ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som rak, zrodený v priezračných vodách, a potoky rád mám;
zdám sa byť zvieraťom hnusným, žiadne však nepácham zlo.
Neničím diela, čo ľudia úmornou prácou si robia,
nečíham uchmatnúť jedlo, iný čo spravil si tvor,
ako to robí mnoho pozemských maličkých zvierat
so svojím nespokojných; lepšie a chutnejšie chcú.
Ja však svoj neškodný život trávim v rodných len vodách,
a že sa bránim, to veru za zlé mi nemôžeš mať.
Príroda totiž mi dala i rožky i klepetá hrozné,
na prsiach tvrdú kôru, výbornú obrannú zbraň.
Tých, čo sa snažia ma chytiť, ja týmito zbraňami seknem;
hoci som maličký, mňa sa bojí i chlapec i muž.
Len čo ma uvidí dievča, keď chce sa v potoku kúpať,
strašne sa zhrozí a s krikom splašené uteká preč.
„Jaj, jaj, mamička moja, ach, aký to obraz tu vidím!?
Aký to vo vode pláva strašný a ohavný zver?
Takéto bolo aj zviera, čo z močiara pri Lerne^[20] vyšlo,
aby z návodu Héry^[21] Herakles bojoval s ním.
Či je to štúr, či iná obluda, zrodená v tejto
rieke, tá vo svojom vnútri iste má otravný jed.“
Zatiaľ čo hlúpy ľud si obzerá podobu zvláštnu,
myslí, že v podobe tejto zvláštny tiež musí byť um.
Predsa však nevedia mnohí, aký osoh je zo mňa,
kto som a koľkou chválou môžem sa pýšiť, ja rak.
Pôvod mám slávny, veď pochádzam zo starých, pradávnych rakov,
ktorých Boh stvoril dobrých, keďže je dobrý aj sám.
Sú nás rozličné druhy a máme podoby rôzne,
máme rozličné mená, ale len jeden sme rod.
Langusty líšia sa chvostom a hippy sú povestné behom,^[22]
v ktorom ich pri týrskom brehu nemôže prevýšiť nik.
Sú aj pinnotéry a ježky s pancierom mäkkým,
ktoré sa do kruhu stočia, vždy keď chcú dopredu ísť.
Patria sem chametrachyje, máje a maličké levy,
humre a pagure taktiež do tejto skupiny daj.
Do nášho rodu patria aj langusty, ľakavé tvory,
ktoré, keď zočia ťa, polyp, je to ich istotná smrť.
Toľkoto je nás, ba viacej, bo ostatné nemajú mená,
nemajú tú istú farbu, nemajú ten istý tvar.
Väčšina z rodiny našej je tmavej, počernej farby,
pri brehu Torony^[23] sú však kmeňovci naši sťa sneh.
Nie je nám hanbou a nie je to chyba, že hľadíme šikmo;
múdry na rôzne cesty snaží sa upierať zrak.
Ústa nám smerujú nadol a máme ich uprostred tela;
nediv sa tomu a za znak prostoty našej to maj.
Nemáme krv a za žiadnej páľavy nie je nám teplo;
horko, plodiace bujnosť, nevniká do našich tiel.
Včela bzučí, vôl bučí, had sipí a v skazenej vode
skrýva sa žaba a stadiaľ vydáva kŕkavý zvuk.
Myška piští, my vydávame tichučké zvuky,
ako keď dažďová voda spúšťa sa z oblačných miest.
Rameno pravé nám všetkým dala príroda väčšie,
máme pri svojom zrode rovnako po osem nôh.
Príroda múdra nám neodoprela radosti lásky,
ktoré navzájom plodí samčí i samičí rod.
Keď sa samica so samcom stýka, tu spoja si ústa,
zárodok milých detí vyvolá od neho z úst.
Vajíčok znášajú račice päť a z tých potom vzniká
potomstvo naše a takto rodí sa všetok náš rod.
Prvú nohu má samička dvojklannú, samček len prostú,
zato však samčeky majú kliešťové ramená dve.
Každoročne na jar si starý zvliekame pancier,
preto tiež čerstvá sila vniká zas do našich tiel.
Ak nás bobor či iný nepriateľ pozbaví klepiet,
na poranenom mieste klepetá vyrastú nám.
Všetky raky sa dožívajú dlhého veku.
Ak sa im nepáči niečo, zarinčia zbrane, je boj.
Ako sa niekedy barany s rohmi oproti sebe
zrážajú strašne a pritom mnoho si spôsobia rán,
takto aj medzi rakmi sa vybíja divá ich sila,
s čelami proti sebe zvádzajú zúrivý boj.
Langusta tiež sa dostáva do bitky s úskočným hadom,
ak ho klepetom chytí, preňho to znamená smrť.
Hovorím čudnú, no pravdivú vec; to vie sa aj z bájky,^[24]
ako sa na istú cestu langusta rozhodla dať.
Úskočný had sa pripojil k nej, že bude jej druhom;
prikývla s dôverou v neho; had sa jej sprievodcom stal.
Ihneď sa na cestu dali a had sa do veľkých kruhov
stáčal a šikmými ťahmi sem i tam dopredu šiel.
Ona len lezie a smeruje k cieľu, jak vedie ju priama
čiara. Už polovic cesty za sebou mali, keď v tom
osloví hada a káže mu priamo ísť po ceste napred;
nedá nič na jej slová, ako by nepočul nič.
Osloví teda ho znovu a pokojnou rečou mu povie:
„Prečo sa do kruhov stáčaš? Pekne a dôstojne choď!“
Ani to nepohlo hadom, a ide si v obvyklých kruhoch,
nech si langusta svoju do vetra vypúšťa reč.
Nezniesla langusta takúto pýchu a takýto podvod,
vrhne sa naňho a stláča kliešťami sipiaci krk.
Had sa myká a jedovatou papuľou trepe,
raz tou, raz inou časťou tela si odpomôcť chce.
Langusta mu však tuhými kliešťami nivočí hrdlo,
dokiaľ nepošle hada do ríše podsvetných vôd:
„Teraz si podvody snuj a pohŕdaj radami raka,
nech ti je prejavom našej lásky tu tento hľa čin!“
Príroda životodarná si takto zahrala s nami,
takéto činy nám dala, takéto cnosti sú v nás.
Dala nám silu, že môžeme mariť hryzenie hadov
ako aj po celom tele voľne sa šíriaci jed.
Môžeme vyliečiť údy, nabraté jedom, a napriek
tomu môžeme ľuďom výbornou pochúťkou byť.
Mojžiš nás síce vylúčil z tých, čo starí ich mohli^[25]
jesť, a zakázal prísne občanom svojim nás jesť,
my však nečistí nie sme, lež boli aj so svojím ľudom
tí, čo sa poškvrniť mali, vylejúc Kristovu krv.
Teraz však možné je živiť sa nami a možné je Židom
dať nás za obeť tomu, ktorý je jediný Boh.
Peter kedysi vypočul z neba takúto veštbu,
keď mu ju v takomto znení oznámil z nebies sám Boh:
„Po ktorom zvierati zatúžiš, Peter, tým môžeš sa živiť,
všetky sú čisté a všetky stvoril som rukou ja sám.“^[26]
Učený Ján bol prvý, čo na púšti zistil, že raky
božím sú dielom a že tiež osoh z nich môžeme mať.
Boh aj kobylky zakázal jesť, no Ján ich tiež jedol,
keď ako hlásateľ novej náuky na púšti žil.^[27]
O slávu nášho rodu sa zaiste zaslúžil ten rak,
ktorý v priestoroch neba najvyšší obýva hrad.
Rak je domovom milým svetla sa štítiacej Diane,^[28]
fakle letného slnka zbavuje nadmerných síl.
Rýchleho Faetonta^[29] zdržuje pri svojej méte,
núti ho privádzať milých období striedavý chod.
Svetlom blaží horných a protinožcov zas tmami,
otvára najadám^[30] nahým prúdiace potoky vôd.
Sídla tie obsadil alebo preto, že Héra ho zdvihla,
pretože Alkmeninmu synovi ukladal lesť,^[31]
alebo preto, že božská moc ho spravila celkom
podobným na nebi zjavu; hoden bol súhvezdím byť.

Vedzte, že raky sa nevedia roznietiť Stoiovým bojom,^[32]
táto maličká dielňa svedčí, že stvoril ju Boh.
Vedia, to náhoda nie je, i v ktorých sa mesiacoch majú
skryť, i v ktorých sa majú odobrať v slnečný kraj.
S rozvahou veľkou si hľadajú pokrm a chránia si život,
strážia si svoje druhy, o svoj sa starajú rod.
Vravia, že oslávil ich aj Homér,^[33] chýrečný básnik;
ak je to pravda, tak inej slávnejšej historky niet.
Ty však, čo zľahčuješ túto oslavu rakov a myslíš,
že už v titule básne nešťastné znamenie je,
menej si hoden než rak, si podlejší od ľstivých hadov;
zostaň si taký, no predsa pred rakom pozor si daj.