ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ranné slniečko veselo svietilo na malý, pekne omaľovaný domček na Hŕbkoch. Trónil nad Havraným ako hviezda trojkráľová. Babuška Bendová sedela na prednom násype v úzkom chládku, padajúcom s doskovej strechy, napravo barlička, naľavo barlička; hľadela na doškami kryté domy so širokými, bielymi, hore začadenými komínmi. Kotlinka, obrastená vrbinou a jelším, tratila sa v diaľke, potemnistá masa ohromného neďalekého kaštieľa šerela sa, jasný dom Gregušov na zelenom závodí svietil. Naľavo čnela hrubá veža stražianska, napravo vysoká lysá Dubina.

Babuška práve skončila veľké okrasné čalúny pre Skladanského a pocítila sladkosť, akú vyvolá v duši jedine podarené vlastné dielo… Za takým citom snaží sa každá umelecká duša, on je i najväčšou odmenou, ako zasa povedomie nezdaru býva najväčším bôľom. Nie dlho vdychovala Babuška ranný vzduch — mocne ju ťahalo nazad, k malinkej postieľke, na ktorej boly rozostlaté konce čalúnov, ako by kvet a harmonické finále vyšitej piesne. Sadla si na legátku s vyrezávaným srdcom na operadle a hľadela s úsmevom na krásne, bohaté výšivky. Jej samej sa páčily; nebolo na nich upotrebené toľkej pilnosti a dôkladnosti ako na jej drobnejších prácach, to si neželal Skladanský, a sám jej približne načrtal, aké voľné, široké línie by rád; Babuška pochopila umelca, ona vedela sa vžiť do toho, čo Gažo len zbežne načrtal a svojou slabou slovenčinou zďaleka označil.

Babuška tešila sa najviac tomu, že uhádla jeho myseľ. Pozerala na prácu, ako by nebola ona pôvodkyňou, ale iná. A bola spokojná.

Začula šuchotanie, ale prv, než sa stačila obzrieť, pocítila na sluchách a lícach jemný tlak dvoch teplých rúk… Aby vraj hádala… Ľahko uhádnuť… Ktože má také jemné, pritom pružné rúčky?

„Už som hotová s opachami, Lejla moja — nuž čo povieš? Však je to hrubo! No tak si žiadal!“

Lejla mala plnú dušu vlastných citov, bied, úzkostí, no predsa ju zarazila krása čalúnov. To nebola remeselnícka zručnosť, to bolo umenie, aspoň veľký, mocný element umeleckého tvorenia. Ťažko bolo rozhodnúť, v čom sa vyšvihla Babuška, vo farbách, či formách. Ako Lejlina pieseň „Ej, klinček, klinček, fialôčka“, tak i tieto formy, kvety, meandre, sostavenia farieb prešly cez hranol ľudskej, umelecky tvoriacej duše. Ruky len vedely poslúchať pokynom mysle a duše. Utajená sila čisto slovenského génia predrala sa na površie! Duch národa nedá sa zavraždiť politikou a otroctvom, keď nemôže vyroniť sa na slobodný, široký vzduch, hľadá si priechod cez úzku izbicu na Hŕbkoch. Ach, že sa to deje tak zriedkave!

Dlho hľadely obe na zakončenie. Babuška vycítila, že Lejla vrele pochopuje všetko; jej radosť nad hotovým dielom sa zdvojnásobila.

„Teraz je už všetkému koniec,“ riekla Babuška, „nič väčšieho viac nevyšijem… a už i slabnem, dieťa moje; už budem iba preberávať kleplami… Oči ešte vládzu, ale myseľ, vieš, myseľ už slabne… pováž, včera som na chvíľu zamdlela… Taká ťažoba prišla na mňa! V očiach sa mi menilo a okolo srdca bolo mi úzko. A to od žiaľu, bála som sa, že konce čalúna zbabrem. Ach, a toľko som sa navymýšľala, napichala!“

„Vidíš, ja sa o teba bojím… taká si tu samotná!“

„Nikdy nie som samotná! On je vždy so mnou. A umrieť? Veď je to už blízko. Neželám si smrti, veselo mi je ešte klepkať a ihlou pichať na tomto božom svete, ale ani sa jej nebojím. A pri smrti, dieťa moje, je každý človek sám, ani otec, ani mať, ani sestra, ani brat nič neplatia, platí iba Syn Boží, a on je s nami vždy i pri živote, i pri smrti.“

Veselie, útecha a mier vialy z milej Babušky. Lejla okriala. Sadla si k starenke a odkryla jej všetky svoje úzkosti, obavy, túžby… Celé predpoludnie bola Lejla pri svojej dôverníčke a vyhovorila sa dôkladne, že jej už nič neostalo na duši.

Babuška počúvala, oprela vráskavé líce na malú bielu ruku, vyzvedala sa o jednom-druhom. Konečne riekla:

„A už tu ti, dievka moja, neviem rady dať. Kde by mne znať tam o vás, o ľuďoch, ktorých spomínaš! A mnohému ani nerozumiem. Bola som i ja mladá, no buda zdravá ako ty, chytila by som bola svojho Janka za hrdlo a nevypustila, nevypustila! Pravda, on bol dobrý, bohabojný parobok, a mal ma rád. A už tebe čo povedať, keď sama nevieš, keď nemáš takého Janka? Len toľko, pozor na dušu, lebo hlavná vec je, aby človek dušu nestratil. U teba srdiečko už hlási sa, a že máš srdce pravé, nuž myslím, sa nepomýliš… Ale i krv páli, krv naša je vrahom naším; ona sa temer vždy mýli. Aj to ti poviem, kus statočného chleba je lepší než hora nestatočného zlata…“

„A na srdce smiem poslúchnuť? Má len ono rozhodnúť?“

„Nerozhoduj sama. Nech rozhodne Boh, ktorý dá iste pravé vnuknutie rodičom… Pravda, u vás rodičia už vychádzajú z módy, ale ja ináč nemôžem, neviem. Pomodli sa a poslúchni rodičov! Ostatne som ti už raz povedala: takého si ber, čo v Boha verí a nikdy necigáni! Vieš, lebo bez Boha niet nič dobrého, a kde je lož, tam je diabol.“

Hoci Babuška Bendová nevedela sa vžiť do úzkostí, pochybností a pocitov devinho srdca a jej rady boly len všeobecné, neurčité, predsa Lejlu upokojily jej priame, srdečné slová; obľahčená a zjasnená sostupovala nestrmým svahom s Hŕbkov. Divná vec: nahor ide smutná, zmýlená, obťažená, nepokojná, a nadol dobrej vôle, ľahká, do mieru ukolísaná! Všetka tieseň, nasbieraná v doline, na závodí, v Stražanoch, Kotlíne, odletí na Hŕbkoch ako dym. A čo by Babuška nepreriekla ani slova, čo by len nemo pichala ihlou, klepkala kleplami. Len pozrie, a deve je ľahšie. Babuškin celý byt, jej ustálená, pevná povaha, jej súcit so všetkým, Čo sa týkalo devinho žitia-bytia, pozdvihovaly a budily v človeku jasné, dobré city. Ak ona, stará, chromá, obmedzená na úzky priestor, opustená, vie si ceniť život, hľadí naň veselými, dobrými očami, chváli Boha za každý prežitý deň, čo by sa mala báť žitia mladá deva? Našiel sa pre starú dievku krásny východ, premohla dušou samotu, chorobu, opustenosť, prečo by sa nemal nájsť pre ňu, mladú, zdravú, okrúženú milujúcimi ľuďmi? Príklad a osobnosť sú mocnejšie než všetky slová a naučenia. Príklad ľudí vynáša i ponižuje. Ako básnik má hovoriť obrazmi, a nie frázami, tak učiteľ a vodca má príkladom vplývať.

Pravdu má Babuška, pomyslela si Lejla cestou, „dušu zachrániť“, to je hlavné. Keď nájde sa na rázcestí, slovo Babušky bude pred ňou. „Pomodliť sa, počuť rodičov!“ Ach, Barborienka moja, premýšľala Lejla, modlím sa ti ja, modlím, ale čo s rodičmi? Ak ich vôľa sa rozchádza? Chýlilo sa k poludniu. Slniečko stálo vysoko na nebi a lúče jeho predieraly sa cez slnečník a pálily ju na tvári. Ona stúpala pomaly dolu vŕškom.

„Od Bendovej?“ počula Lejla veselý hlas Skladanského, ktorý, držiac pod pazuchou študijnú mapu, temer behom letel od kaštieľa. „Zazrel som vás a ponáhľam sa, aby som bol prvý zvestovateľ dobrej zprávy!“ Skladanský dohonil devu práve pri dlhej vŕbovej aleji. Len tak sálal životom, šťastím a veselosťou.

„Od Bendovej, majstre, čaká vás! Vy ste ju temer umorili svojou objednávkou!“

„Práve ta letím odobrať čalúny a dokončiť malé štúdium jej roztomilej starej tváre… A viete, prečo som taký veselý? Nedal by som sa za čapicu perzského šacha!“ Skladanský bol naozaj veselý, rozjarený, len tak blčal v ňom oheň.

Lejla sa usmiala.

„Nuž, azda sa tešíte na naše dnešné terceto, pri ktorom ja budem zbytočná.“ Ruženka nevydržala a i proti Gažovmu zákazu zdôverila sa so všetkým Júlii.

Skladanský pozrel na devu udivene a pomyslel si: „Čierna kavka! Už si klebetila! A táto tichá princesa vie i naberať človeka! Nový talent… ona sa vie i posmievať. Počkaj, vrátim ti!“

„Arci, arci, ale práve v túto minútu má radosť moja celkom inú príčinu. Andrej sa vrátil ráno zo Stražian, dnes o deviatej vymohol z väzenia Mikulu i Kaňúra… Stálo ho to päť minút námahy. Vrátil sa zjasnený, čulý ako pstruh.“

Lejla sa zmiatla a začervenala.

„Neráčte sa červenieť, slečna, trýznených ste vy vlastne vytrhli z pazúrov Zápyho.“

Lejla sa naozaj začervenala radosťou nad prvou dobrou zvesťou od dávneho času, a potom i preto, že naozaj cítila, že pritom i ona hrá istú rolu. Bolo by Andrejovi prišlo na um slobodiť Slovákov bez toho, čo bolo medzi ním a Lejlou! Ba či to už nie je začiatok obrátenia Šavla na Pavla?

„Ale povedzte, ako sa to len stalo? Veď je to pravý div v týchto divých časoch. Náš otec už zúfa, a on je mocný a trpezlivý, on vždy posledný sa poddáva.“

„To už základne neviem. Len toľko mi Andrej zavrčal, že si urobil zasa malý ,Ritt in das alte romantische Land‘. Boh ho zná, čo pod tým rozumel. Bežal som k otcovi a mamičke so zvesťou ako s teplým osúchom. U vás je veľká radosť! Moja najhlbšia poklona, bežím k našej milej chromej Kalypso! Do videnia… Či nebudeme spievať miesto terceta kvarteto?“ Tu máš vrátenú dlžôbku, pomyslel si a pozrel prenikavo, furtácky na devu.

Ale sotva to vyriekol, schúlil sa komicky ako bitý a dlhými krokmi cválal na Hŕbky. Lejla mu pohrozila slnečníkom.

Celkom iným okom pozrela na potemnisté stavisko kaštieľa a čudná radosť zachvátila jej dušu. Kaštieľ zdal sa jej zjasneným akousi nevidnou aureolou, celkom ináč, smelšie, strojnejšie čnely do výše jeho strechy a vežičky, ohromné koruny líp veselo vypínaly sa ponad hospodárskymi staviskami. Divným teplom rozohrialo sa devino srdce, keď počula zaškripieť veľkú železnú bránu. Zastrela sa slnečníkom a bežala alejou k mostu. Lejla dosiaľ vždy pozerala na krásny kus zeme lutišičovskej ako na cudzotu prostred vlasti. A teraz ako by sletel s nej cudzí náter.

Závodský dom našla celý radosťou rozochvený. Otec chodil neobyčajne bystrým tempom po veľkej izbe, Mária pozerá na neho a radostne sa usmievala na Ruženku Kráľovú, pohnutú do sĺz. Lota, ktorá nevedela si vysvetliť radostné rozochvenie Jánovo a Máriino, poznamenala:

„Prepustili nevinných ľudí — a tu aké triumfy! Hľa, i Julka svieti, ako by bola našla poklad! Zábudliví, ľahkoverní ľudia! Keby bol dal Andrej Zápyho pribiť na bukovoturský pranier, ešte by nebola pomstená krivda! A za zhanobenie chrámu? Čo sa stalo ožranovi, pýtam sa, čo sa mu stalo?“

Greguša tuho zamrzelo hundranie sestrino najmä preto, že mala iste trochu pravdu. Soznal svoju chybu, že v malom úspechu vídava viac, než je hoden, a pri nezdare často zúfa, ako by už bolo všetko stratené. Veď on už telegrafoval do Kotlína a do troch-štyroch väčších slovenských miest, napísal a odoslal do novín dopis svetlý, jasajúci, ako by sa bolo stalo niečo veľmi dôležitého. No u potlačených národov, ešte len chápajúcich sa k národnému žitiu, odpustiteľný je sangvinizmus, ako u zaľúbených: až po nebo výskať, až na smrť sa rozsmútiť; každý vydarený krok ich rozčúli radosťou, zato strata, porážka hlboko zarmúti. Raz otvára sa im raj, raz nevidia východu a myslia si, že je už koniec.

Greguš, podľa slov u Štrbíka, pred Skladanským povedaných, pevne si umienil zlomiť svoj pomer k Lutišičovi a mal už prichystané všetky lutišičovské písma, všetky účty v najvzornejšom poriadku, no ešte váhal, čakal, aby urobil Štrbíkovi po vôli. A keď prišla zvesť o botondovskom nábehu na tichý dom Hlaváňov a na osoby a príbytky iných kotlínskych národných ľudí (obloky vybili trochu menej brutálne i u Roháčika, Východného a tichého Sartorisa; starého sporiteľničného pravotára Duriana hulákajúca šajka prepadla na ulici, lenže sa stačil skryť v podlubí v malom skliepku; na cintoríne suroví botondisti zrúcali pomník starého dobrovoľníka), uzavrel na druhý deň neodkladne zájsť do kaštieľa a všetko oddať Andrejovi, nezvratne zriecť sa služby a pritom poprosiť ho, aby neškodil si naďalej svojej vlasteneckej povesti častejšími návštevami jeho i tak znebezpečneného domu. Rozhorčený, rozpálený hnevom uznal, že keď borba ide do takých krajností, neprichodí mu byť v službách Andrejových a prijímať ho vo svojom dome. Neuprosil ho ani Štrbík, ba ani sama Mária, ktorá nosila v srdci nejasné túžby a želania.

V čiernom kapute odhodlane kráčal cez most, pod pazuchou veľkú téku, keď ho stretol Gažo Skladanský so zvesťou o vyslobodení dvoch nevinných väzňov… Greguš postál, zamyslel sa — a vrátil sa s maliarom domov. Ako by zahanbený, pchal akty do zásuviek veľkého písacieho stola a začal hovoriť s Gažom o počasí a úrode. Ó, ty slovenská príroda! Ján všetko pekne-rúče odložil a do hlbokej noci písal listy a akty v záujme Andreja Lutišiča de Lieskovo a Dečice!

Na druhý deň závodský dom Gregušov, taký tichý v posledné časy, ožil a poveselel… Dom popoludní bol plný hostí. Prišli Stražanci hneď po obede, Štrbík i so ženou a učitelia, Kukliš so sestrou a priviedli celú svoju malú spoločnosť stražiansku. S kotlínskym vlakom o piatej hodine a okrem toho vozmo prihrnuli sa Kotlínčania a iní slovenskí ľudia z dedín. Bolo ich hodne. Ruženka bola tichá, šťastná svojím tajomstvom, Irena vážna, ba akosi namrzene nepokojná. Nemohla hľadieť na Daňa, ktorý mal smelosť sveriť sa Lote, ale nešiel ďalej, červenel sa a bledol, blížil sa k Júlii s trasením, ale viac hovoril so stražianskymi kamarátkami Ruženinými. Na Júlii prísne ostré oko Irenino zbadalo veľkú premenu. Stala sa jej razom hádankou. V očiach svieti Lejle akýsi triumf, akási radosť, pomiešaná s bôľom a úzkosťou a… vyhýbala jej zrejme, s Daňom bola tichá, zdržanlivá a akosi ľútostive zdvorilá, ako by sa cítila pred ním hriešnou. Lota, ako obyčajne, keď bolo priživo v dome, bola málo medzi hosťmi a na hodinu-dve utiahla sa do svojich kútov. Daňo zaklopal na jej dvere, keď počul, že je sama vo svojom byte.

„Voľno!“ zavolala Lota, „voľno, milý Daniel!“ Zazrela, ho oblokom, ako sa zakráda k nej.

Danko sadol na stoličku. Lota zavrela Bibliu a vstala od pultíka.

„Povedala som i Márii, i Lejle, pán Kukliš… a už je i starý dávno doma… Mať je ako pomýlená, Lejla svieti akousi tajnou radosťou, je roztržitá a tiež naťahuje hučky, tajné, skryté. Ale skryť niečo predo mnou! Smiešno!“

„Nuž a čo myslíte vy?“

„S Lejlou som nehovorila bližšie. Švagriná sa mätie, vyhovára sa na Jána. Ján o ničom nevie, nepochopujem, prečo sa pred ním skrývajú. Musíte sami… Alebo viete čo, pošlem po Lejlu… Povedzte jej otvorene… Deva má zlaté srdce, ale i fantastickú hlávku. Keď budete s ňou načistom, starí sa poddajú. Len toľko viem, že vaša vec nestojí dosiaľ zvláštne dobre. Ale kto tam vie, dievča, možno, ostýcha sa… Hneď vám ju pošlem, ak chcete, skryjem sa do spálne. To bude najmúdrejšie. Zoči-voči! Jaj, vy ste, Danko, veľmi ostýchavý. O mne nepochybujte! Ak Lejla pôjde za vás, dám jej desaťtisíc na ihly. Ej, verabože, dám. Nuž či mám ísť po ňu?“ Teta sa sobrala a skočila ku dverám ako mladica.

„Nie, nie!“ riekol pospešne Danko; bolo mu prosto hroznou myšlienkou sísť sa s Lejlou v útulnom byte Lotinom… Veď by tu musela vzniknúť katastrofa. Veď by sa tu stalo niečo hrozného… Treba ešte počkať.

„Vaša vôľa, vaša vôľa!“ horko povedala Lota a vrátila sa k pulpitku. „Ale ak o hodinu, o dve sa rozmyslíte, som vám k úsluhám… Ja vás rada, pán Kukliš… Ale zle robíte. Lutišič nie na žart dvorí Júlii, a ona je už, tuším, v jeho sieťach. Ešte sa nič nestalo, podľa môjho vedomia. No zle robíte. Vidíte, Ján je na našej strane, ale Mária! Ona tiež pochádza s materinskej strany od tých kobylkárov. Neklebetím, ale Mária nie je celou dušou naša!“

A Júlia bola skutočne v čudných sieťach. Včera podvečer, keď všetko u Gregušov bolo natešené nad istým lepším obratom aspoň v Stražanoch, keď i sama bola natešená, keď v nej hraly žilky otcovské a už tiež myslela, že prišla spása na celý národ, Betuška Brázdová šuchla ako myška pod smutnú vŕbu, kde, špehujúc zpoza Kotlinky, zazrela Júliu osamote… Oddala jej lístok od Andreja. V ňom stálo, že prosí ju pre Boha a všetko sväté, aby prišla na chvíľu na dolné lúky, ta, kde pre neho plakala na medzníku. Prosil ju, aby sa nedivila jeho prosbe, že má pre ňu príčiny, že dnešná polhodinka schôdzky stala sa pre neho životnou otázkou.

„Od tvojho rozhodnutia, či prídeš, či neprídeš, závisí môj život. Je v tvojich rukách! Dnes sa všetko rozhodne. Čakať nemožno. Prišiel by som k vám rád, no nie som istý, či ťa samu zastanem. Gažo hovorí, že je u vás Ruženka, tak nerozlučná s tebou, keď je v Havranom. I teta mi je zlá, a ako sa mi zdá, dozerá na mňa ostrým okom. A ja musím byť ešte dnes s tebou, len s tebou. Lejla, príď! Zmiluj sa! Nič od teba nejdem žiadať, ničím ťa nezarmútim. Príď! Na rozlúčku! Rozumieš: na rozlúčku!“

Prvou myšlienkou Lejlinou bolo bežať k matke a podľa rady Babušky Bendovej všetko jej rozpovedať. Vzchopila sa, vbehla do svojej izby, pozrela do zrkadla. Nikdy nevidela tvár svoju takú bledú, oči také vpadnuté… Triasla sa na celom tele, na ramienkach a hrdle mala husiu kožu. Razom, ako hrom z čista jasna, spoznala, že miluje Andreja Lutišiča… Lupene xantasky rozpukaly sa na tropickom slnci jeho vrúcej náruživosti… Ťažko je zdravej, rozvitej ženskej dlho vzdorovať opravdivej mocnej náruživosti mužského, vytrvale napádajúceho na city. Sadla do kútika, prosto na zem, a čítala Andrejov list zas a zas! Nemohla sa ho dosýta načítať, hľadela na písmo, na slová, na punktíky. Potom ho schytila do oboch rúk a tlačila na oblednuté pery. Čo nedosiahol Andrej svojimi ohnivými rečami, svojou otvorenosťou, svojím krásnym zjavom, to stalo sa skutkom dvoma slovami: „na rozlúčku!“ Razom, nečakane, nevolane stalo sa jej jasným ako deň, že je Andrej pre ňu drahý, želaný jediný, že bez neho svet bol by jej púšťou, hrobom, tmou. Ako nízko kleslo všetko pred jeho blýskavým zjavom… aké chladné bolo všetko pred jeho ohňom! Milý, sladký je zvuk jeho slov, víťazný záblesk jeho sivobelasého oka! Bolo jej jasné, že všetky „ťažké“ slzy a nepokoje, všetky úzkosti a biedy boly vlastne rodiacou sa láskou, bezhraničnou, ohňom mladej duše sýtenou, no ešte nevyjasnenou láskou. Príjemný bol jej i predtým jeho čistý, zvučný hlas, no z nemých riadkov ozýval sa už neodolateľným, sladkým volaním! Ako by bola len teraz prezrela, ako by jej len teraz boly spadly šupiny s očú! A toľko sa ho natrápila, toľko múk mu zapríčinila! On len jej kvôli vyhodil z domu Krausa, oslobodil statných stražianskych ľudí z väzenia. Bože môj, ak má byť ona nástrojom v božích rukách, ak ona získa Andreja pre svätú, slávnu vec národa! Aké veľké šťastie, aké veľké, neslýchané, predobré riadenie z výše — a pritom aká slasť, aká nebeská radosť!

Chlad sa stratil, líca devine zahorely, krv sa rozpálila. Ako to povedala Babuška: „Krv páli, krv je vrahom naším,“ dumala deva, ale tieto slová čím diaľ, tým viac strácaly vládu a smysel. Lebo krv naozaj začala páliť, od srdca začínalo a rozširovalo sa mocné, sladké teplo.

„Čo urobiť? čo urobiť?“ polohlasne riekla Júlia a sama hlboko cítila, že pre ňu už niet voľby… Chytro obliekla svoje uličné šedivé šaty, vzala slnečník. Kam, kam? pýtalo sa svedomie, Načo taje, načo schôdzky? On si to želá… On! Pred týmto razom osudným sa stavším „on“ každý vnútorný vystríhajúci hlas zatíchol.

No ešte jednu próbu, ešte jeden pokus urobí, podumala; tvrdú próbu, tvrdý pokus! Pôjde k tete… Čo jej povie, to ešte sama nevie, možno, všetko jej povie, a ak ju ani Lota nezlomí, potom už hajde, so zalomenou hlavou hoci do priepasti.

Júlia vbehla do chladnej chodby v zadnom trakte domu, pristúpila k tetiným dverám… Má zaklopať? Keď zaklope, nebude už viac zpiatočnej cesty. Zdvihla ruku: „Bože môj, vnukni mi, čo robiť?“ vzdychla, pomyslela na Boha, na mať, otca a ticho zaklopala.

Odvety nebolo. Či je to hádam znak, že sa má vrátiť? „Nie, idem na próbu, idem na posledný pokus!“ Zaklopala tuhšie. Ticho. Vzmohla sa, pritisla kľučku a otvorila dvere. Izbuška Lotina, pošmúrna, chladná, bola prázdna. Lejle odľahlo! Hľa, chcela sa vystaviť tvrdej próbe, a tety, ktorá nikdy temer domu neopúšťa, nebolo vôbec ani napredku ani u seba. Išla s Ruženkou do včelína. Nie je to pokyn z výše? Ach, keď si niečo zaželáme, pokynov z výše vždy sa dosť nájde!

Na tetinom pulpitku ležala veľká Biblia otvorená. Lejla nachýlila sa nad knihou a čítala šepotom prvé verše, na ktoré jej oko padlo: „V tebe, Hospodine, daufám, nedejž mi zahanbenu býti na věky; pro spravedlnosť svau vysvoboď mne. Nakloň ke mně ucha svého, rýchle vytrhni mne; budiž mi pevnau skálau a domem ohraženým. Nebo skála má a hrad můj ty jsi, protož pro jméno své veď i doveď mne. Vyveď mne z léči, kterauž polekli mne; nebo síla má ty jsi. V ruce tvé poraučím ducha svého, nebo jsi mne vykaupil, Hospodine, Bože silný a věrný!“

Ach, ani teta nemôže ju mocnejšie vystríhať než tieto náhodou k nej hovoriace slová žalmu, pomyslela si Lejla… Čo urobiť, čo urobiť? Zastala pri oblôčku, kvietím zastretom.

Kľakla na kolená a položila hlavu na stoličku. Modlila sa. Ústa šeptaly slová Otčenáša, ale myseľ jej nebola pri modlitbe. „Pomysli si na rodičov, na mať,“ hovorievali jej v ústave, „keď sa modlíš.“ Lejla pomyslela si… No i od predstavy matere vial akýsi dosiaľ nepocítený chlad… Tak sa zrejúci človek vymaňuje i zpod lásky a opeky rodičovskej. Samému chce sa žiť a cítiť, chce sa mu byť slobodným, samostatným, nie vždy pre šťastie.

Vzchopila sa, schytila slnečník a zadnými záhradnými dvierkami išla ku Kotlinke. Neďaleko medzníka zastala; ešte sa nič nestalo, ešte sa môžem vrátiť. No Lejla pošla ďalej. Čím ďalej išla, tým pomalšie, často zastávala, hlboko, ťažko dýchajúc. Ešte niekoľko krokov — na malinko vyvýšenej, no vrbinou a jelším zarastenej príbrežnej čistinke stál Andrej. Bolo pošmúrno, chystalo sa na dážď. Lúky už neboly v kvetnej zdobe; tráva stratila sviežosť a zeleň, augustové dni, keď už slnko skôr zapadá, ako by upomínaly na blížiacu sa už jeseň. Slnko klonilo sa na západ. Družné veže pútnického chrámu nelisly sa v jeho lúčoch, zadržiavaných jednotvárnym závojom šedivých oblakov. Dubina mala na lysom vrcholci závoj nízkych oblakov, kúrila, hovorievali v Havranom. Tráva bola navlhnutá, Lejla to cítila cez letné tenunké črievičky.

Andrej šiel jej oproti, obaja nemo kráčali ku kopňu a zastali.

„Prišla si, Lejla! Boh ti odplať… Lejla, pozri mi do tváre; či nevidíš v nej oddanosť a lásku? Tys’ ma nemohla opustiť, tys’ prišla božím vnuknutím. Uveril som už, Lejla! Uverím ešte mocnejšie!“

„Ako je tu smutno!“ riekla Lejla, namáhajúc sa hovoriť ticho, obyčajným, ľahostajným tónom a obzerajúc sa dookola, „i na dážď sa chystá, Dubina má závoj.“ Náruživo, mocne zatúžila po Andrejovi vo svojej izbe, myslela nedožiť večera, aby ho nevidela, a teraz, keď stál pred ňou, keď žiaril rozkošou, radosťou, oddanosťou, prišla na ňu nevysloviteľná úzkosť a ohnivé želanie ochladlo. Jej položenie bolo i prineobyčajné, prinové a priodvážne. Ju ohromila novota. Dosiaľ, keď i bola na chvíle s Andrejom osamote, stalo sa to vždy pod tieňom domu rodičovského, v kráži moci a lásky rodičovskej. Dnes stojí pod holým nebom, na chladnom brehu rieky, ďalej od domu, krytá zelenou stenou jelšín a vŕb; priletela prvý raz na vlastných krídlach, svojou vôľou, bez porady, bez povolenia, bez vedomia rodičov. Tak asi môže byť mladej lastovičke, keď prvý raz, v neprítomnosti starých, opustí rodné hniezdo pod štítom strechy, a nesmelo máchajúc necvičenými krídelkami, sadne na susedný, cudzí dom. A dobre, keď ho dosiahne, keď nesvezie sa chladným múrom na chladnú, smrťou hroziacu zem!

„Ach, ešte raz vďaka ti, Lejla! Tys’ prišla, ó, drahá! Tu stojíš! Nehneváš sa, pochopila si všetko?“

„Hreším, pán sused, u nás nik nevie. Čo si o mne vy pomyslíte? Treba napísať lístoček a slečna letí na tajné videnie!“

„Žiadala si srok, Lejla,“ bystrým tempom hovoril Andrej, na krok vzdialený od nej, „žiadala si prímerie, nechcelas’ hnať sudbu. Ale sudba nedá sa ani zastaviť, ani poháňať. Ona visí nad nami a ženie nás. Chcem hovoriť chladno, ticho, ako ty hovoríš. Chcem byť rozumný, ako si ma napomenula v besiedke. Teda počúvaj chladno, rozumne! Teba miluje čestný, znamenitý mužský. Netaj, viem o tom. On sa právom o teba uchádza. Môže ti poskytnúť tichý, zabezpečený život bez potrasení, bez všetkých životných zámot a skúšok. Bolo by zločinom odo mňa prekrižovať ti cestu k šťastiu. On je z vašich sfér, niet medzi tebou a ním priepasti. Zavolal som ťa, Lejla, abych ti dokázal, že mi je život ničím, keď ide o tvoje šťastie. Ničím, Lejla, ver mi, ako tu stojím! Povedz rozhodné slovo! Ak môžeš byť jeho — nech táto chvíľa je našou rozlúčkou naveky! Nikdy ma viac nevidíš! Ale to je moja vec. Nie tebe starať sa o to. Žreb musí padnúť! Povedz slovo: ja budem šťastná s Danielom Kuklišom, a medzi nami je všetko vyrovnané!“

Razom z pŕs deviných uletela kamsi úzkosť, ovládal ju ten istý cit ako v chyži, keď čítala po tretí, štvrtý raz Andrejov list. Najprv prebehol jej telom chlad, cítila, že bledne, triasla sa, potom vráz hrkla jej krv do tváre, ako by strieknutá mocným, náruživým stisnutím srdca. Celá zaplála čudným ohňom, jej krásne, jasajúce oči zjasnily sa slzami. Andrej pošiel k nej na krok, chytil jej obe svisnuté ruky, z ktorých vypadol složený slnečník…

„Vidíš!“ riekol Andrej, „medzi nami sú slová zbytočné, Lejla, ony nás môžu len mučiť… Nehovorme viac, ty všetko vieš, čo ti mám ešte povedať! Ja som poznal dušu tvoju… odhalila si ju vo svojej rodnej piesni. A tá duša piesňou vyznala mi lásku… Vrelšiu, krajšiu, než je moja. Načo sa teda trápime? Buďme úprimní, Lejla!“

„Milujem ťa, Andrej, z celej duše ťa milujem,“ riekla prsným, voľnohlasným tónom, „a milovať neprestanem do hrobu. Tu moja ruka!“ On shybol sa k jej ruke a bozkával ju. „Toľko viem, toľko môžem povedať ako čestná deva. To je svätá pravda. Horúcou modlitbou skúšala som svoje srdce a poznala som, že sa nemýli, že nie je zavádzané klamom, fantáziou, preludom. Ostatné, Andrej, nechajme na Boha, na Jeho prozreteľnosť a milosť! Nepoháňajme sudbu, nemýľme božie cesty. Čo má prísť, príde. A teraz s Bohom, mňa budú čakať!“ Odtiahla ruky a zdvihla slnečník.

„S Bohom, Andrej, všetko som ti odpustila!“ Sobrala sa na odchod.

„Ach, Lejla, ja by som ťa nechcel ničím zarmútiť, ničím naľakať v tejto krásnej chvíli, som šťastný, som nevýslovne blažený… No podaj mi ešte raz ruku, Lejla, doplň moje šťastie… Neodchádzaj tak studeno! Vidíš, pred Bohom sme už svoji!“

„Nie, Andrej, máš k nám cestu voľnú. Prišla som „na rozlúčku“, ako si písal, a z rozlúčky čo sa vylúplo? Nie je to veľký pokrok? Nemáme byť vďační, že sme si porozumeli? Ešte raz hovorím, nežeňme sudbu, ona sama príde. Boh bude s nami. Tys’ iste uveril v Jeho lásku a zmilovanie!“

„Anjel, Lejla… zmiluj sa! Neprežijem túto chvíľku!“ Andrej pristúpil k deve a slabo vzpierajúcu sa sovrel do ramien. Ona ešte raz urobila námahu oslobodiť sa — no ruky vypovedaly, nohy sa pod ňou podkosily.

„Milý, milý!“ zavolala Lejla a klesla na jeho prsia. Andrej zdvihol jej zapýrenú tvár a celoval jej ústa, oči, líce… Či možno zniesť takú ohromnú ťarchu slasti a šťastia?

Lejla zabudla na všetko okolo seba, zabudla, že chcela prehovoriť o priepasti, ktorá ešte nie je vyplnená, o tom, čo ich ešte delí. No v tejto hroznej, osudnej a pritom sladkej chvíli všetko zmizlo, i lúka, i Kotlinka, i pošmúrne nebo, i priepasť, i všetky naučenia materine, otcove, Babuškine…

Spustil sa drobný, nepatrný, viac rose podobný dáždik. Lejla sa spamätala. Rukou nežno odtisla Andreja a chytila sa za hlavu. Závrat sa jej blížil. V očiach sa jej iskrilo. Zavrela ich. Bola by klesla na kolená, Andrej priskočil a zadržal ju…

„Tebe je zle,“ zavolal, objímajúc jej štíhly driek, a dal jej dlaň na rozpálené čelo… Bezpomocná úzkosť sletela na neho. Pomaly ju spúšťal na mäkký, trávou porastený medzník.

„Bože môj, čo to bolo?“ spýtala sa, otvorila oči a hľadela na Andreja svojím lúčistým spytujúcim pohľadom.

„To je toľko, že si už moja, Lejla, moja naveky!“ náružive zavolal Andrej a sadol jej k nohám. Hmlistá rosa chladila jej rozpálenú tvár, každou chvíľou nadobúdala síl.

„Tak, už mi je dobre! Už môžem odísť…“ Chcela sa zdvihnúť, oprela sa o kolienko.

„Ach, ešte len chvíľku dožič mi sedieť pri tvojich nohách, Lejla, a hľadieť na tvoju milú anjelskú tvár… Pohovorme ešte, zabudnime na prešlosť, nemyslime na budúcnosť, Lejla — požime do ostatnej kvapôčky túto šťastnú, nebom danú chvíľu! A čo by celý budúci život náš tiekol odteraz ako Peneios, medzi Ossou a Olympom, neposkytne nám sladšieho, krajšieho momentu… To sú prvé, nikdy viac neopätujúce sa chvíle!“

Lejla hľadela so svojho medzníka na Andreja; bol taký rozcítený, oddaný, krotký! Cítila sa byť istou, chránenou mocným ramenom oddaného mužského. Podopretý na pravom ramene, plecom ľahko dotkol sa jej malej nôžky. Ona sa vzchopila. Andrej podal jej obe ruky. Postáli vedľa seba.

„A tak si moja, naveky moja?“ ešte raz opýtal sa Andrej, keď už Lejla vzala svoj slnečník, šibko shybnúc sa za ním. Oddane, verne, s nevýslovnou radostnou túžbou pozrela na neho:

„A ty si náš, náš naveky, Andrej? Však si náš, však sa nemusím báť otca, tety? Ty bys’ nebol pokúšal mňa, nebol volal sem na medzu? Nebol siahol po mne, po mojom duševnom mieri! Ja som hrdá, Andrej, hrdá a šťastná. Vedela som, že čo sa stalo v Stražanoch, bolo vlastne mojou zásluhou. Oh, Andrej, aká som šťastná! Ak je i chúlostivé, že som ťa počula, prišla — ak som tým i zadala kus svojej ženskej hrdosti — tá veľká myšlienka o preklenutej priepasti je hodna i toho!“

Kvapky drobného dažďa padaly na zarudnutú tvár devinu a chladily ju. Andrej ovinul ešte raz rameno okolo devinho šibkého drieku a pretrhol chytro hovoriace ústa náruživým bozkom… Ona sa už nebránila, ale oboma rukami chytila jeho hlavu a pritisla navlhnuté, horúce líce k jeho tvári.

Júlia pomaly odchádzala, tri razy sa obzrela. Andrej stál pri medzníku a hľadel za odchádzajúcou. Jej nebolo už strašno obzrieť sa, čím ďalej sa vzďaľovala, tým drahší jej bol Andrej. Keď ho už nevidela, zdvihla sukienku ľavou rukou a prosto bežala k závodskému domu rosnou trávou.

Keď už Lejla zmizla za krovím, Andrej sadol si na medzník, na ktorom niekedy Lejla, vzbúrená jeho rečami, prežila sladkobôľnu hodinku neistých, bezpredmetných, nepovedomých ešte túžob a kde pred chvíľou trónila nad ním, polozamdletá, opojená láskou k nemu, a nevdojak dotkla sa jeho pleca malinkou nôžkou. Ach, aké sladké bolo to nevdojaké dotknutie, aká krásna bola jej milá malá nôžka! Silným ohňom zapálila sa Andrejova fantázia, skrsla v ňom temer divá túžba čím skôr okrášliť dom svoj týmto ideálom ženskej nežnosti.

Čudná, temer ľahkomyseľná smelosť a bodrosť vstúpila mu do pŕs. Všetka ťažoba, ktorá ho svierala, bola razom odviata. Celý svet sa mu usmieval, usmievalo sa i to pošmúrne nebo, čo na neho rosilo vlažnú rosnú hmlu. Všetko je dosiahnuté, po čom ešte túžiť, prečo sa trápiť a smútiť? Nikto viac nevyrve mu milovanú bytosť, ktorá mu život urobí opravdivým životom. Ona jasne, bez zápinky, slobodne, samostatne, ako voľná, práve k úplnej zrelosti precitnutá deva povedala mu, že ho miluje z celej duše, naveky, do hrobu! Xantaska naozaj rozvila sa v jeho ramenách. Cítil na ústach vrúce teplo jej voňavých, prekrásnych, anjelských, nevinných úst! Aká veľká, priama, slobodná pravda zvučala v kovovom hlase Lejlinom. Čože sú proti tejto pravde všetky priepasti a úslovné, namyslené prekážky? Dym, ktorý odveje prvý vetrík. Teraz všetko zdalo sa mu ľahkým, všetky prekážky malichernými.

Dáždik zosilnel, Andrej vyskočil s medzníka, zdravý, mocný, svieži ako nikdy. Šiel nadol rieky úzkym brvnom bez operadla, prehodeným cez rieku na užšom mieste, prešiel istým, pevným krokom, hoci primitívna lávka prehybovala sa pod jeho krokmi.

„A čo ty blúdiš po daždi!“ povedal mu Skladanský, ktorý s Brázdom, Katarínou a Betuškou svesoval veľkú taliansku krajinku so steny verandy.

„A ty tu medzitým rabuješ ako Avar!“ riekol veselo Andrej, keď videl, že niektoré jeho obrazy sú už svesené a opreté o stenu. Skladanský pozrel na neho a pokrútil hlavou.

„Ja iba požičiavam od teba poklady na dva dni; ale, Andrej, tys’, tuším, kdesi šťastne pirátničil. Vyzeráš ako víťaz, ako Germanicus na triumfálnom voze!“ Sluhovia odišli na pokynutie Andrejovo.

„Mal by som chuť vyliezť na lipu, ponad filagóriu, ako ty onehdá, a razom zhltnúť všetky krásy neba a zeme!“

„Matej, chystajte mech!“ zavolal Gažo za Brázdom. „Ty iste sám nesídeš!“

„Neboj sa! Nepoleziem. Pre mňa na šírom svete jestvuje len jedna krása! Videl si kedy v žití šťastného smrteľníka?“

„Videl,“ riekol Gažo, „keď som hľadel do zrkadla. Ja som ti chlapík… Bendová sa mi podarila, ani Denner by sa neodriekol môjho diela. A okrem toho mi vyšila dekoráciu pre ateliér, ktorú mi budú vo Viedni závidieť. Bojím sa, že ma niektorý kolega otrávi pre ňu! Škoda, už som ju poslal do Gregušov.“

Andrej priamo vyzýval Gaža, aby sa vyzvedal — trápne ho tiesnila sladká tajnosť. No šibal Gažo vyhol sa a riekol sucho:

„Idem zajtra na závodí usporiadať malú výstavku svojich havranovských obrazov i štúdií. Privliekol som i z Viedne niektoré svoje babry. A aby to nebolo šuté, pomáham si tvojimi vecami. Však dovolíš?“

„Pober všetko, len mňa nezapakuj! Ja sa nedám vystaviť… Vôbec nedám sa za nič na svete, Gažo môj! A teraz rob, čo chceš, ja idem do boru.“

Andrej prešiel záhradkou, na terase pod lipami sa obzrel. Vo dverách svojho bytu stál Matej a hrozil pánovi palcom. Gažo zavolal za Andrejom s verandy:

„Úbohé borice! Budeš do nich vyrezávať monogramy a srdcia? Jota, gama, samé jota, gama, však?“

Júlia pribehla domov neobyčajne bystrým krokom. Po dome chodila mlčanlivá, prisedala k obloku, vyhýbala tete, s otcom poshovárala sa o verejných veciach, o prípravách na zajtrajší deň. Pred večerou pribehol Skladanský. Ružena jasala šťastím. Gažo vypýtal ju predbežne od Štrbíkovcov — no všetko malo byť tajnosťou, pokým rodičia nedajú svoje požehnanie. Pravda, bola to tajnosť verejná. Celý kotlínsky kraj vedel, že architekt je zasnúbený s Ruženou. Skladanský s Máriou a Ruženou a Paľkom mali akúsi spoločnú tajnú robotu. Do Máriinej izby nepúšťali ani Lejlu ani otca. To malo byť prekvapenie nazajtra, keď dom Gregušov naplní sa hosťmi. Gažovi žiadalo sa niečím potešiť slovenskú spoločnosť Kotlína, keď už tak sa bol vžil do ich záujmov.

Umelec nemal vôle zavčasu odísť, začal s Ruženkou hrať na piane a spievať. Lejle nebolo do spievania, túžila po samote! Veď ju ťažila taká veľká vec!

„Tys’ bledá, Lejla,“ povedala Mária po večeri, „choď si ľahnúť!“ Či niečo vycítilo materinské srdce?

Lejla rada poslúchla, hoci bola za celý čas „zaťatá“, čo tak nerada mala pri nej mať…

Dlho chodila po chyži, dlho sedela v obloku. Najprv bola rozvlnená horúcim, pravdivým citom, potom prišly na ňu pochybnosti, úzkosti a trápne povedomie viny! Hľadela otvoreným oblokom. Drobné husté kvapky teplého dažďa padaly na potemnelé lístie orgovánu, šumely na zem, mäkko, bez šumu rosily hustú trávu. Vonku bola tma, iba z nízkeho domca za Kotlinkou sliepňalo malé svetielko. Možno, tam bol niekto chorý, ináč by v Havranom tak pozde v noci nesvietili.

Konečne sa vyzliekla a ľahla. Otvoreným oblokom zosilnený dážď šumel akúsi smutnú melódiu, ktorá ju nepokojila a rozčuľovala. Vstala, zavrela oblok. Ach, aké úžasné ticho! I ticho ju rozčuľovalo — i tma ju tiesnila. Cítila sa ako v hrobe. Aká tma, aká dusivá tma. Sen bol ďaleký jej očiam. Hľadela do tmy, a to bolo také bôľne, také clivé. Zapálila sviecu. Izbou po stenách behaly čudné tiene. Ťažko mať na duši takú veľkú tajnosť. A hriešnu tajnosť. Veď v posteli leží celkom iná bytnosť. To už nie je tichá, bezstarostná, istotou chránená, bezúhonná deva; ona má už obavy… Či ju niekto nevidel… či teta, ktorá na ňu pri večeri tak prenikavo pozerala, nešípi niečo, či jej mať, ktorá zná každý jej pohyb, každú premenu jej duševného i telesného stavu, nezbadala niečo podozrivého na jej lícach, očiach, ústach, ktoré len pred niekoľkými hodinami náružive triasly sa pod bozkmi Andrejovými.

Vtom niečo šuchlo pri dverách… Lejla predeseno sa zdvihla, chtiac zahasiť sviecu, ale dvere sa už otváraly a vstúpila jej mať.

„Ty ešte svietiš, a už dávno odhlásil jednu!“ riekla Mária. „Čo ti je, dieťa… chýba ti niečo! Pozorovala som pri večeri, že nie si celkom zdravá. Čo ti je! Prečo nepovieš?“

„Ach, nič mi je, mama! Poď ku mne. Sadni si.“ Uvoľnila jej miesto na posteli.

Mária prisadla k Lejle.

„To s tebou nebýva, dievka moja,“ prísno riekla Mária, „už celý večer som znepokojená. Hovor! Čo ti je?“

„Sem si ľahni, mama, daj uško!“ A ona ako hádik vzpäla sa, zahasila sviecu a mocne pritiahla k sebe mať. Mária cítila, keď ju Lejla začala celovať, že slzy tečú z Lejliných očú. Utrela ich rukou.

„Povedz všetko, Lejluška! Komuže sa máš požalovať, ak nie mne? Čo ti je, srdce moje? Veď si horúca, trasieš sa!“

Júlia objala mať, priložila ústa k jej uchu a sverila sa jej so všetkým. Teraz bol rad na Márii… Z jej očú vyronily sa hojné slzy. Krásnym, plným ramenom objala šibký driek devin a polohlasne štkala.

„Neplač, neplač, mamička!“ riekla Lejla a bozkávala schladnuté hrdlo matkino. „Odpúšťaš mi?“

Mária bozkávala dcéru na tvár, no neprestala štkať a polievať ju nežnými, radostnými slzami. Videla splnenie svojej tajnej, horúcej túžby… Mráz ju prešiel pri prvých slovách Lejliných, ktoré podávaly iba to, čo sa stalo, ale keď videla, že Lejla horí opravdivým vrelým citom, keď počula, ako krásne, nežne choval sa Andrej, bola celá šťastná, hrdá a ďaleká robiť jej výčitky. Veď ona často hovorievala Jánovi, že Lejla bude mať ťažké životné borby, že u nej všetko vyjde nie na obyčajný lad, že nepôjde zvyklou, širokou cestou, ale sráznymi chodníkmi.

„Všetko som ti povedala, mama, všetko, ako je Boh nad nami. No on je povinný sám prísť k vám, k otcovi. Ja som povedala pravdu, že ho milujem, ale nie som sama vládkyňou nad sebou… Možno, už zajtra sa všetko rozhodne.“

„My sa nesmieme prenáhliť! Daj mu srok! Ja som vždy hovorievala, že je Andrej vysoká, krásna duša.“

„Ach, mama, aký je krásny, aký oddaný!“

Oblokom tisly sa prvé nesmelé lúče predsvitu, Mária sa zdvihla, a prežehnajúc dcéru, ušla. Lejla, oslobodená od dusivej ťarchy tajnosti, obrátila sa k stene a zaspala tvrdým, tuhým snom. Ticho, pravidelne, dlhými, rovnomernými dúškami dýchala jej mladá, zdravá hruď. Prvé lúče vychádzajúceho slnka osvietily bielu posteľ a bielu devušku. Dažďové oblaky boly už vetrom odohnaté, vstávalo svieže, vlhkosťou príjemne predchnuté ráno. Mária nemala pokoja. Okolo šiestej, keď už jasal sa nový, jasný deň, šuchla do Lejlinej izby. Lejla spala tichučko ako malé, zdravé decko. Na jej tvári zavše kmitol aa ľahunký úsmev.

„Tys’ pravdu povedala, Lejluška!“ pomyslela si Mária, „v neoklamávajúcom sne vidno na tebe šťastie a nevinu.“ Máriu len jedno nepokojilo: povedať všetko manželovi, otcovi, a či počkať na Andreja? Bála sa Greguša, bála sa jeho národnej horlivosti, ktorá iste neznala nijakých hraníc. Uzavrela v sebe, hľadiac na dcéru, predbežne zdržať sa… no či to prenesie? To sama nevedela. Pred jej očami ukázala sa skvelá budúcnosť Lejlina… Obývať bude hrdý kaštieľ pri boku zvláštneho, duchom silného muža. A nebude ďaleko, bude doma! Čože si mohla mať krajšieho želať! I závidieť jej budú, a to tešilo Máriu. Ženskému srdcu je radosť nad závisťou sveta veľmi blízka.

Už bolo slnko vysoko, keď Lejla otvorila oči a v prvej chvíli po tuhom, blahodarnom sne ako by bola celkom zabudla na včerajší večer, ako by sa vôbec nič zvláštneho nebolo stalo. Jej prvý pocit bol iba sladkosť žiť po dobrom, tichom sne a tešiť sa záplave svetla, vnikajúceho nezakrytým oblokom. No skoro opustil ju mámor sna, polosna a bezstarostného oddania sa rannej sladkej lieni — razom hupol na ňu včerajší večer so všetkými svojimi potraseniami, sladkosťami, úzkosťami a obavami.

„Mať tu bola!“ radostne si pomyslela. „Všetko vie! Bože môj, aká som ja šťastná… Teraz ešte treba cez očistec formalít… cez ústa, klebety, zlosti, dobroželania, úsudky a vrtochy ľudí! Ešte trápne rozsmútenie tety, Daniela, Ireny. A možno i cez hrozné odsúdenie studeno mysliacich a horúco nenávidiacich ľudí! Bože môj, pomôž biednej deve!“