ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikto neočakával, že by prvé dni októbra mohly byť tak chladné ako tohoto roku. Ľudia sa krčili v kabátoch, poniektorí pomýšľali už dokonca na kožuch. Po uliciach bolo vidno uhliarov, rozvážajúcich do domácností prvé zásoby kuriva. Na všetko padla predčasne zimná nezvyčajná nálada.

Vavro pripravil na oheň a zakúril. Do izby snášal sa pomaly večer, dlhý jesenný súmrak kládol na všetko smutný a šedivý tieň. Vavro naškrabal do hrnca zemiakov a postavil na oheň.

,Mamu zas kdesi zadržali,‘ — pomyslel si. — ,Od tých Kvassayov sa nikdy nemôže vymotať. Pozvú ju prať… a pri tom musí aj upratovať. Na moj’ veru, tam má zaslúžený groš!‘

Kedykoľvek odchádzala do ich domu, mal nepríjemný pocit. Nevedel si ho vysvetliť — a preca sa ho nevedel ani pozbaviť. Bol i tak znervóznelý svojou nemohúcnosťou a nečinnosťou, zmáhal ho pocit vnúteného príživníctva. Keď videl že u Kvassayov využívajú matkiných síl vyše miery, stával sa vydráždeným a zlým, lebo cítil, že i on nechtiac priživuje sa na jej trpkom osude.

Tým skôr sa hneval dnes. Bol by rád, keby čím skôr prišla, chcel jej voľačo nového povedať, skrsla v ňom nová iskrička nádeje, po toľkom sklamaní zažal sa v ňom maličký ohník, teplý, hrejivý… a vtedy je človek nedočkavý, musí nájsť niekoho, komu by sdelil kus svojej úfnosti a radosti.

Izba sa už príjemne vykúrila, po tmavých stenách poletovaly pablesky ohňa ako pohádkoví vtáci.

Konečne! Počul zvuk otváranej domovej brány, počul matkino suché zakašľanie. Vstúpila do kuchynky a vyzúvala si zablatené topánky. Vavro vyšiel z izbičky, svítal sa s mamou a ona, zmorená a ukonaná, sklamane vravela:

— Ani si nezakúril?

— Ba kúrim, ale v izbe. Bude vám tam príjemnejšie. Aj zemiakov som už navaril, hneď bude kaša hotová. Vy si len pekne sadnite a už sa nestarajte. Všetko spravím.

— Pošta žiadna?

Bože môj — nikdy predtým nemala takýchto starostí. Ani jej na myseľ neprichádzalo, že by aj pre ňu mohla jestvovať pošta, že by sa s času na čas mohly otvoriť dvere a že by jej poštár riekol: Prosím — tu je list pre vás, pani Klátová! Roky a roky šly, ako keby sa strácaly v tichej a čiernej bráne, no nikdy sa nestalo, pokiaľ sa pamätá, že by bola dostala list. Len teraz zrazu je zvedavá a spytuje sa.

— Pošta? Nie, nič, — odpovedá Vavro.

Na chvílu spadol medzi nich veľký balvan ticha.

— Nič…

Klátová opakuje to strašne kratušké a zlé slovko ako zo sna. Opakuje si ho takto už vyše mesiaca, obracia ho na jazyku každým dňom a zdá sa jej, že sa už muselo dávno obrúsiť, stratiť hrany tak ako zvariak, omáľaný prudkou bystrinou. No ono je ešte vždy hranaté, ba každým dňom ostrejšie a tvrdšie, každým dňom zraňuje ju bolestnejšie a hlbšie.

Nič…

Vavro rozposlal tri nové žiadosti o učiteľské miesto — termíny volieb sa už minuly, a toto tvrdé, ostré slovíčko ešte vždy straší. Vavra nik nevolá, nik ho nepotrebuje.

Nič…

Slovko malé, maličké, ale ťažké ako najväčšia urážka a poníženie, padá a borí sa do zeme, vyrýva hlbokú, čiernu jamu, strašnú priepasť a nad ňou stojí Klátová, úbohá posluhovačka a práčka. Mrazivý prúd ju strhoval do tej čiernej tlamy a ona padá, padá, padá vždy hlbšie a bez pomoci, objíma ju noc a beznádejná prázdnota.

Vstúpila do izby. Vavro prestieral na stôl, oviala ju vôňa zemiakovej kaše a praženej cibule. Izba zadýchala na ňu teplom. Sadla si za stôl, složila ruky do lona ako dve polámané lodyhy a bola celá taká bez sily, bezmocná, slabá a malá, uzlíček starostí, ktorý tu ktosi pohodil.

— Dnes prišli Aranke skúšať kožušinový plášť, — riekla potom ako s druhého, ďalekého brehu. — Kvassayka povedala: Prečo by sa dievča nemohlo pekne obliecť, veď si naň zarobí!…

— Pravda, aj si zarobí, — vyvrelo z Vavra. — Vidíte, aj my sme na ten kožuch čosi doplatili.

— Predstav si… za plášť skoro tri tisíc korún! Pre nás by to stačilo pomaly na celý rok… no, na tri štvrti roka iste. To je spravedlivosť, Bože môj!

— Zdá sa, ako keby to bolo všade tak, — potvrdzuje Vavro. — Tri žiadosti som poslal a nik sa neohláša. Všade je, hádam, nejaká Aranka naporúdzi… aby ich parom pobral aj s ich protekciou!

Potom zas mlčali a jedli.

Vavro postavil pred matku hrnček mlieka.

— A ty si nevezmeš?

— Ďakujem. Nebudem.

Aj by si bol vzal, aj s chuťou by ho vypil, ale si spomenul, že by nemali na ráno na kávu, spomenul si, že musí rozmeriavať každú kvapku mlieka. Veď som sa nenarobil, myslí si, nemusím ani jesť. A táto myšlienka v ňom sedí každý deň ako kus skaly, ako kus prehorkej soli, ktorá sa rozpúšťa a napája horkosťou celé jeho ubolené vnútro.

Skoro by bol zabudol, že očakával netrpezlive matku len preto, aby jej mohol sdeliť svoj nový plán.

— Pozeral som tie noviny, čo ste včera doniesli, a tam som čosi našiel.

Rozložil pred ňou miestny týždeník a ukázal na inzertnú časť.

— Birnbaum hľadá pomocnú kancelársku silu…

— Ktorý Birnbaum? — spýtala sa mať a zahľadela sa do novín.

— Špeditér.

— Kancelársku silu? A jaká by to bola robota?

— Nuž… všeličo. Nákladné listy a čo ja viem? To by mi tam už ukázali. Nebál by som sa toho.

,Nebál by som sa toho,‘ — hovorí a pri tom preca jasne cíti, že stojí ako na pohyblivej mokradi, na zradnej barine, bez pevnej pôdy pod nohami, že sa nemá o čo opreť, že sa nemôže odvážiť k rozhodnému kroka, ktorý by ho bezpečne viedol k cieľu. Cítil vždy viac, že gymnázium ho na nič nepripravilo. Dalo mu do ruky vysvedčenie dospelosti, ale nedalo mu toho, čím sa vždy vyznačoval dospelý človek: schopnosti zaradiť sa do práce s potrebnou zásobou odborných znalostí. Obviňoval školu neprávom, no obviňoval ju preca, bo sa mu chcelo pracovať a žiť a on nevedel dosť dobre, ako. Keby som bol skončil dajakú odbornú školu, bolo by všetko ináč, myslieval si. Hoci… kto ho vie, dnes je všetko obrátené na ruby.

— Skúsiť to môžeš, — hovorila mať, — nebolo by to zlé. Len o plate nespomínajú nič.

— Nič. Mnoho by toho asi nebolo.

— Aspoň niečo.

Aspoň niečo… Vyplynulo to z nej celkom ticho, ale vo vnútri burácalo zúfalým výkrikom: Aspoň niečo! Maličkú, pomoc… veď ja už sama nemôžem!

— Pošlem hneď zajtra žiadosť, — rozhoduje sa Vavro.

— A nie je už neskoro? Noviny sú už, hádam, staré…

— Nie. Do desiateho októbra. A dnes je tretieho.

— Skús to, — prisvedčila mať. — Bože, človek musí sa už chytať kde čoho.

V ten večer Vavro napísal žiadosť o miesto kancelárskeho pomocníka. A keď ju písal, bolo mu smutno ako pri rozlúčke s čímsi milým, so známym obrázkom, na ktorý sa dlho díval, s prostredím, s ktorým sa aspoň vo svojich predstavách sžil. Sbohom, deti, sbohom, ľanové vlásky a smiešne ohrnuté nosíčky, sbohom, knižky a metodické príručky! Sbohom, musím ísť, prebudili ma zo sna a deň je studený, triezvy a sychravý.

Mať už ležala a odpočívala, keď skončil. Slabý svit petrolejovej lampy zadržiaval sa na chvíľu na povale a potom odkvapkával na stôl, na hárok papiera, popísaný úhľadným rukopisom. Vavro sa díva, nevidí nič, mláčka žltého svetla strieka na všetky strany a v jeho zraku rozptyľuje sa v žiarivý kruh, je to skôr ako svetelná neónová reklama, v ktorej horia studeným svetlom písmená: BIRNBAUM — DOPRAVA.

Vavra ovievalo mrtvé ticho. Tak ticho býva na cintoríne, v tôni starých kamenných náhrobkov a smútočných vŕb. Cintorín bol v ňom, vo Vavrovi, práve čo pochoval svoj dávny sen a zaspieval nad ním pohrebnú pieseň.

Sbohom!

Klátová ležala na posteli. Mala oči zavreté, no nespala, celým telom rozlieval sa pocit malátnosti a únavy. Chcela by spať — nemôže, jej svaly sa zachvievajú a hlava je plná kolotavého víru, v ktorom sa nemôže zachytiť žiadnej myšlienky a z ktorého nevykvitne žiadne jasné slovo. Je noc. Čierna, nekonečná peruť máva nad nimi voľným rozmachom a chladný prúd povetria striasa a kmáše zvädlými nádejami ako jesenný vietor suchým lístím. Je noc — a oni sú sami, noc bez konca a bez dna ako oceán, pros, nemáš koho, volaj o pomoc, nik ťa nepočuje, pozri vôkol — a neuvidíš nič, len strašnú, mŕtvu hĺbku. Tak už si doučiteľoval, chytá sa Klátová prvej myšlienky, čo vykvitla pred ňou ako blen, ani si len nezačal, chlapče, a už je koniec. A zrazu vynorila sa jej pred očima krútňava, všetky predmety v izbe strhla, poprevracala a nadnášala ich nepostihnuteľnou rýchlosťou, okolo uší fičí jej divoká fujavica a rozihráva škály najostrejších zvukov — hu! aký to mrcha čas, ani psa nehodno vyhnať na ulicu, ale ona, Klátová, preca ide, kráča s Vavrom po nedohľadnej rovine, kde majú všetky zlé mocnosti voľnú cestu, idú a padajú, znova vstávajú a idú ďalej, boriť sa s krútňavou a divým víchrom. Idú — bo nič iného im nezbýva, nemajú najmenšieho kúta, kde by sa skryli, nemajú človeka, ktorý by im podal ruku. Musia sa boriť — a sú sami.

Potom víchrica stíšila a ľahla do ich stôp, no bola pri tom ako šelma, ktorá bere vietor a pripravuje sa k novému útoku. Vtedy sa Klátová nadvihla, oprela sa o lakeť, ako keby sa chcela brániť, a vydýchla z posledných podlomených síl.

— Potrebuješ zas peniaze na kolky?

Jej hlas bol tichý, sotva doletel do Vavrovho vedomia. Len zľahka sa ho dotkol, ako sa nás dotýka malá halúzka, keď ideme cez sihlinu. A preca si uvedomil tú hrôzu v matkinom hlase, výkrik navždy znova sklamanej nádeje a vždy znova klamanej nádeje — a odpovedal:

— Kolky? Nemyslím, že by boly kolky potrebné na takú žiadosť. Veď je to súkromná firma.

— Teda netreba — chvalabohu…

Položila sa zas ako nebožká, rysy jej líca vyhladilo veľké uspokojenie a o chvíľu Vavro počul tichý, krátky dych, ktorý ju kolísal v náručí spánku.

*

Na druhý deň hneď ráno vybral sa Vavro na poštu, aby odoslal svoju žiadosť. Bolo štvrtého októbra, penzisti dostávali plat a na pošte bolo ich práve plno. Vavro sa nepretisol k okienku, kde prijímali doporučené zásielky. Ani sa tak veľmi netisol — zostal stáť medzi penzistami a čakal, neuvedomujúc si, že stojí pri okienku, kde jeho doporučený list neprijmú.

Penzisti stáli a rozprávali sa. Výplata išla pomaly, nikto z nich nenáhlil, všetci mali dosť času v tento deň, ktorý pre nich znamenal pravidelné schôdzky a často aj dobrú vôľu.

Vavro stál, vysoký a chudý, díval sa cez priehradu, oddeľujúcu ho od poštových úradníkov, do proťajšieho okna, za ktorým ležala ulica vystlaná zlatou bavlnkou októbrového slnka. Na chvíľku zasvitlo v nej vržďanie kolies a zvuk konských postrojov. Vonku bolo živo a hlučno, gazdovia svážali zbožie, otvárali plné vrecia, naberali do dlaní žita na vzorku a hádali sa s obchodníkmi. Len kone, ktorým odopäli udidlá, spokojne hrýzly svoju sečku…

Vo vedľajšej miestnosti nepravidelne ťukaly telegrafné aparáty.

Z predsiene bolo zrazu počuť niekoľko hlučných hlasov a rýchle kroky. Vstúpili traja obchodníci, každý mal v ruke plno výplatných lístkov a peňazí. Valili sa k okienku, pred ktorým dosiaľ stál Vavro medzi penzistami, ako keby im horelo nad hlavou. Penzisti sa shŕkli do hustého kŕdľa, aby ich obchodníci nepredišli. Jeden z nich, malý, ružový a čulý ako živé striebro, stupil Vavrovi na nohu.

— Ach, pardon! — vyskočilo z neho na omluvu. Pozrel pritom na Vavra zpoza okuliarov so žltou obrúčkou, živé očká sa rozosmialy a on poznamenal:

— Vari nie pre penziu, mladý pán?

Len teraz si Vavro uvedomil, že jemu treba ísť k druhému okienku. I živý starček pozrel mu na list, ktorý držal v ruke a na ktorom bolo dvakrát podčiarnuté slovo: Doporučene! — znova sa zasmial a skríkol:

— Ale, ale, mladý pán! Rekomandá berú preca vedľa! To ešte neviete?

Vavro sa zahanbil, pokročil k vedľajšiemu okienku a nevravel ani slova. Prehltol starčekov posmech ako horkú pilulku. Hneval sa sám na seba, že je taký bezduchý a bezmyšlienkovitý, že chodí ako slepec s odťatými rukami. Čo ho nútilo postaviť sa medzi týchto starých pánov a počúvať ich podráždené reči? Bol tak vzdialený ich svetu, bol mladý a ešte len čakal, čo mu prinesie život, kdežto oni mali už pravdepodobne všetko za sebou a teraz už len prezrievali.

Odovzdal list a vybehol na ulicu. Nevidel, nepočul, kdesi dnu vpaľovaly sa mu slová starého penzistu ako žeravé klince: ,Rekomandá berú preca vedľa — to ešte neviete?‘ — Akože by nevedel! Preca vie čítať nápisy nad poštovými okienkami, bol už na pošte nesčíselnekrát a všetko vie.

A potom zas: ,Azda nie pre penziu, mladý pán?‘ — Zas vidí pred sebou toho vrtkého, ružového chlapíka, jeho vysmievajúce sa oči za žltou obrubou okuliarov, čuje jeho smiech a parom ho vie, prečo sa mu zdá taký jedovatý. Pre penziu? Hovoril to tak, ako keby sa bil do pŕs a kričal: Na to mám právo ja, na to máme právo my, už sme si svoje odslúžili a teraz sa zas môžu usilovať takí zelení mládenci, ako ste vy, mladý pán! Lež vy ste všetci ďaleko za nami! Žijú ako pod skleným vrchnákom, myslí si Vavro. Sú ako staré, suché bodľačie, ktoré už na slnku neožije, ktoré ani mráz nespáli a ktoré preca svojím suchým listom svádza vlahu k mŕtvemu koreňu.

Vo Vavrovi čosi kričí a spína sa: Veď ja chcem robiť, chcem sa usilovať, chcem si dobyť miesta na slnku, ako všetko živé, chcem žiť a pracovať! Ešte nemám ani dvacať rokov — ktože by myslel na penziu, na jakúsi záplatu zodratých síl, ktože by myslel na odpočinok, keď mladé telo kypí silami a hlava je plná snov a plánov?

Na rohu ulice ktosi naň zavolal:

— Vavro! Čo robíš?

Obzrel sa. Bol to Marek, stál s Kmoškom, pehavým ako drozdie vajíčko. Vavro Kmoška nepoznal.

— Dosiaľ nerobím nič, — odpovedal a chcel sa usmievať, — ale už by som chcel!

— Aj ja by som chcel, lež chceť… to ešte nepomôže!

— Všade je veľká protekcia, — hovorí pehavý Kmoško. — U nás asi tak pred mesiacom bola voľba učiteľa… veď ty vieš, ako to dopadlo, pravda? — a obrátil sa k Markovi.

— Veď aj Vavro vie, — hovorí Marek. — Aj on si žiadal, aj Peter.

— Musíme čakať. Ale je to strašne otupné…

— Čakať a vždy len čakať. Niet už horšieho.

— Tak je to ako s nami, — začal zas Kmoško. — Pred žatvou radili všetkým gazdom: nepredávajte zbožie hneď po žatve, dočkajte, ako sa ceny ustália! No akože ja mám čakať a nepredávať, keď sa mi banka vyhráža? A to tu dnes máte všetkých takých, — rozhodil rukou po ulici, kde stály sedliacke vozy.

— Od nás to najprv lacno skúpia a len potom si určujú tie vysoké ceny. Čo som chcel povedať a necigániť… niekomu ľahko čakať a iný zas nemôže. Tak je to.

— Dlho to človek nevydrží, — poznamenal Vavro.

— Čo by nevydržal! Človek všetko vydrží. Ja už čakám poldruha roka, ba viac, a… Daj sa zaregistrovať v sprostredkovateľni, aj tam sa dakedy niečo trafí…

Vavro sa vrátil domov a bolo mu, ako keby bol práve vyplával z nesmiernej chladnej hlbiny, v ktorej bol pohrúžený a stratil sám seba. Nebol tam ničím, len cudzím telieskom v úžasnom množstve studeného živlu, omrvinkou, ktorá odpadla so stola života a potopila sa. Priepastná hlbina odňala mu pocit jestvovania, sotrela rysy tváre, pohltila jeho myšlienky, pozbavila ho mena, spravila z neho drobulinké zrnko piesku, ktoré splýva s dnom, zrniečko piesku, ktoré žiadne oko nerozlíši.

Akože to bolo? Daj sa zaregistrovať v sprostredkovateľni… Vavro rozhodil rukami ako človek, ktorý sa naľakal a chce sa brániť.

Sprostredkovateľňa?

Zas je tu hrôza z úžasného morského dna v nekonečnej hĺbke, dna s pieskom, ktorého jednotlivé zrnká nikto nerozlišuje a nečíta, sprostredkovateľňa a číslo, číslo bez určitej predstavy a obsahu, splývajúce so stĺpcami ostatných státisícov čísel v divoký karneval bezduchých číslic, v ktorých sa už nikto nevyzná. Má sa stať číslom? Stratiť sa svetu tak ako človek — číslo vo väzení, zmiznúť tak ako mizne otrok — číslo na obrovských rozlohách plantáží? Tak, ako sa už milióny nezamestnaných prekydly cez palubu tohoto sveta?

Vavro rozhodil rukami — v jeho zraku kričala hrôza z myšlienky, že by mal byť pohltený, akousi rubrikou, ktorá je len nepatrným prúdom v mori podobných rubrík a podobných ľudských osudov.

Nie! Ešte nie! Ešte treba čakať a dúfať!

*

A zas sa týždeň vliekol ako kára po smolnej ceste. Zas minúta za minútou odkvapkávala v priestore času, čľupnúc vždy do hladiny Vavrovho vedomia pripomienkou, že všetko, čo človek očakáva, musí si vykúpiť obavami a chvením.

— Mama…!

— Čo chceš?

Vavro si v tomto novom a zas rozhodujúcom týždni na čosi spomenul a teraz s tým vyšiel:

— K farárovi ste išli a nepomohlo to. Za Birnbaumom už nechoďte.

— Ani som nemyslela ísť. Keď bude chceť, vezme ťa, a keď nie, tak potom už neviem… Bože môj, Bože môj, akože my len…

Nedokončila. Bolesť navrela jej v hrdle a nedovoľovala jej slovám vychodiť von.

Mama je v slepej uličke. Nevidí ničoho, život nastaval okolo nej tvrdé múry, vysoké, cynické a mĺkve. Môže kričať, môže volať o pomoc, nik sa jej neozve a nik jej nepomôže, medzi vysokými a cudzími stenami bude sa trepotať len jej zúfalý hlas ako v nekonečnom priepadlisku a ono ho bude vracať ozvenou bez účasti.

Vavro má ešte aspoň toľko sily, aby sa vypäl, postavil na prsty a snažil sa obsiahnuť širší rozhľad. Lež priepasť je príliš hlboká a steny nepriehľadné. On sa len nazdáva, že vidí ďalej, že kdesi v neznámej čiernej hmle vzbĺka maličké svetielko nádeje — v skutočnosti niet ničoho, len jeho chuť k životu žeravie v ňom a hádže kedy-tedy krvavé červené iskry.

Bolo ich treba. Október ceril zuby a z jeho chladnúcej huby dul mrazivý vietor. Život usínal — ale čo má robiť ten, kto dosiaľ nežil?

Čo má robiť Vavro Klát?

Dva dni pred Birnbaumovým rozhodnutím vrátila sa matka z roboty ukonaná a ustarostená.

— Bože môj, chlapče, tak mi je… Už ani na všetko nestačím. Rozmýšľala som o tom špeditérovi, a naraz mi prišlo na um, že by si sa vlastne mal ísť predstaviť, ukázať sa im, pohovoriť, a že…

— V inzeráte to nežiadali, — odpovedal Vavro. — Mohli by si mysleť, že sa vtieram.

— Veď by si ani nemal v čom ísť! Toho som sa práve naľakala!

— Ako? Nerozumiem vás, mama.

— V starom zimnom kabáte ísť nemôžeš, čo by si o tebe pomysleli? A na nový nemáš.

Vavro sa na chvíľu zamyslel. Potom vstal, otvoril skriňu a vyvliekol z nej svoj ošúchaný kabát, kde-tu pečlivo pozašívaný a opravený — a preca starý. Obzerali ho so všetkých strán, no všetko bolo darmo: ani s jednej strany nemohol zostať nedotknutý rokmi, ktoré si už odslúžil.

— Čo robiť, — vravel Vavro a hlas mu zľahostajnel, — aký mám, taký mám. Lepší už nebude… myslím, že už je dokonca raz prešitý a obrátený.

— Je, — odpovedala mať tak, ako keby to bola jej vina.

A zas sa len dívali.

— Aspoň ten golier ti musím dať nový. Tento je už celkom nanič.

— Nebudete mať času, — poznamenal Vavro, hoci chcel povedať celkom iné. Bál sa, že mama nebude vedeť nahradiť golier, obtiahnuť ho novou látkou, že takú opravu môže previesť iba krajčír — zas si uvedomil, že sa nesmie ani myšlienkou dotknúť takého návrhu, ktorý by znamenal nepredvídané výdavky.

— Najlepšie by svedčil, hádam, zamatový. Z čierneho zamatu. Našla by som ho kúsok v truhle.

Vavro sa ešte raz začal vyhovárať.

— Nerobte si starostí, mama. Som radšej, keď si môžete trochu odpočívať. Nevyhľadávajte si zbytočne novú robotu.

— Zbytočne? Ty vravíš, že zbytočne? A veď v takom kabáte ukázať sa im nemôžeš, to už zas nie! Teraz si pohľadám ten kúsok zamatu a zajtra ti golier opravím, hoci by som nad ním mala sedeť do polnoci…

Nedalo sa nie robiť. Rozhodla sa a Vavro už neodporoval.

Keby bol aspoň súcejší čas! Keby bolo ešte pár teplých jesenných dní! Aj by sa bol rozhodol, išiel by sa predstaviť Birnbaumovi — teraz akosi uznáva, že mať mala pravdu a že je to samozrejmosť, ktorú ani netreba požadovať v inzeráte. Ale či môže tak ako je, vo svojich starých študentských šatoch, z ktorých už poriadne vyrástol? A keď tie kratušké rukávy zakryje zimným kabátom, ukáže im zas golier, nemožne odretý a trochu presiaknutý potom. Rob čo rob — svoju chudobu a biedu neskryješ, a s ňou zas nezvíťazíš.

A tak Vavro musel čakať.

Na druhý deň večer Klátová opravovala Vavrov kabát.

— Pozreli by ti na golier, — hovorila pichajúc ihlou zvoľna a opatrne, — a mohli by si o tebe všeličo pomysleť. To nerobí dobrý dojem, a chudobou sa ospravedlňovať nemôžeš. Darmo sa nehovorí, že šaty robia človeka.

Vavro sa trochu usmial.

— Len sa to tak hovorí, ale pravda je to nie.

— A prečo každý dá prednosť dobre oblečenému?

— Bohužiaľ. Aj zlodej chodí oblečený. A čím väčší zlodej, tým lepšie sa oblieka. Šaty neukazujú človeka. Naopak — šaty zakrývajú človeka, hoci aj toho najhoršieho a najničomnejšieho.

Klátová šila, ale tak, ako keby jej ktosi prsty slepil. Bola za celý deň zmorená a ukonaná. Ruky, ktoré vedely za celý čas len ťažké vedrá vody nosiť, kartáčom šúchať dlážku a v lúhových rozžierajúcich roztokoch prať hŕby bielizne, tieto jej ruky odvykly držať ihlu a šiť. A keby len ruky: celé telo ako stroskotaná loď, ktorou od rána do večera zmietajú mocné vlny, aby ju na noc vrhly do zátoky, na milosrdné lôžko domova, kým nepríde nový ranný príboj.

— Nezdá sa ti, že sa to tu trochu krčí? — spýtala sa Vavra, ukazujúc mu na miesto, kde sa našívaný zamat vydul.

Videl to, ale ju nechcel zarmútiť.

— Nemyslím. To bude dobré.

Ako keby vytušila, že hovorí nepravdu. Oprava goliera sa jej zrejme nevydarila.

,… Keby som nad ním mala sedeť do polnoci…‘ — prišly jej na um včerajšie slová a začaly strašiť v mdlom vedomí. Sedela by do polnoci, sedela by hoci aj cez polnoc, ale nemôže, nevydrží, cíti, že padne. Vlny nevyhodily dosiaľ stroskotanú loď do tichej zátoky a na bezpečný breh, dosiaľ do nej bijú, zapierajú a prevaľujú ju s boka na bok. Ešte nie je koniec.

Klátovej vykĺzla ihla z bezcitných prstov, zostala viseť na nitke a hojdala sa na nej do tých čias, kým Klátová nespustila svoje dielo do lona.

— Nemôžem, Vavro, nemôžem… Už to dnes nedokončím. Musí sa to vypárať, preca sa to krčí.

— Nekrčí, — opakuje Vavro svoju lož znova, — ale nechajte dnes už tak.

— Robia sa mi už pred očima kruhy.

— Odpočiňte si, mama, máte toho za celý deň dosť a dosť!

— Pravdaže, zajtra je ešte času dosť.

Nebolo to pravda, čas sa síce vliekol, ale vliekol sa preca vpred a jestliže je dnes deviateho, bude zajtra naisto už desiateho — deň, ktorý rozhodne. Posledný deň, Vavro už nepôjde predstaviť sa, neukáže sa v Birnbaumovej kancelárii, neponúkne osobne svoje služby. Bol síce od včerajška rozhodnutý ísť, už sa videl, ako klope na dvere a vstupuje dnu, ako stojí pred pánom Birnbaumom, čuje jeho otázku: povedzte, pán Klát, aké máte požiadavky?‘ — a presne sa pamätá aj na svoju odpoveď: ,Pán Birnbaum, nečakal som túto otázku a som vo veľkých rozpakoch. No keď už musím odpovedať, dúfam, že… päťsto korún bude aj vám vyhovovať…‘ Tak bol rozhodnutý, aj si tak všetko predstavoval — no mame vypadol kabát z rúk a zajtra je už desiateho.

Neskoro.

Nepôjde nikde. Vyčká rozhodnutie.

Klátová na druhý deň opravu goliera naozaj dokončila. Kabát pôsobil teraz lepším dojmom. Cítila sa uveličená a plná novej nádeje.

— Teraz sa dá celkom dobre nosiť. Ešte rok v ňom vydržíš.

— Najmenej rok! — potešoval ju Vavro.

Keď už ležala na posteli, prišlo jej na um, čo aj Vavra rozochvievalo po celý týždeň:

— Tak dnes to rozhodli.

— Kto ho vie, ako? — odpovedal Vavro. — Tu už vari nebola taká konkurencia…

— Zajtra sa teda pôjdeš spýtať?

— Nebolo by lepšie čakať písomnú odpoveď? Aby si azda nemysleli…

— Prečo? Len ty zajtra choď. A príď za mnou povedať mi. Budem práve u Kvassayov.

U Kvassayov! Zas ako keby ho hodili do ostrého bodľačia. Vravel:

— Prídem… len keď to dobre dopadne.

Túto noc mal veľmi nepokojnú. Snívalo sa mu, že stojí na križovatke dvoch ciest, ktoré sa strácajú v nepriehľadnej tme. Z tmy svietia oči, jedny sú čierne s pableskom mladej vzbúrenej krvi, druhé sú zelenkasté, zlostne rozžiarené akousi studenou radosťou — oči, náznaky prikrčených šeliem, ktoré sa môžu každú chvíľu vyrútiť a roztrhať ho. Cesta ho volá, ale tma ho desí. Čo robiť? Zostáva stáť, ale rozcestie je ako vidly, na ktorých je nastoknutý, rozcestie nie je cieľ, je to úžasná bolesť a neistota.

Ráno vstal ako dodrúzganý. Bolo ešte skoro, z tmy bolestivého sna sa prebudil a nová tma tisne sa do okna izby. A či ešte sníva? Hľa — i tu hľadia naň a studeno sa trasú zelenkasté oči, ich svit preniká až do izby a dotýka sa Vavrovej ubolenej duše.

V tme včasného októbrového rána triasly sa hviezdy…

Mať odišla, len čo sa začalo brieždiť.

— Nezabudni prísť za mnou! — pripomínala mu ešte vo dverách.

Z hustej, prízemnej hmly vyškriabalo sa studené slnko. Na strechách začal sa pomaly topiť slabý mráz, kvapky sa jagaly ako drobulinké sklené črepy. Po ulici ponáhľali sa ľudia.

Vyšiel von, na nároží stretol niekoľko rozosmiatych chlapčiskov s knihami pod pazuchou. Bežali, jeden z nich ukázal na veľké vežové hodiny a potom sa všetci rozbehli ešte rýchlejšie.

Kdeže utekáte? — mihlo sa Vavrovi hlavou, — za čím sa náhlite, malí kamaráti? Prima? Sekunda? Do oktávy vbehnete ako dostihové kone, dostanete diplom — a potom budete môcť odpočívať. Túžby a sny? Niet ničoho okrem trpkej skutočnosti, ktorá vás prekvapí a sklame.

Medzitým došiel až pred Birnbaumov dom. Zaklopal, vstúpil.

— Čo si prajete?

— Rád by som hovoril s pánom Birnbaumom.

— Ja som…

Vstal proti Vavrovi, obrovský, ťažký a nachýlený vpred, ako bývajú špeditérske kone.

— Ja som Klát. Prišiel som sa spýtať, či ste boli taký láskavý a…

— Ach, pán Klát! Prepáčte…

Sadol znova ku stolu, vzal sväzok listín a vybral z nich Vavrovu žiadosť aj s dokladmi.

— Na jaký plat ste reflektovali? — spýtal sa pán Birnbaum len tak, aby nemusel mlčať a zakryl pri tom mdlé oči ťažkými víčkami, očakávajúc Vavrovu odpoveď.

— Myslel som… asi päťsto korún.

Od vedľajšieho stola ozval sa kratušký a suchý smiech.

Vavra ako keby šibol bičom — pozrel v tú stranu. Dve zelenkasté, studené očká zieraly naň zpoza okuliarov so žltými obrúčkami. Bože môj — veď je to…

— Prepáčte, — opakuje pán Birnbaum to nebezpečné slovo, — museli sme sa rozhodnúť pre skúseného odborníka… dokonca s menšími nárokmi. Nič si z toho nerobte, ste mladý, vás budúcnosť ešte len čaká…

Vypadol na ulicu bez jediného slova.

Koniec…

Majú skúseného odborníka.

A lacnejšie.

Ach! — ký had zasyčal mu to do uší? Kto mu to strekol svoj smiech priamo do tvári? Studené oči za žltou obrubou okuliarov, živý, ružový starček, skrčený za písacím stolom.

Bože môj — veď je to…

Vavro sa znova snaží zachytiť dych, myšlienky sa lámu ako suché haluzie pod ťažkou pätou. Otvára oči dokorán, aby videl, čo sa to vlastne stalo, bystrí sluch, aby aspoň odnekiaľ zachytil odpoveď na tú zúfalú otázku, ktorá ním kmáše.

Je ticho. Ulica leží v surovom náručí hmlistého rána, slnko sa skrylo za belavé chmáry. Dych jesene veje zo všetkých kútov a po dlažbe bezmocne poletuje suchý list. Nikto neodpovedá.

Padol doma na peľasť postele a zvrátil sa naznak.

Je koniec.

Majú skúseného odborníka…

Do paroma — veď je to ten protivný starček, čo si prišiel na poštu pre penziu, keď Vavro posielal žiadosť o miesto! Ten je to, ktorý Vavra vysmieval, že ani nevie, kde sa podávajú doporučené listy, ktorý sa rozprával so svojimi priateľmi a zaplnil šumom celú poštu!

To je ten skúsený odborník — dokonca s menšími nárokmi!

Menšie nároky? — Akože by nie!

A zrazu, ako keby sa pred ním odkryla čierna záclona, začalo sa Vavrovi vybavovať všetko, čo vtedy počul na pošte medzi penzistami a čo naň doliehalo tak, že ani nevedel, kde stojí a bol smiešny.

— Vy ste mali ešte slúžiť, — hovoril vtedy na pošte starý pán penzistovi, — ste ešte plný života a sily.

— Nespravedlivosť, — odpovedaly žlté okuliare presvedčive, — veľká nespravedlivosť, vždy to hovorím! Vyhadzujú nás, ani sa nespýtajú, či chceme, nútia nás odpočívať, keď sa nám chce robiť. Prosím vás, slúžil som toľké roky a teraz mám šesdesiat. Je to nejaký vek? Veď som sa len teraz poriadne do práce zažral! Človek vie po toľkých rokoch všeličo oceniť, pozná všetko do posledného písmenka, má prax, má radosť, že dosiahol určitej dokonalosti a bezvadného výkonu, a tu máš — vtedy ťa pošlú do penzie!

— Mladí čakajú, — poznamenal vtedy ktosi.

— Nech čakajú! — rozčuľoval sa zas starček, — aj my sme čakali.

— Ale nie tak dlho.

— Vtedy boly iné časy…

— Ale veď ide o prácu, páni moji, o dokonalosť práce, o skúsenosť! Či nie sme so svojou dlhoročnou praxou schopnejší? Prosím vás — aj desiatich mladých zahanbím! Či to má byť previnenie, keď nám hlavy v práci zbelejú?

— Tak, tak, — kývali poniektorí.

A iní zas hovorili:

— Nuž, zaslúžime si aj trochu toho odpočinku.

— Ja proti tomu nič nemám, — blýskaly sa okuliare na všetky strany, — každému to doprajem, len za seba hovorím: mne sa ten odpočinok prieči. Myslíte, že nechodím každý deň na stanicu, myslíte, že sa nedívam po svojom bývalom skladišti, kde som prežil toľké roky? A človeka to bolí, keď vidí — prišiel tam nový človek a prevrátil všetko horeznačky, nový poriadok, nový duch, všetko. A myslím si: Preto si sa staral, celé noci nespal a rozmýšľal, ako najlepšie a presne podľa predpisov pracovať, aby si sa teraz musel dívať… a mlčať? Načo to všetko bolo, celá moja práca? Eh, páni moji…

Pozrel vtedy ľútostive na svoju platebnú poukázku, ako keby skúmal, či sa mu to ozaj oplatilo. Aj Vavrovi skĺzol vtedy na ňu zrak, videl: 1686 Kč — a v očiach sa mu zahmlilo.

— Nie je nám zle, — poznamenal zas ktosi smierlivo.

— Môžeme spokojne žiť.

— Aj upiť si, keď zachutí…

— Veď aj vy! — smial sa živému starčekovi jeho sused a hrozil mu žartovne prstom. — Či vás nestretávam na nádraží v reštaurácii? Priznajte sa!

— Veď ja sa neponosujem! — bránil i smial sa žartu starý skladník. — Bože chráň! Mám dosť, bývam vo svojom, deti mám zaopatrené, nuž nežalujem sa. Ale bez práce, páni moji, bez práce nemôžem nijako žiť…!

V tomto okamihu, — rozpomínal sa Vavro vždy jasnejšie — v tomto okamihu vrútili sa vtedy na poštu obchodníci a valili sa k okienku s peniazmi. To bolo zakončenie odpočúvaného rozhovoru, to bolo aj vytrhnutie z úžasnej skutočnosti, ktorá sa vtedy Vavrovi zdala byť mátožným snom. ,Mám dosť, bývam vo svojom…‘ znely Vavrovi do vedomia slová penzistu ako údery veľkého zvona. Srdce mu prudko bilo.

Vyskočil, stal si doprostred studenej a mĺkvej izby, stisol treštiacu hlavu do dlaní a skríkol:

— A čo máme robiť my? Sme hladní… a nebývame vo svojom!

Toho dňa Klátová nemohla sa dočkať okamihu, kedy za ňou Vavro príde.

Ani sa ho nedočkala.

*

A zas sa dni vliekly a nemaly žiadneho konca.

Vavro vyšiel zo sprostredkovateľne práce ako slepec. Vykročil z temnej chodby mestského domu a svetlo ulice ho skoro omámilo. V prvom okamihu zatvoril oči a išiel po pamäti. Kráčal bez cieľa. V bočnej ulici kdesi skríklo auto, z jedného dvora, kde bola kováčska dielňa, vyvalil sa do ulice veľký chumeľ štipľavého zápachu. Kováč pripaľoval konské kopyto. Ostrý vietor sa hnal ulicami, zdvíhal prach a rval suché listie stromov. Domoradia boly tiché a cudzie — ľudia pozatvárali všetky okná.

Vavro došiel na opačný koniec mesta. Trochu sa tomu podivil, obrátil sa a vracal sa zas nazad.

Tak už sa dal zaregistrovať.

Už bol len číslo…

V nedeľu odpoludnia vybral sa za Petrom. Oteplilo sa, bol čistý jesenný deň, aký býva po slabom prímrazku.

— Nič? — spýtal sa ho Peter.

— Nič.

Išli spolu za dedinu, do polí. Kde-tu boly už rozryté kusy repnísk, zelenely sa oziminy a odpočívaly oráčiny.

— Už som sa s tým smieril, — hovorí Peter. — Budem gazdovať spolu s otcom. Hoci je to také… čudné. A nikto u nás s tým nerátal.

Vavro si myslel: Aký je tento Peter šťastlivý! Aspoň kúsok zeme… otcovskú strechu nad hlavou, okruh chleba, hrniec mlieka. A ja?

Po chvíli sa ozval:

— Dal som sa zapísať v sprostredkovateľni práce. Som už odhodlaný na všetko. Ale je to strašné… Keby si vedel, aké je to strašné! Vieš, keď si to všetko predstavím — všetku svoju bezmocnosť a úbohosť, keď si pomyslím, že sme mladí, zdraví a musíme takto naprázdno žiť či mreť, keď vidím, že si na naše miesta sadajú protekčné slečinky a starí krkúni — ja by som… A čo máme robiť? Tak si niekedy myslím, keby mi ruky odťali, keby mi hlavu odťali, nič by sa nezmenilo, nikto ich nepotrebuje, nikto ich nepýta. Ach, keby som sa mohol aspoň odnaučiť jesť!

Ďalej v poli, pri božích mukách, stretli Ondreja a Agatu. Viedli sa za ruky a zdalo sa, ako keby striebristý svit slabého slnka sadol im do zjasnených očú. Keď ich minuli, Vavro sa zastavil a spýtal sa:

— Je mi akýsi známy… Kto je to?

— Ondrej Rataj, akiste si ho už videl. Dobrý chlapec. A to je jeho milá. Lenže… jej otec zas nechce dovoliť, aby s ním chodila. Vidíš, každá vec má svoj tieň?

Veselý Ondrejov smiech dobehol až k nim.

— Nuž, ten tieň nebude, hádam, taký zlý. Čuješ, ako sa smejú?

Mali sa prečo smiať. Bolo im veselo a boli šťastní.

*

Malenec si často priznával, že darmo bojoval svoj boj. Darmo sa Ondrejovi vyhrážal. Darmo striehol za Agatou, kadekoľvek sa pohla. Ale…

To už nebola tá Agata, čo kedysi, tichá, uzavretá a skúpa na slovo i na veselý pohľad. Nebola to tá počerná, vážna dievka, ponášajúca sa skôr na mníšku, nebola bývalou Agatou, ktorá poznala len robotu, otcovský dom a kostol. Ako keby ju ovial svieži vietor — prebudila sa a naraz sa jej zjavil celkom nový svet. Myšlienky sa roztratily, ruky boly niekedy celkom bezradné, inokedy stratila vládu nad sebou a podliehala neznámej sile, ktorá určovala jej kroky. A nebola to náhoda, že sa v takých chvíľach stretávala vždy s Ondrejom? Veď Agata sa bránila, Agata nechcela priečiť sa otcovi, nechcela dostať sa do ľudských rečí — jednako toto všetko prišlo: i otcov hnev i ľudské reči. Prišlo to proti jej vôli, prišlo to z vôle jej otca a i zvedavých ľudí, no ona sa už nemohla zastaviť, nemohla sa vrátiť zpiatky.

Malenec prehral práve vtedy, keď jej raz v nedeľu zakázal vyjsť z domu. V ten deň Agata prvý raz poznala, že má srdce a že sa v tom srdci zrodilo, čo dosiaľ nikdy nepoznala.

A druhý raz prehral práve v tomto týždni.

V noci so štvrtka na piatok Malencovi ktosi ukradol prasa priamo z carka.

— Nikto k carku nechoďte, aby ste neporušili stopu! — prikazoval domácim a potom bežal k rychtárovi a do mesta pre četníkov.

Četníci prišli, pozreli si carok i jeho okolie, nijakých stôp nenašli, povypytovali sa, pozapisovali a odišli.

— Čo myslíš, ten si omotal nohy vrecom! — súdil rychtár o zlodejovi.

Nedalo sa nič robiť.

Pred večerom prišiel do Malencovho dvora starý Tokárik, ktorý si každoročne polovičku svadieb na dedine pričítal za svoju zásluhu, priniesol čosi v šatke a podal Malencovi.

— Tuto si vezmi…

— Čo je to? Od koho?

Tokárik neodpovedal.

Malenec nevravel tiež nič, len krútil hlavou. Zašiel do domu a zval Tokárika:

— Poďte ďalej a sadnite si u nás.

Keď rozbalil šatku, div že nepadol. I jeho žena s Agatou až zhíkly prekvapením.

— Čože vy také fígle vystrájate, strýčko? — oboril sa na hosťa. — Z môjho brava mi budete nosiť výslužku?

— Veď som mu hneď povedal, že si to budeš mysleť! — smial sa starček.

— Komu? Kto to posiela? — spýtal sa Malenec a aj ženám zvedavosť pootvorila ústa.

— Kto to posiela? — opakoval Tokárik, pozrel po všetkých a prv než začal, kývol Agate ku dverám:

— Ty, Agata, choď teraz von!

— Ja? A prečo? — smiala sa.

— Choď len, choď! Potom sa dozvieš, — radil Tokárik.

— Nestaraj sa a choď, keď sa ti hovorí, — zaťal jej Malenec smiech.

Agata z izby odišla, ale zostala stáť za dverami a zblízka sa k ním priklonila, aby jej neušlo ani slovíčko.

— Nuž tak ja vám poviem, — stíšil Tokárik svoj hlas, — keby ste chceli vydať Agatu za poriadneho človeka a súceho gazdu, môže to byť raz-dva…

— Čo nepoviete…! Vyskočilo Malencovej z otvorených úst.

— A kto by to mohol byť? — spýtal sa Malenec nedôverčivo. Kus mäsa a slaniny v šatke dosiaľ mu nesišiel s umu a vnukal mu na jazyk opatrné slová.

— Filip Filipko…

— I… ha! — a Malencovou myklo krok nazad.

Malenec ako keby bol dostal palicou po hlave — sadol na lavicu a v prvej chvíli sa celkom shrbil. Potom sa vzchopil, vstal, oprel sa rukou o stôl a zostal s vytreštenými očima stáť.

Čože? Od jedného ju odbíja a druhému podobnému ju dáva? S Ondrejom jej zakazuje chodiť a či je ten zjašený Filipko inakší, lepší? Či nešiel aj on vždy s tými… krikľúnmi, či nezval Malenca na prvého mája, aby išiel do mesta počuť trochu rozumných rečí? Starý cap — do štyriciatky sa neoženil, a teraz by sa chcel ulakomiť na mladé dievča? Ľaľa, aký je: poriadny človek drží v piatok pôst… a on sa nehanbí brava zaklať! A keby ešte Malenec mohol vedeť, či je to nie jeho brav!

— Nuž tak povedzte voľačo! — ozval sa zas Tokárik.

Malenec hodil plecom, prebral sa z čiernych myšlienok a vravel:

— Milý strýčko… z toho nebude nič, — a pozrel na ženu, čo ona na to.

Malencová však smýšľala ináč. Ako matka bola by rada videla svoju dcéru dobre zaopatrenú. Ratajov majetok nebol o nič väčší ako Filipkovo gazdovstvo. Ratajových bolo viac, mali deti, kdežto Filipko bol sám na rodičovskom majetku. Že by bol chýrečným ženichom, to nemožno povedať, bol trochu zjašený a potom… akosi smiešne sekal nôžkami a niekedy táral dve na tri, nuž ale na všetko sa zvykne, lásky sa nikto nenaje a zlý aby bol, to nie je. Preto pozrela na muža a vravela:

— Viete, strýčko… nič takého sme ani len vo sne nečakali. Ale mohli by sme si to rozmysleť. Človek nikdy nevie…

— Na figuru nehľaďte, to je všetko len taká márnosť, hlavná vec, že je na majetku sám a…

— Aj na figuru treba hľadeť! — rozkríkol sa Malenec, — na figuru a na všetko! A ja vám poviem rovno do očú, že mu neverím, lebo je všelijaký, a potom s týmto mäsom… Hovorím vám: neverím mu.

Tokárik sa snažil zachraňovať, čo sa dá.

— Hovoríš, že je taký alebo taký. A ja ti zas poviem ináč: Aký peň, taký peň, preca za ním vždycky tieň! Ty s ním žiť nebudeš, ale Agaty sa spýtaj. Ono…

— Darmo nahovárate, strýčko, — odvrkol Malenec a znova balil mäso do šatky, — Agata má ešte čas. A toto mäso mu vráťte.

Malencová vzala mu však mäso z ruky a odnášajúc ho do komory, vravela:

— Nerob, prišlo by mu ľúto. Až my budeme zakálať, odplatíme mu ho…

— To sa mi ešte nestalo, — mrmlal sám pre seba Tokárik a poberal sa z domu. — Keby ti neboli brava ukradli, možno, že by si ináč rozprával. Buďte tu sbohom!

Keby Agata nebola počúvala za dverami, nevedela by nič. Rodičia mlčali a ani matka nedotkla sa jej ani najmenšou otázkou.

Keď to dnes všetko rozprávala Ondrejovi, videla, ako chutno vie sa rozosmiať.

— Vidíš, na čo to bolo dobré, že vám toho brava ukradli!

Ale to vyzeralo skoro tak, ako keď Cigánka Balážka išla kedysi pýtať notára o podporu, o tom ty nevieš?

— Nepamätám sa veru… — odvetila usmiata Agata.

— Nuž, išla prosiť notára o podporu. Aby ju skôr dostala, ukradla na potoku kačku a doniesla im ju do kuchyne darom. Lenže na nešťastie ukradla práve jednu z notárových kačíc — a tí ju poznali, lebo v celej dedine mali iba oni taký druh! Nedostala nič a ešte ju aj zatvorili.

— Veď ani mňa Filipko nedostane! — zasmiala sa Agata.

— Nedostane!

Ondrej stisol ju v náručí a prehol ako prútik.