ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Smrť Jána Bežu)

Dojatej zvesťou v čiernom rámci, mimovoľne prichodí mi na um prvá sloha bolestnej piesne našej: „Hojže, bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí…“ Lenže zakončenie doznieva v mysli mojej tónom ešte smutnejším, beznádejou hrobovou…

V krátkom čase pominuli sa nám tri postavy z histórie a z poľa práce: peknoduchá, srdcom zlatá, mysľou rezká družka Hurbanova, nenahraditeľný Štefanovič a posledný z „troch sokolov“, Francisci. Koľko upomienok, žiaľu, povznesenia, príkladov a žiaľnej nenahraditeľnosti viaže sa k strate týchto drahých zosnulých, to posúdiť môže len srdce slovenské.

K mohylám týchto radí sa dnes nový hrob. Neskryje on hrdinu, ktorého by spomínala história, ani menom vodcu národa označeného. Zomrel nám len tichý pracovník na roli dedičnej. Tak ako roľník cez celý život v potu tvári pracovavší usína, v priestranstve prírody nezanechajúc medzery svojím nežitím, tak usnul pracovník náš, nevyvolajúc odchodom úžas desu v priestore svetovom. Svet jeho obmedzený bol na určitý kruh práce, cieľ tejto práce na pohľad skromný, výsledok nepatrný — ak totiž pozeráme na život, prácu a výsledok činnosti zosnulého Jána Bežu zo stanoviska širokého, merajúc toto všetko názorom svetovým.

Ale zoberme cit srdca, cit lásky a s touto skromnou síce, ale žiariacou lampadkou slovenskej vďaky zastaňme nad rakvou, posvieťme si na milého zosnulého, a život jeho, v jedinej spleti práce a snaživosti, objaví sa nám skoro záslužným a dôležitým, ako skvelé životné pochody mužov histórie pre národy veliké.

Pracoval. Pracoval na poli výchovy. Vychovával mlaď slovenskú, nádej, budúcnosť nášho národa. Povážme, čo všetko obsažené je v týchto slovách! Pole práce síce na pohľad malicherné, úroveň nizučká, dielo postranné — a výsledok? Výsledok neistý a ďaleký, ba, povedzme pravdu, u nás ešte skoro neocenený.

A aký hlboký zmysel má slovo výchova, pre náš život aký dôležitý, pre budúcnosť aký rozhodujúci!

„Veľkých zásluh vyzískal si na poli pedagogickom a spisovateľskom,“ píšu „Národnie noviny“ o Bežovi. Ocenenie krátke, ale pravdivé. Nezanechal nám síce soka svetochýrneho „Emila“, nestvoril diela, stavajúce sa do svetových knižníc v skvostných väzbách. Zanechal a stvoril národu svojmu iba školské pomôcky, takrečeno abecedné a drobunké zošitky, roztratené po roštoch chalúpok a v triedach národných ešte duchom škôl. Zošitky lacné, na pohľad hračkárske, ale v našej detskej literatúre, obsahujúcej balíček povestí a mravokárnych rozprávok, tvoriace jasnú stopu svetielkom ducha a rodolásky, aká žiari z nich znalcovi našich duševných potrieb. Kto pozná detskú dušu s jej krásnou dychtivosťou po svetle, kto vidí duševný smäd podrostu a velikú, neodkladnú potrebu šíriť to svetlo, ukájať smäd našej zlatej mladi, ten nebude podceňovať misiu tých zošitov. Lebo v mládeži je budúcnosť, v osvete sloboda. Že tá mládež musí byť vzdelanou a osveta našskou, neodškriepiteľne našskou, to je fakt, bez ktorého všetok podrost a najvyššia vzdelanosť nemá pre nás zmyslu a ceny.

Lenže vzdelanosť prichodí nám nadobúdať od abecedy a postupne slovenskou literou tvoriť v útlej duši základ, na ktorom život postaví ďalšie: presvedčenia, zásady nesklátiteľné „ako múry hradné…“

Kto podával „Noviny malých“ svojmu dieťaťu, kto rozhodil ich ako mannu detskej duše drobným detvákom svojej školy — obce, ten musí dosvedčiť, že časopis najmenší pre najmenších povolaný plniť úlohu svoju svedomite a dôstojne. Sú to iba drobné veršíky — ale aké nadšenie v tváričkách unesených čitateľov! Sú to iba povesti, pošetilosti — ale aká radosť v očkách veriaceho obecenstva! Sú to iba hádanky, hračky — ale aký dôvtip prebúdza sa v malých rozumkoch! To sú počiatky, základ nadšenia, uverenia dôvtipu a lásky k svojskému slovu, ktoré s istotou vyžadujeme u muža, povolaného pracovať a dejstvovať medzi nami. Sú to iskierky intelektu, z ktorých, povedzme, ani z každej stej nevybĺkne svetielko. Ale tie zriedkavé, náhodne šťastné, v našom malom svete a velikých potrebách vydajú drahocennú náhradu za snahu tichú, za prácu na pohľad malichernú a slabej ceny.

Muž tejto snahy, touto prácou zaujatý, muž podobný rozsievačovi na skale a medzi tŕním, Ján Bežo zomrel.

Za týmto výkričníkom, označeným v duši mojej bolesťou a želením, vyskytuje sa hneď otáznik — otázka:

Čo bude s jeho dedičstvom, čo stane sa s „Novinami malých“?

Časopis najmenší pre najmenších, ale potrebný z najpotrebnejších. Novinky nepatrné — ale majúce pre nás ďalekosiahajúci význam. Lektúra prostučká, ale najdychtivejšie prijímaná, honorovaná zlatom detského utešenia.

Kto ujme sa tohto dedičstva, aby nezahynulo, sotva vzklíčilo?

Na pohľad vec snadná, práca ľahká.

V skutočnosti ale nie! Ba práve nič ťažšieho, ako písať pre deti. Prispôsobiť sa detskému vkusu, zastať na úrovni detského ponímania. Udrieť na citlivú strunu citu, nájsť zlatý kľúčik k srdienku detvy, žijúcej v krajšom svete názorov, v čistejších, zduchovnele „vyšších“ sférach, ako je náš rmutný svet myšlienkový, naše chladným rozumkovaním skalené sféry ducha. Len odborník vie uvážiť ťažkosti, oceniť spôsobnosť dobrého detského spisovateľa.

V našom literárnom krúžku nateraz máme zvlášte dvoch mužov, trímajúcich pre deti pero zlaté: Riznera (Strýčko Slavoš) a Sládkoviča. Prvý na roky zaujatý je serióznym dielom, druhý ale stále podáva nám pekné dôkazy svojho nadania. Myslím jeho premilé verše v „Novinách malých“, majúce pre časopisok asi taký význam ako pre veľké noviny zdarilý, dôležitý úvodník.

Zaiste je na čase hneď pri sviežej mohyle vystatého pracovníka upriamiť zrak na tohto miláčka drobných čitateľov a pristaviť ho s prosbou, aby ujal sa opustenej postati, na ktorej už doteraz pracoval družne a verne. Nie je to môj náhľad, moja snáď nepovolaná prosba: so mnou zaiste dychtive, s očakávaním i nádejou pozerajú k nemu očká všetkých malých čitateľov. A k prosbe mojej iste družia sa rady rodičov ustarostených a pečlivých o výchovu svojich dietok.

Do Senice nesie sa náš posledný pozdrav: Boh ťa osláv!

A do Senice v očakávaní zneje náš prívet: Boh pomáhaj!