ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa večerom vracali s poľa domov, bola obloha ešte vždy čistá a obzor jasný. Zdalo sa, ako keby mal prísť slabý mrázik. Z komínov dediny, ku ktorej sa blížili, vystupoval belasý dym strmo k oblohe. A keď zahrčaly ich vozy po tvrdej hradskej, otriasal sa nad nimi priestor a všetky ostatné zvuky zanikly. Prinášali do dediny vôňu preobrátenej zeme, vôňu kvitnúceho žita, a budúcich chlebov, lebo to všetko bolo už obsiahnuté jarnou nádejou, ktorá sa vznášala nad celým krajom.

Ratajov ukonaný kôň pohadzoval hlavou a hriva poskakovala mu okolo šije, podobajúc sa jazýčkom pastierskeho ohňa. Kráčal pomaly, kopytá zasekával už akosi neisto do jamôk, vyplnených ostrým štrkom, nozdry mal suché a pokojné. Teraz už by len maštaľ, plný válov a vedro čistej vody, trusom zaváňajúce teplo a kus slamy pod seba.

Ondriš išiel s otcom vedľa voza.

— Bude, hádam, troška mrznúť, — obzrel sa Ondriš po zelenkastej oblohe nad sebou. Vravel to len tak, aby prerušil mlčanie, a hlavu nechal pri tom zvrátenú nazad. Bolo to tak príjemné, zalykať sa priezračným jarným povetrím, čo sa nad zemou vysoko-vysoko vzdúvalo bez toho, že by mu mračná zahatily rozlet.

Zdalo sa, ako keby otec zabudol odpovedať; tak dlho trvalo, kým sa ozval:

— Nech… Taký mráz nemá teraz ešte čo spáliť. Aj by bol slabý.

No i on kládol na svoje slová malú váhu. Ako Ondriš. Malencove kravičky potkýnaly sa za Ratajovým vozom, ako keby nasilu chcely po celodennej oračke stačiť za koňom. Jarmo bolo ťažké. Zem bola tvrdá. Nestačily, zostaly kus za vozom a pred svojím prekladaly nohy len tak raz-dva.

Agata sedela na voze a pozerala pred seba, na cestu, tam, kde vedľa otca kráčal Ondriš. Išiel pružný a hybký, pevný v širokých pleciach a so vzpriamenou hlavou. — Ondriš… Ondriš… To len tak nevdojak prichádzalo Agate na um, ako voz hrčal a natriasal sa v odretých oskách. — Ondriš… Ondriš… A voz sa zasekával a Agata pozerala vpred, bez akejkoľvek určitej myšlienky, celá roztratená do sviežeho priestoru, v ktorom miliardami nepostihnuteľných iskričiek dosiaľ sa ohlášalo zapadlé slnko. Domy svietily čistými stenami, jeden rad zprava a druhý zľava, jasne belasé na žltkastých podsteniach, niektoré s mochnatou slamou striech a iné pod červenou škridlou, so širokými vrátami do dvorov, tých slnečných a vypálených dvorov, na ktorých v lete sliepky vysedávajú s otvorenými zobákmi v skúpej tôni agátov a na jeseň viaznu v riedkom blate. I popri hradskej alebo uprostred dediny pred kostolom, obstupujúc trojičku, černejú sa riedke, neurovnané konáre agátov, ktoré nik nereže a nestrihá. Hľa — ženy idú na studne; tie čo sa vracajú, prehýbajú sa pod ťarchou putní a vedier, podvoľujúc krok určitému rytmu. Deti, ufúľané a pestré, čľapkajú sa pri studniach v studených mlákach alebo rozháňajú riedke skupinky husí s nehybnými, jasne modrými očkami.

A dym z komínov stúpa ešte vždy priamo, ako keby voľakto neviditeľný do každého z nich nastokol ohromný priezračný kyjak.

Z diaľky, zpoza kostola zarachotil bubon. Ako keď sosýpajú zemiaky do pivnice — tak sa rozsýpal aj zvuk obecného bubna; preskakoval mu hlas a zachytával sa v kútoch radov domov, vracajúc sa ku kostolu hluchou, rozbitou ozvenou.

— Dáva sa na všeobecnú známosť…

Ľudia vychádzali na preddomie, niektorí bežali bližšie. Chlapské hlasy, šum a krik detí, bučanie kráv a múkanie teliat — to všetko spriadalo sa v jeden složitý zvuk.

Ratajov a Malencov voz ho doplnily.

Keď prišli oráči ku kostolu, bolo už neskoro. Starý Varga posledný raz trepol paličkami na bubon, zastokol ich za remeň a odchádzal k obecnému domu. Na šťastie stál pred svojou chalupou Kmoško. Ba či stál: podišiel až na cestu Ratajovi v ústrety a kýval aj na Malenca, aby zastal. Hlava hrdzavá ako prezreté žito. I vlasy, strihané nakrátko, stály mu na nej ako osti v klase. A hoci zima práve len čo päty z kraja vytiahla, hoci slnko nestačilo ešte poriadne prihrievať, tvár mal Kmoško pehavú až na div sveta.

Rozšírila sa mu do úsmevu, keď volal na Rataja:

— Postojže, sused, na chvíľu! Aj ty, Malenec, postoj!

Rataj pristavil koňa. Malenec však pohodil plecom a nevedel ani teraz skryť svoje predpojatie voči Kmoškovi, keď vravel:

— Eh, každý nemá času postávať, sused! Musím dať kravy čím prv na poriadok. Nože… hejs, stará, hejs! — a prešiel kravám bičom po chrbte. Kravy sa pohly zrýchleným krokom a Malenec si myslel: — Pozrime sa len na neho, na tohoto Kmoška… O robotu nedbá, v humne sa mu svieti — a na všelijaké pletky mal by času, koľko chceš. To neprestajne vymýšľa jedno-druhé, s ničím sa neuspokojí. Ej vera, keby robil, keby drhol ako tuto človek, ani by nemal času rozmýšľať. Akurát že by tak stačil povedať: Pánboh zaplať za všetko… Ako tuto človek.

Kmoškovi ani len v jednom uchu nezazvonilo, bárs na neho Malenec tak usilovne myslel. S tvárou širokou a usmiatou oznamoval:

— Tak som to dal už vybubnovať!

— A čo?

— Pozrimeže sa naň: že čo!

— No, veď čo?

— Čo? A ty ešte nevieš?

— Neviem.

— Nuž... tú schôdzu!

— Akú schôdzu?

— Ale si ty smiešny: že vraj akú schôdzu! — a Kmoško sa rozrehotal na plnú tvár, tak, že sa pehavá, podobala riečici, cez ktorú ako by osieval pohánku.

— Nie ja: ty si smiešny. Pol hodiny už táraš do sveta dve na tri a človek si z toho nič nevybere. Povedz… akú schôdzu?

— Nuž, tú repársku. Veď ju svolávaš spolu so mnou!

— Ja?

— Nuž ty!

— A to už ako?

Kmoško sa zas rozrehlil s akousi stoprocentnou samozrejmosťou:

— Či si mi nevravel?

— Čo?

— Že je to všetko svinstvo, čo s nami maloroľníkmi robia, a že dnes repár pomaly nebude môcť repu siať, lebo pôjde s roka na rok dolu vodou. Nevravel si?

— Povedal som. No, o schôdzi neviem ani mak.

— A nepovedal si, že by sme sa mali ozvať? Že by sa malo dačo robiť, aby sa nám vrátilo aspoň to, čo nás samých repa stojí? Nepovedal si?

— Povedal som.

— Tak vidíš. A v Ústrednej jednote repárskej je už dnes celá skupina ľudí, ktorí tak hovoria, ako ty. Ešte viac hovoria, ako ty. Chcú vysvetliť všetkým malým repárom, ako zo svojho doplácajú na cukrovary… a vôbec. A to bez schôdze nejde.

— Nuž ale… prečo práve ja?

— Začínaš, sused, zas už s kraja.

— Ved ja nie som organizovaný!

— Tak to práve potrebujem. Ja zas organizovaný som, hoci by sme si to mali zameniť. Čože som ja, prosím ťa pekne, za repár! Nuž ale: opozícia drobných repárov… zkrátka, mali sme minule v meste poradu, a že sa začne so schôdzami. Schôdzku svolávajú dvaja: jeden organizovaný a jeden neorganizovaný. Tak teraz už rozumieš?

Ratajovi až v ušiach zaliehalo, tak hučal doňho Kmoško… a bolo to vždy ako prázdna slama. Aby už raz ukončil, prisvedčil:

— Aby som tak veľmi rozumel, to ešte vždy nie. Len sa domýšľam. Je v tom však, priateľu, malé nedorozumenie: svolal si schôdzu v mojom mene…

— Aj vo svojom! — zachraňoval sa Kmoško.

—… a mne si to zabudol oznámiť. Tak je to.

Kmoško za chvíľku dočkal. Keď poznal, že Rataj len takto bez hnevu vybavil jeho nemiestny fígeľ, zaradoval sa ako decko a bol by sa vrátil okamžite ku svojej mnohomluvnosti, keby sa Rataj nebol sberal domov. Takto sa len ospravedlňoval:

— Ozaj som ti to neoznámil? A mne zavše tak čosi po ume chodilo…

Rataj ho už nepočul. Zvrtol sa a ponáhľal domov za Ondrejom, ktorý už dávno odišiel s vozom.

Idúc okolo Zvarovho domu, všimol si, že v prednej izbe svietia. Hodil okom dnu — cez zelené muškáty nezakrytého okna zahliadol Petra, skláňajúceho sa nad knihou.

— Študuje,— mihlo mu hlavou. Skoro bude hotový…

Vnútri ho čosi zahrialo, len na krátko, ako keď teplou, mäkkou dlaňou prejde po líci.

Potom sa už stočil do svojho dvora.

*

Toho rána na Jeřábkovom majeri bolo ticho ako po vymretí. S konárov čiernych agátov časom zaspieval nejaký vták, jeho hlas padol do dvora a zostal v ňom uzavretý. V ňom aj zomrel. Z chlievov bolo počuť ojedinelé zvuky reťazi, ako ktorá krava pohla hlavou; boly to zvuky suché a krátke. I teľa sa žalostne ozvalo, a z jedného carka rozniesol sa dvorom zúfalý kvik prasnice; prasce obyčajne kvičia pre nič, za nič. Na dvore, blízko pánovho bytu, stál gazda. Chvíľka stál, chvíľku zas prechádzal sa, zrejme bolo mu dlho čakať. Keď stál, klopkal pätou o pätu… Keď sa prechádzal, meral kratušké kroky celkom nepravidelne ako človek, ktorý hlboko rozmýšľa alebo ktorého niečo omína. U gazdu Blanárika nedalo sa z toho predpokladať ani jedno, ani druhé. Blanárik jednoducho nemohol sa dočkať, až vyjde pán statkár z domu, lebo tak bolo to už zariadené: gazda predstúpi a podá raport.

Z Jeřábkovho bytu — a preca akosi veľmi zďaleka — bolo počuť chrapľavý hlas rádiového tlampača: Raz-dva, raz-dva… Pozor! Predklon, záklon… Raz-dva, raz-dva…

Konečne sa dvere otvorily. Jeřábek vyšiel, dosiaľ ospanlivý, s červenými víčkami. Na príliš hranatých pleciach sedela mu urputná hlava zápasníka; jeho studený pohľad padal na predmety ako novembrový dážď.

Na úctivý pozdrav Blanárikov len slabo kývol hlavou. Preletel zrakom celé priestranstvo dvora, zatopené v šedivom rozbresku rána, a prekvapene sa spýtal:

— Vendel ešte nezapriaha?

— Chcel už, prosím. Ale som ho ešte na chvíľu poslal k zákvasnej jame. Na jednom boku sa začala sosýpať… Nech to opraví.

— Treba zapriahať, — povedal celkom lenivo Jeřábek. — Až sa vráti z mesta, bude opravovať jamu… Moc sa sosypalo?

— Nie veľa. Tak som si myslel — aby zbytočne nepostával.

Blanárik usilovne hľadal príjemný tón pre svoje slová. Keď sa však obracal do druhej časti dvora, kde boly hnojiská, kôlne, carky bírešských bravov, krechtové a zákvasné jamy, znely ako keď zúrivo bije palicou po bľache:

— Vendel! Sem sa! Zapriahať!

Všetko ticho, zakliate medzi múry majera, sa roztratilo. Aj kohút sa až hen od kaluže ozval, aj sliepky ustarostené začaly kodkodákať; v maštali reťazi dostaly jasnejší hlas, kravy prestupovaly s nohy na nohu a múkaly, kôň zaerdžal. Či to aj prv tak bolo, všetko len stlmené a nezvučné? Hľa — z nízkych dverí v kúte dvora vybehla bíreška Bálentka. Tak ju z izbičky vyduril Blanárikov bľachový hlas. Aj sa naklonila dopredu a chcela sa ozvať: Veď je môj Vendel len hen!… a pre seba si pomyslela: Keby si chcel puknúť, keď tak reveš na človeka! — no, nevravela nie, bo Vendel práve vchádzal do dvora a mieril k maštali. Len zostala ešte za chvíľu naklonená a trochu prekvapená.

Keď Vendel viedol prvého koňa z maštale, spýtal sa Jeřábek gazdu:

— Už všetci odišli do roboty? A nik je nie chorý?

— Nikto. Všetci sú v robote…

Jeřábek lenivo privrel víčka a čakal. Blanárik dostal sa zrejme do svojho živlu, keď referoval o pracovnom pláne:

— Starý Bálent išiel pobrániť včerajšiu oráčinu. Miestami sú náramne veľké hrudy.

— Teda traktor dobre zaberá? — spýtal sa Jeřábek. — Nebolo by lepšie orať plytkejšie?

— Nie. Veď ono sa nie darmo hovorí, že hlboká brázda — vysoký chlieb. A na vine nie je traktor. Zem preca ešte len dosť nepreschla, preto sa niekde vyvaľujú hrudy. To sa bránami rozbije raz-dva.

Jeřábek vedel, že sa môže na Blanárika spoľahnúť. Kýval spokojne hlavou a počúval ďalej:

— Dolinec a Čipkár išli s vozom k stohu. Slama sa nám minula. Až privezú, pôjdu na pole. Vido pracuje na sýpke. Pôjdem hneď za ním… treba už pripravovať zrno na siatie.

Čakal, že sa pán uznanlivo usmeje a pochváli ho. Jeřábkovi sa však už len chcelo sadnúť do koča a viezť sa. Len čo sa ešte spýtal:

— Skalica na zrno vám stačí? Netreba prikúpiť?

— Stačí, — potvrdil gazda. — Dnes budeme s Vidom máčať.

— Tak už je všetko? Akosi… — a Jeřábek naklonil hlavu s prižmúreným zrakom trochu nazad, — akosi málo ľudí…

— Keď traja bíreši vypadnú, — ponáhľal sa s lišiackou odpoveďou Blanárik — to poznať! A potom vycítil, že si môže dovoliť zakončenie raportu v akomsi priateľskom tóne, i poznamenal:

— No traktor, potvora, ore ani besný. Stojí za troch! Vtedy práve zastal pred Jeřábkom koč. I Vendel bol narýchlo vyriadený, mal tmavý kabát a čierny širák. Opraty sa mu v rukách až chvely, napäté ako struny, keď kone prudkým pohybom schýlily hlavy až ku kolenám a začaly pred sebou kopytami hrabať zem.

Jeřábek pootvoril dvere do chodby a zvolal:

— Emil!

Nikdy nemôže byť včas pripravený, — zamrzelo ho. Po chvíľke vyšiel z domu jeho syn; ako keby ružičku odtrhol v záhrade: ružový a vymydlený, zdalo by sa, ako by v nespočetných kvapôčkach rosy zostal na ňom zbytok raňajšieho kúpeľa. Vskočil do koča za otcom, usadil sa pohodlne a pred sebou na kolenách držal aktovku, nabitú knihami.

Kone vyrazily do čistého rána.

Cesta z majera preťala najprv chudobný háj. Na zmŕtvelých agátoch blízko sypární nevychované kričali vrabci. Duby s konármi, krivými ako zúfale zalomené ruky, dosiaľ hrdzavely starým listím. V koreňoch stromov začínaly sa prebúdzať poduštičky ranej trávy. Prebíjala sa z hustej laňajšej spleti. Na všetkom dosiaľ ležal údiv z jarnej zmeny, ktorá podľa mnohých znamení nadchádza a ktorej sa preca len tak ľahko neuverí.

Keď sa rozostúpila riedka smútočná záclona hája, keď vybočili do polí, čistá obloha vzdula sa nad nimi sladkým dychom vypočinutej zeme.

— Akosi skoro začína jar — vravel Emil.

— Skoro. No tu je to nie neobvyklé. Často sa tak ukazuje.

Emilov otec prizrel sa potom synovi zoči-voči a s akousi výstrahou, skrývanou a preca zjavnou, ho upozornil.

— Čo chvíľa pôjdeš k maturite. Tie tri mesiace prejdú, ani sa nenazdáš… Ako si teraz stojíš?

— V škole? — spýtal sa Emil, rozmrzený nečakaným zvratom rozhovoru. — Ako obyčajne. Veď robím, čo môžem.

— Už je čas, aby si sa chytil do roboty.

Koč dostal sa s poľnej cesty na hradskú. Kone ju bily kopytami v pravidelnom tempe, kolesá hrčaly. Pružiny sedadiel boly bezpečné a príjemne sa poddávaly. Celé ráno je také príjemné, rozjasnené, slnko zasýpa drobulinkým popraškom širokú zem, sadá do očú dedinských žien, ktoré sa ponáhľajú do mesta na trh, ligoce sa na čistej mosadzi, vbitej do postroja koní… Či je v takýto deň vôbec hodno spomínať maturitu? Keď okrem nej prichádza na jar ešte mnoho iných starostí?

Agáty okolo cesty bežaly nazad, môstiky i úpusty, známe a každodenné pretínaly vzdialenosť na úseky. Ľudia z dediny Jeřábka zdravili, no on ani nemal času odpovedať, koč hrčal, hojdal a valil sa vpred, nedávajúc možnosti, obzerať sa. Študenti išli na kolách, veselí a rozjarení. Za nimi v diaľke zaštekal autobus.

— Pohni rýchlejšie, — skríkol proti vetru Peter Zvara, nastupujúc silnejšie na pedál kola. — To by sme sa nahltali prachu!

Imro Šimončič ho nasledoval. Tak sa dostali ďaleko vpred, tvoriac stred vzdialenosti medzi autobusom a Jeřábkovým kočom.

— Vieš, že v nedeľu hrá Sparta vo Viedni?

— Viem, — odpovedal Peter. — Začínajú zavčas, nemyslíš?

Imro sa rozohnil:

— Človeče… to že je skoro! Veď čo chvíľa bude sezóna v prúde! To len my sme takí, že sme dosiaľ ani o programe nerozmýšľali. Počul si? — V nedeľu má byť schôdza Š. K. Samozrejme prídeš, však?

— Čo by som tam robil? Vymýšľať program? Neboj sa… ten si už dávno stanovil Emil. To vieš, že si on vo svojej doméne bude bačovať po svojom. A potom… ja mám teraz práce vyše hlavy. Prosím ťa — budem kopať, a potom skopem aj maturitu…

— No, čo tam maturita! — a Imro sa smiešne zaškeril.

— Aj ja som tak v sexte hovoril, — usadil ho Peter. Vtom už prišli do prvej ulice. Mesto, rozložité, strebajúce najlepšie šťavy žírnej roviny, vstrebalo aj ich do svojho vnútra.

Prach — to bol najmocnejší dojem, ktorým mesto pôsobilo. Pokrýval ulice, stromy i domy. Všetko bolo smutné a neurčité. Prach sadal aj ľuďom do očú, takže sa zdalo, že sa na všetko dívajú cez tenulinkú jemnú pavučinku. Ulice boly ako slepé, okná domov otváraly sa bojazlivo a len na chvíľočku. Kde-tu ozval sa spev slúžky, keď vynášala do okna periny, podušky, koberčeky, alebo keď vybehla zo dvora s košíčkom na pečivo.

Okolo nároží hrčaly dedinské vozy. A keď sa zastavily, ženičky snášaly s nich svoje koše, naplnené vajcami, maslom a syrom, a ponáhľaly sa na trh.

Ulice, nad ktorými pnuly sa úzke pruhy oblokov, boly preplnené. Žiaci ľudových škôl predbehávali sa po chodníku, kričali, malými pästičkami vybavovali si svoje detské nepriateľstvá a potom sa rozbehali do priečnych uličiek, plných odpadkov a kaluží. Ich kapsy na úzkych chrbtoch boly skôr veľké hrkálky, v ktorých sa dunive ozývaly poskakujúce sošity, perečníky a knižky.

Študenti išli vždy v hlučných skupinkách. Ustarostení i veselí, rozvážni i huncútski, preplietali sa medzi detskou drobotinou a obchádzali ju dlhými krokmi. V aktovkách, nabitých knihami, sošitmi, jablkami a chlebom, bol zakliaty dneskajší osud každého z nich. Každý ju stískal pod pazuchou alebo hádzal ňou vo veľkých výkyvoch vôkol seba, no jednako každému bola významnou časťou života, každý k nej mal svoj zvláštny dôverný pomer.

Peter s Imrom museli soskočiť a opatrne viesť kolá pohyblivým zástupom. Hľa — tu ide Vavro Klát, kráča sám a so svesenou hlavou. Pred ním bežia tri sextánky, veselé a hybké, ich nepokojné nôžky mihotajú sa po chodníku, na ktorý hádže slnko nepravidelné škvrny.

— Ty vždy len ako mních! — volá naň veselo Peter.

Vavro Klát obrátil svoju strapatú hlavu k Petrovi a nevravel nič, len slabý, neurčitý úsmev zrkadlil sa mu v tvári. Roztopašný vetrík podúval ulicou, nadnášal zdrapy špinavého papieru a napokon odniesol i Vavrov úsmev.

— Naozaj, on vždy len sám — pripomínal si Imro Šimončič. — Akýsi čudný patrón… — a zachichotal sa do dlane. Potom dlho pozeral na sextánky, čo pred nimi bežaly v živom rozhovore a smiechu, a myslel si: — Tak sa krútia… protivné. Ako keby im patril svet. Veď dočkaj, Vierka, „Puma“ ti pristrihne krídla, len čo ťa vyvolá…

Došli pred obrovskú budovu gymnázia; školník práve otváral bránu a pestrý dav mládeže, hučiac a peniac sa, vpadol do nej z ulice a stratil sa ako ponorná rieka.

*

V nedeľu odpoludnia stretol sa Rataj s Kmoškom pred krčmou. Už ho veľmi trápila tá dneskajšia schôdza.

— Nepekne si si to rozmyslel — hovorí. — Preca si mohol prísť a povedať: tak a tak, treba svolať schôdzu repárov, nech sa tam všetko vysvetlí. A takto — dostal som sa do toho ako Pilát do kreda. Naozaj, nepekné od teba…

Kmoškovi bolo s jednej strany ľúto. A s druhej zas veselo. Ľúto, že sa Rataj ešte vždy nesmieril, veselo, že sa mu to preca ľahko podarilo.

— Nuž dobre. Druhý raz si všetko spolu vopred dohovoríme.

— Len či sa mi bude chceť, — odvrkol Rataj. — A veď ja ešte podnes neviem, kto príde rečniť. Vieš to ty?

— Naisto neviem. Sľúbili mi, že pošlú odborového sekretára. Veď už, hádam, čo chvíľa niekto z mesta príde…

— A keď nepríde, budeš tárať sám… vospust sveta. A všetkým poviem…

Rataj sa nebál, že by nevedel prehovoriť. Nehneval sa, že Kmoško svolával schôdzu na svoju päsť a na jeho zodpovednosť. Bál sa o osud schôdze; aby chlapi nevysmiali Kmoška aj jeho. Však hľa — tamto sa už schádzajú: zpoza kostola vyšiel starý Zvara, vysoký, vážny ako vždy. Opieral sa o hrubú palicu a jeho krok bol pevný a istý. S ním išiel Jano Lepko, ten, čo nikdy nevymešká príležitosti, vyložiť dedine na obdiv svoje rozumy, gazdíček, ktorý sa len tak-tak trepe vo svojom gazdovstve, aby už nevyšiel celkom na mizinu. A s druhej strany, z nižného konca, ponáhľa sa ku krčme Štefan Krajčovič. Ide sám, díva sa do zeme a na jednu nohu napadá. Kolembá sa pri tom a zdá sa, ako keby sa mal vždy vyvrátiť, keď nastupuje na chybnú nohu. Darmo za ním kričí Filip Filipko: — Hej, kmotor, postoj! Dočkaj nás!

— Ide úporne a tvrdo iste by rozrazil zem na dvoje, keby na ňu padol čelom. A tak Filip Filipko prepletá za ním krátkymi, krivými nôžkami a naširoko rozhadzuje od seba rukami, aby mu jeho spoločník, Jožo Striež, lepšie porozumel.

Schádzali sa. A keď ich už bolo celá hŕba a došiel napokon aj taký repár, ako bol Ferko Baláž, Cigán s husličkami pod pazuchou, nachýlil sa Rataj ku Kmoškovi a cez zuby precedil:

— Ale ti prišli, tí tvoji z mesta!

— Ešte prídu… Sľúbili sa naisto, — bránil sa Kmoško. Bolo mu teraz ťažko na duši. Prepadala sa mu kamsi do zeme a roztriasla sa do vetra všetka odvaha, s ktorou sa podujal svolať opozičnú schôdzu. Ak naozaj neprídu, čo potom? On so svojím britkým jazykom stačil síce na to, aby niekoľkých súsedov na chvíľu vychýlil želaným smerom, no aby vedel predniesť súvislú reč a rozobrať hospodársku situáciu týchto malých repárov, tiesnených so všetkých strán, na to už nestačil. Sám si to priznával, — a preto, s nebadateľnou triaškou a obavami, bedlive pozeral tým smerom, odkiaľ mal prísť sľúbený referent.

Čas dochodil.

I mládež sa poschádzala. Bol tu Ondriš, lež držal sa akosi stranou od ostatných, medzi ktorými najviac bolo počuť Imra Šimončiča. Imro sa zvŕtal na všetky strany a vášnive čosi dokazoval hneď Markovi Bálentovi, hneď zas Ferdovi Striežovi.

— Nič takého som nepočul, — volá Ferdo. — Ty si, hádam, vyciciavaš také zprávy z palca.

Imro sa rozohnil:

— Z palca, hovoríš? Pozri, z akého palca! — a vyňal z vačku hrubý zápisník. — Tu to mám presne a doslovne z novín opísané: „K vôli zamedzeniu niektorých neprístojností v poslednej dobe sa na ihriskách vyskytujúcich, usniesol sa župný výbor splnomocniť predsedu župy, aby v prípade inzultovania sudcu na ihrisku, alebo mimo ihriska, alebo v prípade napadnutia súpera na ihrisku alebo mimo ihriska uzavrel okamžite ihrisko previnivšieho sa klubu (nebola zabezpečená náležitá ochrana, ktorú musí klub v každom prípade poskytnúť tak sudcovi, ako aj súperovi) a aby hneď aj zastavil takému klubu činnosť až do vybavenia prípadu k tomu príslušnou komisiou.“ — Dúfam, že si rozumel. A až príde Emil, ten ti to potvrdí.

— Ale ti navarili, Ferdo! — smiali sa mu poniektorí.

— Mne? — a Ferdo si založil ruky v bok a smiešne sa rozkročil. — Mne, hovoríte! A či som sa len ja bil? Keď na to príde, všetci sa bránite. A vždy sme hájili len svoju česť. Preca… eh, daj mi s tým pokoj!

— Ferdo, daj si povedať, — miernil ho Marek. — Už bolo na čase, aby sa dačo takého rozhodlo. Už preca… ako sa povie… pohostinstvo, a nie pozvať si vyspelejší klub a tu ho nabiť a dokopať…

Najprv, ako keby posadili Ferda do studenej vody. Na chvíľu zatíchol, no potom mu v hlave skrsla nová obrana:

— A podľa môjho zas aj hostia sa majú slušne chovať. Keď ti ich však nasypú 12:0… Ježiš Maria, to by muselo aj mrtvého hostiteľa nadhadzovať!

V hlučnom smiechu ani nezbadali, že sa medzi nimi zjavil Emil. Zas čistý, ružový a veľký, krásny chlapec pečlivého zovňajšku, v ktorom bolo všetko sladené a vyrovnané.

— Čo sa tak rehlíš, Čičičiií? — obrátil sa na Imra, ktorého od smiechu až vychytávalo. Mnohí tak Imra prezývali. Nebolo tomu len jeho meno na vine. Chodil vždy s vlasmi ulízanými, často si ich pričesával a ani nebadal, ako to kontrastuje s jeho rozkydanou chôdzou, do ktorej sa nútil od tých čias, odkedy sa účastnil činnosti v miestnom klube.

— Poďme dnu, — riekol Daňo Lepko dôležite, ako sa naučil od otca. — Poďme dnu, treba začínať.

Pohli sa do hostinca. Išiel za nimi aj Marek Bálent, lež práve v poslednej chvíli obzrel sa od prahu ku hradskej. Od mesta na kolách prichádzali známi. Sostúpil so schodíka, išiel im v ústrety. V tom okamihu myklo aj Kmoškom:

— Ide! Duda ide! — buchol naradostený Rataja po pleci a potom dvoma skokmi preletel na hradskú. Ako keby ho boli z klepca vypustili; bol by, hádam, všetkých vyobjímal.

Obidve miestnosti hostinca sa razom naplnily. Krčmár Biel otvoril dvere do kuchyne a skríkol:

— Mara!

Prišla mu žena na pomoc. Postavila sa, široká a nakysnutá, za nálevným stolom a ponad hlavy gazdov prenikavo kričala:

— Aj vám, sváko, jedno pivo! A vám, Lepko, tiež?

— Mne daj vína!

— Mne pivo… víno nechcem!

Zpočiatku bol tu len veľký hurhaj, tresk stoličiek a hluchý zvuk naplnených pohárov. Biel behal od stola k stolu, roznášal a nemal ani času utrúsiť tu a tam slovo. Pred jeho ženou rástol rad pohárov, v každom sedela pena ako biela kvočka a nebolo im konca, bo zo súsednej izby začali mládenci otvárať dvere a volať:

— Dajte nám sem štyri pivá!

— Sódovku!

— Mne sifón!

— Vážení súsedia, — rozhodol sa napokon Kmoško zahájiť schôdzu. Tie prvé slová však celkom zanikly medzi hlasnejšími objednávkami piva, takže musel opakovať: — Vážení súsedia! Teda… ja a tuto Rataj sme sa rozhodli, že…

Rataj naň zlostne zagánil zpod nasršeného obočia. — A vždy ma vezie so sebou, sám sa bojí, pomyslel si.

Ozval sa šramot stoličiek. Chlapi sa obracali ku Kmoškovi. Odteraz každý opatrne bral svoj pohár so stola a ešte tichšie ho kládol pred seba, utierajúc si opakom druhej ruky penu s fúzov.

— Kamkoľvek sa obrátiš, všade ťa utískajú, — pokračoval Kmoško vo svojej reči. — Čo chvíľa nám drobným repárom už ani dýchať nedajú. Rok čo rok snižujú cenu repy — ani sa nás nespýtajú…

— Ty si už len tej repy dorobil, — hneval sa v duchu na Kmoška starý Malenec. — Papuľa si… a nie repár.

— A pri tom sú dane vždy jednaké…

— Ak nie vyššie! — prerušil Kmoška ktosi z kúta.

— Veru. A dlžoby nám rastú. Už ani sami nevieme, koľko sme dlžní… Teda opozícia malých repárov sa usniesla… ja tuto s Ratajom sme sa usniesli…

— Táraš, kamarát, dve na tri, — pomyslel si nahnevaný Rátaj a bol rád, že sa odborový sekretár zemerobotníkov konečne ujal slova. — Tento človek, hádam, bude už inakšie vraveť.

Sekretár Duda vstal a prvé, čo spravil, bolo, že sa potiahol za nos.

— Z nosa veru rozumu nenaťaháš, — zasmial sa sám pre seba Malenec a schúlil sa ešte viac do kúta. Vôbec akosi nedôveroval tomu človeku. To ti príde taký… v živote si ho nevidel, a chce ťa poučovať. Strapáč, vlasy mu lezú zpod čiapky, aj kravatu má a sveter. A pozriteže ho: viac rukami rozpráva ako hubou. Tatých sme už videli!

— Hľa, priatelia: tak ako všade, aj v cukrovarskom priemysle nastávala postupne vždy hlbšia kríza. No, nemyslite si, že cukrovary, cukorné koncerny bank majú straty! Straty máte najmä vy repári. Či ste už zabudli, koľko ste v 1925 roku dostali za cent repy? Dvacaťšesť korún ste dostávali! Za to ste si mohli kúpiť päť aj pol kilogramu hotového cukru, lebo bol lacný. A dnes vám dávajú za repu necelých jedenásť korún… nuž, vyrátajte si, koľko hotového cukru si za to kúpite!

A Duda zmĺkol, poťahoval sa zas nevdojak za nos a čakal.

— Ani nie dve kilá, — ozval sa po chvíľke Rataj.

— Tak na koho doľahla tá kríza? — volal Duda ďalej.

— Samozrejme na nás, — ponáhľal sa s odpoveďou Kmoško.

Malencom až tak myklo. — Rob, — kričal v duchu na Kmoška, — rob a nebudeš mať krízu… ako tuto človek.

— Na vás, na konzumentov a na cukrovarské robotníctvo, — pokračoval Duda, rozohňujúc sa vždy viac. Nervóznymi rukami začal z aktovky vyberať rôzne noviny, mnoho ich porozhadzoval po stole, letmo poprezeral a potom, potriasajúc jednými pred očami gazdov, volal:

— Hľa, čo ešte pred dvoma mesiacmi písaly jedny české vládne noviny: „Čistá výrobná cena cukru je podľa kalkulácie 1 Kč za kg. Daňou cukornou, daňou z obratu, kartelovými poplatkami, prirážkami na fond repársky a exportný je jeden kg zaťažený celkovou čiastkou 2.50 Kč. Skutočná cena cukru je teda pre cukrovar 3.50 Kč za 1 kg. Cukor predáva sa vo veľkom za 5.60 Kč, v malom za 6.20 Kč. Cukrovary teda — a tu zvýšil sekretár hlas — zarábajú na 1 kg cukru Kč 2.10.“

Duda čakal, že jediným pohľadom skosí údiv so všetkých tvárí. No chlapi — akosi nie. Dve koruny? — to si každý vie ľahko predstaviť. Až keď dlhší čas prešiel, skrsla v čejsi hlave ďalšia hmlistá predstava:

— Na každom kile? No veď… to sú potom ukrutné miliony!

Len teraz to zapôsobilo na všetkých. Cigán Baláž v kúte smiešne zhíkol a Lepko, aby už tak celkom nezanikol, prebíjal:

— Hádam… miliardy!

Starý Zvara pokýval hlavou a prisvedčil:

— Sú to veľké peniaze.

Filip Filipko nemohol zostať len tak. Spustil sa s lavice na svoje krátke, krivé nôžky a v úžase zalomil rukami:

— To by bolo piva! Krčmár, dajte mi ešte jedno pivo!

Filipko svojím rozhodnutím zrejme prerušil prúd Dudových myšlienok. Sekretár za chvíľku dočkal, posbieral si všetky myšlienky po poriadku a potom zas pokračoval vo svojej hrmavici:

— Pravdu hovoríte, milí priatelia. Sú to obrovské miliony, ktoré z nás žmýkajú. Vás však asi najviac bude zaujímať, ako sa páni s týmito peniazmi delia. Nuž, nie sú to len tisíce, nebojte sa. Na príklad riaditeľ Českej spoločnosti pre priemysel cukorný má riadneho ročitého platu práve pol miliona korún, no a také mimoriadne odmeny, dividendy a tantiemy, ktoré okrem toho dostáva, robia viac ako plat!

Teraz už zhíkli všetci chlapi razom a vytreštili na sekretára doširoka otvorené oči, ako keby sa chceli presvedčiť, či on to nie len tak… do vetra, ako sa hovorí. No Duda, zdalo sa, stál teraz na pevnej pôde a robil dojem človeka, ktorý bol pri tom, keď sa tie peniaze vyplácaly:

— No tento pán, to viete, má moc práce. Toľké peniaze prehajdákať každý rok, to dá roboty! A tak musí mať dvoch námestníkov. Jeden má tiež pol milióna platu, druhý len 150 tisíc.

Chlapi zostali celkom omráčení. Duda dobre vedel: začni ľudí ovaľovať panskými milionmi po hlave — a sú tvoji, aj keď nie tak celkom ako Cigán Baláž, ktorý pri prvom milione začal krútiť hlavou a dosiaľ neprestal. No, sú tvoji natoľko, že si znovu uvedomujú rozdiel medzi ľuďmi a prácou, cítia, ako po nich ktosi neviditeľný šliape, a tu prišiel človek, pozdvihol z blata ich hlavy a ukázal: hľa — riaditeľ!

— Chcete, aby som vám menoval iných pánov! — volá na zmámených gazdov Duda. — Riaditeľov iných cukorných spoločností, riaditeľov cukrovarov a rafinérií, spoločností pre obchod s cukrom a jako sa to všetko volá… chcete?

Zabudli celkom piť aj odpovedať.

— Mohol by som vám takýchto pánov predviesť celý batalion, lebo okrem nich sú tu aj banky, ktoré z cukru žijú, nech je to Živno-banka alebo ktorákoľvek iná. Všetci títo páni zasadajú i v bankách, i z nich berú ťažké peniaze spolu s poslancami a senátormi, ktorí potom prichádzajú medzi vás a hovoria: „Priatelia, takto to už ďalej ísť nemôže. Musíte všetci hlasovať na nás — a my už spravíme poriadok!“

— Veru, tak aj hovoria, — prisvedčil Rataj, ktorý až dosiaľ mlčal. Díval sa po celú dobu zpod obŕv na sekretára s určitým pocitom nedôvery. Tak ako sám hovorieval rozvážne a pomaly, bol by rád bral každé sekretárovo slovo ako do dlaní, z jednej do druhej a vážil. No Duda už akosi priveľa hovoril, slová mu vyletovaly z úst ako zjašené kŕdle vrabcov a Rataj ich nemohol bezpečne pochytať a zvážiť.

— Pekný poriadok! — vybuchol a vlastne prvý raz sa ozval Krajčovič.

— Taký poriadok, že nám za repu platia s roka na rok menej…

— A sebe vyplácajú vždy viac! Aj statkári sú na tom lepšie, ako my!

V krčme sa rozhučaly uvoľnené hlasy, zašramotily stoličky a hlucho štrngly zpola prázdne poháre.

— Ale však za repu platia všetkým rovnako, — zašepkal Blanárik, nakláňajúc sa k Malencovi. Malenec cítil sa ako v pavučine. Bol v nej zapletený rukami, nohami i myšlienkami a čím viac Duda hovoril, tým viac sa do jeho slov zamotával, až napokon z jeho reči nerozumel ani mak. Aj tak mu bolo všetko protivné — veď čože dobrého môže vystať z tohoto oného… Kmoška!

Teraz ho Blanárik zo sieti vyslobodil. Podchytil jeho poznámku a znova ju opakoval:

— Pravda. Však za repu platia všetkým rovnako! Vložil do tých slov nevysvetliteľný hnev, sám nevedel, prečo. Všetci sa až obzreli. Len teraz tí vzdialenejší si všimli, že v kúte pri Malencovi prikrčený sedí Blanárik. Kmoškovi sa mihlo hlavou: Aha, prišiel na zvedy! A keď si to jasnejšie uvedomil, nezdržal sa, aby Blanárika nepodpichol:

— A vy, Blanárik, tiež už dorábate repu?

Blanárik, prekvapený, najprv ešte viac učupil sa do kúta, no keď sa doň zaprely zraky všetkých, nechcel byť smiešnym a vynašiel sa s ešte britkejšou odpoveďou:

— Tiež… prinajmenej toľko, ako Ferko Baláž!

Mnohí chlapi sa chutne zasmiali.

Duda sa schýlil k Ratajovi so zvedavou otázkou.

— Eh, — odpovedal mu Rataj mávnutím ruky, — statkárov pusipajtáš. Večer, bude, hádam, Jeřábkovi referovať.

Sekretár sa usmial, vzpriamil, potiahol sa zas za nos a s novou silou spustil prúd rinúcich sa slov:

— Priatelia, padla tu poznámka. Vyrozumel som, že niektorí z vás sú spokojní s cenou, akú vám platia za repu, bo vraj… každému platia rovnako. To je pravda. Pozrime však na tú pravdu s inej stránky. So stránky výrobných nákladov, ako sa javia u vás, malých repárov, a povedzme… u takého pána Jeřábka.

Kmoško šľahol Blanárika víťazným pohľadom, ako keby mu radil: Nuž, kamarát, teraz si podrž gate! S jeho zrakom sa však nestretol. Blanárik sedel s hlavou svesenou, no dalo sa badať, že je pozorný a sústredený.

— Nebudem hovoriť z brucha, — upozornil Duda a ešte vždy sa usmieval. — Vezmem si na pomoc cifry, — a zas za chvíľu hrabal v aktovke, pokým z nej nevytiahol veľký zápisník: — Tak počúvajte! Vy ste, hádam, nikdy nevypočítavali výrobné náklady svojej repy. No, páni to robia. Im na tom veľmi záleží. A tak jeden tajomník cukorného priemyslu odhadol výrobný náklad na 1 q repy u malého repára na 15 až 17 Kč. Povedzme, že u vás tie náklady činia naozaj len 15 Kč, lebo tu je výborná repárska oblasť. V tejto cene však nie je započítaný podnikateľský zisk. Podľa výpočtov iného znalca na veľkostatku v špatnej repárskej oblasti, keď sa s jedného hektára svezie len 200 q repy, činia výrobné náklady na 1 q repy 14.82 Kč. Pri tom sa predpokladá traktorová práca a vôbec… moderná racionalizácia. No, v tejto cene je už zarátaných 588 Kč podnikateľského zisku z jedného hektaru.

Na chlapoch bolo badať únavu z čísel. Nevedeli si z toho nič vybrať.

— A teraz si predstavte: keď veľkostatkár v dobrej repárskej oblasti, ako je táto, svezie s hektaru 300 q repy, výrobné náklady aj pri zarátanom podnikateľskom zisku klesnú mu na nejakých osem korún za cent. Keď cukrovar platí za repu 10.80 Kč, má veľkostatkár na repe ďalší zisk, avšak vy…

— Stratu!

— My máme vždy stratu…

— Nech tak alebo onak…

— A to hneď niekoľko korún na každom metre! Vidíte, rozumiete teraz, prečo tie milionové ročité platy, prečo na jednej strane hromadenie kapitálov, a na vašej strane — rastúce dlžoby?

Chlapi rozumeli. Nevideli tie rozdiely v tak ostrých barvách, ako Duda. Boli zvyklí niesť svoj ťažký život, ako prichádzal, prijímali jeho zhoršenie ako nevyhnutnosť, proti ktorej by sa darmo spierali a bránili. Teraz však, keď im sekretár ukázal najprimitívnejším spôsobom, ako a kde hľadať korene svojich bied, boli náchylní počúvať i ďalej. Bolo to také jednoduché a také samozrejmé! No jedno každý z nich nejasne cítil: môžu počúvať do polnoci, Duda môže ich bárs aj miliardami po hlavách ovaľovať — komuže sa tým pomôže?

Duda však už miliardy nechal tak. Ako keby bol vytušil, že poslucháčov trochu omámil, čakal, kým sa preberú. A najmä už čakal ako sa ozvú, až si jasne uvedomia dosah jeho slov, ktorými bez výberu búšil, do ich svedomia.

— Nuž, tak to bolo vždy. Aj to, myslím, vždy tak bude, — druhý raz za celú schôdzu sa ozval mĺkvy Krajčovič.

Filip Filipko na znamenie súhlasu smiešne rozhodil rukami. Potom vyňal z vačku usmolenú peňaženku, vysypal z nej na stôl jediný päťkoruník a volal:

— Ľaľa, čo ja s týmto zmôžem oproti takým… pánom! Ani to je už nie moje. Krčmár, vezmite si za dve pivá!

Filipko vzal celú vec naozaj za hlúpy koniec.

— Táraš, sused, — obrátil sa k nemu prísne starý Zvara a Filipko sa okamžite prikrčil, očkami zažmurkal a krátke nôžky stiahol celkom pod lavicu.

Keď sa už prestávka zdala sekretárovi pridlhá, pomohol Rataj:

— Tak čo robiť? Ako sa brániť?

Duda sa zachytil jeho slov, zaťal päsť nad hlavou a skríkol:

— Bojovať!

Na moj’ dušu, slovo ako guľa. Obracaj ho s boka na bok — a vždy len guľa guľatá, nič si z toho nevybereš. Dívali sa na sekretára, ako keby bol vyslovil len prvé slovo vety, prvú výzvu plakáta.

— Bojovať, — vyrozumel z ich čakania Duda, — spojiť sa a bojovať za lepšie podmienky pri predaji repy, víťazným bojom zachraňovať svoje rozvrátené gazdovstvá, od hladovej smrti zachraňovať svoje ženy a úbohé deti, bojovať…

—… bo ide o česť nášho miestneho klubu! — ozvalo sa z vedľajšej miestnosti, kde zasadala mládež. To krčmár Biel práve otvoril dvere a niesol mládeži plné poháre.

A tak, ako nechal dvere otvorené, mohli otcovia počúvať referát mladého Jeřábka o športových výsledkoch minulého roku:

— Naše mužstvo po okolí malo zo začiatku značne dobrú povesť. No v priebehu nasledujúcich zápasov sme túto povesť nijako nepotvrdili. Naše mužstvo…

— Zavrite dvere! — obrátil sa s neľúbosťou Duda k Lepkovi, ktorý sedel najbližšie.

Lepkovi dlho trvalo, kým sa pohol, a preto zpoza druhého stola Ferko Baláž až tak vyskočil. No nebolo ho treba. Krčmár sa vracal a dvere za sebou zavrel.

Sekretárovi sa kdesi stratila osnova ďalšej reči. Ako keby sa všetko zrútilo do priepasti. Videl ju — hlbokú, čiernu, nepreklenuteľnú, rozďavenú medzi svetom otcov a detí. Bojovať? A za čo? Za seba, videl, už ako keby odvykli, a za tieto úbohé — ako ich nazval — deti? Ani sa, hádam, nevyplatí.

— Naši hráči chovali sa v priateľských zápasoch veľmi málo priateľsky, najmä vtedy, keď víťazstvo sa schyľovalo na stranu protihráčov, — ako z diaľky počuli pokračovať Emila tí, čo sedeli najbližšie pri dverách.

Na schôdzi mládeže, pri najzadnejšom stole, sedel Marek Bálent so svojím priateľom Mišom, mladým robotníkom z mesta. Mišo Trieska, naozaj tenký a dengľavý, pri tom živý a prudký, bol dobrý kamarát. Jeho oči len-len že nebzučaly — tak poletovaly ako muchy s vymydlenej Emilovej tvári to na Daňa Lepka, ktorý sa nasilu dotisol a usadil až pri predsedovom stole, to na Imra Šimončiča, ulízaného a smiešne prisviedčajúceho na každé Jeřábkovo slovo, to na Ferda Strieža, na ktorého dneskajšia umravňujúca lekcia zvlášť ťažko doliehala, s jedného na druhého, koľko ich tu bolo, všetkých pozoroval, čo počúvali Emilov súd:

— Najslabším miestom nášho mužstva je útok. Chybuje mu strelecká pohotovosť, priebojnosť a rýchlosť. No ani naša záloha nemá dosť sily, viesť zápas na slušnej úrovni až do konca. Obyčajne po prvom polčase veľmi ochabuje. Jej pozornosť sa tratí…

Mišovi Trieskovi neušlo ani jediné hnutie, ani jediné Emilovo slovo, a ešte mal kedy počúvať aj Marka:

— Práve taký, ako otec. Ten nemal nikdy v rukách pluh — a vidíš, je veľkostatkárom. A syn vie loptu streliť iba do autu, no druhých posudzovať vie výborne.

Mladý Jeřábek nemohol samozrejme omilostiť ani brankára:

— Aj brankár, hoci sa už oproti prvým svojim neúspechom značne zdokonalil, ešte vždy hrá veľmi nervózne a neisto, s veľkou dávkou šťastia…

Imro Šimončič priamo kradol každé slovo od Emilových úst. Zrazu mu bolo veľmi ľúto, že jeho zástoj v celej činnosti klubu je taký bezvýznamný a že sa ho mladý Jeřábek asi sotva dotkne. Imro bol — autárom, chodil počas zápasu so zástavkou po hranici hrišťa, trepal ňou zjašene nad hlavou, kedykoľvek lopta prešla za čiaru a žiarlive dbal poriadku, najmä medzi prespolnými hosťmi, ktorých vždy zúrivá hra Ferda Strieža vyvádzala z miery.

— Ani naše dedinské obecenstvo nie je tak vychované, ako si to žiada záujem športu…

Imro sa zalial radosťou. Prekypovala v ňom, že ho až nadula a on sa vzpriamil ako gumový pajác, ktorého nafukujú.

—… a naši poriadatelia i autári majú veru dosť roboty, aby sa všetko udržalo v medziach poriadku…

— Bravo! — nezdržal sa už a skríkol Imro.

Marek sa útrpne usmial. Bolo to naozaj smiešne. A ako sa tak nevdojak na lavici zahniezdil a obzrel, stretly sa jeho zraky s práve takým útrpným pohľadom Petra Zvaru. Pravdepodobne len pred chvíľou došiel, a preto zostal sedeť v kúte pri dverách.

Emil pokračoval:

— Musíme sa snažiť a bojovať za zvýšenie úrovne nášho klubu…

Vtom zas vkročil do miestnosti krčmár a otvorenými dverami sa hrnuly za ním horlivosťou prekypujúce Dudove slová:

—… musíme bojovať za zlepšenie podmienok predaja repy z tohoročnej úrody, musíme sa domáhať novej, výhodnejšej smluvy!

— Duda má, hádam, ťažkú prácu, — obrátil sa k Markovi jeho kamarát.

— To vieš, — prisvedčil Marek, — tu s tými ťažko pohneš. Trčia v tej zemi ako tá repa. Aj ich privalila.

— Nuž, sedliaci!

— Sedliaci? Z tých tam ani jeden nie je hrubší gazda. Veď ich poznám. A jestli si poniektorí kúpili kus zeme z parcelácie, dnes by ju radi predali. Lenže — oni draho kupovali, a teraz by nedostali, hádam, ani polovičku.

— Ešte majú dlhy, však? —

— A koľko! Predstav si… tie úroky! Veď preto hovorím, že by radi tú zem predať. No jednako by im polovička dlhu zostala.

Mišo Trieska skĺzol pohľadom po všetkých prítomných. Tak hľa, myslel si, také je to aj tu. Otcovia stoja v slepej uličke… a deti sa do novej slepej uličky dajú viesť. Otcovia čakajú, že sa kdesi-čosi začne brieždiť… a deti idú za svojím svetlom. A jaké to ešte svetlo!

— Počujte náš opozičný návrh smluvy! — zaznieval až sem zvýšený Dudov hlas. — Na každých 100 kg hrubej váhy repy poskytne pestiteľ päť procent srážky. Iné srážky len po vzájomnej dohode… a paušálne srážky sú neprípustné!

Gazdovia už zas posbierali svoje rozumy a boli prístupní sekretárovej reči. Smluva, to bolo už niečo iné, tú poznali a mohli porovnávať. Preto sa hneď pri prvom bode niekoľkí ozvali:

— Dobre tak!

— Veru dobre.

— A to ti narobili srážok, ani nevedno, za čo…

Duda už zas bol vo svojom živle:

— Cena repy nech činí 15 Kč za čistú váhu…

— Dobre! — prízvukovali. Teraz už aj Malenec mlčal.

— Keď to tak vyrátali, nech aj platia! — kričal Kmoško.

— Ak Spoločenstvo čsl. cukrovarov bude aj naďalej prevádzať dumpingový vývoz cukru za hranice, a jestliže cena surového cukru následkom toho klesne, možno snížiť aj cenu repy… no len u veľkých pestiteľov a u veľkostatkov…

— Tak je to dobre!

— Nech berú tam, kde jesto!

— A treštoriny, rezky… s tými ako? — nedočkavé volá Lepko.

— Dočkaj, aj to musí byť v smluve, — tíšil ho Zvára. No Duda už podchytil Lepkovu otázku a náhlil s odpoveďou:

— Rezky? Rezkov 60 procent z repy… zaručený obsah sušiny… a vody najviac dvacať…

Chlapi sa rozhýbali. Smluva bola natoľko výborná, že aj bez ďalšieho počúvania mohli by ju smelo podpísať. Skrížili pod stoličkami nohy, chytili sa pohárov, pohadzovali hlavami a súhlasili. No najväčšieho súhlasu sa Duda dožil vtedy, keď prečítal posledný bod navrhovanej smluvy:

— Na 10 centov repy… 10 kilogramov cukru!

— Tak!

— To by už bolo spravedlivé!

— A dočkajte… koľko nám teraz dávali?

— Štyri kilogramy na sto centov!

— Vidíš?

— Len ich tam…!

— Keď majú miliony…

Marcové slnko skotúľalo sa priam do okna krčmy, jeho odraz rozbil sa na skle pohárov na prach a ten prach sadal chlapom do očú, na líca a na veľké ruky, neporiadne porozhadzované po stole. Cigánovi Balážovi, hoci sedel v kúte, len sa tak zablyšťalo v zorničkách.

— Vy, ktorí nie ste spokojní vo svojej repárskej organizácii, — končil Duda svoj referát, — žiadajte, aby bola svolaná schôdza a tam prejavte svoj nesúhlas…

— Nie, to nám nedajú! — vystrelilo znenazdajky z Malenca, ktorého ani slnko nevedelo rozohriať, — myslím… že nám toľko cukru nedajú…

Poniektorým bolo až smiešno, že Malenec tak dlho a nedôverčivo nad cukrom rozmýšľal.

— Teraz mlč a počúvaj, — chcel doňho zaťať Rátaj. Radšej však aj to málo prehltol a uprel sa na Dudu, ktorý svoju reč dovršoval:

— … musíte sa sjednotiť, musíte sa poshovárať o svojom ťažkom položení a dohodnúť sa na postupe… máte ženy… aj vaše deti musia sa od vás dozvedeť, ako je s vami… a čo chcete…

— Eh, — pohodil Striež rukou pred nosom, ako keby muchu odháňal, — tie majú inakšie starosti… naše deti.

Ľútosti v jeho hlase nebolo. Skôr ľahostajnosť.

Keď začali gazdovia hrmotiť stoličkami, nazrel od dverí za otcom Peter Zvarov. Ponad jeho hlavu preletelo:

— Musíte sa postarať, aby aj vaši rodičia so záujmom sledovali činnosť nášho klubu… treba si priznať, že naši rodičia nás nerozumejú…

To ako Emil nevdojak dával odpoveď na posledné Dudove slová.

Starí už odišli a mládež dosiaľ zasadala. Len teraz bola to schôdza ako sa patrí: hurhaj, hrmot a výkriky až tak drnčaly sklá oblokov.

— Zvať len slabšie kluby? — kričal celý rozhorúčený Ferdo Striež.

— Áno, — zatínal Emil, — aby si… na príklad… práve ty mohol hrať len nohami, aby si nemusel používať aj pästí.

— Nadobudneme zas dobrej povesti! — pomáhal Daňo Lepko a pozrel pri tom na Emila, očakávajúc pochvalu.

Peter Zvara, hoci sa športu málo účastnil, preca nemohol prijať toto pochybené stanovisko.

— Dobrej povesti nenadobudnete, keď budete hrať len s menejcennými klubmi… práve naopak! Treba hrať s dobrými klubmi… len tak je možné sa vycvičiť a dvíhať svoju úroveň… a teda aj dobrú povesť!

Jeho poznámka zapôsobila veľmi dobre. Kričalo ich vždy viac:

— Tak je!

Emil, ktorému sa všetko vymklo z rúk, zlostne volal:

— Ľaľa, aká vzácna rada… od porážky k porážke… a že vraj úroveň sa zvýši… počuli ste? — a vztekle sa zasmial, až mu vyskočila na bielom hrdle červenkastá škvrna.

No jednako už z ich schôdze nič poriadneho nevyšlo.

Rozchádzali sa v dvoch skupinách.

Slnko už pred chvíľou zašlo a vo vzduchu bolo cítiť, že s večerom príde zas slabý prímrazok. Pomedzi chalupy, tam kde sa otváral slobodný výhľad do polí, ďaleko, až tam, kde číročíra obloha priľnula k rovnučkej doske polí, čistil sa obzor v priamej čiare. Len kde-tu bola porušená ojedinelým, ošklbaným agátom alebo stohom lanskej slamy.

Mišo s Markom boli už ďaleko za dedinou.

— A ten študent… ten mladý Zvara…?

— To je dobrý chlapec! — potvrdil Marek.

Rozišli sa tam, kde od hradskej odvíjala sa poľná cesta k Jeřábkovmu majeru. Mišo k mestu a Marek do majera.