ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je vlastne heroizmus?

Hrdinský čin na poli vojny…? Položiť život za ideu — za vlasť…? Tento spôsob hrdinského žertvovania má tesne vedľa seba i vlastnú bezpečnosť či nebezpečenstvo. Ja — alebo ty — inej voľby niet.

My, ženy, zákonom ľudským i zákonom prírody vylúčené z poľa vojny, nemáme možnosti presláviť sa podobným heroizmom. Preto v histórii ľudstva len veľmi zriedka stretáme sa s hrdinkami.

Písmo sväté ako ženu hrdinskú spomína krásnu Judit, ktorá zavraždením vojvodcu Holoferna spôsobila víťazstvo svojho národa. Svetové dejiny sťa heroínu spomínajú Rimanku Kornéliu, čo svojmu synovi prikázala „vrátiť sa so štítom — alebo na štíte“. Ako víťaz, alebo mŕtvy. Francúzsko v stredoveku malo skutočnú hrdinku, slávnu Pannu Orleánsku. I za poslednej svetovej vojny čítali sme o ženách, čo v uniforme vojakov zatajené bojovali v radoch mužov — ale podľa lekárskych odôvodnení boli to vraj ženy s chlapskými sklonmi. Vo všeobecnosti teda o hrdinstve žien nedá sa hovoriť.

A jednako… Každodenný život stavia vôkol nás légie hrdiniek. Žien, silných duchom, obetavých do krajnosti. Bojujúcich, víťaziacich, alebo hrdinsky padajúcich v krutom zápase so životom. História ich nespomína, súčasnosť ani ich najbližšie okolie ich neocení. Lebo ich neraz nadľudské obete a činy odohrávajú sa v ústraní. V ohraničenom svete rodinnom alebo v tichej osamelosti.

Sú to hrdinky života.

Bojujú, boria sa, zápasia, biedia, trpia a vystavujú svoje zdravie i životy — pre iných.

V prvom rade ženy-matky. Ženy, trímajúce v upracovaných rukách pochodeň rodiaceho sa či zrodeného života. Boriace sa oň, o ten život i o šťastie svojho, často veľmi nevďačného plodu!

Heroíny-matky! Ženy, čo s nesmiernymi bolesťami rodíte a s nevyčerpateľnou láskou do života staviate svoje deti — či je väčšie hrdinstvo nad vaše sebaobetovanie? A či je vo svete obeť menej ocenená ako vaše do samožertvy vystupňované úsilie: vykonať svoju úlohu svedomite, dobre…? Vykonať ju tak, aby priniesla požehnanie i národu, z ktorého plod života pošiel…?

Buď požehnaná pamiatka matiek-hrdiniek, čo zrodili nám Kollára, Hollého, Sládkoviča, Štúra a Hurbana, Holubyho a Šuleka, Hviezdoslava, Vajanského, Štefánika a celé légie hrdinov-osloboditeľov! Ony položili požehnané plody života do svojho osudu slovenského národa, sťa stupne, po ktorých posunul sa náš národ do výšky — za krásou a osvetou. Za kultúrou a slobodou.

Aké to museli byť ženy, keď z ich duší odštiepili sa a vyrástli takéto sily — takéto umy, takéto charaktery!

Koľko poézie a samorastlej ušľachtilosti muselo byť v zlatých kalichoch týchto ženských sŕdc — aké to museli byť kvety, keď z nich dozreli takéto plody?

A nestalo sa to bez hrdinstva týchto žien, matiek slovenských. Lebo heroizmom je prejsť životom, cez zmätky sveta, v čistej službe dobrotivosti a lásky.

Nie je to také ľahké: slúžiť iným. Všetky svoje sily venovať výchove detí, opatere starých rodičov, tisícim nevypočitateľným požiadavkám rodinného života, ktorého hmotné i duchovné blaho spočíva neraz v rukách slabej ženy.

A slúžiť blížnym v nemocniciach, často v ohrození vlastného zdravia i života — neustávajúca činnosť bielych rúk a vyčerpávajúcich sa síl duchovných — či nemožno túto službu nazvať heroizmom, heroizmom nenáročnej bytosti, večne pohotovej obetovať sa, trpieť, ľúbiť?!

Lebo bez lásky nemožno konať to, čo často slabá žena prekonáva v rodine, v bielej sieni operačnej, medzi stenami nemocníc, presiaknutými do základov ľudským utrpením.

Neustávajúce Neznáme — nemenované Neodmenené — vlastným sklonom k večnej službe predestinované ženy-hrdinky! Spomedzi nemenovaných, stojacich v službe lásky, vynárajú sa nám tváre predobre známe: naše matky. Ženy-hrdinky znova a znova podstupujú neľudské bolesti rodenia. Nocami sklonené nad kolískou a lôžkom umierajúcich. Zakaždým k šírej zemi zlomené ako štep a znova životom ďalej nesúce životné ťarchy — svoje aj iných. Život práce — monotónny pohon povinností — až po hrob. A nad hrobom — neodznejú nad ním slová oslavné — iba ak zaplače ktosi nad ním, v neskoro prebudenom oľutovaní…

A ženy, stojace v službe lásky k blížnemu. Ženy, venujúce svoje sily ľudskému utrpeniu a svoje nadanie zušľachťovaniu svojho okolia…

Nevdojak spomenieme si z mnohých dve známe, vynikajúce: sestry Royove: Kristínu a Máriu.

Mária… Tichá poetka nenáročných spevov Sionských. Jej nežná lýra nevynáša pochybné rozkoše ľúbosti. Ona ospevuje perlové brány božieho stánku a radostná zve k nim duše veriace — do sídla večnej radosti. Radosť — to je základný tón jej piesní, diktovaných neochvejnou vierou jej duše, zjasnenej nadšením.

Kristína… Viac ako polstoročie žila výlučne službe Pánovej. Žila zušľachťovaniu seba a iných. Učiteľka najmenších, vodkyňa neumelých — zakladateľka útulku pre opustené, biedne deti a ešte biednejšie „biele hlavy“. Autorka mnohých literárnych diel; ony nesú dobrú povesť svetom o jestvovaní Slováka od hraníc Československa až po Japonsko a Čínu. Zvestovateľka živého Spasiteľa. A neohrozená vyznavačka svojho národného kréda i v časoch najhorších! Žena osamelá, svietiaca krásou duše i vlastnou vierou na cestu mravného, dobrého života.

Či celá životná púť týchto dvoch Sloveniek — žien osamelých — nie je duchovným heroizmom?!

A ženy žijúce myšlienke národnej!

Spomeniem iba niektoré z mnohých. Spomeniem iba hrdinku — Bohdanu Škultétyovú.

Duša citlivá ani vzácna mimóza — duša dokonale utvorená prijímať a prenášať neosobné bolesti súčasného národného života — už táto vlastnosť predpokladá bytosť vyššieho, mocného duchovného zostrojenia.

Ideálna družka muža, ktorý na mužných svojich pleciach, citom i činom, niesol bolestivé ťarchy svojho národa.

Ťažko je vraj žiť s géniom — ale iba tam, kde dva rozličné svety v nerovnakých záujmoch rozčesnú sa na dva protiľahlé póly. U Bohdany to nemohlo byť. Sama nadpriemerná vyrovnala svoj čisto žensky založený citový svet s duchovným svetom svojho druha. Vyrovnala ho tým, že obetavo podložila i svoje plece pod kríž, ktoré Jozefovi Škultétymu prichodilo niesť skoro jeho celým, prácou požehnaným životom. Tak, pomáhajúc niesť kríž, ktorým pred prevratom zavalený bol slovenský národ, krokom, vyrovnaným kroku svojho druha, bez reptania prešla životom.

A pracovala. Pracovala pre rodinu — pracovala pre národ. S nevšedným vkusom vyberala perly ruskej literatúry a prenášala ich do spisby slovenskej. Čistou svojou slovenčinou cizelovala slovenský sloh i vkus. V práci neustávajúca, vyčerpala sa úplne: ťažkým, v ústraní konaným dielom podlomený duch klesol na medzi cesty tŕnistej, cesty, ktorou v tom čase šli všetci, stojaci v službe ducha — ale za každým krokom zostávali stopy zlaté.

Keby sme vypočítali zásluhy Bohdany o náš duchovný život, vykonané priamo i nepriamo, vyšiel by nám súčet, pred ktorým by sme sa museli pokloniť. Ale keby sa dalo zmerať všetko, čo preniesla v tajoch svojej duše — a všetko pre národ a jeho hynúcu existenciu — vyrástla by nám v hrdinku. Veľkú tým, že nikdy nemyslela na seba. Nevynášala na svetlo svoje utrpenie, zavinené nešťastím národa. A len veličavie smrti retrospektívne ožaruje hĺbku jej života.

Heroizmom je prejsť životom v službe dobrej veci. S dušou čistou, so srdcom zapáleným za veci vyššie.

*

K ženám, známym, veľkým, tým, čo prežili zjavne pri bokoch svojich mužov, martýrov slovenskej myšlienky, nemožno nepostaviť tie nemenované, nenáročné, zabudnuté, čo v tichosti spolupracovali na našom diele duchovnom. Pustokvety… Ženy osamelé.

Nevydali plod. Zato celou horúcnosťou nevyhorených svojich duší pritkli sa k ohrozenému dielu národa. Vyššou svojou úrovňou dvíhali úroveň celku a krásou svojich duší krášlili svoje okolie. Poeticky založené zapaľovali básnické nadchnutie poetov — a kde nedostávalo sa im poľa, či schopnosti k činu, tam dávali lásku.

Ženy osamelé! Nie v dnešnom spôsobe: ženy samostatné, zarábajúce, žijúce prípadne podľa vlastnej i prispôsobenej si filozofie. Ženy osamelé — bez vlastnej domácnosti i zárobku. A v minulosti i bez práva voľne sa pohybovať svetom. Kedysi i teraz jednako len posmeškované staré panny.

U nás nebolo ich veľa: Slovenky sa skoro nastálo vydávali. Boli nenáročné: ženiaci sa mohol počítať, že dostane dobrú gazdinú. Ženu, starajúcu sa o všetko a na všetko stačiacu. Ak nebolo dosť dňa, nadložilo sa noci: šilo, priadlo, vyšívalo sa pri olejovom svetielku.

Ktorá sa nevydala, žila v domácnosti bratovej, sestrinej alebo iného príbuzného. Pracovala — a vždy pre iných. A zväčša sa v tichosti, v ústraní vzdelávala. Svoje starosti, svoje bolesti prežívala samotná — osamelá — a jej srdce mäklo odovzdávaním sa do vôle božej a duša zavíjala sa do seba ako usínajúci kvet. Jej srdce vyžívalo sa medzi dvoma rovnako boľavými bodmi: nedosiahnutým a nedosažiteľným. Na oboje osud udrel páliacu pečať, ťažkú ani sama smrť: „Nikdy!“ Slovo, že by si skričal od bolesti… Pre tiché nasladenie jej duša zachodila už iba do belasých diaľok neskutočného — až raz ticho, svetom nezbadane, presťahovala sa do nich celkom…

Znala som niekoľké z nich — v rokoch, keď národ náš potreboval najviac práce a lásky. Ženy osamelé… Ženy ušľachtilé… V samote prežívajúce svoje nesprávnym chápaním položenia nevydatej — starej panny — ohraničené žitie.

Ich bezúhonný život bol plný odriekania a možno i tajených bolestí. Ale z ich jemne uvädnutých tvárí, pripomínajúcich bez úslnia odkvitajúce biele ruže, svietil pokoj duše — jas inteligencie, u žien vraj taký zriedkavý!

A nepamätám, že by som ich bola počula prezvať zatrpknutými, hysterickými starými pannami — ako by ich boli prezývali dnes — a to ľudia neschopní pochopiť čistotu ženskej duše.

Rozpomínam sa na ušľachtilú Karolínu Bórikovú a jej peknoduchú družku, Karolínu Riesnerovú. Obe štíhle, belasooké krásavice — horlivé interpretky Palárikove a obe málo šťastlivé Múzy Janka Matičku. Janka, s prelietavou dušou a nestálym srdcom poeta. Janko Matička — Gösta Berling slovenskej viesky, so sklonom k básnickému nezáväznému sneniu… Umrel mladý. A večnou záhadou zostalo, obraz ktorej z dvoch vzniesol sa s dušou, prudkým nárazom tragickej smrti vykoľajenou dušou, do sfér Neznáma.

A sympatické postavy novších čias… Vynikajúce postavy slovenského ženského sveta…

Tichá Anna Jurkovičová, v brezovskom zátiší ticho dospievajúca, záhadná ani hrdinka melanchóliou opradenej povesti. Vajanský mal kam zachodiť pre jemný typ svojich peknoduchých hrdiniek románov — čistých diev slovenských rodín. Seriózna vyžívala sa slovenskosťou. Budila úctu i v mladosti a šírila okolo seba ovzdušie hlbokej ušľachtilej duše. Ďalej jej rovesníčky: inteligentná Ema Goldpergerová — horlivá, do smrti verná, kus národnej tragiky preživšia, Hermína Miloslava Moštenanová. Nesporne veľmi nadaná, literárne i na javisku s úspechmi činná Marína Horváthová, v spisbe dobre známa energická, hĺbavá Izabela Textorisová. A iné ženy osamelé — ženy nadpriemernej inteligencie a nadania. Osobitne spomeniem pýchu tohto krúžku Timravu; v nej doteraz vyvrcholilo čisté umenie slovenskej literátky.

Ženy osamelé…! „Pustokvety“…! Vrúcnosť ich výnimočne pekných duší nehrialo ohnisko rodinné — život možno odoprel im dar oblažujúcej ľúbosti — zato však celý plameň ich nevyhorených duší plápolal za veci vyššie. A môj obdiv nesie sa k vám, krásou srdca a silou ducha požehnané slovenské pustokvety.

A stojím pred ich obrazom sťa pred záhadou. Čo vlastne vieme o najvnútornejšom niektorej z nich…? Čo vieme vcelku o nesmiernej hĺbke ľudskej duše…? A zároveň — čo vie kto o nás? Kto nás pozná? Najmenej azda osoba, čo cez nesčíselné, snením zasnívané dni a nekonečné, neodolateľnou vidinou zaplnené noci tvoria os nášho myslenia i cítenia…

Je to smutné. Veľmi smutné. Lebo týmto do prázdna padá najzmaľovanejšia časť nášho duševného sveta. Do hluchoty vyznieva najdôležitejšia symfónia hudby našej duše…

Tak hlavnú časť života prežívame, možno iba v tajomných, podvedomých stykoch s dušami súrodými — a ony nemajú o tom ani tušenia! Lebo zasa ony majú svoj tajomný svet, prehovárajúci svojou vlastnou rozpravou…

Majú ho najmä ženy osamelé. Hrdinky. Pustokvety…

*

Len máloktorá vraj z citove prebudených žien, hovorí Galsworthy, prežije svoj život bez toho, žeby istá udalosť, nekonečný žiaľ alebo veľký omyl nepotopil jej dušu pod hladinu života. Nejednu potopí tak, že nikdy viac nevynorí sa nad hladinu.

Takýmito potopenými dušami boli ženy, žijúce v mojich rozpomienkach. Ženy, potopené do hĺbok vlastných duší, do perleťových svojich snov — potopené do všetkého, čo potreboval, čo zlého prinášal osud Slovenska.