ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Číslo 2. „Slovenských pohľadov“ prinieslo zmienku o povesti Gustáva Maršala v americkom katolíckom kalendári „Jednote“ pod názvom Zpät! uverejnenej. V pár riadkoch podaný je obsah povesti, vyzdvihnuté menovite citné miesto, kde spisovateľ žalostí nad osudom do Ameriky prichádzajúcich vysťahovalcov-Slovákov.

„Mrazivo je tu pre nich; koľko, reku, nádejí budú musieť zahrabať v borbe o chlieb! A bohatstvo, sny kdeže sú? Veď ani milióny dolárov, poslaných na Slovensko, nenahradia samých zasielateľov: dušu, ducha. Na márno vyjdú groše a spolu i ľud náš. Cudzí robí, cudzí berie a my tu tiež zahynieme v záplave cudzoty…“

Kritik vraví, že pri čítaní týchto riadkov cítil, ako vlhne mu v očiach. Ľúto mu toho s prepiatymi nádejami za chlebom a bohatstvom sa ženúceho ľudu. A nielen kritik sám, ale každý rodoľub to isté musí pocítiť, predstaviac si Maršalom verne nakreslený obraz konečného osudu slovenských vysťahovalcov.

Život tu doma je ťažký, takmer nemožný, a jednotlivé prípady šťastne pochodivších, späť sa navrátivších „Amerikánov“ lákajú výhľadom hmotnej spásy. Za jednotlivcami pohli sa iní, celé rodiny a konečne hromadne celé dediny, ba kraje. Dôjdu ta a vzpružení nádejou pracujú, boria sa a, vďaka bohu, zväčša nie bez výsledku. Tam vzmáhajú sa hmotne, v istej miere i mravne (?), i tu doma vypomôžu svojím zarobeným grošom.

Ale čo utvára sa tam, to rozkladá, hynie tu doma pod Tatrami: celok, národ. Slabneme počtom, nedorastáme duchom v toľkej miere, ako ubúdame, a tak sťahovaním dotknutí sme dvojnásobne. Vidiac zakoreňovanie, rozrastanie a organizovanie sa, jednotnosť a rapídne utváranie sa slovenských spolkov v Amerike, mohli by sme sa síce i tešiť, že zosilnieme prebudením sa tej pracovnej vrstvy, ktorá tu doma v národe tvorila takrečeno mŕtvu masu — — no či ten prírastok zachová sa nám i v budúcnosti, v pokračovaniach, pôvodný neodcudzený…?

„… Zahynieme tu v záplave cudzoty!“ volá autor povesti, oboznámený s pomermi, sám vysťahovavší sa z vlasti. A výkrik tento, prirodzený a bolestný, je živou ozvenou našej obavy, nášho tušenia a zatieni razom všetky hmotné i duchovné výdobytky v novej vlasti. A každý roduverný syn i dcéra vrúcne musí si vzdychnúť i želať s Maršalom: „Zpät!“

*

„… Milióny dolárov nemôžu nahradiť dušu, ducha!“ uvažuje autor v tejže povesti. Pomýšľajúc na budúcnosť a vidiac dobrovoľné ubúdanie ľudu na Slovensku, vo vysťahovalectve vidí takrečeno duchovnú samovraždu národa.

A toto cítime i my, a preto dvojnásobne vrele želáme si, aby ľud náš vracal sa späť, nakoľko je to možné, a nakoľko musí žiť v cudzine, aby snažil sa zostať svojím — citom i bytom.

Preto pozerajúc k vám ta za more, bratia drahí, k vám, čo už šťastne preborili ste sa cez ťažkosti osadenia sa, i ktorí ešte vediete borbu o chlieb každodenný, popri starosti o veci zemské nezabúdajte na dušu, ducha! Nie samým chlebom živý bude človek, táto výpoveď menovite na vás vzťahovať sa môže v plnom znení. Snaha po dobrobyte, neozlátená túžbou po vzdelaní a osvete, je nízka, ubíja dušu a zotiera zo života ten vyšší zmysel, uložený samým Stvoriteľom. Reč, slovo je to, čo človeka robí človekom. Môžete byť, rodáci naši, tam v novej vlasti dobre hmotne postavení, ak zabudnete pri tom na ducha, pôvod svoj, reč svoju, v duchovnom ohľade pre nás klesnete na nulu, zapadnete, stratíte sa. Preto starosť vaša o ducha nech je podobne dôležitou, ba ďaleko dôležitejšou ako starosť o chlieb, nímž chránite život pred zahynutím.

Ako telo bez duše je mŕtvolou, tak národ bez ducha, bez škôl, chrámov a literatúry je mŕtvou masou.

A tak ako s túžbou, tklivo a dôrazne voláme vás späť, tiež tak tklivo i dôrazne vám privolávame: zakladajte školy, povolávajte kňazov a učiteľov, čo vo vašej reči, vo vašom duchu učili by vás a zvestovali slovo! A pečlivo i dychtivo pestujte literatúru! Literatúra utvorí uprostred vás ducha, ktorým pozdvihnete sa do počtu národov. Ste síce synmi a dcérami národa slovenského, ale z rodnej pôdy vytrhnutí, v cudzej neutkvevší, počítate len ako masa pracovnej sily.

A majúc uprostred seba talenty, „serióznych, ustálených, vzácnych spisovateľov“, za akého Slovenské pohľady uznávajú Maršala, pri vážnom ponímaní a dobrej snahe nebude vám ťažko pomaly zorganizovať sa i na tom poli.

A vtedy, vychovávajúc sa nám v školách a chrámoch a dorastajúc nám literatúrou, čo i nevráti sa, neutonie v záplave cudzoty, ale zachová sa ako životaschopný, zdravý omládik, svieži prírastok o život zápasiaceho národa!