ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovom i písmom tlmočia sa žaloby nad nerovnoprávnosťou ženy a revoltuje sa za práva, ktoré by ju rovno s mužom stavali na pole činov a práce.

Žena chce byť považovaná za duševne i telesne schopnú všetkých prác a povolaní, ktoré zastupuje muž.

Chce mať tie isté práva v živote politickom ako i on.

Túži za volebným právom hlasovania.

Cíti sa byť povolanou vynášať v sneme zákony.

Trúfa si zreformovať mravy.

Úfa podujať zdarný boj proti alkoholizmu.

Ale všetky tieto krásne úmysly zostávajú iba úmyslami, lebo nemá práva na vynášanie zákonov, ani poľa pre širokú, ľudstvo oblažujúcu činnosť…

Jedna časť horlivých žien rozhorčene dvíha päste, usilujúc sa násilím premáhať prekážky, a tak vybojovať si miesto činu. Druhá časť znechutená skladá ruky do lona, bo zdá sa jej, že vo svojom terajšom položení nemôže konať nič, čo by ľudstvo oblažilo.

My, Slovenky, stojíme na prostrednej ceste, medzi ženami revoltujúcimi a rezignujúcimi — ale nie ako ľahostajné oproti šľachetným snahám, ani oproti vlastným biedam nevšímavé. I my túžime za pokrokom, vzdelaním, za emancipáciou ducha. My ženy utláčaného národa menovite potrebovali by sme hlasovacie právo, aby sme ním prispeli k politickému obľahčeniu a duchovnej slobode svojho rodu. Zvlášť my, Slovenky, máme horliť za vykynoženie alkoholizmu a oduševňovať sa za mravnú čistotu v živote rodinnom i za čistotu ľudskej spoločnosti vôbec. A v tichých zátišiach našich bielych dedín, snívajúc o možných výsledkoch rozprúdenej činnosti, i my želieme, že nemáme práva na uskutočnenie peknoduchých želaní. Tých želaní, ktoré sťa ozvena zdravým ozónom tatranským prekryštalizovaná, budia sa v našich dušiach na huriavk v celku dosť neestetického boja ženskej otázky.

Sú to túžby po činnosti i mimo uzunkého kruhu ženskej práce — želania, tvoriť dobro, účinkovať pre verejné oblaženie — na čo ale, nie súc rovnoprávne s mužmi, zdanlivo nemáme práva…

Ale — — či skutočne nemáme práva konať žiadne vznešenejšie úlohy? Či peknoduché túžby po oblažení našej užšej i širšej rodiny nemôžu sa stať skutkami už teraz — prv, než by boli zobraté v paragrafy a sankcionované vôľou vysokých a mocných?

Už dnes máme právo zaujať pole práce, vykázanej nám naším určením, opierajúc sa o sväté právo povinnosti, bohom vykázanej.

Sú to práva ženy-matky v rodine, práva Slovenky v širšej rodine národa.

Máme právo vzdelávať sa — predbežne nie síce v našských školách, ale súkromne — vzdelávať ducha i srdce. Vyzbrojiť sa vedomosťami a vzdelaním k zaujatiu krásnej postati ženy i matky. Vzdelané duchom i srdcom máme právo byť v kruhu rodinnom tak dôležitými, rovnoprávnymi pracovnicami k oblaženiu hmotného i duchovného ako i muž.

Máme už teraz právo — ako i naši muži — celým srdcom ľúbiť národ náš a boriť sa za uplatnenie našej materinskej reči. Chrániť si ju v kruhu rodinnom, uplatňovať v spoločnosti, vydobývať jej úctu u zásadných nepriateľov. Máme právo ako Slovenky vystupovať neohrozene — také isté, horlivé a charakterné ako naši horliví a charakterní muži.

Už dnes máme právo vynášať zákony v našom a pre naše okolie: zákony mravnosti osobnej, ktorá má byť bezúhonná u nás a bezúhonnou požadovaná od našej spoločnosti. Mravy jednotlivcov tvoria charakter národa. Veľké hriechy spoločenských vrstiev skladajú sa z drobných — povstávajú neraz z nepatrných na oko poblúdení. Byť svojej dcére mravným príkladom je povinnosťou každej kresťanskej matky. Žiť v mravne čistom ovzduší, vychovávať mravné deti a stýkať sa výlučne s mravnou spoločnosťou, je pre nás, ženy, už dnes prácou súrnou a dôležitou. A pri horlivom prevádzaní i výslednejšou ako osnovanie širokých paragrafov a vynášanie elastických zákonov na sputnanie verejnej nemravnosti.

Už dnes máme právo obmedzovať šírenie sa alkoholizmu, — čo i nie direktnými snemovými nariadeniami, ale domácou disciplínou, založenou na starostlivosti a láske. Každá vydávajúca sa má právo voliť si muža, nie alkoholika. Máme právo byť abstinentkami a chrániť deti i od okúsenia opojného nápoja. Starostlivým, láskavým vedením chrániť muža od zlej spoločnosti a častého zachádzania do krčmy. Láska a dobrotivosť veľa časom zmôže i u ľudí, ktorých pitie stalo sa chorobným zvykom. Neraz iba neporiadok, starosti a nesúlad v rodine je príčinou, že muž vysedáva v krčme a hynie mravne i hmotne.

Nemáme práva byť advokátmi a politickými úradníkmi — ale máme právo konať úlohu nám zverenú na iných postatiach — konať svedomite. Ako členovia rodiny k jej zveľadeniu hmotnému i mravnému. Ako manželky, pri krbe rodinnom byť rovnocennými pracovnicami so svojimi mužmi.

Úloha ženy-matky nie je vynikajúca, ale pre ľudstvo, pre život národa dôležitejšia ako ministerské kreslo. Žena je dušou rodiny, jej snaženie sa v rovnováhe udržuje túto — hoci nemusí to byť práve práca telesná… Ale ani táto nie je malicherná a nízka. Mylný je náhľad, že varenie, riadenie a ručná práca ženu znižujú. Práca v každom spôsobe šľachtí a v službe lásky konaná povznáša. Hlásať heslo: „Preč od domácej práce!“ kvôli takzvanému vcelku veľmi relatívnu cenu majúcemu „vzdelaniu“, bolo by nebezpečenstvom pre blaho rodín i národa. Z románov a excentrických diel rozuzdených myslí zohnané „vzdelanie“ bez solídneho základu kresťanskej rodinnej výchovy neoblaží ani bližších, ani ďalších, ba ani samého majiteľa. Túžiť po svetoborných činoch a uplatnení sa skutkami, ktoré by spomínali dejiny ženskej otázky, môže niekoľko dobre situovaných žien. Ale stavať verejný boj, politickú organizátorskú činnosť za všeobecný ideál a cieľ ženy a prácu v rodine klásť za nemodernosť a otroctvo — je najväčším spiatočníctvom. Preto, lebo vedie k rozkladu rodiny.

Uvažujme v tichých zátišiach našich dedín a mestečiek každá o svojej úlohe. A nečakajúc až otvorí sa nám v perspektíve feminizmu ukazované pole činnosti, už dnes chopme sa práce, ktorú konať je naším právom a svätou povinnosťou.