy polievkou.

Je to zlé, keď s jarom roboty pribúda, a ty prídeš domov a ani jedlo ti je nie po chuti.

A robota sa naozaj rozhučala po teplých tabuliach polí. Od rána do večera — zem vyvalená na slnku, ako veselé hnedé žriebä. Slnečné lúče ju láskajú a šteklia po citlivých bokoch, hrejivý vzduch, hnaný vlnami vetra, sa o ňu otiera. Z neznámych a nepochopiteľných dialok prihovárajú sa tajomné hlasy, nie je to šumenie vody, nie je to šepot lesa ani šťastlivý výkrik vtáka — a preca duša zeme sa otvára, jej srdce bije a lono sa chveje nádejou.

Zlatá zem — strieborný vzduch!

Láska! Šťastie!

Obrovské záhony zbožia vlnia sa ako zelené more, ako stepné trávy. A z hnedých polí vyskočily prvé lístky repy. Ich dlhočizné rady poroztínaly polia na úzučké pásy — teplé polia ako pásikavé periny. Riadky repy — zelené motúzky bežia vpred. A krížom stojí rad ľudí. Skláňajú sa nad zemou. Zem po nedávnych prudkých dažďoch je uľahnutá tvrdá. Robotníci škrabú uličky.

— Nepostávajte! Nože sa…! — chodí medzi nimi Blanárik a sleduje každý ich pohyb, kričí a pobáda do roboty. — Už bude čo chvíľa obed… a nič ste dosiaľ nespravili!

Tí, čo sa vystreli, znova sa sklonili a na čele zakrátko navrely im žily. Slnko pripeká; keď pozreš vpred, vzduch sa nad zemou chveje a mení farby.

— Škrabať! Škrabať!

Blanárikov hlas poletuje im okolo uší ako dotieravá mucha. Muchu rukou odoženeš alebo zabiješ. Tu s tým človekom protivným si však neporadíš. Na každom majeri je taký havkáč. Nevybereš si.

Preto, neodvrávajúc, idú vpred, Bálent s Vendelom. Dolinec, Vido — všetci bíreši aj najatí tovarychári, skláňajú sa, postupujú pomaly vpred a škrabú, škrabú uličky medzi riadkami repy, lebo zem je navrchu po dažďoch taká, ako keby na ňu navliekli kožené vrece.

Krátko pred poludním ozval sa rozkaz:

— Bíreši… krmiť!

Ako keby to bol povel ku kratuškej prestávke — vystreli sa aspoň na okamih aj tí, ktorých sa to netýkalo, zaclonili si rukou zrak a zahľadeli sa do nekonečného priestoru.

Díval sa i Bálent.

Do diaľky, do široka — cukrová repa.

Cukor, cukor — celý život len okolo cukru. Keď oral túto zem, mal dojem, ako keby odkrajoval z obrovského plásta medu, keď repu okopával, dobýval alebo nakladal na voz, zdalo sa mu, že mu až ruky lipnú k motyke alebo lopate, tak mocná bola predstava sladkosti, ktorou je celý jeho život zatopený…

Jeho horký život…

Bíreši prešli na poľnú cestu. Keď vstúpili už do dvora, Bálentka volala na muža, ale on zas ako obyčajne odpovedal:

— Až nakrmím!

Jeho odpoveď Bálentku vždy zabolela. Vždy ju trápila predstava, že jej muž zapredal sa tej panskej otročine s telom aj s dušou a že nemá tvár v maštali je mu prednejšia, než vlastná žena.

Dnes sa však na muža nehnevala. Dnes sa naopak potešovala, že je dobre tak a že na to, aby mužovi predložila zatrepanú polievku a k tomu zprávu o tom, ako sa jej v cukrovare povodilo, je ešte vždy dosť a dosť času…

*

Máj sa blížil skokom.

Už od polovičky apríla nebolo dňa, aby Marek neodišiel do mesta. Vracal sa domov neskoro v noci. Niekedy sa ani za celú noc nevrátil, prichodil nad ránom a potom spával, pokiaľ sa dalo, skoro do poludnia. Keď otec naň ráno pozerával, nemohol sa ubrániť nepríjemnej myšlienke, že živí doma leňocha, ktorý vlastnou vinou prišiel o prácu a teraz už vyše roka darmo čo chleba ujedá. Koľkokrát už o tom začal pred ženou zďaleka hovoriť, koľkokrát tvrdil, že by bol býval na tom lepšie, keby nebol zutekal z majera do fabriky, no mať ho vždy hájila a dôvodila:

— Lepšie? Pozri… Kováč! Aj on si myslel, že má na majeri tvrdý, ale istý kus chleba. A teraz?

— Kováč… to je jeden. A čo viac? — držal sa Bálent svojej myšlienky.

— Ty ani nevieš, koľko ich už poprepúšťali! Veď sa ty o také veci nestaráš, drhneš od svitu do mrku, ani na um ti nepríde, aby si sa staral. Ale ja ti poviem: pamätáš sa, koľko ich vtedy bývalo u nás a koľko je ich teraz? A ešte budeš čosi rozprávať o istejšom chlebe. Veď ani my ho nemáme taký istý…

Na tom sa nikdy nevedeli dohodnúť. Bálent musel podľahnúť aspoň navonok, lebo nikdy nenašiel dosť dôkazov ani pre správne tvrdenia. Nestaral sa — v tom mala jeho žena pravdu, svet išiel okolo neho, uväzneného v nekonečnej prízemnej práci, a často zdalo sa, že ani nie tak tma, ako skôr únava presviedčala ho o tom, že prichádza večer. Preto si starý s Vendelom tak dobre rozumeli, že ani Vendel sa od neho ničím neodlišoval a vliekol jarmo svojich dní bez reptania. A preto zas Bálentka ľnula k Markovi, že sa vedel vymaniť z tohoto bezduchého otroctva, vyznával akúsi novú, bojovnú vieru a rozšíril nielen svoj, ale aj matkin obzor.

Bolo to tesne pred prvým májom — Bálentka popoludní vzala motyku a vravela Markovi, ktorý sa s obedom oneskoril:

— Ak máš čas, príď za mnou na pole.

— Čo tam budete robiť? Veď zemiaky okopávať ešte nebudete?

— Neboj sa… aj zemiaky už lezú zo zeme, ten dážď im dobre pomohol. Ale ja idem riadkovať a pretrhávať repu, burgyňu. Vyhučala zo zeme ako cez noc. A burina ju dusí… Prídeš?

Marek na okamih zavrel oči a uvedomoval si, čo všetko má dnes na programe. Potom sa ponáhľal s odpoveďou:

— Prídem. Samozrejme. Lenže vám dnes málo pomôžem. Musím predvečerom ísť ešte do dediny a potom hneď do mesta.

— Tak sa ti ani nevyplatí chodiť na pole…

Marek vstal od stola, zasmial sa, nalial na tanier teplej vody, umyl ho a odkladajúc ho na poličku, vravel:

— Prečo… neoplatí? Dajte motyku, idem s vami. Aj tak vám dosť málo pomáham. Ani chleba si nezaslúžim…

Vyšli z majera do polí. Cesta bola rozrezaná hlbokými koľajami. V širokých priestranstvách bolo možno kde-tu videť ľudí, sohnutých nad riadkami repy.

— Ozaj, mama, neviete, či s našimi tohoto roku pracuje zas Ondrej? Otec nespomínal nič?

— Neviem. Akiste nepracuje. Veď tých tovarychárov je už len pár. Prečo sa spytuješ?

— Práve za ním musím do dediny. Niektorí chlapci sa sľúbili, že prídu na prvého mája do mesta na kolách. On ich sháňa do kopy. Musím to s ním dojednať. Je to dôležité… pôjdu prvý raz.

— Ty nepôjdeš na kole?

— Nie… Mám rečniť.

— Rečniť? — a Bálentka v prvom okamihu nevedela, či ju neklame sluch. — V meste budeš rečniť?

— V meste. Nechcel som, ale všetci na mňa naliehajú. Mám hovoriť v mene nezamestnanej mládeže.

Bálentka počúvala jeho hlas ako z neznámej, tajomnej diaľky.

— A budeš to vedeť? — pozrela naň s boka, — nepomýliš sa?

Marek sa usmial jej obavám.

— Nemyslím. Veď rečnievam každú chvíľu po dedinách.

— Ale v meste…?

— To je všetko jedno. Všade k chudobe, k proletárom. Iní s nami nejdú.

Riadkovali a pretrhávali burgyňu. Vzduch poletoval ako zlatý závoj, nadnášaný vánkom.

Predvečerom Marek odišiel s poľa priamo do dediny. Mal dnes ešte veľa roboty.

— To prídeš domov až v noci? — volala za ním mať.

— Ak prídem, teda až v noci. Je tu dnes Gregor.

— Kto?

— Poslanec Gregor. Či ho nepoznáte?

— Ach tak! Gregor! — rozpomenula sa Bálentka.

— Nuž tak choď!

Marek prišiel do mesta až neskoro večer.

— Už som myslel, že ani neprídeš, — vítal ho Mišo Trieska.

Spolková miestnosť bola v starej, šedivej krčme pri fabrickej kolonii, celkom na západnom konci mesta. Jej zariadenie bolo veľmi jednoduché. Niekoľko stolov, dlhých a nenatretých, bez obrusov, niekoľko lavíc. Obraz Lenina a Marxa, niekoľko fotografií májových sprievodov a výjavov z demonštrácií, kusy zaprášených červených draperií — to bola všetka výzdoba. Miestnosť vyvolávala pochmúrny dojem aj nedostatočným osvetlením, ktoré ťažko prenikalo tmu i obláčky štipľavého dymu.

— Už nikto nepríde?

— Začnime! Veď už sme, hádam, všetci.

Poslanec Gregor sedel pri stole, obklopený húfom robotníkov, z ktorých boli niekoľkí tak, ako prišli z fabriky. Gregor bol mladý, štihlý, jeho tvár svedčila o vysokej vrodenej inteligencii. Keď tu tak sedel medzi svojimi ľuďmi, neodlišoval sa od nich ničím. Veď bol tiež z nich, s nimi robieval vo fabrike, a s tými nezamestnanými, ktorí ho teraz obklopujú, bol kedysi z práce prepustený, s nimi si márne hľadal prácu, s nimi postával na námestí a na rohoch ulíc, im otváral oči, ich organizoval, s nimi demonštrovával.

Dnes prichádzava k nim, k robotníkom, ktorí ho poverili svojou dôverou, sedáva s nimi v spolkovej miestnosti a radí sa s nimi, vydáva im svoju silu a načiera novú silu z nich, z tej čiernej masy ľudí, ktorým ťažká doba vytrhla postať zpod nôh, ktorí ráno nemajú istoty večera a ktorých pridlávili k zemi, skrušili hladom, chorobami, biedou, ktorých chcú ešte obrať aj o ľudskú hrdosť, česť a pocit súručenstva… Prichádza k nim a pomáha, kde môže, vypočúva pozorne a s rozvahou hľadá cesty k náprave krívd, hoci dobre vie, že je jedna hlavná krivda a nespravedlivosť, ktorú nemôže odstrániť obetavosť a sila jedného človeka. A oni to vedia tiež, spolu s ním učia sa statočnosti a odvahe a posilňujú sa spoločným presvedčením.

Keď tu tak sedia okolo neho, nie sú to jednotlivci, je to pevná reťaz. Ak sa jedno ohnivko zachveje, zachvejú sa všetky, ak jedno ohnivko vydá hlas, tento hlas prebehne v okamihu všetkými. Slabosť sa tlmí a sila rastie, množí sa, každé slovo, každý vjem i poryv stáva sa spoločným majetkom.

Sú doňho zapojení, ich zraky zavesily sa na jeho ústa — a on hovorí, vyberá najpádnejšie, najsrozumiteľnejšie slová a s bezpečnosťou postupuje vo svojej reči od bodu k bodu, ako keď po ceste idúc, postupujeme od jedného k druhému míľovníku.

— Žiadnu veľkú slávu, — hovoril Gregor pokojne — slávu prenechajme tým, ktorí využívajú prvého mája k oslave dneskajšej mizérie. Pre nás nie je prvý máj sviatkom práce. Pre nás je prvý máj dňom boja za oslobodenie práce. V tomto smysle musíme všade na našich táboroch a prejavoch hovoriť…

— Pôjdeme zas bez muziky? — spýtal sa sklamane jeden robotník.

— A či sme vlani išli s muzikou? — smiali sa poniektorí.

— Bez muziky, — prisvedčil Gregor. — Vlani bez muziky… a teraz tým skôr. Muzika nech na prvého mája hráva Internacionálu tým, ktorí ju už dávno zabudli spievať, alebo tým, ktorých v organizácii Internacionálu ani spievať nikto nenaučil. Ktorých ničomu neučia, iba trpezlivosti. Ty vieš spievať?

— Viem, — odpovedal krátko oslovený.

— Nuž tak vidíš. Všetci viete. Všetci budete spievať, až sa tak bude ulica triasť. Lenže v tom je práve to hlavné: bárs by sa aj triasla, my vieme, že spevom nezvíťazíme. Tá ulica nespadne. Nám záleží na presvedčení, nám ide o triedne povedomie ľudí, aby riadilo ich skutky. Nám ide o rozum a o odvahu. Najprv sa upovedomovať a učiť. Potom je ľahšie aj spievať.

Súhlasili s ním všetci. Mali radosť, že vyšiel z nich, že hovorí tak jednoducho, rozvážne a presvedčive a že je taký blízky, hoci cítili, že od ktorejsi doby vyrástol a svoje slová načiera z hlbšej studnice.

Potom začal preberať program.

— Zahajovať budeš ty? — obrátil sa ku starcovi, ktorému dlhá biela brada padala na prsia ako čerstvý sneh.

— Nuž… zahájim.

— Potom budem hovoriť ja, — pokračoval Gregor.

— Obmedzím sa na stručný rozbor dneskajšej situácie a na úkoly, ktoré z nej musíme pre seba vyvodiť.

— Len krátko, — súhlasil Mišo Trieska. Aj iní prisviedčali.

— A potom začnú kratušké prejavy. Už ste sa dohovorili?

Pravda, program bol už vopred pretriasaný. Dnes sa mal už len definitívne ustáliť.

— Keby som mohol, — pýtal si Marek slovo, — išiel by som radšej hovoriť niekam na dedinu…

— Nevyhováraj sa! — kričal naň Mišo kamarátsky, — povedz hneď, že by si najradšej len počúval…

— Každý, kto len trochu vie hubu otvoriť, musí ísť, — snažil sa dokazovať jeden nezamestnaný.

Gregor sa krátko zasmial:

— To práve nie! Len ten, kto vie rozumne hovoriť, môže a musí ísť. Na prvého mája reční veľa takých ľudí, ktorí by mali radšej čušať. Ale hovoria, rečnia, dokonca veľmi krásne, a ľudia, nadšení ich rečou, ani nebadajú, že sú zavádzaní. My nemusíme svoju reč krútiť a krášliť. My máme fakty. To je najjasnejšia reč. Záleží len na tom, ako sa ich využije.

Potom sa obrátil k Markovi:

— Budeš hovoriť na tábore v meste, rozumieš? V mene nezamestnanej mládeže. Na tom sa už nedá nič meniť.

Marek napokon musel súhlasiť.

— Osnovy referátov ste už z krajského vedenia dostali?

— Hej, už sme ich rozdali.

— A kolportéri objednali, čo treba? Noviny, Májové listy…?

— Už.

Gregor bol spokojný. Videl, že konajú svoje povinnosti včas a s rozvahou, že všetky starosti, ktoré kedysi ležaly najmä na ňom, podelili si rovnomerne podľa svojich schopností a síl a že keby musela polovička aktivistov odísť, najdú sa v organizácii ešte toho istého dňa nové a čerstvé sily. Bolo mu z toho tak príjemne, cítil také uspokojenie, keď videl, že tento kolektív, z ktorého vyšiel, je živý, krvnatý a zdravý, že nepozná medzier a pohŕda pojmom nenahraditeľnosti.

— Neviem, ale zdá sa, že zo smerníc pre májové prejavy vysvitá dosť jasne, že najväčší dôraz musíme klásť na heslo jednotného frontu. Najmä vy, ktorí budete hovoriť v mene nezamestnaných… a potom vyzdvihnúť spoločné záujmy mestskej a dedinskej chudoby a potrebu spoločného postupu…

— Čo si dojednal u nás na dedine, — prerušil Mišo Gregorovu nabádavú reč, — prídu?

Marek bol by skoro aj zabudol oznámiť výsledok svojho jednania s Ondrejom. Tvár sa mu rozjasnila:

— Pravdaže! Prídu.

— Koľkí?

— Hádam… asi šiesti. Najmenej.

Niektorým sa zdal ten úspech slabý.

— Čo myslíte? — rozčuľoval sa Mišo, — šesť, to je dosť! Veď ešte nedávno nemali sme tam okrem Kmoška ani jediného človeka! A dnes už sa tam niektorí repári hýbu, organizujú opozíciu, a mládež sama dobrovoľne rozbila a opustila športový klub, v ktorom bačoval statkárov syn!

— V zime organizovali čitateľský krúžok, — vysvetľoval Marek — a čítali, čo im pod ruku prišlo. Keď si medzi nimi udržíme vplyv, môžeme na budúcu zimu vykonať pekný kus výchovnej práce. To je veľmi dôležité…

Gregorovi nebolo proti mysli, že natoľko odbočili.

S úľubou ich počúval a potom povedal:

— To je veľký úspech! Bárs aj nie sú dobre uvedomelí. Pre celú dedinu môže byť značným prekvapením, až ich na prvého mája uvidí ísť na ozdobených kolách smerom k mestu. To je dosť podchytiť hneď šiestich. A potom zas bude veľké umenie udržať a vychovávať ich. O to sa už musíte sústavne starať. Marek i Mišo boli veľmi radi. Gregorovho uznania vážili si už najviac. Pozreli na seba radostne — veď to bola čiastočne ich práce a vplyv, ich pričinením sa rozbil klub, bol to ich návrh usporadovať výlety na kolách, v ich programe je vplývať pomaly na tých chlapcov, aby potom, v zime, mohli dať čitateľskému krúžku určitý pevný smer.

Toto radostné vedomie ich neopúšťalo, hoci sedeli a debatovali v spolkovom dome dlho do noci.

*

Večer pred prvým májom prišiel k Ondrejovi na besedu Ferdo Striež. Ondrej bol na dvore. Zdobil si červeným hodvábnym papierom kolo, opreté o starý agát. Do tichého dvora snášal sa šedivý prášok súmraku. Z ulice padaly sem ojedinelé výkriky detí ako z veľkej diaľky.

Ferdo sa oprel o vráta kôlne, díval sa, ako Ondriš vpletá ohnivé papierové stužky medzi dróty kolies, a po dlhej chvíli vravel:

— Inakší papier už nemáš?

Ondrej, sklonený nad kolesom, máličko nadvihol hlavu a zpod obočia pozrel prekvapene na Ferda, neodpovedajúc.

— Azda trochu zeleného… — dodal Ferdo prostomyseľne.

Ondrej sa zasmial.

— Nie. To môže byť len červený.

Dvorom poletoval voňavý vetrík, olizoval sladkú šťavu s prvých lístkov moruší a dýchal vlahou mladých ďatelinísk.

— Ty by si s nami nešiel?

Ferdo mlčal.

— Či sa bojíš?

— Čoho? Nebojím sa nikoho, — odvetil vydráždene.

— Alebo… nechceš stratiť Emilovu priazeň?

— Čo ma tam po Emilovi! Ale…

— Myslíš, že ten jeho klub ešte dakedy ožije? — zadieral vždy bolestnejšie Ondrej.

— Prečo nie? To záleží na Emilovi, jestli príde k rozumu…

— Záležalo, tak povedz. Záležalo! A dnes už nezáleží. Aj keby prišiel k rozumu, dnes, teraz hneď — už je neskoro. Už by sa mu sotva podarilo dať nás všetkých dovedna. Nemyslíš?

— Viem, už by to nešlo. A preca…

— Čo?

Ferdo si ťažko vzdychol, nevdojak pohol rukou do prázdna, víčka mu neisto poskočily.

— … preca často banujem za tým klubom. Bolo to pekné.

— Bolo. No všetko má svoj koniec. Nohy si preto za krk nedám.

Na tomto bode rozprava zamrzla. Ondrej pomaly končil svoju prácu. Vzpriamil sa, vyvrátil hlavu a pozeral po čistej oblohe, na ktorej prenikaly tri farbisté odtienky.

— Len aby bolo zajtra pekne!

— Bude. Aspoň sa tak ukazuje, — poznamenal Ferdo.

— A tak ty teda nepôjdeš?

— Nemám kolo v poriadku.

— Prečo si to nespomenul hneď? — rozosmial sa Ondrej. — Ja som ťa už chcel upodozrievať! Že k vôli Emilovi… a podobne. Toto je už iná vec, keď si bez kola. Peter Zvarov by ti nepožičal?

— Myslíš?

— Pravdaže, požičia. On jednako ísť nemôže. A červené papiere ti dám ja. Mám ich dosť.

— Tak daj! — rozhodol sa Ferdo.

Potom spolu odišli za Petrom Zvarom.

Noc prevalila sa ako prázdny sud, tmavá a plná tajomných zvukov, od večera k ránu.

Ráno sa pohli k mestu.

Oblohu ako keby vlnou zavalil — bola šedivá a huňatá ako starý špinavý kožuch. Ondrej pozrel hore, zachmúril tvár a vravel:

— Len aby nepršalo!

Chlapci sa na kolách zahniezdili, porozhliadali a jeden za všetkých potriasol hlavou a odpovedal:

— Nebude. Je chladno. A vietor je studený.

Papierové stužky na kolách sa veselo trepotaly. Chlapci nastupovali na pedále prudko a zaťato, ako keby sa čím prv chceli dostať z dediny von, do voľných, širokých polí, kde aj vták slobodnejšie lieta, aj človek ľahšie ide. Ľudia za nimi pozerali.

— Eh, čerti! — uskočila im s cesty stará babka Slancovie, naľakaná zvoncom, — ako sa vyparádili.

Keď išli okolo fary, všimol si Ondrej farára, ktorý sa za nimi díval neprívetivým, nepriateľským pohľadom. Chlapci, po starom zvyku, zdvihli pravú ruku k širáku, pohli hlavou na pozdrav, no on im naň neodpovedal ani najmenším posunkom, ani kývnutím hlavy.

Za dedinou, v poli objal ich širokým náručím vietor. Mračná sa začaly trhať, medzi nimi kde-tu prežiarilo slnko bielu paru, vo chvíli zjasnely budovy „Bieleho majera“, keď tam na okamih padol slnečný svit.

— Ešte môže byť krásne! — skríkol Ferdo proti vetru, ktorý sa rozkošnícky preberal vo veselých stužkách jeho kolesa.

— Môže!

Ondrej, ani keby bol chcel, nemohol zapudiť radostný výraz tvári. Prvý raz! — skandoval si neprestajne v takte, určenom pravidelným nastupovaním na pedále kola. Prvý raz! Prvý raz!

Ani nevedel, prečo sa tak raduje, prišlo to naň tak zrazu, akési nové myšlienky ho zajaly, nový vzduch naplnil dom od tej doby, čo otec začal byť nespokojný s výsledkom gazdovania, zmocnil sa ho čudný vzdor — a pre ten vzdor bol ochotný spraviť kríž nad všetkým, čo ho kedysi tešilo a zaujímalo, začať všetko znova, rozbehnúť sa po novej koľaji a stisnúť zuby, až uvidí, že všetko kedysi príjemné a milé sa vzďaľuje, vzďaľuje…

V tom okamihu pripomenul si Agatu.

Ach nie! Nech sa vzďaľuje to, čo mámilo a plietlo chlapecký rozum! Nech sa do zeme prepadne všetko, čo ním zvŕtalo ako nevedomou, bezmocnou korúhvičkou! Ale Agatu… Agatu si nedá. Myšlienky o Agate začaly v ňom klíčiť práve vtedy, keď opúšťal svoje staré zábavy, vtedy, keď si uvedomoval, že je ešte niečo viac ako Emilov smiešny klub, neplodné besedy mládencov a hlúpe škriepky.

Agata…

Zdá sa, že i ona sa celkom zmenila. Ako keby vymenila krv. Ako keby svoje bývalé pečlivo k čelu sčesané vlasy, ktoré z nej robily zdržanlivú mníšku s neprítomnými očima, rozpustila a rozhodila do veselého vetra. ,Čo ja! — priznala sa minule Ondrišovi, keď sa stretli tajne za dedinou, — o mňa nejde. Ja by som s tebou… Ale otec, neviem, ako on…‘ A bolo vidno, že ju to premáha, že je rozpätá na bolestnom kríži, medzi láskou a strachom.

,Dnes odpoludnia sa zas uvidíme,‘ — pomyslel si Ondriš v radostnom očakávaní. — ,A pomaly bude zvykať. Agata zvykne, nebude sa trápiť pocitom previnenia proti vôli otca. Niekto nás uvidí prvý raz aj druhý raz, ľudia si budú za krátky čas šuškať a klebetiť… a potom zvyknú. A napokon starý Malenec — bude sa brániť, vyhrážať, kliať… a naostatok zvykne aj on.‘

Ondrej si spriadal svoju budúcnosť tak ľahko ako nitku, ktorá sa nepretrhne ani nezauzlí.

Blízko mesta po hradskej trúsilo sa už viac ľudí.

— Vezmite aj mňa! — skríkol oproti nim čierny chlap.

— Tak sadajte! — smejúc sa odpovedal Ferdo a pritlačil tým väčšou silou na pedál.

— Veď je to Ferko Baláž! — volal Ondrej.

Nemohli ho ani poznať. Cigán bol vyumývaný, nastrojený a čo hlavné — bez huslí. Preto bol akýsi neúplný.

— Ideme! — skríkol znova, keď išli okolo neho, zaťal päsť a vztýčil ju významne a bojovne nad hlavou.

— Ideme! — opakovali za ním.

Opanovala ich dosiaľ neznáma, radostná nálada.

S kraja mesta, kde sa hradská lámala na dve ramená, videli pred sebou veľký zástup ľudí. Pestrý mnohohlavý dav mrvil sa a menil, bolo počuť ojedinelé rozkazy, ľudia sa preskupovali, prechádzali, na predku kričaly farbisté košele — hľa, deti behajú, usporadujú sa do radu a pištia. Za nimi čierny dav vystrel sa dlhým chvostom.

Teraz celkom do predku, pred deti rozbehly sa dva dlhé rady bicyklov. Ako keby na hradskej zrazu zakvitol záhon maku — aj ich kolesá i vidlice boly ozdobené stužkami.

Ondrej, opierajúc sa bokom o kolo, pozrel nerozhodne na svojich chlapcov. Aj oni dávno soskočili a dívali sa pred seba, pozorovali, ako nad pestrým zástupom zježilo sa niekoľko zástav, ich zlaté hroty sa zablyšťaly na slnku, ktoré prvý raz rozhrnulo mračná a potriaslo bujným zlatým účesom.

— Do paroma! Teraz neviem…

Ondrej radšej ani ďalej nehovoril, aby pred chlapcami nevyzradil svoje rozpaky. Ale veď sa mu Marek sľúbil, že ich bude na hradskej čakať, tak kde je? Či oni môžu sami vedeť…? Alebo Marek zabudol?

Keď ulicu rozkývaly prvé takty rezkého pochodu, rozhodol sa:

— Budú to oni. Sadajte na kolá!

— Pripojíme sa?

— Hej.

Sadli a pohli pedálmi.

V tom okamžení s boku ktosi beží a volá:

— Chlapci! Tam nie!

Nepočuli.

— Ondrej! Ferdo! Chlapci-i-í!

Marek utekal ku križovatke ciest, mával divoko rukami, namáhal sa, aby jeho hlas nebol pohltený vreskom trúb, vyhrávajúcich rázny pochod.

Zbadali ho. Zahli tesne pred sprievodom a krátkym oblúkom vrátili sa ku križovatke, kde ich očakával Marek. Bol celý červený a zadychčaný.

— Nuž na moj’ dušu, boli by ste to upiekli! — vravel s úsmevom.

— Veď si nás mal čakať.

Potom, keď mohutný a dlhý sprievod prechádzal a zahýbal okolo nich, Ferdo poznamenal:

— Aj to sú robotníci…

Marek vytušil, že chcel povedať: ,Nič zlého by sa nestalo, aj keby sme s nimi boli išli‘ — a trochu nemilo sa ho to dotklo. Rýchlo si však uvedomil, že Ferdo je ako naivné a dôverčivé veľké decko — a preto bez hnevu poznamenal:

— Sú. Dobrá polovička je ich, to je pravda. Lenže… Tí hlavní, tí boli na predku. Videl som ich. To neboli robotníci, ale všelijakí páni, rozumieš? A oni práve tých robotníkov vedú… a to je zlé. S tými robotníkmi ja… bez všetkého, vždy. Tí jedia práve taký tvrdý chlieb ako aj my. Pokiaľ ho majú.

Ferdo samozrejme si toho mnoho nevybral z Markovho vysvetľovania. Tu kresťanskí socialisti, tam zas akísi inakší socialisti — človek musí byť naozaj zbehlý v politike, aby si ich nepomýlil, zdalo sa mu.

Ondrej počúval Marka veľmi pozorne.

— A roľníci s nimi nejdú…

— Skoro žiadni.

Keď sprievod prešiel, sadli na kolá a celkom pomaly, aby im Marek stačil, vybrali sa na druhý koniec mesta, k fabrickej kolonii.

Tam ich veľmi priateľsky privítali. Obklopili ich mladí robotníci na kolách, prišli aj niekoľkí starší, vypytovali sa a hovorili jeden druhému, premeriavali si ich vážne a zdržanlive, iní sa zas smiali a prihovárali sa:

— Dobre, chlapci, že ste prišli!

— Bude nás viac!

— Aj vás omína?

Ondreja ako keby kamarátsky potľapkával po pleci. Smial sa radostne všetkým priamo do očú, prisviedčal:

— Omína. Na obe nohy!

Prišiel k nim aj Kmoško, jeho hlava, ryšavá ako prezreté žito a naježená, vyplávala z hučiaceho zástupu. Tvár, pehavá ako keby ju blatom pofŕkal, už zďaleka sa usmievala.

— Vitajte, chlapci! Hľa… to je pekné, že ste prišli.

Obrátil sa k Markovi a celkom zbytočne ho poučoval:

— Musíte sa o nich starať… Rozprávať, rozoberať všelijaké otázky…

Potom, keď videl, že jeho výzva vyznela akosi naprázdno, spýtal sa Ondreja:

— Otec nepríde?

— Do mesta sa vyberal. Hádam… sa pripojí v meste.

Hodina prebehla, ako keď vietor zaduje.

— Ideme!

— Poďme!

— Sadajte na kolá!

Sprievod sa pohol ticho a pomaly, ťažko, ako keby na cestu vyliali obrovský kotál čerstvého asfaltu. Vietor doň zapieral a čierna rieka ľudí krok za krokom postupovala a vlnila sa nepravidelnými vlnami. Slnko rozťalo závoj bielych chmár, rozohnalo ich na dve strany a ulica v tom okamžiku zjasnela, domy po oboch stranách v slnci zakvitly ako dva rady zubov v širokom úsmeve. Ľudia na ulici postávali, dívali sa na dvojice zdobených bicyklov, na tichý prúd robotníkov a nezamestnaných, na ustarané ženy a skupinu fabrických dievčat, na ktorých veselé farby jarných šiat vyzývavo volaly do prvého májového dňa.

Ondrej s Ferdom išli vedľa seba, pomaly nastupovali na pedále a čas od času srážali rýchlosť zadnou brzdou, aby udržali náležitý odstup.

Keď prichádzali na hlavnú ulicu mesta, do chrbta sa im zaprel prenikavý, mladý hlas:

— Boj!

Ako keby to ktosi zavolal proti skalnej, v kotline skrytej stene — mnohonásobný krik opakoval mocnou ozvenou:

— Boj! Boj! Boj!

Mládež vykročila tvrdšie, pohodila hlavami, do vlasov zadul vietor, dívala sa sebavedome a zrazu vyplnila ulicu piesňou:

Divoká búrka hlasov, tvrdých a nasiaknutých mladistvým odhodlaním, rozkývala ulicu. Skupiny ľudí, prechádzajúcich sa po chodníkoch, obracaly sa čelom do ulice, zastavovaly sa a hľadely s cudzím výrazom v tvári na dlhý, kolembajúci sa sprievod, chmúrny a vážny, ktorému nad hlavami doznievaly hlboké tóny refrénu:

Od mestského domu rozbehli sa oproti sprievodu dvaja strážnici. Minuli bicyklistov a zamiešali sa medzi mladých robotníkov, nesúcich štandarty s bojovnými heslami. Ondrej sa nemohol obzreť, nemohol videť, ako sa strážnici oborili na dvoch mládencov, ktorí niesli nad hlavami všetkých vysoko vyzdvihnuté protivojenné, vyhrážajúce heslo, nemohol videť, ako nimi mykali, snažiac sa vyrvať im štandartu z rúk. Nevidel nič — len sa strhol, keď zrazu ako výbuch bomby vpadol do ulice úžasný, mnohohlasý výkrik:

— Hanba!

A ešte raz, ak možno mocnejšie:

— Hanbite sa!

Potom sa všetko rozbilo na drobné črepy, každý kričal na svoju päsť, štvorstupy začala drobiť zvedavosť a zástup znervóznel.

— … proti vojne!

— Vidíš, nesmie sa…

— Čo je, súdruhovia? — spýtal sa ktosi z ostatných štvorstupov.

— Štandarty berú!

— Nedajte…!

Trvalo to len chvíľu. Upokojili sa, usporiadali rady, vyrovnali krok a vchádzali rozhodne a vážne na námestie. Tri prúdy ľudí, obklopivšie mariánsku sochu so štvorcovou ohradou, pred ktorou stála napochytre sbitá tribúna, strhly so sebou aj veľký počet ľudí, ktorí tu čakali na príchod sprievodu.

Teraz tu stáli — more hláv, v ktorom ako medúzy plávaly sebavedomé aj zvedavé zraky, more hláv, zvlnené vetrom a pohybom na mieste, more, nad ktorým sa kolembajú stožiare vetríl — rudé zástavy. Ticho presiaklo do jeho hlbín, veľké očakávanie naplnilo živý, oddychujúci priestor.

Marek sa rozhliadol s prvého stupňa sochy, sitom svojho pohľadu preosial neznáme tváre, aby sa presvedčil, či dakde neuvidí svojich známych. Hľa — tamto, na najbližšom chodníku jeho zrak zachytil sa na dvojici mládencov… ach! veď je to Peter Zvara, stojí, díva sa bokom, aby nebudil pozornosť a shovára sa so svojím kamarátom. Je to ten, čo prišiel nedávno s Horvátom za mamou? Ba, je to ten — študent. A tamto hľa: uprostred skupiny žien stojí jeho, Markova mama, vyzerá sviatočne a líca jej zružovely. Ferko Baláž prechádza sa dôležite dvoma-tromi krokmi v najväčšej blízkosti tribúny, ďalej, až na samom kraji zástupu stál Ondrejov otec, krivý Krajčovič, Filip Filipko na krátkych nôžkach a ešte niekoľkí gazdovia z dediny.

Prestupovali, chodili, hniezdili sa, navalení jeden na druhého, tváre sa menily a pohybovaly, ako keď piesok osieva.

Na druhom konci, pri samom brehu tábora Marek zočil bývalého bíreša Kováča. Tak dávno ho už nevidel! Preto snáď zdal sa mu spustlý, vychudnutý, šedivá tvár, vrásková a odumretá, bola zarastená a podobala sa minuloročnému strnisku.

Zástup zašumel, ľudia ako šašina na jazere znepokojneli závanom zvedavého očakávania.

— Marek, treba začínať! — vravel Ferko Baláž dosť hlasno a položil kamarátsky ruku na plece človeku, ktorý stál obrátený k nemu chrbtom. I Marek videl, ako sa ten človek obracia, ako si hnevne prezerá dôverného Cigána od hlavy do päty a hovorí mu strmo:

— ,Čo si to dovoľujete?‘ Len teraz zbadal Ferko Baláž, že sa zmýlil, dvíha dva prsty k širáku a ospravedlňuje sa: ,Ach, prepáčte! Zmýlil som sa!‘

Robotníci, ktorí stáli najbližšie, vyprskli v smiech. Jeden z nich sa naklonil k Balážovi a drobil medzi smiechom:

— Ty chmuľo! Veď je to policajný trestný sudca!

Smiech, nákazlivá choroba, zachvátil ešte širší okruh.

— Do paroma!… veď tuto je Marek! — udrel sa Baláž do čela a pokročil k Markovi, ktorý ledva tajil smiech. — Celkom som sa pomýlil. Ale veď pozri naň: toľký ako ty, kabát skoro ako ty, ba aj širák…

Marek zažartoval:

— A preca policajt!

Bol to len krátky okamih, prešumel ľahučkým vánkom, mihol sa ako tieň po zemi, nad ktorou preletí vták. Vzápätí zas všetko stuhlo, do zrakov sadla pozornosť a očakávanie. Konečne začali.

Záplava hlasov, neurovnaných a necvičených, dokonale sa pomiešala. Vôbec — nenasadily správny tón. Začali veľmi vysoko, takže refrén museli žalostne zachraňovať; len niekoľko žien sa udržalo pri tom vo výške, chlapom sa zlomil hlas a museli skočiť o oktávu nižšie. Tí, ktorí stáli pred tribúnou a prví začali spievať, zamihali neisto očima, zachytili vyčítavý pohľad poslanca Gregora a pocítili tým viac svoje neodčiniteľné previnenie.

— Nehovoril som? — vystatoval sa ktosi blízko nich, — ja som chcel, aby sme išli s muzikou! Kdeže sa tam… bez muziky! Jedni otvoria papuľu ani vráta, druhí zas len tak cez zuby preciedzajú a to ti je potom Internacionála! Ešte…

Bol by sa rozohňoval ďalej, no nebolo už času.

— Ticho!

— Čuš a počúvaj!

Mykol nazlostene plecom a stíchol.

Na tribúnu vystúpil starý Brest. Dlhá, biela brada s odtienkom špinavej žlti padala mu až po pás. Na slnci zablyskla sa jeho dokonale holá hlava a po nej sa kĺzal vietor, nadnášajúc a poihrávajúc si s niekoľkými tenulinkými striebornými vlasmi. Oči, zakryté najprv ukonanými víčkami, zrazu sa do široka otvorily a ožily — zaplápolal v nich plameň a v tvári sa všetky vrásky vyrovnaly.

— Súdruhovia!

Ako keby kameň hodil do jazera — jazero sa zavlní a potom nastane široký, hlboký pokoj. Zatíchli.

— Súdruhovia! Zas je prvého mája. Rok s rokom sa stretne ako keď človek, povedal by som, dlaňou do vody… A preca je ten rok dlhý. My, čo nemáme prácu, ba ani kus poriadneho chleba, vieme to najlepšie. Kto si žije len v radovánkach, ten to ani nepozoruje. My sa nemáme z čoho radovať. My len čakáme, kedy bude lepšie. Aj páni vždy len sľubujú, že sa to preobráti. Lenže čakať, to je zle. Povedal by som… dlhá chvíľa, človek to zunuje raz-dva. Vyjdeme na ulicu, ozveme sa, povieme: ,Dosť sme sa už načakali!‘ — a oni nás po chrbte, po hlave… aj ináč. Veď to poznáme! A tak, súdruhovia, čakať neodporúčam. Treba sa spojiť, všetka chudoba dovedna — a nastúpiť cestu, ktorú nám ukazuje náš rozum…

— Ba Internacionála! — skríkol ktosi z davu.

— Nech žije-é-é! — zahrmelo.

— Druhá…! — ozval sa hlas z druhého konca.

— Čuš!

— Tretia Internacionála!

— Tak je!

— Tak! — chytil sa zas starý Brest slova, — tretia! A s tým zahajujem dneskajší tábor.

Chcel sa poberať s tribúny, ale ho znova potisli vpred a pošuškali: „Oznám preca program! Povedz, kto bude referovať!“ Starý Brest sa znova vzpriamil, objal mnohohlavý zástup zmladnutými očima, rukou prešiel si roztržite po vráskavom čele a vravel:

— Referovať, ako… hovoriť bude súdruh poslanec Gregor. Poznáte ho. A potom ešte aj iní…

Ani keby sa mu hlava zakrútila — zmizol v tom okamihu s tribúny a na jeho miesto vystúpil poslanec Gregor.

,Aká reč od toho Bresta‘ — pomyslela si Bálentka v nevoli, — ,hovoriť bude vraj poslanec Gregor a ešte aj iní. Iní! A môj Marek, čo? Marek je…iný?‘ Nahnevalo ju, že Brest okrem Gregora nikoho nemenoval.

Ani sa jej nechcelo Gregora počúvať. Zástupom preplietali sa mladí chlapci a dievčence, predávali klinčeky z rudého papiera, núkali časopisy, rozdávali letáky. Rozviazala roh šatky, v ktorom mala zabezpečenú korunu, a kúpila si noviny.

— Hovoria, že neuznávame demokraciu, — kričal s tribúny rozohnený Gregor. — To je lož! My sme za demokraciu, ale za demokraciu proletársku, a sme odhodlaní biť sa za ňu… zvíťaziť alebo zomierať…!

Do Bálentkinho vedomia zapadaly len zdrapy poslancovej reči. Najradšej bola by si rozložila noviny a čítala. Ovládla ju neurčitá predtucha, že jej príspevok, pre ktorý si k nej kedysi prišli tí študenti, nebol uznaný za vhodný, každé noviny, ktoré Marek do domu prinášal, prezerala vždy s vnútorným chvením a obavami, a keď sa jej list tak dlho neobjavoval, začínala sa už aj hanbiť pred sebou i pred Markom, hovoriac: „Nemala som sa preca len blazneť! Čo súceho môžem ja vlastne napísať?“ A potom zas len brávala každý nový časopis do roztrasených rúk…T ak ako aj dnes.

Konečne…!

Konečne — nevediac ani dobre, koľko rečníkov sa už vystriedalo s kratučkými prejavmi — videla na tribúnu vystupovať Marka. Jeho tvár, na ktorú sadlo slnko a umylo ju, takže bolo jasne vidno husto rozosiate pehy pod koreňom nosa, bola vyrovnaná, veselá a mladá. Sňal čiapku, chumáč žltých vlasov zostal trčať do výšky, vydaný na pospas vetru, pretrel si opakom ruky suché rty, rozhliadol sa pokojne po celom shromaždení a potom pomaly, odvažujúc každé slovo, začal.

— Súdruhovia! A hlavne vy, kamaráti nezamestnaní! Ja som jeden z vás a chcem hovoriť vaším menom…

— Čujme! — skríkol nalomený hlas zo zástupu.

Marek si krátko odkašľal, pretrel si zas rty opakom ruky a pokračoval:

— O nás mnohí napapkaní ľudia hovoria: ,Týmto nezamestnaným je už len dobre žiť!‘ A ja odpovedám: ,Aj je! Roboty žiadnej nemáme, složíme si ruky nazadok a mesiace aj roky špacírujeme si po uliciach. Lenže… chleba nemáme. A bez chleba — aký je to život‘ A zas nám povedia: ,Veď dostávate zadarmo podporu!‘ Aj to je pravda. Dostávame poniektorí podporu. Ale povedz ty, kamarát… — a Marek sa rozmáchol rukou, v ktorej držal skrkvanú čapicu, nad zástupom a ukázal na neurčité miesto, — povedz ty, kamarát, ktorý dostávaš raz do týždňa poukážku: čo s ňou robíš! Si ženatý a máš deti… Z čoho žijete? Mám slobodného kamaráta, dostáva 10 Kč na týždeň a hovorím mu: ,Pod železničným viaduktom nespávaš, tam by si nemal pokoja a vlak by ťa každú chvíľku budil, bývaš pod strechou v nájme, ale za posteľ a za raňajky platíš 15 Kč týždenne: kde bereš tých päť korún?‘ A on mi hovorí: Keď sa mi podarí zarobiť, mám. A keď nie, aj vtedy ich musím mať!‘ Myslím, že rozumiete, kam cielil…

Marek sa dostal do ohňa a blčal ako vatra.

— Rozpomeňte sa, ženy, koľko ste si už odsedely za uhlie, čo ste braly na stanici z vagónov? Že je zima? Veru, býva zima, mráz, že pod nosom aj sople mrznú, ale na súde vás poučia: ,Hrej sa ako chceš, trebárs len rukou o ruku šúchaj, kradnúť sa však nesmie!‘ A tak sme hladní aj mrzneme a obzeráme sa, koľko je nás takých. Je nás moc, a dnes už nielen robotníci. Pozrite sa tamto — v mestskom dome je plno policajtov. Teraz tam už majú jedného s maturitou, lebo už aj na inteligenciu došlo. Lenže ani všetka nezamestnaná inteligencia nemôže nosiť a dávať nám cumľať pelendrek.

— Výborne! — rozľahol sa hrubý mužský smiech.

— Len do toho! Čujme!

— Čo chvíľa sa tej nezamestnanej inteligencii ani policajtské miesto neujde. Každým rokom vypúšťajú zo škôl nových nezamestnaných. Dokiaľ majú golier čistý, nejdú s nami. Ale príde čas, že pre nich ani inej cesty nebude. Ako o nás, aj o nich sa páni starajú. Práve teraz uhľobaróni z Ostravska a zo severočeského revíru po novinách rozhlásili, že prijmú na bezplatnú prax mladých nezamestnaných inženierov — na prácu do baní. Vidíte, aká dobrotivosť? Dovolia im tam zadarmo robiť! A pri tom vytisnúť z roboty so pár platených baníkov…

— Múdro premyslené!

— To potom budú dávať aj uhlie zadarmo!

— Veru…

— … keď budú inženieri zdarma kopať.

— A čo budú jesť?

— Plyny a prach…

— … na Nelsone sa už najedli…!

Marek využil prestávky ku krátkemu oddychu. Rýchlym pohľadom prebehol dav, ktorý s takým súhlasom prijímal jeho neumelo vybuchujúce myšlienky i slová, videl, ako s chodníka nepozorovateľne ho zdravia kývnutím hlavy Peter s Vavrom, a napokon zachytil sa na zapýrenej tvári svojej matky. Dívala sa na neho radostne, v jej zraku horelo uspokojenie tichým plameňom a zdalo sa mu, ako keby v tej chvíli chcela ho výmluvným posunkom povzbudiť k ďalšej úspešnej reči. V zapätí Marek sa znova rozbehol:

— A nás? S nami je to lepšie? Každého s času na čas pohonia v pracovných kolonách, hádam, aby sme nezhnili alebo nestučneli. Pracuj odpoly zadarmo — a keď nechceš, vytrú ťa zo soznamu nezamestnaných a basta. Ži si, ako vieš. Aspoň prsty si oblizuj, keď chleba nemáš! A tak my stojíme a rozmýšľame: Akože je to tak? Nám v prázdnom žalúdku vyhráva hlad ako kermášová muzika, na druhej strane páni nechudnú, bachory im narastajú, rozmýšľajú, povedzme, ako zničiť tisíce vagónov zbožia, aby udržali ceny. U nás v cukrovare si vymysleli, ako to zariadiť, aby ľudia nesladili krmným cukrom — ako to spravili, viete. Možná vec, že cukrovar je v kríze. Prečo sa však hojí len na robotníkoch, ktorým rok od roka snižuje mzdy, prečo sa hojí len na roľníkoch, ktorým za repu ani zďaleka neplatí výrobnú cenu, prečo sa hojí len na konzumentoch cukru? Veď sú tu páni, ktorí z cukru nahrabali už ťažké milióny — tak prečo nepomôžu svojmu podniku, keď je v tiesni? Ale páni sa smejú: ,My musíme vždy prísť na svoje!‘ A tak je to všade.

Poznámka o cukre vyvolala mnohé nasrdené výkriky a prejavy nespokojnosti. Keď sa s poslednými ozvenami roztratily v starých krivých uličkách, vtekajúcich do námestia, Marek začal hľadať príčinu nezamestnanosti.

— Mnohý nezamestnaný povie: ,Stroj je na vine všetkej kríze! Keby sa stroje zničily, bolo by práce pre všetkých dosť!‘ My musíme však každému jasne povedať: Stroj nie je na vine — na vine je nesprávne využitie stroja! Na vine sú kapitalisti, zdokonaľujú a rozširujú strojovú výrobu len preto, aby mohli nahrabať ešte väčšie zisky, aby mohli vyhodiť na ulicu ľudské pracovné sily. A tým robotníkom, ktorí ešte vo fabrike zostanú, vyhrážajú sa: ,Alebo dobrovoľne zvýšite svoju výkonnosť a pristanete na nižšie mzdy, alebo aj vás nahradíme novým strojom!‘ Stroj nie je na vine, kamaráti, na vine sú dneskajší majitelia strojov. Bojujme za to, aby sme my, pracujúca chudoba miest i dedín, boli…

Marka prerušil hlučný potlesk, takže až po chvíli mohol pokračovať:

— … a potom každý stroj bude požehnaním celej spoločnosti. Pomôže nám snižovať pracovnú dobu, zvyšovať mzdu a miesto každodennej, ubíjajúcej starosti o tvrdý okruh chleba, umožní nám žiť skutočne ľudským a kultúrnym životom!

Zástupca úradu, s ktorým sa hneď zpočiatku soznámil Ferko Baláž, pristúpil k tribúne a mávajúc nervózne rukou, ostro vravel:

— Odnímam vám slovo!

Nebolo toho treba — Marek skončil a zahrňovaný výkrikmi súhlasu a ohlušený potleskom, soskočil krepko s tribúny medzi svojich.

— Len sa všetci spojiť! — doznievaly hlasy.

— Za spoločným oným…

— Tak je!

Keď Marek za hlučného súhlasu prítomných rozvíjal svoju reč, našli sa mnohí, ktorí so vzdialenejších chodníkov sa priblížili a sliali sa so zástupom, pudení skôr zvedavosťou ako vnútorným záujmom. Len Kováč nevyčkal konca Markovej reči. Ba či konca! Hneď zpočiatku, keď si uvedomil známu tvár rečníka, obrátil sa k svojmu spoločníkovi, prekvapený a nevrlý, a vravel:

— Ech, toho ja poznám! To je veľký somár! Poďme preč!

Vtedy ho Ondrej zbadal, ako sa obrátil prudko na opätku a kliesnil si cestu z hustého davu. Jeho spoločník ho nasledoval. Na voľnom priestore opakoval za Kováčom:

— Más pravdu. Poďme preč…

— Somárov počúvať som veru neprišiel, — začal Kováč rozhadzovať rukami, — a tento, čo teraz začal hovoriť, toho ja…

Spoločník, ošklbaný a spustlý, že by si sa ho v lese naľakal, skočil mu do reči:

— Vždy len: chudoba, chudoba! Za chudobu bojujeme! A bojujú len papuľou. To je všetko, čo vedia za chudobu robiť. Papuľovať. Kdeže sú už komunisti, Bože môj! Boli kedysi, ale už ich niet. Pamätám sa na jeden taký májový prejav… to som pracoval na majeri dolu na Pohroní. Vtedy bola taká doba, samá stávka, samá demonštrácia — a do toho prvý máj. Prejav bol na niekoľkých miestach zakázaný, ale my sme si povedali: Prejav bude! Aj bol. Niekoľko sto chlapov prišlo na breh Hrona, kúštik od mesta. Rečník vyšiel na vŕbu, tam začal hovoriť, a jako: od tej doby som už nikoho tak nepočul. A len čo začal — od mesta bežia policajti. — ,Chlapi!‘ — skríkol ktosi múdro, — ,čižmy a gate dolu! Do Hrona!‘ — A tak sme vyzuli čižmy, stiahli gate a zašli doprostred rieky. Rečníka sme si tam zaniesli na ramenách a ten nad vodou hovoril, len tak hrmelo. Policajti prišli k brehu a kričali: ,Rozíďte sa!‘ — Ale my sme sa len smiali. Čože nám bolo? Voda v máji už nie je taká studená, myslíme si, aspoň nohy si vymočíme. A tak policajtom nezbývalo nič iné, ako sadnúť na trávnik a vyzúvať sa. Začali sa vyzúvať — a my sme jeden druhému pošuškali: — Až sa vyzujú, pohneme sa na druhý breh rieky! A naozaj, keď sa vyzuli, brodili sa za nami a vždy len kričali: — ,Rozíďte sa!‘ — My zas na to: — ,Veď sa rozchádzame!‘ — a odnášali sme si milého sekretára, gate a čižmy na druhý breh. Tak sme si ho nosili cez vodu, dokiaľ svoju reč neskončil. Môžeš si mysleť, ten smiech po celom kraji! Kdeže — dnes by už komunisti takého niečo nedokázali! — a Kováčov spoločník mávol rukou okolo hlavy. V tom posunku bolo plno pohŕdania.

Kováč bol nasrdený tak, že sa až smiať zabudol.

— A kto by to mal dokázať? — vystreklo z neho jedovato. — Takí sopliaci ako hen ten? Veď ho poznám! Je z bírešského mecha, keď bol malý, koľkokrát som mu nos utieral — a teraz zo seba robí múdreho. Začal čítať akési knižky, rozum si pomútil a…

— Ozaj? On je na rozume pochybený? — spýtal sa zvedavo Kováčov besedník.

— Ja myslím, že je trochu. Predstav si: sedím raz v lete večer na dvore pri mláťačke, on ide okolo mňa a hľadí do knižky. Spýtam sa ho: ,Čože múdreho čítaš?‘ — a on odpovedá: — ,Čo múdreho? Nuž to, že celý svet povstal z hmly!‘ — Hovorím mu: — ,Netáraj sprostoty! Či nepoznám hmlu? Hmla sa stratí, a svet je vždycky. Podľa tvojho rozumu aj táto mláťačka je z hmly?‘ — ,Aj tá mláťačka,‘ — odpovedal. — ,Aj táto motyka?‘ — spýtam sa, lebo som držal v ruke motyku. — ,Aj tá motyka je z hmly!‘ — a chcel mi to dokazovať. To vieš, mne sa nechcelo počúvať somárske reči, vyskočil som a na neho: — ,Tak poď, ja ťa ňou ovalím po hlave, keď je len z hmly!‘ Lenže na to už nepristal. Tu ho máš, múdreho, to je on, ten dneskajší rečník. Preto si myslím: čo dobrého môžu dokázať, keď veria takým táraninám? V hlave majú hmlu, to je všetko. A pomôcť nikomu nemôžu.

— Papuľovaním nikto nič nespraví. Ani nikomu nič nevybojuje, nech je to ten alebo onen.

— Každý si dnes musí pomôcť sám, ako vie. Najlepšie by bolo vziať kyjak a…

Kováč svoju myšlienku nedokončil. I tak našiel dosť porozumenia u svojho spoločníka, s ktorým sa oprel o bránu blízkeho hostinca.

Ulica okolo nich šumela ako jarné vody, ktorým je koryto priúzke. Skupinky robotníkov išly okolo nich v hlučnej debate. I Ondrej so svojimi chlapcami prešiel okolo na veselých, vyzdobených kolách. Úryvky rozhovorov, ktoré im doletovaly do vedomia, boly napité očakávanou vlahou, ale ani Kováč, ani druhý toho nebadali. Nepozorovali žiarenia iskier, ktoré ľuďmi prenikly a zachovávaly napätie i vtedy, keď sa zástup roztratil na všetky strany.

To všetko bolo im cudzie. Boli ako trosky, ktorých už nikto na nič nepoužije, stratili ostrosť pohľadu, stratili pocit ľudského súručenstva, stratili zem pod nohami a ich bezrobotné ruky, ktorými bez viery v život mávali pred sebou, boly skôr staré, práchnivejúce brvná, zahativšie im raz navždy cestu vpred.

*

Starý Malenec nebol by sa dal nikým donútiť, aby svätil prvý máj, keby nie výdatný dážď, ktorý dva dni predtým spadol a dokonale napojil suchú zem. Mal ešte na dobrom kuse repy škrabať uličky, videl, že sa oneskoril, že ho druhí predhonili a bál sa, aby ho niekto nevysmieval, jeho pranostiky, ktoré mu v tomto prípade neboly na nič. Chystal sa využiť prvý máj, vyhnať celú rodinu do poľa a aspoň čiastočne dohoniť, čo zameškal.

Nepodarilo sa mu to. A hoci celú noc pred prvým májom dul vietor, nestačil osušiť zem natoľko, aby sa nelepila. Bol preto nahnevaný — a keby mu voľakto riekol, že Boh preca len dostatočne nedbá želaní svojich verných, bol by schopný o tom aj rozmýšľať, keby nebolo príliš zakorenenej bohabojnosti, ktorá by hneď odohnala podobnú myšlienku. Jednako — prvý máj naplnil ho nevôľou, a to dalo podklad všetkej smole, ktorá sa na neho toho dňa nalepila.

Ráno, keď vyšiel pred dom, aby pozrel, ako zem obschla, bol prekvapený nevídaným divadlom. Po ceste prešli niekoľkí mládenci na ozdobených kolách — a Malencovi ako keby srdce preklali! — ,Toto sa teraz robí na našej dedine! Zahniezďuje sa tu čosi, pre čo poriadny človek nemôže ani súceho slova nájsť, čo len akýsi čert medzi národom rozsieva a búri ho proti Bohu a všetkému poriadku!‘ — Nohy sa pod ním až triasly — ľaľa ho, Ondriša, všetci o ňom vždy hovorili, aký je rozumný a tichý. Ďakujem pekne, tichý. A kto buntuje? Kto zavádza a kazí mládencov? Tu ho máš: Ondriš! On, Malenec, už dávno prestal veriť Ratajovi. Obidvaja, starý aj mladý, sú jednakí.

Nestačil ani preglgnúť nával prvého hnevu, keď sa pred ním na ceste zjavil Filip Filipko. Zadubkal kratuškými nôžkami, vyceril žlté zuby a protivne zakikiríkal: — ,A čo ty, súsed? Do mesta nejdeš? Trochu rozumných rečí vypočuť?‘ — Vtedy mu Malenec odvetil: — Nepotrebujem sbierať cudzie rozumy. Mám svoj. Ty len choď, ak nemáš…‘ — A Filipko, chlap protivný, zas len zadubkal nôžkami a kolembajúc sa, kričal na neho ešte: — ,Neboj sa, aj tebe by sa zišlo!‘ — A išli aj iní, Malenec ich pozoroval a len si zahryzol do suchých rtov, keď videl, ako sa k mestu poberá Krajčovič, Rataj a ešte niekoľkí. — ,Vidíš ho?‘ — posielal svoj hnev za Ratajom. — ,Za človekom leze ako voš, vždy len akúsi roľnícku pozíciu, či ako to tam nazývajú, podpisuj… a čo iné. Raz sa podpíšeš — to potom už chytro choď aj na demonštrácie a kto ho vie, na rok by, hádam, už chceli, aby si vyzdobil bicykel a išiel s nimi blazneť po meste…‘

To všetko by ale nebolo nič. Smieril by sa so všetkým, aj s tým, že musel zostať doma, že nemohol využiť dňa k robote na poli. Odpoludnia mu však zasadil najväčšiu ranu sám pán farár. Stretli sa na záhumní a farár priamo takto: ,Kdeže je Agata?‘ — ,Hádam… bude dakde pri kamarátkach,‘ — odpovedal Malenec pokojne. — ,Tak. Pri kamarátkach,‘ — kyvkal farár hlavou, — ,a s Ondrejom náhodou nechodí?‘ — Malenca ako keby blesk zasiahol: — ,Bože chráň…! S takým… s tým by mi nesmela ani na oči prísť!‘ — vypravil zo seba zajakavo. Farár pozrel vtedy na neho pohľadom, z ktorého sršal oheň a strmé pokarhanie, a vravel: ,Nechodí? Tak sa choďte pozreť k božím mukám!‘ Len toto povedal — a odišiel.

Preto teraz Malenec beží okľukou k božím mukám, do zelených polí, srdce mu preteká jedom a celá bytosť sa trasie vedomím porážky, ktorú dobrému jeho menu a povesti zasadila vlastná dcéra. Slnce potriasalo zlatou kaderavou hlavou a pieklo — necítil, zem voňala dosiaľ predvčerajším dažďom — nebadal, škovrani rútili sa o zlomkrky s výšav do brázd — nevidel: do vedomia vyvalil sa mu obrovský, hnisavý vred, pieseň hanby prenikla ním ako neodstrániteľné, jemné vlásenie a zdalo sa, že všetka krv, ktorá v Malencovi kolovala, podleje mu nepríčetné oči.

Hľa — tamto sú! Kráčajú vedľa seba po zelenej medzi, Ondrej čosi rozpráva a Agata sa smeje…

Malenec sa nezdržal. Spotený, zadychčaný, skočil ešte niekoľkokrát vpred, potom priložil ruky k ústam a skríkol, až mu v hlase preskočilo:

— Agata! Agata-a-a!

Odskočila od Ondreja, bolo vidno, ako sa zúfale chytila za hlavu, poznávajúc hlas svojho otca — a v úžasnom strachu rozbehla sa po druhej medzi domov.

— Ty… taká… — a Malenec vyrážal zo seba bez súvisu nahromadený hnev, — veď dočkaj, s tebou si to doma ešte spravím. Na teba mám ešte vždy dosť času! Ale ty… anciáša tvojho! — obrátil sa teraz k Ondrejovi, — poď sem, s tebou sa porátam… ty…

A Ondrej, ktorý hneď od začiatku zastal na medzi a bez bázne Malenca očakával, teraz na jeho vyzvanie vykročil a blížil sa k nemu, dívajúc sa mu priamo do očú.

— Čo mi chcete? — vravel práve tak pokojne, len hlas mal tvrdší.

Toho už Malenec nezniesol. Keby bol dostal znenazdajky zaucho, bol by sa vydráždil menej ako pri tejto otázke. Hnev ním kmásal s boka na bok, zaviazal jazyk, rozpútal ruky. Zadubkal smiešne nohami, ktoré už nemohol ani ovládať, ruky nad hlavou zaťal v päste a jazyk, zauzlený a ťažký, s námahou donútil kričať:

— Ty ancikrist akýsi… ty mi dievča kaziť nebudeš! Ešte raz… a nohy ti dolámem, ty… Zabijem teba aj ju — ako že je Boh nado mnou…! Ty…

Ondrejovi po tvári preletel úsmev ľahučkým tieňom. A zas zadrapil:

— Mal by sa na čo dívať… Pán Boh!

— Čuš! Ty…

— Už. Len jedno vám poviem: Agate neubližujte, to ja som za ňou chodil, ona za nič nemôže. A keď ju ubijete, zažalujem…!

Obrátil sa a kráčal ďalej do polí.