ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Umrela starenka. Umrela nevládna starenka zo starého slovenského sveta. Zvesť o jej smrti vzbudila síce ozvenu, ale krátky dozvuk odzneje a stíchne, ako stíchlo jej verné, za dobro národa bijúce srdce — a život poletí ďalej.

Jej stratu nepobadá dnešný rušný život. Nestráca ju ani spoločnosť. Iba neveľká vilka v údolí spevavého Hrona s okolím dokvitajúcich dálií a chryzantém zostane prázdna a pustá. Časom vytuchne z nej i bolestné tragikum dlhého predsmrtného utrpenia vedome a pokorne zhasínajúceho života.

Ale v širokej slovenskej rodine nejedno srdce zabolí. Málo dôležitá v živote jednotlivcov, významnou a vzácnou bola Terézia Vansová pre celok — a keď odmyslíme si zo slovenskej literatúry, zo slovenského kultúrneho snaženia tento v kresťanskej pokore dotletý život, zostane nám medzera veľmi citeľná. A hoci odišla, vyčerpajúc už všetky životné i tvorivé sily, jednako nám chýba v exkluzívnom svete pekných duší tá, čo bola nám vzorom, priekopnicou, učiteľkou a pracovnicou na poli národa neúnavnou. Priekopnicou na vzdelanostnom úhore, smelou učiteľkou a peknoduchým vzorom tým ženám, čo v časoch národného nevoľníctva usilovali sa povzniesť nad všednosť denného života a osožiť národu — sama nesúc pritom na duši vzácny punc samorastlej kultivovanosti, mravnej korektnosti, ženskej disciplinovanosti.

Takáto šla pred nami, vše veľmi smutná, tŕnistou cestou života. Šla, neohrozene šla za cieľom, osudom zraňovaná v citlivej duši svojej, šla a „štedro rozdávala z dobrého bohatstva čistej a vernej, šľachetnej a skromnej duše svojej“.

Terézia Vansová ako spisovateľka bola dôležitá najmä tým, že prišla v časoch, keď šlo o zánik všetkého, čo bolo slovenské, keď vzácne bolo každé z dobrého slovenského srdca vyronené slovenské slovo. Ako redaktorka prvá ujala sa u nás ženskej otázky v zmysle vzdelanostno-pokrokovom. Svojím časopisom, Dennicou, Vansová smelo položila základný kameň časom sa budujúcej ženám venovanej literatúre. Jeho obsahom, adresovaným výhradne ženám, lepšie mohla sa zblížiť, prenikavejšie hovoriť o tom, čo pre ne pokladala za potrebné. Blížila sa k srdciam Sloveniek z tej strany, ktorá sa jej zdala najschodnejšou: písala im o rodinnom živote, o deťoch, o kuchyni, o dobrom tóne a nadovšetko o mravnom, čistom, užitočnom kresťansko-slovenskom živote.

Smelá, národne ostro vyhranená Šoltésová vo svojej činnosti slovom i príkladom usmerňovala mravný rozvoj Sloveniek. Citovejšie založená, nevýbojná Vansová viedla ich svet citový, priamo i nepriamo vychovávajúc ich k dobru a privádzajúc ku kráse.

Ako súčasníčka Vansovej veľa by som mohla rozprávať o ťažkostiach, s akými sa stretlo vydávanie ženského časopisu. A najmä o úsilí, o vnútorných bojoch a bolestných pochybnostiach, aké sme prežívali pri prvom vystupovaní s naším „spisovateľstvom“ pred verejnosť. Aby žena verejne hovorila, za seba, za svoje pohlavie, a — strašné! — aby otvorene hovorila o láske — to bolo u nás dačo neslýchané. Ešte dobre, že sme nepočuli posmešky a že sme si samy neuvedomovali dôležitý fakt, že písať je veľká zodpovednosť za seba — i za národ.

Vansová ako redaktorka prežila toho najviac; všetko nemilé sa jej najviac dotýkalo. Ale v silnom povedomí potreby a povinnosti neohrozene šla za cieľom. Za toto úsilie zasluhuje drahá zvečnelá našu osobitnú vďaku a úctu.

Keď si predstavujem Vansovú, z celkového obrazu vystupuje mi jej zjav vo výrazných farbách ženy. Milej osoby a priateľky. Sympatický zjav skromnej, tichej dámy, u ktorej na prvý pohľad nájdeme cenný vnútorný obsah: dušu. Dušu, v posvätnom nepokoji večne hľadajúcu, večne vzlietajúcu za čímsi vyšším. V tejto podobe je mi Vansová najbližšia. Ako človek smädnej, chápavej duše — ako žena milujúca a trpiaca.

Terézia Vansová bola predovšetkým ženou v peknom slova zmysle — ženou, vzdelanou srdcom i citom. A bola i manželkou. Životná úloha, v ktorej azda viacej bolo bolesti ako nasladenia. S pokorou zdieľala smutný osud svojho druha, navštíveného ťažkým krížom. Jej srdce otvorené bolo na milovanie a celé hotové obetovať sa.

Terézia Vansová bola i matkou. Ona, rodená učiteľka, žena jemnej senzibilnej duše, každému tvoru rozumejúca, kvety a svetlo milujúca, dvojnásobne bola predurčená milovať a vychovávať dieťa. Ale materinstvo prinieslo Vansovej iba bolesť predčasného rozlúčenia. No ani v tomto navštívení neklesla mysľou: i ako manželka, i ako matka znášala všetko hrdinsky oddane — a dávala, štedro dávala dobrotu a lásku z dobrého bohatstva čistej a vernej, šľachetnej a skromnej duše svojej.

Dnes jej už niet.

Dobré city, pekné snahy, harmonické vzlety jej peknej duše s vädnúcim lístím jeseňou odievaných stromov krúžia, poletujú nad jej tichým rovom… V jasné noci zatrbliecu sa nad ním záhadné hviezdy a mesiac zaleje ho striebornou záplavou. A v tom tichu, jase a nezemskej žiare sladko, pokojne vznášať sa bude do tajomnej ríše neznáma živá iskra, národu drahá, bohom požehnaná duša slovenskej ženy.