ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tresk a údery, ktorými Kováč bil do traktora, i výstrel Jeřábkovho revolvera, ktorý nepriamo zavinil bírešovu smrť, to všetko doznelo. Len v slabučkých ozvenách, rozochvievajúcich iba niekoľko myslí, vracala sa spomienka na ten deň, keď v hmlistom potoku našli utopeného, ale aj zraneného a vykrvácavšieho Kováča.

Statkár Jeřábek nemal príčiny skrývať svoj čin. Bol tu útok na súkromný majetok, ktorý si musel brániť, bol tu corpus delicti — rozbitý traktor, bolo tu aj priame ohrozenie na živote — veď sekera zostala na dvore a teraz svedčí proti Kováčovi.

Keď sa po meste i po okolí rozletel chýr o podivnej Kováčovej smrti, Jeřábek išiel a oznámil svoj čin. Prv, než sa vybral na četnícku stanicu, zavolal si Vendela i starého Bálenta do domu, a spýtal sa ich:

— Poznávate Kováčovu sekeru?

Sám si tým nebol istý — vtedy, keď sa to stalo, bola noc, on počul len údery, videl mihnúť sa pred sebou čierny tieň — ale všetko, čo sa na druhý deň ráno dozvedel, svedčilo proti Kováčovi: hoci bol utopený, mal strelnú ranu v zápästí, a potom — kto iný mohol nenávideť Jeřábkov traktor, ako len bíreši, ktorých statkár prepustil?

— Poznávate ju?

Nebola to len sugestívna otázka, bolo aj čosi iného, prečo Bálentovci prisvedčili.

— Poznávam ju, — vravel starý, — je to ona, vidíš?

Ukazoval Vendelovi na čepeľ sekery, na vrytú značku výrobcu, a keď sa k nej aj Vendel priznal, starý Bálent začal vysvetľovať:

— Je to jeho sekera. Hovorieval, že mu ju švagor doniesol kedysi až zo Štyrska… a že takej dobrej sekery u nás nedostať. Poznávam ju, často si ju pochvaľoval.

Jeřábek bol veľmi spokojný s Bálentovým svedectvom. Zato keď sa o ňom dozvedela Bálentka, napaprčila sa, postavila sa proti obidvom, založila si ruky na boky a spustila:

— Teda takí ste vy! Svojmu nepriateľovi budete pomáhať… a ešte proti mrtvému kamarátovi! Kapitalistovi budete umývať jeho zakrvavené ruky, polezete mu do… Pán Boh mi hriechy odpusť, nechcem ani povedať, kam. Ty si mi muž? A ty si mi syn? Fuj!

Vendelovi to bolo ľahostajné, obrátil sa, vzal nôž a odkrojil si kúsok chleba. Starý Bálent však zagánil na ženu, hodil rukou, ako keby odháňal muchu s tvári a celkom pokojne, pomaly, prežúvajúc každé ťažké slovo, vravel:

— Nefrfoc, Gabriša, nefrfoc! Akému nepriateľovi? Čo! A čieho chleba si odkrajuješ, ty…? Buď rada, že máš strechu nad hlavou a do hrnca fazule, to si pomysli! Pomútili ti hlavu… a ty teraz strečkuješ, to je to!

— A ja ti zas hovorím, že mi až z krku lezie taká fazuľa, čuješ? Za hrsť fazule svaľovať vinu na kamaráta…

Bálent už nečul. Povedal, čo chcel, na dlhé reči nebol zvyklý, vytratil sa do dvora a viac len pre seba už dokončoval:

— Daj sa mi svete… taký kamarát!

Bálentka od tej chvíle nemala pokojnej mysli. Stále jej prichádzal Kováč na um — Kováč padajúci do bahna potoka, Kováč krvácajúci a postrelený statkárom, ktorý nevdojak hral o jeho osud, Kováč, ktorý sa len vlastnou smrťou vykúpil z trestu za zločin, že si tak zúfale hľadal cestu ku chlebu. Prichádza jej na um — a vždy sa jej vracia a máta ju ošklivý sen: vidí, ako sa nad Kováčom skláňa jej muž, pritíska Kováčovu hlavu do bahna, ale Kováč sa spiera, myká celým telom, vytŕča zakrvavené zápästie dohora, ako keby chcel volať: ,Ja nie som samovrah! Ja som zavraždený!‘ — ale Bálent podkladá krvácajúcu ruku pod jeho telo, vtláča mu hlavu hlbšie do bahna a obzerá sa, čo na to povie pán. Pán kričí: ,Viac! Viac! Hlbšie!‘ — a potom, smejúc sa, volá: ,Utopil sa?‘ — ,Utopil sa!‘ — dosvedčuje Bálent. ,Utopil sa!‘ — hovorí práve tak pokojne, ako keď vravel: ,Je to jeho sekera, poznávam ju.‘ Aj vtedy, aj vtedy, aj vtedy vtláčal Kováčovu hlavu do bahna potoka!

Bálentka trpí mátožným snom a je celá vydráždená.

— Vyslúžil si si pochvalu, — začala zas zabŕdať do muža. — Ak bude súd, pôjdeš aj svedčiť. Aby všetci videli, aby vo všetkých novinkách čítali, že si svojho vykorisťovateľa vážiš viac ako spolurobotníka…

Bálent na ženu ani nepozrel. Bolo mu to skôr smiešne, keď počul z jej úst cudzie výrazy, o ktorých nikdy nerozmýšľal, ktoré vyčítala z novín a ktoré — skoro by tomu aj veril — jej trochu poplietly rozum.

Traktor bol opravený, rozbité súčiastky mu nahradili a teraz zase stál pod kôlňou, čierny a urputný a nedočkavý na každý deň, v ktorom sa mal rozbľafkať a valiť na svojich širokých kolesách poľom.

Bol to zas ten bývalý starý traktor. Jeřábkov pohľad ho objímal, láskal sa s ním a nemohol sa od neho odtrhnúť. Ak si statkár aj pripomenul niekedy noc skazy, nevedel sa prinútiť k tomu, aby spytoval svoje dávno uspokojené svedomie, či aj on nemá čiastočnú vinu na tom, čo sa stalo. ,Mám právo kupovať stroje a nahradzovať nimi ľudskú prácu? Mám. Mám právo brániť svoj majetok? Mám!‘ — Tieto otázky, hoci ich ani nebolo treba, dávno si zodpovedal. To právo má každý. Každý na tomto svete.

Nuž čo viac?

Jeho svedomie bolo celkom čisté, vyrovnané.

Keď sa teraz niekedy díval na traktor, pred jeho vnútorným zrakom nemihol sa už ani najslabší, najnejasnejší Kováčov tieň…

Nezamestnaní v meste tiež pomaly zabúdali, že medzi nimi ešte nedávno stával hranatý chlap s ohromnými, bezradnými rukami — Kováč sa vytrácal z ich pamäti ako všetko, čo sa mení a mizne, ako všetci, ktorí z ich stredu odchádzali, súc nahradzovaní novými ľuďmi. Jediné, čo zostalo medzi nimi, bolo vedomie jeho činu — hlboko ho chápali, často boli mu veľmi blízki, ale jeho výsledok trepotal sa pred nimi červeným franforcom výstrahy a napomenutia: Pozor! Zakázaná cesta! Kováčova cesta viedla k smrti — a im sa chcelo tak žiť!

A zvláštna vec — s traktorom, s mrtvým predmetom, ktorý vedel ubíjať život, stretol sa aj Peter Zvara.

Kráčal z mesta, vyobliekaný a radostný, júnové odpoludnie jagalo sa ako drahokam. Bol práve po maturite. Ponáhľal sa domov, zdalo sa mu, ako keby sa do neho opieral akýsi veselý, samopašný vietor a poháňal ho vpred — bola radosť a uspokojenie z prajného výsledku skúšky.

Peter bol dospelý.

Petrovi sa otvárala brána do života. Život bol široký, sladký a plný sily. Život sa rozkladal ako tieto bohaté záhony polí, ktorým niet konca-kraja. Život zavolá — a Peter pôjde, aby sa zúčastnil práce, radostí a krás, život zavolá a Peter pôjde…

Zavolá život?

Kde sa vzala tá upodozrievavá otázka? Odkiaľ sa vliala potokom čiernej, žeravej lávy do radosti tohoto jedinečného dňa?

Zavolá život?

Zavolá život na Petra Zvaru, ktorý je dospelý a nesie si vo vačku maturitné vysvedčenie?

V diaľke, bokom od hradskej, kde poľná cesta viedla k „Háju“, rozštekal sa s protivnou pravidelnosťou traktor. Od stohu, do ktorého ešte nedávno Kováč zapichol svoju štyrskú sekeru, pohyboval sa pomaly a urputne stroj ako čierny buldog a za ním, reťazou spojené, dva vozy plné slamy. Trochu sa kolembal, trochu sa trhal a hneval, no išiel vpred, hlučný a dudrajúci, zmáhajúc prekážky nerovnej cesty.

Peter zastal a za chvíľu pozeral na zlostný stroj. Dookola polia, zelené polia kropené dažďom i ľudským potom, polia napájajúce sa životnými šťavami ľudí, polia a ľudia, úžasný kolobeh síl, prelievajúcich sa z ľudí do zeme a zo zeme do ľudí — vysychajúci i obnovujúci sa zas z neznámych odvekých žriedel. Tak, ako ľudia prijímajú dary tejto zeme, zemi splácajú svoj dlh, z každého niečo zostáva žírnej zemi, aby prúd života mohol ďalej viať teplým náporom vetra.

Peter sa díva — pred ním neleží už čokoládová zem, pred ním leží obrovský osmahlý chlap s údmi bezvládne rozhodenými do všetkých štyroch svetových strán, pred ním leží bíreš Kováč, ktorý dal celý svoj život tejto zemi. Po ňom, cez boky, slabiny a hranaté svaly kolembá sa traktor, drví ho ostrými rebrami širokých kolies, vtláča ho do kyprej hliny a miesi ho s ňou, spája v homogennú hmotu dva prvky, ktorých mená treba zabudnúť…

Kováč bol chlap — končiare vrchov mohol skopávať a prenášať. Traktor ho prešiel a rozdrvil, nedbajúc protestu rozhodených údov, nedbajúc volania života, ktoré platilo aj jemu.

Peter je dospelý — jeho vedomie ružovie sa ďalekými obzormi, nazrel za oponu scény, kde sa odhaľujú tajomstvá života. Už trochu porozumel životu, vedel by, ako ho chytiť za rohy a donútiť, aby sa aj jemu poddával. Peter má mandát, oprávňujúci ho k vstupu do arény, ale…

Zavolá naňho život?

Svet stene v kríze. Kríza sa valí od niekoľkých rokov krajinami, jedným rozmachom ruky zastavuje fabriky, druhým hrdúsi robotníkov a ochromuje ich svaly, tretím dlávi gazdov. Zgniavila všetko — všetko je vbité a pridlávené k zemi, obzri sa okolo seba a neuvidíš nič, spadli sme do jamy a nemáme nijakého výhľadu. Akási nesmyselná mrvenica, tragické bláznovstvo doby, jedovatý, nedýchateľný vzduch, slepota, tma za vidna.

Ľudia pracujú — a nevedia pre koho.

Ľudia nepracujú — a mali by pre koho.

Ľudia sa učia — a nevedia, čo z nich bude.

Kríza sa valí ako traktor, pritláča k zemi miliony ľudí, ide a nezastavuje sa. Nezastavuje sa, nezastaví sa vari ani pred Petrom, tak ako sa nezastavila pred jeho vlaňajšími kamarátmi.

Tak — na čo je to všetko?

Je taký čudný deň — koniec i začiatok. Koniec je známy, osem gymnaziálnych rokov overené je honosným svedectvom, ale začiatok, začiatok je v znamení rovnice o jednej jedinej neznámej — a nepomôže ti ju riešiť ani maturita.

Traktor s nákladom slamy dudral už ďaleko, zapadol v „Háji“, ale Petrovi sa zdá, že je to čosi iného, že je to nenasytné zviera, ozrutná obluda, ktorá sa vzďaľuje a zas sa vracia, aby dusila, dlávila i požierala ľudskú siatinu nešťastnej doby, že je to kríza, ktorá možno pohltí aj jeho, ako pohltila státisíce a nedávno Kováča…

Mal svedectvo vo vačku — a pred sebou otrávený deň.

,Moja mama verí, že nám bude už lepšie, ale ja sa bojím…‘ Tak, práve tak vravel mu Vavro, keď skončil maturitu. Vybavil mu slová vlastného otca, ktorý si pred ním práve nedávno povzdychol: ,Ozaj? chlapče, neviem, čo z teba bude. Či sa dakde uchytíš…‘

Svedectvo majú vo vačku — a trčia v jame.

Peter pridal do kroku. Musí dojsť domov, potešiť otca i mať, musí so seba striasť ovzdušie poslednej skúšky a vrátiť sa ešte večer do mesta k rozlúčke s profesormi i kamarátmi.

Bože môj — kamaráti! Tak už je koniec. Vysedeli sme svoj čas, priateľstvá i lásky, nadýchali sa vzduchu v krychli školského dvora, nasúkali sme si dobrovoľné putá — a dnes ich máme poroztínať. Hľa — jagavá čepeľ posledného dňa, hľa, rozstrapatené konce večných pút, hľa — nesmelé nohy na novej, neznámej postati!

Keď sa Peter vrátil do mesta, čakal ho pred záhradnou reštauráciou Vavro Klát. Už nemal čierne šaty, ktoré si bol k maturite vypožičal, bol v svojom vetchom kabáte a už zďaleka vítal Petra smutným úsmevom.

— Myslím, že pôjdem radšej domov, — oznamoval mu. — Necítil by som sa tu dobre. Veď pozri — všetci budete vyobliekaní, všetci budú mať peniaze, a ja? Pozri! — a otvoril pred Petrom dlaň, na ktorej sa zablyšťalo päť korún. — To je všetko, čo som mohol sohnať…

— Ale veď netáraj a poď! — bral ho Peter za rameno. — Ja sa tiež nemôžem rozhadzovať, nemám oveľa viac… Ani by si sa s nimi nerozlúčil?

— S tebou sa lúčiť nejdem, ešte sa, hádam, často stretneme… a od ostatných som sa odobral už v škole. Ozaj — nepôjdem!

— Čo sa ti porobilo? Prečo sa vyhováraš na svoj starý kabát? Veď to ani nie je večierok, je to len taká schôdzka! Kto chce, príde. Dievčence tu nebudú a profesorov, hádam tiež nie veľa… Poď!

Prichádzal profesor Barna.

— Nechce ísť! — volal Peter žartom ako žalobník, — pán profesor, Vavro nechce ísť… a bez neho nepôjdem ani ja.

— Ba ani ja! — rozhodol Barna, oblapil Vavra kamarátsky v drieku a vliekol ho za sebou, dohovárajúc mu: — Nerob také veci, poď, budeš medzi svojimi!

Nerob, poď, budeš — to rozťalo situáciu. Prvý raz takto Vavra oslovil. A jako to ešte bolo? Ach!… — budeš medzi svojimi!

Vavro sa poddal. Obstúpili s Petrom svojho profesora Barnu a takto vchádzali do záhradnej reštaurácie. Pri vchode stretli sa s dvoma profesormi, ktorí už práve odchádzali.

Niekoľko študentov vyskočilo od stola a bežalo Barnovi v ústrety.

— Ostatní páni profesori nejdú? — spýtali sa.

— Niektorí ma žiadali, aby som ich omluvil, — zahladzoval Barna na svoju päsť sklamanie chlapcov.

Chceli ho usadiť v čele dlhého stola, Barna však odmietol a sadol si spolu s Vavrom a Petrom tam, kde bolo práve miesto. Rozhorela sa družná zábava. Emil, vyparádený a nadšený, odbehol do reštaurácie a o chvíľu sa vracal s čiašnikom, nesúcim odrazu tri litre zlatého vína.

— Na zdravie! — volali rozjareným hlasom, vstávali a štrngali pohárikmi, objímali sa a smiali.

— Na zdravie, chlapci! — opakoval Barna.

— Do konca! Ex! Ex! — kričal Emil, ktorý už začínal byť trochu opilý.

Barnovi to bolo nepríjemné. Volal naňho:

— Pán Jeřábek, naozaj… nebolo treba toľko vína. Veď je to zbytočné!

— Pán Jeřábek! — ozval sa hneď potom posmešný hlas.

— Čuješ?

— Chochochochoóó!

— Teraz vám už nikto ani ináč nepovie, — usmieval sa Barna. — Odteraz ste už páni, darmo je!

Rozhlaholil sa smiech, hrmot stoličiek, znova vstávali a pripíjali.

— Pime teda, pánovia! — ironizovali sami seba.

— Teraz ti už ani Aranka ináč nepovie! — dokazoval ktosi Emilovi.

Emil sa vztýčil, vypäl hruď ako holub a odbíjal ho:

— Ty budeš niečo vyprávať! Ja preca musím vedeť…

Hneď na to ozvaly sa hlasy:

— Ozaj, prečo neprišly dievčence?

— A jako zmaturovaly?

— Aranka údajne dosť slabo…

— Ale čuš!

— Len ty neohováraj!

Emil dolieval do pohárikov.

S druhého konca stola ozval sa spev.

Profesor Barna sa pri tom na okamih zamračil, nevravel však ani slova a snažil sa, aby nespozorovali, že sa ho pieseň dotkla nemilo. Napokon si pomyslel: Bože chráň, aby som im svojím vrtochom kazil náladu! — a podarilo sa mu dokonca, že sa na spievajúcich chlapcov usmial a povzbudil ich k ďalšiemu spevu.

Peter i Vavro sedeli vedľa neho, boli mĺkvi a veselosť opojených kamarátov sa ich nedotýkala. Neušlo im, že sa Barna zamračil a obidvaja, bez jediného slova dorozumenia, len spojení spoločným tajomným vlnením myslí, spýtali sa sami seba: ,Prečo? Prečo i vtedy, keď ho v triede prosili o túto pieseň, bránil sa zo všetkých síl a chcel sa vymknúť?‘

Spoločnosť sa rozbila na niekoľko skupín, každá z nich bavila sa na svoju päsť. Mali tak väčšiu možnosť rozpútania síl i radosti, ktorá v nich prekypovala.

Vtedy sa už Vavro nezdržal, priklonil sa celkom blízko k Barnovi a spýtal sa ho:

— Pán profesor… prečo ste sa zamračili? A prečo ste ani vtedy v triede nechceli diktovať tú pieseň? Prečo ste boli vtedy taký… čudný?

Nešťastný chlapec! Sám si kladie ostrie noža pod hrdlo? Či mu má Barna vyzradiť, že vtedy stál ako nad priepasťou, kde medzi žarnovami nespravedlivej doby zjavila sa mu mladosť i osudy týchto chlapcov, úžasná, krvavá mrvenica mladých mozgov a ich ružových nádejí, ich chuti žiť, pomiešanej s neodvratiteľnou potrebou živoriť, má mu povedať, že keď od neho chceli počuť bezvýznamnú, naivnú pieseň, vtedy že videl práve jeho, Vavra Kláta, videl tisíce Vavrov Klátov, hŕby žiadostí, na ktoré sedá prach v osobných oddeleniach centrálnych úradov, cítil tú ťarchu nekonečných dní, v ktorých neistota zavaľuje každú myšlienku a úsmev do tých čias, kým neprídu zamietavé odpovedi? Má mu to povedať?

— Tak je to s každou pesničkou, — odpovedal vyhýbavo. — Pokiaľ je nová, páči sa nám. Ale na desiaty raz ju zunujeme.

Keď chlapci dokončili pieseň a na chvíľu zamĺkli, spýtal sa ich:

— Čo budete robiť po prázdninách? Ani ste mi ešte všetci nepovedali… Budete mať teraz trochu starostí.

— Ja už mám po starosti, — mávol rukou Emil, zachytivší Barnovu poznámku, — budem prijatý do Švehlovej koleje, mám to už zaručené.

— Aj ja!

— Ja tiež!

— Nuž… ja zatiaľ bez koleje, ale študovať pôjdem!

Chlapci sa ohlášali so všetkých strán.

Len Vavro s Petrom a ešte dvaja-traja mlčali. A Barna sa nespýtal. Presedeli mlčky ešte hodnú chvíľu. Potom sa Vavro ozval sám:

— Ja už dávno pomýšľam na učiteľstvo…

— Aj ja! — prihlásil sa Peter. — Už vlani sme o tom s Vavrom hovorili.

— Prial by som vám to, chlapci, zo srdca. Je to jedno z najkrajších povolaní… a pre mňa už vôbec najkrajšie!

Zábava niesla sa niekoľkým smerom. Večer bol tichý a teplý, plný márnivého oparu a sladkých tušení. Zo spleti divokého viniča, pnúceho sa nad záhradou, padalo na stoly svetlo žiaroviek, zachvievalo sa v priestore, pretkalo tóny opojného tanga a miesilo sa so zlatom vína ako jagavé slzy. Niekoľko hostí začalo tančiť, vážne, s pôžitkom a bez slova, jednej dáme sadol na rameno obrovský nočný motýľ a zostal sedeť i vtedy, keď tango doznelo. Poniektorí študenti sa roztratili, odlúčili sa a iní oddávali sa tíšivému tancu. Tí, čo zostali naďalej pri stole, začali nôtiť akúsi pieseň.

— Majte sa dobre, chlapci, — vstával Barna od stola, — musím už ísť.

Len niekoľkými slovami pokúsili sa zadržať ho. Cítili sami — nemalo to smyslu, rozlúčka vyznela celkom ináč, než ako si ju predstavovali. Všetko, čo v týchto dňoch opustili, tie šedivé školské chodby i šedivé dni, všetko bolo už tak veľmi ďaleko, do vedomia vtierala sa už nová záplava starostí a záujmov a každý mal iné, osem rokov sa rozumeli a teraz ako keby niektorí na seba hovorili s iného brehu. Lúčili sa — no zrazu badali, že už sa rozlúčili, že už sú rozlúčení a pred nimi sú rozličné cesty…

Nezdržovali nikoho.

Aj Peter vstal od stola a vravel:

— Pán profesor, dovolíte, aby sme vás odprevadili?

Vyšli zas všetci traja na ulicu. Bola tichá, tmavá, len kde-tu skláňaly sa nad ňou oblúky lámp. Košaté gaštany stlaly na zem hustý tieň. Šum vzďaľujúcej sa reštaurácie snášal sa tíško do šera noci, potom ponad záhradné múry i ponad strechy najbližších domov rozliala sa hučiaca rieka niekoľkých hlasov:

Stará študentská pieseň! Dlho, dlho doznievala v hlbokom nočnom tichu, a keď doznela, zostala len tá neznáma, tajomná šírava, zostal len svet, plný vábivého volania, zostalo mladé a dychtivé srdce, ktoré mu bije v ústrety, a zostala túžba po zázrakoch.

,Ja už idem šírym svetom…‘

Zastavili sa na samom konci mesta. A hoci za celú cestu málo hovorili, teraz sa im slová už celkom spriečily v hrdle.

— Mohli by sme takto stáť až do rána, — zažartoval napokon Barna. — Je krásna noc. A keby nebolo toho lúčenia…

Vavrovi bolo ťažko. Privalila ho obrovská skala neistoty, ozvala sa v ňom tesklivosť a obava z toho, čo má teraz prísť. Pregĺgal sliny, slová draly sa mu von a kĺzaly zas nadol, nemohol sa nijako odvážiť k otázke, ktorá v ňom žeravela.

— Pán profesor, povedzte… máme nádej, že sa niekde uplatníme?

Vravel to Peter, ale bola to práve otázka, ktorá mučila Vavra. Zachytili sa obidvaja na Barnových ústach — keby bol býval deň, videli by, ako sa mu zachvel v tvári sval, videli by, že sa mu zrak neisto roztekal — a on cítil, že ho postavili pred najťažšiu otázku, akú môžu dat človeku, ktorému veria.

— Milí chlapci, — a Barna za chvíľku rozmýšľal, — čo vám mám odpovedať? Vy sami viete, aká je zlá doba. A mladí ňou trpia dvojnásobne. Myslím, že ste si dobre vedomí nebezpečenstva a horkosti, ktorú kríza pripravuje toľkým ľuďom… pocítili ste ju prv, než ste skončili svoje školy.

— Ale preca…! — ozval sa nedočkave Vavro.

— Otázku ste postavili zle, ozaj. Nespytujte sa, či máte nádej: musíte mať nádej a musíte sa smelo chytať každej príležitosti, ktorá sa naskytuje. Pomýšľate na učiteľskú dráhu… a ja vám to schvaľujem, pokiaľ sa pre ňu rozhodujete so skutočným záujmom a vážne. Môže sa však stať… nuž, všeličo sa môže stať, veď dobre viete!… Učiteľských miest už pomaly ani nebude. O rok, o dva — a bude koniec, aj cirkevné školy budú zaplnené, ako už teraz štátne.

Chlapci si povzdychli, jednako boli však Barnovi vďační, že o tom hovoril priamo a otvorene.

— Dúfam, že sa vám podarí, čo budete chceť. Nezávisí to len, ako sa hovorí, od šťastia, ktorého je teraz dosť málo, závisí to aj od človeka, ako vie chytiť býka za rohy. Nebojte sa žiadnej roboty, nepodceňujte žiadnu robotu, to je jediné, čo dnes ešte môže človeka zachraňovať. A keď ani toho nebude, volajte, kričte, nebudete sami, dnes už miliony volajú a kričia. Nie je možné, aby ich hlas jedenkrát neprenikol, nie je možné, aby sa nedobyli spravedlivého práva na život.

Chcel by im to povedať ináč, ešte otvorenejšie a jasnejšie. Bál sa, že jeho slová vyznejú hlucho. Nenašiel však iných slov — bol sputnaný tenkou pavučinkou rozličných ohľadov, pociťoval bolestne, že aj teraz bráni mu čosi hovoriť tak, ako sa často shovára sám so sebou, za čiernych večerov a smutných chvíľ, keď sa mu pred duševným zrakom premietal film jeho vlastného života.

— Držte sa, chlapci, a prajem vám veľa sily k boju!

Podal im ruku a tak sa rozišli.

*

Prešiel už mesiac od Petra — Pavla, júl rozlial sa žeravou záplavou po zrelých poliach, rozhlaholil sa krikom rýchlej žatvy, naplnil humná tvrdým zbožím a vystreľoval monotónnym buchotom motorových mláťačiek. Slnko stávalo na oblohe ako rozkrojená zlatá tekvica, v jeho jase zachvievaly sa dráždivé vône hliny, vypálených medzí a medovej repy. Od hôr, naznačených v ružovej diaľke neurčitou zvlnenou líniou, prichádzal v podvečer tichučký vánok, tančil a poskakoval, spitý márnivým ovzduším vinohradov, bol ľahký a plný doznievania toho, čím zvučal pilný deň. Na mesto v šírej rovine padal žeravý prach, i dedina bola cez deň ako po požiari, znavená slnečným úpekom a lenivým spánkom. Zaprášené lístky agátov zamdlievaly a ovisly, kury, nenachádzajúc tône, chodily s otvorenými zobákmi a márne hľadaly kvapku vody — korytá boly vyschnuté a mláčky pri studniach vpily sa do smädnej zeme. Zpoza dediny, kde lenivý potok strácal sa v bahne, čas od času ozval sa gagot husí. Sady rozvoniavaly sa šťavami — veľké slivky a ringloty začínaly broneť, kde-tu prezrelá marhuľa odpadla na zem, ako veľká kvapka medu.

V tento deň, pripomínajúci už od rána jazero roztopenej liatiny, v tento deň, keď sa už ľudia začali vracať s polí domov, otvorily sa dvere fary a z nich vyšla pani Kvassayová. Jej hnedý, hodvábny kostým vyzeral v sýtej zeleni farského preddomia ako kus teplej, obnaženej zeme. Pán farár vyšiel s ňou pred dom, bol priateľský a družný, v príjemne ružovej tvári rozhostil sa mu spokojný úsmev. Odprevádzal paniu až na hradskú.

— Neráčte mať nijaké obavy, — vravel presvedčive, — pokiaľ sa mňa týka, vykonám — ako som už spomenul — všetko, čo bude v mojej moci. Ak sa nám neprihlási abiturient učiteľského ústavu, môžete rátať celkom naisto, že… Ostatne, bude veľmi dobre, keď vykonáte návštevu u pána statkára. Azda by mohol pán Kvassay — dúfam, že sa s pánom statkárom dobre poznajú. Ja sám ho už budem vopred informovať, — a pri tom sa usmial.

Pani Kvassayová sa usmievala tiež, hodvábnu stužku na jej klobúčiku nadniesol veselý vetrík, kývla hlavou na pozdrav a podávajúc farárovi bielu rúčku, ubezpečovala:

— K pánu Jeřábkovi pošlem muža, zdá sa mi, že sa dobre poznajú, — a tieto posledné slová zvláštne zdôraznila. — Rozhodne ho neobídeme, najmä keď nám sám k návšteve radíte. Som vám za vašu láskavosť neobyčajne vďačná, pán farár!

Odchádzajúc blyskla po ňom koketne čiernymi očima. Farár už nezachytil jej vyzývavý pohľad. Obrátil sa a pomaly sa vracal k fare. Záhonky pred oblokmi, pečlive upravené, boly v plnom kvete. Na žŕdke, podopierajúcej bohate kvitnúcu ružu, sedela veľká strieborná guľa. Západ doháral v nej krvavým ohníčkom. Farár sa priblížil k ruži, zaboril skoro celú tvár do kvitnúcej koruny a dlho sa opájal vôňou čajových, žltých kvetov.

Potom, neobzerajúc sa už na hradskú, po ktorej sa vzďaľovala nezvyklá návšteva, zašiel do chladnej farskej siene.

Pani Kvassayová vrátila sa domov uveličená.

— Môžeme byť bez starosti, — vravela, — pán farár sa zaručil vykonať pre Aranku všetko, čo bude v jeho moci.

Jej muž pozrel na ňu s uznaním a vďakou:

— Vedel som, že sa vrátiš s dobrým chýrom. Vždy som tvrdil, že pán farár je veľmi pričinlivý. Aranka bude mať radosť — zostane doma a preca bude zamestnaná. Dnes si nikto nemôže vyberať… a za takéto miesto dal by každý neviem čo.

Pani Kvassayová za chvíľu mlčala. Napokon poznamenala:

— Len jedna vec ma trochu trápi…

Pánu Kvassayovi zachvely sa mihalnice na nervóznych víčkach.

— Aká vec?

— Ak sa prihlási na súbeh niekto z učiteľského ústavu, vtedy sa vraj nedá nič robiť.

— A prečo? Prečo by sa nedalo?

— Nuž či ja viem? — vystreklo z panej hnevive, — či ja viem, prečo? Pán farár hovoril, že sa musí vyvoliť uchádzač s najlepšou kvalifikáciou.

— Výhovorky! — a Kvassayov hlas bol vždy strmší, lebo videl, že sa prvý radostný chýr roztráca ako páperie vo vetre. — Všetko sa dá robiť… a nie, že sa nedá!

— Hovoril, že nie, — tvrdila pani znova, — majú takú úpravu… Musia vraj soznam žiadateľov poslať do Bratislavy. Možno aj opisy vysvedčení.

Pokrčila plecom a zase vyčkávala.

Pán Kvassay prehltol sklamanie a neozýval sa. A preca mu mala ešte čosi povedať, bolo ešte treba, aby aj on zasiahol…

Začala hlasom oveľa tichším:

— Pán farár radí, aby si zašiel za Jeřábkom a požiadal ho… Je v školskej stolici a jeho hlas vraj veľmi zaváži.

Pán Kvassay nevdojak otvoril ústa prekvapením:

— Ja? Ale — ja? Ja že by som mal ísť?

— A čo? Azda sa mám len ja o všetko starať? Všetkých ísť prosiť? Či nie je Aranka aj tvoja dcéra!

To všetko bolo pravda. To všetko Kvassay uznal. No nijako sa nemohol smieriť s tým, že by mal ísť za Jeřábkom, s ktorým mal pred časom veľmi nepríjemné nedorozumenie v daňovej záležitosti.

— Pozri, — začal celkom zlomeným hlasom, — to je vylúčená vec. Ja za Jeřábkom chodiť nemôžem! Nie a nemôžem! Vieš ty, čo medzi nami kedysi bolo? A hoci on dnes nedáva už nič najavo, pamätaj si — nezabudol! On nezabudol! A teraz… ja… aby som išiel prosiť. Vieš, čo to znamená?

Úradnícky prestíž a papierová dušička zachvely sa v samom základe. Vyskočil s kresla, začal prudko prechádzať izbou.

— Viem, čo to znamená, — vravela, využívajúc jeho rozpačitosti, — dobre to viem. Zabudnete na to, čo bolo, on pomôže Aranke a ty zas jemu, kde treba. Na tom preca nie je nič zlého.

— Nič zlého! Nič zlého! — rozčuľoval sa Kvassay, neprestávajúc behať po izbe, — pre teba veru nič zlého! Lebo nevieš, čo je to, byť zodpovedným úradníkom. Podáš niekomu prst — a on ťa onedlho posadí celého do kaše.

Pani sa nahnevala:

— Keď nechceš, nedbám. Dievča vtedy pôjde študovať ďalej, a ty sa aspoň nebudeš museť podkladať. Pôjde na medicínu… alebo…

— Na medicínu! — zalomil Kvassay rukami, — na medicínu… a na čo ešte? Buďme radi, že zmaturovala!

— Vidíš? Nechceš! A k Jeřábkovi ísť tiež nechceš. Pekný otec, na moj’ veru!

Hoci sa Kvassay vzpieral a bránil zo všetkých síl, hoci už videl v duchu závislosť, do ktorej ho privedie návšteva u Jeřábka, musel uznať, že iného východiska niet.

— Hovoríš, že je členom školskej stolice?

— Je.

— A kedy bude vypísaný súbeh?

— Už ho poslali do tlače. Voľba bude koncom augusta.

— Hm…

Kvassayovi trvalo niekoľko dní, kým sa k návšteve preca len odhodlal. Doma nemal pokoja — žena na neho neprestajne naliehala, dohovárala mu a mučila ho otázkami.

— Kedyže už pôjdeš? Myslíš, že za ním nebudú chodiť aj iní? Choď — lebo prídeš už neskoro, a vtedy to bude naozaj ponižujúce.

Priznal jej pravdu. Treba ísť. Aj išiel.

Išiel ako vo sne, s hlavou schýlenou a zamračeným čelom. ,Bože môj, čože to len bude?‘ — triasol sa mu sval kdesi v srdečnej krajine, nohy mu slably a vôľa ho opúšťala. Práve dnes pozeral si v úrade Jeřábkovu foliu i spisy — a zhrozil sa akýchsi daňových nedoplatkov. Je koniec, cítil to veľmi dobre, je koniec. Jeřábek síce pomôže Aranke — ale otca zahrabe, bude mu sedeť na šiji ako ťažké jarmo a zničí ho, zničí ho, zničí jeho úradnícku nezávislosť s úsmevom prajného protektora…

Kvassay konečne často pomohol a poradil svojim známym. Vedel však vždy zachovať zdanie čistoty a nestrannosti, nikdy sa nedal zneužiť.

Len Jeřábka sa bál, Jeřábka, ktorý sa dral bezohľadne vpred a za osobným ziskom, nedbajúc, že utláča a dusí druhých ako urputná burina.

Jeřábka sa bál — bál sa ho i vtedy, keď ho statkár usadil v salóne do hlbokého kresla a hostil ho vínom i priateľským úsmevom, bál sa ho i vtedy, keď sľuboval všestrannú podporu a pomoc.

Len vtedy, keď prešiel „Hájom“ do polí a vracal sa domov, v širokom priestore prvý raz spokojne vydýchol.

*

Ach, ako sa nekonečne vliekly tie dva mesiace prázdnin! Dni išly zvoľna jeden za druhým, kotúľaly sa ako žeravé gule, nebolo v nich vzruchu ani radosti, na všetko padal únavný spánok a najmä už august bol ako dlhočizný had, ktorý z každého dňa vyzliekal sa pomaly ako z tesného lieňa.

Vavro Klát temer nevychádzal z domu. Zadovážil si metodické príručky, zaľahol do kníh a zaujal sa novou robotou. Hľa, aké složité je to, čo sa nám vidí také jednoduché! Čítaš a hltáš problémy — ani ti na um nepríde, že čítanie samo je obrovský problém, rátaš a nepomyslíš ani, ako si k tomu došiel, že číslice nie sú pre teba len kolotavým pohybom bezduchých značiek, nepomyslíš ani, kto to bol, čo ti dal poznať a pochopiť ich obsah, zákonité usporiadanie a vzájomný súvis.

Všetko, čo znal, všetko, čo za dlhé roky štúdia dostalo svoj hotový, pevný tvar, rozbilo sa teraz Vavrovi na najelementárnejšie čiastky. Bol ako človek, ktorému spadly na dlažbu hodinky a rozsypaly sa na kúsky. Mal teraz posbierať kolieska, osky, kamene i vlások — ale ako ich složí, čím začne a čím skončí, aby to boly zas hodinky, presná a pevná vec, zapätá do prúdenia času?

Vavro bol vďačný, zápalistý učeň a vložil sa do práce s nadšením — videl už pred sebou malé jazierko dedinskej triedy, v ktorom poskakovaly, mrvily sa a vlnily veselé deti, potopené v laviciach až po tie vlasaté hlávky, videl sám seba, ako pomaly sbiera a skladá tu koliesko, tu osku a tu zas vlások, aby napokon mohol povedať: Ľaľa, deti, hodinky!

Čas sa vliekol a Vavro ho vyplnil čítaním kníh, riadením domácnosti a varením chudobných obedov, zakiaľ mať chodila prať a upratovať do meštianskych domov. Teraz, keď napísal žiadosť o miesto výpomocného učiteľa na cirkevnej škole, sedával doma pri okne, pohrúžený do tichého rozmýšľania. Očakávanie najbližšej budúcnosti, rozhodnutia, výsledku voľby a začiatku nového života — to všetko nanášalo na napäté plátno jeho obrazivosti barevné škvrny, slievajúce a miešajúce sa v jediný neurčitý tón. Táto bolestná neurčitosť ho vydražďovala, stával sa nervóznym, nedočkavým a hneď zas apatickým, ubolené vnútro bolo ukonané a mdlé.

Raz v nedeľu večer, ten týždeň, pred voľbou, vrátila sa mať domov s radostným úsmevom a natešená.

— Nechcela som ti nič povedať, no teraz už poviem. Bola som… za tým pánom farárom…

Vavra tá zpráva veľmi prekvapila.

— Vy, že ste boli…?

— Išla som ho poprosiť, ak by to dajako išlo, aby ti išiel pri voľbe na ruku. Vyrozprávala som mu všetko, ako je s nami, a že…

— Kto vám to poradil?

Mať sa usmiala ako za pochvalou:

— Nikto. Ale sa to tak robí. Myslíš, že si si zažiadal len ty? Môj milý, majú vraj už dajakých dvacať žiadostí!

— A čo hovoril pán farár?

— Že v prvom rade berú do ohľadu vzdelanie, ale že sa tiež posudzujú i pomery žiadateľov. Bol veľmi príjemný a uznanlivý, pekne ma vypočul, tak, hádam, akosi už bude…

Vavro nebol nijako nadšený matkinou zprávou.

— Hovoríte… dvacať žiadostí? Odkiaľ? Od koho? Dvacať žiadostí na jedno výpomocné miesto!

Zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, prišiel mu na um Peter Zvara. Vavrovi sa zdalo, ako by Peter sedel pri stole oproti nemu, ako by naň vyčítavo pozeral, ako by sa mu vrezával do svedomia dlhým, smutným pohľadom, v ktorom krvácalo ich dávne kamarátstvo.

,Teda tak, zažiadal si si,‘ — počul Petra hovoriť ako z veľkej diaľky. ,Chceš byť učiteľom v našej dedine, však? Nuž dobre, buď si! Môžeš sa zo školských oblokov dívať, ako chodím v zaplátaných nohaviciach na pole, ako vyvážam hnoj a plieskam bičom, môžeš… a ja sa nenahnevám. Len neviem, ako to spraviť, aby ti školská stolica dala prednosť predo mnou, pred svojím… Keby som mohol, pomohol by som ti, ale takto… na moj’ dušu neviem.‘

Vavro plával v nepríjemnom sne. Bol to len šepot kdesi v tajnom kútiku vnútra, zásah neviditeľnej ruky do uboleného svedomia — a preca ho to skmáslo, podťalo a zronilo.

,Nechcel som, Peter, prepáč! Zabudol som, že…‘

Ach nie! To nemôže tak byť. Zabudnúť na najlepšieho kamaráta, zabudnúť a rvať sa práve s ním o jediný kúsok chleba?

Vavro mlčí a zreničky má ako dve studne plné bolesti. Hľa, čo hovoril kamarát Peter: Keby som mohol, pomohol by som ti… A Vavro? Čo si myslel, keď písal svoju žiadosť? Prišiel aspoň k Petrovi spýtať sa? Prišiel mu oznámiť svoj plán a presvedčiť sa, či aj Peter nepomýšľa na to isté miesto? Ako by mu bolo, keby naozaj bol u nich učiteľom a musel stretávať Petra s prázdnymi rukami?

— Mama, najradšej by som svoju žiadosť odvolal, — povedal zrazu zmeneným hlasom. — Odvolal by som ju a hlásil sa na iné miesto.

— Čo sa ti porobilo, chlapče nešťastný! — a mať sa musela až stola zachytiť, aby nepadla. — Čo sa ti porobilo… teraz, keď som už bola u pána farára, chcel by si odvolávať? A prečo?

— Prečo? — a Vavro sám pozastavil sa dlho pri tejto otázke.

Má matke vyzradiť skutočný dôvod chvíľkového vzplanutia? Má jej povedať, že ho bolí zrada kamarátstva, ktorej sa dopustil? Má jej povedať, že Peter má oveľa viac nádeje i práva na to, aby bol vyvolený? Neporozumela by ho, vôbec by nechápala závažnosť dôvodu, ktorý naň zrazu zaľahol.

— Nuž povedz! — naliehala mať.

— Nemyslím, že si vyvolia práve mňa, — zapochyboval prvý raz pred matkou, ktorá dosiaľ žila v radostnej predtuche nového života. — Sama hovoríte, že tam už majú dajakých dvacať žiadostí. To je veru slabá nádej na úspech…

— Blázonko, — chlácholila ho mať a prešla mu rukou po vlasoch, — môžeš mať práve ty to šťastie!

Jej teplý, milujúci hlas nevedel však rozohnať Vavrove pochybnosti a chmúry.

Posledný týždeň pred voľbou presedel Vavro sťa na žeravom uhlí. Všetko ho omínalo a škrelo, všetko, k čomu prisadol, ho odpudzovalo, a keď vzal do ruky knihu, tančily pred ním nie slová, ale jednotlivé písmenká divý tanec, nenachádzal v nich smyslu a jediné, čo malo akýsi súvis, boly rozkolotané myšlienky, pripínajúce sa napokon len a len — k Petrovi.

Koľkokrát chcel Vavro v tomto týždni opustiť smutnú izbičku, rozbehnúť sa cez lány polí priamo do dediny, schytiť Petra za ruku a kričať jediným dychom omluvu a prosbu: Prepáč! Vzápätí zas si uvedomoval, že vlastne o Petrovi nič nevie, možno, že Peter ani žiadosť nepodal, možno, že si zažiadal inde alebo sa rozhodol pre iné povolanie.

Trápilo ho, že sa celé prázdniny nevideli, a teraz sa bál, či budú vedeť teplým, oddaným priateľstvom rozptýliť chladný tieň, ktorý — nazdával sa — bude medzi nimi v nedeľu ležať.

Ach, aká to bola v nedeľu cesta! Šiel po bielej hradskej a každý krok ho pálil, ako keby to nebola hradská, ale prúd tečúcej, žeravej liatiny. Chudobné mladé agáty, polámané a úbohé, sprevádzaly ho od mesta až k dedine. Vietor ískal v ich riedkych korunách a ony sa slabo zachvievaly. Práve tak vo Vavrovom vedomí chvel sa ohlas matkiných slov, ktorými sa s ním pred odchodom lúčila.

— Choď si teda, choď. A prajem ti veľa šťastia. Šťastlive sa vráť!

Snažila sa o úsmev, no Vavro zbadal, ako sa jej v očiach čosi pohlo, ako sa jej tam zatrepotal tieň — tieň vtáka, ktorý prvý raz putuje neznámou cestou a hľadá, kde by sa usadil.

,… prajem ti veľa šťastia…‘

A čo, keď sa vráti s prázdnymi rukami? Veď — Bože môj — Vavro je skoro rozhodnutý, v poslednej minúte odvolať žiadosť, ak sa dozvie, že sa aj Peter účastní súbehu. Je rozhodnutý — aj nie, je rozpätý na bolestnom kríži. Jedna jeho ruka vystiera sa za kamarátom a Vavro by na neho rád zavolal: ,Prepáč, skoro som zabudol, ale odvolávam!‘ — a druhá ruka ukazuje k matke, ktorá po celé roky drhla dlážky a prala, deň čo deň prehltávala rozmary vždy inej panej, potešujúc sa jedinou myšlienkou, ktorá ju posilňovala: ,Keď Vavro doštuduje, bude aj mne lepšie!‘ Ach, aký to bolestný kríž! Rozpäté ruky omdlievajú…

Celá dedina videla sa mu už s kraja sviatočná. Koniec augusta bol prehriaty a vlahý, horúce letné dni schladilo niekoľko dažďov. Všetko bolo úpravné a čisté, všetko oddychovalo ako po kúpeli.

Uprostred dediny pred kostolom, v tôni rozbujnelých agátov a bachratej veže, stálo niekoľko gazdov. Vavro sa zastavil blízko nich, díval sa okolo seba na gazdovské dvory, vyvrátil hlavu dohora a pozoroval vežu kostola ako cudzinec, ktorý tu nikdy nebol a nevie, kde by utratil čas v neznámom mieste. Ale Vavro dávno pozná tento zaprášený trojuholník, do ktorého sa sbehol stred dediny, dávno pozná vežu i celý kostol a priliehajúcu faru, skrytú teraz v záplave ruží — dávno už všetko pozná — a dnes by veru radšej ani nepoznal.

Obzerá sa, ale nevidí, nevníma nič, zato počúva a snaží sa zachytiť útržky gazdovských rečí. Pochvaľujú si dobrý čas, posielajú zraky tam, kde za humnami, za zelenými záhradami polia prekypujú šťavnatým repným listom — kyvkajú hlavami a každému sedí v tvári spokojný výraz.

Potom sa ktorýsi z nich obrátil k fare a tu Vavro, opierajúc sa o drsný agát, snažil sa zachytiť nový rozhovor.

— Ako tam dnes…

— … aby len súceho vyvolili…

— Moc sa ich vraj hlási.

— Lepšie…

— … vyberú si…

— Zvarovho, hádam…

— Daj s ním pokoj!

— … prečo nie zo svojich?

Vavrovi sa zdalo, ako keby posledné slová patrily práve jemu. Zachvel sa vo vnútri, čosi ho popálilo a potom rozťalo. Vecí pravda — prečo nie zo svojich? No, čo má vtedy robiť on? Kde je on — svoj?

Po hradskej prichádzal Peter. Už zďaleka zočil Vavra, rozhodil rukami, ako keby mu chcel bežať v ústrety a objať ho, potom mu ruky sklesly a on len zrýchlil krok a usmieval sa. Keď však bol už celkom blízko, i ten úsmev sa kdesi roztratil a do očú sadol mu podivný tieň, akási myšlienka, nečakaná a pochmúrna, usadila sa v nich a zahaľuje prvšiu radosť.

Keď Vavro zbadal Petra, vykročil, teraz však zostal ako prikutý a čakal s previnilou tvárou okamih, v ktorom sa všetko kamarátstvo rozsype ako jemná, krehká, sklená ozdôbka. Hľa, smutný, sklamaný Petrov úsmev, hľa, už sa otvárajú jeho pevne krojené rty, hľa, už je koniec…

— Vavro!

Vietor odniesol tento jediný výkrik s Petrových rtov a potom ustal. Po dlhšej chvíli, plnej prekvapenia, Peter vydýchol:

— Po čo si prišiel, Vavro? Vari aj ty… Máme tu dnes voľbu.

V tom okamihu sa Vavrov zrak neisto zamihal.

— Veru, Peter, veru… Aj ja…

Peter mu položil obidve ruky na ramená, smutne na neho pozrel a chcel voľačo povedať, no nemohol, hrdlo sa mu sovrelo a on svesil hlavu.

,Hore hlavu!‘ — chcelo sa volať Vavrovi, — ,hore hlavu, pozri, ja teraz, ak chceš, pôjdem a odvolám ešte svoju žiadosť!‘

No ani no nemal sily vydať zo seba hlasu. Bol to ako mátožný sen, chcel by kričať, nemohol, chcel by bežať k fare, nepohol sa s miesta, nohy mu viazly v čiernom bahne vlastnej zrady, ktorá pred ním roztvorila hubu.

A tu si Peter dodal síl, pozrel na Vavra a vravel:

— Kamarát…! Prečo si neprišiel prv, prečo si mi nepovedal? Nebol by som sa hlásil, nebol by som…

— Máš na to väčšie právo ako ja, — uronil Vavro, zmožený náhlym prívalom citu, — si svoj… aj hen tí tak hovorili! — a pohodil hlavou v stranu rokujúcich gazdov.

Ako by ho zrazu neviditeľná peruť vyniesla do výšavy — bol ľahký, nehmotný, i srdce bolo ľahké a ozývalo sa zrýchleným tlkotom, dávne, staré kamarátstvo vynášalo ho do zjasnených oblakov, ktoré dosiaľ nikdy neboly prežiarené slnečným jasom tak ako teraz. A tu Peter ešte jasne vyslovil to, čo Vavro za seba nemohol:

— Pôjdem ešte teraz… snáď nebude neskoro… a poviem im, že svoju žiadosť odvolávam! — a bežal k fare.

Vavro sa rozbehol za ním:

— Nechoď! Nechoď, Peter! Veď… aj tak by som nebol sám… až dvacať…

K fare žiaden z nich nedobehol.

Otvorily sa dvere, z nich vyhŕklo sa niekoľko gazdov.

Členovia cirkevnej školskej stolice sa rozchádzali, pán farár s večne príjemným ružovým lícom sa s nimi lúčil a potom, vracajúc sa do fary k Jeřábkovi, mimochodom prikročil k nádherne kvitnúcej ruži, privoňal k nej a privrel slastne oči.

Rokujúci gazdovia sbehli sa k výborníkom.

— Nuž… tak ako to dopadlo?

— Kto bude učiť?

Peter s Vavrom pritočili sa k nim práve včas, takže počuli kusé odpovedi:

— Jedna slečna z mesta…

Peter a Vavro pozreli na seba preca len s prekvapením.

— Slečna? A prečo nie tuto z našich? Zvarov oný…

— Ona sa vraj vyzná v muzike, — začali vysvetľovať výborníci.

— Aj z náboženstva má lepšiu známku…

— Teda tak. Slečna.

— Hej. Akási… Kvassayová.

— Hm…

Rozišli sa. O chvíľu bolo pred kostolom ako vymetené.

Peter sa pobral s Vavrom k mestu. Keď už boli z dediny von, v zeleni repných lánov, v hnedých rozlohách podoraných strnísk, v pokojnej, tíšivej hladine šťavnatej zeme, kde na človeka nič nepadá a nič ho negniavi, kde je len zem, obloha a vietor — Vavro sa zastavil a vravel:

— Vidíš, darmo by si bol odvolával. Ale jednako… ďakujem ti!

Pevne mu stisol ruku a potriasol.

— Teda Aranka, — poznamenal potom Peter. — Muzika a známka z náboženstva. Ani by človek neveril, čo môže najviac rozhodovať… Boh s nimi! Pokúsime sa ešte dakde inde.

— Aj ja ešte oprobujem. Len o jedno ťa prosím Peter…

— O čo?

Vavro sa usmial ako po prekonanej veľkej bolesti a vravel:

— Už nikdy nesmieme žiadať obidvaja o jedno miesto!

*

Toho dňa v nádeji Vavrovej matky zjavila sa veľká štrbina. Bolo to, ako keď sa potrhá rybničná hať. Toľké roky svádzala drobné pramene nádeje k jednému miestu, nádej sa hromadila úmerne k času, ktorý sa krátil a približoval Vavrovu maturitu. Vstávajúc do nového dňa plného ťažkej roboty a únavy, posilňovala sa vždy trblietavými zábleskmi slnka, ktoré sa odzrkadľovalo na hladine jej nádeje ako na rybníku, kde vyzýva blýskavé rybky k hrám a vtáctvo k radostnému kriku.

Teraz sa hať pretrhla. Nádej, posbieraná za dlhé roky z drobných žriedel, valí sa trhlinou von a jej hladina navidomoči klesá…

— A prečo si vyvolili práve takú? — spýtala sa Vavra v zúfalstve. — Prečo, keď toho nepotrebuje, keď má doma všetko, čo si len žiada? Prečo?

— Neviem, — pokrčil Vavro ramenami, — azda vám pán farár hovoril pravdu, keď vás ubezpečoval, že sa bere ohľad i na pomery žiadateľov… Pomery Aranky Kvassayovej im, hádam, zaručovaly dobré vychovanie a čo iné. A potom vie hrať, môže zaskočiť za chorého organistu, aj z náboženstva má jedničku…

Z Vavra tie dôvody vystrekovaly ako kvapky jedu. Preca však snažil sa ovládať svoj hnev, nejatriť matkinu prvú ranu, a preto ju napokon potešoval:

— To ešte nie je koniec. Zažiadam si na iné miesto — azda sa mi len dačo podarí. Podám si žiadosti na niekoľko miest.

Vavro po tieto dni nerobil nič iného, len niekoľkokrát prepisoval maturitné vysvedčenie a robil opisy osobných dokladov. Zhrozil sa, keď si spočítal sumu potrebnú na kolky — predstavil si, koľko ťažkej roboty treba, koľko štvorcových metrov dlážky vydrhnúť alebo koľko korýt bielizne musí vyprať matka, aby dostala na ruku toľké peniaze! No, nedalo sa nič robiť, matkine ruky boly jediným ich zdrojom — a Vavrových rúk zatiaľ svet nepotreboval.

Bol koniec leta, pozlátený ukonaným slnkom, na ktorom všetko usínalo a sladlo. Sladká bola zem, obťažkaná šťavnatými dyňami, sladké boly i vetry, ktoré prichádzaly z juhovýchodu a potuľovaly sa nad krajom, vetry, v ktorých bol sladký opar orientu a závrat jeho prižmúrených očí.

Bol koniec leta, všetko sladlo.

Len pre Vavra bolo všetko také horké…

Len pre Vavra? ,Volajte, kričte, nebudete sami, dnes už miliony volajú a kričia!‘ — vracaly sa mu do vedomia Barnove slová, ktorými sa lúčil. Preto keď Vavro dakedy prechádzal mestom, keď videl na tých istých nárožiach ulíc stáť tých istých ľudí s prázdnymi rukami a roztekaným, neprítomným zrakom, cítil, že i on patrí už k ním. A jestliže rozposielal svoje žiadosti o miesto, nebolo to nič iného ako ich pravidelné návštevy v sprostredkovateľni práce, ako ich potulovanie od stavby k stavbe, od dielne k dielni, od domu k domu — všade tá spoločná snaha uchytiť aspoň kus možnosti žiť, vypľuť aspoň trochu tej nekonečnej horkosti a prijať zo sladkej dlane života aspoň maličký kúsok cukru…

Dlaň života bola však zavretá, zaťatá v tvrdú päsť — a Vavro aj títo všetci s nároží mesta, miliony ľudí s nároží miest celého sveta zúfale lezú, predbiehajú sa a snažia sa ako mravci vniknúť do zavretej dlane života, v ktorej šípia kus cukru…

Vavro zriedkakedy prešiel cez mesto. Nárožia boly však vždy plné. Vídal tu niekedy aj Marka a zastavujúc sa s ním na chvíľočku, spýtaval sa ho:

— Nič?

— Nič! — potriasal Marek hlavou. A potom sa díval mlčky pred seba.

Už dávno sa minuly jarné dni, ktoré sa zdaly sľubovať prácu. Nebolo to pravda, že sa stavby pohly, nebolo to pravda, že sa robota rozkývala. Tak ako lanský rok, minul sa i tento a na nádej slnečných jarných dní padala ospanlivosť zlatej jesene. Čím viac sa vŕšil čas, tým redšie boly reči chlapov na nárožiach ulíc. Očakávali zimu — a tá mohla zas byť len horšia od všetkých minulých zím.

— Na Horniakoch je už len lepšie…, — rozsudzovali jedni.

— Prečo? Veď tam majú iba ten zemiak.

— A ty máš? Ani toho zemiačka nemáš.

— Nuž…

— Boli by sme hladní na Horniakoch tak, ako sme aj na Dolniakoch.

— Majú aspoň kus dreva na oheň, všade sú tam hory.

— To je pravda. U nás rastie len slama. To je mrcha ohrev.

— Horniaci sú hladní, ale si sedia aspoň v teple…

— Nuž tak vidíš!

Chladnejšie vetry prefukovaly vetché kabáty. Chladnejšie vetry podkášaly myseľ i odvahu.

I Markovi prešla jar a leto tak, ako keď vietor zaduje a utíši sa.

Čo bola preňho jar! Bol by sa i schopil, bol by i ožil, bol by zakýval hlavou ako kaderavé agáty, bol by zakvitol mladým úsmevom a nasiakol šťavami radosti — no nemohol.

V „Háji“ v korunách stromov milovaly sa divé hrdličky, v mladom zboží jarabice vyvádzaly celé kŕdle mláďat, blýskaví chrobáci na poľných cestách valili svoje guľôčky, do ktorých zavreli svoju lásku, všetko, čo sa zrodilo na tento svet, žilo život plným dúškom, len ľudia nie, len ľudia boli jedni druhým vlkmi a triedili ďalej svoj jediný rod.

V prírode všetko sa dusilo životným šťastím a láskou. Len ľudí bolo toľko nešťastných a bez lásky.

Marek nepoznal jari ani leta. Preňho boly rovnako šedivé všetky dni. To len tajne, proti vôli a v najtajnejšom záhybe vedomia sa mu čosi zachvelo, keď videl Jožinu bežať cez dvor, keď sa pri studni prehýnala v drieku, keď sa jej po pleciach hadily nepokojné pramene vlasov a keď sa naň usmievala dôverčivými očima.

Niekedy sa s ňou zastavil a pohovoril. Niekedy sa za ňou len díval, ako sa dívame do diaľav s neurčitou túžbou. Vtedy, zdalo sa mu, bola najkrajšia, vtedy sa podobala čudesnej fata-morgane v suchopáre dní, vtedy sa v ňom ozývala ako vzdialené volanie kukučky, ktorú nevidno.

Bálentka mala vždy dosť roboty a preca nemohla nezbadať, že Marek, hoci len po dvoch-troch slovách, ktoré s Jožinou dakedy prehovoril, vracal sa domov zamlklý a zamyslený. I Marek sa niekedy čudoval sám sebe. Od tej doby, čo našiel Jožinu na brvnách plačúcu, od tej doby, čo ju tíšil a kamarátsky jej dohováral, prešlo už skoro pol roka — Jožina sa uspokojila a vyliečila zo svojej bolesti, ktorá ju vtedy tak skmásla, znova ožila a kvitla radostne, plápolavo ako krvavý mak.

Raz sa Bálentka dívala, ako Marek s Jožinou na dvore hovoria. Keď sa potom vrátil, domov, začala tak akosi zpoza bučka:

— Je to už len šikovná dievka…

Marek mlčal, díval sa do novín, ale čítať nemohol.

A Bálentka zas:

— Škoda jej takto… Mohla by sa vydávať.

Marek zas nič.

Keď boly dusné letné noci, keď spara horúcich dní sa ani v noci nerozchádzala, stalo sa raz, že sa Marek vracal domov zo schôdze a našiel Jožinu sedeť na starých brvnách. Nevšimol si jej, mal oči zasypané prachom hviezdnej noci — no ona naňho zavolala.

— Sy akýsi pyšný… — vyčítala mu.

— Nevidel som ťa.

Sadol si vedľa nej a mlčal.

— Prečo mlčíš? — spýtala sa ho po chvíli a nachyľujúc sa k nemu, nevdojak zašteklila ho na líci prameňom vlasov.

— Tak. Nechce sa mi hovoriť, — odpovedal.

— Si smutný… — a vzala ho zľahka za ruku.

Nebránil sa, nechal ju v jej dlaniach. Prebehlo ním teplé zachvenie, zatrepotalo sa mu vedomie mámivým vetrom rozvlnené, sladký ošiaľ ovial mu hlavu i srdce. Stal sa malým a slabým, stratil vládu nad sebou a zrazu — ani nevedel ako sa to stalo — položil zmámenú hlavu na jej rameno. Jožina ju objala, pritisla a začala mu ískať vo vlasoch.

Veľké hviezdy stály nad nimi ako biele chryzantémy.

Po chvíli, keď ho už celkom zmáhal divný závrat a keď Jožina vždy rozpačitejšie preberala sa mu v hustých vlasoch, keď už cítil, že ju musí pevne objať a prevážiť, zrazu sa striasol, vymanil hlavu z jej dlaní, vstal a vravel:

— Dobrú noc… Jožina!

Odišiel neobzerajúc sa, a ona zostala sedeť na brvne bezradná, zmrazená.

Prešlo leto, jeseň sa vkrádala do kraja, podplácajúc si ho zlatom i meďou schnúceho listia. Nad zaoranými strniskami túlaly sa veľké vetry, vňať širokých repnísk sa rozložila a stmavela. Pohoda krátkych dní skĺzala po kosých lúčoch slnka na usínajúcu zem. Koniec septembra skrápal oblohu hustým dažďom padajúcich hviezd.

— Tak mi je čohosi ľúto, — vzdychla si raz Bálentka náhodou pred Markom.

— A čoho, mama?

— Tak…

Nebola by mu to vyzradila ani za celý svet. A preca nebolo dňa, aby aspoň chvíľku nebola myslela na Marka, na jeho život pridlávený k zemi, na jeho mladosť, okyptenú a zlomenú ako lodyha, ktorá už nemôže kvitnúť. Myslela naňho a často i na Jožinu, myslela na to, ako by jej materinskému srdcu bolo dobre, videť Marka ženatého, šťastného… Keby mal prácu, vracal by sa večer domov, umyl by sa a preobliekol, navečeral sa, pohovoril a čítal, poihral by sa s deťmi a usmieval by sa na ženu, na všetky predmety v čistej izbe, na všetky známe zvuky, ktorými sa ohláša spokojná domácnosť. Všetko by bolo také milé.

,Tak je mi čohosi ľúto,‘ — vzdychla si, a mala veru radšej mlčať. I bez toho bolo aj Markovi ťažko, zaľahla naň nevysvetliteľná ťarcha a on sa spieral a bránil, snažil sa striasť ju so seba, no darmo. Neležala na ňom — bola v ňom, prenikla každú buňku mladého tela, plienila každú myšlienku i vzlet.

— Neviem, čo sa to teraz so mnou porobilo, — vyznal sa kedysi Mišovi Trieskovi. — Nemôžem o ničom poriadne a pokojne rozmýšľať, a vôbec…

— Možno, že láska…? — pozrel naň Mišo s úsmevom.

Ako keby pred ním rozžal ostré svetlo, v ktorom sa zrazu ukázalo všetko jasné, pochopiteľné a samozrejmé. Pravdepodobne bola to láska — a práve preto vzoprel sa Marek zo všetkých síl, hodil rukou a neprirodzene sa zasmial:

— Ty blázon!

Viac o tom s Mišom nehovoril. Bil sa sám so sebou, spoliehal sa na svoje sily, hoci mu trochu zlyhávaly. No i keď za chvíľu zlyhaly, preca sa ešte vždy vedel napokon schopiť a nepodľahnúť.

Bola jeseň, ráno i večer potulovaly sa po poliach studené hmly. A Marek sa túlal ako tie hmly, vytrvale a bez cieľa, z majera do mesta a zpäť, poliami, na ktorých už dávno všetko odkvitlo i dozrelo. Teraz už boly mu blízke, bez omamných vôní a zurčiacich štiav, boly ako on, poplienené a prázdne, len s burinou voľne sa rozkladajúcou. I v ňom hlas rozumu, tvrdý a horký, rozrástol sa ako mocná burina a zahlušil všetko, čo sa v ňom zachvievalo v okamihoch slabosti a podliehania.

Túto nedeľu večer, vracajúc sa domov prv ako obvykle, stretol Jožinu v „Háji“. Dívala sa do korún stromov, a to len preto, aby mohla povedať:

— Čo chvíľa spadne všetok list…

A zatiaľ nemyslela na žltnúci list, myslela na Marka a čakala naň.

— Spadne, — prisvedčil Marek. — Už je zas jeseň… Čo tu robíš?

— Tak. Dívam sa.

— Dívaš sa? — a smial sa jej výhovorke. — Veď už je skoro tma!

Teraz sa zasmiala i ona. Ozaj — čo mohla videť v tomto šerom, hmlistom podvečere, keď tma i stromy začínajú splývať a keď sa chodník stráca pod nohami? ,Keď už tak chceš, poviem ti,‘ — pomyslela si, pozrela Markovi do očú, ale len na malú chvíľku, a potom vravela:

— Nazdávala som sa, že ťa uvidím…

— Ty si ma čakala?

Jožina mlčala. Bola už tma, nevidel, ako sa zapýrila, ako si trasúcou rukou urovnávala záponku. Sadli si na lavičku pod starým dubom, hoci západný vietor, ktorý húdol v spleti vetví, bol plný chladnej vlahy.

— Neprechladneš?

— Nie. S tebou je mi dobre, — a tichúčko sa zasmiala.

Vyzliekol svoj ošúchaný plášť, prisadol bližšie a zakryl ním seba i ju. Boli k sebe pritisnutí, rozochvievali sa spoločnými záchvevy i hriali sa vnútorným teplom, ktoré sa z nich navzájom prelievalo a spájalo.

— So mnou je ti dobre…, — opakoval ako v snách.

— Veru, len s tebou, — podchytila jeho slová a potom dodala: — Ale ty o mňa nedbáš. Myslíš, hádam, na inú…

Pritisol ju ešte mocnejšie. Zvrátila hlavu nazad — cítil jej krátky, horúci dych, vytušil vzrušený tlkot krvi. Položila sa na jeho rameno bezvládne a sladká… a on sa sklonil a zamkol jej pootvorené rty dlhým bozkom. Zmocnil sa ho závrat, padal s ňou do nekonečnej hlbiny plnej zázračných hviezd, nebolo ničoho, kde by sa mohol zachytiť, len jej horúce rty, z ktorých vanula sladká horkosť jadra.

Bol to len okamih. Marek sa zrazu zachvel, zahalil Jožinu celým plášťom a vstal. Keby bol deň, videl by, že Jožinin vzrušený zrak zastrel sa chmárami zúfalstva, čosi v ňom spínalo ruky a volalo o pomoc.

— Bojím sa, že prechladneš, — opakoval rozochvelým hlasom.

Vtedy Jožina vstala tiež, položila mu jeho plášť na ramená a zvoľna, ako keby si trhala kusy vlastného tela, vravela:

— Nehovor, že sa bojíš o mňa. Mňa sa bojíš… a ja neviem prečo…

Išli spolu tmou pomaly a bez cieľa. Dlho mlčali. Potom sa Marek zastavil a hlasom, chvejúcim sa dosiaľ ako nalomená haluz, povedal:

— Teba sa nebojím, Jožina. O teba sa bojím. Bojím sa, aby si neprišla do nešťastia…

— A či láska je nešťastie?

— Nie. Láska sama nie, ale… Čo by si potom robila? Veď ja som… nezamestnaný!

Jožina mlčala. Prvá bolesť pominula a ona zas vnímala Markov hlas ako ďalekú hudbu, ako vietor, ako šepot vlhkej zeme.

— Ja som nezamestnaný! — opakoval Marek. — Chodím a dýcham, vidím a čujem, všade dookola je život a krása, lež to nie je pre mňa, pre nás. Ani láska už nie je pre nás. Pozri, som mladý a zdravý, aj ty si mladá a zdravá… a preca ťa nemôžem milovať tak ako sa iní mladí ľudia milujú, zakladajú rodiny a majú deti. Myslíš, že ich nevidím? Myslíš, že mi je nie ľúto celého života? Je nás státisíce mladých a zdravých a preca sme ako prázdne kvety… prejde čas, odkvitneme a nebude nikoho, kto by prišiel po nás. Nebude semena, ktoré by dozrelo.

Išla po jeho boku, srdce ako v ostrom klepci, čosi sa jej plantalo v nohách a v prsiach sa prevaľoval ťažký balvan.

— Čo z nás mladých bude? — spýtal sa skôr sám seba, — kam takto dôjde národ? Počuj si všelijakých rečníkov, pozri si kadejaké noviny a knihy… všade sa len bijú v prsia, vynášajú svoju starosť o národ, a nás videť nechcú, o biede počuť nechcú, polovicu národa a dve tretiny mladých šliapu do prachu, nemáme práva na život, nemáme práva na lásku, nemáme práva na nič… Nebojím sa teba, o teba sa bojím a nechcem, aby si bola v takej priepasti ako som ja.

— Veď sa to už dajako zmení, — začala ho tešiť, — zas bude robota…

Bolo jej Marka ľúto a hlas jej nasiakol bolesťou.

— Zas bude robota! — vystreklo z Marka. — Veď ja nehovorím len o nás, o nezamestnaných. Pozri koľko zarábajú robotníci vo fabrikách, koľko dostávajú na majeroch, koľko dávajú tebe aj iným… veď vy ste zamestnaní! Pozri na mladú inteligenciu… bije sa o miesta s 300 a 400 korunovým platom, z mladých doktorov a inženierov sú vrátnici a policajti. Myslíš, že takéto zamestnanie, takáto robota otvára svet? Myslíš, že je im lepšie, myslíš, že sa vám dáva väčšie právo na život, na šťastie, na lásku, myslíš, že vy ste… zachránení? Ja nemám roboty, my nemáme roboty a trpíme biedu, ale títo všetci trpia biedu aj pri tom, keď pracujú. Hovoríš, že sa to už dajako zmení… samo sa to nezmení, my to musíme zmeniť, my mladí, dokiaľ sme mladí a dokiaľ sa nám chce žiť. Vidíš, nebojím sa ťa, — a Marek vzal Jožinu za ruku a pevne ju tisol, — nebojím sa ťa, ale je mi tak ľúto, keď vidím, ako sa minula zas jedna jar, čo nebola pre mňa, keď vidím, ako roky idú a ja nie… Život? Šťastie? Láska? Nič. Nič. A preto to musíme sami zmeniť, preto nám teraz zbýva len boj na život a na smrť… a až potom budeme môcť žiť, milovať a byt šťastní.