ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spisba je dušou národa. Ona je duchovnými jeho dejinami, v nej zrkadlí sa charakter, mrav, cit i myšlienkový svet národného celku. Sťa hladina vodná, duch básnika-spisovateľa odblesne vlastnosti svojho národa. Tvorby talentovaných autorov podávajú neodškriepiteľnú podobu národnosti patričného.

A tóny, farby, línie, formy literatúry utvárajú sa z vlastností, ktoré spisovateľ vrodeným nadaním prejme rovno z koreňa svojho kmeňa. Pravý básnik-spisovateľ, ak má byť národu požehnaním, musí byť zrastený s jeho citom i bytom, musí čerpať z írečitosti, vypozorovať a zobrazovať najplastickejšie jeho vlastnosti. A podávajúc obraz skutočného, zároveň poukazovať na možné, dosažiteľné: tvoriť charakter národa.

Národným spisovateľom v pravom slova zmysle u nás je Martin Kukučín. V jeho tvorbách do najjemnejšieho odtienku nachádzame podmienky, aké staviame slovenským spisovateľom. Každou črtou majstrovského svojho pera čerpá z charakteru slovenského života, maľujúc ho bez nesprávneho idealizovania. Ale sťa peľ na zrosenom prostom kvietku, na každom riadku nachádzame nádych umeleckého nadania — odblesk iskry božej — ktorá i prosté odieva nádherou, všedné vyvýšenosťou, nízke podáva ľudským, vznešené božským.

Kukučín je u nás vzorom národného spisovateľa, ktorý, odbleskujúc ľud, z ktorého pošiel, slúži pravde, budí dobré city, bez didaktickej tendencie učí dobru a kráse.

Pred Kukučínom, prichodiacom k nám v ľúbeznej, každou nitôčkou originálnej oravskej halienke, kráča majster Vajanský. Tiež národný každým záchvevom svojho ducha. No jeho nadanie nezostáva na povrchu reálneho pozorovania: on norí sa pre skvosty do hĺbky, zasahuje do výšin duchovnej krásy. Krásy, ktorú ideálnym čutím nachádza vo svojom okolí a pretvára, kryštalizuje, cizeluje v čujnej vnímavej duši estéta. Kukučín maľuje prirodzeným spôsobom. Je ani botanik, zbierajúci kvety a byľôčky na lúčine. Vajanský popri prísnom svojom nacionalizme je človek vyššej kultúry: zachádza do umelých luhov. A kde nenachádza skutočných, zakladá si krásosady vysokých charakterov, duchom rozličných odrôd slovenskej spoločnosti. Nehľadí sentimentálno-ružovým sklíčkom neprístojného idealizovania, ale jasnou priezračnou kryštáľovo čistou prizmou ducha umelca. Umelca rozsiahlych požiadaviek, vysokých ideí, silnej nádeje.

Vo Vajanskom a Kukučínovi máme klasické vzory. Vajanský utvoril školu. Kukučína obdivujeme, ľúbime ho; ale to, čo v ňom ľúbime a obdivujeme, naučiť sa nemožno: humor a jasný názor na život musí sa narodiť s nadaním.

*

V literatúrach našich susedov v poslednej dobe pred vojnou zavládol smer, ktorý mylne zovie sa moderným. (V spisbe večne moderným zostáva genij: Shakespeare, Goethe budú večne moderní, Puškin a Turgenev večne svieži, ako zrosené slnkom obliate májové ráno; — viac než storočné deje podávajúca „Vojna a mier“ je dnes časovejšia, modernejšia i viacej čítanejšia ako ktorýkoľvek z dnešných spisovateľov.) Skorej možno to nazvať filmovou spisbou. Ľahká, ale efektná koncepcia, nezaberanie do hĺbky. Verné fotografovanie života — čo i nie jeho ľudskejšej strany. Predmet takmer vždy ten istý: nárok na osobné šťastie, neobmedzované zákonom ani božím, ani ľudským. Celé svoje nadanie spisovateľ používa k podaniu situácie. A že snaha je úprimná a pritom je nie bez nadania, autor i podáva ju ani filmový obrázok: zručne, verne a pre vychované čitateľstvo i pútavo, čo sa doteraz vede nepodarilo, darí sa jemu: fotografuje najživšími farbami. Zručne volenými výrazmi, duchaplne, s espritom. Pointa, ktorú síce kresťanská morálka sankcionovať nemôže — vyzneje hladko a naskrze nie odpudzujúco. S eleganciou, salónnym gestom v hodvábnom obale espritu, s pozlátkou modernosti podáva sa čitateľovi ľahký názor na to, čo azda považoval za sväté — podáva sa mu ľahký mrav.

Naša spisba nech podáva nám len to, čo vyvrelo zo zdravej pôdy slovenskej. Zo sviežej oráčiny nečakáme veľkosvetských krásavíc — orchideí zmyselných, omamujúcich tuberóz — iba našskú nevädzu, osuhlú jasienku, ohnivý mak zdravého humoru a svojskú stokrásku. Čo popri týchto presadí sa do našej brázdy cudzieho, umelého, neprístojného pre pôdu i podnebie slovenského ducha, nebolo by požehnané. Menovite čo spisovateľ nadýchal z cudzieho, naparfumovaného ovzdušia, odkopíroval z cudzieho vkusu, čo i talentom podávaný, cudzí vkus nám nepristane. Inak zvučí tok veľrieky a inak šumí horský potôčik. Veľrieka unesie i špinavý príval, nestratiac na velebe — hoď do pramienka hrsť smetí, skalíš jeho kryštáľovú čistotu.

Náš duchovný život je neveľkým pramienkom hateným v toku a všemožne obmedzovaným. Div boží, že predsa vyviera zo skalnatej pôdy a žblnkoce čistou vlnkou snaženia sa za svetlom božím!

Toto snaženie však, v akejkoľvek podobe, musí byť svojského jadra, vyvierať zo svojskosti a smerovať k zachovaniu toho, čím národ delí sa od národa, čo tvorí jeho charakter.

Učiac sa vzdelávajúc sa pre vznešenú úlohu národného spisovateľa, učme sa len tomu, čo ďalej podané učí dobru a kráse. Idúc za vnuknutím vrodeného nadania, choďme iba rovným smerom rovno k originálnej prostej duši nášho ľudu. Táto duša, našský duch, nemusí sa prejavovať iba v ovzduší nízkej chalupy, ale musí tróniť i v salónnych tvorbách, ak i duch i litera má nie zabíjať, ale obživovať.

Ako už rečeno, máme svoje krásne, spoľahlivé vzory. Talent, ktorý popri svojom individuálnom ráze zachytí i ducha, prejaveného v tvorbách našich najlepších, ducha, v ktorom podáva sa najpodstatnejšia časť nášho národa, takýto talent je pre nás božím požehnaním.