ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kedykoľvek my tu v kraji čítame vo vašich amerických novinách správy o národných spolkových pohyboch Slovákov v Amerike, vždy srdce naše poteší sa tomu. Poteší sa v radosti, že slovo slovenské, prenesené za oceán, nestratilo sa v tom hluku a zhone cudziny, ale na srdci pestované klíči aj v novej pôde. Meno Slovák popri svojom (bohužiaľ!) potemnistom zvuku začína mať i zvuk dobrý, a to v zemi, kde hlavne platí bystrosť umu a cveng zlata — dve vlastnosti, z ktorých Slovák nič alebo len málo prináša do novej vlasti. No, svet je vraj škola: skrátka, história pobytu Slovákov v Amerike dokazuje, že sme národ životaschopný, vediac myslieť, pracovať.

A predsa s oprávnenou úzkosťou pozeráme ta v nedohľadnú diaľku k vám do toho závratného vlnenia sa prozaického života. Aký malý, nepatrný počet musia Slováci tvoriť v tej mase cudzoty, v mase národov, prevládajúcich spôsobilosťou i prevahou peňazí! Mne pripadá to ako vlnka v mori, zmietaná sem i tam — až preleje sa, splynie s inými.

Toto splynutie, preliatie sa do živlov cudzích je to, čo už v púhej predstave zviera srdce naše obavou. Kým ešte vy, pod Tatrou narodení, v krásnych spomienkach na rodný kraj, v zbožnej úcte ku kolíske svojej, v clivej túžbe po celej svojej minulej pravej slovenskosti žijete, žije vo vás koreň národnej životaschopnosti. Ale čo bude, až vy potratíte sa a na vaše miesto nastúpia potomci vaši, deti zrodené alebo len odchované pod voľným nebom americkým?! Tie deti, ktoré životom odorvané sú od pôvodu, školou odcudzené svojskosti, nemajú ani piety, ani túžby, ba ani vzletnej, duchapovznášajúcej lásky k tomu národu, z ktorého pošli. Aká z nich nádej, aká potecha — aká budúcnosť?!

Ťažké otázky — bolestná odveta! Taká bolestná, že naše utrpenie tu doma stáva sa nepatrným voči nej. Utrpenie rodí nám martýrov, ktorých vznešený príklad len prajné vyvoláva zjavy. Školy, maďarizácia, tá čo aj škodí, je falošnou farbou, ktorú najbližšie roky stierajú zo zdravého koreňa ľudu. To všetko otravuje síce, hatí, oblamuje, zatláča — ale neubije, nezničí. Čo ale riecť, keď tisíce a tisíce duší topí sa v prúde cudzoty a vzdor organizáciám, spolkom, pestovaniu jazyka literatúrou topí sa nezachrániteľne?

Táto myšlienka dostáva smutný doklad ukážkami zo života amerického vôbec, ale menovite zo slovenského v Amerike, ktoré tak zrejme podáva nám náš emigrant Engler v Národných novinách. Podľa neho ľud náš prispôsobuje sa novej vlasti, novým zvykom a, čo je prirodzené síce, ale bolestné, prispôsobuje sa mu rečou tak, že reč amerického Slováka je žiaľna skomolenina, ktorá nemôže mať života ani za pár desaťročí. Už deti terajších — v mnohých pádoch — nevedia reč rodičov, ich detné deti istotne pozerať budú na minulosť svojich rodičov, ako na históriu ďalekú, ku ktorej púta ich práve len tradícia, podanie.

Možno, pozerám na vec príliš pesimisticky; no jednako smutné je, že keď aj nie za desaťročia, ale dlho Slovák v Amerike Slovákom nezostane. Vzdor snahe jednotlivcov: spájať ich dovedna spolkami, viazať ich k mluve literatúrou, keď raz rodina bude sa prispôsobovať okoliu rečou, všetky organizačné, literárne snahy sú márne. Novšej generácii snahy tie budú ďaleké, zbytočné, ba nepochopiteľné. Tá reč, ktorú dieťa muselo sa učiť v škole a ktorá nezbytnou stala sa mu v živote, v obchode, v konverzácii, mimovoľne prejde mu do duše, do srdca.

Preto na vás záleží, otcovia a matky rodín slovenských amerických, na vás záleží, aby smutné predpokladanie nestalo sa skutočnosťou. Kým vo vás žije svätý cit lásky k reči materinskej, nezahlušujte ho ľahostajnosťou! Pestujte ho sami v sebe, udržujte v rodinách a, nadovšetko, vštepujte tú lásku do sŕdc dietok svojich! Výchova detí vašich v duchu slovenskom je jedinou záchranou. A úloha táto pripadá vám, každému jednotlivcovi, menovite ale matkám, ktoré v prvom rade povolané sú k výchove dietok. Je to povinnosť svätá, bohom prikázaná, určená. Kto ju zanedbá, nevyplní, trest zastihne ho tým, že kosť z kosti jeho, krv z krvi zabudne na pôvod svoj, zabudne roditeľa svojho.

Nejdem ďalej rozoberať predstavu ďalších osudov nášho ľudu vo vlasti novej a, nadovšetko, nechcem ďalej strašiť smutnými následkami odnárodňovania sa našich rodín. Vy, ktorí ste v prúde ohrozujúcom slovenskosť týchže, lepšie budete môcť rozobrať tú otázku a vycítiť jej dôležitosť.

Začala som riadky tieto s vyslovením radosti nad tým, ako Slovák prejavuje a uplatňuje sa v novej vlasti, daj boh, aby tie snahy ozaj mali moc udržať časť národa nášho nad hladinou cudzoty. Osud náš spočíva v rukách toho, ktorý riadi osudy všetkých národov, ale milovať reč svoju, pestovať ju v domoch, v rodinách, v chráme, v škole, v spoločnosti, to nech je svätou úlohou každého jednotlivca.